Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, June 27, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/80/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112207277
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7112207277.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu Y.. T. K., narodeného X. E. XXXX,
bývajúceho U. V., V. XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS, s.r.o.,
so sídlom v Košiciach, Kováčska 53, IČO: 36 730 564, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, za účasti
vedľajších účastníkov na strane žalovanej 1. JUDr. Ivony Babuškovej, Exekútorský úrad, Nové Mesto
nad Váhom, Športová 45, zastúpenej JUDr. Ivetou Višňovskou, advokátkou, so sídlom v Spišskej Novej
Vsi, Radničné námestie 4, 2. Komunálnej poisťovni, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave,

Štefánikova 17, o zaplatenie 18.300 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu, žalovanej a vedľajšej
účastníčky proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 23. decembra 2014 č.k. 17C/61/2012-221
takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v napadnutej časti, t.j. o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
1.300 € od 4. júna 2011 do zaplatenia tak, že žalobu v tejto časti o úroku z omeškania z a m i e t a .

V ostatnej časti p o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vrátane náhrady trov konania vo vzťahu

medzi účastníkmi konania, a výroku o trovách štátu.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 23. decembra
2014 č.k. 17C/61/2012-221 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.300 € a úroky z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300 € od 4. júna 2011 do zaplatenia, a to do troch dní
od právoplatnosti (tohto) rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žiadnemu
z účastníkov ani vedľajším účastníkom náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). Účastníkom uložil

povinnosťnahradiťtrovyštátuvovýške24€,každývpolovici,do3dníodprávoplatnosti(tohto)rozsudku
(výrok IV.).

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca neuhradil dlh veriteľovi (Slovenskej kancelárii poisťovateľov)
priznaný platobným rozkazom Okresného súdu Košice I zo dňa 27. apríla 2005 sp. zn. 18Ro/1147/2005.
Veriteľ (ako oprávnený) podal dňa 28. septembra 2006 návrh na začatie exekúcie na Exekútorskom
úrade JUDr. Ivony Babuškovej so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Športová 45, na vymoženie sumy

12.047,- Sk (399,89 €) s 9 % úrokom z omeškania ročne od 27. októbra 2004 do zaplatenia a trov
predchádzajúceho konania v sume 600,- Sk (19,92 €) a trov exekučného konania. Exekučné konanie
sa viedlo pod sp. zn. EX/1521/2006. Dňa 30. novembra 2006 súdna exekútorka vydala upovedomenie
o spôsobe vykonania exekúcie pod sp. zn. EX/1521/2006 zriadením exekučného záložného práva,a predajom nehnuteľností povinného zapísaných na liste vlastníctva č. 12661 a liste vlastníctva č.
12982 katastrálne územie Severné Mesto, okres Košice I. Dňa 1. decembra 2006 súdna exekútorka
vydala exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zriadením exekučného záložného práva na uvedené

nehnuteľnosti povinného a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom uvedených nehnuteľností,
hoci až dňa 8. decembra 2006 bol doručený návrh oprávneného na zriadenie exekučného záložného
práva na nehnuteľnosti povinného (na liste vlastníctva č. 12661 a liste vlastníctva č. 12982 katastrálne
územie Severné Mesto). Dňa 14. decembra 2006 súdna exekútorka vydala aj príkaz na začatie exekúcie
prikázaním pohľadávky z účtu v banke EX 1521/2006 (zo všetkých účtov povinného).

3. Na základe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke Slovenská sporiteľňa a.s.
poukázala z účtu povinného dňa 8. februára 2007 sumu 19.631,90 Sk (651,66 €), ktorá bola dňa 13.
februára 2007 pripísaná na účet exekútorského úradu. Súdna exekútorka listom zo dňa 16. februára
2007 vyzvala žalobcu na doplatenie pohľadávky v sume 1.105,- Sk. V urgencii listami z 26.apríla 2007 a
10.marca 2008 vyzvala povinného na zaplatenie zvyšnej sumy 1.756,- Sk, ktorú urgovala zaplatiť listom

zo dňa 10. apríla 2008. Dňa 17. júna 2008 bola na účet exekútorskeho úradu doplatená suma 1.776,-
Sk (58,95 €), a tak skončilo exekučné konanie vymožením pohľadávky a jej príslušenstva, ako aj trov
exekúcie.

4. Podľa § 167 ods. 3 Exekučného poriadku mala súdna exekútorka do 7 dní, teda do 24. júna 2008

oznámiť príslušnému katastrálnemu úradu zrušenie exekučného záložného práva. Súd mal preukázané,
že žalobca sa s bratom pokúšali v druhej polovici roku 2008 o predaj trojizbového bytu č. 3 na
Gerlachovskej 30 v Košiciach zapísaného na liste vlastníctva XXXXX katastrálne územie Severné
Mesto. Na inzerát v novinách Korzár zo dňa 19. decembra 2008 sa im ozval T. L., ktorý bol ochotný
byt kúpiť za sumu cca 72.000 €. Po zistení, že na liste vlastníctva je stále obmedzujúca poznámka,

že na podiel 1/2 je uvedený exekučný príkaz súdnej exekútorky JUDr. Ivony Babuškovej na vykonanie
exekúcie predajom nehnuteľnosti EX 1521/2006 a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zriadením
exekučného záložného práva, k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo.

5. Súdna exekútorka až listom zo dňa 28. novembra 2008, po viac ako 5 mesiacoch oznámila správe

katastra zrušenie exekučného príkazu na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti a exekučného
príkazu na vykonanie exekúcie zriadením záložného práva a požiadala o výmaz z listu vlastníctva
č. XXXXX katastrálne územie Severné Mesto listom, ktorý bol doručený príslušnej Správe katastra v
Košiciach dňa 3. decembra 2008.

