Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 29, 2016

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 17C/192/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108214026
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2016:2108214026.29

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci sporu žalobcu: A. D. - XP, B., M.

X, L. - U. C., zastúpený: JUDr. Richard Kovalčík, advokát, Rázusova 1, Košice, proti žalovanej: E. L., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXXX/XX, F. (predtým E. L. - S - D., B.: XX XXX XXX), zastúpená: JUDr.
Darina Kurňavová, advokátka, Kapitulská 5, Trnava, o zaplatenie 5.167,01 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2.811,23 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 14,25 % ročne zo sumy 2.811,23 eura od 01.06.2008 do zaplatenia, a to do 75 dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku sa žaloba z a m i e t a .

III. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8,80 % trov konania.

IV. Štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 45,60 % trov konania.

V. Štát má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,40 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 11.06.2008, doručenou súdu dňa 27.06.2008, domáhal od žalovanej

zaplatenia sumy 132.143,- Sk (4.386,34 eura) spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne zo
sumy 132.143,- Sk (4.386,34 eura) od 01.06.2008 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

2. Súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel vydaním platobného rozkazu č.k. 8Ro/148/2008-27 zo dňa
16.09.2008. Proti uvedenému platobnému rozkazu podala žalovaná v lehote odpor s odôvodnením vo
veci samej, čím sa platobný rozkaz v zmysle § 174 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „OSP“) v znení účinnom do 30.06.2016 v plnom rozsahu zrušil.

3. Vo veci samej rozhodol Okresný súd Trnava prvým rozsudkom č.k. 17C/192/2008-88 zo dňa
02.04.2009, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.624,78 eura spolu s úrokom z
omeškania z uvedenej sumy vo výške 14,25 % ročne od 01.06.2008 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu
zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Na základe odvolania podaného
proti uvedenému rozsudku žalobcom i žalovanou rozhodoval vo veci Krajský súd v Trnave, ktorý
uznesením č.k. 24Co/225/2009-128 zo dňa 02.03.2010 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej inštancie pre právne posúdenie
sporu vychádzať z ustanovení zák. č. 116/90 Zb. a následne Občianskeho zákonníka, lebo v danom
prípade aj keď ide o podnikateľské subjekty, ide o posúdenie nájmu a z toho plynúcich nárokov, doplniť
dokazovanie výsluchom manželov Krutekových za účelom zistenia, či bol daný žalovanej súhlas a akouformou na uzavretie zmluvy so žalobcom o podnájme, právne tieto skutočnosti vyhodnotiť s ohľadom
na platnosť podnájomnej zmluvy a z toho vyvodiť právne závery na ďalší postup, právne zhodnotiť, či
ukončenie nájomnej zmluvy žalovanej s manželmi L. bolo v súlade so zákonom a následne vyhodnotiť

dopad tohto právneho úkonu na uzavretie podnájomnej zmluvy medzi žalovanou a žalobcom, právne
vyhodnotiť, či týmto úkonom boli naplnené predpoklady na uplatňovanie náhrady škody vo forme ušlého
zisku a ak áno, je potrebné viesť dokazovanie na zistenie priemerného zisku žalobcu v predchádzajúcich
rokoch za mesiace november a december, avšak výlučne na prevádzke v F..

4. Uznesením tunajšieho súdu č.k. 17C/192/2008-187 zo dňa 07.03.2011 bola pripustená zmena petitu
žaloby, po právoplatnosti ktorej sa žalobca v konaní namiesto pôvodného petitu domáhal od žalovanej
zaplatenia sumy 5.168,14 eura titulom pohľadávky, úroku z omeškania vo výške 14,25% ročne zo sumy
4.386,34 eura od 01.06.2008 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 781,80 eura
od 04.11.2010 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

5. Uznesením tunajšieho súdu č.k. 17C/192/2008-198 zo dňa 01.04.2011 bolo konanie na základe
čiastočného späťvzatia žalobcu právoplatne zastavené v časti istiny 1,13 eura a úroku z omeškania vo
výške 9% ročne zo sumy 1,13 eura od 04.11.2010 do zaplatenia.

6. Následne vo veci samej rozhodol Okresný súd Trnava druhým rozsudkom č.k. 17C/192/2008-214

zo dňa 05.01.2012, ktorým žalobu zamietol a žalobcu zaviazal náhradou trov konania voči žalovanej.
Na základe odvolania podaného proti uvedenému rozsudku žalobcom rozhodoval vo veci Krajský súd
v Trnave, ktorý uznesením č.k. 24Co/230/2012-260 zo dňa 14.05.2013 napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej inštancie
vyhodnotiť naplnenie zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti žalovanej za predmetnú škodu

a následne vo veci opätovne rozhodnúť. Zároveň vyslovil právny názor, že samotná skutočnosť,
že žalovaná v čase uzavretia zmluvy o podnájme nebola ešte nájomníčkou resp. podnájomníčkou
predmetných nebytových priestorov, za situácie, keď ku dňu účinnosti zmluvy a teda začatia podnájmu
(k 1.4.2006) už pod/nájomníčkou predmetných nebytových priestorov bola, nerobí predmetnú zmluvu o
podnájme uzavretú medzi účastníkmi neplatnou. Navrhovateľka tak v čase uzavretia predmetnej zmluvy

o podnájme, ktorou sa zaviazala poskytnúť na užívanie navrhovateľovi predmetné nebytové priestory
s účinnosťou od 1.4.2006 nemusela byť nájomníčkou resp. podnájomníčkou predmetných nebytových
priestorov. Napokon svoj záväzok z predmetnej zmluvy k určenému počiatku jej účinnosti i splnila,
predmetom danej zmluvy teda nebolo nemožné plnenie a preto predmetný právny úkon nemohol byť
neplatný v zmysle § 37 ods. 2 Obč. zák. Vzhľadom na to zmluvu o podnájme uzavretú medzi účastníkmi

dňa 20.3.2006 treba považovať za platnú, keďže odporkyňa dodatočne do nastúpenia jej účinnosti k
1.4.2006 sa pod/nájomníčkou predmetných nebytových priestorov stala, čím mohla reálne splniť svoj
záväzok voči navrhovateľovi, ku ktorému sa v predmetnej zmluve zaviazala.

7.Podľa§470ods.1a2vetaprvázákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„CSP“),ak

nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
(1) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. (2)

8. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

9. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že účastníci konania sú podnikateľmi, pričom právny vzťah, ktorý
je predmetom konania, sa týka ich podnikateľskej činnosti. Na základe zmluvy o nájme nebytových
priestorov uzatvorenej medzi žalovanou a prenajímateľom, predmetom ktorej bol nájom nebytových

priestorov nachádzajúcich sa v budove na T., bola žalovaná nájomkyňou predmetných nebytových
priestorov. Na základe predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavrela žalovaná ako
nájomkyňa so žalobcom ako podnájomcom dňa 20.03.2006 zmluvu o podnájme v zmysle zákona č.
116/1990 Zb., na základe ktorej nájomkyňa prenechala podnájomcovi do dočasného užívania nebytové
priestory na T. Z. č. XX v F. o rozlohe X m2 za účelom predaja strieborných šperkov. Q. bola uzavretá

na dobu určitú od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Dňa XX.XX.XXXX uzavrela žalovaná so žalobcom
Dodatok k zmluve o podnájme zo dňa 20.03.2006, podľa ktorého je predmetná zmluva o podnájme
uzavretá na dobu určitú od 01.01.2007 do XX.XX.XXXX. Dňa 31.10.2007 uzavreli účastníci zmluvy o
nájme nebytových priestorov Dohodu o skončení nájmu nebytových priestorov, na základe ktorej sadohodli, že nájom nebytových priestorov nachádzajúcich sa v budove na T. ulici č. XX v F., ukončujú
dňom XX.XX.XXXX. Listom zo dňa 23.10.2007 oznámila žalovaná žalobcovi, že na základe dohody o
skončení nájmu nebytových priestorov medzi žalovanou a manželmi L. ako prenajímateľmi končí dňom

XX.XX.XXXX podnájomný vzťah, ktorý bol medzi žalovanou a žalobcom založený zmluvou o podnájme
zo dňa 20.03.2006, nakoľko je determinovaný hlavným nájomným pomerom. V uvedenom oznámení bol
žalobca vyzvaný, aby v lehote do 31.10.2007 vypratal všetky veci, ktoré má umiestnené v prenajatých
nebytových priestoroch. Z uvedeného vyplýva, že napriek vyššie uvedenému Dodatku k zmluve zo
dňa 10.12.2006, ktorým sa doba podnájmu predĺžila do 31.12.2007, ukončila žalovaná dohodou nájom

predmetných priestorov dňom 31.10.2007, v dôsledku čoho predčasne zanikol žalobcovi podnájom
k ním užívaným priestorom. Z toho dôvodu nemohol žalobca užívať priestory do konca dohodnutej
doby na svoju podnikateľskú činnosť a ušiel mu tak zisk, ktorý by bol dosiahol, kedy podnájom trval.
Týmto mu vznikla škoda vo výške priemerného zisku dosahovaného v obchodnej prevádzke v F. za
predchádzajúce roky v mesiacoch november a december vo výške 132.143,00 Sk. Žalobca výzvou na
náhradu škody zo dňa 19.05.2008 žalovanú vyzval na úhradu vyššie uvedenej sumy na jeho bankový

účet v lehote najneskôr do 31.05.2008. Žalovaná do dňa spísania žaloby uvedenú sumu neuhradila.
Žalobca ďalej uviedol, že z uvedeného vyplýva, že žalovaná si počínala v rozpore s ustanovením § 415
Občianskeho zákonníka, keď napriek tomu, že mala uzavretú zmluvu o podnájme so žalobcom do konca
roka 2007, predčasne ukončila nájomnú zmluvu s prenajímateľmi, čím spôsobila zánik podnájmu, a tým
neumožnila žalobcovi dosiahnuť obvyklý zisk, preto je povinná nahradiť vzniknutú škodu. Neuhradením

vyššie uvedenej sumy v žalobcom stanovenej lehote sa žalovaná dostala do omeškania, na základe
čoho vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 vo výške 14,25% ročne zo
sumy 132.143,00 Sk od 01.06.2008 do zaplatenia. Zároveň si žalobca uplatnil aj náhradu trov konania.

10. Návrh na pripustenie zmeny petitu žaloby žalobca odôvodnil tým, že žalobcovi bolo oznámenie

žalovanej o ukončení nájomného vzťahu medzi prenajímateľmi a žalovanou doručené dňa 31.10.2007,
a to až v poobedňajších hodinách, žalobca bol nútený nasledujúci deň, ktorý bol štátnym sviatkom,
poveriť svojho zamestnanca G.. I. D. prepravou tovaru, nachádzajúceho sa v prenajatých priestoroch
predajne, do miesta podnikania žalobcu v L. a poveriť svoju zamestnankyňu K. vykonaním inventúry,
v súvislosti s čím vznikla žalobcovi škoda pozostávajúca zo mzdy a mzdového zvýhodnenia za

prácu počas sviatku, ktoré boli vyplatené uvedeným zamestnancom v celkovej výške 55,35 eura. Z
účelom minimalizovania rizika vzniku škôd na tovare v dôsledku možnosti sprístupnenia prenajatého
priestoru tretím osobám, najmä škôd spôsobených krádežou tovaru, bol žalobca nútený zabezpečiť
jeho odvoz z predajne už nasledujúci deň po doručení oznámenia žalovanej, t.j. dňa 01.11.2007. Na
prepravu bolo použité cestné motorové vozidlo žalobcu, ktoré nie je zaradené do podnikateľského

majetku žalobcu, pričom ním vzhľadom na množstvo tovaru a veľkosť zariadenia predajne nebolo
možné prepraviť tovar a súčasne aj zariadenie predajne, ale bola nutná opakovaná cesta vozidlom
s použitím prívesu v iný deň. V súvislosti s tým vznikla žalobcovi škoda spočívajúca v náhradách
na použitie motorového vozidla pri pracovnej ceste. K tejto škode by podľa žalobcu nebolo bývalo
došlo, keby žalovaná žalobcu v dostatočnom časovom predstihu informovala o ukončení nájomného

vzťahu so žalovanou a žalobca si mohol sťahovanie naplánovať tak, aby prebehlo čo najefektívnejšie,
bez potreby vynakladania ďalších nákladov. Vzniknutú škodu spočívajúcu v nákladoch na použitie
vozidla H. F., rok výroby 2001 v celkovej výške 7.231,- Sk (240,03 eura) tvorí základná náhrada za
cestu (5.105,08 Sk) a náhrada za spotrebované pohonné hmoty (2.139,10 Sk). Ďalej žalobca uviedol,
že bol nútený ukončiť pracovný pomer s J. H., ktorú zamestnával v predajni, čím zamestnankyni

vznikol nárok na odstupné vo výške dvojnásobku jej priemerného mesačného zárobku, ktoré odstupné
žalobca zamestnankyni aj vyplatil. Následkom postupu žalovanej nemohol žalobca poskytnúť svojej
zamestnankyni dvojmesačnú výpovednú lehotu, ktorá by žalobcovi umožňovala ďalšie zamestnávanie
zamestnankyne a výsledkom jej práce kompenzovať náklady žalobcu na ňu vynaložené. Namiesto
toho bol žalobca nútený zamestnankyni vyplatiť odstupné, ktorý náklad nebol krytý žiadnou prácou

zamestnankyne. Z tohto dôvodu žalobca uplatňuje uvedené vyplatené odstupné ako škodu, a to vo
výške 14.654,- Sk (486,42 eura). Z uvedených dôvodov si žalobca uplatnil náhradu ďalšej škody vo
výške 781,80 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z uvedenej sumy, a to od doručenia
zmeny návrhu na začatie konania zo dňa 26.10.2010 žalovanej do zaplatenia.

