Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 9, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/56/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113228356
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7113228356.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne O. M., bytom C. X, E., K., právne zast.
Gorej Legal s.r.o., Žižkova 6, Košice, proti žalovanému: Lidl Slovenská republika, v.o.s., so sídlom
Ružinovská 1E, Bratislava, IČO: 35 793 783, právne zast. Advokátska kancelária Ecker - Kán & Partners
s.r.o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, o zaplatenie 31,24 EUR s prísl., o odvolaní žalovaného
proti rozsudku č.k. 40C 339/2013-73 z 23.9.2015 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyni priznáva proti neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k.40C 339/2013-73 rozhodol, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni 31,24 € s 9% úrokom z omeškania od 11.10.2013 do zaplatenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 164,63
€, z toho súdny poplatok 16,50 € a trovy právneho zastúpenia 148,13 € , na účet právneho zástupcu
žalobkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 31,24 € s 9% úrokom z
omeškaniaod11.10.2013dozaplateniatitulomvráteniaDPHzanákuptovaruneobchodnéhocharakteru

v hodnote 187,47 €, keďže splnila všetky podmienky pre vrátenie DPH . Žalovaný odmietol DPH vrátiť
z dôvodu, že na základe internej smernice cestujúcim z tretích krajín DPH nevracia.
Prvoinštančný súd zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý žiadal návrh zamietnuť s odôvodnením, že
v zákone o DPH je daná dobrovoľná možnosť účasti na vrátení DPH a v prípade, ak platiteľ DPH nevydá
tlačivo,potomnemápovinnosťvrátiťDPH.Žalovanýmnebolovdanomprípadevydanéžalobkynitlačivo,
preto nebola splnená zákonná podmienka na vrátenie DPH . Ďalej tvrdil, že žalobkyňa v prekluzívnej
lehote stanovenej v ust. § 59 ods. 5 zákona o DPH nepreukázala predloženie všetkých dokladov, a to

splnomocnenie Ing. Bezáka, ktorý uplatnil vrátenie DPH a nepreukázala, že išlo o tovar neobchodného
charakteru. Zároveň žalovaný namietal pasívnu legitimáciu v spore.
Aplikujúc ust. § 4 ods. 1až 4, § 59 ods. 1až 5, § 60 ods. 1až 4 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z
pridanej hodnoty súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa
12.10.2011 bol uskutočnený nákup u žalovaného v pobočke L. Svobodu 1 o 11.52 hod. v hodnote 187,47
EUR, základ 156,23 EUR, DPH 20% 31,24 EUR. Žalobkyňa dňa 12.10.2011 ako občianka Ukrajiny
predložila pohraničnému colnému úradu tlačivo na vrátenie dane z pridanej hodnoty -za tovar kúpený

u predávajúceho Lidl Slovenská republika v.o.s., DPH v sume 31,24 EUR a pohraničný colný úrad
potvrdil odtlačkom colnej pečiatky podpisom a dátumom túto listinu. Žalobkyňa si uplatnila vrátenie dane
z pridanej hodnoty vo výške 31,24 EUR z nákupu u žalovaného zo dňa 12.10.2011 prostredníctvom
S. T. dňa 13.10.2011, ktorému šofér autobusu Užhorod - Košice doniesol všetky podklady pre vrátenieDPH z uvedeného nákupu a plnú moc. Svedok S. T. uviedol, že má na Ukrajine rodinu a rodine ako
aj iným občanom Ukrajiny pomáhal už viackrát u rôznych predajcov s vrátením DPH. So svedkom
S. T. dňa 13.10.2011 jednala za žalovaného O.. L. Š., ktorá mu oznámila, že DPH sa už nevracia,

že bol daný písomný pokyn a interná inštrukcia. S. T. požiadal svedkyňu L. Š., aby mu potvrdila, že
DPH sa nevracia na základe internej smernice a svedkyňa túto skutočnosť S. T. aj písomne potvrdila.
Svedkyňa L. Š. uviedla, že bola oboznámená so smernicou, na základe ktorej žalovaný DPH nevracia,
žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 3.6.2015 uviedol, že nemal zavedenú žiadnu internú smernicu
týkajúcu sa vrátenia DPH a že nedisponuje splnomocneniami, ktorými by mal svedok S. T. v minulosti

byť splnomocnený na zastupovanie osôb cestujúcich z tretích krajín pri uplatňovaní nároku na vrátenie
DPH. Žalovaný tvrdil, že v zmysle stanoviska daňového poradcu zo dňa 12.6.2013 O.. O. E. má za to, že
systém vrátenia dane cestujúcim z tretích krajín pri kúpe tovaru je fakultatívny, je na platiteľovi dane, či
bude vracať daň z pridanej hodnoty alebo nie a ak sa rozhodne, že daň bude vracať, potom vydá tlačivo
na vrátenie DPH, v ktorom uvedie všetky náležitosti § 60 ods. 1 zák. o DPH, žalovaný sa rozhodol, že
sa do tohto systému nezapojí a preto nebol povinný vrátiť žalobkyni DPH.

Súd prvej inštancie vyhodnotil zistený skutkový stav v súlade s ust. zákona č. 222/2004 Z.z. a dospel k
záveru, že návrh je v celom rozsahu dôvodný. K námietke pasívnej legitimácie poukázal na to, že z ust.
§ 4 zák. o DPH vyplýva, kto je platiteľom DPH, pričom v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
je platiteľom DPH žalovaný. Podmienky vrátenia DPH upravuje ust. § 59 a 60 zák. o DPH, v zmysle
ktorého sa vrátenie dane uplatňuje u platiteľa, ktorý tovar predal alebo u osoby, ktorú platiteľ poveril

vrátením DPH. Takouto osobou je podľa prvoinštančného súdu nepochybne žalovaný, keďže nebolo
preukázané, že by žalovaný poveril vrátením DPH inú osobu.
K námietke dobrovoľnej možnosti zapojenia sa do systému vrátenia DPH poukázal na ust. § 60 ods. 1
zák. o DPH, ktoré upravuje možnosť vydania tlačiva na vrátenie DPH platiteľom( t.j. v danom prípade
žalovaným na požiadanie) a ďalej stanoví údaje, ktoré majú byť uvedené na predmetnom tlačive.