6. Na liste vlastníctva č. XXXXX katastrálne územie Severné Mesto tak urobila až listom zo dňa 4. marca
2009, ktorý bol Správe katastra doručený až 6. marca 2009.

7. Za oneskorené zaslanie žiadosti o výmaz z listu vlastníctva č. XXXXX sa súdna exekútorka
ospravedlnila povinnému (t.č. žalobcovi) listom zo dňa 4. marca 2009.

8. Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody -
zmenšenie majetkového stavu žalobcu pred škodovou udalosťou v dôsledku konania súdnej exekútorky.
Žalobca si v konaní uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená vyššie
uvedeným nesprávnym postupom súdnej exekútorky.

9. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v § 17 ods.
2 v znení účinnom do 31. decembra 2008 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to že samotné konštatovanie porušenia práva nie je

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú
ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napríklad formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku,
znením jeho odôvodnenia a podobne.

10. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy.

11. Zákonom č. 517/2008 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2009 bol v § 17 ods. 3 zák.č. 514/2003 Z.z.
vymedzený demonštratívny výpočet skutočnosti, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhradynemajetkovej ujmy prihliadnuť, a v ust. § 17 ods. 4 bola stanovená spodná hranica výšky nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutiami o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, atď.

12. Súd konštatoval, že nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci nepochybne znamená sám
osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, ale to však poškodeného nezbavuje povinnosti
preukázať (i v prípade uplatňovala jej peňažnej náhrady) vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých
oblastiach života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a
efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.

13. Hoci aj v dôsledku neprimeraného exekučného príkazu na vykonanie exekúcie predajom
nehnuteľností možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadom predaja nehnuteľnosti
predpokladať, predmetom dokazovania bolo, či ide o ujmu nepatrnú alebo o značnú.

14. Pri posudzovaní intenzity zásahu považoval súd za určujúce hľadisko - charakter konania, v ktorom

ujma vznikla, lebo v sporovom konaní môže byť ujma iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a
podobne.

15. Nesprávny úradný postup súdnej exekútorky nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v
dôsledku ktorého by žalobcovi prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Súd zameral

dokazovanie na zisťovanie, či v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdnej exekútorky došlo k
negatívnym následkom v súkromnom živote žalobcu a jeho spoločenskom uplatnení. Porušenie zásady
primeranosti exekútorkou, tým, že vzhľadom na výšku vymáhanej pohľadávky exekútorka nepoužila
primeranejší spôsob exekúcie namiesto vydania exekučného príkazu na vykonanie exekúcie predajom
nehnuteľností, v dôsledku čoho sa mal zhoršiť zdravotný stav žalobcu, a tým aj jeho spoločenské vzťahy,

lebo žalobca nemohol plnohodnotne interaktovať s tretími osobami v súvislosti s uzatváraním kúpnych
zmlúv, čím malo dôjsť k zásahu do práva na súkromný a rodinný život i práva vlastniť majetok.

16. V konaní mal súd za preukázané že od roku 2006 žalobca bol vedený na psychiatrickej ambulancii
do roku 2012 s diagnostickým záverom „Panická porucha“. Súd pri hodnotení dokazovania prihliadol

na charakter exekučného konania a na následky, ktoré môže v ňom privodiť predaj nehnuteľností, i
zdravotný stav žalobcu, a uveril žalobcovi, že v dôsledku uvedeného postupu súdnej exekútorky žil v
obave o svoj majetok, v obave z vysťahovania a že sa mu tým dočasne zhoršil zdravotný stav (nespal,
mal úzkostné stavy, musel zvýšiť dávky Xeroxsatu), mal epileptický záchvat, etc..

17. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol súd aj na tú skutočnosť, že žalobca sa
mohol tejto obave vyhnúť uhradením vymáhaného dlhu, tiež podaním návrhu na čiastočné zastavenie
exekúcie a podobne. Uvedené problémy žalobcu s nervozitou sa prejavili aj v rovine jeho súkromných
vzťahov, lebo žalobca bol nepochybne obmedzený v možnostiach predať predmetné nehnuteľnosti.

18. Súd konštatoval, že nesprávny úradný postup súdnej exekútorky spočívajúci v tom, že
pri prvej nehnuteľnosti po dobu piatich mesiacov a pri druhej nehnuteľnosti po dobu ôsmych
mesiacov, neoznámila príslušnému katastrálnemu úradu zrušenie exekučného záložného práva a
zrušenie exekučného príkazu na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností, (t.j. nepožiadala o
výmaz poznámky obmedzujúcej nakladanie s predmetnými nehnuteľnosťami), t.j. blokovanie oboch

nehnuteľností žalobcu sa dotklo jeho súkromného života v tom, že jeho ústavne garantované vlastnícke
právo bolo obmedzené, pokiaľ ide o oprávnenie s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie
vlastníka určovať ďalší osud veci (konkrétne predaj) podľa svojich predstáv, v čase kedy ceny
nehnuteľností na trhu kulminovali, a že ani v januári 2009 nemohol uzavrieť kúpnu zmluvu s pánom L.
a podobne.

