Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, July 31, 2017

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 6T/184/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8411010386
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Fujerik

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2017:8411010386.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Fujerika a prísediacich Q.

K. P. K. A. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 31. júla 2017 v Kežmarku takto,

r o z h o d o l :

A. A., rod. B., nar. XX.X.XXXX M. W. - B. B., C.
A. W., F. XXXX/XX, W. A. W.,
D. X, B. D. Č. Y.,

u z n á v a s a z a v i n n ú, ž e

ako zamestnankyňa B. B., a. s., v pobočke B. B., a.s. v K. dňa 24.11.2006 po uzatvorení zmluvy o
úvere s T. Š., ktorou mu bol poskytnutý finančný úver a po vložení finančnej hotovosti na jeho účet
č. XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v B. B., a.s., z tohto účtu v ten istý deň previedla na svoj účet č.
XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v B. B., a.s. sumu 165.000,- Sk /5.477,-€/ a to bez vedomia majiteľa účtu,
čím takto spôsobila T. Š.B. škodu v sume 5.477,-€,

t e d a

prisvojilasicudziuvectým,žejejzmocnilaaspôsobilatakväčšiuškodu,aspáchalatakýčinzávažnejším
spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jej zamestnania,

č í m s p á c h a l a

zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. h/ Trestného zákona

Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 2,
ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 12 ( dvanásť )
mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona § 50 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanej výkon
uloženého trestu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 18 ( osemnásť ) mesiacov. o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry v K. podala dňa 04.11.2011 obžalobu na A. A. pre zločin krádeže
podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona /s poukazom na § 138 písm. h)

Trestného zákona/ na tom skutkovom základe, ako je uvedený v skutkovej vete tohto rozsudku.

Obžalovaná na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15.06.2017 v zmysle § 257 ods. 1 Trestného
poriadku vyhlásila, že je nevinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Preto súd na hlavnom
pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej A. A., svedka - poškodeného T. Š. a svedkyne
P. Š.É., ďalej konfrontáciou medzi obžalovanou A. A. a svedkyňou P. Š. a tiež prečítaním listinných

dôkazov zabezpečených v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom. Na základe
takto vykonaných dôkazov súd ustálil skutkový stav, ktorému zodpovedá výroková časť tohto rozsudku.

Obžalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že v čase spáchania skutku bola zamestnaná v B. B., a
keďže chcela riešiť otázku bývania a nespĺňala podmienky na poskytnutie hypotekárneho úveru,

oslovila manželov Š. s tým, aby úver vzali oni, ten by jej následne poskytli a túto pôžičku by im
z poskytnutého hypotekárneho úveru vrátila. Dohoda bola podľa obžalovanej ústna a jej obsahom
bol záväzok obžalovanej splácať manželom Š. úver tak, ako boli ich splátky úveru voči banke. Ako
obžalovaná zdôraznila, určitý čas im tento úver aj splácala, a to približne po dobu jedného roka. Neskôr
sa jej finančná situácia skomplikovala, hypotekárny úver jej nebol schválený a nakoľko mala aj ďalšie

spotrebné úvery, finančná situácia jej neumožňovala ďalšie splácanie pôžičky manželom Š.. Napokon
nedošlo ani ku kúpe nehnuteľnosti, na ktorú bol pôvodne úver určený. Ako obžalovaná uviedla, pokúsila
sa úver refinancovať a tiež komunikovať s manželmi, avšak neskôr sa odmlčala. Ako zdôraznila, na
prevod peňazí na svoj účet mala súhlas manželov Š.. Uviedla, že celá situácia ju veľmi mrzí, ale bola v
tak zložitej situácii, že musela po finančnej stránke prioritne zabezpečovať starostlivosť o maloleté deti.

V snahe o splatenie pôžičky odišla do Č. za prácou, pôžičku manželom Š. v decembri minulého roka v
celom rozsahu aj s úrokmi splatila a tiež sa im za to ospravedlnila, pričom oni jej ospravedlnenie prijali.