Citované zákonné ustanovenie podľa prvoinštančného súdu teda stanoví možnosť vydať tlačivo na
vrátenie DPH na požiadanie a nie možnosť zapojiť sa resp. nezapojiť sa do systému vrátenia dane z
pridanejhodnotyanedávamožnosťplatiteľoviDPHvrátiťalebonevrátiťibaumožňujetlačivovydaťalebo
nevydať. Bez ohľadu na skutočnosť, či sa platiteľ rozhodne tlačivo na vrátenie DPH vydať alebo nevydať,
je povinný v zmysle ust. § 60 ods. 2 zák. o DPH po overení oprávnenosti nároku na vrátenie § 59 ods.

3 až 5 daň vrátiť. Platiteľ je teda povinný vrátiť DPH ak sú splnené podmienky na vrátenie dane a to a/
celková hodnota vrátane dane vyvezeného tovaru uvedená v doklade o kúpe je vyššia ako 175 EUR, b/
doklad o kúpe tovaru vyhotovený platiteľom, c/ vývoz tovaru je uskutočnený najneskôr do 3 mesiacov
od konca mesiaca, v ktorom bol kúpený a d/ vývoz tovaru je potvrdený colným úradom toho členského
štátu, v ktorom tovar opustí územie Európskej únie a nárok na vrátenie je uplatnený do 6 mesiacov od

konca mesiaca, v ktorom bol tovar predaný. Súd prvej inštancie konštatoval, že danom prípade boli
splnenévšetkypodmienkynavrátenieDPH.Celkováhodnotavrátanedanevyvezenéhotovaruuvedená
v doklade je vyššia ako 175 EUR, hodnota nákupu činila 187,47 EUR. Žalobkyňa predložila pokladničný
dokladzodňa12.10.2011,vývoztovaruboluskutočnenývdeňnákupu12.10.2011,t.j.vlehotenajneskôr
do 3 mesiacov od konca mesiaca, v ktorom bol kúpený a vývoz tovaru bol potvrdený colným úradom

členského štátu, v ktorom tovar opustí územie Európskej únie na tlačive, ktoré vydá Ministerstvo financií
Slovenskej republiky, tovar opustil územie Slovenskej republiky, t.j. členského štátu Európskej únie dňa
12.10.2011, čo vyplýva z pečiatky colného úradu.
K ďalšej námietke žalovaného , že žalobkyňa nepreukázala, že ide o tovar neobchodného charakteru,
súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že colný úrad potvrdil tlačivo na vrátenie DPH t.j. pri

potvrdení pohraničného colného úradu nebolo preukázané, že by išlo o tovar obchodného charakteru,
ak by tomu tak bolo, nebolo by dané potvrdenie opatrené pečiatkou colného úradu . Súd poukázal na
to, že žalovaný okrem tvrdenia, že nešlo o tovar neobchodného charakteru, túto skutočnosť žiadnym
spôsobom nepreukázal.
Aj námietku žalovaného, že žalobkyňa nepredložila splnomocnenie O.. S. T. na zastupovanie v konaní

o vrátenie DPH súd prvej inštancie považoval za bezdôvodnú poukážuc na výpoveď svedka O.. S. T.
v ktorej potvrdil, že disponoval písomným splnomocnením od žalobkyne na vrátenie DPH, že toto mal
predložiť O.. L. Š., zamestnankyni žalovaného, že zastupoval viacerých občanov Ukrajiny pri vrátení
DPH ako u žalovaného, tak aj u iných predajcov a že O.. Š. videla splnomocnenie. Z výpovede O.. Š.
vyplýva, že si nepamätá, že by svedok O.. S. T. predkladal nejaké splnomocnenia avšak nevedela sa

jednoznačne vyjadriť ku skutočnosti, či O.. S. T.P. predložil alebo nepredložil splnomocnenia. Je však
nepochybné, že svedkyňa O.. L. Š. ako zamestnankyňa žalovaného jednala za účelom vrátenia DPH z
predmetného nákupu s O.. S. T. a vydala mu aj písomné potvrdenie dňa 13.10.2011 o tom, že sa DPH
nevracia, teda ak žalovaný tvrdí, že nedisponuje splnomocnením od žalobkyne pre O.. S. T., je potrebnéposúdiť prečo O.. Š. ako zamestnankyňa žalovaného jednala vôbec s O.. S. T. a vydala mu potvrdenie
o nevrátení DPH ak by O.. S. T. nedisponoval plnou mocou na vrátenie DPH.
S poukazom na vyššie uvedené súd neuveril obrane žalovaného, že žalobkyňa si neuplatnila nárok

na vrátenie DPH v 6-mesačnej prekluzívnej lehote, keďže nepredložila splnomocnenie a mal za
preukázané, že žalobkyňa splnila všetky podmienky na vrátenie DPH.
Aplikujúc ust. § 559 ods. 1,2 ,§ 563 , § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 OZ spolu s ust. ust. § 10c nar.
vl. SR č 87/1995 Zb. v platnom znení a ust. § 3 nar. vl. SR č 87/1995 Zb. v znení do 1.2.2013 uzavrel,
že žalobkyňa si uplatnila nárok na vrátenie DPH 13.10.2011. Keďže zákon o DPH nestanoví lehotu na

