Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 25, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/60/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7102899550
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7102899550.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnySlovinskejasudcovJUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne O. Q., nar. XX. X.. XXXX, bývajúcej v Z.,
N. č. XX, zastúpenej JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 16, proti
žalovaným 1. J. Q., nar. XX. X. XXXX, bytom Z., N. č. XX, zastúpenému JUDr. Jaroslavou Plažákovou,
advokátkou so sídlom v Košiciach, Mäsiarska č. 4, 2. V. Q., nar. XX. XX. XXXX, bývajúcemu v Z., F.
č. XX, zastúpenému JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Bajzova č.
2, Košice, 3. J. Q., nar. XX. X.. XXXX, bývajúcemu v Z., N. č. XX, t.č. bytom W. č. XX, okres Z. -., o
zaplatenie 3 385,78 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice

I č.k. 34C/152/2002-558 zo dňa 4.12.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých zamietavých výrokoch.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v 1.rade
povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 892 € s úrokom z omeškania vo výške 11 % ročne od 26. 4. 2004
do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a zamietol
aj žalobu proti žalovaným v 2. a 3. rade. Uviedol, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne
samostatným uznesením.

2. Súd tak rozhodol o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia v sume
136 000,- Sk (4 514,37 € ) so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 11. 12. 2002 do zaplatenia, ako
aj náhrady trov konania. Vydanie bezdôvodného obohatenia žiadala titulom užívania nehnuteľnosti za
obdobie 17 mesiacov od augusta 2001 do decembra 2002, do výšky mesačného nájomného 8 000,- Sk.
Žaloba bola podaná na Okresný súd Košice I ešte dňa 12.12.2002 a v tom čase žalobkyňou v 2.rade bola
matka O. Q. O. Q., s ktorou boli podielovými spoluvlastníčkami k predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný v
1. rade je bývalý manžel žalobkyne a žalovaní v 2. a 3.rade sú jej synmi. Spoluvlastníctvo obe žalobkyne

preukazovali listom vlastníctva č. XXXX, kde boli zapísané nehnuteľnosti, a to dom v kat.území V. X.,
J. Z., okr. Z. I a z toho vyplynulo, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou predmetného domu
v podiele 3/4 a jej matka O. Q. v podiele 1 vo vzťahu k celku. V priebehu konania žalobkyňa vzala
svoju žalobu celkomspäť a súd v tejto časti konanie zastavil. Žalobkyňa O. Q. tvrdila, že pre nezhody
v spolužití s manželom bola nútená aj s najmladším synom R. sa v decembri 1999 z domu vysťahovať
k svojej matke, pričom manželstvo so žalovaným v 1.rade bolo rozvedené. Žalovaní v 1. až 3.rade
so žalobou nesúhlasili, žiadali ju zamietnuť. Žalovaný v 1.rade tvrdil, že sa podieľal na zveľaďovaní

predmetnej nehnuteľnosti, pretože v uvedenom čase boli uskutočnené plynofikácia kúrenia, oplotenie
a všetci žalovaní uvádzali, že mali v dome právo bývania odvodené od vlastníckeho práva matky ako
členovia domácnosti.3. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Košice
I zo dňa 30. 10. 2009 č.k. 10C/1158/2001-388, právoplatným dňa 22. 6. 2002 v 1. a 2. výroku, vo veci
žalobkýň O. Q. a O. Q. proti J. Q., V. Q. a J. Q., mladšiemu, o vypratanie nehnuteľnosti a určení

bytovej náhrady súd rozhodol o povinnosti žalobkýň spoločne a nerozdielne zabezpečiť žalovanému v
1. rade náhradný byt v lehote 3 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku, žalovanému v 3. rade bytovú
náhradu nepriznal a žiadnemu z účastníkov nepriznal tiež náhradu trov konania.