19. Súd dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na takto spôsobenú nemajetkovú ujmu, ktorú nemožno uspokojiť inak, iba
priznaním žalobcovi primeranej náhrady nemajetkovej ujmy (spravodlivé finančné zadosťučinenie) v
peniazoch. Jej výšku určil s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho správanie, závažnosť

vzniknutej ujmy, na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj na závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote, a tak priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.300 €.20. Na zistený skutkový stav aplikoval súd ustanovenia § 2, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods.
1,2, § 15 ods. 1,2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3,5, § 25 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení platnom do 31. decembra 2012 (ďalej len „zákon

č. 514/2003 Z.z.“), § 2 ods. 1, § 3,§ 54 ods. 2, § 61b ods. 1, § 63, § 64, § 65, § 167 ods. 1 až 3 zákona
č. 233/1995 Z.z. a súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), ako aj
§ 134 ods. 1, § 135 ods. 1, § 35 ods. 3 Exekučného poriadku, ako aj Čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a Čl. 19 ods. 2, a Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

21. Pretože žalobca si nemajetkovú ujmu uplatnil až v žiadosti zo dňa 25. mája 2011 voči Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky, a táto bola doručená Ministerstvu spravodlivosti SR až 3. júna 2011,
žalovaná sa dostala do omeškania až ku dňu 4. júnu 2011; úrok z omeškania bol reprezentovaný 9,5 %
(1,5 % ECB, navýšenie 8 % bodov). Žalobca žiadal úroky z omeškania vo výške 9 %, a tak súd priznal
úrokyzomeškanialenvrozsahu9%od4.júna2011dozaplatenia.Vprevyšujúcejčastižalobuzamietol,
lebo nebola opodstatnená. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods. 2 O.s.p..

Výrok o náhrade trov štátu odôvodnil súd aplikáciou § 148 ods. 1 O.s.p. a zaviazal ako žalobcu, tak aj
žalovanú po 12 € zaplatiť trovy štátu.

22. Proti rozsudku súdu prvého stupňa, okrem výroku č. I podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie.
Navrhol zmeniť rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaná je povinná do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

zaplatiť žalobcovi škodu vo výške 8.300 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 26.
mája 2009 až do zaplatenia. Zároveň žiadal uložiť povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 8.700 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Taktiež žiadal uložiť žalovanej
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového konania vo výške 5.426,56 € a trovy odvolacieho
konania vo výške 414,40 € na účet právneho zástupcu žalobcu.

23. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., písm. d/ a písm. f/ O.s.p..

24. Pri náhrade škody vo výške 5.300 € s príslušenstvom odvolateľ uviedol, že súd v odôvodnení
rozhodnutia konštatoval, že žalobca nepreukázal predpoklady pre priznanie náhrady škody pri

nehnuteľnosti evidovanej na liste vlastníctva č. XXXXX, katastrálne územie Severné Mesto, lebo napriek
tomu, že nehnuteľnosť nepredal svedkovi Stankovi, ostala mu v majetku nehnuteľnosť v hodnote 72.000
€, a už vo februári 2009 mohol s nehnuteľnosťou voľne disponovať a predať ju, ešte stále za výhodných
podmienok, lebo ceny nehnuteľnosti začali klesať až začiatkom roku 2009.

25. Vyčítal súdu, že ceny nehnuteľnosti začali klesať už v roku 2008, resp. na prelome roku 2008 a 2009.
Navyše súd nezohľadnil, že predmetné exekučné záložné právo nemalo byť vôbec na liste vlastníctva
zapísané, lebo bolo v rozpore so zásadou proporcionality. Zároveň súd nezohľadnil tú skutočnosť, že
exekučné záložné právo, ktoré bolo dôvodom na odmietnutie uzavretia kúpnej zmluvy, malo byť z listu
vlastníctva vymazané už začiatkom leta roku 2008. Pokiaľ by súdna exekútorka rešpektovala svoju

zákonnú povinnosť a nedopustila sa pochybenia, žalobca by bol nehnuteľnosť na liste vlastníctva č.
12661 predal za cenu 72.000 € svedkovi Stankovi.

26. Poznamenal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
lebozvykonanéhodokazovaniajeevidentné,žesúdnaexekútorkaporušilasvojupovinnosťpodaťnávrh

na výmaz exekučného záložného práva v súlade s Exekučným poriadkom už začiatkom leta 2008.
Žalobca mal reálneho „kupca“ na svoju nehnuteľnosť pána L., ktorý by bol kúpil nehnuteľnosť za trhovú
cenu, ale jediným dôvodom neuzavretia kúpnej zmluvy bola existencia exekučného záložného práva na
predmetné nehnuteľnosti, ktorá už v čase rokovania o uzavretí kúpnej zmluvy s pánom L. nemala byť
zapísaná na liste vlastníctva. Uvedenú nehnuteľnosť sa podarilo žalobcovi predať neskôr ale za nižšiu

cenu.

27. K náhrade škody vo výške 3.000 € odvolateľ poznamenal, že súd zamietol žalobu v tejto časti z
dôvodu, že žalobca nepreukázal, aby sa pokúšal predať nehnuteľnosť evidovanú na liste vlastníctva č.
XXXXX, t.j. že mal reálneho záujemcu o kúpu nehnuteľnosti za cenu 68.000 €.

28. Je pravdou, že žalobca v žiadosti o kompenzáciu vzniknutej finančnej straty zo dňa 25. mája 2009
spomínal predaj len jednej nehnuteľnosti, za účelom získania finančných prostriedkov na rekonštrukciudruhej. Súd ale neprihliadol na výpoveď žalobcu v priebehu konania, keď uviedol, že chcel predať aj
svoju druhú nehnuteľnosť (po jej rekonštrukcii).

29. Vyčítal súdu, že zamietnutie nároku na náhradu škody je v rozpore so zásadou spravodlivosti, lebo
nezohľadnil skutočnosť, ktorá vyšla najavo s takým časovým odstupom, aký uplynul od rozhodných
skutočností až do začatia konania. Žalobca už nemal reálnu možnosť dôkazne preukázať ním tvrdenú
skutočnosť. Poznamenal, že dôkazná núdza na strane žalobcu bola spôsobená aj samotnou súdnou
exekútorkou, keď ako „nepríslušný orgán“ nepostúpila žiadosť o kompenzáciu vzniknutej finančnej

straty na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. K nároku na náhradu škody poznamenal, že
konajúcemu súdu je známa nemožnosť predať svoje nehnuteľnosti, a teda „nezískanie“ predpokladanej
kúpnej ceny, a táto skutočnosť mala byť zohľadnená pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody.

