Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 27, 2011

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/295/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508204490
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2508204490.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Dušana Čima a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľov: 1/ U. F., nar. XX. X. XXXX,
bytom T. XXX/XX, D. a 2/ W. F., nar. XX. U. XXXX, bytom T. XXX/XX, D., obaja zastúpení advokátom:
JUDr. Peter Horváth, Hlavná 42, Trnava, proti odporcom: 1/ G., nar. XX. marca XXXX, bytom M. a
2/ P. nar. XX. septembra XXXX, bytom M., obaja zastúpení advokátom: Mgr. Michal Lyso, Nám. Sv.
Michala 30, Hlohovec, za účasti vedľajšej účastníčky na strane odporcov: P. nar. X. E. XXXX, bytom
E. XX F., zastúpenej advokátom: JUDr. Roman Cibulka, Trnava, Hlavná 13, o návrhu navrhovateľov
o určenie vlastníckeho práva a protinávrhu odporcov o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní odporcov

proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 24. júna 2010 č.k. 7C/449/2008-157, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej m e n í
tak, že žalobu zamieta a v časti týkajúcej sa protižaloby ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že navrhovatelia 1/ a 2/ sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na území D. zapísanej na LV č. XXX, vedenom X.
katastra M. ako parc. č. 36, záhrady o výmere 505 m2 a protinávrh odporcov 1/ a 2/ zamietol,
navrhovateľovi 1/ vrátil súdny poplatok z návrhu v sume 99,50 eur, o trovách konania nerozhodol s
tým, že tak učiní samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil právne

ustanovením § 127, 128, 130, 199, 200 OZ (z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom
od 1.4.1983 do 31.12.1991, § 872 ods. 4, 5 a 6, 129 ods. 1, 130 ods. 1, 134 ods. 1, 3 OZ v
znení účinnom od 1.1.1992 a vecne tým, že vykonaným dokazovaním a to výpoveďami vyjadreniami
účastníkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to kópiami katastrálnej mapy, výpisom z listu
vlastníctva č. XXX a č. XXX k.ú. D., potvrdenkou zo dňa 8. apríla 1975, geometrickým plánom na
zameranie novostavby, výkazom plôch ku geometrickému plánu, rozhodnutím o povolení novostavby
rodinného domu, kolaudačným rozhodnutím, výpisom z evidencie nehnuteľnosti, kúpnou zmluvou

zo dňa 18.1.2008, výzvou na vypratanie nehnuteľnosti, čestným prehlásením zo dňa 21.4.2008,
notárskou zápisnicou zo dňa 4.7.1991, rozhodnutím o prejednaní dedičstva, notárskou zápisnicou zo
dňa 12.5.1974, návrhom na zápis vlastníckych práv, kúpnou zmluvou zo dňa 15.4.1975, s geometrickým
plánom, dokladmi X. katastra M., X. mesta D., zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil právny záver, že
návrh navrhovateľov je dôvodný. Konkrétne dôvodil, že vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, teda parc.
č. XXXX o výmere 505 m2, ktorá bola do marca roku 1975 súčasťou parc. č. XXXX/X o výmere 630
m2 a parc. č. XXXX o výmere 2179 m2 bol v roku 1975 L. P., nar. X.X.XXXX, na základe darovacej

zmluvy zo dňa 12.5.1974 spísanej formou notárskej zápisnice mu darovala uvedené nehnuteľnosti jeho
matka U. P.. Registráciou darovacej zmluvy prešlo podľa § 134 ods. 2 OZ v znení účinnom do 31.3.1983
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na L. P.. I keď geometrickým plánom č. 761001375 zo
dňa 4.3.1975 boli rozdelené parcely č. XXXX/X, dvor o výmere 6 á 30 m2 a č. XXXX/X, záhrada ovýmere 21 á 79 m2 vo vlastníctve L. P. v celkovej výmere 28 á 09 m2 na parc. č. XXXX/X, záhradu
o výmere 13 á 08 m2, parc. č. XXXX/X, záhradu o výmere 5 á 19 m2, parc. č. XXXX/X, záhradu o
výmere 7 á 96 m2, parc. č. XXXX/X, cestu o výmere 1 á 51 m2 a parc. č. XXXX/X, cestu o výmere 35

