Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 21, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/331/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244369
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244369.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej

a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: V.
H., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, A., zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners,
s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.11.2014, č.k. 14C/176/2011-270 a uzneseniu Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 15.4.2015, č.k. 14C/176/2011-301, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.11.2014, č.k. 14C/176/2011-270 sa v napadnutej

časti p o t v r d z u j e.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.4.2015, č.k. 14C/176/2011-301 sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 19.11.2014, č.k. 14C/176/2011-270 zamietol návrh
žalobkyne, ktorým sa domáhala uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 6.428,24 eur s 9,25
% úrokom z omeškania ročne od 19. 4. 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej „NBS“) a návrh žalobkyne na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

1.2. Zamietajúci výrok o predmete sporu právne odôvodnil §1, § 3 ods.1 písm. d/, 2, § 9 ods.1, 2,
§ 15 ods.1, § 17 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z., § 127 ods.2, § 128 zákona č. 566/2001 Z. z. zákon
o cenných papieroch (ďalej „ZoCP“), keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danej veci

neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 1 písm. d/ a § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. pre
vyvodenie zodpovednosti voči štátu za škodu. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že
žalobkyňabolačlenomdružstvaPODIELOVÉDRUŽSTVOSLOVENSKÉINVESTÍCIE(ďalej„Družstvo„,
alebo„PDSI“),doktoréhovložilavroku2006členskývkladvovýške28000,-Ska50000,-Sk.ZoZmluvy
ozriadeníportfóliaz2.6.2008malpreukázanézaloženiezmluvnéhovzťahumedziDružstvom a
obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.; predmetná zmluva bola obchodníkom
s cennými papiermi vypovedaná listom z 30.3.2010 s účinnosťou od 1.5.2010. Po tomto úkone Družstvo

listom z 15.4.2010 požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti
CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. - v tomto čase Družstvo však nepodalo žalobu voči obchodníkovi s
cennými papiermi o náhradu škody, ale žiadalo NBS aby situáciu riešila.1.3. Na základe zisteného skutkového stavu do 1.6.2010 - NBS ako aj jej právny predchodca Úrad pre
finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch postupovali správne vo vzťahu
k Družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Z obsahu správ

nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva a ani po rokovaní so
štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva.
Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal súd prvej inštancie preukázaný
zo Zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev z 24.8.2007. Družstvo dňa
10.10.2007 doručilo NBS list s tým, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov

investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo
k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal
dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami
a družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam
spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými
spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo

ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ktorých emitentmi by boli
spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s.. Družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké
výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola
vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti
družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné

plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom finančnom trhu
nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že
by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám.

1.4. Z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu žalovanej mal

súd prvej inštancie preukázané, že NBS vykonala v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u obchodníka
s cennými papiermi dohľad na mieste a listom z 20.4.2010 vyzvala Družstvo na predĺženie žiadosti
o schválenie dodatku Prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní
finančných prostriedkov (podľa zistení NBS sa podstatná časť Prospektu investície stala neaktuálna).
Družstvo predložilo NBS dňa 28.4.2010 žiadosť o schválenie dodatkov k Prospektu investície, konanie

bolo podľa § 21ods.1 písm. a/ zák. č.747/2004 Z.z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z
10.5.2010 na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť.
Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v
dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 z 26.8.2010 konanie
vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k Prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené

rozhodnutím Bankovej rady NBS číslo GUV-1744/2010 z 8.12.2010 ( ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 16.12.2010). NBS súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa §
144ods.4zák.č.566/2001Z.z.zaporušenieustanovenia§129ods.3vspojenísustanovením§128ods.1
písm. b/, c/, h/ , §125c ods.1 v spojení s §127ods.4 ZoCP a rozhodnutím ODT -10890-4/2010
z 30.5.2011( právoplatným dňa 18.7.2011) zakázala predaj majetkových hodnôt; Družstvu nezakázala

vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu
nemala. NBS na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva ako aj obchodníka s CP, podala
dňa 27.7.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného
činu. Uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti
korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16. 11. 2010, bolo dňa 10.8.2010 začaté trestné stíhanie

podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods.
4 písm. a/ Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

1.5. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa bola povinná preukázať
zákonné podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody, ktorá jej mala vzniknúť v

príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého
bola členom. Žalobkyňa nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala.
Práve naopak, v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č.566/2001 Z.z. o cenných
papieroch od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt -
Družstvo, dodržiava schválený Prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad

nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by
konala v rozpore s čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona
č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a
zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Na základe uvedeného dospel k záveru,že žalobkyňa nepreukázala už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody, a to
nesprávny úradný postup NBS. Z dôvodu hospodárnosti konania sa s ostatnými podmienkami vzniku
zodpovednosti štátu - výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom NBS pri

výkone dohľadu nad Družstvom ďalej nezaoberal.

