Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/348/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4309205519
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4309205519.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.
Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingová 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: E. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. M. XXX/XX, P. nad U.,
o vymoženie sumy 505,95 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Levice č. k. 9Er/315/2009 - 19 zo dňa 2. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 9Er/315/2009 - 19 zo dňa 2. septembra 2014 p
o t v r d z u j e.

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamieta.

Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
O trovách exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
napadnutého uznesenia.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g) zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

3.Súdprvejinštancieuviedol,žepopreskúmanípodmienokexekučnéhokonaniazistil,žerozhodcovská
doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých

prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa
prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto
boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 odsek 1 písmena c), odsek 2 zákona o
rozhodcovskom konaní. Zastavenie exekučného konania podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je
spojené s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom, a preto
od právoplatnosti uznesenia exekučného súdu o zastavení exekučného konania podľa § 45 zákona o

rozhodcovskom konaní zaniká prekážka rozsúdenej veci. Z toho vyplýva, že nič nebráni dodávateľovi
uplatniť opätovne svoje práva tento krát už na štátnom súde. Rozhodcovský rozsudok nezaniká, iba boli
zrušené jeho účinky. Vzhľadom k vyššie uvedenému a v súlade s uvedenými ustanoveniami, súd prvej
inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. O trovách exekúcie súd prvej inštancie rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.5. Namietol, že súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom
by mohli uplatňovať svoje stanoviská v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. S poukazom
na rozsiahlu slovenskú, českú a európsku judikatúru uviedol, že nie je mysliteľné, aby najvyššia

civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky, sa zásadne odchyľovala od
rozhodovacej činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Súd nenariadil ani pojednávanie,
čo bol povinný tak urobiť. Ďalej uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol
podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu
je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43
zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych
podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne
rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by
teda mohlo dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia

opraveného procesu indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym
procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a
právom na spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný
skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi,
z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi)

nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný
(dlžník)taktonepostupoval,nemožnozasúčasnéhoprávnehostavuzvrátiťrozhodnutierozhodcovského
súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný
titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť
pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že
v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal
za to, že súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu

k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak
porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu
s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom
konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými
mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny

poriadok SR neumožňuje exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak
ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky,
oprávnený mal za to, že táto je platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere
ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle §

497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode
19 sa účastníci konania dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným
zákonníkom. Namietal i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom v napadnutom
rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa

stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi
i úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal
splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa
účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve
o úvere). Uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a ani v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za
ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného
dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si
účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V

súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka
a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR,
v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých
mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďžekaždý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či
uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa
v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného

neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z
omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým,
že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru
uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade
príslušný poplatok, ktorý pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a

uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho odvolania
k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť
oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99
eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej veci
exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil
žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny
postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. §
45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou.
Na podklade uvedených skutočností žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, príp. alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods.
1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej

doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej
odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý

vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Tretia
prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

6. Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal

za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy,
k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh
na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

„CSP“), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal
v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.

8. Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 23.04.2009,

kedy bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 25.05.2009 požiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie dňa 19.06.2009 udelil súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - Stálehorozhodcovského súdu, č. k. SR 11908/08 zo dňa 11.12.2008. Následne súd prvej inštancie vydal
napadnuté uznesenie.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

12. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z
ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

13. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov
od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote

nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov
rozhodcovského konania zaväzovať.

14. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého

predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

15. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

16. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva
je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie

zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom
jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za
podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi sa jedná o

spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

17. Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi
predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinná uzatvárala zmluvu ako

fyzická osoba s uvedením rodného čísla. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 OZ
považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je možné konštatovať, že povinná je
spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť,
že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov,

z čoho vyplýva, že povinná nemohla ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú
spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú.

18. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,

pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľnemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená
oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinná nemohla ovplyvniť jej obsah
a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako

formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

19. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na ustanovenia § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadkuvzneníúčinnomdo31.12.2014. Vzmysletýchtoustanovenívprípade,akjeexekučnýmtitulom

rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí posudzovať aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v
súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie. Ak
by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie §

57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v
priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého
stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení §
57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj

bez návrhu. Súd prvého stupňa preto vzhľadom na zistené skutočnosti správne exekúciu zastavil a
nekonal tak nad rámec svojej právomoci. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou
neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na

vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že
„súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej“.

20. Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a

zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútenývýkonrozhodnutianeprípustný“.Z
rovnakého dôvodu je exekučný súd oprávnený ako aj povinný exekúciu zastaviť podľa § 57 Exekučného
poriadku.

21. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia
§ 57 a § 58 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so

zákonom.Vtejtosúvislostitrebauviesť,žeuplatnenýpostupaprijatéprávnezáveryvyplývajúzustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6
Cdo 105/2011).

22. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere
č. 2370414 zo dňa 07.04.2008 a to v súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy.
Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré neprijateľné podmienky.23. Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak, ako správne ustálil aj súd
prvej inštancie v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na

jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne
dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľom bolo zároveň týmto postupom
odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,
pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež aj nerešpektovaním
právnej úpravy ochrany spotrebiteľa (úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1

Občianskeho zákonníka). Táto podmienka nebola zároveň ani individuálne dojednaná a je súčasťou
vopredpredtlačenýchustanovenízmluvyoúverevdobe17.Povinnátakrozhodcovskúdoložkunemohla
nijakým spôsobom ovplyvniť, mohla zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

24. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 E

Cdo 253/2013 7CoE/85/2013 zo dňa 09.04.2014, kde okrem iného stotožniac sa v plnom rozsahu s
jeho odôvodnením, je potrebné zdôrazniť, že nemožno vyvodzovať porušenie práva oprávneného na
kontradiktórne konanie z toho, že súd v exekučnom konaní v štádiu keď ex offo posudzoval materiálnu
správnosť exekučného titulu neoboznámil oprávneného, že daná podmienka v ním koncipovanej
formulárovej zmluve je nekalá, keďže oprávnenému je táto skutočnosť známa z veľkého počtu súdnych

sporov, v ktorých oprávnený vystupuje a napriek tomu zámerne pokračuje v uplatňovaní týchto
podmienok a ich vkladaní do nových zmlúv. Navyše ako judikoval Súdny dvor EÚ v konaní sp. zn.
C-76/10 vo veci Pohotovosť (teda vo veci v ktorej oprávnený taktiež vystupoval) možnosť preskúmať
a vysloviť nekalosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve ex offo má mať, v záujme ochrany
spotrebiteľa ako slabšej strany, aj odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých

podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Vo veci
Csipai (sp. zn. C-472/11) bola vec v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, kde vnútroštátne právo
výslovne ustanovovalo povinnosť súdu, ktorý ex offo konštatoval dôvod neplatnosti, o tom informovať
účastníkov konania a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa k prípadnému rozhodnutiu o neplatnosti
dotknutého právneho vzťahu, bez čoho nemôže o neplatnosti rozhodnúť. V predmetnom exekučnom

konaní takáto povinnosť pre súd prvého stupňa nevyplývala.

25. V zmysle § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti

tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s
odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní,
ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k

1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Súd prvého stupňa preto správne
rozhodol podľa predpisov účinných do 31.12.2014.

26. Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na

akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, nakoľko súdny
exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal

ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto správne exekúciu vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z
odvolateľových tvrdení a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil ako v tomto výroku vecne správne.27. Vo vzťahu k návrhom oprávneného na prerušenie konania je potrebné uviesť, že nie je
možné povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať
absolútne. Predpokladom tejto povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu
vec, nakoľko zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie
komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so
sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.

28. Odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v
zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno
odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu
exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, resp. CSP, ktoré
umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to

výslovne určuje osobitný predpis, t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto
prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na
prerušenie konania zamietol.

29. Navyše vo vzťahu k návrhu na prejudiciálne konanie odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru

Súdneho dvora EÚ (C-168/05, C-240/98 až C- 244/98, C-76/10, C-243/08, C-237/02, C-40/08),
Ústavného súdu SR (IV. ÚS 55/2011, III. ÚS 372/2011-18) a Najvyššieho súdu SR (6 Cdo 143/11, 6
Cdo 1/2012, 6 Cdo 228/2011) jednak vo vzťahu k neprijateľným podmienkam a jednak aj vo vzťahu k
možnosti aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a to s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

30. Odvolací súd na podklade uvedeného dospel k záveru o neexistencii potreby predkladať citované
otázky Súdnemu dvor EÚ, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej
judikatúry vie súd vyriešiť sám. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu
pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

31. Taktiež odvolací súd nie je ani toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku bolo v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky
podľa OSP, resp. CSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani

nerozhodoval.

32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnej povinnej síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu, avšak keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnej

sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods.
1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške
náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnej žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá

v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

33. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sarozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa.