Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 12, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/57/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3217010066
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3217010066.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Rastislava Vranku a JUDr. Dušan Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému B. R., nar. XX.X.XXXX v
R., trvale bytom D., D. XXX/XX, t.č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Ilava, trestne stíhaného pre prečin
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr.zák., na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. júna
2017, prejednal odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa

3. mája 2017, sp.zn. 3T/20/2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie obžalovaného zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 3. mája 2017, sp.zn. 3T/20/2017, bol
obžalovaný B. R. uznaný vinným z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr.zák. na
tom skutkovom základe, že dňa 19.11.2016 v čase okolo 08.30 hod. pod vplyvom psychotropnej látky

vstúpil do bytu č. X na 1. Poschodí bytového domu v obci H. V. súpisné číslo XX, vchod 1, bez súhlasu
vlastníčky bytu poškodenej N. R. takým spôsobom, že prešiel cez vchodové dvere bytu do chodby bytu
a následne do obývačky, kde ho zbadala poškodená N. R. vychádzajúca z kúpeľne, na ktorej prosby,
aby odišiel preč z bytu nereagoval, pričom ako sa ho pokúšala dostať z bytu von, ťahajúc ho na chodbu,
sa vzájomne trmácali, na jej opakované výzvy, že tam nemá čo robiť a aby odišiel preč, nereagoval a
byt nechcel opustiť, preto poškodená N. R. utekala na balkón, kde kričala o pomoc, na čo prišli do bytu

jej brat C. H. spolu so synom C. H. ml., ktorí sa snažili zistiť jeho totožnosť a či nemá pri sebe zbraň,
proti čomu sa aktívne bránil a keď ho pustili, rozbehol sa do kuchyne a vyskočil z balkóna.

Za to bol odsúdený podľa § 194 ods. 1 Tr.zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr.zák. s poukazom na § 36 písm.
l/ a § 37 písm. m/ Tr.zák. na trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov, na výkon ktorého trestu bol
podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr.zák. zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym

stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr.zák. okresný súd obžalovanému uložil ochranné
protitoxikomanické liečenie ústavnou formou.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože v zákonnej lehote obžalovaný
podal proti nemu odvolanie do zápisnice o hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku
proti výroku o treste a ochrannom opatrení. Následne obžalovaný odvolanie písomne odôvodnil

prostredníctvom svojho obhajcu. V dôvodoch odvolania obžalovaný uviedol, že rozsudok okresného
súdu vo vzťahu k výroku o treste a uložení ochranného protitoxikomanického liečenie ústavnou formou
považuje za nezákonný, nakoľko sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre
rozhodnutie. K výroku o treste obhajoba poukázala na to, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní
urobil podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr.por. vyhlásenie, že sa cíti byť vinným zo spáchaného skutku a
následne podľa § 257 ods. 5 Tr.por. súd jeho vyhlásenie prijal. Obžalovaný uviedol, že ľutuje spáchaného

skutku a poškodenej a svedkom sa ospravedlnil za to, čo sa stalo. Incident, ktorý sa stal 19.11.2016
vznikol ako výsledok náhody. S prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu je obhajoba názoru,že skutok kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr.zák. mohol
byť v prípravnom konaní kvalifikovaný aj ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 19
ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch aj vzhľadom na znenie ustanovenia § 10 ods. 2 Tr.zák.

Podľa názoru obhajoby „stupeň nebezpečnosti“ daného prečinu bol skutočne nepatrný. Pokiaľ súd
ukladal nepodmienečný trest, vzhľadom k uvedeným skutočnostiam by bol postačoval na prevýchovu
trest na hranici vykonanej väzby, teda do 6 mesiacov. Takýto trest by zároveň vyjadril aj morálne
odsúdenie páchateľa. S prihliadnutím na uvedené obhajoba považuje trest odňatia slobody v trvaní
7 mesiacov za prísny a neprimeraný. K výroku o uložení ochranného protitoxikomanického liečenia

ústavnou formou obhajoba uviedla, že zneužívanie návykových látok musí byť preukázané, či už
znaleckým posudkom, vyjadrením protialkoholickej liečebne, alebo aj zo správ, ktoré orgány činné v
trestnom konaní zadovážia počas vyšetrovania. V prípade obžalovaného bol vypracovaný znalecký
posudokznalcomMUDr.Lexmannomavobžalobesauvádzaajlekárskaprepúšťaciaspráva,vystavená
MUDr. Strapkom a MUDr. Štefkovičom. Na túto správu sa odvoláva aj znalec MUDr. Lexmann vo
svojom znaleckom posudku. Pokiaľ ide o znalecký posudok obhajoba upozornila, že znalec vyslovil iba

pravdepodobnosť o užívaní psychotropných látok, pričom takýto predpoklad založil len na domnienkach
a hypotézach vychádzajúc zo skutočností, že obžalovaný je nezamestnaný, nemá žiadny vzťah, čo
má podporovať podozrenie, že z alkoholu presedlal na pervitín. Odvolávanie sa znalca na úradné
záznamy policajtov, ktoré možno považovať len za ich iniciatívu, nie je možné považovať za procesne
použiteľný dôkaz. Znalec sa tiež vo svojom posudku odvoláva na lekársku prepúšťaciu správu zo dňa