1.6. Súd prvej inštancie zaujal názor, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený
iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je
povinný plniť. Uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11.4.2011, sp. zn. 3K 95/2010 mal preukázané,

že na majetok Družstva ako úpadcu bol vyhlásený konkurz. Do funkcie správcu bol ustanovený V..
V. R. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia
konkurzu. Mal za zrejmé, že vzhľadom na vznik nároku žalobkyne voči Družstvu na vyplatenie
vyrovnacieho podielu, žalobkyňa patrila medzi skupinu veriteľov Družstva oprávnených prihlásiť si
svoju pohľadávku do konkurzu, čo formou prihlášky do konkurzu urobila a uplatnila si pohľadávku vo
výške 6.428,24 eur (predmetná pohľadávka je vedená na OS BA I pod sp.zn. 2Cbi/334/2011 a doposiaľ

o nej nebolo rozhodnuté). Poukazujúc na ustálenú súdnu judikatúru, rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz 110/84 (publikovaného Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87), ktorá je s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31.5.2006, sp. zn. 4Cdo 199/2005 naďalej aplikovateľná a rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004 platí, že nárok na náhradu škody podľa

zák. č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne
uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi
iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je
povinný ho vydať. Preto, ak má žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má
povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky

voči dlžníkovi, nie je podľa názoru súdu prvej inštancie daný základný predpoklad zodpovednosti štátu,
či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody.
S poukazom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu za predčasne podanú.

1.7. Súd prvej inštancie žalobu zamietol ako predčasne podanú aj z dôvodu, že žalobkyňa ako

bývalá členka družstva, ktorá sa stala v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom
veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia §243a ods.4
Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva
alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia §244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník
v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je

oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho
zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene
a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti
členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z
majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva

proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca
konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušili svoje povinnosti pri
výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili.
Existencia pohľadávky žalobkyne na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom Družstva
vylučuje možnosť, aby sa žalobkyňa domáhala náhrady škody voči štátu podľa zákona č.514/2003

Z.z.. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa bez svojej viny bezúspešne domáhala náhrady škody voči
subjektom Družstva.

1.8. Podľa názoru súdu prvej inštancie je v danom prípade právne relevantným prípadný nesprávny
úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému

subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do
úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobkyni vznikla
škoda. Žalobkyňa poukázala na to, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu
zo strany NBS nad činnosťou obchodníka s CP, pričom uviedla, že Družstvo poskytovalo finančné
prostriedky obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a obchodníkom

sCPtakvznikolzáväzkovývzťah,nazákladektoréhoboliobajaúčastnícizmluvypovinníplniťzuzavretej
zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že obchodník s CP si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo
jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy
nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči obchodníkovi s CP titulomnároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda
v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní
dohľadu nad obchodníkom s CP. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym

úradným postupom nad dohliadaným subjektom - obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda
len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobkyne.

1.9. Podľa názoru súdu prvej inštancie, žalovaná v konaní preukázala, že NBS dohľad nad dohliadaným
subjektom - Družstvom nezanedbala. Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom

rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade
s ustanoveniami § 125 až 128 ZoCP. V súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil
Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods.
7 ZoCP), t.j. či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za
pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Žalovaná preukázala,
že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia. Prospekt investície mal podľa

zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm.
a/ bodu 10 ZoCP). NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom
prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. NBS až od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať
aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený Prospekt investície.

1.10. Súd prvej inštancie konštatoval, že štát Slovenská republika, nemôže priamo zasahovať do
vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne
postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným
zákonníkom. Žalobkyňa ako členka Družstva (podnikateľského subjektu) neinvestovala predmetné

peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak členská
schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť
záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného
zákonníka a Stanov PDSI. Žalobkyňa nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala svoje
oprávnenia vyplývajúce z členstva tak, že by aktívne zasahovala do činnosti Družstva za účelom

odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva.

1.11. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie zamietol, súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ zák. č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016 (ďalej „O.s.p.“), článkom 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú žalobcom
Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok a nejde ani o posúdenie platnosti ustanovenia práva
únie, ale výlučne o otázku výkladu práva Európskej únie, resp. jeho porušenia a nebolo potrebné skúmať
naplnenie niektorej z výnimiek zbavujúcich súdny orgán povinnosti položiť prejudiciálnu otázku.

1.12.O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

2. 1. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa namietajúc, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),

súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.
2 písm. f/ O. s. p.).