4. Okresný súd vo tejto veci rozhodol rozsudkom č.k. 34C/152/2002-323 zo dňa 20.6.2013 tak, že

zaviazal žalovaných zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 3.385,78 € s prísl. a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 25. 7. 2014 č.k. 11Co/586/2013-402
zrušil rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania a vec vrátil
v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie
vec právne posúdil podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa § 712a ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa § 451 ods. 1,2, § 458 ods. 1,2, podľa § 3 ods. 1, § 456, § 563 Občianskeho zákonníka

a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Uzavrel, že právnym dôvodom bývania žalovaného
v 1.rade v predmetnom dome žalobkyne, ktorá bola jeho podielovou spoluvlastníčkou v rozsahu 3, bol
jej súhlas a rodinnoprávny vzťah, t.j. uzavreté manželstvo. Žalovaní v 2. a 3.rade bývali v rodinnom
dome na základe rodinnoprávneho vzťahu k žalobkyni ako synovia žalobkyne a žalovaného v 1.rade.
Odvolaním súhlasu a rozvodom manželstva žalobkyne a žalovaného v 1.rade tieto dôvody bývania u

žalovanéhov1.radezanikli.RozsudkomOkresnéhosúduKošiceIvkonaní10C/1158/2001súdrozhodol
o povinnosti žalobkyne zabezpečiť žalovanému v 1.rade náhradný byt. V tomto konaní žalobkyňa
zobrala žalobu o vypratanie nehnuteľnosti v priebehu konania späť, a preto súd o povinnosti žalovaných
vypratať nehnuteľnosť nerozhodoval. Žalobkyni ale vznikla povinnosť zabezpečiť žalovanému v 1.rade
náhradný byt. V prípadoch, v ktorých po skončení nájmu svedčí osobe právo bývať v nehnuteľnosti

do zabezpečenia bytovej náhrady, je táto osoba povinná platiť úhradu za užívanie bytu vo výške
zodpovedajúcej výške nájomného za trvania nájomného vzťahu. Rovnakú povinnosť a v tej istej výške
musí mať osoba, ktorej právo na bývanie predchádzalo nájomné právo, pretože úhrada sa platí za to
isté právo, t.j. za právo na bývanie. Žalovaný v 1. rade nespochybňoval záver, že priestory v dome
užíval. Tvrdil však, že z nehnuteľnosti odišiel pre správanie sa žalobkyne, ktorá odpojila dom od energií,

preto nemohol nehnuteľnosť riadne užívať. Žalovaný v l. rade úhradu za právo bývania v rodinnom
dome neplatil, napriek tomu, že bolo jeho povinnosťou tak činiť počas trvania jeho bývania v rozhodnej
- žalovanej dobe a jeho námietky, že dom chátral, platil všetky úhrady spojené s užívaním bytu, z
nehnuteľnosti musel odísť a žalobkyňa mu nezabezpečila náhradné bývanie, nemajú v tomto žiaden
právny význam. Ani jedna z týchto skutočností totiž nemôže privodiť zánik jeho práva na bývanie, ale ani

zánik jeho povinnosti platiť úhradu za bývanie v rodinnom dome, ktorého podielovou spoluvlastníčkou
bola žalobkyňa. Na strane žalovaného v 1.rade teda došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor
žalobkyne v tomto smere. Bolo však zistené, že žalobkyňa v posudzovanej veci svojím správaním sťažila
bývanie žalovaných, keď po odchode z nehnuteľnosti sa o nehnuteľnosť nestarala, ale neznemožnila
nehnuteľnosť žalovaným užívať celkom, lebo žalovaní nehnuteľnosť užívali a na nápravu tohto stavu

zanedbanej nehnuteľnosti žalovaní nevyužili všetky zákonné prostriedky. Vo vzťahu k žalovanému v
1. rade súd nenašiel naplnenie predpokladov pre aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Došlo
k situácii, že žalobkyňa síce žalovanému v 1. rade bývanie v predmetnej nehnuteľnosti sťažila, ale
neznemožnila, žalovaný v 1. rade podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti žalobkyni
o uloženie povinnosti podať žiadosť o obnovenie dodávky vody a tomuto návrhu súd vyhovel. Takéto

správanie žalobkyne žalovaný v 1. rade čiastočne znášal a všetkými zákonnými prostriedkami, ktoré mu
prináležali, sa dôrazne nebránil a teraz nemôže absenciu nevyužitia všetkých týchto práv kompenzovať
požiadavkou, aby bolo právo žalobkyni odopreté s poukazom na dobré mravy. Práve naopak, žalovaný
v 1. rade úhradu za právo bývania neplatil, predbežným opatrením súdu mu bolo uložené umožniť
žalobkyni užívanie nehnuteľností a odovzdať žalobkyni kľúče od priestorov, ktoré bol povinný jej umožniť

užívať,pretozískalbezdôvodnéobohatenietým,že jehomajetoksanezmenšil,hociby tomuinak,akby
túto povinnosť plnil, došlo, preto je žaloba vo vzťahu k žalovanému v 1. rade dôvodná a súd jej vyhovel.