11. Čiastočné späťvzatie žaloby žalobca odôvodnil tým, že náhrada za pracovnú cestu zamestnanca
z dôvodu nutnosti odvozu zariadenia predajne do miesta podnikania žalobcu dňa 04.12.2007, ktorú si
uplatnil vo výške 71,00 eur (2.139,10 Sk) vychádzajúc z ceny pohonných látok vo výške 1,27 eura/l(38,20 Sk/l), mala byť správne vo výške 69,87 eura (2.105,04 Sk), keďže cena pohonných látok v tom
čase bola 1,26 eura/l (37,90 Sk/l), preto žalobca zobral žalobu čo do sumy 34,06 Sk (1,13 eura) späť.

12. Žalobca ako dôkazy označil a predložil Výzvu na náhradu škody zo dňa 19.05.2008, Výpis
zo živnostenského registra žalobcu a žalovanej, Zmluvu o podnájme uzavretú medzi žalovanou a
žalobcom dňa 20.03.2006, Dodatok k zmluve o podnájme zo dňa 10.12.2006, Dohodu o skončení nájmu
nebytovýchpriestorovzodňa31.10.2007,Oznámenieoskončenípodnájmuzodňa23.10.2007,Výpočet
straty zisku č.l. 20, Zmluvu o podnájme uzavretú medzi spoločnosťou Perfect s.r.o. a žalobcom dňa

15.02.2001, Dodatok č. 2 k zmluve o podnájme zo dňa 20.03.2001, Výplatnú pásku A. D. za obdobie
XX/XXXX, Výplatnú pásku G.. I. D. za obdobie XX/XXXX, Výdavkové pokladničné doklady, Pracovnú
zmluvu K., Pracovnú zmluvu G.. I. D. vrátane prílohy, kópiu technického preukazu motorového vozidla,
Pracovnú zmluvu J. H., pokladničný doklad zo dňa 01.11.2007, výpočet vzdialenosti L. - F. na stránke
Google maps, Výplatnú pásku C. za obdobie 10/2007, poštový peňažný poukaz, Cestovný príkaz zo dňa
03.12.2007, Vyúčtovanie pracovnej cesty zo dňa 30.12.2007, pokladničný doklad zo dňa 02.12.2007,

kópiu technického preukazu motorového prípojného vozidla, súkromný znalecký posudok B.. G. E. D..
č. X/XXXX, vyjadrenie znalca B.. E. zo dňa 15.06.2016, Doplnenie č. 1 znaleckého úkonu č. X/XXXX.
Žalobcaďalejnavrholvykonaťdokazovanieokremtohoajdaňovýmipriznaniamižalobcukdanizpríjmov
fyzickejosobyzarok2006a2007,vypočutímžalobcu,žalovanej,svedkyneC.L.,vykonanímznaleckého
dokazovania a kontrolného znaleckého dokazovania, výsluchom znalca B.. G. E., D...

13. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v podanom odpore, kde uviedla, že v zmluve o podnájme nie je
určený predmet podnájmu, pretože chýba popis, špecifikácia a rozmer týchto nebytových priestorov.
Podľa žalovanej z ustanovení zmluvy nie je vôbec zrejmé, o aké nebytové priestory ide, resp. ktoré
nebytové priestory prenecháva nájomca podnájomcovi do podnájmu. Ďalej žalovaná poukazovala na to,

že v zmluve o podnájme taktiež chýba spôsob platenia nájomného, čo je obligatórnou náležitosťou tejto
zmluvy a jej absencia spôsobí neplatnosť tejto zmluvy. Podľa žalovanej je právne významná skutočnosť,
že žalovaná uzavrela so žalobcom dodatok k nájomnej zmluve, ktorý je taktiež neurčitý, opäť tu chýba
obligatórna náležitosť, a to určenie predmetu podnájmu. Nemožno predĺžiť pôvodnú zmluvu o podnájme,
keďže táto je neplatná, takže je právne bezvýznamné, kedy a akým spôsobom skončil podnájom. Ďalej

treba podľa žalovanej poukázať na skutočnosť, že ako nájomca bola donútená ešte pred uplynutím
dátumu 31.12.2007, dokedy mala uzavretú nájomnú zmluvu, skončiť túto dňa 31.10.2007. Dôrazne
poukazuje na § 666 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého právo podnájmu zaniká vždy s právom
nájmu, nakoľko ide o odvodený právny vzťah. Žalovaná na podklade tohto nemohla povoliť žalobcovi
ako podnájomcovi viac práv než má sama. Podľa žalovanej v zmysle uvedeného skutkového a právneho

stavu veci sa nemožno stotožniť s názorom, že by žalovaná spôsobila vznik škody vo výške priemerného
zisku dosahovaného v obchodnej prevádzke F. za predchádzajúce roky v mesiacoch november a
december vo výške 132.143,- Sk. Navyše, túto škodu, čo do dôvodu a výšky v celom rozsahu popiera.

14. K rozšírenej žalobe sa žalovaná vyjadrila v podaní zo dňa 08.12.2010 v tom zmysle, že časť

uplatnenej škody vo výške 781,80 eura považuje za premlčanú, nakoľko poukazuje na právne závery
Krajského súdu v Trnave v uznesení č.k. 24Co/225/2009 zo dňa 02.03.2010, v ktorom na strane 5. a 6. je
ustanovené, že prvostupňový súd je povinný pre právne posúdenie sporu vychádzať z ustanovení zák.
č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a následne Občianskeho zákonníka, lebo v
danom prípade aj keď ide o podnikateľské subjekty, ide o posúdenie nájmu a z toho plynúcich nárokov,

teda v danom prípade posudzovanie uplatnenia náhrady škody, pokiaľ ide o premlčaciu lehotu, je
potrebné posudzovať podľa § 102 a § 106 Občianskeho zákonníka. Z tohto vyplýva, že žalobca si nárok
mohol uplatniť dňom 01.11.2007 a tento si nárok uplatnil v časti 781,80 eura až dňa 29.10.2010, t.j. skoro
3 roky po tom, ako si ho mohol uplatniť prvý krát. Z toho vyplýva, že nárok, ktorý bol uplatnený návrhom
na pripustenie zmeny návrhu na začatie konania zo dňa 11.06.2008 jeho rozšírením je premlčaný.

K dokladom priloženým k návrhu na pripustenie zmeny žalovaná uviedla, že tieto doklady nemožno
považovať za doklady pre vznik škody, nakoľko samotný žalobca mal vedomosť o tom, že pracovný
pomer pracovníčke, ktorá pracovala v prevádzke v F. by končil dňom 31.12.2007, ktorý dátum je zhodný
s dátumom skončenia údajnej podnájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou. Taktiež
nemožno ako škodu považovať skutočnosť, že by musela byť zamestnankyňa mzdovo zvýhodnená za

prácu počas sviatku 01.11.2007, nakoľko takýto nárok by jej patril aj v prípade skončenia podnájomnej
zmluvy, a to dňa 31.12.2007. Pokiaľ ide o poverenie zamestnanca prepravou tovaru nachádzajúceho
sa v priestoroch predajne do miesta podnikania žalobcu v L. a poverenie zamestnankyne vykonaním
inventúry a náklady súvisiace s týmto nemôžu byť súčasťou škody, keďže takúto inventúru a takýtoprevoz by musel zabezpečiť žalobca aj v prípade skončenia Zmluvy o podnájme dohodnutého na deň
31.12.2007. Samotný žalobca nepreukázal, že práve v deň 01.11.2007 odvážal tovar z prevádzky v F.
do sídla, ktoré má v L., pretože samotná svedkyňa p. L. vypovedala, že vlastníkov nehnuteľnosti žalobca

požiadal, či by tieto veci, ktoré sa v prevádzke nachádzali, mohli v týchto nebytových priestoroch strpieť
aj po ukončení nájmu zo strany prenajímateľa, ktorému návrhu vlastníci vyhoveli. Pokiaľ ide o právny
vzťah ohľadom podnájmu, ten neexistoval v roku 2006, nebol dohodnutý a žalobca a žalovaná takýto
neuzatvorili od 21.03.2006 do konca roka 2006. Žalovaná predpokladá, že žalobca bol ako podnájomca,
resp. nájomca, ale spoločnosti Perfect s.r.o. Bratislava, ktorý mal ešte v trvaní roka 2006 uzavretý nájom

spolu s vlastníkmi nebytových priestorov manželmi L. t.j. neprešiel, nemohol prejsť nájom z pôvodnej
Zmluvy o nájme uzavretej medzi nájomcom a podnájomcom na žalobcu, či už v danom roku 2006 alebo
v roku 2007, to znamená, že nemožno hodnotiť právne vzťahy, ktoré vznikli medzi vlastníkmi, nájomcom
a podnájomcom v roku 2006 so vzťahmi, ktoré vznikli medzi vlastníkmi, žalobcom a žalovanou v roku
2007. Žalovaná poukazuje na to, že právne významné tu bolo vykonané dokazovanie výpoveďou p. L.,
ktorá uviedla, že nikdy nedali súhlas k tomu, že by mal byť v roku 2007 žalobca podnájomcom žalovanej

ako nájomcu.

15. Žalovaná ako dôkazy predložila Zmluvu o podnájme uzavretú medzi spoločnosťou Perfect s.r.o.,
Bratislava a žalovanou dňa 21.03.2006.

16.Žalobcasavkonaníďalejvyjadril,žesadostavildopredmetnýchnebytovýchpriestorova01.11.2007
odsťahoval všetok tovar z nich a dohodol sa s prenajímateľom o čiastočnom uskladnení jeho vecí a
predmetné nebytové priestory vypratal. Nebolo vôľou žalobcu ukončiť tento podnájomný vzťah, avšak
musel rešpektovať skutočnosť, že so skončením nájmu končí aj podnájom. Dňa 23.10.2007 bolo mu
oznámené žalovanou, že končí mu podnájom v predmetných nebytových priestoroch, písomne tento

nesúhlas s ukončením podnájmu neoznámil žalobca žalovanej, boli v kontakte iba telefonicky, dohodou
medzi žalovanou a prenajímateľom skončil nájom žalovanej predmetných nebytových priestorov.
Oznámenie o skončení podnájmu, ktoré mu zaslala žalovaná s dátumom 23.10.2007, mu bolo
doručené 31.10.2007, čomu korešponduje aj dohoda o ukončení nájomného vzťahu medzi žalovanou
a prenajímateľom, ktorá dohoda tiež bola uzavretá 31.10.2007. Žalobca aj zisťoval u prenajímateľa, či

skutočne došlo k ukončeniu predmetného nájmu žalovanou, prenajímateľ mu poskytol aj predmetnú
dohodu o skončení nájmu.

17. Žalovaná v priebehu konania ďalej uviedla, že vlastník nebytových priestorov chcel ukončiť tento
nájom, nakoľko k 01.01.2008 mal pripravených už iných nájomcov na uzavretie nájomnej zmluvy a chcel

urobiť rekonštrukciu týchto priestorov.

18. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu uvedenými
vyššie, ako aj Oznámením daňového úradu Košice IV zo dňa 17.03.2009, Zmluvou o nájme nebytových
priestorov zo dňa 08.12.2006, listom žalobcu zo dňa 05.11.2007 adresovaným manželom L., výsluchom

znalca zo znaleckej organizácie R., R. (v súlade s § 120 ods. 1 veta posledná OSP v znení účinnom do
30.06.2016), pričom zistil nasledovný skutkový stav.

19. Zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 08.12.2006 (č.l. 79) vyplýva, že bola uzavretá
medzi manželmi L. ako prenajímateľmi a žalovanou ako nájomcom, pričom jej predmetom bol nájom

nebytových priestorov nachádzajúcich sa v budove na T. č. XX v F., nehnuteľnosť zapísaná na liste
vlastníctva č. XXXX, k.ú. F. ako parcela č. XXX, vedená ako zastavaná plocha o výmere XXX m2, z
ktorej nehnuteľnosti prenajal prenajímateľ nájomcovi prevádzkové priestory o výmere XX mX (priestor
predajne)apriestorovýmereXX,XmX(skladovýpriestor)zaúčelomprevádzkovaniapredajnenapredaj
výrobkov konečným spotrebiteľom. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 01.01.2007 do 31.12.2007,

s možnosťou výpovede zmluvy len z dôvodov uvedených v § 9 zák.č. 116/1990 Zb., s výpovednou dobou
tri mesiace.

20. Zo Zmluvy o podnájme zo dňa 20.03.2006 (č.l. 13) vyplýva, že bola uzavretá medzi žalovanou
ako nájomcom a žalobcom ako podnájomcom, pričom predmetom zmluvy bol podnájom nebytových

priestorov o rozlohe 5 m2 z nebytových priestorov na T. č. XX v F., a to za účelom predaja strieborných
šperkov. V zmluve nájomca zároveň vyhlásil, že je oprávnený prenechať nebytové priestory na T. ulici č.
XX v F. do podnájmu. Podnájom bol dojednaný na dobu určitú od 01.04.2006 do 31.12.2006. Nájomca sa
v zmluve zaviazal zmluvu o podnájme nevypovedať, za predpokladu, že podnájomca dodrží podstatnúpodmienku podnájmu, za ktorú zmluvné strany považujú platenie nájomného v dohodnutej výške a
dohodnutých termínoch.

