Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 16, 2010

Súd: Okresný súd Senica
Spisová značka: 4C/68/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899956
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stella Al Khufash

ECLI: ECLI:SK:OSSE:2010:2010899956.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Senica sudkyňou Mgr. Stellou Al Khufash v právnej veci navrhovateľky: U.. G. P., E..

X.X.XXXX, I. Z. XXXX/XX, G., zastúpená advokátom JUDr. Petrom Arendackým, so sídlom Advokátskej
kancelárie Čapkova 2, Bratislava proti odporcovi: S. S., S.. S. X..F.., S. S. E.Ž. XX, S., U.: XX XXX XXX,
zastúpený advokátom Mgr. Michalom Řehákom, so sídlom Advokátskej kancelárie Potočná 15/2404,
Skalica o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy a o určenie, že
neprítomnosť v práci nie je neospravedlnenou absenciou takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané navrhovateľke listom odporcu zo dňa
8.12.1998 je neplatné a pracovný pomer trvá naďalej.

Súd u r č u j e, že neprítomnosť navrhovateľky v práci od 6.11.1998 do 10.12.1998 nie je
neospravedlnenou absenciou.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru za obdobie od 14.12.1998 do 31.12.2000 v sume 59.822,02 €, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd vo zvyšku návrh navrhovateľky z a m i e t a .

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok z návrhu na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia
pracovnéhopomeruvsume99,50€asúdnypoplatokznávrhunanáhradumzdyzneplatnéhoskončenia
pracovnéhopomeruvsume3.589,-€do3dníododňaprávoplatnostitohtorozsudku,naúčetOkresného
súdu Senica.

Súd rozhodne o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle ustanovenia
§ 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom podaným na Okresnom súde Skalica dňa 30.12.1998, ktorého zmenu petitu
pripustil Okresný súd Senica uznesením č.k. 4C/68/2009 - 947 zo dňa 21.5.2010, domáhala určenia, že
okamžité zrušenie pracovného pomeru odporcom S. S., S.. S. X..F.. zo dňa 8.12.1998, podľa ktorého sa
mal pracovný pomer navrhovateľky skončiť dňom 10.12.1998 je neplatné a pracovný pomer trvá naďalej,
určenia, že neprítomnosť navrhovateľky v práci od 6.11.1998 do 10.12.1998 nie je neospravedlnenou

absenciou. Ďalej sa domáhala, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške
312.190,53 € brutto s 20 % úrokom z omeškania ročne, a to:
zo sumy 1 424,88 € od 11.01.1999 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.02.1999 až do zaplateniazo sumy 2 453,96 € od 11.03.1999 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.04.1999 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.05.1999 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.06.1999 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.07.1999 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.08.1999 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.09.1999 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.10.1999 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.11.1999 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.12.1999 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.01.2000 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.02.2000 až do zaplatenia
zo sumy 2 354,38 € od 11.03.2000 až do zaplatenia
zo sumy 2 354,38 € od 11.04.2000 až do zaplatenia

zo sumy 2 354,38 € od 11.05.2000 až do zaplatenia
zo sumy 2 354,38 € od 11.06.2000 až do zaplatenia
zo sumy 2 354,38 € od 11.07.2000 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.08.2000 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.09.2000 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.10.2000 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.11.2000 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.12.2000 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.01.2001 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.02.2001 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.03.2001 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.04.2001 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.05.2001 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.06.2001 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.07.2001 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.08.2001 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.09.2001 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.10.2001 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.11.2001 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.12.2001 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.01.2002 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.02.2002 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.03.2002 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.04.2002 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.05.2002 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.06.2002 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.07.2002 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.08.2002 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.09.2002 až do zaplatenia
zo sumy 1 881,36 € od 11.10.2002 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.11.2002 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.12.2002 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.01.2003 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.02.2003 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.03.2003 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.04.2003 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.05.2003 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.06.2003 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.07.2003 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.08.2003 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.09.2003 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.10.2003 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.11.2003 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.12.2003 až do zaplateniazo sumy 2 453,96 € od 11.01.2004 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.02.2004 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.03.2004 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.04.2004 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.05.2004 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.06.2004 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.07.2004 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.08.2004 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.09.2004 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.10.2004 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.11.2004 až do zaplatenia
zo sumy 2 290,36 € od 11.12.2004 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.01.2005 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.02.2005 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.03.2005 až do zaplatenia
zo sumy 1 662,36 € od 11.04.2005 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.05.2005 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.06.2005 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.07.2005 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.08.2005 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.09.2005 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.10.2005 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.11.2005 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.12.2005 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.01.2006 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.02.2006 až do zaplatenia
zo sumy 2 015,75 € od 11.03.2006 až do zaplatenia
zo sumy 2 216,48 € od 11.04.2006 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.05.2006 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.06.2006 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.07.2006 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.08.2006 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.09.2006 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.10.2006 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.11.2006 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.12.2006 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.01.2007 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.02.2007 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.03.2007 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.04.2007 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.05.2007 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.06.2007 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.07.2007 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.08.2007 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.09.2007 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.10.2007 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.11.2007 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.12.2007 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.01.2008 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.02.2008 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.03.2008 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.04.2008 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.05.2008 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.06.2008 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.07.2008 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.08.2008 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.09.2008 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.10.2008 až do zaplateniazo sumy 2 453,96 € od 11.11.2008 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.12.2008 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.01.2009 až do zaplatenia