19.11.2016. Táto je však podľa názoru obhajoby takisto ako dôkaz nepoužiteľná. Z obsahu predmetnej
správy výslovne vyplýva, že sa jedná iba o vyšetrenie orientačné, ktoré neslúži na forenzné účely. Z
uvedenýchdôvodovjetvrdenieznalcaopožívanípsychotropnýchlátokabsolútnenepreukázané,pričom
ich požívanie obžalovaný vylučuje. Obhajoba sa nestotožňuje s názorom okresného súdu, uvedeným
na str. 4 odôvodnenia rozsudku, podľa ktorého názoru „znalcom navrhovaná ústavná forma sa súdu

javila primeraná, nakoľko v minulosti uložený zákaz požívania alkoholických nápojov obžalovanému
popri podmienečnom treste s probačným dohľadom dodržaný nebol, a tak na zabezpečenie zmeny
postoja obžalovaného k týmto látkam za vhodnejšie považoval znalcom doporučenú ústavnú formu
liečenia“. Nedodržanie uloženého zákazu požívania alkoholických nápojov popri podmienečnom treste
s probačným dohľadom môže konštatovať iba ten súd, ktorý tento zákaz uložil (Špecializovaný trestný

súd Pezinok) a nie Okresný súd Bánovce nad Bebravou. Išlo iba o zákaz požívania alkoholických
nápojov a nie uloženie ochranného liečenia. Vychádzajúc zo skutočnosti, že doposiaľ obžalovanému
nebolo ani raz uložené ochranné liečenie ani len v ambulantnej forme, vzhľadom k vyššie uvedeným
skutočnostiam považuje obhajoba uloženie ochranného protitoxikomanického liečenia ústavnou formou
na základe znaleckého posudku, ktorý len vyslovil pravdepodobnosť o užívaní psychotropných látok aj

to len na základe domnienok a hypotéz a lekárskej prepúšťacej správy, ktorá je ako dôkaz nepoužiteľná,
za nezákonné a nedôvodné. Preto obhajoba navrhla, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 Tr.por. zrušil
napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol.

Kodvolaniuobžalovanéhosapísomnevyjadrilprokurátor.Vúvodevyjadreniapoukázalnavýrokovúčasť

napadnutéhorozsudku.Predmetnýrozsudokvovýrokuotresteaochrannomopatrenívzhľadomnadruh
trestu a jeho výmeru, ktorý zodpovedá spôsobu spáchania skutku, jeho následku, zavineniu, pohnútke,
pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich okolností a osobe páchateľa, jeho pomerom a možnostiam
jeho nápravy, považuje prokurátor za spravodlivý, zákonný a dôvodný, korešpondujúci s dokazovaním
vykonaným na hlavnom pojednávaní. Podľa názoru prokurátora je potrebné podotknúť, že obžalovaný

spáchal skutok v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Taktiež prokurátor považuje za zákonné
a primerané uloženie ochranného protitoxikomanického liečenia ústavnou formou, a to s poukazom na
závery znaleckého posudku a osobu obžalovaného. Z uvedených dôvodov prokurátor navrhol odvolanie
obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr.por., na podklade
podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa § 317 ods. 1
Tr.por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných
chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie

dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených
zákonných medziach, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním obžalovaného
napadnutých výrokoch rozsudku okresného súdu o uložených trestných sankciách, z obsahu odvolania
obžalovaného a jeho dôvodov vyplýva, že v podanom odvolaní nie sú vytýkané chyby takéhoto

procesného charakteru, pričom odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu takýchto
procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods.
1 Tr. por.
Na základe preskúmania správnosti samotných odvolaním obžalovaného napadnutých výrokov
rozsudku okresného súdu o uložených trestných sankciách (o uloženom treste odňatia slobody

a uloženom ochrannom opatrení - ochrannom liečení), sa senát odvolacieho súdu nestotožnil s
dôvodnosťou argumentácie obžalovaného, uvedenej v dôvodoch podaného odvolania.