XX. Z Dodatku k zmluve o podnájme zo dňa 20.03.2006 (č.l. 17) vyplýva, že tento bol uzavretý medzi
žalovanou ako nájomcom a žalobcom ako podnájomcom dňa 10.12.2006, a bolo ním dojednané trvanie
zmluvy o podnájme na dobu určitú od 01.01.2007 do 31.12.2007 a výška nájomného za prenajaté
priestory.

22. Z Dohody o skončení nájmu nebytových priestorov zo dňa 31.10.2007 (č.l. 18) vyplýva, že táto bola
uzavretá medzi manželmi L. ako prenajímateľmi a žalovanou ako nájomcom, a na jej základe došlo k
ukončeniu nájmu nebytových priestorov prenajatých na základe zmluvy zo dňa 08.12.2007, a to dňom
31.10.2007.

23. Žalovaná pri výsluchu strany sporu na pojednávaní uviedla, že predmetné nebytové priestory od

manželov L. boli prenajímané za účelom podnikania. Na otázku, či pred uzavretím nájomnej zmluvy v
týchto priestoroch pôsobila, uviedla, že bola zamestnaná vo firme PERFEKT. Vedela o tom, že žalobca
užíva časť týchto priestorov na predaj strieborných šperkov. Nevedela, na základe akého právneho
vzťahu on tam prevádzku prevádzkuje. Na otázku, aká bola dohoda medzi ňou a žalobcom, keď si
zobrala priestory do nájmu od manželov L., ohľadom ďalšieho užívania týchto priestorov žalobcom,

uviedla, že urobili zmluvu o podnájme, že ten priestor bude užívať na podnikanie. Došlo k dohode, že
budeužívaťto,čopôvodneužívalajvofirmePERFEKT,s.r.o..Nemenilosaumiestneniejehopredajného
zariadenia v týchto priestoroch. Medzi ňou a žalobcom neboli v priebehu trvania podnájomnej zmluvy
spory o rozsah užívania, či užíval to, čo mal užívať, alebo užíval menej, ako sa dohodli, ani spory
ohľadom spôsobu platenia nájomného, kedy má byť to nájomné zaplatené a v akej výške. Žalobca

ako podnájomca si plnil svoje povinnosti riadne a včas. Nemala súhlas prenajímateľov na danie časti
priestorov do podnájmu pre žalobcu. Ona bola v tom, že súhlas žalobca dostal od manželov L., pretože
on tam bol aj predtým. Žalovaná si myslela, že žalobca tam môže sídliť na základe dohody s L. Ona bola
od 3. mesiaca roku 2006 ako podnájomca predmetných nebytových priestorov spoločnosti PERFEKT,
spol. s r.o. do konca roku 2006. Ona mala od spoločnosti PERFEKT, spol. s r.o. všetky tie priestory v

podnájme, nielen priestor, ktorý užíval žalobca. Nepamätá si, prečo uzavrela zmluvu o podnájme so
žalobcom, prišiel za ňou žalobca, či bude užívať tieto priestory a ona na to pristúpila. Ďalej žalovaná
uviedla, že sa dozvedela o ukončení nájmu predmetných nebytových priestorov v polovici októbra 2007.
Majiteľ jej oznámil, že ich musí opustiť, pretože už mal iného nájomcu, takže z toho dôvodu bol ukončený
skôr nájom a následne podnájom. Žalovaná tiež uviedla, že sa po ukončení nájomnej zmluvy s manželmi

L. zamestnala vo firme R.-Y. N. F., prevádzka F.. Táto prevádzka je v nebytových priestoroch, ktoré boli
predmetnom nájomnej zmluvy s manželmi L., je tam zamestnaná ako predavačka. Pracuje na tom istom
pracovisku v tých istých priestoroch ako pracovala pred ukončením nájomnej zmluvy s manželmi L..

24. Svedkyňa C. na pojednávaní uviedla, že oni nedávali súhlas žalovanej na prenajatie predmetných

nebytových priestorov v rozlohe X mX v F., na T. Z. č. XX. Už predtým tieto nebytové priestory boli
prenajímané tomuto podnájomníkovi za účelom predaja strieborných šperkov, predtým bol nájomcom
D., spol. s r.o. Oni prenajali predmetné nebytové priestory žalovanej ako celok. Na otázku, či mali
nejaké výhrady ohľadom prenajatia týchto nebytových priestorov žalovanou podnájomcovi, uviedla, že
už predtým ten podnájomník tam to striebro predával, čiže ich ani nenapadlo, že by mohli mať nejaké

výhrady voči tomu podnájmu. Oni vedeli, že tieto priestory sú užívané žalobcom na predaj strieborných
šperkov. Oni túto vec neriešili, nakoľko ich v celosti prenajali žalovanej. Na otázku, či neboli proti tomu,
aby sa tá prevádzka predaja šperkov naďalej užívala, svedkyňa uviedla, že oni nájom so žalovanou
zrušili len z dôvodu toho, že ich oslovil nový nájomca, čo bolo pre nich aj finančne lukratívnejšie. Preto
oslovili žalovanú, či by sa tento prenájom mohol ukončiť. Oni tento predaj šperkov neriešili, žalovaná im

v tomto smere vyšla v ústrety. Nájom so žalovanou bol ukončený dohodou. Ako prenajímatelia nerobili
nátlak na žalovanú, aby súhlasila s dohodou. Dohodli sa ňou, nakoľko jej vysvetlili, že záujemca o
nájom je pre nich výhodnejší, preto by potrebovali skôr ukončiť s ňou nájom predmetných nebytových
priestorov, s čím ona súhlasila. Na otázku, v akom časovom predstihu pred ukončením nájomnej zmluvy
oslovili žalovanú s tým, že by súhlasila s ukončením a ako sa dohodli, z koho popudu vznikol, že to bude

dátum 31.10.2007, svedkyňa uviedla, že si nepamätá, kedy ich ten nový nájomca o prenájom oslovil,
ale tento už chce podnikať od novembra roku 2007 v nových nebytových priestoroch, chcel tam urobiť
nejakú rekonštrukciu, preto nájom bol ukončení k 31.10.2007. Jediný problém bol taký, že im poslal
žalobca, že nestihne všetky veci odniesť ku dňu skončenia podnájmu, aby mu umožnili ešte veci mať tamurčitú dobu uskladnené na chodbe, s čím oni súhlasili. Má k dispozícii tento list, vedela by ho predložiť.
Na otázku, či žalovaná vzala priestory do nájmu po spoločnosti PERFEKT, s.r.o. kontinuálne alebo tam
bolo nejaké prerušenie, že tieto priestory boli prázdne, svedkyňa uviedla, že neboli prázdne, skončil sa

jeden nájom a hneď začal ďalší. Nemali vedomosť, ani sa o to nezaujímali, komu by mohlo patriť striebro,
ktoré sa predávalo v priestoroch prenajatých, či to bola prevádzka žalobcu alebo prevádzka žalovanej v
rokoch 2006 a 2007. Nedávali súhlas z tohto dôvodu na podnájom. Spoločnosť, ktorá má od 01.11.2007
v nájme nebytové priestory, nemala záujem tieto priestory užívať až od 1.januára 2007, chceli ten nájom
od 01.11.2007, to bola ich podmienka. Zmluvu o podnájme s touto spoločnosťou R. - Y., majú uzavretú

na dobu určitú, na dobu 5 rokov. Nájomná zmluva s terajším nájomcom je pre nich lukratívnejšia. Bol
to dôvod, ktorý ich viedol k ukončeniu nájomného vzťahu so žalovanou. Pokiaľ ide o čas jednania s
terajším nájomcom, bolo to určite skôr ako v mesiaci októbri. Nájomca sa rozhodol túto zmluvu uzavrieť
porozhovoresožalovanou,keďtátouviedla,žesnimikončínájom.Mohlotobyťtorozhodnutievoktóbri.
Nepamätá si presne, s akým časovým odstupom pred skončením nájmu so žalovanou došlo k rokovaniu
s budúcim nájomcom, mohlo to byť tak dva, tri mesiace pred skončením nájmu. Na otázku, či si pamätá,

kedy oznámila žalovanej ako vtedajšiemu nájomcovi, že nájomca sa rozhodol s nimi nájomnú zmluvu
uzavrieť, uviedla, že dohoda o ukončení nájmu bola medzi nimi a žalovanou uzavretá rýchlo, nakoľko
oni zvažovali, či ukončia nájom so žalovanou. A potom koncom septembra, alebo začiatkom októbra
mohlo dôjsť k dohode o ukončení nájmu so žalovanou.

25. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

26. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,

z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

27. Podľa § 494 OZ, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo
niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

28. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len
„ZoNaPNP“), prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie niekomu inému zmluvou o
nájme.

29. Podľa § 6 ods. 1 ZoNaPNP, nájomca je oprávnený prenechať nebytový priestor alebo jeho časť na

určitý čas do podnájmu len so súhlasom prenajímateľa.

30. Podľa § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), táto časť zákona
upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky
okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

31. Podľa § 261 ods. 5 a 6 OBZ (účinné v čase vzniku zodpovednostného vzťahu; teraz ods. 8 a 9), pri
použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového
vzťahu. (5) Zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II
tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými

ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. (6)

32.Podľa§757OBZ,prezodpovednosťzaškoduspôsobenúporušenímpovinnostíustanovenýchtýmto
zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.

33. Podľa § 575 ods. 1 OZ, ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.

34. Podľa § 577 ods. 1 OZ, dlžník je povinný bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvie o skutočnosti,
ktorá robí plnenie nemožným, oznámiť to veriteľovi, inak zodpovedá za škodu, ktorá vznikne veriteľovi
tým, že nebol včas o nemožnosti upovedomený.

35.Podľa§415OZ,každýjepovinnýpočínaťsitak,abynedochádzalokuškodámnazdraví,namajetku,
na prírode a životnom prostredí.36. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

37. Podľa § 442 ods. 1 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

38. Podľa § 563 OZ, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

39. Podľa § 365 OBZ (v znení účinnom v čase vzniku omeškania žalovanej), dlžník je v omeškaní, ak

nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď
záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v
dôsledku omeškania veriteľa.

40. Podľa § 369 ods. 1 OBZ (v znení účinnom v čase vzniku omeškania žalovanej), ak je dlžník v
omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy

úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10 % vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej
banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo
k omeškaniu. Základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň
kalendárneho polroka sa použije počas celého tohto polroka.

41. Podľa § 397 OBZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

42. Podľa § 398 OBZ, pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr
uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.

43. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť žalobcovi tým, že
žalovaná predčasne ukončila nájom nebytových priestorov, čím predčasne zanikol žalobcovi podnájom
uvedených priestorov, a to o dva mesiace skôr ako bola dojednaná doba skončenia podnájmu, a
preto si žalobca uplatňoval náhradu škody vo forme ušlého zisku, ktorý by v prevádzke dosiahol v

mesiacoch november a december 2007, ako aj náhradu škody vzniknutú mu vecnými a mzdovými
nákladmi (preprava tovaru, vykonanie inventúry a ukončenie pracovného pomeru so zamestnankyňou),
ktorá škoda by mu nebola inak vznikla.

44. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je z časti dôvodná, a to z nižšie

uvedených dôvodov.

45. V konaní bolo preukázané, že dňa 20.03.2006 bola medzi žalovanou ako nájomcom a žalobcom
ako podnájomcom uzavretá Zmluva o podnájme nebytových priestorov s účinnosťou od 01.04.2006
na dobu určitú do 31.12.2006, pričom dodatkom k tejto zmluve zo dňa 10.12.2006 bola účinnosť

predmetnej zmluvy o podnájme predĺžená do 31.12.2007. V konaní tiež bolo preukázané, že žalovaná
ako podnájomca uzatvorila so spoločnosťou PERFECT s.r.o. ako nájomcom dňa 21.03.2006 zmluvu
o podnájme, okrem iného i predmetných nebytových priestorov, a to na dobu určitú s účinnosťou od
01.04.2006 do 31.12.2006. Dňa 08.12.2006 potom žalovaná ako nájomca uzatvorila s manželmi L. ako
prenajímateľmi zmluvu o nájme nebytových priestorov (nachádzajúce sa v budove na T. Z. č. XX v F. v

nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX pre k.ú. F. ako parc. č. XXX, vedenej ako zastavaná plocha o
výmere XXX mX, a to prevádzkové priestory o výmere XX mX (priestor predajne) a priestor o výmere
XX,X m2 (skladový priestor)). Zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 01.01.2007 do 31.12.2007, pričom
zmluvné strany mali možnosť vypovedať zmluvu len z dôvodov uvedených v § 9 zák. č. 116/1990 Zb..

46. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovanej o neplatnosti Zmluvy o podnájme nebytových priestorov zo
dňa 20.03.2006 z dôvodu neurčitosti predmetu podnájmu, nakoľko zmluvné strany vedeli o aké priestory
išlo, počas zmluvného vzťahu o tom medzi stranami neexistovali žiadne spory, žalobca v predmetných
priestoroch niekoľko rokov podnikal a platil za podnájom. Rovnako to platí aj o dohode o odplate za
podnájom, keďže žalobca si riadne plnil svoje platobné povinnosti vyplývajúce zo zmluvného vzťahu,

ako potvrdila žalovaná pri výsluchu, a medzi zmluvnými stranami nejestvovali pochybnosti o spôsobe
platenia nájomného, pričom iný pohľad na platnosť podnájomnej zmluvy by bol arbitrárny a formalistický.
Najmä však súd poukazuje na skutočnosť, že zákon č. 116/1990 Zb. ani neustanovuje formu a náležitosti
zmluvy o podnájme. Súd potom považoval zmluvu o podnájme za určitú a zrozumiteľnú a tvrdeniažalovanej v konaní len za účelové, pričom poukazuje na právny názor odvolacieho súdu uvedený v
uznesení č.k. 24Co/225/2009-128 zo dňa 02.03.2010, ktorým je súd prvej inštancie viazaný.

47. Podmienkou platnosti podnájomnej zmluvy bol súhlas prenajímateľa s tým, aby žalovaná odovzdala
časť prenajatej nehnuteľnosti do podnájmu žalobcovi, a to s poukazom na bod VI ods. 4 zmluvy,
podľa ktorého prenajaté nebytové priestory alebo ich časť nesmie prenechať nájomca do podnájmu
tretej osobe bez predchádzajúceho súhlasu prenajímateľa. V konaní bolo preukázané, že žalovaná
mala od prenajímateľov súhlas s prenechaním priestorov do podnájmu udelený konkludentne, čo bolo

preukázané výsluchom svedkyne C. L., ktorá uviedla, že už predtým tam ten podnájomník striebro
predával, čiže ich nenapadlo, že mohli mať nejaké výhrady proti tomu podnájmu.

48. Zmluva o podnájme zo dňa 20.03.2006 je platná aj s ohľadom na bod 2.1 zmluvy, v ktorom je
uvedené, že zmluva sa uzatvára na dobu určitú a to od 01.04.2006 do 31.12.2006, z čoho vyplýva, že
žalobca bol oprávnený nebytové priestory užívať až dňom 01.04.2006 a nie už dňom uzavretia zmluvy. Z

uvedenéhojepotomzrejmé,žežalovanádňa01.04.2006užmalaoprávneniedisponovaťspredmetnými
nebytovými priestormi. Vzhľadom na to zmluvu o podnájme nebytových priestorov zo dňa 20.03.2006
treba považovať za platnú, keďže žalovaná dodatočne do nastúpenia jej účinnosti k 01.04.2006 sa pod/
nájomníčkou predmetných nebytových priestorov stala, a tak mohla reálne splniť svoj záväzok voči
žalobcovi, ku ktorému sa v predmetnej zmluve zaviazala. Tu súd odkazuje na právny názor odvolacieho

súdu uvedený v uznesení č.k. 24Co/230/2012-260 zo dňa 14.05.2013, ktorým je súd viazaný, a síce, že
„samotná skutočnosť, že žalovaná v čase uzavretia zmluvy o podnájme nebola ešte nájomníčkou resp.
podnájomníčkou predmetných nebytových priestorov, za situácie, keď ku dňu účinnosti zmluvy a teda
začatia podnájmu (k 1.4.2006) už pod/nájomníčkou predmetných nebytových priestorov bola, nerobí
predmetnú zmluvu o podnájme uzavretú medzi účastníkmi neplatnou“.

49. V prípade ukončenia zmluvy o nájme zaniká i nadväzujúca zmluva o podnájme, nakoľko táto
môže trvať iba popri hlavnom záväzku, čo je dané závislosťou, akcesoritou podnájomného vzťahu od
vzťahu nájomného. V prípade zániku nájomného vzťahu sa plnenie zmluvy o podnájme dodatočne stane
nemožným v zmysle § 575 ods. 1 OZ, nakoľko ak nie je nájom, nie je právne možný ani podnájom. Ak

nemožnosť plnenia nastala zavinením nájomcu ako dlžníka, záväzok síce zanikol, ale podnájomca ako
veriteľ má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesplnením záväzku. S poukazom na ustanovenie
§ 577 ods. 1 OZ je nájomca ako dlžník povinný bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvie o
skutočnosti, ktorá robí plnenie nemožným, oznámiť to podnájomcovi ako veriteľovi, inak zodpovedá
za škodu, ktorá vznikne podnájomcovi tým, že nebol včas o nemožnosti upovedomený. Nesplnenie

notifikačnej povinnosti nemá vplyv na zánik záväzku, ktorý nastáva zo zákona v zmysle § 575 ods. 1 OZ,
avšak ide o špecifickú zodpovednosť dlžníka za škodu spôsobenú nesplnením notifikačnej povinnosti,
ktoránevylučujejehoďalšiuzodpovednosťzaprípadnúškoduvzniknutúzavinenýmporušenímzmluvnej
povinnosti v zmysle § 420 a nasl. OZ.

50. V konaní bolo nesporné, že žalovaná ukončila nájomný vzťah s prenajímateľmi dohodou písomne
uzavretou dňa 31.10.2007, pričom o ukončení podnájmu sa žalobca dozvedel v uvedený deň.
Z výpovede žalovanej potom bolo preukázané, že sa dozvedela o ukončení nájmu predmetných
nebytových priestorov v polovici októbra 2007, pričom po ukončení nájomnej zmluvy s manželmi L.
sa zamestnala ako predavačka vo firme R.-Y. N. F., prevádzka F., ktorá prevádzka je v nebytových

priestoroch, ktoré boli predmetnom nájomnej zmluvy s manželmi L.. Z výpovede svedkyne C. L.
vyplynulo, že nájom so žalovanou zrušili len z dôvodu toho, že ich oslovil nový, lukratívnejší nájomca,
pričom oslovili žalovanú, či by sa tento prenájom mohol ukončiť, predaj šperkov neriešili, žalovaná im v
tomto smere vyšla v ústrety, nerobili nátlak na žalovanú, aby súhlasila s dohodou, koncom septembra,
alebo začiatkom októbra mohlo dôjsť k dohode o ukončení nájmu so žalovanou.

51. V prejednávanej veci ide o spor vyplývajúci z podnájomnej zmluvy, ktorý je upravený osobitným
právnym predpisom (zák.č. 116/1990 Zb.), preto hoci išlo v prípade strán sporu o podnikateľov, nájom a
podnájom sa posudzuje ako občianskoprávny vzťah, ako aj nároky z nich plynúce, t.j. v tomto prípade
náhrada škody. Nebudú sa tak aplikovať ustanovenia o náhrade škody obsiahnuté v § 373 až § 386

OBZ, nakoľko ide o škodu vzniknutú z dôsledku nesplnenia notifikačnej povinnosti v zmysle § 577 ods. 1
OZ a o škodu vzniknutú zavineným porušením zmluvnej povinnosti v zmysle generálnej prevencie podľa
§ 415 OZ v zmysle § 420 a nasl. OZ, pričom ustanovenia § 373 a nasl. OBZ platia iba pre zodpovednosť
za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených Obchodným zákonníkom, a nie Občianskymzákonníkom (viď. § 757 OBZ). Súd pritom odkazuje na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v
uznesení č.k. 24Co/225/2009-128 zo dňa 02.03.2010, a v uznesení č.k. 24Co/230/2012-260 zo dňa
14.05.2013, ktorý je pre súd prvej inštancie záväzný, a síce, že pre právne posúdenie sporu je treba

vychádzať z ustanovení zák. č. 116/90 Zb. a následne Občianskeho zákonníka, a tiež že v prípade §
577 ods. 1 OZ ide o špecifickú zodpovednosť dlžníka, ktorá nevylučuje jeho ďalšiu zodpovednosť za
prípadnú škodu vzniknutú zavineným porušením zmluvnej povinnosti v zmysle § 420 a nasl. OZ.

52. Z uvedeného mal súd za to, že žalovaná ako dlžník (vo vzťahu k záväzku prenechať nebytové

priestory do užívania žalobcovi) sa už minimálne začiatkom októbra 2007 dozvedela, že dôjde ku
skončeniu nájmu, čím nastane skutočnosť, ktorá urobí plnenie podnájmu nemožným, avšak žalobcovi
ako veriteľovi uvedené bez zbytočného odkladu neoznámila, čím porušila svoju zákonnú povinnosť
v zmysle § 577 ods. 1 OZ a zodpovedá mu tak za škodu, ktorá mu vznikla tým, že nebol včas o
nemožnosti plnenia upovedomený. Zároveň bolo preukázané, že žalovaná v predmetných nebytových
priestoroch následne pracovala ako zamestnanec nového nájomcu, a teda mala osobnú motiváciu, aby

vyšla v ústrety prenajímateľom pri ukončovaní nájomného vzťahu, hoci nebola povinná ukončiť nájomný
vzťah dohodou. Ak by tak neurobila, prenajímatelia by mali možnosť len vypovedať nájomný vzťah v
zmysle § 9 ods. 2 zák.č. 116/1990 Zb., a aj to len s 3-mesačnou výpovednou lehotou s počiatkom
plynutia k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení písomnej výpovede v zmysle
čl. IV. ods. 4. zmluvy o nájme zo dňa 08.12.2006. Ak by po rozhodnutí nového nájomcu v októbri 2007

uzavrieť nájomnú zmluvu dali prenajímatelia výpoveď z nájmu žalovanej ako pôvodnému nájomcovi,
výpovedná doba by začala plynúť počiatkom novembra 2007 a uplynula by až po skončení podnájmu
žalobcu. Ak žalovaná pri dojednávaní ukončenia nájmu neprihliadala na svoj záväzok voči žalobcovi ako
podnájomcovi trvajúci do 31.12.2007, o ktorom vedela, a nesnažila sa vyjednať tomu zodpovedajúce
neskoršie ukončenie nájmu, ale naopak prenajímateľom vyšla v ústrety, a uzavrela s nimi dohodu o

skončení nájmu, zodpovedá v zmysle § 420 ods. 1 OZ za škodu, ktorá tým žalobcovi vznikla.

53. Predpokladmi vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon, spôsobenie škody,
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou a zavinenie, pričom tieto predpoklady musia
byť naplnené kumulatívne.

54. Protiprávny úkon je porušenie právnej povinnosti, čím má zákon na mysli objektívne vzniknutý
rozpor medzi tým, ako určitý subjekt skutočne konal, prípadne opomenul konať, a tým, ako konať mal,
aby splnil povinnosť uloženú právnym predpisom či inou právnou skutočnosťou. V prejednávanej veci
porušila žalovaná svoju generálnu prevenčnú povinnosť danú ustanovením § 415 OZ, a síce počínať si

tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku, nakoľko uzavrela s prenajímateľmi dohodu o skončení
nájmu predmetných nebytových priestorov k 31.10.2007, k čomu však nebola povinná, ktorá skutočnosť
jej bola na prospech (nakoľko sa následne zamestnala ako predavačka v predmetných priestoroch u
nového nájomcu), pričom vedela, že ukončením nájomného vzťahu dôjde aj k ukončeniu podnájmu,
avšak nezohľadnila dôsledky, ktoré tým žalobcovi vzniknú. Žalovaná tým ako nájomca nesplnila svoj

záväzok voči žalobcovi ako podnájomcovi, vyplývajúci jej zo zmluvy o podnájme uzavretej 20.03.2006 v
znení dodatku zo dňa 10.12.2006, a síce prenechať žalobcovi do užívania predmetný nebytový priestor
do 31.12.2007, v dôsledku čoho žalobca nemohol v nebytovom priestore podnikať v predaji strieborných
šperkov do uvedeného dátumu.

55. Škodou sa rozumie ujma v majetkovej sfére poškodeného, ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi,
a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak
nedochádza k naturálnej reštitúcii. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetku
poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu
veci do predchádzajúceho stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že

u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa to
dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. V prejednávanom prípade došlo na strane žalobcu
ku vzniku škody vo forme ušlého zisku, nakoľko ak by k predčasnému ukončeniu podnájmu nedošlo,
žalobca by v nebytových priestoroch podnikal v predaji strieborných šperkov až do 31.12.2007, čím by
dosahoval zisk.

56. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody je daná, ak by bez konkrétneho
protiprávneho úkonu ku škode nebolo došlo. Príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
žalovanej a škodou súd videl v tom, že žalovaná uzavretím dohody o skončení nájmu ku dňu 31.10.2007spôsobila dodatočnú nemožnosť plnenia voči žalobcovi vyplývajúcu zo zmluvy o podnájme, z ktorého
dôvodu sa musel skončiť podnájom žalobcu predčasne ku dňu 31.10.2007, pričom ak by podnájom trval
v zmysle dohodnutej doby trvania do 31.12.2007, žalobca by v uvedených priestoroch ďalej podnikal

a dosahoval zisk, ktorý mu konaním žalovanej ušiel. V danom prípade na základe konania žalovanej
nedošlo k rozmnoženiu majetku poškodeného žalobcu, t.j. k zisku z predaja strieborných šperkov za
obdobie november a december 2007, čím na jeho strane vznikla škoda vo forme ušlého zisku.

57. Všeobecná občianskoprávna zodpovednosť je založená na princípe zodpovednosti za

predpokladané nedbanlivostné zavinenie, pričom dôkazné bremeno o tom, že škoda nevznikla
zavineným konaním, spočíva na škodcovi, ktorý sa môže zodpovednosti zbaviť preukázaním toho, že
škodu nezavinil. Žalovanej sa však v konaní exkulpovať nepodarilo, pretože nebolo možné uznať za
dôvodnú obranu žalovanej, že ako nájomca bola donútená ešte pred uplynutím dátumu 31.12.2007,
dokedy mala uzavretú nájomnú zmluvu, skončiť túto dňa 31.10.2007, nakoľko toto tvrdenie ničím
nepreukázala (naopak, bolo preukázané, že o donútenie nešlo), a teda nepreukázala okolnosti, ktoré

by ju zbavili zodpovednosti za škodu.