Svedok - poškodený T. Š. vo svojej výpovedi uviedol, že obžalovaná je ich známa a ponúkla im výhodný
úver, s ktorým on súhlasil, pretože potreboval peniaze na stavbu zimnej záhrady. Preto keď prišiel do

banky, obžalovaná už všetky papiere týkajúce sa úveru mala pripravené, tieto dokumenty podpísal,
pričom ako zdôraznil, nevedel, že medzi nimi je aj príkaz na prevod peňažných prostriedkov na účet
obžalovanej. Nakoľko sa o veci týkajúce sa úveru nezaujímal a výpis z účtu chodil jeho manželke, až po
čase mu jeho manželka povedala, že peniaze z úveru si vzala obžalovaná, že sa dohodli na splátkach a
žeobžalovanátentoúverprestalasplácať.Pretosapokúšalisobžalovanouspojiťtelefonickyakeďsaim

to nepodarilo, podali trestné oznámenie. Svedok - poškodený zotrval na svojej výpovedi z prípravného
konania s tým, že nevedel o tom, že obžalovaná mu dala podpísať spolu s inými dokladmi týkajúcimi
sa úveru aj príkaz na prevod peňazí na jej účet. Ako uviedol, obžalovaná mu peniaze vrátila, a preto
si náhradu škody neuplatňuje.

Svedkyňa P. Š. zotrvala na svojej výpovedi z prípravného konania. Potvrdila výpoveď svojho manžela
T. Š. v tom, že im obžalovaná ponúkla výhodný úver a za tým účelom ich navštívila. Asi pol roka
predtým, než im ponúkla možnosť vziať si úver, povedala im o záujme kúpiť byt v W. a požiadala ich o
pôžičku. Oni pomoc obžalovanej v tomto smere zvažovali, avšak svedkyňa poprela existenciu dohody,
v zmysle ktorej si obžalovaná mohla tento poskytnutý úver previesť na svoj účet. Asi o dva mesiace

od podpisu úverovej zmluvy z výpisu z účtu zistila, že peniaze z poskytnutého úveru boli prevedené na
účet obžalovanej. Preto ju navštívila v banke, kde sa dohodli, že si peniaze môže nechať a že im ich
bude splácať. Ako svedkyňa uviedla, bolo jej obžalovanej ľúto, pretože bola vdova a mala deti. Dohoda o
splácaní bola podľa svedkyne ústna s tým, že asi po pol roku sa majú stretnúť a dohodu potvrdiť u notára.
Neskôr sa však s obžalovanou nevedela spojiť ani telefonicky, pričom v B. B. už nepracovala, a preto sa

priznala svojmu manželovi. Ako svedkyňa zdôraznila, o úmysle obžalovanej previesť peniaze na svoj
účet nevedela a ani obžalovanej na to nedala súhlas. Pretože obžalovaná s nimi prestala komunikovať,
podali spolu s manželom trestné oznámenie. Svedkyňa potvrdila, že obžalovaná koncom minulého roka
peniaze aj s úrokmi vrátila a sa im ospravedlnila, čo oni prijali.Keďže sa vo výpovedi obžalovanej a svedkyne Š. objavili rozpory ohľadom vopred daného súhlasu
svedkyne s prevodom peňažných prostriedkov na účet obžalovanej, súd za účelom ich odstránenia
vykonal konfrontáciu medzi obžalovanou a svedkyňou Š., pri ktorej obe konfrontované osoby zotrvali

na svojich stanoviskách. Obžalovaná tvrdila, že sa v byte u manželov Š. rozprávali o možnosti, že si
peňažné prostriedky poskytnuté T. Š. z tohto úveru môže previesť na svoj účet a použiť na bývanie s
tým, že im ich bude splácať. Svedkyňa P. Š. potvrdila dohodu na tejto forme pomoci, avšak poprela, že
by sa táto dohoda týkala presne tohto úveru, pričom dohoda o finančnej pomoci mala mať iba všeobecný
a neurčitý charakter. Svedkyňa pri konfrontácii zotrvala na tvrdení, že o prevod peňazí obžalovanej na

jej účet vopred nevedela a súhlas s týmto konaním dala až dodatočne.

Obsah výpovedí obžalovanej, svedka poškodeného ako aj svedkyne P. Š. týkajúcich sa poskytnutia
úveru a následného prevodu na účet obžalovanej korešponduje s listinnými dôkazmi zabezpečenými
v prípravnom konaní a vykonanými na hlavnom pojednávaní konanom dňa 31.07.2017. Z pracovnej
zmluvy vyplýva, že obžalovaná bola v čase spáchania skutku pracovníčkou B. B., a.s., a ako taká mala

v právomoci prípravu podkladov pre poskytovanie úverov, ako aj tá skutočnosť, že úverová zmluva bola
T. Š. podpísaná, peňažné prostriedky z tohto úveru vyplatené na jeho účet a následne na základe ním
podpísaného prevodu prevedené na účet obžalovanej.

