Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 4, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/28/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712205064
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1712205064.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek

senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu: Pivovary Topvar,
a.s., Pivovarská 9 082 21 Veľký Šariš, IČO: 31 648 479, zast.: JUDr. Lucia Jurgová advokátka s.r.o.,
Slnečná 33, 044 24 Poproč, IČO: 47 236 884 proti žalovanému: D. D., podnikajúcemu pod obchodným
menom Branislav Barok, Kozmonautov 931/13, 900 21 Svätý Jur, IČO: 43 866 026, zast.: JUDr. Peter
Kocian, advokát, Miletičova 7, 821 08 Bratislava o zaplatenie sumy 3.308,32 euro s príslušenstvom a o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 36Cb/214/2012-67 zo dňa 7.9.2015
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok, č.k. 36Cb/214/2012-67 zo dňa 7.9.2015
p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3.308,32 eur. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému vo výške 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 12.3.2012 sa žalobca domáhal, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3.308,32 euro. Žalobca svoju žalobu odôvodnil
tým, že dňa 31.10.2008 došlo medzi ním a žalovaným k uzavretiu zmluvy o obchodnej spolupráci s
dobou trvania 5 rokov s miestom plnenia prevádzkareň žalovaného Offside Pub, Športová 1, 900 21
Svätý Jur. Žalovaný sa zaviazal predávať a podávať v dohodnutej prevádzke pivo vyrábané alebo
distribuované žalobcom. Žalobca prenechal na dočasné užívanie žalovanému dohodnuté hnuteľné
veci, najmä výčapné zariadenie. Žalobca sa zaviazal vopred zaplatiť žalovanému odplatu - nájomné

za prenechanú plochu v súlade s bodom 4.1 za celú dohodnutú dobu trvania tejto zmluvy vo výške
4.315,20 eura bez DPH, ktorá bola zaplatená dňa 24.11.2008 na základe faktúry č. 001/2008. Bolo
dohodnuté, že v prípade predčasného ukončenia zmluvy je žalovaný povinný vrátiť príslušnú pomernú
časť nájomného uhradeného žalobcom vzhľadom na počet celých kalendárnych mesiacov a uhradiť
náklady žalobcu spojené pri plnení tejto zmluvy. Žalovaný dohodnutú dobu plnenia nedodržal. Ku dňu
30.12.2009 žalovaný zrušil prevádzkareň. Žalobca si preto uplatnil vopred zaplatenú sumu za obdobie
január 2010 až október 2013, celkovo za 46 kalendárnych mesiacov, t.j. 3.308,32 eura.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že medzi stranami sporu
nebolo sporné uzavretie zmluvy o obchodnej spolupráci značkovej prevádzkarni medzi žalobcom a
žalovaným, ktorú listinu posúdil ako obsahujúcu viaceré zmluvy (§ 275 Obchodného zákonníka), a tonájomnú zmluvu k hnuteľným veciam, nepomenovanú zmluvu (§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka),
predmetom ktorej je záväzok žalovaného strpieť umiestnenie hnuteľných vecí v prevádzke na určených
miestach. Túto zmluvu prvoinštančný súd neposúdil ako nájomnú zmluvu, keďže jej záväzkom nebolo

prenechanie veci do užívania, keď časť plochy steny nie je samostatná vec, teda nie je spôsobilá byť
sekundárnym predmetom záväzku prenechať vec do užívania, záväzkom bolo preto fakticky strpenie
umiestnenia veci žalobcu v nebytovom priestore žalovaného na konkrétnom mieste v tomto priestore,
a to za odplatu. Konajúci súd ďalej konštatoval, že obe zmluvy boli uzavreté v súvislosti so záväzkom
žalovaného predávať a podávať tovar žalobcu, pričom boli na tento záväzok viazané a od tohto závislé,

