Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 27, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/203/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8614204540
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8614204540.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska
5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02
Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej P. P., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX H. XX, o zaplatenie
6.916,84 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 2C 187/2014-78
zo dňa 11. 2. 2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

1. P o t v r d z u j e sa rozsudok v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania.

2. Náhrada trov odvolacieho konania sa n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1129,28 Eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 70,58
Eur od 21.8.2011 do zaplatenia zo sumy 70,58 Eur od 21.9.2011 do zaplatenia zo sumy 70,58 Eur od
21.10.2011 do zaplatenia s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 70,58 Eur od 21.11.2011 do
zaplatenia s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 70,58 Eur od 21.12.2011 do zaplatenia zo sumy
70,58 Eur od 21.1.2012 do zaplatenia zo sumy 70,58 Eur od 21.2.2012 do zaplatenia zo sumy 70,58
Eur od 21.3.2012 do zaplatenia zo sumy 70,58 Eur od 21.4.2012 do zaplatenia zo sumy 70,58 Eur od

21.5.2012 do zaplatenia zo sumy 70,58 Eur od 21.6.2012 do zaplatenia s 8,75 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 70,58 Eur od 21.7.2012 do zaplatenia zo sumy 70,58 Eur od 21.8.2012 do zaplatenia zo
sumy 70,58 Eur od 21.9.2012 do zaplatenia zo sumy 70,58 Eur od 21.10.2012 do zaplatenia a zo sumy
70,58 Eur od 21.11.2012 do zaplatenia v 20,- Eur mesačných splátkach počnúc dňom právoplatnosti
rozsudku až do úplného vyrovnania pod následkom straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol, trovy konania žalovanej nepriznal a vyslovil, že žalobca nemá právo na ich náhradu.

2. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za
preukázané, že právny predchodca žalobcu so žalovaným uzatvoril Zmluvu o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX. Na základe predmetnej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver
vo výške 115.000,- Sk (3.817,30 Eur) s fixnou úrokovou sadzbou vo výške 14,95 % ročne. Tento úver
sa žalovaný zaviazal splácať mesačnými splátkami vo výške 1.925,- Sk (63,90 Eur) vždy k 20. dňu v
mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola dňa 20.11.2008 a poslednej splátky dňa 20.9.2018. Dodatkom
č. 1 k tejto zmluve sa SLSP, a. s. so žalovaným dohodli, že výška splátky od 19.2.2009 do 31.7.2009

bude vo výške 0,- Eur a od 1.8.2009 bude vo výške 70,58 Eur mesačne. SLSP, a. s. vo svojom vyjadrení
zo dňa 24.10.2014 uviedla, že dňa 10.12.2012 došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, avšak
nedisponuje listinným dôkazom. Podľa prehľadu splácania úveru žalovaným je zrejmé, že tento splácalposkytnutý úver len do februára 2009, kedy zaplatil poslednú splátku. Následne prestal úver celkom
splácať.

3.Aktívnouvecnoulegitimáciousarozumie takéhmotnoprávnepostavenie,zktoréhovyplýva subjektu-
navrhovateľovi ním uplatňovanéprávo(nárok),resp.muvyplýva procesnéprávositentohmotnoprávny
nárok uplatňovať.

4. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba

pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky) a to za predpokladu predchádzajúcej
písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky.
Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Aj keď z listu SLSP, a. s. zo dňa 24.10.2014
vyplýva, že dňa 10.12.2012 došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, SLSP, a. s. o tom
nepredložila žiaden doklad a taktiež ani žalobca. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že k vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti predmetného úveru zo strany SLSP, a. s. nedošlo. Zámer žalobcu dosiahnuť
vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uznaní záväzku zo dňa 3.6.2013, ktorú žalovaná
podpísala, súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto
inštitútu, a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto
konanie naruší správanie spotrebiteľa.

5. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že SLSP, a. s. v čase postúpenia mohla postúpiť
na žalobcu iba splátky splatné, t. j. splátky od 21.8.2010 do 21.11.2012. V zmysle citovaných ustanovení
bol žalovaný zaviazaný aj k zaplateniu úrokov z omeškania počnúc dňom splatnosti jednotlivých splátok
do zaplatenia. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p.