5. Z rozvodového rozsudku Okresného súdu 11C/969/1999 zo dňa 19.6.2001, právoplatným dňa
27.7.2001 bolo zistené, že po rozvode manželstva bol maloletý syn žalobkyne a žalovaného v 1.rade R.

zverený do výchovy a opatery matky. Žalovaný v 2. rade mal v rozhodnom období t.j. v období, za ktoré
žalobkyňa požaduje bezdôvodné obohatenie vek 24 rokov a žalovaný v 3. rade vek 22 rokov. Žalovaný
v 2. rade bol v čase užívania nehnuteľnosti študentom denného štúdia na vysokej škole a žalovaný
v 3. rade bol nezamestnaný a nemal žiaden príjem. V súlade so Zákonom o rodine sa obaja rodičiamali rovnakou mierou podieľať na výdavkoch spojených s bývaním, pretože v tom čase žalovaný v 2.
rade a žalovaný v 3. rade nemali vlastný príjem a ani žiadny hodnotný majetok. Boli síce plnoletí, ale
nezaopatrení a všetky potreby počas rozhodného obdobia im zabezpečoval ich otec - žalovaný v 1.

rade, s ktorým žili v spoločnej domácnosti. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si voči žalovaným v 2. a
3.rade takouto formou plnila svoju vyživovaciu povinnosť, súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba je voči
žalovaným v 2. a 3. rade neopodstatnená a proti nim žalobu zamietol.

6. Výšku nájmu súd prvej inštancie skúmal vykonaním dôkazov - vyžiadaním vyjadrenia realitných

kancelárií a to ako výšku obvyklého nájmu. Uzavrel, že žalovaný v 1.rade užíval v dome plochu o
rozmere 77,21 m2, t.j. kuchyňu, kúpeľňu, izbu, halu, komoru, spolu so žalovanými v 2. a 3.rade.
Výška bezdôvodného obohatenia bola stanovená v závislosti od výšky zodpovedajúcej nájomnej zmluvy
obvyklej v danom mieste a čase, súd spriemeroval stanoviská vyžiadaných realitných kancelárií a zistil
priemerný nájom 210 € na mesiac, vynásobené 17 mesiacmi to činí 3570 €. Túto sumu delil tromi,
pretože nehnuteľnosť užívali tri osoby - všetci žalovaní, čo predstavuje sumu 1.190 €, avšak z tejto

sumy priznal žalobkyni ako bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaného v 1.rade len 3/4 v závislosti
od veľkosti jej spoluvlastníckeho podielu na predmetnej nehnuteľnosti, čo predstavuje sumu 892 €. V
prevyšujúcej časti teda aj voči žalovanému v 1.rade bola žaloba zamietnutá. Vzhľadom k tomu, že
žalovaný v 1.rade sa nezaplatením dlhu riadne a včas dostal do omeškania s povinnosťou zaplatiť
žalobkyni úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po doručenie žaloby, t.j. od 26.4.2004 do zaplatenia

vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, t.j. 11 %.

7. Proti zamietavým výrokom rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa §
205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a navrhla, aby odvolací súd napadnuté výroky súdu prvej inštancie zmenil
tak, že jej žalobe v plnom rozsahu vyhovie a prizná jej náhradu trov konania na súde prvej inštancie,

ako aj odvolacieho konania. Zároveň si uplatnila trovy tohto odvolacieho konania vo výške 167,01 €
za podané odvolanie, spolu s režijným paušálom a 20 % DPH. Namietala, že s rozhodnutím súdu prvej
inštancie sa nemôže stotožniť, pretože napriek skutočnosti, že bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a
v rámci dokazovania bol pripojený spis Okresného súdu Košice I sp.zn. 10C/1158/2001- o vypratanie
nehnuteľnosti, konajúci súd vykonané dôkazy v konaní ako celok nesprávne vyhodnotil a v konečnom

dôsledku i nesprávne právne posúdil a rozhodol. V prvom rade namietala nepreskúmateľnosť
rozhodnutia z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia zo strany súdu prvej inštancie. Žalobkyňa vo
svojom záverečnom zhrnutí pred rozhodnutím súdu prvej inštancie, berúc ohľadom na usmernenie
krajského súdu, poukázala na rozhodné skutočnosti vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade. Svoje
argumenty vyjadrila, ale súd prvej inštancie sa s nimi nevysporiadal, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie

nepreskúmateľné. Naopak súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení nesprávne dospel k záveru, že
žalovaný v 3. rade bol v čase užívania nehnuteľnosti nezamestnaný a žalovaný v 2. rade a žalovaný v
3. rade nemali vlastný príjem a ani žiaden majetok. Žalobkyňa tvrdila, že preukázala v konaní dôkazmi
(spis o vypratanie nehnuteľnosti), že žalovaný v 3. rade pracoval, kedy a kde pracoval, kedy bol
evidovaný na Úrade práce, s čím je spojený nárok na peňažné dávky, preto žalovaný v 3. rade mal

príjem za každých okolností. Namietala aj určenie výšky nájmu s tým, že nie je zrejmé, ako dospel
konajúci súd k spriemerovaniu sumy nájmu a taktiež nevedno prečo uplatnil zo sumy 1190 € len 3/4 k
celku. Poukázala na zachovanie zásady rovnosti účastníkov v konaní, povinnosť vziať do úvahy dôkazy
zadovážené súdom, ale predložené aj zo strany žalobkyne, ako aj žalovaných. Tvrdila, že pri zohľadnení
všetkých skutočností by priemer nájmu na 1 osobu predstavoval sumu 158 € mesačne. Násobkom

mesiacov (17) predstavuje teda bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného 2.686 €. Napokon
predmetnú nehnuteľnosť užívali žalovaní spolu so zariadením, ktoré pozostávalo aj z vecí patriacich
do nevysporiadaného BSM účastníkov a táto skutočnosť sa v sume nájmu neodzrkadlila. Pokiaľ si
žalobkyňa mala plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči žalovaným v 2. a 3.rade, bolo spravodlivé, aby
sa na výdavkoch spojených so zabezpečením bývania ako naturálnej formy výživného podieľal taktiež

aj žalovaný v 1.rade, ktorý bol na tom v rozhodnom období nepomerne finančne lepšie než ona, pričom
jej bolo zverené do opatery maloleté dieťa so zdravotným postihnutím. Okrem toho žalovanému v
3.rade bol darovaný osobný motorový automobil MAZDA nemalej hodnoty, ktorý tvoril súčasť BSM
žalobkyne a žalovaného v 1.rade a aj takto bola odčerpávaná jej vyživovacia povinnosť voči nemu. Jej
jediným príjmom v rozhodnom čase bol invalidný dôchodok, z ktorého si nedokázala zabezpečiť svoje

nevyhnutné potreby a preto jej bol priznaný príspevok na rozvedenú manželku (konanie Okresného
súdu Košice I sp.zn. 20C/1328/2001). Pokiaľ súd v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na jej správanie
s tým, že sťažila bývanie žalovaných a že sa po odchode nehnuteľnosti o túto dôsledne nestarala, tak
súd opomenul, že práve ona ako spoluvlastníčka sa musela domáhať už len samotného prístupu dovlastnej nehnuteľnosti. Tak logicky jej nebolo umožnené vykonávať ani bežnú údržbu, či rekonštrukciu
nehnuteľnosti. Práve pričinením žalovaných bola nehnuteľnosť v dezolátnom stave. V súvislosti so
žalovaným v 2.rade, ktorý sa po celý čas prezentoval ako nemajetný a odkázaný na výživu žalobkyne,

tak poukázala na to, že na pojednávaní dňa 11.3.2002 žalovaný v 1.rade uviedol, že ďalšie práce na
dome (v Poproči) budú závisieť od finančných prostriedkov predovšetkým našich detí V. a J., ktorí
stavbu v súčasnosti financujú zo svojich príjmov. Žalovaný v 1.rade ďalej uviedol, že stavbu rodinného
domu financuje peňazí, ktoré on vrátil J. a V. na vkladné knižky v mesiaci december 2001 vo výške
60.000,-Sk a 100.000,-Sk, pričom z uvedených peňazí niečo financovali do budúcna i budú financovať,