m2, pričom vlastníkom parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X zostal L. P. a vlastníkom parc. č. 1046/3,
pac. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X sa stal Československý štát - v správe Mestského národného výboru
D., na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15.4.1975 s L. P.. Dohodou o zriadení práva osobného užívania
stavebného pozemku zo dňa 23.10.1975 Mestský národný výbor v D. zriadil pre navrhovateľov v 1/
a 2/ rade právo osobného užívania stavebného pozemku parc. č. XXXX/X o výmere 796 m2 v k.ú.

D. k výstavbe rodinného domu a k zriadeniu záhrady, teda celý pozemok o výmere 28 árov, presne
28 á 09 m2 bol od 12.5.1974 vo výlučnom vlastníctve L. Macháča, pričom geometrickým plánom zo
dňa 4.3.1975 prišlo k rozdeleniu na celkovo päť parciel. Po zrealizovaní geometrického plánu sa mal
navrhovateľ 1/ dňa 8.4.1975 dohodnúť s L. P., že mu odpredá polovicu jeho pozemku, za čo mal L. P.
dňa 8.4.1975 prevziať sumu 13.000 Kčs. Navrhovatelia v konaní presný obsah ústnej dohody neuviedli,
doložili potvrdenku zo dňa 8.4.1975, ktorú mal podpísať L. P. a ktorou potvrdil, že dňa 8.4.1975 prevzal

od navrhovateľa v 1/ rade sumu 13.000 Kčs, pričom za podpisom a dátumom je dopísané, že odpredáva
polovičku jeho pozemku a znovu sa tam nachádza podpis L. P.. Vo vzťahu k posúdeniu predmetného
potvrdenia zo dňa 8.4.1975 súd prvého stupňa vychádzal z toho, že i keby ho v celom rozsahu napísal
a podpísal L. P., ide o jednostranný právny úkon, o ktorý ako taký výlučne navrhovatelia nemôžu opierať
svoju dobromyseľnosť ohľadom titulu nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti. Presný obsah prípadnej

ústnej dohody súd z vykonaného dokazovania nemal preukázaný. Z vyjadrení oboch navrhovateľov i
svedkov P. P. a B. X. mal súd preukázané následné správanie sa tak pôvodného vlastníka predmetnej
nehnuteľnosti L. P. ako aj nových nadobúdateľov navrhovateľov v 1/ a 2/ rade. Dôvodil, že dňa 8.4.1975
bol výlučným vlastníkom celého pozemku o výmere 28 á 09 m2 pozostávajúceho z pôvodných dvoch
parciel, ktoré už boli geometrickým plánom rozdelené na päť parciel stále L. Macháč, nakoľko až kúpnou

zmluvou zo dňa 25.4.1975, ktorá musela byť registrovaná, previedol L. P. parc. č. XXXX/X, XXXX/X
a XXXX/X na československý štát za účelom individuálnej bytovej výstavby a na vybudovanie cesty,
následne Mestský národný výbor v D. písomnou dohodou zo dňa 23.10.1975, ktorá bola registrovaná na
Štátnom notárstve v S. dňa 20.11.1875, zriadil pre navrhovateľov právo osobného užívania stavebného
pozemku parc. č. 1046/3 o výmere 796 m2 za náhradu 4.776 Kčs. Z vyššie opísaného sledu udalostí

mal súd prvého stupňa preukázané, že medzi navrhovateľom v 1/ rade a L. P. ako vlastníkom pozemku
došlo dňa 8.4.1975 k ústnej dohode, obsahom, ktorej bola v podstate kúpa polovice pozemku dovtedy
výlučne patriacemu L. P.. Dôvodil, že vzhľadom na právnu neznalosť účastníkov zmluvného vzťahu z
roku XXXX a vzhľadom na priebeh udalostí sa javí, že predmetom ústnej dohody medzi navrhovateľom
v 1/ rade a L. P. bola skutočne polovica jeho pozemku s úmyslom vytvoriť hranicu pozemkov v jednej línii