58. Z vykonaného dokazovania dospel teda súd k záveru, že boli splnené zákonné predpoklady
všeobecnej zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá vznikla žalobcovi vo forme ušlého zisku. Nakoľko
otázka ušlého zisku je i ekonomickou kategóriou, v konaní bola výška ušlého zisku zisťovaná znaleckým

dokazovaním. Že ide o otázku, ktorú je možné priamo položiť znalcovi, vyplýva aj z toho, že Príloha č.
6 k Inštrukcii 7/2009 Ministerstva spravodlivosti SR z 25. marca 2009 č. 23635/2009-51 o organizácii
a riadení znaleckej, tlmočníckej a prekladateľskej činnosti, výslovne uvádza, že ako znalecký odbor
Ekonomika a riadenie podnikov (51 00 00), odvetvie Oceňovanie a hodnotenie podnikov (51 01 01),
tak odbor Ekonómia a manažment (09 00 00), odvetvie Kontroling (09 03 00), zahŕňajú po obsahovej

stránke o.i. aj stanovenie výšky ušlého zisku. V konaní bol vypracovaný znalecký posudok č. X/XXXX
znaleckou organizáciou K. ktorý v závere vyčísluje ušlý zisk žalobcu v nebytových priestoroch na T.
Z. XX v F. za obdobie od 01.11.2007 do 31.12.2007 vo výške 100,81 eura. Voči takto vyčíslenému
ušlému zisku žalovaná nemala námietky. Žalobca so znaleckým posudkom nesúhlasil, pretože ho
považoval za neodborný, namietal, že v znaleckom posudku nie je braný zreteľ na výšku zisku, ktorý

žalobca v predmetnej predajni dosiahol v mesiacoch november a december za predchádzajúce roky
2002-2006, ako ani na príjmy, ktoré znalecká organizácia údajne nevedela zaradiť do žiadnej prevádzky
žalobcu. V nadväznosti na to žalobca požiadal o nariadenie vypracovania nového znaleckého posudku
iným subjektom. Následne bola do konania pribratá znalecká organizácia R. E., s.r.o., R., a to za
účelom vypracovania kontrolného znaleckého posudku. D. doručením znaleckého posudku od uvedenej

znaleckej organizácie predložil žalobca súdu dňa 07.10.2015 (t.j. za účinnosti OSP, ktorý nepoznal
súkromný znalecký posudok) znalecký posudok č. X/XXXX znalca B.. G. E., D.., ktorý výšku ušlého
zisku v predajni strieborných šperkov na ulici T. XX v F. za mesiace november a december 2007
vyčíslil vo výške 2.811,23 eura. K znaleckému posudku sa vyjadrila žalovaná, ktorá ho považovala za
právne irelevantný vzhľadom k tomu, že nejde o znalca ustanoveného súdom, ktorý by podal objektívny

znalecký posudok, poukazovala na to, že otázky žalobcu pod bodom 2.-11. nesúvisia s predmetom
konania, pričom trvala na tom, aby znalecký posudok vypracoval znalec ustanovený uznesením zo
dňa 25.09.2015. Na základe uvedeného bol v konaní vypracovaný kontrolný znalecký posudok č. X/
XXXX R. E., s.r.o., ktorá v rámci vyjadrenia sa k znaleckému posudku spoločnosti K.-V., s.r.o. č. X/
XXXX uviedla, že najvhodnejší výpočet ušlého zisku stanovila uvedená znalecká organizácia podľa

najlepšieho vedomia a svedomia podľa dostupných údajov, ktoré mala k dispozícii a zo zadanej úlohy,
ktorú dostala, keď nedostala úlohu hodnotiť podľa predchádzajúceho obdobia. K otázke 2. znalecká
organizácia v závere skonštatovala, že celkový ušlý zisk žalobcu v predajni F., T. XX, za november a
december 2007 je vo výške 1.582,73 eura. K znaleckému posudku sa žalovaná nevyjadrila. Žalobca
sa vyjadril k znaleckému posudku v tom zmysle, že spochybňoval oprávnenie znaleckej organizácie

vypracovať uvedený znalecký posudok, namietal, že znalecká organizácia sa nezaoberala vecnými
námietkami žalobcu týkajúcimi sa obsahu znaleckého posudku č. X/XXXX.. Žalobca výpočet ušlého
zisku znaleckou organizáciou považoval za nesprávny, pričom spochybňoval správnosť použitej metódy
pri výpočte ušlého zisku, poukazoval na absenciu zohľadnenia naviazanosti materiálových výdavkov na
ušlé tržby, čo malo výrazný vplyv pri určení výšky materiálových výdavkov. Ďalej podľa žalobcu nie je zo

znaleckého posudku zrejmý dôvod, ktorý viedol znaleckú organizáciu k zvolenej metóde výpočtu ušlého
zisku (vzorec), a prečo výška ušlého zisku je diametrálne odlišná ako výška ušlého zisku spoločnosti
K.-V., s.r.o.. V nadväznosti na to žiadal žalobca kontrolné posúdenie znaleckých posudkov znaleckým
ústavom - Y. Z. v R..59. V čase predloženia znaleckého posudku č. X/XXXX B.. G. E., D.. bol účinný zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý nepoznal inštitút súkromného znaleckého posudku, ako ho s

účinnosťou od 01.07.2016 upravuje zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v ustanovení §
209, preto v čase predloženia tohto znaleckého posudku nemal rovnakú váhu ako znalecký posudok
vypracovaný v konaní, a preto bolo potrebné trvať na vypracovaní kontrolného znaleckého posudku. Po
nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku bolo súdu dňa 05.09.2016 doručené doplnenie č.
1 znaleckého úkonu č. X/XXXX, v ktorom znalec B.. G. E., D.. uviedol, že v súvislosti s vypracovaním

znaleckého posudku W. si je vedomý následkov vedome nepravdivého posudku a trvá na záveroch
znaleckého posudku W. Toto doplnenie (doložka v zmysle § 209 ods. 2 CSP) v spojení s tým, že znalecký
posudok má všetky zákonom stanovené náležitosti, malo ten následok, že na znalecký posudok č.
X/XXXX. uvedeného znalca bolo potrebné nazerať ako na súkromný znalecký posudok so všetkými
následkami s tým spojenými, a síce, že pri vykonávaní tohto dôkazu sa postupuje, akoby išlo o znalecký
posudok súdom ustanoveného znalca, a teda má rovnakú váhu ako znalecký posudok vypracovaný v

konaní.

60. K námietkam žalobcu týkajúcim sa (ne)oprávnenosti Q. R. E. R., ale i K.-V., s.r.o., F. vypracovať
znalecký posudok vo veci ušlého zisku, súd považuje za potrebné uviesť, že skutočnosť, že znalecké
organizácie splnili predpoklady v zmysle § 3 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 490/2004 Z.z., aby mohli

vykonávať znaleckú činnosť v odbore Y. a riadenie podnikov, odvetvie Oceňovanie a hodnotenie
podnikov, je preukázaná tým, že boli zapísané do zoznamu znalcov v uvedenom odbore a odvetví
Ministerstvom spravodlivosti SR, pričom podrobnejšie sa súd uvedeným zaoberal v uznesení č.k.
17C/192/2008-803 zo dňa 20.10.2016, na ktoré odkazuje. Vzhľadom k námietkam žalobcu voči
znaleckému posudku vypracovanému R. E., s.r.o. a námietkam žalovanej voči znaleckému posudku

vypracovanému znalcom B.. G. E., D.., súd na pojednávaní vypočul znalca za znaleckú organizáciu R.
ako aj znalca B.. E..

61. Znalec B. za znaleckú organizáciu R. E.., R. na pojednávaní uviedol, že vychádzali z údajov, ktoré
súd obdržal a im zaslal, údaje boli aj v znaleckom posudku Q., z tých údajov a metodiky, z rokov 2002

až 2006 vychádzali k objektívnemu hodnoteniu, či išla prevádzka s tržbami progresívne hore alebo išla
dole. Metóda na str. 20 je index nárastu alebo poklesu, náklady, ktoré mala táto prevádzková jednotka
v konkrétnych podmienkach v F.. G. posúdiť len jednu prevádzkovú jednotku, preto sa zamerali len
na túto jednu prevádzkovú jednotku. D. sa týka hodnotenia výsledku znaleckej organizácie K.-V., oni
nehodnotili toľko ročné obdobie. Na základe tých výsledkov, ktoré mali, došli k takémuto záveru. Keby

mali obdobie viac rokov porovnať zvlášť, v začiatkoch boli obrovské tržby aj v F., tak aj v R., došli by k
iným záverom. Hodnotili iné obdobie, v tom je ten matematický rozdiel vo výpočte, asi mali tak zadanú
otázku, nemali podklady, aby hodnotili určité väčšie obdobie. Zamerali sa aj na posudok znalca E., tam
už sú údaje z účtovníctva za jednotlivé obdobia, o čo sa mali oprieť. Nemá prečo negatívne hodnotiť
K. - V., oni hodnotia len obdobie roku 2006, tie dva mesiace. Zo znaleckého posudku B.. E. prevzali

údaje v tabuľke na strane 19. Nemali podklady na nákup tovaru, ktorý žalobca predával, komplexné
podklady neboli ani u K. - V. ani u druhého posudku. K tomu, že sa namieta, že znalecká organizácia
nenaviazala materiálne náklady na ušlé tržby, uviedol, že nemali podklady na nákup tovaru, keby mali,
niektoré veci by inak posudzovali, toto nemala ani druhá znalecká organizácia, ani znalec. Sám B.. E.
napísal, že sú rôzne spôsoby výpočtu. O. volili túto metódu a na tomto trvajú. Keby okrem mzdových

nákladov,nájomnéatď.,dalidotabuliekeštejednutabuľku,apriorimusiaznížiťtržby.Žalobcanakupoval
tovar en bloc, nekupoval vyslovene pre prevádzku v F. Tržby za jednotlivé prevádzky nevykazoval,
dával jedno daňové priznanie. Na otázku, prečo si myslí, že je ich metodika správnejšia ako znalca
E., uviedol, že každý si môže zvoliť svoju metodiku. Metodiku použili, pretože mali podklady tie, ktoré
mali, metodiku, ktorú použili, považujú za správnu. Nenamietajú posudok B.. E.. Keby použili lineárnu,

prognostickú, hypotetickú metódu, mohli by dospieť aj k výške ušlého zisku vo výške 45.000,- eur. Na
otázku, či v prípade, že má znalec konkrétne čísla, podklady, je vhodnejšie použiť priamu nákladovú
položku alebo ju vypočítať, znalec uviedol, že to už musí vyhodnotiť znalec, podľa toho k čomu sa
má znaleckým posudkom dopracovať. Znalec na otázku, že pri stanovení hodnoty mzdových nákladov
použili metódu indexácie, napriek tomu, že sa táto položka nemenila, prečo si myslí, že tá metóda

indexácie je správnejšia ako použitie konkrétneho reálneho čísla, ktoré bolo k dispozícii, uviedol, že
konkrétne reálne číslo nebolo k dispozícii, pretože nemali k dispozícii komplexné údaje. Na otázku, aké
by malo byť kritérium pre voľbu konkrétnej metódy, uviedol, že na začiatku posudku sa vyjadrili, ktoré
materiály pre výpočet je možné použiť, tieto materiály vychádzali z pojmov ušlý zisk, škoda... Na otázku,že keď si znalec volí metódu, čo by malo byť motiváciou pre voľbu metódy, znalec uviedol, že keby boli
komplexné materiály, odpovedal by tak, ako žalobca chce. Vyjadrené, prečo si vybrali práve vybranú
metodiku, je v posudku na strane 20 dole. Na otázku, prečo sa rozhodli postupovať tým spôsobom,

ako postupovali, znalec citoval z posudku, strana 20. Metódu, ktorú vybrali, vybrali z dôvodu, že nemali
k dispozícii komplexné účtovníctvo. Na otázku, či si znalec myslí, že ich posudok je objektívnejší ako
posudok B.. E., znalec uviedol, že oni si ako znalecká organizácia volili túto metódu, on volil inú metódu.