zo sumy 2 453,96 € od 11.02.2009 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.03.2009 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.04.2009 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.05.2009 až do zaplatenia
zo sumy 2 453,96 € od 11.06.2009 až do zaplatenia

zo sumy 2 290,36 € od 11.07.2009 až do zaplatenia
zo sumy 553,96 € od 11.08.2009 až do zaplatenia
zo sumy 553,96 € od 11.09.2009 až do zaplatenia
zo sumy 553,96 € od 11.10.2009 až do zaplatenia
zo sumy 553,96 € od 11.11.2009 až do zaplatenia
zo sumy 553,96 € od 11.12.2009 až do zaplatenia

zo sumy 553,96 € od 11.01.2010 až do zaplatenia
zo sumy 553,96 € od 11.02.2010 až do zaplatenia
zo sumy 553,96 € od 11.03.2010 až do zaplatenia.
Navrhovateľka žiadala, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť jej aj náhradu trov konania.

Okresný súd Senica rozsudkom č.k. SI-4C 316/1998-553 zo dňa 23.12.2005 zamietol návrh
navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru
daného navrhovateľke odporcom listom zo dňa 8.12.1998, náhrady mzdy a určenia, že neprítomnosť
navrhovateľky v práci od 6.11.1998 nie je neospravedlnenou absenciou; zároveň rozhodol o povinnosti

navrhovateľky zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 9.925,40 Sk. Rozhodnutie založil na
zistení, že navrhovateľka po odvolaní z funkcie K. C. Ú. (5.11.1998) neprijala ponuku inej vhodnej práce
(tým mal za daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce), nedostavovala sa
od 6.11.1998 do práce, čo posúdil ako neospravedlnenú neprítomnosť v práci a porušenie pracovnej
disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, ktoré porušenie predstavuje dôvod na rozviazanie pracovného

pomeru okamžitým zrušením podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Výrok o náhrade trov konania
odôvodnil úspešnosťou odporcu v konaní (§ 142 ods. 1 O.s.p.), keď trovy konania odporcovi vznikli jeho
právnym zastúpením advokátom.

Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 9Co/68/2006-605 zo dňa 13.7.2006

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. V odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že odporca po odvolaní navrhovateľky z funkcie K. C. Ú.
5.11.1998 splnil si ponukovú povinnosť, keď jej ponúkol funkciu K. T. D.. Navrhovateľka sa k ponuke
nevyjadrila dostatočne určito, hoci jej boli poskytnuté bližšie informácie, ponuku neprijala a spôsobila,
že jej odporca nemohol prideľovať prácu. Podľa názoru odvolacieho súdu napriek tejto skutočnosti mala

navrhovateľkanavýzvuodporcuknastúpeniudoprácenapracoviskosadostaviťapreukázaťtakochotu
pracovať. Navrhovateľka výzvu na nastúpenie do práce dostala 25.11.1998, do práce mala nastúpiť
27.11.1998, 30.11.1998, 1. až 4. 12.1998, 7.12.1998. Nedostavenie sa navrhovateľky na pracovisko v
trvaní týchto 7 pracovných dní vzhľadom na okolnosti prípadu považoval odvolací súd za porušenie
pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom a zhodne so súdom prvého stupňa bol preto názoru,

že odporca listom zo dňa 8.12.1998 dôvodne okamžite zrušil pracovný pomer s navrhovateľkou podľa
§ 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Keďže došlo k platnému okamžitému zrušeniu pracovného
pomeru nebolo možné priznať navrhovateľke nárok na náhradu mzdy podľa § 61 Zákonníka práce; v
dôsledku rozhodnutia o platnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru sa stalo právo na určenie
neplatnosti neospravedlnenej absencie právom, na určenie ktorého nejestvuje naliehavý právny záujem

navrhovateľky. Výrok o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania odporcovi odôvodnil neuplatnením
si náhrady trov úspešným účastníkom konania.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky, na základe podnetu navrhovateľky, podal mimoriadne
dovolanie, ktorým napadol oba rozsudky nižších súdov. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozsudky

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym
posúdením veci nižšími súdmi(§ 243f ods. 1 písm. c) O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 1M Cdo 6/2007 zo dňa 28.1.2009 Rozsudok
Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/68/2006-605 zo dňa 13.7.2006 a rozsudok Okresného súdu Senicač.k. SI-4C 316/1998-553 zo dňa 23.12.2005 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Senica na ďalšie konanie
z toho dôvodu, že rozsudky nižších súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.