vrátenie DPH, bol žalovaný povinný vrátiť DPH v deň uplatnenia t.j. 13.10.2011. Nesplnením povinnosti
sa dostal žalovaný do omeškania dňa 14.10.2011, preto bol povinný zaplatiť úrok z omeškania odo
dňa 14.10.2013 do zaplatenia. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania až od
11.10.2013 a k uvedenému dňu už bol žalovaný v omeškaní, súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni
úroky z omeškania od uplatnenia t.j. od 11.10.2013. Výška úroku z omeškania zodpovedá úrokovej
sadzbe platnej k prvému dňu omeškania t.j. ku dňu 14.10.2011, čo činí 9,5%. Keďže žalobkyňa si

uplatnila úrok z omeškania vo výške 9%, súd zaviazal žalovaného zaplatiť úrok z omeškania v uplatnenej
výške.

2.O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal žalovaného, ktorý v konaní
úspech nemal, nahradiť úspešnej žalobkyni trovy potrebné na účelné uplatnenie práva pozostávajúce

zo zaplateného súdneho poplatku za návrh položka 1a, sadzobníka tvoriaceho prílohu zák. č. 71/92 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatkoch za výpis z registra trestov vo výške 16,50 EUR položka 1a a z trov
právneho zastúpenia právneho zástupcu žalobkyne podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za 5 úkonov právnej služby § 13a ods. 1 písm.
a/ cit. vyhl. 1/ prevzatie a príprava zastúpenia, 2/ § 13a ods. 1 písm. c/ písomné podanie na súd, podanie

návrhu, 3/ účasť na pojednávaní dňa 17.12.2014 § 13a ods. 1 písm. d/ cit. vyhl., 4/ účasť na pojednávaní
dňa 20.5.2015 § 13a ods. 1 písm. d/ cit. vyhl., 5/ účasť na pojednávaní dňa 23.9.2015 t.j. 5x 16,60 EUR
§ 10 ods. 1 cit. vyhl. a režijný paušál § 16 ods. 3 cit. vyhl. 2x 7,81 EUR, 1x 8,04 EUR a 2x 8,39 EUR plus
DPH 20%, spolu trovy právneho zastúpenia činia 148,13 EUR, spolu trovy konania 164,63 EUR.
Súd nepriznal žalobkyni náhradu trov konania za 2 vyčíslené úkony a to písomné podanie, vyjadrenie

sa k podaniu žalovaného zo dňa 12.2.2014 a zo dňa 26.3.2015, keďže aj napriek skutočnosti, že išlo
o písomné vyjadrenie vo veci samej, išlo o vyjadrenie k písomnému vyjadreniu doručenému súdom od
právneho zástupcu žalovaného, pričom aj keď išlo o vyjadrenie vo veci samej, nešlo o vyjadrenie vo
veci samej na výzvu súdu, obsahom tohto vyjadrenia boli skutočnosti, ktoré boli právnym zástupcom
žalobcu prednesené opakovane na pojednávaniach, za ktoré bola priznaná náhrada trov konania za

úkony za účasť na pojednávaní. Vzhľadom k tomu, že úspešnú žalobkyňu zastupoval advokát, súd
zaviazal žalovaného zaplatiť trovy na účet právneho zástupcu podľa ust. § 149 ods. 1 O.s.p.

3.Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu
a/ nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného, b/ nepreukázanie uplatnenia nároku na vrátenie DPH

žalobcom a jeho neunesenie dôkazného bremena, c/ fakultatívnej možnosti voľby pri vracaní DPH zo
strany platiteľa dane a zároveň vyjadril nesúhlas s rozhodnutím o trovách konania majúc za to, že
je potrebné aplikovať ust. § 150 ods. 2 O.s.p. K prvému dôvodu žalovaný vyjadril názor, že nie je
pasívne legitimovaným, nakoľko je predajcom, ktorý je zodpovedný za odvedenie dane správcovi dane,
avšak samotným platiteľom dane je kupujúci (teda žalobca). Predmetom sporu je vrátenie DPH z roku

2011 a návrh na začatie konania bol podaný na súd až v roku 2013, t.j. v čase, kedy už bola DPH
za rok 2011 zo strany žalovaného riadne odvedená v prospech štátu, teda podľa názoru žalovaného
pasívne legitimovaným na uplatnenie nároku na vrátenie DPH je Slovenská republika, nie žalovaný.
K druhému dôvodu žalovaný poukázal na to, že žalobca požiadal žalovaného v zákonnej lehote
prostredníctvomsplnomocnenéhozástupcuO..S.T.ovráteniepríslušnejDPHnepodložilanepreukázal,

že žalovanému predložil dokumenty potrebné k uplatneniu DPH uvedené v § 59 ods. 3 zákona o
DPH vrátane splnomocnenia pre uplatnenie predmetného nárok, teda neuniesol dôkazné bremeno
o splnení formálnych a materiálnych predpokladov k uplatneniu nároku na vrátenie DPH. K tretiemu
odvolaciemu dôvodu žalovaný poukázal na to, že využil svoje zákonné oprávnenie a rozhodol sa, že
v rámci svojich prevádzok nebude vyplácať DPH cestujúcim z tretích krajín, čo si aj zakotvil v internej

smernici využívanej paušálne na všetky prípady pri vyplácaní DPH od dňa jej účinnosti vo všetkých
prevádzkach žalovaného vychádzajúc z názoru, že v zmysle platnej právnej úpravy systém vrátenia
dane cestujúcim z tretích štátov pri kúpe tovarov platiteľ môže, no nemá povinnosť ,ho uplatňovať, t.j. je
na zvážení samotného platiteľa dane, či bude cestujúcim z tretích štátov vracať DPH, alebo nie. Nakoľkožalovaný sa dobrovoľne rozhodol, že sa systému refundácie DPH nebude zúčastňovať, nebol povinný
ako platiteľ dane vrátiť žalobcovi DPH.

4.K podanému odvolaniu sa žalobkyňa vyjadrila písomne tak, že odvolanie je v celom rozsahu
nedôvodné. K námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalobkyňa poukázala na to, že aj keď
splnila všetky zákonom určené podmienky pre vrátenie DPH z nákupu tovaru neobchodného charakteru
u žalovaného, žalovaný jej vrátenie DPH neodôvodnene odoprel, pričom podľa ust. § 59 ods. 4 zákona
o DPH vrátenie dane sa uplatňuje u platiteľa, ktorý tovar predal, alebo u osoby, ktorú platiteľ poveril

vrátením dane, teda nie Slovenská republika odoprela žalobkyni vrátiť DPH, ale urobil tak žalovaný.
Preto zodpovedá za všetky následky porušenia svojej povinnosti. K tvrdenému neuneseniu dôkazného
bremena o splnení povinnosti predložiť relevantné doklady žalobkyňa uviedla, že predloženie dokladov
v prekluzívnej lehote preukázala výpoveďou svedka Rudolfa Bezáka z ktorej okrem iného vyplýva, že
splnomocnením od žalobkyne disponoval a predložil ho žalovanému spoločne s dokumentáciou podľa
ust. § 59 ods. 3 zákona o DPH a túto svedeckú výpoveď nespochybnila ani svedkyňa O.. L. Š.. Zároveň

žalobkyňa zdôraznila, že namietaná skutočnosť nebola až do pojednávania konaného dňa 17.12.2014
medzi účastníkmi sporná, resp. žalovaný dovtedy nenamietal nedostatok týkajúci sa splnomocnenia
a žalobkyňa takúto odvolaciu námietku považuje za špekulatívnu. Za nedôvodnú žalobkyňa považuje
aj odvolaciu námietku, že je na rozhodnutí každého platiteľa dane, či bude vracať daň cestujúcim z
tretích štátov alebo nie a opätovne poukázala na ustanovenie článku 146 ods. 1 písm. b/ v spojení

s ustanovením článku 147 ods. 1 smernice rady Európskej únie č. 2006/112/ES z 28.11.2006, ktoré
výslovne ukladajú členským štátom povinnosť oslobodiť od dane tovar vyvážaný v osobnej batožine
cestujúcich z územia Európskej únie. Napokon nesúhlasné stanovisko vyjadrila žalobkyňa aj k žiadosti
žalovaného o zníženie náhrady trov konania, resp. ich nepriznanie.

5.Žalovaný podával odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianského súdneho poriadku
(účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával a rozhodoval v čase účinnosti zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016)

6.Podľa ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej

len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

7.Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné ,preto rozsudok vrátane výroku o trovách
účastníkov konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov

je vecne správny .

8.Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§

219 ods. 1, 3 CSP).

9.Z obsahu odvolania možno vyvodiť, že žalovaný podané odvolanie podával z dôvodu, že na základe
vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p., účinného
v čase podania odvolania (účinného do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v
§ 365 ods. 1 CSP (účinného od 1.7.2016) písm. f/ že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h/ že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci

10.Ani jeden z týchto uplatnených dôvodov nie je daný.11.Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP ( § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do
30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli

alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať
aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo
inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení
dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd
vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom,

ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim zust. §
192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke.

12.Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nebol naplnený ,

keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový
stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by

skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

13.K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného
do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav,
ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

14.Ani tento odvolací dôvod nebol naplnený , pretože súd prvej inštancie v danom prípade skutkové
zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach
a povinnostiach účastníkov konania.

15.Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvého
stupňa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre
rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania (teda aj
námietok žalovaného, na ktoré žalovaný opakovane poukazoval aj v odvolaní).

16.Odvolací súd teda dospel k záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu
nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích
dôvodov.

17. Podľa ust. § 4 ods. 1,2,3,4 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty zdaniteľná osoba, ktorá

má sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň v tuzemsku, a ak nemá takéto miesto, ale má bydlisko
v tuzemsku alebo sa v tuzemsku obvykle zdržiava, a ktorá dosiahla za najviac 12 predchádzajúcich
po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov obrat 49 790 eur, je povinná podať daňovému úradu
žiadosť o registráciu pre daň. Zdaniteľná osoba je povinná podať žiadosť o registráciu pre daň do 20.
dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom dosiahla obrat podľa prvej vety. Žiadosť

o registráciu pre daň môže podať aj zdaniteľná osoba, ktorá nedosiahla obrat podľa odseku 1. Ak
právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá podala žiadosť o registráciu pre daň podľa odseku 1 alebo
odseku 2, je zdaniteľnou osobou podľa § 3 a nie je dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 4c ods. 5,
daňový úrad ju zaregistruje, vydá jej osvedčenie o registrácii pre daň a pridelí jej identifikačné číslo pre
daň. Daňový úrad vykoná registráciu najneskôr do 21 dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu pre

daň a najneskôr do 60 dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu pre daň, ak je zdaniteľná osoba
povinná zložiť zábezpeku na daň podľa § 4c ods. 1. Dňom uvedeným v osvedčení o registrácii pre
daň sa zdaniteľná osoba stáva platiteľom dane (ďalej len "platiteľ"). Platiteľom sa stáva aj právnická
osoba alebo fyzická osoba, ktorá nadobudne v tuzemsku hmotný majetok a nehmotný majetok v rámcinadobudnutého podniku alebo časti podniku platiteľa tvoriacej samostatnú organizačnú zložku podľa
všeobecného predpisu, 4) a to odo dňa nadobudnutia podniku alebo jeho časti. Platiteľom sa stáva aj
zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie, a to odo dňa, keď sa