30. K nemajetkovej ujme vo zvyšnej sume 8.700 € poznamenal, že súd pri rozhodovaní o tomto nároku
uveril žalobcovi, že v dôsledku uvedeného postupu žil v obave o svoj majetok, v obave z vysťahovania

a tým sa mu dočasne zhoršil zdravotný stav.

31. Problémy žalobcu s nervozitou sa prejavili aj v rovine jeho súkromných vzťahov. Žalobca bol
nepochybne obmedzený v možnosti predať predmetné nehnuteľnosti. Blokovanie oboch nehnuteľností
sa dotklo jeho súkromného života v tom, že jeho ústavne garantované vlastnícke právo bolo obmedzené,

pokiaľ ide o oprávnenie s vecou nakladať.

32. Uviedol, že ak súd konštatoval, že pochybenie štátu (súdnej exekútorky ako orgánu verejnej moci)
je v danom prípade celkom zjavné a nespochybniteľné, bolo namieste zohľadniť, že postupom štátu
bolo skutočne značným spôsobom zasiahnuté do práv žalobcu, a konaním štátu bola spôsobená nielen

značná škoda, ale aj ujma na jeho právach. Vyslovil názor, že žalobca preukázal, že uplatnený nárok na
priznanie nemajetkovej ujmy v takom rozsahu ako uplatnil v žalobe, je možno od žalovanej spravodlivo
požadovať.

33. V odvolaní proti výroku o trovách konania vyčítal súdu nesprávnu aplikáciu § 142 ods. 2 O.s.p.

namiesto správnej aplikácii § 142 ods. 1O.s.p..

34. Pokiaľ ide o trovy štátu, ktoré súd priznal podľa § 148 ods. 1 O.s.p., poukázal odvolateľ aj na
ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p..

35. Taktiež poukázal aj na to, že ak samotný súd konštatoval porušenie povinností zo strany štátu,
v dôsledku ktorého došlo k výraznému zásahu do Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv
žalobcu, je v rozpore so zásadou spravodlivosti, aby žalobcovi bola uložená povinnosť nahrádzať škodu
a akékoľvek trovy konania. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 414,40 €.

36. Proti prvému a štvrtému výroku rozsudku súdu prvého stupňa podala žalovaná v zákonnej lehote
odvolanie. Navrhla zmeniť rozsudok v napadnutej časti a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať
žalovanej náhradu trov konania. Žiadala zaviazať žalobcu na úhradu trov konania štátu, alternatívne
navrhla napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Odvolanie podala z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/,d/,f/ O.s.p..

37. K prvému výroku rozsudku uviedla, že žalobcom tvrdená nemajetková ujma nebola v predmetnom
súdnom konaní vôbec preukázaná. Konanie o náhradu škody je konaním sporovým, v ktorom povinnosť
tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno ležia výlučne na žalobcovi. Uviedla, že rovnaký názor zastáva aj súd,
ktorý považoval za potrebné zdôrazniť, že nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci nepochybne

sám o sebe pre poškodeného je určitou imateriálnou ujmou, ale to poškodeného nezbavuje povinnosti
preukázať vznik tejto nemateriálnej ujmy, v jednotlivých oblastiach života ako aj to, že iba samotné
konštatovanie porušenie práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či
zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Priznanú sumu 1.300 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
súd prinajmenšom veľmi stroho zdôvodnil. Vzal za preukázané, že od roku 2006 žalobca bol vedený

na psychiatrickej ambulancii s diagnózou Panická porucha. Súd prihliadol na charakter exekučného
konania, a na následky, ktoré v ňom môže privodiť predaj nehnuteľností i zdravotný stav žalobcu, a
uveril žalobcovi, že v dôsledku uvedeného postupu žil v obave o svoj majetok, v obave z vysťahovaniaa tým, že dočasne došlo k zhoršeniu zdravotného stavu (nespal, mal stavy úzkosti, musel zvýšiť dávky
Xeraxsatu, mal epileptický záchvat).

38. Podľa odvolateľky priznaný nárok nezodpovedá charakteru nároku nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale nároku na náhradu škody podľa § 444 Občianskeho zákonníka, resp. zákona č.
437/2004 Z.z.. Vyčítala súdu nepreskúmateľnosť rozhodnutia, lebo sa nevysporiadal s otázkou, prečo
bolo nutné zaviazať žalovanú na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a prečo iná forma satisfakcie,
ktorá bola reálne poskytnutá zo strany súdnej exekútorky, keď táto listom zo dňa 4. marca 2009 sa za

svoje pochybenie riadne ospravedlnila, nebola pre žalobcu dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu vzniknutú v exekučnom konaní.

39. Nestotožnila sa ani s odôvodnením súdu ohľadom výšky nemajetkovej ujmy v sume 1.300 €, lebo
súd odôvodnil svoj záver veľmi abstraktne, neurčito a spôsobom, ktorý je aplikovateľný na akýkoľvek
iný prípad zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci, ale nedáva odpoveď na otázku, prečo žalobcovi

prináleží nárok na náhradu škody práve v tejto výške.

40. Časť odôvodnenia napadnutého rozsudku je navyše zmätočná a nepreskúmateľná. Podľa
odvolateľky súd výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej primeranosť vo vzťahu k
okolnostiam daného prípadu riadne nezdôvodnil.

