Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 23, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/74/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116213780
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7116213780.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr.

Moniky Koščovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom v
Kežmarku, Hlavné námestie 12, IČO: 35 923 130, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so
sídlom v Bratislave, Karadžičova 8, proti žalovanej U. L.Š., narodenej XX.XX.XXXX, bytom v V., T. XXX/
X, o zaplatenie 790,27 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice
I zo dňa 28.11.2016, č.k. 37C/173/2016-24

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a
vo výroku o náhrade trov konania.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 591,22 € spolu s úrokmi z omeškania vo
výške 8,5% ročne zo sumy 591,22 € od 5.7.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 49,62%.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 790,27 € s príslušenstvom.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa 29.6.2012 zmluvu
o pôžičke č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 800 €. Tento úver
sa žalovaná zaviazala vrátiť formou 36 mesačných splátok vo výške 33,13 €. Zmluvné strany si dohodli
ročnú úrokovú sadzbu 32,00% a RPMN 32,00%.

4. Právne vec posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 9
ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkáchprespotrebiteľov(ďalejlenzákonč.129/2010Z.z.),§517ods.1,2OZ,§3ods.1,2Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z..

5. Súd dospel k záveru, že žalobca v zmluve o pôžičke neuviedol všetky podstatné náležitosti
predpokladané v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia

predmetnej zmluvy, a to výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účel jeho splatenia, v dôsledku čoho súd považoval predmetný
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. V konaní nebolo sporné, že žalobca poskytolžalovanej pôžičku vo výške 800 €, z tejto sumy žalovaná uhradila 208,78 €. Súd teda priznal žalobcovi
nárok vo výške 591,22 € a vo zvyšnej časti istiny žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. Žalobcovi priznal nárok na náhradu príslušenstva, a to 8,5% úrok z omeškania ročne zo sumy 591,22
€ od 5.7.2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti (t. j. z nepriznanej istiny), nárok zamietol.

7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalobca mal vo veci úspech
v pomere 74,81% a neúspech v pomere 25,19%, preto má žalobca nárok na pomernú náhradu trov

konania vo výške 49,62%.

8. Proti výroku rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výroku o trovách konania,
podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Navrhol,
aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 199,05 € s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 5.7.2013 do zaplatenia a priznal

žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

9. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a
bez poplatkov z dôvodu nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t.j. splátku istiny,
úrokov a poplatkov. Poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci

C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a V. F., ktorým sú slovenské súdy viazané. Konštatoval, že
rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky, priamo v základných náležitostiach úverovej
zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných
náležitostí úverovej zmluvy ako právneho úkonu. V zmysle citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ bol
podaný výklad článku 10 ods. 2 písm. u/ Smernice 2008/48/ES a to tak, že oprávňuje členské štáty,

aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti
než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Zároveň článok 10 ods. 2 písm. h/,
i/ smernice stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Iba
na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať
spotrebiteľovivýpisvoformeamortizačnejtabuľky(článok10ods.2písm.i/ačlánok10ods.3smernice).

Zároveň v zmysle výkladu rozsudku článok 10 ods. 2 písm. h/, i/ Smernice 2008/48/ES sa má vykladať
v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny.

10. Súdny dvor EÚ tak rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t.j. záväzným prameňom práva.

11. V zmysle vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k
nesprávnemu právnemu názoru o bezúročnosti úveru. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby odvolací súd

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 199,05 € s príslušenstvom, vypočítanú ako rozdiel medzi
žalovanou sumou 790,27 € a priznanou sumou 591,22 €.

12. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, napriek tomu, že jej odvolanie bolo doručené dňa
9.2.2017.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk

uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

14. Rozsudok vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 591,22
€ spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 591,22 € od 5.7.2013 do zaplatenia,

nebol napadnutý odvolaním žalobcu ani žalovanej, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol predmetom
odvolacieho prieskumu.

15. Predmetom odvolacieho prieskumu bol zamietavý výrok rozsudku a výrok o trovách konania.16. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.05.2017 o 13,00 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 16.05.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

18. Žalobca namieta odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. h/ CSP,
t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové

zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je

logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré
vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
§ 191-§ 194 CSP.

20. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil

iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

21. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

22. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok

jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192
až § 194 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

23. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods.
1,2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu
vyvodilajsprávnyprávnyzáver,pričomrozsudokajnáležiteodôvodnil,pretoodvolacísúd jehorozsudok
v napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Vecne správne, zákonné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací
súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšlinajavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu
nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

25.Nazdôraznenievecnejsprávnostinapadnutéhorozsudkuakodvolacímnámietkamžalobcuodvolací
súd uvádza nasledovné:

26. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, t. j. v
čase uzavretia úverovej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa

Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

27. V zmysle ust. § 11 ods. 1 cit. zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

28. Vyššie citované zákonné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/, je úplnou transpozíciou Článku 10 ods.
2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere

(ďalej len Smernica), čo vyplýva z tabuľky zhody k Smernici.

29. Podľa Článku 10 ods. 2 písm. h) Smernice, zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku,
počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

30. Doterajšia súdna prax v SR vykladala ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. (vnútroštátne
právo SR) tak, že zmluva musí obsahovať uvedenie splátky úveru s členením na splátky istiny, splátky
úrokov a splátky poplatkov, inak sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov.

31. Rovnako ust. § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 bolo v súdnej
praxi aplikované tak, že úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala
písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/
až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona (§ 11) novelou vykonanou
zák. č. 352/2012 Z.z., účinnou od 01.01.2013, čo iba potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou

zákonodarcu) ust. § 11 aj pred 01.01.2013.

32. Z tohto výkladu vychádzal aj prvoinštančný súd, keď žalobu čiastočne zamietol pre chýbajúce
náležitosti § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z..

33. V súvislosti so skúmaním náležitostí úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 1 písm. k/ zák. č. 129/2010
Z.z. žalobca poukázal na závery Súdneho dvora EÚ (tretej komory) vyslovené v rozsudku zo dňa 09.
novembra 2016 vo veci Home Credit Slovakia a.s. v. Klára Bíróová, C 42/15, ktorý konštatoval, že Článok
10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva
o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto

zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Rovnako
aj Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto

povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

34. Ako už bolo uvedené vyššie, výklad vnútroštátnej úpravy ust. § 9 ods. 2 písm. k/, ktoré je
transpozíciou článku 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48, je odlišný a vyžaduje vyjadrenie splátok istiny,
ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov.

35. Zákon č. 129/2010 Z.z. uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov". Je nesporné, že citovaný zákon ide nad rámec Smernice a celkom
jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov.Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje Smernica, (ktorá navyše obsahuje
požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, teda zákaz odchýlenia od ustanovení Smernice vo vnútroštátnom
práve), je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa Smernica. Avšak slovenský

zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu "splátky" pridal slová "istiny, úrokov a iných
poplatkov". K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v
zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny,
splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v zmysle ust. § 11
ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. za bezúročnú a bez poplatkov.

36. Je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom č. 129/2010 Z.z.. To však neznamená, že sa
automatickyuplatníSmernica.Vtakomprípadesúdtotižskúma,čimôžeSmernicipriznaťpriamyúčinok,
a ak jej priamy účinok poskytnúť nemôže, tak či jej môže priznať nepriamy účinok (teda vykladať zákon
eurokonformne), alebo či jej takýto nepriamy účinok priznať nemôže.

37. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc

v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako

subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

38. V prípadoch, kedy vnútroštátne súdy rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zák. č. 129/2010 Z.z., resp. Smernice,
sa bude jednať o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli

Smernici priamy účinok.

39. Nakoľko priamy účinok Smernice do úvahy neprichádza, vnútroštátne súdy musia skúmať, či
Smernici môžu priznať nepriamy účinok, a teda či môžu vykladať Zákon eurokonformne. Nejedná sa
teda o automatické nastúpenie nepriameho účinku Smernice, ale súdy musia tento nepriamy účinok

Smernice podrobiť testu, aby vedeli, či ho vzhľadom na právnu povahu Smernice môžu aplikovať pri
výklade vnútroštátneho zákona.