Trestného činu krádeže sa podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona dopustí páchateľ tým, že si prisvojí

cudziu vec, teda vec, ktorá mu vlastnícky nepatrí, pričom vecou sú v zmysle § 130 ods. 1 písm.
d) Trestného zákona aj peňažné prostriedky na účte. Podľa § 130 ods. 4 Trestného zákona prisvojením
veci sa na účely tohto zákona rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má
oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou vecou.

Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovedí svedka - poškodeného T. Š. ale aj svedkyne P. Š.
jednoznačne vyplýva, že obžalovaná si prisvojila peňažné prostriedky na účte poškodeného T. Š., ktoré
mu boli B. B., a.s. vyplatené na základe poskytnutého úveru sprostredkovaného obžalovanou. Tak T.
Š. ako aj svedkyňa P.Á. Š. uviedli, že obžalovanej súhlas na takýto prevod peňažných prostriedkov
vopred nedali a tento jej bol svedkyňou Š. udelený dodatočne po nadobudnutí týchto peňažných

prostriedkov, ktoré obžalovaná použila pre svoju potrebu. Tvrdenie obžalovanej, že dohoda o tejto
forme finančnej výpomoci zo strany manželov Š. pred poskytnutím úveru existovala, sa nepodarilo
preukázať žiadnym iným dôkazom. Súd musí vychádzať z tvrdenia poškodeného Š., že o prevode
peňažných prostriedkov na účet obžalovanej nevedel. Na strane druhej musí súd zdôrazniť, že aj
poškodený T. Š. zanedbal svoje povinnosti vyplývajúce mu z Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých

je ako poškodený povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škode na majetku (§ 415 Občianskeho
zákonníka). Poškodený však zanedbal náležitú opatrnosť vo svojom konaní napríklad tým, že by si
listiny týkajúce sa úveru predložené mu obžalovanou prečítal alebo sa následne zaujímal o právny osud
peňazí vyplatených titulom poskytnutého úveru. Uvedené nedostatky v konaní samotného poškodeného
nezbavujú obžalovanú viny zo skutku, ktorý súd kvalifikoval ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods.

3 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa obžalovaná dopustila závažnejším spôsobom
konania, a to porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jej zamestnania, ako pracovníčky B. B.,
a.s. /§ 138 písm. h) Trestného zákona/. Skutkový stav jednoznačne navodzuje záver, že obžalovaná si
bez súhlasu vlastníka peňažných prostriedkov tieto prisvojila tým, že sa ich zmocnila, teda ich odňala
z dispozície poškodeného T. Š. v úmysle nakladať s týmito peňažnými prostriedkami ako s vlastnými.

Viny za uvedený zločin obžalovanú nezbavuje ani následné konanie svedkyne P. Š., ktorá jej na to
udelila dodatočný súhlas, pretože tento súhlas nebol obžalovanej udelený poškodeným T. Š. vopred. Iba
vopred daný súhlas by mal za následok uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke v čase prevodu peňažných
prostriedkov na účet obžalovanej, a teda nenaplnenie trestnej zodpovednosti obžalovanej za uvedený
trestný čin. Uvedené skutočnosti, ako aj skutočnosť, že obžalovaná peniaze poškodenému T. Š. vrátila,

majú vplyv na druh a výmeru trestu z hľadiska následku trestného činu. Nemajú však žiaden vplyv na
existenciu trestnej zodpovednosti obžalovanej, ktorá tento trestný čin spáchala vo forme nepriameho
úmyslu podľa § 15 písm. b) Trestného zákona, pretože vedela, že svojím konaním môže spôsobiť
porušenie záujmu chráneného zákonom, a pre prípad, že ho spôsobí, bola s tým uzrozumená.