stala právnym nástupcom. Platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ktorá dodá stavbu, jej časť alebo
stavebný pozemok alebo prijme platbu pred ich dodaním, a to tým dňom, ktorý nastane skôr, ak sa z
dodaniamádosiahnuťobratpodľaodseku1,okremdodaniastavby,jejčastialebostavebnéhopozemku,
ktoré sú oslobodené od dane podľa § 38 ods. 1. Títo platitelia sú povinní oznámiť daňovému úradu
skutočnosť, na základe ktorej sa stali platiteľom, do desiatich dní odo dňa vzniku tejto skutočnosti a v

tej istej lehote predložiť doklady osvedčujúce túto skutočnosť. Daňový úrad preverí a porovná skutkový
stav s údajmi v oznámení a dokladoch podľa štvrtej vety a ak sú údaje v oznámení a dokladoch pravdivé
a správne, zaregistruje platiteľa, vydá mu osvedčenie o registrácii pre daň a pridelí mu identifikačné
číslo pre daň do desiatich dní odo dňa doručenia oznámenia skutočnosti a dokladov osvedčujúcich túto
skutočnosť. Ak daňový úrad osobu nezaregistruje, vydá o tom rozhodnutie; proti tomuto rozhodnutiu
nemožno podať odvolanie.

18.Podľa ust. § 59 ods. 1,2,3,4,5 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty fyzická osoba, ktorá
nemá trvalý pobyt alebo prechodný pobyt na území Európskej únie a ktorá v cestovnom styku vyváža z
územia Európskej únie tovar neobchodného charakteru v osobnej batožine, môže požiadať o vrátenie
dane zaplatenej v cene vyvezeného tovaru, ktorý kúpila v tuzemsku od platiteľa, s výnimkou pohonných

látok. Trvalý pobyt a prechodný pobyt na účely odseku 1 je miesto, ktoré je zapísané v cestovnom
pase. Ak taký údaj nie je v cestovnom pase zapísaný, preukáže cestujúci tento údaj iným hodnoverným
dokladom. Cestujúci môže požiadať o vrátenie dane, ak a) celková hodnota vrátane dane vyvezeného
tovaru uvedená v doklade o kúpe tovaru je vyššia ako 175 eur, b) má doklad o kúpe tovaru vyhotovený
platiteľom, c) vývoz tovaru je uskutočnený najneskôr do troch mesiacov od konca mesiaca, v ktorom

bol tovar kúpený, d) vývoz tovaru je potvrdený colným úradom toho členského štátu, v ktorom tovar
opustí územie Európskej únie, na tlačive, ktoré vydá Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej
len "tlačivo na vrátenie dane"). Vrátenie dane sa uplatňuje u platiteľa, ktorý tovar predal, alebo u osoby,
ktorú platiteľ poveril vrátením dane. Nárok na vrátenie dane zaniká, ak sa platiteľovi alebo poverenej
osobe nepredložia doklady uvedené v odseku 3 do šiestich mesiacov od konca mesiaca, v ktorom bol

tovar predaný.

19.Podľa ust. § 60 ods. 1,2,3,4 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže pri predaji
tovaru na požiadanie vydať tlačivo na vrátenie dane, v ktorom uvedie tieto údaje: a) svoje obchodné
meno a identifikačné číslo pre daň, b) dátum predaja tovaru, c) druh a množstvo predaného tovaru, d)

predajnú cenu s daňou, sadzbu dane a sumu dane, e) meno, priezvisko a bydlisko cestujúceho. Po
overení oprávnenosti nároku na vrátenie dane (§ 59 ods. 3 až 5) sa vráti daň na základe predloženého
dokladu o kúpe tovaru a tlačiva na vrátenie dane, v ktorom je potvrdený vývoz tovaru colným úradom.
Daň vrátenú podľa odseku 2 uvedie platiteľ v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom bola
daň vrátená. Vrátenú daň je platiteľ povinný evidovať podľa jednotlivých zdaňovacích období. V evidencii

uvádza platiteľ poradové číslo tlačiva na vrátenie dane a sumu dane. Tlačivo na vrátenie dane uchováva
platiteľ počas desiatich rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom vrátenú daň uplatnil v daňovom
priznaní.

20.Spoukazomnacitovanéustanovenie§4zákonaodanizpridanejhodnotyodvolacísúdneakceptoval

námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej hmotnoprávnej legitimácie v tomto spore.
Nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že je iba akýmsi sprostredkovateľom medzi štátom ako
prijímateľom dane a kupujúcim, ktorý je platiteľom dane (t.j. že je iba určitým medzičlánkom, ktorý je
povinný odviesť daň zaplatenú kupujúcim v prospech štátu), nakoľko v zmysle citovaného ustanovenia
osobou povinnou k plateniu dane nie je v prípade kúpy tovaru žalobkyňa (kupujúca), ale žalovaný ako

právnická osoba - obchodník, ktorý predajom tovaru žalobkyni realizoval svoju ekonomickú činnosť.
Preto žalovaný ako platca dane plní svoju vlastnú daňovú povinnosť voči štátu, a nie daňovú povinnosť
žalobkyne ako kupujúcej. Žalobkyňa voči štátu (Slovenskej republike) žiadnu daňovú povinnosť pri
zakúpení tovaru od žalovaného nemala, avšak napriek tomu žalobkyni v rámci kúpnej ceny bola
započítaná aj čiastka zodpovedajúca DPH a žalobkyňa ju zaplatila, preto jej zákon umožňuje, aby

sa s nárokom na vrátenie poskytnutého plnenia obrátila na žalovaného a žiadala o vrátenie čiastky
zodpovedajúcej DPH, o ktorú bola kúpna cena navýšená. Z ustanovenia § 59 ods. 4 zákona o DPH
jednoznačne vyplýva, že nárok na vrátenie DPH sa uplatňuje u platiteľa, ktorý tovar predal, alebo u
osoby, ktorú platiteľ poveril platením dane a v danom prípade žalovaný nepreukázal (ani netvrdil),že by k vráteniu dane poveril inú osobu. Preto je jednoznačne daná jeho pasívna hmotnoprávna
legitimácia v tomto spore. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný v dôsledku
svojho nesprávneho postupu ( nevyhovenie žiadosti žalobkyne ) už DPH za rok 2011 odviedol štátu .

21.Vo vzťahu k ďalšej námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že refundácia dane z pridanej
hodnoty zahraničným turistom bola v Slovenskej republike zavedená od 1.1.2002 (na základe zákona
č. 5224/2001 Z.z., ktorý novelizoval zákon č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty) a v súčasnosti je
upravená v citovaných ustanoveniach § 59 a § 60 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.

Kým ustanovenie § 59 upravuje podmienky, za ktorých môže fyzická osoba, ktorá nemá trvalý alebo
prechodný pobyt na území Európskej únie (osoba z tretieho štátu) uplatniť nárok na vrátenie DPH,
ustanovenie § 60 upravuje postup platiteľa dane, ktorý bude vracať daň turistovi z tretieho štátu. Postup
pri uplatnení nároku na vrátenie DPH zo strany kupujúceho je taký, že pri nákupe požiada v predajni
o vydanie osobitného tlačiva na vrátenie dane zloženého z dvoch výtlačkov, ktoré predávajúci doplní o
svoje obchodné meno a daňové identifikačné číslo. Následne kupujúci pri prechode štátnej hranice musí

dať potvrdiť tlačivo na vrátenie dane colníkovi pohraničného colného úradu, ktorý overí zhodu údajov
o vyvážanom tovare uvedených v tomto tlačive s údajmi na doklade o kúpe tovaru a skutočnosť, či
sa kúpený tovar naozaj vyváža, čo potvrdí na oboch výtlačkoch tlačiva na vrátenie dane s uvedením
dátumu vývozu a odtlačkom úradnej pečiatky na oboch výtlačkoch s tým, že jeden výtlačok si ponecháva
pohraničný colný orgán a druhý výtlačok tlačiva na vrátenie dane vráti kupujúcemu, ktorý ho potom

predloží predajcovi za účelom uplatnenia nároku na vrátenie DPH.

22.Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, že ustanovenie § 60 ods.1 cit. zák.
stanoví iba možnosť vydať alebo nevydať tlačivo na vrátenie DPH na požiadanie a nie možnosť zapojiť
sa resp. nezapojiť sa do systému vrátenia dane z pridanej hodnoty a nedáva ani možnosť platiteľovi

DPH vrátiť alebo nevrátiť . Teda za nesprávny považuje záver súdu prvej inštancie, že bez ohľadu na
skutočnosť, či sa platiteľ rozhodne tlačivo na vrátenie DPH vydať alebo nevydať, je povinný v zmysle ust.
§ 60 ods. 2 zák. o DPH po overení oprávnenosti nároku na vrátenie § 59 ods. 3 až 5 daň vrátiť. Na rozdiel
od súdu prvej inštancie odvolací súd v súlade so stanoviskom žalovaného má za to , že systém vrátenia
dane turistom nemusí uplatňovať každý platiteľ dane v oblasti maloobchodu. Pôjde o jeho autonómne

rozhodnutie. Citované ustanovenie § 60 stanovuje možnosť predajcu vydať tlačivo na vrátenie DPH na
požiadanie, čo podľa názoru odvolacieho súdu zároveň vyjadruje možnosť voľby predajcu zapojiť sa
do systému vrátenia DPH ,alebo nezapojiť sa do tohto systému ( pričom predávajúci musí zvážiť tú
skutočnosť, že v dôsledku nezapojenia sa môže prichádzať o potencionálnych zákazníkov a s tým aj
o možné zvýšenie svojho príjmu).

Za rozhodujúcu preto odvolací súd považuje skutočnosť, či kupujúcemu bolo konkrétnym predajcom
vydané tlačivo na vrátenie DPH, nakoľko v prípade ak predávajúci využil možnosť nevydať tlačivo na
vrátenie DPH, znamená to, že sa nezapojil do systému vrátenia DPH a vtedy nie je možné, aby kupujúci
uplatnil nárok na vrátenie DPH u tohto predajcu (t.j u predajcu, ktorý sám dobrovoľne nevydal tlačivo na
vrátenie DPH nie je možné žiadať vrátenie DPH ani v prípade, že by si kupujúci zabezpečil takéto tlačivo

iným spôsobom, t.j. nie o tohto konkrétneho predajcu). Uvedená skutočnosť vyplýva aj z požiadavky,
že pri prechode hranicou kupujúci predkladá colnému úradu na overenie a potvrdenie tlačivo, ktoré je
opatrené údajmi stanovenými zákonom, vrátane obchodného mena a daňového identifikačného čísla
predajcu na tlačive, ktoré je opatrené odtlačkom pečiatky predajcu. Zároveň však z uvedeného vyplýva
záver, že pokiaľ sa predávajúci rozhodne vydať tlačivo na vrátenie DPH na požiadanie kupujúceho a