nakoľko chcú čo najskôr dokončiť okná a prízemie rodinného domu. Ubytovanie žalovanému v 2.rade
zabezpečovalo vojsko, dňa 9.1.2002 mu bol zo strany žalovaného v 1.rade darovaný dom v Z., bol
teda vlastníkom ďalšej nehnuteľnosti. Jeho možnosti, schopnosti a majetkové pomery mu umožňovali
prispievať za bývanie svojej matke. V súvislosti so žalovaným v 3.rade poukázala na to, že žalovaný
v 1.rade v konaní Okresného súdu Košice I sp.zn. 10C/1158/2001 uviedol, že od mesiaca december
2000 pracuje jeho syn J., t.j. žalovaný v 3.rade, ktorý skončil SOU elektronické bez maturity. Osobný

automobil Mazda bol v roku 2000 darovaný práve tomuto žalovanému a išlo o automobil, ktorý zakúpil
žalovaný v 1.rade spolu so žalobkyňou. Na pojednávaní dňa 4.6.2004 žalovaný v 3.rade sám uviedol,
že chce poukázať na to, že predtým pracoval, zo zamestnania odišiel dobrovoľne a v súčasnosti si
pomáhabrigádnicky.Tedatentožalovanýnijakýmspôsobomnepreukázal,žebybolodkázanýnapomoc
svojej matky, práve naopak jeho majetkové pomery mu umožňovali prispievať matke za bývanie a bolo

by v rozpore s dobrými mravmi, ak by k tejto povinnosti zaviazaný nebol. V ďalšom argumentovala aj
správaním žalovaných v 2. a 3.rade s tým, že tieto skutočnosti vyplývajú aj zo spisového materiálu v
konaní na Okresnom súde Košice I sp.zn. 11C/969/99 ( o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností
k maloletým deťom). Žalovaný v 2.rade sa voči nej choval neprístojne, dokonca ju udrel a jeho tvrdenie,
že v predmetnom dome býval, ale užíval len maličkú izbičku v suteréne sa nezakladá na pravde, pretože

jeho tvrdenie vyvrátila výpoveď žalovaného v 1.rade na pojednávaní dňa 11.3.2002. Aj žalovaný v 3.rade
uvádzal v konaní nepravdy, pretože pracoval od r. 2000, financoval stavbu v Q., bol majiteľom osobného
motorového vozidla Mazda a mal vedomosť o tom, že jeho otec vlastní nehnuteľnosť v Z., ktorá bola
neskôr darovaná jeho bratovi. V konaní bolo tiež pozabudnuté na skutočnosť, že na žalobkyňu bolo
podané trestné oznámenie z dôvodu, že mala okradnúť priateľku žalovaného v 3.rade. Ak možno teda

hovoriť o rozpore s dobrými mravmi, tak len vo vzťahu k žalobkyni a to zo strany žalovaných. Poukázala
na ust. § 43 ods. 2 Zákona o rodine, ktoré hovorí, že dieťa je povinné svojim rodičom prejavovať
primeranú úctu a rešpektovať ich a ak žije v spoločnej domácnosti s rodičmi je povinné podieľať sa
osobnou pomocou na spoločných potrebách rodiny a prispievať na úhradu potrieb rodiny podľa svojich
možností, schopností a majetkových pomerov. Žalobkyňa nemala vyriešenú bytovú otázku, bola nútená

sosynomR.bývaťusvojejmatkyvtiesnenýchpodmienkach,predmetnú nehnuteľnosťnemohlaužívaťv
celku a musela sa domáhať súdnou cestou toho, aby jej bolo umožnené jej vlastnú nehnuteľnosť užívať.

8. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný v 1.rade, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté
výroky rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, žalobkyni nepriznal právo na náhradu

trov odvolacieho konania s tým, že jej odvolanie nepovažuje za dôvodné. Žalobkyňa v 1.rade sa
dlhodobousilujeuvádzanímúčelovýchtvrdeníapoloprávdvytrhnutýchzkontextuzabezpečiťsifinančné
prostriedky a tak je tomu aj v tomto prípade. Pokiaľ v odvolaní žalobkyňa uvádza, že jej jediným príjmom
bol invalidný dôchodok a výživné na rozvedenú manželku, jej skutočné príjmy boli úplne iné a boli
presne rozpísané v rozsudku Krajského súdu v Košiciach 7CoP/35/2005-164, z ktorého vyplynulo, že k

invalidnému dôchodku v roku 2002 poberala žalobkyňa aj 3.400,-Sk na osobnú asistentku, kompenzáciu
na motorové vozidlo, diétne stravovanie a k tomu jej posielal podľa rozhodnutia súdu ako rozvedený
manžel 2.000,-Sk a výživné na syna R. 1.800,-Sk. Nemožno teda hovoriť o dobrých mravoch v prospech
nej, ktorá sa dokáže súdiť s vlastnými deťmi. V súvislosti s výškou úrokov, ktoré požaduje žalovaný v
1.rade považuje zo strany žalobkyne tento nárok ako účelovo uplatnený v snahe „zhojiť sa na úrokoch“.