keď z povahy záväzku vyplývalo, že žalobca nemá záujem o umiestnenie týchto svojich hnuteľných
veci v prevádzke žalovaného, pokiaľ zanikne záväzok žalovaného predávať a podávať tovar žalobcu (§
275 ods. 2 Obchodného zákonníka). Nebolo tiež sporné poskytnutie sumy žalobcom vo výške 4.315,21
eura (pôvodne 130.000 Sk), a to podľa zmluvy o povinnosti žalovaného strpieť umiestnenie hnuteľných
vecí v prevádzke žalovaného. Sporné tiež nebolo, že žalovanému zaniklo právo užívať predmetný
nebytový priestor v dôsledku ukončenia podnájomnej zmluvy, zanikol tak záväzok žalovaného predávať

a podávať tovar žalobcu v predmetných nebytových priestoroch v dôsledku dodatočnej nemožnosti
plnenia (§ 352 a nasl. Obchodného zákonníka). Zánikom práva žalovaného užívať predmetný priestor
zaniklo aj jeho právo predávať a podávať tovar žalobcu v tomto nebytovom priestore a súčasne
aj právo umožniť niekomu umiestnenie hnuteľnej veci do predmetných nebytových priestorov ako
pendant povinnosti žalovaného strpieť umiestnenie hnuteľnej veci. Súd prvej inštancie uviedol, že

žalovaný prevzal od žalobcu peňažnú sumu vo výške 4.315,21 eura (pôvodne 130.000 Sk) ako
odplatu za strpenie umiestnenia hnuteľnej veci v prevádzke a na prevádzke, pričom táto patrila za celé
dohodnuté obdobie 5 rokov. Počnúc januárom 2010 končiac októbrom 2013 však žalovaný neposkytol
žalobcovi možnosť umiestnenia hnuteľných vecí, keď v tomto období už bola zmluva zaniknutá.
Žalobcazaplatenímžalovanémupodľazmluvyoobchodnejspolupráciznačkovejprevádzkarnesiriadne

plnil svoju dohodnutú povinnosť zaplatiť peňažnú odplatu za strpenie umiestnenia hnuteľných vecí
v predmetnom nebytovom priestore. Následne došlo k zániku tejto zmluvy, a preto je podľa názoru
konajúceho súdu žalovaný povinný vrátiť peňažnú sumu žalobcovi, a to časť zo sumy 4.315,21 eura za
obdobie od januára 2010 až októbra 2013. K tvrdeniu žalovaného, že žalobcom poskytnutá peňažná
sumabolavynaloženánazariadeniepriestorovprevádzky,prvoinštančnýsúduviedol,žetátoskutočnosť

nemá vplyv na povinnosť žalovaného voči žalobcovi, žalobca nemal žiadny majetkový prospech z
investícií do predmetných nebytových priestorov a uvedená námietka, bez ohľadu na jej nepreukázanie,
je právne irelevantná. Nebolo tiež preukázané, že žalobcom poskytnutá suma je za exkluzivitu, keď
uvedené nevyplýva ani z povahy záväzku a ani z jeho účelu. Nebolo ani nepriamo preukázané, že
uvedená suma je za exkluzivitu. Navyše aj prípadná dohoda o exkluzivite nie je podľa mienky súdu prvej

inštancie bez ďalšieho v rozpore s poctivým obchodným stykom a s dobrými mravmi, a preto neobstojí
ani táto námietka žalovaného. K vznesenej námietke premlčania prvoinštančný súd uviedol, že keďže
Obchodný zákonník neupravuje osobitne premlčaciu dobu pre povinnosť vrátiť plnenie poskytnuté podľa
zmluvy, zaniknutej podľa § 351 Obchodného zákonníka a ani podľa § 354 Obchodného zákonníka a
keďže k poskytnutiu peňažnej sumy došlo dňa 24.11.2008, premlčacia doba by nezačala plynúť pred

dňom, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ktoré sa mohlo uplatniť na súde až po uplynutí doby bez
zbytočného odkladu po tom, čo žalobca požiadal žalovaného o plnenie (§ 340 ods. 2 Obchodného
zákonníka). Ďalej uviedol, že žaloba bola podaná po dvoch rokoch od zániku práva na užívanie, a preto
štvorročná premlčacia doba neuplynula a nárok nie je premlčaný. Súčasne doplnil, že nárok by nebol
premlčaný ani v prípade neplatnosti zmluvy o povinnosti žalovaného strpieť umiestnenie hnuteľnej veci v