41. Osobitne vyčítala súdu priznanie príslušenstva, t.j. úrokov z omeškania od 4.6.2011 do zaplatenia.
Poukázala na to, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa
dlžník dostáva do omeškania. Vyčítala súdu nesprávne právne posúdenie aj ohľadom rozhodnutia súdu,

kde súd zaviazal žalovanú zaplatiť štátu trovy v sume 12 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Určenie takejto povinnosti, t.j. aby štát bol zaviazaný k povinnosti vo vzťahu k štátu, teda, aby štát platil
štátu, sa priečia logike veci. Do pozornosti odvolacieho súdu dala žalovaná aj tú okolnosť, že žalobca si
uplatnil nárok vo výške 18.300 € a bol úspešný len ohľadom sumy 1.300 €, ale trovy štátu boli rozdelené
po jednej polovici. Aj tento výrok je nepreskúmateľný.

42. Proti výroku rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1.300 € a výroku
o povinnosti nahradiť štátu trovy konania, podala odvolanie aj vedľajšia účastníčka na strane žalovanej
JUDr. Ivona Babušková. Navrhla zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a
priznať vedľajšej účastníčke trovy konania vo výške 1.752,89 €. Neoznačila odvolacie dôvody, ale z

obsahu odvolania možno vyvodiť, že uplatňuje odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm.
f/ O.s.p.

43. Uviedla, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, podľa ktorého
sa „zablokovanie“ nehnuteľností výrazným spôsobom dotklo jeho súkromného aj rodinného života.

Okrem jeho tvrdenia, že sa mu v dôsledku vedeného exekučného konania (resp. v dôsledku zriadeného
exekučného záložného práva) zhoršil zdravotný stav, ktorý (podľa odvolateľky) bol preukázateľne
nepriaznivý už aj predtým, a ktorý sa síce mohol, ale nemusel zhoršiť z uvedených dôvodov, čo v
konaní preukázané nebolo. Ako ujmu v konaní považoval súd zhoršenie zdravotného stavu, ktorý mal
spočívať v problémoch so spánkom, zhoršením panickej poruchy, čo sa malo prejaviť v rovine jeho

rodinných vzťahov vo vzťahu s jeho partnerkou, či inými blízkymi osobami, a že mu postupom súdnej
exekútorky bola nezákonne obmedzená možnosť slobodne rozvinúť spoločenské vzťahy nielen v oblasti
rodinných vzťahov, ale aj formy spoločenských vzťahov, čo je postavené do úplne formálnej roviny bez
hodnoverného preukázania. Sám žalovaný (správne malo byť žalobca - poznámka odvolacieho súdu)
potvrdil, že na panickú poruchu bol liečený od roku 2004, a že sa nesmel vystavovať stresu. Odvolateľka

poznamenala, že bolo v záujme žalobcu akýkoľvek stres eliminovať, a mohol tomu zabrániť tým, že by
bol svoj záväzok uhradil a vyhol sa tak exekučnému konaniu, ako aj zhoršeniu svojho zdravotného stavu.
Na základe vyjadrenia žalobcu (podľa odvolateľky) sa javí ako jeden z podstatných dôvodov, pre ktorý
sa mohol zhoršiť jeho zdravotný stav práve nedostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie jeho
potrieb, ktoré mohli vyvolať stres, a nie samotná exekúcia, ktorú si privodil sám žalobca, a už vôbec nie tá

skutočnosť, že súdna exekútorka po ukončení exekúcie neodkladne neodblokovala zriadené exekučné
záložné právo. Ujma žalobcu mala spočívať okrem iného aj v tom, že žil v obave o svoj majetok, z
toho, že sa predá nútene, teda za nižšiu cenu, ako bola reálna a bez toho, aby si mohol zabezpečiť
presťahovanie.44. Odvolateľka poukázala na to, že exekučné konanie má svoje zákonom stanovené pravidlá a
zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného nie je možné považovať za spôsob

vykonania exekúcie v pravom slova zmysle, lebo týmto úkonom exekútora sa nedosahuje výťažok
na uspokojenie vymáhanej pohľadávky oprávneného (má len zabezpečovaciu funkciu). Odvolateľka
nesúhlasila s výrokom, ktorým súd priznal úroky z omeškania z nemajetkovej ujmy, lebo priznanie úrokov
z omeškania nemá žiadnu oporu v zákone. Vzhľadom na to, že výška nemajetkovej ujmy bola stanovená
súdom až v rozsudku zo dňa 23.12.2014, nemohla sa žalovaná dostať do omeškania 4.6.2011. Žiadala

priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 69,80 €.

45. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej a vedľajšej účastníčky uviedol, že žalobca si v konaní
uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000 €. Svoj nárok odôvodnil tým,
že súdna exekútorka - vedľajší účastník na strane žalovanej - v priebehu exekučného konania proti
žalobcovi porušila svoju zákonnú povinnosť viesť exekúciu v súlade so zásadou proporcionality, keď

pre vymáhanie pohľadávky v sume 520,21 € použila spôsob exekúcie zasahujúci do základných práv
a slobôd, a to exekúciu predajom nehnuteľnosti (nie jednej), ale dvoch nehnuteľností (v hodnote cez
104.000 €), ktoré boli vo vlastníctve žalobcu. „Zablokovanie“ dvoch nehnuteľností sa výrazne dotklo
súkromného a rodinného života žalobcu.

46. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnil podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a nie ako
nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako sa snaží žalovaná argumentovať.

47. K námietke žalovanej ohľadom podmienky príčinnej súvislosti pre uplatnenie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy poznamenal, že podľa teórie občianskeho práva je príčinná súvislosť predpokladom

pre uplatnenie nároku na náhradu škody, a nie predpokladom pre uplatnenie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

48. Odvolanie žalovanej proti výroku IV. považoval za absurdné, lebo ak došlo k porušeniu povinnosti
zo strany štátu do ústavou garantovaných práv, je v rozpore so zásadou spravodlivosti, aby žalobcovi

bola uložená povinnosť v akomkoľvek rozsahu nahradiť trovy štátu alebo akékoľvek trovy konania.

