Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 6, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7CoE/63/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8414202623
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8414202623.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
na ul. Pajštúnskej č. 5, proti povinnému V. Q., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v K., na ul. E. č. X,
o vymoženie sumy 2.203,86 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Kežmarok zo dňa 26.02.2015 č. k. 3Er/256/2014-31 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo
štandardnej spotrebiteľskej zmluvy na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok.

Rozhodcovská doložka spotrebiteľom osobitne vyjednaná nebola.

Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá súdu povinnosť pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. V prípade zistenia rozporu týchto listín so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie musí byť zamietnutá. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť

nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda
či tu nie je taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou
osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často sa rozhodcovská zmluva vyjadrí
len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve.

V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný,
pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch.
Rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne dojednaná a je súčasťou všeobecných
podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Rozhodcovská doložka je

neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.

Keďže dojednanie rozhodcovskej doložky je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ ňou nie je viazaný
súd prvého stupňa podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť
exekučného titulu. Skúma iba materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Zo žiadneho

ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, aby exekučný súd mohol skúmať platnosť rozhodcovskej
zmluvy. Súdy často zastávajú nesprávny názor, že rozhodnutie Asturcom ukladá exekučnému súdu
členského štátu imperatív preskúmať platnosť rozhodcovskej doložky a tým zasiahnuť do princípu
nezmeniteľnosti konečných rozhodnutí bez ohľadu na to, či právna úprava členského štátu preskúmanie
platnosti rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní umožňuje alebo vylučuje. Táto nesprávna

interpretácia vychádza z nesprávneho prekladu rozhodnutia Asturcom. Správny preklad je však taký,
že exekučný súd má vtedy povinnosť posúdiť, resp. vyhodnotiť, či je rozhodcovská doložka nekalá, ak
má pre takéto posúdenie skutkové okolnosti k dispozícií. Exekučný súd nie je v zmysle rozhodnutia
Asturcom povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu k zisťovaniu a preskúmavaniu okolností
prípadu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok vychádzajúc z ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v spojení s ust. § 159 O. s. p. má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok

všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný
a po uplynutí lehoty na plnenie aj vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie.
Súdny dvor nemal v žiadnom prípade úmysel uložiť exekučným súdom členských štátov, aby zrušili
rozhodcovské nálezy so silou res iudicata v prípadoch, kedy takýto postup podľa domáceho práva
členského štátu nie je možný. To by vyvolalo nebezpečnú právnu neistotu, najmä čo sa týka právneho

osudu veriteľovej pohľadávky, ktorá by sa musela neštandardným spôsobom opätovne zažalovať,
pričom je otázne, či by to vôbec bolo možné, resp. či by pohľadávka už nebola premlčaná a pod.. V
slovenskom právnom poriadku je príslušný na posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy súd, ktorý
rozhoduje o žalobe účastníka rozhodcovského konania proti rozhodcovskému rozsudku, pričom ak tento
súd vysloví neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, je povinný vecne rozhodnúť o žalovanom nároku. Zo

slovenského a ani z európskeho práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa
ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa,
ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Oprávnený mal v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný súd priznal jeho
nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Namietaným postupom a rozhodovaním

súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a
k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie
jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného
titulu a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 26.9.2011 vydaného vo veci 3MCdo/11/2010 vyplýva, že pokiaľ ide o spotrebiteľské

zmluvy preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné len pokiaľ ide
o dôvod uvedený v ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z., teda vtedy, ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi je tak viazaný na plnenie a nie
iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Nie každá skutočnosť,

hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim
bude len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje alebo neodporuje dobrým mravom. Len tento
zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie.

Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré

mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil,
že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach

nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva uzatvorená s právnym predchodcom

oprávneného túto charakteristiku spĺňa.

Novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01. 04. 2004
zakotvila do nášho súkromného práva právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Uvedenou novelou bolaprebratáiSmernicaRady93/13/EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách,čojezrejmé
z ust. § 879g Občianskeho zákonníka. Aj keď Občiansky zákonník účinný od 1.4.2004 v ust. § 52
ods. 1 za spotrebiteľské označil len odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a

zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka, táto okolnosť nevylučuje aplikáciu ust. § 53 Občianskeho
zákonníka pri posudzovaní neprijateľných podmienok aj v iných spotrebiteľských zmluvách, napr. v
zmluvách o spotrebiteľských úveroch. Zákon č. 258/2001 Z.z. účinný v čase uzatvorenia zmluvy a
ani v tom istom čase účinný Obchodný zákonník úpravu neprijateľných podmienok spotrebiteľských
zmlúv neobsahovali. Tieto právne predpisy v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným

všeobecným predpisom je Občiansky zákonník, majú postavenie predpisov špeciálnych. Ust. § 1 ods.
2 Obchodného zákonníka priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené podľa
predpisov občianskeho práva.