62. Znalec B. D.. na pojednávaní uviedol, že metódu indexácie by použil len v tom prípade, ak by

mal údaje len za jednu prevádzku, ak by nemal údaje z ďalších prevádzok, v tom prípade možno
sledovať vývoj, on sledoval, ako sa vyvíjali tržby nielen vo vzťahu k prevádzke ale aj k externému
prostrediu. Keď mal k dispozícii údaje aj z iných prevádzok, tak pristúpil k metóde lineárnej regresie,
kde sledoval, ako sa vyvíjali tržby v poškodenej prevádzke voči tržbám ostatných prevádzok. To mohlo
v dostatočnej miere zohľadniť situáciu v danom odvetví. Rok 2007, kedy došlo ku škodnej udalosti, bol
rokom, kedy ekonomika zažívala najväčší rast, hospodárska kríza a jej vplyvy sa prejavili v roku 2008

resp. v roku 2009. Aj preto bolo dôležité a potrebné zohľadniť stav externého prostredia. Nevychádzal
z účtovníctva daňového, ale z účtovníctva manažérskeho, toto účtovníctvo považuje za dostatočné
na zodpovedanie zadanej otázky. Na otázku, čo by malo byť kritériom pre voľbu použitej metódy,
znalec uviedol, že v prípade ušlého zisku, kedy ide o veľmi individuálne posúdenie každého jedného
prípadu, toto rozhodnutie voľby metódy je na znalcovi, znalec by mal posúdiť metódu, ktorú použije a

ktorá by najpresnejšie reflektovala danosti daného prípadu. V tomto prípade voľba metódy môže byť
ovplyvnená aj dostupnosťou údajov, ktoré má znalec k dispozícii, keďže boli dostupné údaje aj z iných
prevádzok, vhodnejšia sa mu javí metóda lineárnej regresie. Túto metódu nemožno použiť stále, pretože
v tomto prípade znalec skúmal tzv. korelačný koeficient, ktorý vypovedá o tom, do akej miery sú tržby
jednotlivých prevádzok závislé. Korelačný koeficient v tomto prípade vyšiel veľmi vysoký, niečo vyše

0,9, z metodického hľadiska je tá hodnota tak vysoká, že ju možno považovať za významnú. Pokiaľ by
hodnota korelačného koeficientu bola 0,5 alebo nižšia, túto metódu by nemohol použiť. Práve preto, že
tieto tržby medzi sebou dosť vysoko korelovali, táto metóda mu prišla ako najvhodnejšia. K vyčísleniu
jednotlivých zložiek ušlého zisku možno pristupovať oddelene, možno použiť rôzne metódy. V prípade
vyčíslenia tržieb sa so znaleckou organizáciou metodicky líšili, to isté platí aj pri vyčíslení mzdových

nákladov a pri nákladoch za predaný tovar, znalecká organizácia použila číslo v absolútnej hodnote, ku
ktorému dospel vo svojom posudku znalec, toto číslo dostal výpočtom. Vypočítal to tak, že zo skladovej
evidencie si vyčítal aj jednotlivé marže, ktoré sa vzťahovali k danému tovaru a keďže tovarov bolo dosť
veľa a marže boli rôzne, použil metódu váženého aritmetického priemeru na tieto marže. Marža mu
vyšla v percentuálnom vyjadrení. Bolo to niečo okolo 80%. Ten zvyšok, keď si to počítame do 100%

- 20% sú náklady, ktoré podnik vynaložil na predaný tovar, sú to náklady v podstate z tržieb. Znalec
týmito 20% prenásobil tržby, ktoré vypočítal a vyšla mu hodnota nákladov na predaný tovar v absolútnej
sume. Znalecká organizácia použila túto absolútnu sumu bez ohľadu na to, aké tržby vypočítala, teda
toto môže hodnotiť ako metodicky nesprávny postup. Najhlavnejší údaj, ktorý potreboval, to boli tržby
všetkých prevádzok, mal k dispozícii, pokiaľ by účtovníctvo neobsahovalo túto informáciu, nemohol

by použiť túto metódu. V rámci tzv. daňového účtovníctva, podnikateľ nemá povinnosť sledovať tržby
analyticky za jednotlivé prevádzky, preto táto informácia v účtovníctve by ani nemusela byť. Tým, že
mal tieto údaje k dispozícii, prospelo to k presnosti výpočtu. Nemal kompletné účtovníctvo daňové pre
vypracovanie znaleckého posudku. Vychádzal z tržieb prevádzok O. XX, R.. O. XX až XX, R., prevádzka
L., prevádzka U. na H. XX, prevádzka v Q.. Na otázku, prečo vychádzal z údajov iných prevádzok

regionálne a rozmerovo vyšších, kvalitnejších, kde boli zisky vyššie ako v trnavskej, ktorá prevádzka
mala rozmer X m2, znalec uviedol, že to je práve výhoda metódy lineárnej regresie, že veľkosť tržieb
nemá významný vplyv na závery. Znalec skúmal, ako boli tržby v jednotlivých prevádzkach navzájom
závislé. Ak by veľkosť tržieb alebo veľkosť predajní negatívne ovplyvňovala tento výpočet, prejavilo by
sa to v koeficiente korelácie, ktorý by bol podstatne nižší. Keďže tieto hodnoty vyšli dosť vysoké, tak

nepochyboval o správnosti tejto metódy. Vývoj tržieb v iných prevádzkach závisí povedzme od stavu
ekonomiky a ďalších faktorov, vývoj tržieb v prevádzke v F. tiež závisí od týchto skutočností, teda od
vývoja ekonomiky a od ďalších faktorov, a preto vývoj tržieb v tých ostatných prevádzkach, aj keď
priamo neovplyvňuje tržby v prevádzke F., ale je odzrkadlením stavu ekonomiky, od ktorej závisia tržby v
prevádzke F.. Závislosť vývoja HDP neskúmal, ale skúmal závislosť s vývojom v ostatných prevádzkach.

Vývoj HDP je len jedným z mnohých faktorov, ktoré ovplyvňujú vývoj tržieb, môže byť len indikátorom,
prečo by tržby nemali klesať. Vývoj HDP nie je celkom irelevantný, pretože do vývoja tržieb vstupujú
ďalšie faktory, ako napr. kúpyschopnosť obyvateľstva, či prevláda snaha k úsporám alebo snaha kspotrebevrámciobyvateľov,tržbymôžubyťovplyvnenéajpočasím,keďprší,ľudianepôjdudoobchodu.
Údaje, ktoré mal znalec k dispozícii, boli dostatočné pre vypracovanie znaleckého posudku.

63. V zmysle Čl.15 ods. 1 a 2 CSP súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na
ktorých spočíva Civilný sporový poriadok, a zároveň platí, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú
silu. Pokiaľ ide o závery znaleckého posudku W. Q. K.-V., s.r.o., tieto sa po výsluchu znalca za znaleckú
organizáciu R. E. ukázali ako nepoužiteľné, nakoľko Q. K.-V., s.r.o. pri určení výšky ušlého zisku nebrala
do úvahy predchádzajúce obdobie, počas ktorého žalobca v prevádzke podnikal, hoci z odôvodnenia

uznesenia, ktorým bola do konania pribratá, vyplýva, že jedným z viacerých východísk pri určení ušlého
zisku mal byť priemerný zisk žalobcu za predchádzajúce obdobie. Nakoľko v konaní bol vypracovaný
kontrolný znalecký posudok znaleckou organizáciou R.. a zo strany žalobcu bol predložený súkromný
znalecký posudok (§ 209 ods. 2 CSP) vypracovaný B. E., D., súd vyhodnotil uvedené znalecké posudky
ako jednotlivo, tak v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že pri určení výšky ušlého zisku
žalobcu v prevádzke na T. XX v F. za mesiace november a december 2007 je potrebné vychádzať

zo znaleckého posudku B.. G. E., D... K obom znaleckým posudkom sa znalci navzájom vyjadrili,
pričom súd mal za to, že znalec za znaleckú organizáciu R. E. nevedel na pojednávaní presvedčivo
vysvetliť, prečo použitie metódy indexácie pri výpočte ušlého zisku bolo v prejednávanom prípade
vhodnejšie ako použitie metódy lineárnej regresie, pretože ak znaleckej organizácii chýbali k použitiu
inej, vhodnejšej, metódy potrebné podklady, nič jej nebránilo si ich vyžiadať, či už od žalobcu priamo

alebo prostredníctvom súdu. Q. zároveň nespochybnila použitie metódy lineárnej regresie znalcom B.
Rovnako znalec B. nespochybnil metódu použitú znaleckou organizáciou, voľba metódy podľa neho
závisí od dostupnosti údajov, pričom on metódu lineárnej regresie použil, pretože mal k dispozícii údaje
aj z iných prevádzok. Znalec zároveň zrozumiteľne vysvetlil, prečo bolo namieste použiť danú metódu,
a síce, keďže tu vyšiel veľmi vysoký korelačný koeficient (ktorý koeficient vypovedá o tom, do akej

miery sú tržby jednotlivých prevádzok závislé), a to niečo vyše 0,9, považoval za najvhodnejšie použitie
metódy lineárnej regresie. Znalec vysvetlil, prečo bolo možné vychádzať z údajov iných prevádzok,
kde boli zisky vyššie ako v trnavskej, keď uviedol, že výhodou metódy lineárnej regresie je, že veľkosť
tržieb nemá významný vplyv na závery a zároveň, ak by veľkosť tržieb alebo veľkosť predajní negatívne
ovplyvňovala tento výpočet, prejavilo by sa to v koeficiente korelácie, ktorý by bol podstatne nižší.

Keďže tieto hodnoty vyšli dosť vysoké, tak nepochyboval o správnosti tejto metódy. Ako nesprávny
metodický postup znalec B. E. hodnotil, že znalecká organizácia použila z jeho znaleckého posudku
hodnotu nákladov na predaný tovar v absolútnej sume (ku ktorému číslu znalec dospel výpočtom), bez
ohľadu na to, aké tržby znalecká organizácia vypočítala. Súd sa s uvedeným stotožnil, keď znalecká
organizácia sa k uvedenému nevedela relevantne vyjadriť, keď k námietke, že znalecká organizácia

nenaviazalamateriálnenákladynaušlétržby,znaleczaznaleckúorganizáciuuviedollentoľko,ženemali
podklady na nákup tovaru, čo však uvedený postup znaleckej organizácie nevysvetľuje. Ak totiž výdavky
na nákup materiálu znalec B. E. vypočítal ako 19,73% z tržieb (str. 12 ZP) a tieto vyčíslil v absolútnej
sume, nemohla znalecká organizácia použiť túto sumu bez prepočtu na výšku ňou určených tržieb,
pretožetakdošloknedôvodnémuzvýšeniunákladov.Uvedenépotomznamená,ževýpočetušléhozisku

znaleckou organizáciou nemôže byť správny a nie je možné z neho vychádzať. Súd potom pri určení
výšky ušlého zisku vychádzal zo súkromného znaleckého posudku č. X/XXXX znalca B.. G. E., D.., ktorý
výšku ušlého zisku žalobcu v predajni strieborných šperkov na ulici T. XX v F. za mesiace november a
december 2007 vyčíslil vo výške 2.811,23 eura. Uvedený znalecký posudok spĺňa náležitosti znaleckého
posudku v zmysle § 17 zák.č. 382/2004 Z.z., obsahuje doložku v zmysle § 209 ods. 2 CSP, postup, akým

znalec dospel k záveru je preskúmateľný, v konaní nebol spochybnený, pričom znalec na pojednávaní
zrozumiteľne a presvedčivo zodpovedal položené otázky.

64. Hoci žalobca si musel byť vedomý, že výšku ušlého zisku preukázal najviac vo výške vyplývajúcej
zo súkromného znaleckého posudku (2.811,23 eura), v prevyšujúcej časti žalobu späť nezobral, pričom

dôvodom podľa názoru súdu bola otázka trov konania. Uvedené však neznamená, tak ako sa to
snaží prezentovať žalovaná, že by v konaní nebolo zrejmé, na ktorý dôkaz sa žalobca odvoláva,
keď vo vyjadrení (č.l. 820) navrhol žalobca súdu, aby pri rozhodovaní vo veci vychádzal zo záverov
znaleckého posudku B. E.. Žalovaná k znaleckému posudku B. namietala len v tom zmysle, že nejde
o znalca ustanoveného súdom, avšak po doplnení znaleckého posudku o doložku v zmysle § 209 ods.

2 CSP, bola táto námietka irelevantná, nakoľko znalecký posudok bol postavený na roveň znaleckým
posudkom vypracovaným v konaní a súd nemal dôvod pochybovať o jeho objektívnosti. Ak znalec v
posudku odpovedal aj na iné otázky položené zadávateľom, uvedené nespochybnilo správnosť záveru
ohľadom výšky ušlého zisku. Žalovaná v konaní neuviedla konkrétne, a to ani po výsluchu znalca, včom vidí nesprávnosť postupu alebo nesprávnosť záveru súkromného znaleckého posudku. Zároveň z
hľadiska dôkaznej iniciatívy strán sporu, ak by aj žalovaná spochybňovala závery znaleckého posudku
vypracovaného B.. E., mohla a mala v konaní navrhnúť také dôkazy, ktorými by jeho závery vyvrátila,

čo však neurobila. Súd potom nevykonal dokazovanie kontrolným znaleckým posudkom navrhované
žalobcom (ktoré tento navrhoval pre prípad, že by sa súd nepriklonil k súkromnému znaleckému
posudku), nakoľko po výsluchu oboch znaleckých subjektov mal súd za to, že bola preukázaná
správnosť záveru práve súkromného znaleckého posudku. Podporne súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cz 13/82 zo dňa 15.07.1982, v zmysle ktorého „ak mal súd pri

rozhodovaní k dispozícii dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, musí ich
zhodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z
akých dôvodov nevychádza zo záveru druhého znaleckého posudku; pre túto úvahu je potrebné vypočuť
obidvoch znalcov. Ak by ani takto nebolo možné odstrániť rozpory v záveroch znaleckých posudkov,
treba dať tieto závery preskúmať iným znalcom, vedeckým ústavom alebo inou inštitúciou.“ Navyše,
za súčasnej koncepcie civilného sporového konania nie je žalobca tým, kto by v tomto smere niesol

dôkazné bremeno, nakoľko on sám závery súkromného znaleckého posudku nespochybnil, ale je to
žalovaná, ktorá však ďalšie dokazovanie nenavrhovala a uviedla, že je na rozhodnutí súdu, či sa bude
pridržiavať znaleckého posudku vypracovaného B.. E. alebo R. E.

XX. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobe v časti o zaplatenie sumy 2.811,23

eura (ktorá suma predstavuje ušlý zisk žalobcu za obdobie od 01.11.2007 do 31.12.2007 v prevádzke
na Hlavnej ulici 11 v Trnave) vyhovel, keďže považoval uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie náhrady
škody od žalovanej v danom rozsahu za dôvodný, keď žalobca vyšší ušlý zisk v konaní nepreukázal,
ani žalobu v prevyšujúcej časti späť nezobral.