49. K odvolaniu vedľajšieho účastníka poznamenal, že súdna exekútorka nemôže žiadnym spôsobom
vyvrátiť nespochybniteľný fakt nesúladu výkonu exekúcie so zásadou proporcionality. Súdna exekútorka
viedla exekúciu v rozpore so zásadou proporcionality už od začiatku, keď uviedla, že vycestovanie

za žalobcom z dôvodu údajnej hospodárnosti nebolo realizované. Tento výkon exekúcie bol naďalej v
rozporesozásadouproporcionalityajpodobrovoľnejúhradecelejexekvovanejčiastky,leboposkončení
exekúcie porušila povinnosti oznámiť príslušnej správe katastra zastavenie exekúcie.

50. Žalobca namietal aj tvrdenie exekútorky, že údajne nepreukázal nárok na náhradu škody.

51. K údajnému nepreukázaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy poznamenal, že v predmetnom
konaní nie je predmetom nesplnenie povinnosti zo strany žalobcu, ktoré bolo dôvodom vedenia
exekúcie, ale práve postup súdnej exekútorky v priebehu exekučného konania.

52. Do pozornosti „konajúceho“ súdu dal tvrdenie súdnej exekútorky, že v priebehu exekúcie nemôže
byť nikdy nehnuteľnosť predaná pod cenu, ktoré je absolútne v rozpore s právnou úpravou exekúcie
predajom nehnuteľnosti, ako aj praktickou realitou. Najnižšie podanie v takomto prípade môže so
súhlasom súdu tvoriť nižšia cena, ako je cena určená znaleckým posudkom...(§ 142 ods. 2 Exekučného
poriadku).

53. Ohľadom odvolania voči výroku III. trov konania poznamenal, že pokiaľ odvolací súd príjme
argumentáciu v odvolaní žalobcu (ohľadom trov konania) má za to, že v danom prípade je naplnený aj
dôvod podľa § 150 ods. 1 O.s.p.

54. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP účinného od 1.7.2016 ďalej len „CSP“)
prejednal odvolanie žalobcu, žalovanej a vedľajšej účastníčky na strane žalovanej ako podané
včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení §379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že iba odvolanie žalovanej a vedľajšej účastníčky ohľadom úrokov
z omeškania z priznanej istiny je čiastočne dôvodné.

55. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.júna 2017 o 13.20hod. v
pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli zverejnené dňa 21.júna 2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1, 3
CSP a § 378 ods. 1 CSP.

56. Žalobca podal odvolanie dňa 20.1.2015, žalovaná dňa 23.1.2015 a vedľajší účastník na strane
žalovanej dňa 20.1.2015.

57. Odvolací súd prejednával vec v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. (CSP účinného od 1.7.2016).

58. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

59. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
60. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivej

ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty,
vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo
za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Článok 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj o potrebe ústavne
konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Článok 3 ods. 1 CSP).

61. Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že na procesných právach a povinnostiach
subjektu vystupujúceho v konaní (v spore) ako vedľajší účastník sa nič nezmenilo ani zmenou právnej
úpravy spočívajúcej v zrušení O.s.p. a v nadobudnutí účinnosti CSP (od 1.7.2016). Aj oznámenie
určitého subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej je totiž procesným
úkonom, ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá CSP,

zachované. Iný výklad, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo od takéhoto subjektu účinnosťou CSP bez
ďalšieho zaniklo, by odporovalo ústavným zásadám ochrany nadobudnutých práv a ochrany legitímneho
očakávania vyplývajúcich z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu
(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 18/2015 z 22.11.2016).

62. Odvolatelia označili odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, písm. d/, písm. f/ O.s.p.

63.V ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je uvedený odvolací dôvod, že v konaní došlo k vade uvedenej v
§ 221 ods. 1, v ktorom je taxatívne uvedený výpočet dôvodov, pre ktoré odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie.

64. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je v súdnej praxi vykladaný tak, že skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledky hodnotenia dôkazov súdom nie sú v súlade
s § 132 O.s.p., a to vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z

vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, alebo
pominul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania
najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na vadnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),

zákonnosti,pravdivosti,eventuálnevierohodnostialebokeďvýsledokhodnoteniadôkazovnezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.

65. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.66. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

67. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, príp. že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až 135

O.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

68. Okresný súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie
založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli. Vykonané dokazovanie vyhodnotil
podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci.

69. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, až na argumentáciu ohľadom úrokov z omeškania z prisúdenej

istiny.

70. Žalobca, žalovaná a vedľajšia účastníčka v odvolaní iba opakujú skutočnosti, ktoré už uvádzali v
konaní pred súdom prvého stupňa, ohľadom ktorých súd prvého stupňa vykonal dokazovanie a náležite
sa s nimi vyporiadal pri rozhodovaní vo veci samej.

71. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané
žalobcom, žalovanou a vedľajšou účastníčkou v odvolaní, a ich odvolacie námietky nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

72. K odvolacím námietkam odvolateľov odvolací súd uvádza nasledovné :

73. Opodstatnená je námietka žalovanej a vedľajšej účastníčky ohľadom úrokov z omeškania z
prisúdenej istiny z titulu nemajetkovej ujmy.

74. Po preskúmaní tejto časti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie
žalovanejjedôvodné,lebosúdprvéhostupňaotázkuomeškaniaadôvodnostižalobyvčastiozaplatenie
úroku z omeškania posúdil nesprávne.

75. Žalobou sa žalobca domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej mu pri výkone

verejnejmoci.Vsporeso(s)plnenímtejtopovinnostisadomáhalpriznaťajúrokzomeškaniazprisúdenej
istiny.

