Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 15, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/253/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813203599
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7813203599.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň JUDr.

Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu CD Consulting s.r.o., so sídlom Brno, Příkop
843/3, Zábrdovice, Česká republika, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Grösslingova 4, IČO : XX XXX XXX, proti žalovanému I. B., Y.. XX.XX.XXXX, E. B., Č. Z. XX,
o zaplatenie 252,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava
z 5. februára 2016, č. k. 8C/433/2013-111

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania.

Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej iba súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom zastavil konanie o
zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne. Žalobu zamietol a rozhodol, že žiadnemu z
účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. Predmetom konania bol návrh žalobcu na uplatnenie
pohľadávky podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým
sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie), ktorým sa
žalobca domáhal plnenia zo zmenky 252,00 eur, zaplatenia zmenkového úroku vo výške 0,25% denne,
zákonného úroku vo výške 6% ročne a zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej sumy.

2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že predmetom konania je spor zo zmenky. Z formálneho
hľadiska ide o vlastnú zmenku, ktorá má náležitosti podľa zákona č. 191/1950 Sb. Keďže žalobca
nežiadal vydať zmenkový platobný rozkaz, nemohol súd vychádzať zo zmenky ako jediného listinného
dôkazu. Súd zistil, že podkladom pre vystavenie zmenky, ktorá bola základom nároku, bola zmluva o
úvere, ktorú uzavrel dňa 8.6.2009 žalovaný s právnym predchodcom žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
podľa ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 150,- eur, ktorý mal byť vrátený zvýšený o

poplatok 90,- eur, teda v celkovej výške 240,- eur. Preto zároveň posudzoval uplatnený nárok v súvislosti
s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Žalovaný na zabezpečenie úveru vystavil blankozmenku v
prospech remitenta Pohotovosť s.r.o., ktorá zmenku vyplnila podľa Dohody o vyplnení zmenky. Táto
zmenka bola neskôr indosovaná na žalobcu. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaniach o právach
z indosovanej zmenky súd v zásade neskúma kauzu pôvodného právneho vzťahu. Právny inštitút
zmenky je síce založený na prísnej formálnosti vzťahov, táto formálnosť by nemal vychyľovať práva
zo zmenkového vzťahu v prospech jednej zo strán. Keďže zmenka bola vystavená v súvislosti so

zmluvou o spotrebiteľskom úvere, súd ex offo preskúmal zmluvné podmienky a dospel k záveru, že
dohoda o vyplnení zmenky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Poukázal na ustanovenie § 5b
zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré ukladá orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy
prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, oslabenie nároku voči spotrebiteľovi, vrátanepremlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie voči spotrebiteľovi. Navyše zdôraznil, že od 23.12.2015 je účinné novelizované ustanovenie §
17 ods. 2 zákona 191/1950 Sb., podľa ktorého v konaní, v ktorom sa uplatňuje alebo vymáha nárok

zo zmenky sa z úradnej povinnosti prihliada na skutočnosti odôvodňujúce námietky podľa odseku 1,
ktoré by žalovaný zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so
spotrebiteľskou zmluvou. Súd prvej inštancie posúdil Dohodu o vyplnení zmenky za dojednanie ktoré
umožňuje v rozpore s § 53 ods. 4 písm. k) OZ požadovať neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú
s nesplnením záväzku. Neplatnosť spôsobuje aj sankčný úrok vpísaný do zmenky vo výške 0,25%

denne. Zmluva o úvere neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. h), i), j) a k) zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene zákona o obchodnej inšpekcii (ďalej len zákon 258/2001 Z.
z.), čo znamená, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. K vystaveniu zmenky došlo navyše
v rozpore s ustanovením § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy. Zmenku bolo možné prijať na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru ak zmenková
suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru

a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú
veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou, veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek
na požiadanie vydať. Na záver odôvodnenia poukázal na spoločné stanovisko občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. 93/2015, potvrdzujúce možnosť skúmať zmenku až
po úroveň dohody o vyplňovacom práve, ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ. Preto žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

3. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) v
spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. a f/ O.s.p. a navrhol
rozsudok zmeniť tak, že súd návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná mu

náhradu trov odvolacieho konania. Namietal, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením
sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinami, pričom účastníci takéto dokazovanie
nenavrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, voči forme a obsahu
ktorej zo strany žalovaného neboli vznesené žiadne námietky, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by
odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Neboli tak splnené

podmienky pre vykonanie iných dôkazov než navrhnutých účastníkmi konania v zmysle ustanovenia
§ 120 ods. 1 O.s.p. V prejednávanej veci súd mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy
a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Predpokladom pre vydanie rozsudku malo byť výlučne
predloženie originálu zmenky. Žalovaný mohol vzniesť námietky voči zmenke na základe článku 5 ods.
3 a ods. 6 Nariadenia, ak tak však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté vzhľadom na

uplatnenie koncentračnej zásady v zmysle Nariadenia. Súd sám nemôže vznášať voči zmenke námietky
za žalovanú. Súd z vlastnej iniciatívy vykonal dokazovanie, preukazujúce charakter žalovaného ako
spotrebiteľa, pričom žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku
nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd prvej inštancie teda dospel k rozhodnutiu
na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných

právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu
a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je pritom platná, je samostatným
abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy, preto ju nie je možné podmieňovať inými okolnosťami
nežsúnazmenkeuvedené.Súdprvéhostupňasapritomaplikáciouzákonač.191/1950Sb.nezaoberal,
hoci predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Predovšetkým ignoroval

ustanovenie § 17 citovaného zákona, v zmysle ktorého žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnená
vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným
majiteľom zmenky. Keďže tak nemôže urobiť žalovaný, tým menej tak môže urobiť súd. Pokiaľ aj
žalovaný vznesie námietky, je na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal. Dôkazné bremeno
teda spočíva na žalovanom a nie je možné ho preniesť na žalobcu. Vytýkal súdu, že vyhodnotil zmenku

ako neplatný právny úkon, pričom tento záver vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní
nevzniesol, ani nikto z účastníkov ich nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade
neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom po indosovaní je irelevantný. Nesúhlasí s
argumentáciourozsudkomEurópskehosúdnehodvoravoveciC-419/2011atvrdí,žetusariešilaodlišná
prejudiciálna otázka. Poukazuje na rozsudok NS SR 5Obo 3/2008, rozsudok NS ČR 25Cdo 1839/2000

a rozhodnutia viacerých slovenských súdov.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.5. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba CSP),
ktorý platí aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti zostávajú zachované (§ 470 ods. 1, 2 CSP).

Odvolanie žalobcu bolo podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), preto odvolací súd
vychádzajúc z citovanej zásady zachovania účinkov procesných úkonov posudzoval podané odvolanie
z hľadiska jeho prípustnosti a existencie uplatnených odvolacích dôvodov podľa ustanovení O.s.p.

6. Odvolací súd procesne prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže na jeho

nariadenie neboli dôvody uvedené v ust. § 385 ods. 1 CSP a verejne vyhlásil rozsudok. Odvolací súd
preskúmal rozsudok v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP a z pohľadu uplatnených
odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/ a f/ O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
proti výroku o zamietnutí žaloby a proti súvisiacemu výroku o trovách konania je nedôvodné. Rozsudok
je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Žalobca namieta existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ a f/ O.s.p., t.j. v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konkrétne účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd dospel k záveru, že

namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

8. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia

správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo by bola dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 389
CSP.

9. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o

zamietnutížalobynaprávnomzávere,žedohodaovyplnenízmenkyjeneplatná,pretožejeneprijateľnou
zmluvnou podmienkou, dohoda aj zmenka samotná sú neplatné pre obchádzanie zákona a že zmenka
bola vyplnená v zjavnom rozpore s ustanovením § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. S týmito závermi
odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí a v tejto časti sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a
konštatuje ich vecnú správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie postupoval v konaní správne,

ak skúmal zmenku až po úroveň dohody o vyplnení zmenky. Na zdôraznenie správnosti tohto záveru
odvolací súd uvádza nasledovné :

10. Dňa 20.10.2015 prijalo občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu
SR spoločné stanovisko k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo

zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2015 pod číslom 93. Na jeho obsah poukazoval správne v
odôvodnení rozsudku aj súd prvej inštancie.

11. Odvolací súd sa odvoláva na doslovnú citáciu textu stanoviska v napadnutom rozsudku a konštatuje,

že zo stanoviska vyplýva, že ak vystaviteľom zmenky je spotrebiteľ, čo nepochybne bolo preukázané aj
v prejednávanej veci, je možné zmenku skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc
právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. V danom prípade ide o zákon
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase, keď bola zmenka vystavená. V zmysle ust. § 4 ods. 6
tohto zákona v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh

zmenkoualebošekom.Veriteľsmieprijaťoddlžníkazmenkualebošeknazabezpečeniesvojichnárokov
zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia
je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s

predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.
Ako už odvolací súd konštatoval zhodne so záverom súdu prvej inštancie, zmenka, z ktorej žalobca
uplatňuje v tomto konaní nárok, je v rozpore s citovaným ustanovením.12. K odvolacím námietkam žalobcu vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania súdom prvej inštancie
odvolací súd poukazuje na zákonný text ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníci sú

povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak ich vykonanie je
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z toho je potrebné vyvodiť záver, že okrem navrhnutých dôkazov
zákon umožňoval súdu vykonať aj iné dôkazy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, čo v sebe
zahrňuje aj možnosť zabezpečiť potrebný dôkaz. Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku boli

subsidiárne využiteľné aj na konanie podľa Nariadenia. Odvolací súd poukazuje na bod I.1 citovaného
Stanoviska č. 93/2015, podľa ktorého bolo povinnosťou súdu vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci
exoffozabezpečiťprieskumuplatňovanéhonárokusozreteľomnamožnúabsolútnuneplatnosťúkonu,v
ktorommázáklad.Akmalsúdprvejinštanciezosvojejčinnostivedomosťotom,žežalobcompredložená
zmenka mohla zabezpečovať nároky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, postupoval v súlade s ust. §
120 ods. 1 O.s.p., keď si zabezpečil dôkazy, z ktorých mohol posúdiť obsah a platnosť úkonu, v ktorom

má uplatňovaný nárok základ.

13. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie nerešpektoval ust. § 17 zák. č. 191/1950 Sb. v tom
zmysle, že hoci žalovaný nemohol vzniesť kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, urobil tak súd
sám, odvolací súd uvádza, že rigidná aplikácia uvedeného ustanovenia by spôsobila spotrebiteľovi

neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv. Prijatie výkladu
smerujúceho k záveru o povinnosti spotrebiteľa bez výhrad uspokojiť veriteľa - nadobúdateľa
indosovanej zmenky a až následne ho žalovať o náhradu škody, s povinnosťou v takomto konaní
dokazovať, že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka, by v konečnom dôsledku viedlo
k prenosu povinností na spotrebiteľa spôsobom, ktorý je podľa právnej úpravy ochrany spotrebiteľa

neprijateľný. Napriek tomu, že žalovaný v konaní výslovne nenamietal neplatnosť zmenky, súd správne
skúmal jej platnosť vychádzajúc zo záveru, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ (právo patrí bdelým)
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochranaprávspotrebiteľa.TentonázoropakovaneskonštatovalvosvojejrozhodovacejčinnostiNajvyšší
súd Slovenskej republiky (napr. uznesenia sp. zn. 6MCdo/9/2012, 6Cdo/1/2012, 5Cdo/61/2012).

Účelom spotrebiteľského práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, keď môže dodávateľ
zneužiť neinformovanosť spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky, ktoré sú v
neprospech spotrebiteľa. Úlohou súdu je v takýchto prípadoch ex offo skúmať zmluvné podmienky a v
prípade, ak sú neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu spotrebiteľa.

14. Ustanovenie § 17 zák. č. 191/1950 Sb. v znení účinnom do 23.12.2015 neustanovovalo, kto a
aké námietky uplatňovať môže, ale kto ich uplatňovať nemôže. Citované ustanovenie tak výslovne
nezakazuje, aby súd na kauzálne námietky prihliadal ex offo. To má význam aj z hľadiska práva
Európskej únie. Súdny dvor EÚ vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS vyslovil,
že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ex

offo, neskôr vyslovil, že ich musí skúmať ex offo a že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže
skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takýchto prípadoch musí národný súd vykladať
národné procesné i hmotné právo konformne s právom EÚ. Ani samotné Nariadenie neobsahuje
ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých krytie
je zmenka určená. Článok 7 ods. 3 Nariadenia hovorí, že súd v prípade pasivity žalovaného „vydá

rozsudok“ nehovorí, že žalobe musí vyhovieť. Z uvedeného plynie, že nič nebráni súdu, aby ex offo
skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky.

15. Odvolací súd zdôrazňuje, podobne ako súd prvej inštancie, že dňa 23.12.2015 nadobudol účinnosť

zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým sa zmenilo a doplnilo aj ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 191/1950
Sb., pričom podľa nového znenia v prípade tzv. spotrebiteľských zmeniek je podľa novej právnej úpravy
povinnosťou súdu ex offo prihliadať na námietky, ktoré by mohol vzniesť spotrebiteľ, a to aj v prípade,
že sa ich sám nedovoláva. Táto povinnosť sa týka procesnej činnosti súdu a preto sa vzťahuje aj na
konania začaté pred dňom 23.12.2015, vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k novej právnej

úprave. Procesná norma odo dňa nadobudnutia svojej účinnosti pôsobí na všetky neskončené spory
prebiehajúce na súdoch, pokiaľ zákonodarca nestanovil osobitný (intertemporálny) režim.16. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie
námietky žalobcu sú nedôvodné a preto potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. §
387 ods. 1 CSP.

17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1
CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešná, ale trovy odvolacieho konania mu nevznikli, žalovaný
úspešný nebol.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 - § 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.