Odporca žiadal návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať navrhovateľku zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania z toho dôvodu, že navrhovateľke náhrada mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru nepatrí. Odporca riadne navrhovateľke ponúkol prácu X. T. D., na túto ponuku
navrhovateľka nereagovala, čím možno mať za to, že takúto prácu odmietla. Podotkol, že nárok
navrhovateľky na náhradu mzdy, tak ako bol vyčíslený, predstavuje takmer dvojročný zisk odporcu. Ak

by súd dospel k záveru, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru navrhovateľke
patrí, tak odporca má za to, že v zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce jej môže byť priznaná
len za obdobie pol roka. Odporca namietol i uplatnené úroky z omeškania a ich výšku, nakoľko doteraz
nebolo súdom rozhodnuté, že odporca má zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy, takže sa nemohol s
plnením dostať do omeškania.

Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že navrhovateľka sa na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 2.4.1991 stala pracovníčku Č.S., E..Z.. I., a to vo funkcii C.-F. E., s miestom výkonu práce S..
Následne bola menovaná do funkcie X. F. Y. Č., Š..Z.. S. a dňa 15.10.1994 sa stala X. Š. Z. S., so
sídlom v S., z ktorej funkcie bola od 1.12.1995 odvolaná. S., Š..Z.. S. bol rozhodnutím Ministerstva
dopravy, pôšt a telekomunikácii č. XX/XX zo dňa 22.11.1995 zrušený bez likvidácie a všetky práva

a záväzky prešli dňom 1.12.1995 zo S., Š..Z.. S. na S. S., S.. S. X..F.. Navrhovateľka sa stala X.
spoločnosti na základe dodatku č. 1 k pracovnej zmluve, a to dňom 1.12.1995. Dodatkom k pracovnej
zmluve došlo k zmene v časti dohodnutého druhu práce - X. spoločnosti. Zo spoločenskej zmluvy
o založení spoločnosti zo dňa 6.5.1994 súd zistil, že 9 spoločníkov, medzi nimi i navrhovateľka,
uzavreli zmluvu, ktorou založili spoločnosť s ručením obmedzeným s obchodným menom B. W. F. S.

S. S., so sídlom S.. Navrhovateľka bola konateľkou a spoločníčkou spoločnosti. Dňa 29.9.1998 sa
konalo valné zhromaždenie odporcu, ktoré odvolalo navrhovateľku z funkcie konateľky a za nového
konateľa bol vymenovaný O. D.. Nový konateľ dňa 14.10.1998 odvolal navrhovateľku z funkcie X.
poukazujúc na rozhodnutie valného zhromaždenia o odvolaní navrhovateľky z funkcie konateľky s
tým, že pracovný pomer navrhovateľky v spoločnosti nekončí. Preto odporca dňa 2.11.1998 písomne

ponúkol navrhovateľke dve pracovné miesta, a to K. T. D. a K. C. Ú., na ktorú ponuku navrhovateľka
reagovala tak, že prijíma miesto K. C. Ú.. Preto dňa 4.11.1998 bola konateľom spoločnosti menovaná
do funkcie K. C. Ú., ale konateľ odporcu dňa 5.11.1998 navrhovateľku z funkcie K. C. Ú. odvolal. Dňa
5.11.1998 navrhovateľke bola znovu daná ponuka voľného pracovného miesta - K. T. D.. Navrhovateľka
reagujúc na túto ponuku oznámila, že považuje za bezpredmetné, aby popri funkcii X.D. spoločnosti

a K. C. Ú. vykonávala ponúkanú funkciu. Nepovažovala za jasné podmienky, za ktorých by mala byť
táto práca vykonávaná. Výzvou zo dňa 11.11.1998 vyzval právny zástupca odporcu navrhovateľku
na nástup do práce s tým, že jej neprítomnosť v práci bude posudzovaná ako neospravedlnená
so všetkými následkami a ak do práce nenastúpi, jej konanie bude posudzované ako zvlášť hrubé
porušenie pracovnej disciplíny s následným rozviazaním pracovného pomeru. Navrhovateľka na to

reagovala listom zo dňa 16.11.1998, nadväzujúc na list zo dňa 6.11.1998 a žiadala o predloženie
písomného návrhu s konkrétnymi požiadavkami a podmienkami, za ktorých by mala byť ponúkaná
práca K. T. D. vykonávaná. Právny zástupca odporcu jej odpovedal listom zo dňa 24.11.1998, kde
zaslal podmienky a náplň práce K. T. D.. Súčasne ju vyzval na nástup do práce s tým, že doterajšiu
neúčasť od 6.11.1998 považuje odporca za neospravedlnenú absenciu a súčasne za zvlášť hrubé

porušenie pracovnej disciplíny. Navrhovateľka ale odporcu opätovne listom zo dňa 26.11.1998 urgovala
o konkrétne podmienky a finančné zabezpečenie T. D.. Následne dňa 3.12.1998 odporca rozhodol o
uložení neospravedlnenej absencie navrhovateľke za to, že sa nedostavila do práce bez náležitého
ospravedlnenia od 6.11.1998 do 30.11.1998 v trvaní 136 hodín bez uvedenia dôvodu. Rozhodnutie
navrhovateľka prevzala dňa 8.12.1998 a dňa 8.12.1998, odporca rozhodol o skončení pracovného

pomeru okamžitým zrušením, v ktorom poukázal na to, že navrhovateľka dňom 6.11.1998 prestala
chodiť do práce a do práce nenastúpila do 8.12.1998, čo odporca považoval za porušenie pracovnej
disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, na základe čoho rozviazal pracovný pomer s navrhovateľkou podľa
§ 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce za zavinenú absenciu. Navrhovateľka so skončením pracovného
pomeru nesúhlasila a tiež nesúhlasila s rozhodnutím o uložení neospravedlnenej absencie. Trvala na