76. Odvolací súd na základe odvolania žalovanej a vedľajšej účastníčky na strane žalovanej podľa §
388 CSP zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9%

ročne zo sumy 1.300 € od 4.6.2011 do zaplatenia tak, že žalobu v tejto časti o úrokoch z omeškania
zamietol, majúc za to, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na
základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím tejto určenej lehoty na
plnenie, sa dlžník dostáva do omeškania.

77. Odvolací súd tento svoj názor zakladá na rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.6.1998 sp.zn.
1 Co 15/97, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, zošit č. 3 pod radovým číslom R 45/2000, v ktorom bolo judikované, že povinnosť zaplatiť
nemajetkovú ujmu v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia v ktorom je určená doba
plnenia, a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania.

78. Odvolací súd nezistil žiaden dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od tohto publikovaného
záveru Najvyššieho súdu SR.79. K ďalšej odvolacej námietke žalovanej a vedľajšej účastníčky na strane žalovanej, že žalobcom
tvrdená nemajetková ujma v súdnom konaní vôbec nebola preukázaná, nie je opodstatnená. V konaní
bolo nepochybne preukázané, že súdna exekútorka v priebehu exekučného konania vedeného proti

žalobcovi porušila zákonnú povinnosť viesť exekúciu v súlade so zásadou proporcionality, keď pre
vymáhanie pohľadávky v sume 12.047,-Sk (399,89 €) s 9% úrokom z omeškania ročne od 27.10.2004
do zaplatenia a trov predchádzajúceho konania v sume 600,-Sk (19,92 €), ako aj trov exekučného
konania, vydala dňa 30.11.2006 upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného
záložného práva a predajom nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXXX, kat. úz. Severné Mesto, ako

LV č. XXXXX, kat. úz. Severné Mesto, a dňa 1.12.2006 vydala exekučný príkaz na vykonanie exekúcie
zriadením exekučného záložného práva na uvedené nehnuteľnosti a exekučný príkaz na vykonanie
exekúcie predajom uvedených nehnuteľností, aj keď návrh oprávneného bol doručený až 8.12.2006 na
zriadenie exekučného záložného práva.

80. Zablokovanie oboch spomínaných nehnuteľností v hodnote minimálne 104.000 € sa výrazným

spôsobom dotklo súkromného života a rodinného života žalobcu, ako aj jeho zdravotného stavu.

81. V konaní taktiež bolo nepochybne preukázané, že dňa 17.6.2008 bola na účet exekútorského úradu
doplatená suma 1.776,-Sk (58,95 €) a týmto dňom skončilo exekučné konanie „vymožením“ pohľadávky
voči žalobcovi o sumu 12.047,-Sk (399,89 €) s 9% úrokom z omeškania ročne od 27.10.2004 do

zaplatenia, ako aj trov konania v sume 600,-Sk, ako aj trov exekúcie.

82.Podľa§167ods.3Exekučnéhoporiadku,exekútorpoverenývykonanímexekúciejepovinnýdo7dní
od zastavenia exekúcie oznámiť príslušnému okresnému úradu zrušenie exekučného záložného práva.

83. Ustanovenie § 167 ods. 3 Exekučného poriadku bráni tomu, aby vlastnícke právo povinného bolo po
neprimeranú dobu obmedzované exekučným záložným právom, ak došlo k zastaveniu exekúcie (Článok
20 ods. 4 Ústavy). Z tohto dôvodu je exekútor povinný do 7 dní oznámiť príslušnému okresnému úradu,
že došlo k zrušeniu exekučného záložného práva a tento okresný úrad je povinný vykonať úkon podľa
§ 39 zákona č. 162/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov.

84. Zrušenie exekučného záložného práva je priamym dôsledkom zastavenia exekúcie, ktoré sa však
musí vzťahovať na (tú) vymáhanú pohľadávku, pre ktorú bola nehnuteľnosť „exekvovaná“ pri zriaďovaní
tohto záložného práva.

85. Žalobca s bratom v druhej polovici roku 2008 sa pokúšali odpredať trojizbový byt na Gerlachovskej
30 v Košiciach. Záujemca o kúpu bytu po zistení, že na byte je vedená obmedzujúca poznámka na
podiel 1/2 na základe exekučného príkazu sp.zn. EX 1521/2006, kúpnu zmluvu neuzavrel.

86. Súdna exekútorka po viac ako piatich mesiacoch oznámila príslušnej správe katastra zrušenie

exekučného príkazu na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností. Oznámenie bolo doručené Správe
katastra v Košiciach dňa 3.12.2008.

87.NaLVč.XXXXXkat.úz.SevernéMestosúdnaexekútorkatakurobilaažlistomzodňa4.3.2009,ktorý
bol doručený správe katastra až 6.3.2009. Za oneskorené zaslanie žiadosti o výmaz z listu vlastníctva

č. XXXXX kat. úz. Severné Mesto sa súdna exekútorka ospravedlnila listom zo dňa 4.3.2009.

88. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že porušenie zásady primeranosti
súdnou exekútorkou tým, že s ohľadom na výšku vymáhanej pohľadávky nepoužila primeranejší
spôsob vykonania exekúcie, namiesto vydania exekučného príkazu na vykonanie exekúcie predajom

nehnuteľností, došlo k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu, lebo v dôsledku uvedeného postupu žil v
obave o svoj majetok, a v obave z vysťahovania z predmetného bytu, etc.

89. Aj problémy žalobcu s nervozitou sa prejavili v rovine jeho súkromných vzťahov, lebo žalobca bol
obmedzený aj v možnosti predať predmetné nehnuteľnosti.

90. Blokovanie oboch nehnuteľností žalobcu zo strany súdnej exekútorky sa dotklo jeho súkromného
života, lebo jeho ústavne garantované vlastnícke právo bolo obmedzené a nemohol s predmetnými
nehnuteľnosťami nakladať.91. K vyššie uvedenému odvolací súd ešte poznamenáva, že náhrada nemateriálnej ujmy má slúžiť
ku kompenzácii stavu neistoty, do ktorej bol poškodený (v danom prípade žalobca) v dôsledku

neprimeraného vedeného exekučného konania súdnou exekútorkou postavený a v ktorom bol takto
dlhodobo udržiavaný. Takýto stav bol pritom plynúci z neistoty ohľadom výsledkov exekučného konania.