V tejto súvislosti je právne významné ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom sa spravujú

ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc
z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri zmluvách o
spotrebiteľských úveroch je potrebné vychádzať z ust. § 53 Občianskeho zákonníka upravujúceho
analogický prípad. Inak by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica
Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa dohodnutej rozhodcovskej doložky sa všetky spory so zmluvy mali riešiť pred rozhodcovským
súdom.

S prihliadnutím na uvedené, ak spor vyvolal dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom

súde, spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť. Podanie žaloby na
rozhodcovskom súde má totiž rovnaké účinky ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí
rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde, čo je zrejmé z ust. § 19
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Občiansky zákonník účinný od 1.1.2008 za neprijateľnú podmienku v ust. § 53 ods. 4 písm. r) považuje
aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Vychádzajúc z tohto ustanovenia zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola

so spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok
mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku
ide aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,
ak túto možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné či riešenie

jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo
dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Na iné vyhodnotenie takejto
neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník
účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter
neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v

povinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Občianskyzákonníkstakýmitoneprijateľnými
podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti.

Keďže ust. § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§

40a Občianskeho zákonníka) išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na
ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná,
pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul.
Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými

stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č 244/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná
rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v
určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto
platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4ods.1zákonač.244/2002Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov)akýkoľvekrozhodcovskýrozsudoknemôže
byť podkladom pre exekučné konanie.

V súvislosti s akoukoľvek rozhodcovskou zmluvou je potrebné dodať, že jej cieľom je dosiahnuť
prejednanieprípadnéhosporurozhodcomakosúkromnouosobou,naktoréhozmluvnéstranydelegovali
takúto právomoc. Často krát sa rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky,
ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými
podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná

osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromnom právnom procese, požiadavka na
rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom, vrátane princípu dobrých mravov je plne
opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo
štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud
v závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces nedokáže náležite naplánovať sú plne

namieste.

Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci si povinný osobitne nevyjednal, nakoľko táto splývala s
ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ

ako prvý. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o
objektívnosti rozhodovacieho procesu. Je tomu tak preto, lebo o poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi
štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky.

Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá súdu povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Pri zistení rozporu žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí
byť zamietnutá.

Ak teda v rozhodcovskom konaní bola vec prejednaná na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej

zmluvy, exekučný titul v tomto konaní vydaný nemožno považovať za súladný so zákonom.

Vo vzťahu k tvrdeniam oprávneného o nemožnosti preskúmať súlad exekučného titulu tvoreného
rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom a o právnej neistote vyvolanej prekážkou právoplatne
rozsúdenej veci je potrebné dodať, že k týmto tvrdeniam už zásadné stanovisko vyslovil Ústavný

súd SR vo svojom uznesení zo dňa 24.2.2011 č.k. IV.US55/11 - 19. V odôvodnení tohto rozhodnutia
poukázal nato, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods.2 pojednával o skúmaní súladu
exekučného titulu so zákonom ako takým ( t.j. či už zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo
zákonom procesnoprávneho charakteru ), exekučný súd mohol exekučný titul preskúmavať aj z
hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nie len z procesného hľadiska. Za

neopodstatnenú označil i námietku o znemožnení plnenia vzniknutého zo zmluvy o úvere v dôsledku
zastavenia exekúcie so strany štátneho orgánu. Uznesenie o zastavení exekúcie nebráni oprávnenému
domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho
na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy. Tieto závery ÚS SR sú plne akceptovateľné
tiež v prejednávanej veci.

Čo sa týka povinnosti právneho predchodcu oprávneného podľa ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, k tomu už bolo vyslovené stanovisko Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení
vydaným vo veci 2MCdo/1/12 dňa 31.1.2013. V tomto uznesení, v ktorom sa zamietlo mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora bolo zdôraznené, že ani ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách nezbavovalo právneho predchodcu oprávneného povinnosti predložiť povinnému
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že
povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov
výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné

a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právny
predchodca oprávneného takto nepostupoval, resp. takýto postup nebol oprávneným doložený listinami
pripojenými k návrhu na exekúciu rozhodcovská doložka bola správne vyhodnotená ako neprijateľná.
Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak mala byť právom akceptovateľná ako prejavzmluvnejautonómiemusíbyťvýsledkomslobodnejvôleobochzmluvnýchstrán.Slobodnávôľavyžaduje
informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne
znamená.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. napadnuté
uznesenie v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.