s hranicami ostatných pozemkov, pričom neznalosť zákona zo strany navrhovateľov pri uzatváraní len
ústnej dohody o kúpe polovice pozemku L. P. a aj to len s navrhovateľom v 1/ rade, možno ospravedlniť
s ohľadom na ďalšie správanie sa účastníkov vzťahu, ako aj s poukazom na to, že navrhovatelia ani pri
nadobúdaní parc. č. XXXX/X nepodpisovali písomnú kúpnu zmluvu, ale ako sami uviedli na mestskom
národnom výbore podpísali nejaké papiere, pričom išlo o dohodu o zriadení práva osobného užívania

stavebného pozemku, ktorú vypracoval Mestský národný výbor v D. a aj to až dňa 23.10.1975, teda až
pol roka po uzavretí dohody s L. P.. Rovnako neplatnosť ústnej kúpnej zmluvy z dôvodu, že pri nej nebola
účastná navrhovateľka 2/, možno ospravedlniť ich neznalosťou zákona, pričom v priebehu ďalšieho času
predmetnú nehnuteľnosť užívali spoločne ako manželia. Otázku vydržania predmetnej nehnuteľnosti
súd prvého stupňa posudzoval podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v danom čase

účinných. Namietal, že oprávnenosť držby vlastník musel opierať o určitý právny titul, ktorý mohol byť i
domnelý, či neplatný, objektívne správanie sa účastníkov takéhoto domnelého právneho titulu, ktorým
mala byť ústna dohoda navrhovateľa v 1. rade a L. P., potvrdzuje, že navrhovatelia boli od začiatku, teda
od 8.4.1975 dobromyseľní v tom, že nadobudli polovicu pozemku L. P. a takto sa aj správali. S ohľadom
na preukázané skutočnosti považoval súd prvého stupňa za zrejmé, že navrhovatelia dňom 8.4.1985

vydržali predmetnú nehnuteľnosť, teda parc.č. 2036 o výmere 505 m2, a to v celom rozsahu ako je v
súčasnosti táto parcela zapísaná v katastri nehnuteľností na LV č. XXX v k.ú. D., pričom zobral do úvahy,
že hranica predmetnej parcely leží presne v rovine s hranicami ostatných susediacich parciel a aj z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že plot, deliaci pozemky navrhovateľov a odporcov sa nachádza v
rovine s ostatnými plotmi, ktoré rozdeľujú hranice susedských pozemkov, ktoré umiestnenie plota nikto v

konaní nespochybnil. Namietané neplatenie daní ospravedlnil súd prvého stupňa tým, že navrhovatelia
platili len daň vymeranú im úradom, pričom o veľkosť výmery sa nezaujímali a s ohľadom na chýbajúce
právne povedomie navrhovateľov nemožno ani zo zápisu obmedzenia prevodu nehnuteľností v katastri
nehnuteľností v roku 1976 a 1978 vo vzťahu k pôžičkám od Slovenskej štátnej sporiteľne vyvodzovaťvedomosť navrhovateľov o povinnom zápise vlastníckych práv v katastri nehnuteľností, nakoľko tieto
zápisy s určitosťou dávala robiť priamo Slovenská štátna sporiteľňa. Keďže súd návrhu navrhovateľov
vyhovel, protinávrh odporom v 1. a 2. rade na vypratanie predmetnej nehnuteľnosti zamietol, keďže

svojim rozhodnutím deklaroval vlastnícke právo navrhovateľov k predmetnej nehnuteľnosti. O trovách
konania súd prvého stupňa nerozhodol s tým, že tak učiní samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní. Dôvodili, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a