ďalšom zamestnávaní, na vyplácaní priemerného zárobku. Súd ďalej zistil, že navrhovateľka nebola
do funkcie X. spoločnosti menovaná. V období od založenia spoločnosti, tzn. od 6.5.1994 do vzniku
spoločnosti odporcu vykonávala súčasne funkciu konateľky u odporcu a do 30.11.1995 aj funkciu X.
štátneho podniku S. S.. Súd mal preukázané, že do funkcie X. spoločnosti nebola menovaná, alesa ňou stala na základe dodatku č. 1 k pracovnej zmluve. Súd vychádzal pri posudzovaní platnosti
dodatku k pracovnej zmluve z § 27 ods. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého vymenovaním sa pracovný
pomer zakladá u vedúcich pracovníkov vymenovaných podľa osobitných predpisov, prípadne podľa

stanov spoločenských organizácií do funkcie orgánom nadriadeným organizácii, v ktorej má pracovník
funkciu vykonávať, pričom vymenovanie a odvolanie môže vykonávať výlučne vedúci organizácie. Ak
potom navrhovateľka uzavrela v postavení konateľky - štatutárneho orgánu odporcu dohodu o zmene
pracovnej činnosti so sebou ako so zamestnankyňou odporcu, dohoda odporuje Zákonníku práce a
spoločenskej zmluve, pretože dňa 1.12.1995 nebola u odporcu vytvorená funkcia X. spoločnosti, ktorá

je všeobecne chápaná ako štatutárny orgán alebo ako vedúci pracovník. Ak chcela navrhovateľka
ako štatutárny orgán - konateľ dohodnúť zmenu svojej pracovnej zmluvy zo dňa 2.4.1991, nemala tak
urobiť dohodou o zmene, teda dvojstranným právnym úkonom, ale jednostranným, tzn. za trvania
pracovného pomeru vzniknutého dňa 2.4.1991 ako konateľka na to oprávnená sa mala do funkcie X.
spoločnosti vymenovať. Vychádzajúc z toho mal súd za preukázané, že dňom 1.12.1995 navrhovateľke
nevznikla funkcia X. z dôvodu, že táto vzniká vymenovaním a takýto právny úkon voči navrhovateľke

- zamestnankyni, konateľka odporcu neurobila. Potom nebolo účinné ani odvolanie navrhovateľky z
funkcie X.Ľ. spoločnosti dňa 14.10.1998 uskutočnené konateľom O. D.. Funkcia X. navrhovateľke
nevznikla ani zaradením funkcie do organizačného poriadku. Táto norma stanovuje proces riadenia,
určuje deľbu práce a iné skutočnosti vyplývajúce z činnosti riadiacich pracovníkov v riadiacom procese,
nie však vznik alebo zánik ich funkcií v súvislosti so vznikom, zmenou alebo zánikom pracovných

pomerov riadiacich pracovníkov. Preto funkcia X. spoločnosti nevznikla a X. spoločnosti je iné slovné
označenie pre štatutárny orgán spoločnosti - konateľ, pričom slovom X. sa označuje konateľ, a to iba pre
účely riadiaceho systému spoločnosti. V takomto význame potom nevzniká funkcia X. spoločnosti. Preto
súd dospel k záveru, že pracovný pomer navrhovateľky vzniknutý dňom 2.4.1991 na základe pracovnej
zmluvy ku dňu 29.9.1998, kedy bola navrhovateľka odvolaná z funkcie konateľky, trval. Pretože pracovný

pomer medzi účastníkmi trval a navrhovateľka bola pracovníčkou odporcu, mal odporca ponukovú
povinnosť smerujúcu k dohode o ďalšom pracovnom zaradení. Bolo preukázané, že účastníci sa dohodli
na menovaní navrhovateľky do funkcie K. C. Ú., z ktorej funkcie ale bola navrhovateľka odvolaná a preto
jej odporca ponúkol ďalšiu funkciu - K. T. D..

Podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákona č. 65/1965 Zb. v znení účinnom ku dňu 8.12.1998 (ďalej len
„Zákonník práce“), zamestnávateľ môže okamžite zrušiť pracovný pomer len výnimočne, a to iba vtedy,
ak zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom.

Podľa § 65 ods. 3 Zákonníka práce, uplynutím volebného obdobia, odvolaním z funkcie ani vzdaním sa

funkcie sa pracovný pomer nekončí. Zamestnávateľ so zamestnancom dohodne jeho ďalšie pracovné
zaradenie u zamestnávateľa na inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne na inú pre neho
vhodnú prácu. Ak zamestnávateľ nemá pre zamestnanca takú prácu alebo zamestnanec ju odmietne,
je daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c); odstupné poskytované zamestnancom pri
organizačných zmenách patrí len v prípade rozviazania pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v

súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny. Pre skončenie tohto pracovného pomeru platia
inak ustanovenia o skončení pracovného pomeru dojednaného pracovnou zmluvou.

