Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/183/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244806
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244806.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov

senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: K.. K. C., R..
XX.XX.XXXX, D. Ž., B.. F. Č.. X, zák. zástupca Ing. Eduard Valluš, nar. 5.11.1970, bytom Žilina, Ul.
Fatranská č. 2, zast. advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., Ul. Radlinského č. 2, Bratislava,
protiodporcovi:Slovenskárepublikazast.NárodnoubankouSlovenska,ImrichaKarvašač.1,Bratislava,
o náhradu škody 516,60 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 1. decembra 2015 č. k. 9C/207/2011-154 a uzneseniu tohto súdu zo dňa 19.
januára 2016 č. k. 9C/207/2011-183 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 516,60 Eur príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO

DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len PDSI alebo Družstvo) a obchodníka s cennými
papiermi (ďalej len obchodník s CP alebo OCP). Súčasne uvedeným rozsudkom súd zamietol návrh
navrhovateľa na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že Úrad pre finančný trh (ďalej len "úrad")
rozhodnutím zo dňa 21. 03. 2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo
návrhom na začatie konania, doručeným úradu dňa 16. 04. 2003, o schválenie jeho dodatku.

Dňa 02. 06. 2008 uzavrelo Družstvo s OCP Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa OCP
ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným
Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe
rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie
predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu
portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz. OCP sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia
portfólia klienta vo výške 8% ročne. Po obdržaní výpovede OCP zo zmluvy o riadení portfólia z 30. 03.

2010 Družstvo požiadalo listom z 15. 04. 2010 NBS o preskúmanie postupu OCP a o výkon dohľadu
na mieste dôvodiac zložitou situáciou a NBS vykonala u obchodníka s cennými papiermi dohľad na
mieste. NBS rozhodnutím z 26. 08. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie začaté na žiadosť
Družstva o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu dodatočnejlehoty na odstránenie nedostatkov žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom. Správnosť
rozhodnutia potvrdila Banková rada NBS rozhodnutím zo 07. 12. 2010, č. GUV-1744/2010. Uvedeným
rozhodnutiam predchádzala výzva NBS zo dňa 10. 05. 2010 na odstránenie nedostatkov žiadosti

o schválenie Prospektu investície z 28. 04. 2010, ako aj doplnenia dodatku k Prospektu investície,
pričom rozhodnutím z 10. 05. 2010, č. OPK-5664/1-2/2010 NBS prerušila konanie podľa § 21 ods. 1
písm. a) zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade. V poradí ďalším rozhodnutím zo dňa 30. 05. 2011, č.
ODT-10890-4/2010 NBS zakázala Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
predaj majetkových hodnôt podľa § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu porušenia

ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona č. 566/2001 Z. z. a § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. NBS zistiac pri výkone dohľadu na diaľku
niektoréskutočnostinasvedčujúcetomu,ženeznámympáchateľombolspáchanýskutok,ktorýbymohol
naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu, podala dňa 27. 07. 2010 trestné oznámenie. Ďalej súd
prvého stupňa v rámci zisťovania skutkového stavu zistil, že Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn.
3K/95/2010 bol vyhlásený konkurz na majetok Družstva ako úpadcu.

Aplikujúc ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci, súd prvého
stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a ani nesprávny úradný
postup NBS vo vzťahu k Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa

§ 126-130 zák. č. 566/01 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. Vychádzal pritom aj z
ustálenej súdnej judikatúry, podľa ktorej nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. by mohol
byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený až vtedy, keď o správcom popretej pohľadávke
navrhovateľa rozhodne konajúci súd v incidenčnom spore. Z tohto dôvodu nemohol súd v rozhodnom
čase ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla navrhovateľovi škoda. Návrh preto považoval súd prvého

stupňa za predčasne podaný.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie súd prvého stupňa
zamietol s odôvodnením, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľom
súdnemu dvoru, pretože sa nejedná o súd rozhodujúci v poslednom stupni proti rozhodnutiu, ktorého nie

je prípustný opravný prostriedok. Dospel tiež k záveru, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je
regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES; alternatívne investičné možnosti , teda i činnosť vyhlasovateľov
verejnej ponuky majetkových hodnôt je regulované až smernicou 2011/61/EÚ zo dňa 8.6.2011.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému

odporcovi nepriznal, pretože si ich neuplatnil a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Proti výroku rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh na začatie konania, podal navrhovateľ v zákonnej
lehote odvolanie, ktorým z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p.
žiadal prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že súd odporcovi uloží povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi náhradu škody v sume 516,60 Eur s príslušenstvom, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Prvostupňovému súdu vytkol, že pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že NBS nepostupovala v
súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej

moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich
postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Opätovne poukázal na to, že sa spoliehal, že
nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie NBS ako orgánu dohľadu a nemohol
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa NBS len formálny, resp. že takýto je
jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad

Prospektom investícií nedefinoval a postup NBS bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na
odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Postup odporcu označil za svojvoľný, resp.
arbitrárny v neprospech každého, kto sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol.
Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad jeho činnosťou ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad

celkovou činnosťou Družstva, posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom
dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť
medzi škodou a porušením zákonných povinností NBS, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu,
ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záversúdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým",
nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené
povinnosti dohľadu,a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý"s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené

právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani OCP, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona
o cenných papieroch, resp. sankciami porušujúci subjekt donútiť k dodržiavaniu zákona. V ďalšom
uviedol, že povinnosťou NBS podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a
ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už

od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS, napriek tomu, že odporca v priebehu
celého konania tvrdil opak - preto mala NBS zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším
Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný NBS) a OCP.

Povinný zákonný dohľad zo strany NBS bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým
sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, vrátane rizík,
ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal
na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo

výpoveďou svedka Ing. Zdenka Juricu, Csc., preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole Družstva
zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené
zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil
OCP, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované
v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. NBS sa po zistení o

rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo
strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI
HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť
100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,
či už členom predstavenstva alebo konateľom, Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva

obchodníka. Odvolateľ poukázal ďalej na to, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva
je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek
tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že OCP
vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty

vo výške 10.000 Eur, NBS nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovialebodružstvu,resp.zrušiťpovolenienačinnosťobchodníkovialeboudeliťsankciepriamo
členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti
Družstva aj OCP, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom

banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už
nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Navrhovateľ tiež poukázala na skutočnosť, že
NBStým,žedňa4.marca2011OCPodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,
potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania

právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 NBS.

Navrhovateľ v odvolaní ďalej uviedol, že NBS rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
Prospektu investícií s tým, že NBS ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo,

nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne
k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009
a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých

na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti
Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení
s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak NBS voči Družstvuúradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ). Uviedla, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu,
návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v

konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto
hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný
zohľadniť aj napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto

žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy,
ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru
odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či
inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval

Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do
doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o
stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky,

celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti NBS,
Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným odporcom, a preto aktuálny stav
konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Namietla, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., a

to s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn.
6 MCdo 11/2010.

Odporca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol,
že prvostupňový v prejednávanej veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia

skutkového stavu (navrhnuté navrhovateľom), riadne zabezpečil dôkazné listiny aj z iných súdnych
konaní v skutkovo a právne identických veciach a zároveň mal k dispozícii všetky pre vec podstatné
a rozhodujúce písomné listinné dôkazy. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou
všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené

účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že

podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa, a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae je účelové. Odporca vo svojom vyjadrení
uviedol, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných
dôkazov, ktoré iba oddiaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu

existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny
úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na
uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva,
ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a
nakladanie s jeho majetkom. Podľa neho kompetencie NBS pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými

subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej
súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad
(interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že NBS
postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila

žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj OCP dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené
ustanoveniami zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol,
že navrhovateľ mohla požiadať NBS o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu
nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajšíalebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že NBS môže ukladať sankcie
dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu
uložené zákonom, a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti

novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010 boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt
investície, a teda až odvtedy mohla NBS dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o
cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie
a podklady, ktoré má NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu
druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal tiež na

skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne
povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov,
a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ust. § 129 ods. 1 písm. b) Zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo

hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež
upozornenie,zktoréhovyplývalo,žestoutoinvestícioujespojenéajrizikoadoterajšíalebopropagovaný
výnos nie je zárukou budúcich výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo
aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na
fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne

zákonom uložená. Odporca uviedol, že NBS mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné
povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom
obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom
tieto informácie NBS nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v

súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať
správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k
Družstvu bola NBS nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych
prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch,
zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej
republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti
iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie
je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2
zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je
zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr
využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a
nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť

splnené súčasne. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky navrhovateľa a jej výška voči Družstvu sa
bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva
neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka navrhovateľa voči Družstvu nebude uspokojená v rámci
konkurzu, môže navrhovateľovi vzniknúť škoda. K námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok
Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu

nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej
podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, kde správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny
stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve
nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú
a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania

v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v
dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. Zároveň uviedol, že v
zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité
listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazynachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že
v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z
jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp.

zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne
známe,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporovnarovnakomskutkovomaprávnomzákladevočirôznym
dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že
na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nebolo
navrhovateľom podané dôvodne.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom

na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) správne ustálil, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom
súd prvého stupňa v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 46/05, I.
ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) zodpovedal účastníkmi konania nastolené otázky,

ktoré majú rozhodný význam pre posúdenie veci samej, a s ktorým sa stotožňuje aj súd druhého stupňa.

V danom prípade nebola spornou skutočnosť, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; sporným bol rozsah tohto dohľadu.
Zohľadniť treba pritom fakt, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001

Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 01. 06.
2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investície. Z uvedeného potom vyplýva, že aj NBS mohla až od 01. 06. 2010
dohliadať na to, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Rovnako aj povinnosť aktualizovať

prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.
bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01. 01. 2009 na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom
č. 558/2008 Z. z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť
portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda
ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov
ako napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Neexistujúce povinnosti Družstva preto
nemohli byť ani predmetom kontroly NBS. Navrhovateľ sa tiež mylne domnieva, že NBS vykonávala

dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva. Podľa platnej právnej úpravy NBS mohla kontrolovať
len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto
súvislosti treba poukázať na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je
spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods.
1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001

Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013 ). Ak si toho
navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu NBS v zmysle zásady vigilantibus iura non
excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje). To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa,
podľa ktorej o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nemožno sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti
portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani NBS z neho
nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,
že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť

za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane
nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)
interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť
zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim dozákladných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ
vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že OCP obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré

bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, a ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého
finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient OCP využívalo na vlastné riziko
s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré
za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno
s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom OCP

s tým, že až do rozhodnutia NBS zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala
OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady NBS zo
dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako
regulovanú NBS. Činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma

nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť OCP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi .

Odhliadnuc aj od aktívneho prístupu NBS k NBS, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára

2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
euro, kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou NBS, opätovne rozhodnutím
zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila OCP pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne
rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010 odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací súd sa nepovažuje za dôvodnú ani

námietku navrhovateľa o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení
závažných pochybení OCP pri činnosti voči Družstvu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu
spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí NBS keďže za nesprávny

úradnýpostupniejemožnépovažovaťto,keďvýkladzákona,právneposúdenieveci,čiaplikáciazákona
na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho
práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v prejednávanej veci nebol preukázaný základný

predpoklad pre založenie objektívneho zodpovednostného vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., a to
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (§ 9 uvedeného zákona).

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval
navrhovateľ, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka

náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že
so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej
moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti
pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď

poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp.
zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy
rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť
zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd
ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní

čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok
za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody protištátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu
ČR teda vyplýva, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu,

a po druhé to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci
v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti

pohľadávky navrhovateľa nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania
nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého
stupňa aj v tom, že žaloba bola podaná predčasne.

Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s odvolacou námietkou týkajúcou sa procesného pochybenia
súdu prvého stupňa, ktorý podľa navrhovateľa na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými

dôkazmi predpísaným spôsobom. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 1.12.2015 totiž
vyplýva, že konajúci súd po otvorení pojednávania riadne oboznámil účastníkov konania s dovtedy
vykonaným dokazovaním a obsahom spisu (§ 119 ods. 5 O.s.p.).

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní
od doručenia uznesenia súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20 Eur (položka 7a sadzobníka
súdnych poplatkov).

Navrhovateľ v zákonnej lehote napadol uvedené uznesenie odvolaním, ktorým žiadal, aby odvolací súd
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia predmetné uznesenie zrušil. S odkazom na ustanovenie §
4 ods. 1 písm. k) zák. o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 01. 10. 2012 a ustanovenie § 18ca zák.
o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 01. 10. 2012 navrhovateľ uviedol, že predmetné konanie o

náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci sa začalo pred 01.
októbrom 2012, a preto sa naň vzťahuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov týkajúce sa všetkých
položiek Sadzobníka súdnych poplatkov.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania vec prejednal podľa § 212 ods.

1, § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že
odvolanienavrhovateľavočiuzneseniu,ktorýmmubolauloženápoplatkovápovinnosťzaodvolanieproti
meritórnemu rozhodnutiu, nie je dôvodným.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 (ďalej len „zák. č. 71/1992 Zb.“) súdne poplatky sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ

a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní vo veci samej.Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,
poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa
osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20,- €.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení uložil navrhovateľovi

poplatkovú povinnosť vo výške 20,- € za odvolanie podané voči meritórnemu rozhodnutiu.

Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že v čase podania odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik
poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená
poplatkovápovinnosťajvprípadekonaniaonáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupom

orgánu verejnej moci (do 30. 09. 2012 vecne oslobodeného od súdnych poplatkov), a to položkou 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok zo žaloby iniciujúcej takéto konanie
platí vo výške 20,- €. Podľa § 6 ods. 2 veta druhá zák. o súdnych poplatok sa preto v rovnakej
výške platí aj súdny poplatok za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu v konaní o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom verejnej moci. Na uvedenom závere nič nemení ani

prechodnéustanovenie§18cazák.osúdnychpoplatkoch,naktorépoukazovalanavrhovateľka,nakoľko
odvolanie ako poplatkový úkon za odvolacie konanie bolo navrhovateľom podané dňa 17.12.2015, t. j.
nejednalo sa ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd ako vecne správne napadnuté uznesenie potvrdil podľa

§ 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
nakoľko si ich neuplatnil.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.