nebytovom priestore, keďže zmluva bola uzavretá dňa 31.10.2008 a žaloba bola podaná pred uplynutím
štvorročnej doby a to dňa 16.03.2012. Pokiaľ ide o rozpor s poctivým obchodným stykom, konajúci
súd uviedol, že žalovaný nekonkretizoval, v čom by mal byť rozpor s poctivým obchodným stykom a s
ktorým jeho konkrétnym pravidlom je konanie žalobcu v rozpore, a preto ani túto námietku žalovaného
nevzhliadol konajúci súd ako dôvodnú. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s

§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. d) a f) O.s.p. (účinného do 30.6.2016). Ako pravdivý označil záver, že so žalobcom uzatvorenú
dňa k 31.10.2008 zmluvu o obchodnej spolupráci, na základe ktorej žalobca uhradil žalovanému sumu

130.000 Sk. Žalovaný sa však nestotožnil so záverom, že v tomto prípade išlo o nájomné, keď mal za to,
že uvedená suma predstavuje odmenu za to, že žalovaný bude po dobu piatich rokov predávať vo svojej
prevádzke len pivo vyrábané alebo distribuované žalobcom. Podľa mienky žalovaného skutočnosť,
že ide o odmenu za exkluzivitu pre žalobcu, potvrdzujú ustanovenia zmluvy. Poukázal na prílohu č.2 k zmluve, ktorá špecifikovala veci, ktoré žalobca prenechal žalovanému do nájmu a za ktoré sa
žalovaný zaviazal platiť žalobcovi nájomné vo výške 200 Sk ročne. Ďalej poukázal na prílohu č. 3
k zmluve, ktorá mala obsahovať špecifikáciu predmetu nájmu, za ktorý mal žalobca vopred zaplatiť

sumu 130.000 Sk a uviedol, že citovaná príloha takúto špecifikáciu predmetu nájmu vôbec neobsahuje.
Z uvedeného dôvodu nie možné jasne určiť, čo bude predmetom nájmu, za čo žalobca zaplatil
sumu 130.000 Sk. Žalovaný zopakoval, že žalobca predmetným ustanovením zmluvy zakrýva svoje
náklady vynaložené na obmedzovanie hospodárskej súťaže. Žalobca zaplatí obchodnému partnerovi
nájomné za umiestnenie reklamných materiálov a tým si zabezpečí, že obchodný partner po dobu

piatich rokov nebude vo svojej prevádzke predávať iné pivo ako je pivo vyrábané alebo distribuované
žalobcom. Nie je žiadny iný dôvod, prečo by si žalobca ako distribútor piva prenajímal u žalovaného
priestory na umiestnenie reklamných materiálov, keď má podpísanú zmluvu, že žalovaný po dobu piatich
rokov bude predávať len pivo vyrábané alebo distribuované žalobcom a za prenájom hnuteľných vecí
potrebných na výčap a predaj piva mu žalovaný platí nájomné. Žalovaný má za to, že žalobca takýmito
platbami zneužíva svoje dominantné postavenie a bráni malým pivovarom alebo iným distribútorom

piva, aby mohli voľne distribuovať svoje výrobky na trhu. Malý výrobca piva alebo distribútor nie je
schopný platiť prevádzkarom také poplatky za exkluzivitu, ako si to môže dovoliť žalobca, prípadne
prevádzkar nemôže uzatvoriť zmluvu s novým dodávateľom piva, lebo je pod zmluvou. Na základe
všetkých uvedených skutočností zastával žalovaný názor, že žalobca nikdy nemal v úmysle si prenajať
priestory na umiestnenie reklamných materiálov a platba, ktorú poskytol žalovanému, bola odmenou za

exkluzivitu, a teda žalobca nemá právo na vrátenie pomernej časti nájomného. Žalovaný ďalej poukázal
na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie sám konštatuje, že danú zmluvu
nie je možné považovať za nájomnú, no napriek tomuto konštatovaniu vyhovel žalobe žalobcu, ktorý
si v žalobe uplatňuje plnenie z titulu vrátenia nevyčerpaného nájomného. Podľa názoru žalovaného
neplatnosť zmluvy alebo jej časti má zásadný vplyv na právny titul, na základe ktorého je žalobca