Z podaného odvolania obžalovaného a jeho dôvodov vyplýva, že odvolanie bolo podané voči výrokom
rozsudku okresného súdu o uloženom treste obžalovanému a uloženom ochrannom liečení ústavnou
formou. Aj s poukazom na neprípustnosť odvolania obžalovaného proti výroku o vine v rozsahu

vyhlásenia obžalovaného o vine podľa § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por. preto prieskumná povinnosť
odvolacieho súdu sa mohla vzťahovať len na výroky napadnutého rozsudku okresného súdu o uloženom
treste a ochrannom opatrení. Z dôvodov podaného odvolania nepochybne vyplýva, že obžalovaný
namietal neprimeranú prísnosť uloženého trestu odňatia slobody zrejme v zmysle § 321 ods. 1 písm. e)
Tr. por. a nesprávnosť uloženia ústavnej formy ochranného liečenia.

Na úvod svojich zistení a úvah považuje odvolací súd zdôrazniť, že k preskúmaniu odvolaním
napadnutých výrokov rozsudku v konečnom dôsledku pristupoval aj v ich vzájomnej súvislosti, keďže
podľa § 31 ods. 1 Tr. zák. sankcie podľa tohto zákona (tresty a ochranné opatrenia) sú právnym
následkom trestného činu.

Na základe preskúmania správnosti výrokov o treste odňatia slobody, uloženom obžalovanému
napadnutým odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu, odvolací súd, súc viazaný obžalovaným
uplatneným dôvodom odvolania, namietanou neprimeranou prísnosťou trestu, nezistil opodstatnenosť
tohto obžalovaným uplatneného odvolacieho dôvodu. Obhajoba argumentovala tým, že vzhľadom na

okolnosti prípadu a vyhlásenie obžalovaného o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr.por. by obžalovanému
postačovalo uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody do 6 mesiacov.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd v danom prípade ukladal trest odňatia
slobody v základnej trestnej sadzbe, ktorá v ustanovení § 194 ods. 1 Tr. zák. umožňuje uložiť trest

odňatia slobody až do 2 rokov. Okresný súd správne v zmysle § 34 ods. 4 Tr.zák. prihliadal aj na
to, že obžalovaný sa trestného činu dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za inú
jeho úmyselnú trestnú činnosť. Vo svetle skutočnosti, že predchádzajúce podmienečné odsúdenie
obžalovaného zjavne nesplnilo svoj výchovný účel v zmysle § 34 ods. 1 Tr.zák., teda neviedlo k náprave
správania sa obžalovaného a nezabránilo mu dopustiť sa trestného činu v prejednávanom prípade

podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade uloženie trestu odňatia slobody obžalovanému v jednej
tretine zákonom stanovenej trestnej sadzby nevykazuje znaky neprimeranej prísnosti takto uloženého
trestu odňatia slobody. Vzhľadom na spáchanie tohto trestného činu v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia obžalovaného s poukazom na ustanovenie 49 ods. 2 Tr. zák. neprichádzala do úvahy
možnosť podmienečného odkladu okresným súdom uloženého trestu odňatia slobody.

Na základe preskúmania správnosti aj výroku o uloženom ochrannom liečení, odvolací súd konštatuje,
že okresný súd uložil toto ochranné liečenie podľa § 73 ods. 1 písm. d) Tr. zák., teda preto, že obžalovaný
spáchal trestný čin pod vplyvom návykovej látky. S poukazom na to, že obžalovaný urobil vyhlásenie o
vine, ktoré vyhlásenie okresný súd prijal a v rámci ktorého vyhlásenia obžalovaný akceptoval aj skutkovú

okolnosť, uvedenú v skutkovej vete napadnutého rozsudku, teda že obžalovaný spáchal tento čin pod
vplyvom psychotropnej látky, je toto skutkové zistenie okresného súdu v zmysle § 307 ods. 1 písm.
b) Tr. por. nenapadnuteľné odvolaním obžalovaného. Preto odvolací súd považoval v danom prípade
za nerozhodnú akúkoľvek argumentáciu obhajoby v odvolaní o nepreukázaní užitia psychotropnej látky
obžalovaným a spáchaní trestného činu pod jej vplyvom.

Pokiaľ ide o správnosť formy okresným súdom obžalovanému uloženého ochranného liečenia, z
ustanovenia § 74 ods. 1 Tr. zák. vyplýva, že ochranné liečenie sa v zásade vykonáva ústavnou formou
(veta prvá a druhá uvedeného ustanovenia). Len tretia veta ustanovenia § 74 ods. 1 Tr. zák. dávavzhľadom na osobité okolnosti (povahu choroby a liečebné možnosti), ktoré osobité okolnosti musia
byť preukázané, možnosť výnimočne nariadiť aj ambulantné liečenie. Na základe preskúmania veci,
odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., ako aj s

ustanovením § 142 Tr. por., ktoré ustanovenie bráni súdu riešiť odborné otázky, správne ustálil v danom
prípade neexistenciu osobitých okolností v zmysle § 74 ods. 1 tretia veta Tr. zák., ktoré okolnosti by
odôvodňovali uloženie ambulantného ochranného liečenia obžalovanému.

Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže s poukazom

na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.