Vyhodnotiac takto všetky vykonané dôkazy v ich jednotlivosti, ako aj v ich vzájomnej súvislosti dospel
súd k ustáleniu skutkového stavu tak, ako je uvedený v skutkovej vete tohto rozsudku.
Trest má byť vyvážený, aby zabezpečil náležitú ochranu našej spoločnosti a prevýchovu páchateľa,
pričom súčasne iných odradí od páchania trestných činov a vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa.Súd ďalej vykonal dokazovanie v súvislosti s výrokom o treste a to najmä prečítaním pripojených
listinných dôkazov. Z týchto listinných dôkazov mal súd za preukázané, že obžalovaná nebola doposiaľ

súdne trestaná a ani priestupkovo postihnutá. Z miesta bydliska je hodnotená všeobecne. Súd u
obžalovanej zistil dve poľahčujúce okolnosti, a to že obžalovaná pred spáchaním trestného činu viedla
riadny život /§ 36 písm. j) Trestného zákona/ a tiež to, že spáchanie trestného činu úprimne oľutovala /§
36 písm. l) Trestného zákona/. Pri neexistencii priťažujúcich okolností v zmysle § 37 Trestného zákona,
je prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností k priťažujúcim okolnostiam 2:0 v prospech poľahčujúcich

okolností. Uvedená prevaha poľahčujúcich okolností má v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona za
následok, že horná hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby (3 roky až 10 rokov) sa znižuje o jednu
tretinu.

V súlade so zásadou individualizácie trestu Trestný zákon v § 39 ods. 1 umožňuje vo výnimočných
prípadoch uložiť aj trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej v osobitnej časti Trestného

zákona. Súd v danom prípade dôkladne zvážil okolnosti prípadu ako aj pomery obžalovanej a dospel
k záveru, že sú tu okolnosti, ktoré sa pri posudzovanej trestnej činnosti bežne nevyskytujú alebo
sa vyskytujú iba v ojedinelých prípadoch. Predovšetkým obžalovaná svoju trestnú činnosť úprimne
oľutovala a škodu poškodenému v plnom rozsahu aj s úrokmi uhradila. Manželom Š. vyjadrila ľútosť nad
svojím správaním, ospravedlnila sa im a oni toto ospravedlnenie prijali. Následky trestného činu tak boli

v čase rozhodovanie súdu o treste odstránené. Za výnimočnú okolnosť prípadu možno považovať aj
už vyššie spomenuté zanedbanie povinnosti poškodeného T. Š. predchádzať škodám, ako aj následnú
dohodu obžalovanej a svedkyne Š. o splácaní odcudzených peňazí, ktorú obžalovaná aj určitý čas
dodržiavala. Súd zohľadnil aj ťažkú životnú a finančnú situáciu obžalovanej, do ktorej sa dostala a ktorá
jejznemožnilaďalšiesplácanieodcudzenýchpeňazí.Všetkytietookolnostivosvojomsúhrnevedúnutne

kzáveruopotrebeaplikáciemimoriadnehozníženiatrestupodolnúhranicuzákonomstanovenejtrestnej
sadzby trestu odňatia slobody vo výmere troch rokov. Preto súd v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona,
viazaný limitom uvedeným v § 39 ods. 3 písm. e) Trestného zákona dospel k záveru, že u obžalovanej,
ako osoby žijúcej doposiaľ bezúhonným spôsobom života je postačujúci trest odňatia slobody v trvaní
jedného roka. Nakoľko horná hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby prevyšuje päť rokov, súd v

zmysle § 34 ods. 6 Trestného zákona musel obžalovanej uložiť trest odňatia slobody. Zároveň však
obžalovanej výkon uloženého trestu vzhľadom na jej osobu, jej doterajší bezúhonný život, prostredie,
v ktorom žije a pracuje výkon trestu podmienečne odložil a v zmysle § 50 ods. 1 Trestného zákona
určil skúšobnú dobu podmienečného odkladu výkonu trestu v trvaní 18 mesiacov, počas ktorej bude
mať obžalovaná príležitosť spôsobom svojho života preukázať, že sa v danom prípade jednalo iba o

výnimočné vybočenie z riadneho spôsobu života, ktorý doposiaľ viedla.

O náhrade škody súd nerozhodoval, nakoľko škoda pôvodne uplatňovaná poškodeným v prípravnom
konaní bola v celom rozsahu obžalovanou uhradená a poškodený si tak v konaní pred súdom náhradu
škody už neuplatňoval.

Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych úvah súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Protitomurozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehooznámenianaOkresnomsúdeKežmarok.

Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa
rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže
odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť
výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie,
že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, poškodený pre

nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.
Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti alebo sa odvolania výslovne vzdať.