opatrí ho svojou pečiatkou ( z čoho je zrejmé, že tlačivo vydal konkrétny predajca), takýmto svojím
konanímprejaví,žesazapojildosystémuvráteniaDPHavtakomprípadepotommápovinnosťzúčastniť
sa tohto konania a v prípade, že sú splnené zákonom stanovené podmienky na vrátenie, je povinný
DPH vrátiť.
Uvedenékorešpondujeajstvrdenímsamotnéhožalovaného,ktorýspoukazomnastanoviskodaňového

poradcu O.. O. E. zo dňa 12.6.2013 mal za to, že systém vrátenia dane cestujúcim z tretích krajín pri
kúpe tovaru je fakultatívny, je na platiteľovi dane, či bude vracať daň z pridanej hodnoty alebo nie a ak sa
rozhodne, že daň bude vracať, potom vydá tlačivo na vrátenie DPH, v ktorom uvedie všetky náležitosti
§ 60 ods. 1 zák. o DPH.

23. Neakceptovateľná pre tento konkrétny prípad však bola námietka žalovaného , že sa rozhodol
do tohto systému nezapojiť a preto nebol povinný vrátiť žalobkyni DPH. V danom prípade z konania
jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa uplatňuje nárok na vrátenie DPH disponujúc tlačivom na
vrátenie DPH, ktoré je opatrené odtlačkom pečiatky žalovaného ako predajcu, z čoho možno vyvodiťzáver, že žalobkyni na požiadanie bolo pracovníkmi žalovaného vydané tlačivo na vrátenie DPH
opatrené odtlačkom pečiatky spoločnosti Lidl Slovenská republika, v.o.s. (žalovaného). Túto skutočnosť
nevyvrátilaanisvedkyňaO..Š.,ktorávosvojejvýpovediokreminéhouviedla,ževdeňnákupužalobkyne

nebola v práci a zrejme z toho dôvodu došlo k vydaniu tlačiva, pretože ona bola informovaná o internej
smernice, v zmysle ktorej sa žalovaný nezapája do systému vrátenia DPH, a teda, ak by bola prítomná
v práci, nedošlo by k vydaniu takéhoto tlačiva. Odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ došlo zo stany
žalovaného (v dôsledku akýchkoľvek interných skutočností, týkajúcich sa zamestnancov žalovaného)
k vydaniu tlačiva opatreného odtlačkom pečiatky spoločnosti Lidl Slovenská republika v.o.s., takýmto

konaním žalovaný prejavil stanovisko, že sa zúčastňuje v tomto konkrétnom prípade systému vrátenia
DPH. Preto potom ako si žalobkyňa uplatnila tento svoj nárok, bol žalovaný povinný postupovať v zmysle
ust. § 59 citovaného zákona, a teda skúmať splnenie podmienok, za ktorých sa DPH vracia a po ich
splnení príslušnú čiastku uhradiť.

24. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že boli splnené podmienky na vrátenie DPH

stanovené v § 59 ( a/ celková hodnota vrátane dane vyvezeného tovaru uvedená v doklade o kúpe je
vyššia ako 175 EUR, b/ doklad o kúpe tovaru vyhotovený platiteľom, c/ vývoz tovaru je uskutočnený
najneskôr do 3 mesiacov od konca mesiaca, v ktorom bol kúpený a d/ vývoz tovaru je potvrdený colným
úradom toho členského štátu, v ktorom tovar opustí územie Európskej únie a nárok na vrátenie je
uplatnený do 6 mesiacov od konca mesiaca, v ktorom bol tovar predaný). Súd prvej inštancie správne

konštatoval, že danom prípade celková hodnota vrátane dane vyvezeného tovaru uvedená v doklade
je vyššia ako 175 EUR, keďže hodnota nákupu činila 187,47 EUR. Žalobkyňa predložila pokladničný
dokladzodňa12.10.2011,vývoztovaruboluskutočnenývdeňnákupu12.10.2011,t.j.vlehotenajneskôr
do 3 mesiacov od konca mesiaca, v ktorom bol kúpený a vývoz tovaru bol potvrdený colným úradom
členského štátu, v ktorom tovar opustí územie Európskej únie na tlačive, ktoré vydá Ministerstvo financií

Slovenskej republiky, tovar opustil územie Slovenskej republiky, t.j. členského štátu Európskej únie dňa
12.10.2011, čo vyplýva z pečiatky colného úradu.

25.Súdprvejinštanciesadostatočnevysporiadalsnámietkoužalovanéhoonepreukázaní,žeideotovar
neobchodného charakteru a správne upriamil pozornosť na to, že colný úrad potvrdil tlačivo na vrátenie

DPH . Aj námietku žalovaného, že žalobkyňa nepredložila splnomocnenie O.. S. T. na zastupovanie v
konaní o vrátenie DPH súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako bezdôvodnú poukážuc na výpoveď
svedkov O.. S. T. I. O.. Š.P. (ktorá ako zamestnankyňa žalovaného jednala za účelom vrátenia DPH z
predmetného nákupu s O.. S. T. a vydala mu aj písomné potvrdenie dňa 13.10.2011 o tom, že sa DPH
nevracia, čo by neurobila ak by nedisponoval plnou mocou na vrátenie DPH).S poukazom na uvedené

súd súd správne neuveril obrane žalovaného, že žalobkyňa si neuplatnila nárok na vrátenie DPH v 6-
mesačnej prekluzívnej lehote.
Pri námietke žalovaného o nedostatku splnomocnenia sa odvolací súd zároveň stotožňuje s názorom
žalobkyne vyjadreným v stanovisku k odvolaniu, že žalovaný tento nedostatok nenamietal a nevytýkal
v skoršom období až v priebehu konania pred súdom, teda táto skutočnosť nebola sporná a ani

svedkyňa O.. L. Š. neosvedčila, že by v čase jednania s O.. S. T., bol dôvodom pre nevrátenie DPH
takýto nedostatok, ani žiaden iný nedostatok týkajúci sa splnenia zákonom stanovených podmienok,
ale dôvodom pre nevyplatenie bol iba interný predpis, teda postoj žalovaného k zúčastneniu, resp.
nezúčastneniu sa v systéme vrátenia DPH. Súd prvej inštancie teda správne uzavrel, že žalobkyňa si
splnila všetky podmienky na vrátenie DPH.

26.Predmetom preskúmavania bol aj výrok o povinnosti žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania,
kde žalovaný poukazoval na potrebu aplikácie ust. § 150 ods. 2 O.s.. Odvolací súd je toho názoru, že
súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a aplikácia ust. § 150 ods. 2 O.s.p. nie

je na mieste.

27.Podľa ust. § 150 ods.2 O.s.p., ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke,
môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

28.Z citovaného ustanovenia § 150 ods.2 O.s.p. vyplýva, že toto ustanovenie poskytuje súdu možnosť
(nie však povinnosť) využiť moderačné právo v drobných sporoch vo vzťahu k trovám konania. Pre
nepriznanie alebo zníženie náhrady trov konania aplikujúc uvedené ustanovenie je potrebné, aby boli
súbežne splnené obe zákonom stanovené podmienky, t.j. že sa jedná o drobný spor (v danom prípadenie je sporné, že sa o takýto spor jedná) a zároveň že hodnota vyčíslených trov je neprimeraná k výške
uplatnenej pohľadávky. Zákon neobsahuje legálnu definíciu pojmu „neprimeraný“, preto je vecou súdu,
ako túto primeranosť zhodnotí a odôvodní ju, t.j. posúdenie primeranosti medzi hodnotou predmetu

sporu a medzi výškou trov, ponecháva zákon na súdnu prax a na individuálne posúdenie.

29.Dôvodom zavedenia uvedeného ustanovenie (§ 150 ods.2 O.s.p.) do občianskeho súdneho poriadku
bolo,ževdrobnýchveciachčastotrovykonaniapredstavujúniekoľkonásobnevyššiusumuakosamotná
pohľadávka a cieľom súdnych konaní má byť vymoženie pohľadávky s čo najnižšími nákladmi.

30.V posudzovanom prípade ide o žalobou uplatnený nárok na zaplatenie 31,24 € s prísl., pričom súd
prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu trov spolu v sume 164,63€ (16,50 + 148,13).

31.Žalobkyňa je občiankou iného štátu, na území SR nemá trvalý ani prechodný pobyt , čo značne
zhoršuje jej možnosť vlastnými silami, bez využitia zastúpenia advokátom uplatniť svoj nárok na súde.

PodľaÚstavykaždýmáprávonasúdnuainúprávnuochranu(článok46ods.1Ústavy)akaždýmáprávo
na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom (článok 47 ods. 2 Ústavy).
Do obsahu tohto základného práva na právnu pomoc nesporne patrí aj zastúpenie účastníka konania
advokátom. Takýto výklad základného práva na právnu pomoc je potrebné uplatniť v posudzovanom
sporeajvovzťahuk§150ods.2O.s.p.,osobitnekunáhradetrovkonaniavzniknutýchprávnoupomocou

poskytnutou advokátom.
Vychádzajúc z takéhoto výkladu Ústavy odvolací súd je názoru, že žalobkyňa ak si uplatnila základné
právo na súdnu ochranu ,zásadne má právo na náhradu trov konania, ktoré súvisia s právnou pomocou
poskytovanou advokátom. Takáto náhrada by mohla byť nepriznaná len v prípade, ak by niektoré
úkony právnej pomoci spočívajúce v zastúpení advokátom boli zbytočné, resp. neúčelné. Vo vzťahu k

posudzovaniu účelnosti odvolací súd poukazuje na to, že účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v
sledovaní cieľa spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov
a neprekračuje ich medze. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej
súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania a ich vynaložením sa musí sledovať procesné
presadzovanie uplatneného nároku alebo tak, ako je tomu v tomto prípade procesná obrana proti

takémuto tvrdenému nároku. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia nie je možné priznať ak právny
zástupca účastníka nevykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t.j. neposkytol právne služby,
ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu, t.j. napr. ak určité procesné podanie nadbytočne
opakuje bez uvedenia nových procesne významných skutočností a podobne.
V prejednávanej veci trovy účtované žalobkyňou v súvislosti s poskytnutím právnych služieb právnym

zástupcom súd prvej inštancie správne posúdil z uvedeného hľadiska , t.j. vyhodnotil či sú účelné v
zmysle vyššie uvedených zásad a časť uplatnených trov žalobkyni nepriznal.

32.Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387

CSP vrátane výroku o trovách konania.

33.O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP, keďže žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania a žalobkyňa v odvolacom konaní bola úspešná, preto jej bol priznaný nárok na

plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie (§
262 ods. 2 CSP).

34. Odvolací súd nepripustil dovolanie voči svojmu rozhodnutiu, t.j. nevyhovel návrhu žalobcu, nakoľko
rozhodoval za účinnosti zák.č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý obsahuje úplne odlišnú

úpravu prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ( tak ako je to uvedené v poučení
tohto rozsudku ) , pričom upúšťa od prípustnosti dovolania založenej rozhodnutím odvolacieho súdu ,t.j.
neumožňuje odvolaciemu súdu rozhodovať o tejto otázke.

35.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2

CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).