oprávnený domáhať sa vrátenia nespotrebovanej časti plnenia. Žalovaný má súčasne za to, že žalobca
nemá právny titul na vrátenie časti nájomného. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvé inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne,
aby napadnutý rozsudok zmenil tak, žalobu v celom rozsahu zamietne.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 14.12.2015 uviedol, že tvrdenia žalovaného
považuje za bezpredmetné a účelové s cieľom vyhnúť sa riadnemu splneniu záväzku. Okrem toho má
žalobca za to, že žalovaný v odvolaní uvádza len všeobecné, ničím nepodopreté skutočnosti a neuviedol
ani žiadne nové skutočnosti, ktoré by preukazovali opodstatnenosť jeho tvrdení. Žalobca vyjadril súhlas
sozáveromprvoinštančnéhosúdu,vzmyslektorého„nebolopreukázané,žežalobcomposkytnutásuma

jezaexkluzivitu“.Zopakoval,žeplatbavovýške130.000Skbolažalovanémuposkytnutávsúladesčl.IV
bol 4.2 zmluvy ako odplata za možnosť umiestnenia reklamných materiálov v prevádzke žalovaného, a
nie za exkluzivitu. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže
a zneužívania dominantného postavenia na trhu žalovaný uviedol, že Okresný súd Pezinok nie je vecne
príslušný na prejednanie vecí týkajúcich sa ochrany práv z hospodárskej súťaže. Za bezpredmetné

považuje tiež žalobca tvrdenia žalovaného, že peňažné prostriedky, ktoré obdržal od žalobcu, použil na
rekonštrukciu priestorov a že produkty sa stále predávajú v uvedenej prevádzke, pretože nemajú žiadny
vplyv na uplatnený nárok. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca navrhoval, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v
rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací
súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto
postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa
ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia

jeho účinnosti.

7. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a medziach odvolania podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru,
že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil
vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

9. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný neprodukoval v konaní dôkazy
a nepreukázal, že žalobca mu poskytol sumu 4.315,21 eur (130.000 Sk) „za exkluzivitu“, pričom táto
skutočnosť nevyplýva priamo alebo nepriamo z povahy záväzku alebo jeho účelu. Okrem uvedeného,
ako správne poznamenal prvoinštančný súd, ani prípadná dohoda o exkluzivite nie je bez ďalšieho v

rozpore s poctivým obchodným stykom a v konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by daný rozpor
osvedčovali.

10. Žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie na jednej strane konštatoval, že danú zmluvu nie
je možné považovať za nájomnú, ale na druhej strane vyhovel žalobe žalobcu, ktorý si uplatnil plnenie
z titulu vrátenia nevyčerpaného nájomného. K uvedenej námietke je nutné poukázať na odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že prvoinštančný súd síce vyhovel žalobe žalobcu, ale
žalovanú sumu nepriznal žalobcovi z titulu vrátenia nevyčerpaného nájomného, ale z dôvodu, že
žalovaný prevzal od žalobcu sumu 4.315,21 eur ako odplatu za strpenie umiestnenia hnuteľnej veci
v prevádzke, pričom táto patrila za celé dohodnuté obdobie 5 rokov a od januára 2010 už žalovaný
neposkytol žalobcovi možnosť umiestnenia hnuteľných vecí, preto bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi

alikvotnú časť zo sumy 4.315,21 eur.

11. Žalovaný v konaní taktiež namietal platnosť zmluvy, príp. jej časti, čo má podľa názoru žalovaného
vplyv na právny titul, na základe ktorého je žalobca oprávnený domáhať sa vrátenia nespotrebovanej
časti plnenia. K uvedenému je nutné uviesť, že súd prvej inštancie, ani odvolací súd, rešpektujúc

preferenciu výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu, nezistil také nedostatky
posudzovanej zmluvy, ktoré by spôsobovali jej neplatnosť.

12. Odvolací súd považoval po preskúmaní odvolacích dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie za
vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

14. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).