Podľa § 35 ods. 1 Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer
a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za

vykonanú prácu mzdu, vytvárať podmienky pre úspešné plnenie jeho pracovných úloh a dodržiavať
ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi alebo kolektívnou alebo pracovnou
zmluvou;
b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať osobne práce podľa pracovnej
zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

Predmetom konania v prejednávanej veci bol návrh na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia
pracovného pomeru, ktoré dal odporca navrhovateľke podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
listom zo dňa 8.12.1998 pre bezdôvodné nenastúpenie do práce od 6.11.1998 do 8.12.1998, ktoré
považoval za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom (za zavinenú absenciu). Odporca

v predmetnej právnej veci videl teda porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou zvlášť hrubým
spôsobom v tom, že navrhovateľka v uvedené dni nedochádzala do zamestnania. Súd sa preto zaoberal
otázkou, či takáto neprítomnosť navrhovateľky v zamestnaní bola alebo nebola neospravedlnenouabsenciou, ktorú možno považovať za dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru podľa § 53 ods.
1 písm. b) Zákonníka.

Podľa citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite
zrušiť pracovný pomer len výnimočne, a to v prípade, že zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť
hrubým spôsobom. Za situácie, keď po odvolaní navrhovateľky z vedúcej funkcie pracovný pomer medzi
účastníkmi síce trval v zmysle citovaného ustanovenia § 65 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce, ale
obsahom tohto pomeru nebola dohoda o druhu práce, nebolo možné, aby odporca ako zamestnávateľ

navrhovateľke prideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy a dával jej na jej vykonávanie pokyny. Na druhej
strane ani navrhovateľka nemohla vykonávať pre odporcu ako zamestnávateľa nijakú prácu práve pre
chýbajúcu dohodu účastníkov o druhu práce. Jednostranné opatrenie odporcu ako zamestnávateľa,
ktorým by navrhovateľke ako zamestnankyni bez jej súhlasu nariadil konať prácu, na ktorej druhu sa
účastníci pracovného pomeru nedohodli, by ako neplatný úkon nemohlo navrhovateľku zaväzovať. Len
do novely Zákonníka práce, ktorá bola prijatá zákonom č. 231/1992 Zb. a nadobudla účinnosť 29.

mája 1992, platilo, že zamestnávateľ so zamestnancom odvolaným z funkcie prerokoval jeho ďalšie
pracovné zaradenie, a ak sa nedohodli inak, rozhodol o jeho zaradení na inú prácu zodpovedajúcu
jeho kvalifikácii. Vzhľadom na rozpor takejto úpravy s čl. 9 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
podľa ktorého nikto nesmie byť podrobený nútenej a povinnej práci (ktorá bola včlenená do nášho
právneho poriadku ústavným zákonom bývalej ČSFR č. 23/1991 Zb.) ako aj so zreteľom na dohovor

Medzinárodnej organizácie práce č. 29 o nútenej a povinnej práci, od 29. mája 1992 už Zákonník
práce neumožňoval bez súhlasu zamestnanca jeho zaradenie na inú prácu, hoci aj zodpovedajúcu
jeho kvalifikácii, tzn. zamestnanec už nebol povinný pracovné miesto (druh práce) prijať (bolo na jeho
rozhodnutí, či prijme alebo neprijme zamestnávateľom ponúknutú prácu).

Uvedený stav, kedy po odvolaní z funkcie zamestnanec nemôže vykonávať pre zamestnávateľa prácu a
zamestnávateľmunemôžeprideľovaťprácu,ktorýjevyvolanýtým,žeužnejestvujedovtedyvykonávaný
druh práce zodpovedajúci funkcii a iná práca (nový druh práce), ktorú v súlade s § 35 ods. 1 písm. a), b)
Zákonníka práce zamestnávateľ by zamestnancovi nemohol prideľovať a zamestnanec by ju bol povinný
osobne podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať v určenom pracovnom čase, nebola účastníkmi

pracovnoprávneho pomeru určená (dohodnutá), znamená aj to, že zamestnanec nie je povinný
dodržovať pracovný čas. Povinnosť dodržovať určený pracovný čas podľa citovaného ustanovenia §
35 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je totiž integrálne spojená s povinnosťou zamestnanca konať pre
zamestnávateľa prácu a takúto povinnosť (dodržovať pracovný čas alebo inak povedané, zdržiavať
sa počas pracovného času na pracovisku) samú osebe uvedený zamestnanec (navrhovateľka) bez

existencie povinnosti pracovať (danej vymedzením druhu práce) nemá. Nebolo preto možné dôvodne
požadovať, aby sa navrhovateľka, ako zamestnankyňa, bez vymedzenia druhu práce dostavovala
do zamestnania, len aby dodržiavala určený pracovný čas (bola prítomná na pracovisku). Opačný
prístup (názor), prehliada aj to, že takáto asymetria by nerešpektovala rovnaké postavenie účastníkov
pracovnoprávnych vzťahov a niesla v sebe prvok (znak) nátlaku. Navrhovateľka teda neporušila

pracovnú disciplínu tým, že nedochádzala na pracovisko a sa tam nezdržiavala, a to ani na výzvu
odporcu (zamestnávateľa). Keďže takéto nezdržiavanie sa navrhovateľky na pracovisku nemôže ísť
na jej ťarchu v tom, že by išlo o porušenie pracovnej disciplíny (neospravedlnenú absenciu), chýba
tak dôvod pre okamžité zrušenie pracovného pomeru podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Pokiaľ odporca ako zamestnávateľ nemal pre navrhovateľku ako zamestnankyňu prácu zodpovedajúcu

jej kvalifikácii, prípadne inú pre ňu vhodnú prácu, resp. ak navrhovateľka takúto ponuku odmietla,
bol daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, na základe ktorého mohol
jednostranným právnym úkonom odporca skončiť pracovný pomer s navrhovateľkou. S poukazom na
uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľky bol podaný dôvodne a preto jej
návrhu vyhovel a určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané navrhovateľke listom odporcu

zo dňa 8.12.1998 je neplatné a pracovný pomer trvá naďalej a že neprítomnosť navrhovateľky v práci
od 6.11.1998 do 10.12.1998 nie je neospravedlnenou absenciou.

Podľa § 61 ods. 1 Zákona č. 65/1965 Zb. v znení účinnom ku dňu 8.12.1998 (ďalej len „Zákonník
práce“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný

pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom,
aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť
mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keďoznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri
svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu
tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

V ďalšom konaní sa súd zaoberal návrhom navrhovateľky v časti uplatnenej náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru za obdobie od 10.12.1998 do 10.2.2010 vo výške 312.190,53 €
spolu s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 20 % ročne. Po tom, čo bolo navrhovateľke
dané listom odporcu zo dňa 8.12.1998 okamžité zrušenie pracovného pomeru, navrhovateľka listom
zo dňa 11.12.1998, ktorý odporca prevzal dňa 14.12.1998, oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom

zamestnávaní a na vyplácaní priemerného mesačného zárobku. Navrhovateľka sa snažila zamestnať
a nájsť si prácu, čo preukázala súdu množstvom dokladov, a to žiadostí a odpovedí na jej žiadosti
o prijatie do zamestnania. Dňa 19.4.1999 sa navrhovateľka dostavila na Národný úrad práce v S. za
účelom podania písomnej žiadosti o sprostredkovanie zamestnania, o čom Národný úrad práce v S.
vydal potvrdenie, v ktorom uviedol, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľka je spoločníčkou spoločnosti

s ručením obmedzeným, nespĺňa podmienku nezamestnaného občana hľadajúceho zamestnanie v
zmysle § 28 písm. d) Zákona č. 387/1996 Z.z. o zamestnaní v znení neskorších predpisov a na základe
uvedených skutočností nebola zaradená do evidencie nezamestnaných a taktiež jej nevznikol nárok
na podporu v nezamestnanosti. Okrem toho, že navrhovateľka písomne podávala žiadosti do rôznych
spoločností o prijatie do pracovného pomeru, ústne oslovovala viacerých svojich známych, avšak nikto

nebolochotnýzamestnaťju.Podľanázorunavrhovateľky,toboloztohodôvodu,žeodporcajupoškodilv
tomto smere tým spôsobom, že podal voči jej osobe účelovo trestné oznámenie pre trestný čin podvodu,
na základe ktorého sa mala podľa tvrdenia odporcu snažiť vybrať z účtu odporcu sumu 800,000,- Sk.
Trestné konanie skončilo jej oslobodením, pretože tvrdenia odporcu sa preukázali ako nepravdivé.
Navrhovateľka má za to, že odporca ju poškodil ďalej tým spôsobom, že v novinách o nej uvádzal

nesprávne údaje a práve všetky tieto skutočnosti ju poškodili pred jej známymi a bývalými kolegami ako i
pred obyvateľmi mesta G. a S., ktoré sú malé a pozná ju v nich veľa ľudí a práve z toho dôvodu ju už nikto
nechcel zamestnať do pracovného pomeru na dobu neurčitú. V súvislosti s týmito skutočnosťami podala
navrhovateľka voči odporcovi návrh na ochranu osobnosti, ktoré konanie bolo vedené na Okresnom
súde v S. a bolo právoplatne skončené, pretože navrhovateľka vzala svoj návrh späť, nakoľko mala

pocit, že konanie trvalo dlho a začalo sa uberať úplne iným smerom ako si predstavovala. Po doručení
okamžitého zrušenia pracovného pomeru od odporcu do dnešného dňa navrhovateľka pracovala v
období od 15.2.2000 do 30.6.2000 na základe dohody o vykonaní práce ako C. Q. na S. S. F. Š. G. K.
K. G.. Koncom roku 2007 požiadala o predčasný dôchodok, ktorý jej bol priznaný od 20.11.2006 v sume
7.913,- Sk rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. XXX XXX XXXX zo dňa 2.1.2007.