66. V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu v časti náhrady škody vo výške
780,67 eura, uplatnenej v rozšírení žaloby v spojení s čiastočným späťvzatím (781,80 - 1,13), a preto sa
súd pred skúmaním samotnej existencie subjektívneho práva žalobcu na zaplatenie sumy 780,67 eura
najskôr zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky a otázkou možného premlčania nároku.

67. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané.
Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená,
že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom
premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv,
jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu

donucujúcemu zákroku zo strany súdov.

68. Súd dospel k záveru, že námietka premlčania nebola vznesená dôvodne. Hoci sa v danom prípade
jedná o situáciu, keď k porušeniu právnej povinnosti došlo podľa Občianskeho zákonníka, právny vzťah
medzi stranami sporu neprestal byť (vychádzajúc zo znenia § 261 ods. 1 OBZ) obchodno-záväzkovým

vzťahom, keď v podnájomnom vzťahu, s ktorým priamo súvisí zodpovednostný vzťah zo spôsobnej
škody, vystupovali žalobca aj žalovaná ako podnikatelia. Ide teda o nárok, ktorý vyplýva zo vzťahu
medzi podnikateľmi v rámci ich podnikateľskej činnosti, preto je potrebné, pokiaľ ide o otázku premlčania
časti nároku na náhradu škody spočívajúceho vo vecných a mzdových nákladoch použiť ustanovenia
Obchodného zákonníka, a to s poukazom na interpretačné pravidlo na riešenie vzťahu Občianskeho

zákonníka a Obchodného zákonníka, ktoré rieši vzťah medzi oboma zákonníkmi na základe zásady
subsidiarity. Vzhľadom na komplexný charakter úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku sa aj
premlčanie práva na náhradu škody v prejednávanej veci, vzhľadom na postavenie strán sporu, bude
spravovať výlučne právnou úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku. Vzhľadom na plynutie
štvorročnej subjektívnej premlčacej doby a desaťročnej objektívnej premlčacej doby a skutočnosť, že

žalobca sa dozvedel o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu, najskôr v novembri 2007, je zrejmé,
že táto ku dňu podania návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby v zmysle jej rozšírenia (29.10.2010)
neuplynula márne.

69. Súd pritom poukazuje napr. na nález Ústavného súdu SR zo dňa 30.11.2005, sp.zn. IV. ÚS 214/2004,

podľa odôvodnenia ktorého „Obchodný zákonník neupravuje inštitút bezdôvodného obohatenia. V
tomto zmysle je potrebné aplikovať citované ustanovenie Občianskeho zákonníka. Ústavný súd však
akceptoval názor najvyššieho súdu uvedený v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého posudzovaný
vzťah je obchodnoprávnym vzťahom, pretože dospel k záveru, že takáto kvalifikácia právneho vzťahusa neprieči jeho charakteru ani účelu posudzovaných právnych noriem a nie je ani prejavom ľubovôle
pri výklade použitých právnych noriem vzhľadom na racionálne a podľa ústavného súdu dostatočné
odôvodnenie ich použitia. V nadväznosti na to bola pri rozhodovaní ústavného súdu relevantná

skutočnosť, že Obchodný zákonník obsahuje úpravu odlišnú od Občianskeho zákonníka (špeciálnu
úpravu) práve v otázke premlčania, pretože premlčacia doba plynie od okamihu, keď došlo k plneniu.
Nejde teda o okamih, keď sa oprávnený dozvedel o bezdôvodnom obohatení, obvykle to bude ten istý
okamih, ako vznik bezdôvodného obohatenia. Dĺžka lehoty je však v obchodných vzťahoch zásadne
odlišná-doúvahyprichádzaiba(všeobecná)štvorročnápremlčaciadoba.Posudzovaniebezdôvodného

obohatenia sa teda bude riadiť Občianskym zákonníkom, ale premlčanie práv z tohto bezdôvodného
obohatenia bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka.“

70. K poukazovaniu žalovanej na právne závery odvolacieho súdu v uznesení č.k. 24Co/225/2009-128
zodňa02.03.2010,podľaktorýchsúdprvejinštanciejepovinnýpreprávneposúdeniesporuvychádzaťz
ustanovení zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a následne Občianskeho

zákonníka (lebo v danom prípade aj keď ide o podnikateľské subjekty, ide o posúdenie nájmu a z
toho plynúcich nárokov), súd uvádza, že odvolací súd sa v uvedenom rozhodnutí nezaoberal otázkou
premlčania nároku žalobcu, nakoľko v tom čase sa nekonalo v zmysle rozšírenej žaloby, nebola
vznesená námietka premlčania, a preto nie je možné uzavrieť, že by odvolací súd vyslovil záväzný
právny názor týkajúci sa otázky premlčania nároku žalobcu.

71. Nakoľko námietka premlčania zo strany žalovanej nebola v časti nároku na náhradu škody vo
výške 780,67 eura vznesená dôvodne, súd prikročil ku skúmaniu subjektívneho nároku žalobcu. Súd
pritom dospel k záveru, že v uvedenej časti je žaloba nedôvodná, nakoľko pri uplatnených nárokoch
(vecné a mzdové náklady) chýba medzi porušením právnej povinnosti žalovanej a vznikom škody u

žalobcu príčinná súvislosť. V prípade, že by podnájomný vzťah skončil v zmysle dohody strán sporu
až dňa 31.12.2007, rovnako by bolo potrebné vykonať prepravu tovaru do miesta podnikania žalobcu a
tiež inventúru, pričom tieto úkony by boli vykonané dňa 01.01.2008, ktorý bol rovnako dňom štátneho
sviatku ako bol deň 01.11.2007. Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať žalobu v časti škody
pozostávajúcej zo mzdy a mzdového zvýhodnenia za prácu počas sviatku, vyplatených zamestnancom

G. I. D. a K. v celkovej výške 55,35 eura, za dôvodnú, nakoľko tieto náklady by vznikli aj v prípade
riadneho skončenia podnájomného vzťahu. Pokiaľ ide o škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť odvozom
tovaru do miesta podnikania žalobcu, rovnako by aj v prípade skončenia podnájomného vzťahu dňa
31.12.2007 bolo potrebné zabezpečiť jeho odvoz, čo by si vyžiadalo vznik nákladov, a preto nie je
možné uzavrieť, že náklady na odvoz tovaru boli vyvolané konaním žalovanej. Súd pritom poukazuje

tiež na skutočnosť, že sám žalobca listom zo dňa 05.11.2007 (č.l. 180) oznámil vlastníkom budovy,
že nie je schopný z technických dôvodov vypratať priestory v určenom časovom úseku, s tým, že im
oznamuje, že priestory vyprace v primeranej časovej lehote, a to pravdepodobne do 14.11.2007, s čím
podľa svedeckej výpovede prenajímatelia súhlasili, nebolo preto potrebné, aby žalobca zabezpečoval
skorší odvoz. Ak uvedené žalobca odôvodňoval obavou o tovar, súd poukazuje na čl. IV. ods. 4.1

písm. i) zmluvy o podnájme, z ktorého vyplýva, že žalobca bol povinný zabezpečiť majetok vnesený
do nebytových priestorov pred odcudzením, čo sa vzťahuje aj na tovar, a zároveň na skutočnosť,
že priestory nebytového priestoru užívaného žalobcom boli priechodné, a teda žalobca musel mať
zabezpečenýtovarprotiodcudzeniu.Predovšetkýmvšakžalobcaneuniesoldôkaznébremenopokiaľide
o preukázanie uskutočnenia cesty z F. dňa 01.11.2007. Žalovaná v konaní spochybnila, že žalobca práve

v deň 01.11.2007 odvážal tovar z prevádzky v F. do sídla v L., pričom žalobca uvedené nepreukázal, keď
za dôkaz nemožno považovať fotokópiu technického preukazu (č.l. 162), ani fotokópiu pokladničného
dokladu o nákupe pohonných hmôt (č.l. 165). Uvedené bolo možné preukázať cestovným príkazom na
vykonanie cesty dňa 01.11.2007, žalobca však v konaní predložil iba cestovný príkaz zo dňa 03.12.2007
(č.l. 195), a teda súd nemal vykonanie odvozu tovaru dňa 01.11.2007 z F. do L. za preukázané, čím nebol

preukázaný ani vznik škody vo výške 240,03 eura. Žalobu nebolo možné považovať za dôvodnú ani v
časti uplatnenej škody z dôvodu vyplatenia odstupného zamestnankyni C. Keďže bol pracovný pomer
so zamestnankyňou uzavretý na dobu neurčitú (č.l. 164), a žalobca vedel, že podnájom skončí ku dňu
31.12.2007, bol by nútený i tak skončiť so zamestnankyňou pracovný pomer z organizačných dôvodov,
a tejto by vznikol nárok na odstupné v zmysle § 76 ods. 1 Zákonníka práce, z uvedených dôvodov

chýba príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou vo výške 486,42 eura. Ak žalobca
tvrdil, že následkom postupu žalovanej nemohol žalobca poskytnúť svojej zamestnankyni dvojmesačnú
výpovednú lehotu, ktorá by žalobcovi umožňovala ďalšie zamestnávanie zamestnankyne a výsledkom
jej práce kompenzovať náklady žalobcu na ňu vynaložené, z uvedeného je zrejmé, že sám žalobcanespochybňuje, že i tak by odstupné vyplatené bolo, a teda nie je možné ho považovať za škodu
spôsobenú mu žalovanou, pričom inú škodu si neuplatnil. Zo všetkých uvedených dôvodov súd potom
žalobu v časti, v ktorej si žalobca uplatňoval voči žalovanej nárok na náhradu škody vo výške 780,67

eura titulom vecných a mzdových nákladov, považoval za nedôvodnú a túto vrátane uplatneného úroku
z omeškania vo výroku II. zamietol.

72. Nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania s plnením súdom priznaného peňažného dlhu (2.811,23
eura), má voči nej žalobca nárok popri istine aj na úrok z omeškania. Keďže žalobca vyzval žalovanú na

plnenie (vo vyššej sume ako priznanej) listom zo dňa 19.05.2008 s tým, že žiadal plniť do 31.05.2008,
pričom žalovaná doručenie uvedenej výzvy nesporovala, dlh žalobcovi neuhradila, dostala sa dňa
01.06.2008 do omeškania s peňažným plnením. Súd preto žalobcovi priznal od žalovanej úrok z
omeškania z priznanej istiny odo dňa 01.06.2008 do zaplatenia. Žalovaná sa dostala do omeškania
dňa 01.06.2008, pričom výška základnej úrokovej sadzby NBS uplatňovaná pred prvým kalendárnym
dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu bola 4,25 %, žalobca tak má v zmysle §

369 ods. 1 OBZ (v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania) popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 14,25% (10 + 4,25 %) ročne zo sumy 2.811,23 eura od 01.06.2008
do zaplatenia. Hoci právne pomery týkajúce sa prejednávanej zodpovednosti žalovanej za škodu sú
upravené predpismi občianskoprávnej povahy (§ 577 ods. 1 OZ, § 420 ods. 1 OZ), otázka omeškania
dlžníka a úrokov z omeškania je samostatne riešená v Obchodnom zákonníku, a keďže medzi stranami

sporu išlo o podnikateľský vzťah, súd pri rozhodovaní aplikoval ustanovenia § 365 a § 369 ods. 1 OBZ.
V podrobnostiach súd odkazuje na odôvodnenie použitia právnej úpravy premlčania podľa Obchodného
zákonníka, ktoré sa vzťahuje aj na použitie Obchodného zákonníka pokiaľ ide o úrok z omeškania.

73. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd považoval nárok žalobcu za odôvodnený v časti o

zaplatenie sumy 2.811,23 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne zo sumy 2.811,23
eura od 01.06.2008 do zaplatenia, preto mu vo výroku I. vyhovel, a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú
vo výroku II. zamietol.

74. Podľa § 232 ods. 2 a 3 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný

márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. (2) Lehota na plnenie je tri dni a plynie
od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. (3)

75. S prihliadnutím na výšku istiny s príslušenstvom, na zaplatenie ktorých súd zaviazal žalovanú, určil
súd žalovanej v súlade s § 232 ods. 3 veta druhá CSP na plnenie primeranú dlhšiu lehotu 75 dní od

právoplatnosti rozsudku, v ktorej lehote má žalovaná dostatok času zabezpečiť si finančné prostriedky
napr. formou úveru.

76. Uznesením tunajšieho súdu č.k. 17C/192/2008-884 zo dňa 05.12.2016 bola žalovaná oslobodená
od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 25%. Uznesením tunajšieho súdu č.k. 17C/192/2008-896 zo

dňa 19.12.2016 nebolo žalobcovi priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

77. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

78. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. (1) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. (2)

79. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

80. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

81. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)82. Podľa Čl. 20 ods. 1 veta prvá zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ÚSR“),
každý má právo vlastniť majetok.

83. Podľa Čl. 3 ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom

na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

84. Podľa Čl. 4 ods. 2 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

85. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol súd podľa ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP, keď žalobca si v konaní po pripustení
zmeny žaloby uplatňoval sumu 5.168,14 eura s príslušenstvom, pričom procesne zavinil zastavenie
konania v časti 1,13 eura s príslušenstvom a zároveň žalobcovi bola priznaná istina vo výške 2.811,23
eura s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu 54,40% a hrubý úspech žalovanej 45,60%,

a teda konečný čistý úspech žalobcu je 8,80% (54,40 - 45,60). To v konečnom dôsledku znamená nárok
žalobcu voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 8,80% trov
konania, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku.