40. V prípade nepriameho účinku smerníc ako takých má nepriamy účinok vždy svoj rozsah a svoje
medze. Nejedná sa o priamy účinok, kedy je vnútroštátne právo vypustené a doslova nahradené

Smernicou. V prípade nepriameho účinku vnútroštátne právo ostáva naďalej v platnosti, nemôže byť
vypustené na úkor Smernice, vnútroštátny súd ho berie v plnom rozsahu v úvahu a vykladá ho, len súd
musí skúmať, či ho môže vykladať eurokonformne.

41. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc

vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych
poriadkov sa prejavuje tak, že musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/
cieľa Smernice. Súd teda musí urobiť všetko, čo je v jeho právomoci a použiť výkladové metódy,
ktoré sú vnútroštátnym právom uznávané, za tým účelom, aby vyložil vnútroštátne právo spôsobom,
ktorý povedie k výsledku požadovanom Smernicou. Rozsah tejto povinnosti nachádza svoje medze

vo vnútroštátnych metódach výkladu. Pokiaľ žiadna z týchto metód k požadovanému výkladu nevedie,
nepriamy účinok vyznie naprázdno, súladná interpretácia nie je možná. Súd členského štátu nie je
povinný zavádzať do vnútroštátneho práva výkladové metódy, ktoré ním nie sú uznané.

42. Musí to byť teda vnútroštátny súd, ktorý skúma, či môže podľa vnútroštátnych výkladových metód

vykladať vnútroštátne právo (Zákon) eurokonformne.

43. Vnútroštátne súdy v konštantnej judikatúre potvrdenej Najvyšším súdom SR potvrdili, že výklad
zákona je taký, že sa vyžaduje členenie splátok na splátky úveru, splátky poplatkov a splátky úverov,
vychádzajúc z jazykového výkladu zákona.

44. Vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a
splátky poplatkov, ak by súd vyložil toto ustanovenie eurokonformne (v zmysle Rozsudku C 42/15) tak,
že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne votázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, vnútroštátne právo by nahradil Smernicou
(čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy
účinok je vylúčený. V prípade nepriameho účinku Smernice by výklad vnútroštátneho práva v zmysle

Smernice bol contra legem.

45. Na základe vyššie uvedeného výkladu bol preto postup okresného súdu vecne správny, ak pre
nesplnenie náležitosti vyžadovanej v ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. považoval poskytnutý
úver za bezúročný a bez poplatkov.

46. Nakoľko z nesporných skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca poskytol
žalovanej úver vo výške 800 €, a žalovaná žalobcovi uhradila iba sumu 208,78 €, vychádzajúc zo záveru,
že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, vznikol žalobcovi nárok na vrátenie iba rozdielu medzi
poskytnutou sumou (800 €) a vrátenou sumou (208,78 €), t. j. vo výške 591,22 €, tak ako o tom správne
rozhodol okresný súd.

47. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o príslušenstve (úrokoch z omeškania) a o nároku
na náhradu trov konania.

48. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná žalobcovi v lehote uvedenej v predžalobnej

upomienke (do 3 dní od doručenia upomienky zo dňa 26.06.2013) sumu 591,22 € nevrátila, dostala sa
tak do omeškania s úhradou uvedenej sumy. Žalobca si uplatnil nárok na príslušenstvo počnúc dňom
05.07.2013.

49. S poukazom na ust. § 517 ods. 1,2 OZ v spojení s § 3 ods. 1,2 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. súd

prvej inštancie správne ustálil výšku úroku z omeškania na 8,5% ročne ku dňu omeškania s úhradou
dlžnej sumy, a preto vecne správne rozhodol, ak uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 8,5% úrok
z omeškania zo sumy 591,22 € od 05.07.2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

50. Rovnako správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov konania, ak vychádzal z

pomeru úspechu žalobcu v spore (74,81%) a jeho neúspechu (25,19%, čo predstavuje zároveň úspech
žalovanej), a priznal žalobcovi nárok na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 49,62 %.

51. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny, potvrdil.

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná,
avšak trovy odvolacieho konania jej preukázateľne nevznikli; žalobca pre neúspech v odvolacom konaní
nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Preto odvolací súd stranám nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania.

53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).