6. Proti tomuto rozsudku, a to proti zamietavému výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Poukázal
na ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a uviedol, že z gramatického výkladu nielen
prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, pojem peňažný

záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný
záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného
záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho
chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú
pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. Toto ustanovenie

nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že
pokiaľdlžníkuhradilbanketúčasťzáväzku,splnenímktorejbolvomeškaní,atovčasepredpostúpením
pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Je zrejmé,
že pod slovným spojením „nesplácaný dlh“ je treba rozumieť dlh dlžníka v podobe vrátenia celého
poskytnutého úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká až poskytnutím úveru dlžníkovi, ktorý ho má

len možnosť vrátiť v splátkach postupným splácaním za zmluvne dohodnutých podmienok. Predmetné
ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného
záväzku,nielenčasť,sktoroujedlžníkvomeškaní.RovnakotakzvyjadreniaNárodnej bankySlovenska
zo dňa 24. 7. 2014 vyplýva, že môže dôjsť k postúpeniu aj nesplatnej časti pohľadávky z úveru za

splnenia podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca má zároveň za to, že výzva
zo dňa 21. 12. 2009 doručená žalovanej zo strany právneho predchodcu žalobcu spĺňa náležitosti
písomnej výzvy banky predpokladanej ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže žalovaná
bola v omeškaní dlžnej sumy a bola v mene banky vyzvaná na úhradu dlžnej sumy. Po splnení vyššie
uvedených predpokladov bola pohľadávka banky voči žalovanej spôsobilým predmetom postúpenia, a

to vrátane nesplatnej časti pohľadávky z úveru. Pokiaľ súd dospel k záveru, že k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti právnym predchodcom nedošlo, tak sa mal potom náležite vysporiadať so skutočnosťou, že
toto právo postúpením pohľadávky prešlo na žalobcu. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca
veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 OZ právo na plnenie
od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa

požadovať splatenie svojejpohľadávky. Žalobca ďalejpoukazuje na to, že súd na daný prípad nesprávne
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-
záväzkový vzťah bez ohľadu na to, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Odvolateľ poukázal
na rozhodnutia NS SR sp. zn. 7MCdo 9/2014 zo dňa 24. 3. 2015, sp. zn. 2MCdo 3/2011 zo dňa 28.4. 2011, sp. zn. 6MCdo 4/2012 zo dňa 27. 3. 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 15Co 132/2013 zo dňa 21. 11. 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 20. 2. 2014 sp.
zn. 9Co 138/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 9. 2014 sp. zn. 9Co 64/2013-145,

rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 12. 9. 2013 sp. zn. 9Co 157/2013. Odvolateľ zároveň
poukazuje na skutočnosť, že dňa 3. 6. 2013 žalovaná podpísala dohodu o uznaní záväzku, na základe
ktorej žalovaná uznala záväzok voči žalobcovi vzniknutý zo zmluvy o splátkovom úvere. V tejto súvislosti
sa žalobca nestotožňuje s právnym posúdením vo veci konajúceho súdu, podľa ktorého dohoda je
nekalá obchodná praktika, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto inštitútu, a to nedostatok odbornej

starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie
spotrebiteľa. Spôsob vyhodnotenia predložených dôkazov súdom žalobca považuje za zarážajúci, kedy
súd neprihliadol na jednoznačný dôkaz, že žalovaná uznala svoj záväzok voči žalobcovi. Odvolateľ
zároveň poukazuje na skutočnosť, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade
ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Účelom ochrany
spotrebiteľa je zabezpečiť rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán tak, že súd má

povinnosť ex offo prihliadať na neprijateľnosť a neplatnosť zmluvných podmienok. Účelom ochrany
spotrebiteľa však v žiadnom prípade nemôže byť zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za
záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje. Odvolateľ zastáva názor, že súd vybočil z medzí a účelu ochrany
spotrebiteľa upravenej v Občianskom zákonníku, keď úplne negoval hmotnoprávne inštitúty upravené v
Občianskom zákonníku, a to uznanie práva v zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj

uznanie záväzku v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva
názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania
z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Na základe
uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil, resp. ho zrušil a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil voči žalovanej trovy konania a právneho

zastúpenia v prvoinštančnom i odvolacom konaní.

7. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu poukazovala na svoju zlú finančnú, sociálnu situáciu.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 až § 381 zákona č. 160/2015 Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo
zverejnené na úradnej tabuli súdu. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vo
výroku vecne správne.

9. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že dňa 16.10.2008 došlo medzi X. (t.j.
bankou) a žalovanou k uzatvoreniu zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Poskytnutý úver sa
žalovaná zaviazala splácať v mesačných splátkach vo výške 63,90 Eur vždy k 20. dňu v mesiaci.
Splatnosť prvej splátky bola dňa 20.11.2008 a splatnosť poslednej splátky dňa 20.09.2018. Dodatkom
zo dňa 19.02.2009 bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté, že výška splátky od 19.02.2009 do

31.07.2009 je výške 0 Eur a výška splátky od 01.08.2009 je 70,58 Eur.