Opätovne poukázal na to, že ako manžel mal právo bývania v predmetnom dome a vysťahovať sa z
neho mal až potom, čo by mu bol zabezpečený zo strany žalobkyne náhradný byt, ktorú povinnosť
si však žalobkyňa nesplnila. Žalobkyňa nikdy počas konania nepožiadala Centrum právnej pomoci o
poskytovanie právnych služieb a to teda nesvedčí o jej nepriaznivej sociálnej situácii.

9. K odvolaniu sa vyjadril aj žalovaný v 2.rade V. Q., ktorý uviedol, že považuje napadnuté výroky
rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správne a rozsudok je dostatočne odôvodnený, súd sa
dostatočne vysporiadal s namietanými skutočnosťami, dôkladne posúdil všetky dôkazy a vo veci
spravodlivo rozhodol. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že malo u neho dôjsť k bezdôvodnému obohateniu včase, keď bol študentom denného štúdia na Vojenskej leteckej akadémii, poukázal na ust. § 62 a
nasl. Zákona o rodine a na vyživovaciu povinnosť žalobkyne voči nemu., Tvrdil, že žalobkyňa ako
matka sa o neho ani osobne, ani finančne nestarala a poskytnutie bývania bola jediná forma, akou mu

zabezpečovala jeho základnú existenčnú potrebu. Hneď po doštudovaní vysokej školy, keď prestal byť
nezaopatreným dieťaťom, z predmetnej nehnuteľnosti odišiel a začal sa starať sám o seba. Preto k
žiadnemu bezdôvodnému obohateniu na jeho strane nedošlo. Namietal aj tvrdenia žalobkyne, že počas
bývania v dome (jeho a ostatných žalovaných) došlo k schátraniu nehnuteľnosti. Naopak, bez ich snahy
by dom úplne schátral, pretože žalobkyňa na jeho údržbu ničím neprispievala a z výpovede zo dňa

11.3.2013 zreteľne vyplýva, že disponovala v tom čase kľúčmi od predmetnej nehnuteľnosti a rovnako
potvrdila, že vo vstupe ani v užívaní nehnuteľnosti on jej nijako nebránil. K jeho majetkovým pomerom
ohľadne domu v Z. uviedol, že jeho otec - žalovaný v 1.rade sa rozhodol tento dom previesť darom do
jeho výlučného vlastníctva, avšak nehnuteľnosť neužíval, ani nemohol využiť na zabezpečenie svojho
bývania v rozhodnom období, pretože bola vzdialená od miesta vysokej školy vyše 400 km. Dôvodom,
pre ktorý v roku 1997 prerušil štúdium na Technickej univerzite bolo, že vtedy neprešiel kritériami na

absolvovanie zápočtov, a preto sa už počas prerušenia pripravil na nástup na vojenskú leteckú akadémiu
a celé jeho konanie smerovalo vždy k tomu, aby využil čas riadne si dokončiť vysokú školu a mohol sa
postarať sám o seba. Matka mu argumentami o tom, že sa doma povaľoval a nosil si domov dievčatá
nesmierne ubližuje. Tieto skutočnosťami však napokon nemajú žiadne vplyv na posúdenie vyživovacej
povinnosti matky, voči nemu a nie je mu ani zrejmé, prečo tieto nepravdivé tvrdenia žalobkyňa na svoju

obranu používa. Tiež sa nezakladá na pravde tvrdenie žalobkyne, že ju mal fyzicky udrieť, toto nikdy
neurobil. Naopak, bola to práve žalobkyňa, ktorá naňho vztiahla ruku, on je to však nikdy nevrátil. V
rozhodnom období nie sú jej tvrdenia pravdivé o tom, že by bol mal nejaký príjem, než aký uviedol a
žalobkyňa mala neporovnateľne lepšie životné podmienky ako on, napriek tomu sa žiadnym spôsobom
nepodieľala na jeho výchove a starostlivosti po tom, ako zo spoločnej domácnosti odišla.