Popri predčasnom starobnom dôchodku je navrhovateľka od 6.7.2009 i zamestnaná v spoločnosti R.
S. S.. S. X..F.., I. ako A. P..
Navrhovateľke patrí od doby ako oznámila odporcovi, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával náhrada
mzdy. Od tohto dňa, teda v danom prípade od 14.12.1998, patrí navrhovateľke od odporcu náhrada
mzdy. Za obdobie prvých šiestich mesiacov je odporca povinný poskytnúť navrhovateľke uplatnenú

náhradu mzdy, ktorú by dosiahla nebyť neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru.

Za obdobie presahujúce šesť mesiacov je však potrebné v zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka
práce prihliadnuť na to, že odporca podal návrh na nepriznanie náhrady mzdy podľa ustanovenia § 61
ods. 2 Zákonníka práce.

Pritom náhrada mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu
mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu organizácia znemožnila konať
prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ku ktorej bol tiež schopný a ochotný, ale má
povahu satisfakcie voči pracovníkovi a súčasne aj sankcie voči organizácii, ktorá bezdôvodne pristúpila

k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru s pracovníkom (viď rozsudok Najvyššieho súdu Rc 6Cz
72/69). Náhrada mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce nemusí byť rovnajúcim sa
nárokom obdobiu, po ktoré navrhovateľkin pracovný pomer u odporcu trval, pretože pre navrhovateľku
ide o satisfakciu - morálne zadosťučinenie za neplatné skončenie pracovného pomeru a u odporcu osankciu vo sfére majetkovej za to, že neplatne skončil pracovný pomer, neprideľoval navrhovateľke
prácu a znemožnil jej plniť si povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy.

Sankčný charakter tohto nároku treba chápať tak, aby odporca pocítil zodpovednosť za konanie, ktoré
bolo v rozpore so zákonom a aby sa tieto dôsledky chybného rozhodnutia preniesli na odporcu i do sféry
materiálnej. Navrhovateľka si uplatnila náhradu mzdy za každý mesiac v sume 73.928,- Sk (v prepočte
konverzným kurzom 30,126 za jedno euro v sume 2.453,96 €), ktorá suma medzi účastníkmi nebola
sporná a z tejto výšky uplatnenej mzdy vychádzal aj súd.

Navrhovateľka si uplatnila náhradu mzdy za obdobie od 10.12.1998 do 10.2.2010 vo výške 312.190,53
€ spolu s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 20 % ročne. Takto uplatnenú náhradu mzdy však
súd považoval za neprimeranú a priznal navrhovateľke náhradu mzdy len za obdobie od 14.12.1998 do
31.12.2000 v celkovej sume 59.822,02 € (za obdobie od 14.12.1998 do 31.12.1998 v sume 1.424,88
€, za obdobie od 1.1.1999 do 31.1.2000 v sume 2.453,96 € x 13 mesiacov = 31.901,48 €, za obdobie

od 1.2.2000 do 30.6.2000 v sume
2.354,38 € x 5 mesiacov = 11.771,90 € a za obdobie od 1.7.2000 do 31.12.2000 v sume 2.453,96 € x
6 mesiacov = 14.723,76 €).

Súd dospel k záveru, že uvedené obdobie, teda dva roky je dostatočne dlhá doba na to, aby si

navrhovateľka mohla nájsť prácu primeranú k jej vzdelaniu, veku, zdravotnému stavu i ponuke na trhu
práce. Súd má za to, že za ďalšie obdobie od 1.1.2001 do 10.2.2010 nie je možné navrhovateľke
náhradu mzdy priznať, nakoľko bolo v reálnych možnostiach a schopnostiach navrhovateľky nájsť si
prácu, prípadne zadovážiť si prostriedky na obživu v rámci podnikania. Argumentáciu navrhovateľky
o tom, že odporca svojim konaním poškodil jej povesť v mieste jej bydliska i blízkom okolí, a preto si

nemohla nájsť prácu, i ak by bola pravdivá, nemožno preniesť výlučne na ťarchu odporcu a to tak, aby
niesol ekonomickú zodpovednosť za situáciu, v ktorej sa navrhovateľka ocitla. Čiastočnou satisfakciou
pre navrhovateľku, okrem samotnej skutočnosti, že súd jej návrhu v časti neplatnosti okamžitého
zrušenia pracovného pomeru vyhovel, by mala byť tiež priznaná náhrada mzdy za obdobie dvoch
rokov. Odporca takýmto rozhodnutím podľa názoru súdu nesie adekvátnu a dostatočnú zodpovednosť

za nesprávnosť svojho rozhodnutia a má to na neho i pozitívny, preventívny charakter pre to, aby sa
takéhoto konania voči svojim zamestnancom v budúcnosti vyvaroval. Pre navrhovateľku má byť táto
náhrada tiež finančnou satisfakciou, ktorú satisfakciu náhrada mzdy za roky 1999 a 2000 splní. Bolo na
navrhovateľke, aby si v tomto období dokázala svoju osobnú situáciu vyriešiť, aby sa zapojila do práce,
pretože schopnosť pracovať nestratila.