86.Kvyššieuvedenémurozhodnutiusúddodáva,žeprirozhodovaníonáhradetrovkonaniavsporových

konaniach sa uplatňuje tzv. zásada úspechu, v zmysle ktorej súd prizná úspešnej strane náhradu trov
konania proti neúspešnej strane. Na uvedené nemá žiaden vplyv skutočnosť, či neúspešná strana
bola alebo nebola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov, pretože uvedené sa vzťahuje len na jej
prípadnú poplatkovú povinnosť. Iba v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemusí
súd v zmysle § 257 CSP výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

87. Žalovaná žiadala pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatniť ustanovenie § 257 CSP, pričom
uvedené odôvodňovala podmienkami hodnými osobitného zreteľa, ktoré sú uvedené na podanom
Tlačive pre dokladovanie pomerov strany konania zo dňa 28.10.2016, pričom podľa žalovanej treba
vziať do úvahy a hodnotiť majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery, keď ide o invalidnú osobu.

88. Súd poukazuje na to, že ustanovenie § 257 CSP upravuje moderačné právo súdu, pričom podľa
dôvodovej správy k uvedenému ustanoveniu, osobitné kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa sa
má vykladať prísne reštriktívne, a teda uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne,
keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Súd

má za to, že zo strany žalovanej neboli produkované žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa,
žiadne výnimočné okolnosti veci alebo na strane žalovanej, ktoré by odôvodňovali použitie citovaného
ustanovenia. Samotná skutočnosť, že žalovaná v konaní požiadala a bolo jej v konaní priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov (a to čiastočné, pričom na veci by nič nemenilo ani úplne priznanie
oslobodenia) takýmto dôvodom sama o sebe nemôže byť, nakoľko, ak by to tak bolo, zákonodarca by to

zohľadnilvpredmetnomustanovení.Kuskutočnostičiastočnéhooslobodeniaodsúdnychpoplatkovtotiž
nepristúpila žiadna okolnosť, s prihliadnutím na ktorú by sa javilo zaviazanie žalovanej na náhradu trov
konania žalobcu ako neprimerane prísne, pričom samotná skutočnosť, že žalovaná je invalidná, takouto
okolnosťou nie je. Nemožno tiež neprihliadnuť na skutočnosť, že žalovaná počas konania neprijala
zodpovednosťzasvojekonanie,nárokžalobcupopierala,pričomvprípadeopakubysakonanievýrazne

skrátilo a dokazovanie by bolo zamerané len na výšku škody. S prihliadnutím na postoj žalovanej strany
v konaní, ako aj na ostatné uvedené, t.j. absenciu výnimočných okolností, súd žiadosť žalovanej na
aplikáciu § 257 CSP považoval za nedôvodnú.

89. Súd pritom poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 31.07.2008, sp.zn. IV. ÚS 147/08,

v ktorom tento uvádza, že „nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP (teraz § 257 CSP)
nemožno, podľa názoru ústavného súdu, odôvodniť iba všeobecným záverom o charaktere dlhotrvajúco
prejednávanej právnej veci, záujmom na nezhoršovaní vzájomných susedských vzťahov účastníkov a
poukazom na sociálnu situáciu žalovaných, ktorým bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.“Obdobne uviedol Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 31.03.2010, sp. zn. 1 M Obdo V/19/2008, a síce,
že „samotná skutočnosť, že žalobca ako poplatník bol oslobodený od súdneho poplatku, nezakladá
dôvod pre použitie ustanovenia § 150 OSP.“ Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 18.01.2012, sp. zn. 6 M

Cdo 5/2011, dôvodil, že „ustanovenie § 150 ods. 1 OSP neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov
medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil
svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri
tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel,
znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností

súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami
uplatnenia nároku a pod..“

90. Pokiaľ ide o priznanie náhrady trov konania žalobcovi podľa pomeru jeho úspechu v konaní (čistý
úspech 8,80%), súd uvádza nasledovné. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním petitu žaloby a výroku
rozhodnutia vo veci samej, pričom plným úspechom žalobcu je, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia

zhoduje so žalobným petitom, teda ak sa žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Ak mala strana vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov buď pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov konania právo. Úspech strany sporu, ktorej vzniká povinnosť na náhradu trov,
sa odpočíta od úspechu strany sporu, ktorej vzniká právo na náhradu trov, a výsledok zakladá pomerný
nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak je na čiastočnom

späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu, treba dovodiť, že v tomto rozsahu nemal žalobca vo veci
úspech, pričom tak platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadom tejto časti žaloby
neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu.

91. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý

zrušil dovtedy platný procesný poriadok - zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (OSP), pričom
v zmysle § 470 ods. 1 CSP tento zákon v zásade platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti, preto je potrebné použiť na rozhodovanie o trovách konania právnu úpravu obsiahnutú
v zákone č. 160/2015 Z.z.. Nový Civilný sporový poriadok neprevzal ustanovenie § 142 ods. 3 veta
pred bodkočiarkou OSP (účinné do 30.06.2016), podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len

čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, o.i. vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, a preto sa uplatní ustanovenie § 255 CSP, t.j.
priznanie náhrady trov konania podľa pomeru úspechu v konaní.

92. Dôvodová správa k § 255 CSP (pozn. pôvodne k § 249 CSP, pričom v legislatívnom procese

došlo k posunutiu paragrafov) uvádza, že v ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako
esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní je kritérium procesného
úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické
začlenenie tohto ustanovenia. V zmysle dôvodovej správy, podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu
trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej

výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej
ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a
povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
nebola priznaná v požadovanej výške.

93. S poukazom na vyššie uvedené mal súd za to, že žalobcovi nie je možné priznať plnú, ale len
pomernú náhradu trov konania voči žalovanej, keď mal v konaní úspech len čiastočný, nakoľko v konaní
nešlo napr. o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, kedy by výška nároku závisela od úvahy súdu, ale
o priznanie náhrady škody, ktorej výška (okrem neskôr uplatnených nárokov aj v časti ušlého zisku)
bola zistiteľná ešte pred podaním žaloby. Je preto potrebné prihliadať na skutočnosť, že hoci nárok na

náhradu škody v zmysle ušlého zisku bol žalobcovi priznaný, nebol priznaný v uplatnenej výške, ktorá
bola žalobcom značne nadhodnotená. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že okrem toho, že uvedené
ustanovenie § 142 ods. 3 OSP je t.č. neúčinné a súd je povinný postupovať podľa ustanovenia § 255
CSP (keď s poukazom na § 470 ods. 1 CSP použitie skoršieho procesného predpisu nie je možné), ani
do 30.06.2016 nebolo rozhodnutie súdu uvedeným spôsobom obligatórne („môže mu súd priznať“), ale

záviselo od posúdenia súdu, či je k takémuto postupu dôvod. V prejednávanej veci má súd za to, že
ani za účinnosti OSP by nebol dôvod žalobcovi priznať voči žalovanej plnú náhradu trov konania (hoci
výška plnenia v prospech žalobcu vychádza zo znaleckého posudku), nakoľko žalobcovi nič nebránilo
pred podaním žaloby dať si vypracovať znalecký posudok (ako to urobil v priebehu konania), keďžeje zrejmé, že znalecky bolo možné na uvedenú otázku odpovedať. Žalobca potom mohol zvážiť výšku
istiny, ktorú si v konaní uplatnil voči žalovanej a tak ovplyvniť pomer svojho úspechu v konaní. Najmä
však súd poukazuje na znenie § 255 CSP a zámer zákonodarcu, ktorý sledoval vypustením pôvodného

§ 142 ods. 3 OSP (kritérium procesného úspechu).

94. Súd tak s poukazom na uvedené priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 8,80% trov konania. Podporne súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.zn.
9Co/220/2016 zo dňa 18.07.2016, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej

časti týkajúcej sa trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade a v časti týkajúcej
sa trov konania štátu, v ktorého odôvodnení odvolací súd uviedol, že „k argumentom žalobcu, že v
danom konaní výška plnenia závisela od znaleckého posudku, odvolací súd dodáva, že nový Civilný
sporový poriadok, ktorý bolo potrebné v zmysle § 470 ods. 1 na danú vec aplikovať, nemá ustanovenie
zodpovedajúce pôvodnému ust. § 142 ods. 3 OSP (účinného do 01. 07. 2016 ....ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku). Správne preto súd prvej inštancie vychádzal vyslovene len z

pomeruúspechustránvoveci(teraz§235ods.1CSP-pozn.súdusprávne§255...).Keďžepodľa§148
ods. 1 OSP (účinného do 30. 06. 2016) má štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na
náhradu trov konania, ktoré platil a v napadnutom uznesení súd prvej inštancie rozhodoval aj o trovách
štátu, v dôsledku odvolania podaného v časti trov konania žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade, súd
preskúmaval aj výrok napadnutého uznesenia o trovách štátu, pričom vzhľadom k už uvedenému záveru

odvolacieho súdu v časti trov konania odvolací súd dospel k záveru, že aj v tejto časti je rozhodnutie súdu
prvej inštancie vecne správne, keďže kopíruje trovy konania účastníkov (R 34/1979), preto napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie aj v časti týkajúcej sa trov konania štátu ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.“

95. V konaní vznikli nasledovné trovy štátu vyplatením znalečného. Uznesením tunajšieho súdu
č.k. 17C/192/2008-393 zo dňa 31.03.2015, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č.k.
17C/192/2008-704 zo dňa 06.06.2016, bolo Q. K. F. priznané znalečné v sume 1.049,11 eura, ktoré
bolo vyplatené v sume 70,00 eur z preddavku zloženého žalovanou pod D14 6 2014 a v sume
979,11 eura z rozpočtových prostriedkov súdu. Uznesením tunajšieho súdu č.k. 17C/192/2008-812 zo

dňa 21.10.2016 (ktorým bolo zmenené uznesenie vyššieho súdneho úradníka č.k. 17C/192/2008-708
zo dňa 23.06.2016) bolo znaleckej organizácii R. priznané znalečné v sume 1.187,81 eura, pričom
uvedené znalečné bolo vyplatené z rozpočtových prostriedkov súdu. Uznesením tunajšieho súdu č.k.
17C/192/2008-796 zo dňa 03.10.2016 v spojení s opravným uznesením č.k. 17C/192/2008-861 zo
dňa 03.11.2016 bola znalcovi B. priznaná odmena za účasť na pojednávaní dňa 20.09.2016 v sume

29,88 eura, ktorá bola vyplatená z rozpočtových prostriedkov súdu. Uznesením tunajšieho súdu č.k.
17C/192/2008-848 zo dňa 28.10.2016 bola znalcovi JUDr. Ing. H. priznaná odmena za účasť na
pojednávaní dňa 20.09.2016 v sume 101,73 eura, ktorá bola v sume 70,- eur poukázaná z preddavku
zloženého žalobcom pod D 14 43 2015 a v sume 31,73 eura vyplatená zo štátnych rozpočtových
prostriedkov.

96. Trovy štátu s účinnosťou do 30.06.2016 upravovalo ustanovenie § 148 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého
malštátpodľavýsledkovkonaniaprotiúčastníkomprávonanáhradutrovkonania,ktoréplatil.Občiansky
súdny poriadok bol s účinnosťou od 01.07.2016 zrušený s tým, že ho nahradil nový procesný poriadok,
zákon č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý trovy štátu neupravuje. Súd preto, rozhodujúc o

trovách štátu, rozhodol podľa čl. 4 ods. 2 CSP (analogia legis) v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2
CSP, § 256 ods. 1 CSP, keď vo výroku IV. a V. rozsudku priznal štátu nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi a žalovanej, a to podľa rozsahu ich neúspechu v konaní, t.j. u žalobcu v rozsahu 45,60
% a u žalovanej v rozsahu 54,40%.

97. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu aplikoval súd rovnaké východiská ako pri rozhodovaní
o náhrade trov konania strán sporu, uvedené vyššie, t.j. pomer ich úspechu a neúspechu. Nebolo
pritom možné prihliadať na čiastočné oslobodenie žalovanej od súdnych poplatkov v rozsahu 25%,
nakoľko ustanovenie § 148 ods. 1 OSP (podľa ktorého, ak boli u niektorého účastníka predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi znížila o rozsah, ktorý

mu súd priznal) nebolo prevzaté do Civilného sporového poriadku. V súčasnosti je možné prihliadať
na oslobodenie strany od súdneho poplatku iba v prípade ukladania povinnosti strane zložiť preddavok
na trovy znaleckého dokazovania (§ 253 ods. 2 CSP). Účelom uvedenej úpravy je, aby strane, ktorá
nemá dostatok finančných prostriedkov, nebola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že by nebolovykonané znalecké dokazovanie v zmysle jej návrhu (viď § 253 ods. 3 CSP). Následne však niet dôvodu,
aby strana v prípade neúspechu neznášala okrem trov úspešnejšej strany aj vzniknuté trovy štátu,
prihliadajúc na právo štátu vlastniť majetok. Jedinou možnosťou pre nepriznanie náhrady trov štátu voči

strane je analogické použitie ustanovenia § 257 CSP, k čomu však súd nevidel dôvod ako u žalobcu,
tak u žalovanej, pričom podrobnejšie dôvody sú uvedené vyššie.

98. O výške náhrady trov konania žalobcu (výrok III.), ako aj o výške náhrady trov konania štátu (výroky
IV. a V.) bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať

návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).