2.2. Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu o predmete
sporu žalobkyňa poukázala na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány

verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými
právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa
spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska
ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnejbanky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon
o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej
banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability

a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č.
566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko
nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie
o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou

bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001
Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa považovala záver súdu prvej inštancie , že sa mala viac
starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v
rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v
dôsledku toho, že nebol "bdelá" s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad
činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie

zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť.

2.3. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných
papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach,
ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch

(platného v tomto znení od 1. mája 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila
opak - preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt

investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou
bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík,

ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala
na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo
výpoveďou svedka J.. D. Q., E.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole
Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo
tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky

vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od
žalobkyne investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a
Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou
nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch
zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL

production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI
HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo
konateľom J.. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej na
to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a

napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že
obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj
výslovne pre Družstvo porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch), ani po
vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur nevyužila svoje kompetencie v
zmyslezákonaocennýchpapierochaneprijalažiadnenáslednékontrolnéalebovýznamnejšieopatrenia

(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v
roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej

investície, resp., že túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej
miere neochránila. Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca
2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

2.4. Odvolateľka ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje do neho zahrnuté boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej

banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva , že Družstvo svojim konaním porušovalo

ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne
zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Žalobkyňa konštatovala, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu,
návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v

konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia žalobkyne ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto
hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný
zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto

žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy,
ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovanej
a prvoinštančného súdu povinný jej dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne
predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu.
Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu

škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do
doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze.

2.5.V odvolaní odvolateľka napokon poukázala na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní
pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané konajúcim súdom, resp. predložené
stranami sporu neboli v značnom počte a rozsahu riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.

s. p..

3. Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie pri konaní
v prejednávanej veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za

účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v
konečnom dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné
dôkazy, či už predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli
známe aj iné dôležité skutočnosti (§ 121 O. s. p.), pretože na prvoinštančnom súde už od 2. júla

2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení
zopakovala svoje počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam
týkajúcim sa daného prípadu a uviedla, že žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nie je možné
ani odhadnúť, v akej výške a kedy v budúcnosti jej eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody
a jej výška závisí od výsledku konkurzného konania PDSI. K námietke žalobkyne o riadnom

nevykonaní listinných dôkazov uviedla, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva
skutočnosť, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri
ich oboznamovaní presne špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah.4. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom

by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na
náhradu škody spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil § 191

ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

5. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa
v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi

sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu v časti vzťahujúcej sa k výroku, ktorým
zamietol žalobu na náhradu škody spôsobenej orgánom štátu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v
konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v
rozhodnutí vyporiadalispodstatnýmivyjadreniamistránprednesenými vkonanínasúdeprvejinštancie
(§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme

vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné.

6. K žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení účinnom
do 30.6.2016 ( t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný

tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.
s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
súajtakéskutkovézistenia,ktorésúdprvejinštancie založilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej
veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,

prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

7. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V
posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil
správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím
súdom zistená.

8. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je v
danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená nasúčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

9. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu

ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

10. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba
javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O
vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a

následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom
otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

11. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a

vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo

opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že

škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením
veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy
má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.12. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný

nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah
tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č.
566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od
1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo

ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava
schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.

(novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm.
h/ zák. č. 566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na

rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobkyňa. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č.
566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho,

že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.7.2013; §
126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z.
účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej
banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ

ide o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

14. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto

ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

15. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že

riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedenýchoperácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť
(čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až

do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011,
č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou
bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol žalobkyňa v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky

investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči žalobkyni.

16. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k
obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK -
9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96

euro, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým
uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa
21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie
na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa
sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom

vtakompochybenívpostupeNárodnejbankySlovenska,ktorésatýkahmotnoprávnehoposúdeniaveci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie
veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké
očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

17. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č.
514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

18. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v
odvolaní poukazovala žalobkyňa, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento
rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie
konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší
súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady

škody spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok
dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti
štátu sa odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R
48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti

uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí
prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže
byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy,
ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na
plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení

veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho
súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu
konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku
zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že
poškodenýneobdrží vkonkurznomkonanížiadnusumu,2/to,vakejvýškevzniklaveriteľoviškoda,

možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom
schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva
nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať
konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani kčiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie
je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť
ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvej inštancie i v tom, že žaloba bola podaná predčasne.