92. Pri posudzovaní okolností daného prípadu odvolací súd zohľadnil tú skutočnosť, že súd prvého
stupňa skúmal, do akého okamihu išlo o účelné vedenie exekučného konania smerujúce k reálnemu

vymoženiu práva oprávneného, a odkedy už ďalší priebeh konania stratil svoj význam.

93. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z. bez ohľadu na to, či tu bola nesprávnym úradným postupom
spôsobená škoda, poskytne sa podľa tohto zákona tiež primerané zadosťučinenie za vzniknutú
nemajetkovú ujmu. Zadosťučinenie sa poskytne v peniazoch, ak by nemajetkovú ujmu nebolo možné
nahradiť inak a samostatné konštatovanie porušenia práva, ako v danom prípade ospravedlnenie sa

listom súdnou exekútorkou žalobcovi, sa javilo ako nedostačujúce.

94. Správne súd prvého stupňa pri stanovení výšky primeraného zadosťučinenia prihliadol na závažnosť
vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo.

95. K odvolacej námietke žalobcu ohľadom náhrady škody, ktorá bola spôsobená žalobcovi nesprávnym
úradným postupom súdnej exekútorky, odvolací súd uvádza nasledovné :

96. Pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť
súčasne splnené tri základné zákonné podmienky :

1/ zrušenie nezákonného rozhodnutia orgánom štátu alebo nesprávny úradný postup,
2/ existencia škody (skutočnej škody a ušlého zisku),
3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.

97. Pojem „škoda“ nie je v zákone č. 514/2003 Z.z. definovaný, a preto sa v zmysle ust. § 17 a nasl.

pre výklad použijú spoločné ustanovenia Občianskeho zákonníka o škode, a to konkrétne ustanovenie
§ 442 OZ, v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

98. Ušlý zisk sa v súlade s konštantnou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom,
že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa

to s ohľadom na pravidelný beh veci dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škode), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí
pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom
behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodovej udalosti), mohol poškodený dôvodne
očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej

udalosti).

99. Len všeobecné tvrdenie o tom, že nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy k predmetného bytu za 72.000
€, bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nárok na náhradu ušlého zisku. Je tomu tak
preto, že zákon č. 514/2003 Z.z. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v

každom jednotlivom prípade porušenia povinností zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne
za predpokladu súčasného naplnenia ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného
vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a v príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym
konaním alebo opomenutím orgánov štátu. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia týchto podmienok
vzniku zodpovednosti štátu za škodu pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého zisku musí

byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu,
ale musia byť dokázané také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej
úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti t.j. dokazuje
sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku poškodeného v danom čase podľa miery dokázanej
pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk

aj reálnym.

100. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že
ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (m.m uznesenie Najvyššiehosúdu SR sp.zn. 3 Cdo 513/2014). Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie
o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti“ (z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4 M Cdo 23/2008).

101. Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny
preukázateľný základ.

102. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku,

avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na
existenciu okolností toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná, až blížiaca sa k istote
(m.m uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 319/2008, 1 Cdo 76/2008).

103. Z vyššie uvedených dôvodov bola neopodstatnená odvolacia námietka žalobcu ohľadom náhrady
škody a ušlého zisku.

104. Neopodstatnené boli námietky ako žalobcu, tak aj žalovanej a vedľajšej účastníčky ohľadom
toho, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, lebo súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery aj primerane vysvetlil.

105. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu podstaty a zmyslu.

106. Súd prvého stupňa primeraným spôsobom vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že
žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a dostatočne vysvetlil aj to, z čoho vychádzal
pri určení jej rozsahu.

107. Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že
odôvodnenie jeho rozhodnutia ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia § 157 ods. 2 O.s.p.

108. Vecne správne súd prvého stupňa rozhodol aj ohľadom náhrady trov konania vo vzťahu medzi

účastníkmi, ak aplikoval ust. § 142 ods. 2 O.s.p.

109. Žalobca bol počas konania na súde prvého stupňa čiastočne úspešný, podobne ako aj žalovaná
a vedľajšia účastníčka, a preto správne súd prvého stupňa aplikoval ust. § 142 ods. 2 O.s.p. V danom
prípade neprichádzalo do úvahy rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ani podľa

§ 142 ods. 3 O.s.p., t.j. že by rozhodnutie súdu prvého stupňa záviselo od úvahy súdu, pretože žalobca
v konaní uplatnil nielen nárok na nemajetkovú ujmu, ale aj nárok na náhradu škody.

110. Nepatričná je aj úvaha žalovanej ohľadom (ne)priznania náhrady trov štátu zo strany žalovanej,
pretože v danom prípade súd prvého stupňa správne aplikoval ust. § 148 ods. 1 O.s.p. a zaviazal

účastníkov konania na náhradu trov štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p.

111. Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti, t.j. len o zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.300 € od 4.6.2011 až do zaplatenia tak, že žalobu v
tejto časti zamietol (viď argumentáciu pod bodmi 72 až 77 tohto rozsudku).

112. V ostatnej časti potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vrátane náhrady trov konania vo vzťahu
medzi účastníkmi, ako aj vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, ako aj vo výroku o trovách štátu ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

113. Výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd založil na ust. § 396 ods. 1 CSP
za použitia § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, podobne
ako aj vedľajšia účastníčka. Žalovaná bola v odvolacom konaní iba čiastočne úspešná, a preto odvolací
súd rozhodol, že stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.114. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).