10. K podanému odvolaniu zo strany žalobkyne sa písomne vyjadril aj žalovaný J. Q., ktorý požadoval
ponechať v platnosti rozhodnutie súdu s tým, že s ním v celom rozsahu súhlasí. Poukázal na správanie
sa matky voči nemu, keď hovorí v odvolaní o dobrých mravoch, zrejme nevie, čo tieto slová znamenajú.
Asi pre ňu znamenajú možnosť ako dostať od niekoho peniaze pre svoju potrebu, ona ani nevie ako

žije a pracuje a ako vyzerá jeho syn (jej vnuk). Od januára 2000 ho na to ani raz neopýtala, ako
žije a či niečo nepotrebuje. Jeho finančnú situáciu, ako i zdravotný stav jeho zdravotne postihnutého
syna už dokladoval okresnému súdu a tieto dôkazy sú založené v spise. Finančná situácia jeho
rodiny sa nezmenila, a preto akokoľvek by odvolací súd rozhodol, nebude môcť matke zaplatiť nič,
lebo zabezpečenie jeho syna, zabezpečenie jeho rodiny je preňho prvoradé a na iné výdavky mu už

nezostáva.

11. Žalobkyňa podávala odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30.6.2016 a krajský súd vec prejednával v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) účinného od 1.7.2016.

12. Podľa ust. § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 vety prvej tohto ustanovenia
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie ako podané včas a oprávnenou
osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, preskúmal napadnuté výroky rozsudku
aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1,2 CSP a z
hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Prvý,
zaväzujúci výrok rozsudku nebol odvolaním napadnutý, preto nebol predmetom preskúmania a stal sa

právoplatným.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.5.2017, pričom miesto a čas
verejného vyhlásenia rozhodnutia boli riadne zverejnené v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

15. Žalobkyňa použila odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p., platného a účinného v
čase podania odvolania. Za súčasne platnej právnej úpravy, ide o odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1
písm. f/, h/ CSP. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súdberie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny

právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

16. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré boli napadnuté odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani
inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo
zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie
alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného

stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O.s.p.
(teraz § 220 ods. 2 CSP).

17. Odvolacie námietky odvolateľov boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie,

ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v
odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého výroku rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

18. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je vyčerpávajúce,
preto na neho v plnom rozsahu odkazuje.

19. Námietky žalobkyne ohľadne nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku neobstoja, a to ani vo
vzťahu k zamietnutiu jej žaloby súdom prvej inštancie o žalovaným v 2. a 3. rade, jej synom. Synovia
mali vzhľadom na rodinný vzťah so žalobkyňou právo dom užívať bez ohľadu na skutočnosť, či ho v
rozhodnom období ona užívala alebo nie. Išlo o mladých ľudí, z ktorých jeden mal 23 rokov a študoval a
druhý mal 22 rokov a bol nezamestnaný, lebo len s malým príjmom nezbavovalo žalobkyňu prispievať

na ich výživu takýmto naturálnym spôsobom (poskytnutím bývania bezodplatne). V konaní nebolo
preukázané, že by sa títo žalovaní chovali k matke takým spôsobom, že by bolo proti dobrým mravom,
aby si vyživovaciu povinnosť voči nim plnila, Skutočne správne uzavrel súd prvej inštancie, že by bolo
skôr proti dobrým mravom od nich v rozhodnom období platby za užívanie domu požadovať.

20. Neobstoja ani námietky žalobkyne ohľadne zistenia obvyklého nájmu v rozhodnom období a v
porovnateľných nehnuteľnostiach, pretože súd vzal do úvahy objektívne zistené stanoviská realitných
kancelárii a z týchto súm aj vychádzal pri určení priemeru.

21. Dostatočne jasne a zrozumiteľne tiež odôvodnil výpočet výšky bezdôvodného obohatenia, ak zistenú

sumu za rozhodné obdobie delil počtom osôb a následne žalobkyni priznal len sumu, rovnajúcu sa jej
spoluvlastníckemu podielu v predmetnej nehnuteľnosti.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože súd prvej
inštancie si vymienil v zmysle v čase rozhodovania platného procesného predpisu, že o trovách konaniarozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej osobitným uznesením, ktorým rozhodne aj o
nároku účastníkov na náhradu trov odvolacieho konania.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).