10. Dňa 13.12.2012 bola medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. ako postupcom a žalobcom ako
postupníkom uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok, pričom predmetom postúpenia bola okrem
iného aj pohľadávka voči žalovanej, ktorá vznikla na základe zmluvy o splátkovom úvere č.

XXXXXXXXXX zo dňa 16.10.2008.

11. Žalobca sa podanou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia splátok splatných od 20.08.2010
do 20.09.2018.

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje príslušné právne
predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v
aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

13. Aktívnu vecnú legitimáciu má ten, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom
subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia).14. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je imanentnou
súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp.

zn. 2Cdo 205/2009).

15. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže

banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

16. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej
výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky

banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu
cesie.

17. Sprísnenie postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za zákonný predpoklad z
dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná

kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v priebehu trvania
úverového vzťahu.

18. Uvedené podmienky sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky.
Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (pozri rozsudok Krajského súdu v

Prešove vo veci 6Co 119/2013, 19Co 194/2015, 4Co 145/2014, Okresného súdu Trenčín vo veci žalobcu
Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 11C 233/2014, Okresného súdu Banská Bystrica vo veci žalobcu
Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 12C 152/2014, Okresný súd Galanta vo veci žalobcu Intrum Justitia
Slovakia, s.r.o. sp. zn. 15C 33/2014, Okresný súd Svidník vo veci 5C 430/2013).

19. Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci
6Co 203/2015, ktoré sa týka postupovania pohľadávok právneho predchodcu žalobcu (postupcu v
predmetnom konaní), na odklon od ktorého nevidí dôvod a v plnom rozsahu sa s jeho závermi stotožňuje
cit.: „Predmetný splátkový úver vo výške 29.000,- Sk (962,62 eur) poskytla žalovanej X. na základe
zmluvy z 28. 8. 2006. V zmysle tejto zmluvy mala konečná splatnosť úveru nastať dňa 20. 8. 2011.

Pohľadávku z tohto úveru X. postúpila Advokátskej kancelárii M. & M., spol. s r. o. (právny zástupca
žalobcu) zmluvou o postúpení pohľadávok z 21. 10. 2010. Z ČI. 7.6 bod 7.6.1 Všeobecných obchodných
podmienok X., v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka bola X. oprávnená okrem
iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť.
X., nevyužila ani jednu z týchto možností a pohľadávku teda postúpila spomenutej spoločnosti bez.

toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. bez toho, aby zmluvný vzťah zanikol výpoveďou
zmluvy o úvere alebo odstúpením od nej. Táto skutočnosť je zrejmá z toho, že až žalobca (po tom,
ako mu pohľadávku postúpila spoločnosť M. & M., spol. s r. o.) vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a
to listom zo 4. 7. 2011 (č. 1. 13). Pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy o úvere, resp. odstúpením od nej, nie je možné urobiť

záver o tom, že by úver s úrokmi z neho vo výške 18,60 % ročne bol splatný. Splatnými sa do tej
doby mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní. Z ust. §
92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. (zákon o bankách) vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda
X. postúpila zmluvou z 21. 10. 2010 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu Advokátskej

kancelárii M. & M., spol. s r. o., postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. Totiž
keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej
splatnosti), X. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti
inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21. 10. 2010 je preto neplatným právnym úkonom v
zmysle § 39 Obč. zák. Vzhľadom na to v súlade so zásadou, že nikto nemôže na iného previesť viac

práv, než má, je neplatnou aj zmluva z 1. 12. 2010, ktorou Advokátska kancelária M. & M., spol. s r. o.,
postúpila predmetnú pohľadávku žalobcovi. Žalobcovi preto v spore chýba aktívna vecná legitimácia.
Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto
ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je pritom úkonom,
ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Vzhľadom na to žalobca zrejme nebol oprávnený
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru.“

20. V konaní nebolo preukázané, že pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky medzi pôvodným
veriteľom - X. - t.j. bankou ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo k zosplatneniu celého
dlhu žalovanej, resp. k predčasnému ukončeniu zmluvy o úvere pôvodným veriteľom.

21. Je zrejmé, že postúpenie časti pohľadávky zodpovedajúcej splátkam, ktorých splatnosť mala nastať
až po 13.12.2012, t.j. po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky, je v rozpore s ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách, nie je ho teda možné považovať za platné. Odvolací súd preto v zhode so súdom
prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v tejto časti nemá aktívnu vecnú legitimáciu.

22. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom
pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľom jeho úverovej služby, ide
teda o spotrebiteľskú zmluvu. Pri posudzovaní nárokov zo záväzkových vzťahov, jedným z ktorých je
spotrebiteľ, z hľadiska včasnosti uplatnenia práva, platí úprava premlčania vyplývajúca z Občianskeho
zákonníka. Odvolací súd nevzhliadol dôvod na odklon on záverov vyslovených vo svojom rozhodnutí

zo dňa 14.02.2013 v konaní sp. zn. 6Co/81/2012, v ktorom konštatoval, že aj pri úverovej zmluve
uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom je potrebné použiť
pri otázke premlčania (ale aj pri iných otázkach, napríklad uznaní dlhu a pod.) prednostne úpravu
uvedenú v Občianskom zákonníku. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS
402/2011-10 z 19.06.2013 na základe ústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu

v Prešove uviedol, že po preskúmaní rozsudku argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom
aplikovaný postup pri zisteniach a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov
moholzakladaťdôvodnazásahústavnéhosúdudonamietanéhorozsudkuvsúladesjehoprávomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského

súdu bol svojvoľným alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s
platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. S ohľadom na uvedené odvolací súd námietku
žalobcu týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní vyhodnotil
ako neopodstatnenú.

23. Dohoda o uznaní záväzku zo dňa 03.06.2013 vychádzala zo zmluvy medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanou, ktorá vzhľadom na charakter zmluvných strán je spotrebiteľskou zmluvou a pri jej
posudzovaní sa uplatňujú zásady v ustanoveniach Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské
zmluvy (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), ako aj ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, ale
najmä vzhľadom na členstvo Slovenskej republiky v EÚ, aj Smernicu rady č. 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

24. Súdna kontrola neprimeranosti zmluvných podmienok vo svetle čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dopadá na štandardné produkty (typové
zmluvy), a to tak na pôvodnú zmluvu, ako aj všetky formulárové zmeny a doplnky. Z vlastnej aplikačnej

praxe môže súd potvrdiť, že pri dohode o uznaní záväzku ide o rovnaký formulár vo viacerých prípadoch
a je evidentné, že spotrebiteľ nemôže na tomto tlačive nič meniť. Text dohody bol vopred pripravený
žalobcom a žalovaná nemala možnosť jej obsah vopred ovplyvniť. Takúto dohodu je preto podľa názoru
odvolacieho súdu potrebné vnímať ako neplatnú, pretože je v rozpore s dobrými mravmi a nepochybnevýrazne zhoršuje postavenie žalovanej ako spotrebiteľa vo vzťahu k žalobcovi, jej uzavretie je výlučne
v záujme žalobcu, ktorý jej uzavretie dosiahol v rozpore s ustanoveniami o ochrane žalovaného ako
spotrebiteľa .

25. Vychádzajúc z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ
z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a
skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil
žalobca, poskytnúť ochranu. Len ťažko možno predpokladať, že žalovaná mala záujem o uznanie svojho

záväzku a bola si vedomá jeho právnych následkov. Dohodu o uznaní záväzku dal žalobca podpísať
žalovanej ako ním vopred pripravený formulár. Žalovaná podpísaním dohody nič nezískala, ale naopak,
svoje postavenie podstatne zhoršila, keďže uznanie záväzku má za následok predĺženie premlčacej
doby (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalobca v odvolacom konaní predložil „Dotazník k Dohode
o uznaní záväzku a Rozhodcovskej zmluve“. Keďže nejde o prípad uvedený v § 366 CSP (do 30.06.2016
túto problematiku upravovalo ust. § 205a O.s.p.), odvolací súd na tento dôkazný prostriedok neprihliada.

Len pre úplnosť však odvolací súd uvádza, že uvedený formulár vyhotovený žalobcom neodôvodňuje
záver, že žalobca preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide o sofistikované docielenie stavu, ktorý
má formálne indikovať vyňatie dohody o uznaní dlhu z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí
ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „O nekalých obchodných praktikách“,
články 5 a nasl..

26. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že
dohodu nemožno posúdiť ako relevantné uznanie dlhu vyplývajúceho zo zmluvy o splátkovom úvere s
vplyvomnadĺžkupremlčacejdoby.Pokiaľteda ideonárokžalobcuzodpovedajúcisplátkamsplatnýmod
20.08.2010 do 20.07.2011, s ktorých zaplatením bola žalovaná v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení

pohľadávky v omeškaní, tento správne súd prvej inštancie vyhodnotil ako premlčaný v zmysle § 101
Občianskeho zákonníka, keďže ide o splátky splatné viac ako tri roky pred podaním žaloby (18.08.2014).

27. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania žalobcu a žalovanej.

28. Za daného stavu odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách
konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a úspešná žalovaná si trovy odvolacieho konania

neuplatnila.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).