19. Vo vzťahu k námietke žalobkyne k okolnosti, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. v tom čase platného ust. § 129 O.s.p. treba
uviesť, že v sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. ( od 1.7.2016
ust. § 204 C.s.p.) sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní
listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba, následné
podania žalobkyne a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne stranám sporu súdom prvej
inštancie doručované pred prvým pojednávaním nariadeným na deň 7.10.2014. V priebehu označeného
pojednávania súd prvej inštancie podľa § 118 O. s. p. oznámil výsledky prípravy pojednávania, vypočul

strany sporu a pojednávanie odročil za účelom vyžiadania si správy o stave konkurzu vedeného na OS
Bratislava I pod sp.zn. 3K/95/2010. Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na
deň 26.11.2014 vyplýva, že v jeho priebehu súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa
s obsahom spisu a strany sporu oboznámil s obsahom podania správcu zo dňa 15.10.2014 a prihlášky
pohľadávky zo dňa 27.5.2011. Uvedené znamená, že žalobkyňou vytýkané procesné pochybenie súdu

prvej inštancie o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu
rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016
nebolo odvolacím súdom zistené.

20. Postup súdu prvej inštancie, ktorý v priebehu označeného pojednávania ako nadbytočné zamietol

vykonanie dôkazov navrhnutých žalobkyňou v jej písomných podaniach (vrátane navrhnutého dôkazu
zabezpečením účtovníctva družstva PDSI, vyžiadaním správy o stave konkurzu a
výsluch svedkov IN.. D. Q. E.., T.. H., J.. Š., J.. Q. K. a J.. B. H.), bol rovnako v súlade s
ust. § 120 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016. V zmysle citovaného ustanovenia súd
nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované

dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Na základe uvedeného je potom možné
za nedôvodnú považovať i námietku žalobkyne o tom, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205
ods.2 písm. c/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016).

21. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti
napadnutej odvolaním , vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie , podľa § 387 ods.
1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

22. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 15.4.2015, č.k. 14C/ 176/2011-301 uložil žalobkyni
povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia predmetného uznesenia zaplatila súdny poplatok za podané
odvolanie vo výške 20 eur vyrubený podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov.

23. Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa navrhujúc, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S odkazom na ust. §
18ca zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení mala za to, že nie je povinná poplatok za odvolanie zaplatiť.

24. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 v spojení s § 470 C.s.p. a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Vychádzajúc z ust. § 470 ods. 2 C.s.p., ktorého účelom je
zamedzenie pravej retroaktivity zachovaním účinkov právnych úkonov vykonaných do 30. 6. 2016 (v
danej veci odvolaniu podaného proti rozhodnutiu súdu , voči ktorému bolo do 30.6.2016 odvolanie
prípustné ), tak odvolací súd, rozhodujúci za účinnosti nového C.s.p., pri svojom rozhodovaní zohľadnil

skutkovýaprávnystavplatnývčaserozhodovaniaprvoinštančnéhosúduaodvolaniežalobkyne podané
za staršej procesnej úpravy posúdil ako prípustné.25. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, v odvolacom konaní je
poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku

percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania)
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

26. Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v
prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený
poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto
podal dovolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti
na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ (žalobca), odvolateľ, dovolateľ. Ak
je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa

rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá citovaného
zákona).

27. Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1.10.2012, za podanie
návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 10. 2012, z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 9. 2012.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zák. č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do

30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za
odvolanie. Berúc do úvahy hore citované ustanovenia, žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za

odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej
veciboloodvolaciekonaniezačatépo1.10.2012,pretožalobkyni vzniklapovinnosťzaplatiťpoplatokza
podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška
poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu
na začatie konania (po 1. 10. 2012). Skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť

poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je pri posudzovaní poplatkovej povinnosti žalobkyne
bez právneho významu.29. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od
1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov (zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona

č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/). Odvolateľovi ďalej dáva do pozornosti Stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. decembra 2015 k otázke
vzniku poplatkovej povinnosti v odvolacom a dovolacom konaní, ak v čase podania žaloby bolo
konanie oslobodené od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016.

Podľa zjednocujúceho stanoviska k vyššie nastolenej otázke (majúcej podstatný právny význam pri
posúdení odvolania žalobcu v danej veci), ak bolo odvolanie (dovolanie) podané po 30. septembri
2012, vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní právna úprava účinná od
1. októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo do 30. septembra 2012.

30. Uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým za daného skutkového a právneho stavu uložil žalobkyni

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20 eur, je vecne a právne správne;
rozhodnutie obsahuje náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O.s.p. v znení
účinnom do 30.6.2016 a súdny poplatok je uvedený v správnej sume (§ 1, § 6
ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien
a doplnkov, položka č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona o

súdnych poplatkoch).

31. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.4.2015, č.k.
14C/176/2011-301 ako vecne a právne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

32. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej
inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).