Na základe zásady kontradiktórnosti má súdne rozhodnutie vychádzať predovšetkým z výsledkov
konfrontácie strán v spore, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa k požiadavkám a tvrdeniam
druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty. Požiadavky vyplývajúce z uvedenej zásady
znamenajú, že každá strana musí predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné pre úspech

svojich požiadaviek a zoznámiť sa s každým dôkazom a pripomienkou predloženými súdu protistranou.
Rovnosť zbraní vyžaduje, aby každá strana mala rovnakú možnosť predkladať alebo navrhovať dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľka síce v konaní predložila množstvo žiadostí o prijatie do
pracovného pomeru a tiež odpovedí na jej žiadosti, avšak súd dospel k záveru, že navrhovateľka
neuniesla bremeno dôkazu na preukázanie, prečo takmer počas celého obdobia existencie sporu o

neplatnosťokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerunepracovala,nevyprodukovaladôkazynalogické
zdôvodnenie toho, prečo sa po dobu takmer 11 rokov nezamestnala. Nie je možné, aby jej za celé
toto obdobie poskytol náhradu mzdy odporca, išlo by o neprimeraný výkon práva, keď navrhovateľka
dôvody, prečo nepracovala, presvedčivo nepreukázala a nevysvetlila. Predložené potvrdenia o tom,
že sa uchádzala o prácu, nie sú prejavom intenzívnej snahy navrhovateľky prácu si nájsť, nakoľko vo

väčšine žiadostí o zamestnanie mala navrhovateľka záujem len o vyššie pracovné pozície a riadiace
funkcie. Keďže povinnosťou súdu je v takomto konaní prihliadať aj na to, prečo sa zamestnanec do
práce nezapojil a navrhovateľka o tom nepreukázala relevantné dôvody, muselo sa to premietnuť do
spôsobu - výsledku rozhodnutia súdu, preto súd navrhovateľke priznal náhradu mzdy len za obdobie od
14.12.1998 do 31.12.2000 a vo zvyšku jej návrh zamietol.

Podľa § 517 ods. 1, veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je
v omeškaní.Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

Súd ako nedôvodný zamietol i návrh navrhovateľky na priznanie úroku z omeškania, nakoľko odporca
sa s plnením do omeškania nedostal, pretože až do dňa vyhlásenia tohto rozsudku nevedel, či vôbec (s
poukazom na predchádzajúce rozhodnutia súdu prvého stupňa a Krajského súdu v Trnave) a akú sumu

má navrhovateľke ako náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaplatiť.

Podľa § 4 ods. 2, písm. d) Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra testov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“), od poplatku je
oslobodený navrhovateľ v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, v konaní
o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného rozviazania

pracovného pomeru.

Podľa § 2 ods. 2, veta prvá Zákona o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku oslobodený a
súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca,
ak nie je tiež od poplatku oslobodený.

V zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov - Položka 1 písm. b) ako Prílohy Zákona o súdnych poplatkoch
je súdny poplatok z návrhu na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru v sume
99,50 € a v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov - Položka 1 písm. a) ako Prílohy Zákona o súdnych
poplatkoch je súdny poplatok z návrhu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru 6

%zprisúdenejsumy,tedavsume 3.589,-€(6%zosumy59.822,02€).Navrhovateľkajevtomtokonaní
od poplatku oslobodená v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2, písm. d) Zákona o súdnych poplatkoch a
preto súd zaviazal odporcu zaplatiť súdny poplatok z návrhu na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia
pracovného pomeru v sume 99,50 € a z návrhu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru v sume 3.589,- € v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch.

Podľa § 164 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), súd kedykoľvek aj bez návrhu
opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.

Pri vyhlásení výroku rozsudku v danej právnej veci prišlo k chybe v písaní a k inej zrejmej nesprávnosti,

pri ktorej v treťom odseku výroku tohto rozsudku mala byť správne uvedená suma 59.822,02 € a nie
suma 59.822,52 € a v piatom odseku výroku tohto rozsudku mala byť správne uvedená výška súdneho
poplatku z návrhu na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru v sume 99,50 € a
nie v sume 16,60 €.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd opravil v treťom odseku výroku tohto rozsudku výšku
sumy náhrady mzdy na správnu sumu 59.822,02 €, nakoľko pri diktovaní výroku rozsudku v tejto časti
prišlo k chybe v písaní a v piatom odseku výroku tohto rozsudku na správnu výšku súdneho poplatku
z návrhu na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru v sume 99,50 €, nakoľko pri
vyhlásení rozsudku v tejto časti prišlo k zrejmej nesprávnosti.

Podľa § 151 ods. 3, veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu
väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže
rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie
§ 166 sa nepoužije.

Súd rozhodne o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle ustanovenia
§ 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho

písomného vyhotovenia, cestou podpísaného súdu, ku Krajskému súdu v Trnave, v 2 vyhotoveniach.Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.).
Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať

označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho
robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený
skutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoterazneboliuplatnené

(§ 205a) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205 ods. 2, písm. a/- f/ O.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti

rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania,
vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 a ak ich účastník konania bez svojej
viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučného poriadku).