vec nesprávne právne posúdil. Namietali, že nesprávnosť právneho posúdenia spočíva v tom, že súd
prvého stupňa nesprávne interpretoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o oprávnenom
držiteľovi a o vydržaním, keď oprávneným držiteľom je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Namietali, že navrhovatelia v konaní tvrdili, že uzavreli
v roku 1975 ústnu zmluvu o prevode nehnuteľnosti a súd prvého stupňa vyvodil záver, že pre neznalosť
zákona navrhovateľov a pre ich ďalšie správanie boli dobromyseľní v tom, že im predmetný pozemok

patrí, pričom už v čase údajného uzavretia zmluvy museli mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností
písomnú formu. Za rozhodujúce považovali vyriešenie otázky, či držiteľ môže vydržať nehnuteľnosť na
základe ústnej zmluvy o jej prevode keď v súlade s dostupnou právnou literatúrou sa domnievajú, že
ak navrhovatelia z neznalosti zákona uzatvorili (?) a podmienkou prevodu nehnuteľnosti bola písomná
forma zmluvy, ide o neospravedlniteľný právny omyl a k vydržaniu predmetného pozemku nedošlo.

Uviedli, že právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávneho posúdenia právnych následkov právnych skutočností, ale platný občiansky zákonník
neobsahuje o právnom omyle žiadne ustanovenia a o omyle pojednáva len v súvislosti s neplatnosťou
právneho úkonu. V súvislosti s dobrou vierou oprávneného držiteľa možno považovať právny omyl za
ospravedlniteľný len v prípade, ak sa držiteľ nemohol omylu vyhnúť ani pri obvyklej miere opatrnosti,

ktorú treba vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam prípadu od neho vyžadovať, prípad nedodržania
písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti nemožno považovať za prípad ospravedlniteľného
právneho omylu, pretože príslušné ustanovenie občianskeho zákonníka o písomnej forme zmluvy o
prevode nehnuteľnosti je úplne jednoznačné, nikdy sa nemenilo a pri obvyklej miere opatrnosti sa
navrhovatelia mohli omylu vyhnúť. Uviedli, že v otázke dodržania písomnej formy zmluvy o prevode

nehnuteľnostinemožnohovoriťoospravedlniteľnomomyle,keďžesadržbavtomtoprípademalaopierať
o právny omyl. Dodali, že súd prvého stupňa túto otázku nesprávne vyhodnotil, pretože púha neznalosť
inak jasného a nepochybného ustanovenia zákona ospravedlniteľná nie je, pretože pri zachovaní
obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že sa každý zoznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý
ide uskutočniť. Uviedli, že navrhovatelia nemohli byť dobromyseľní v tom, že im vec patrí so zreteľom

na všetky okolnosti. Názor o tom, že išlo o neospravedlniteľný právny omyl navrhovateľov ohľadom
písomnej formy zmluvy o prevode predmetného pozemku a že k vydržaniu nedošlo opieraju o dostupnú
právnu literatúru JUDr. Jiří Spáčil, CSc. Neznalosť zákona, Právny omyl a Oprávnená držba, Právní
rozhledy č. 5/2000 s. 189 - 191; JUDr. Bohuslav Petř, PhD. Vydržení ve světle novější judikatúry a
návrhu nového Občanského zákonníku, Právní rozhledy č. 14/2008 s. 503 - 507 a dostupnú judikatúru -

Rozsudok NS SR z 25.5.2002 sp. zn. 22Co/721/2002. Dodali, že sa taktiež domnievajú, že napadnuté
rozhodnutie je nesprávne aj preto, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno ohľadom preukázania
nepretržitej 10-ročnej držby, keď nimi navrhnutí svedkovia túto skutočnosť neosvedčili a navrhovatelia
ani nepredložili a ani neoznačili žiaden iný dôkaz, ktorý by preukazoval zákonnú podmienku 10-ročnej
držby. Záverom vytkli súdu prvého stupňa aj špekulatívne úvahy o nezrovnalostiach ohľadom výmery

predmetného pozemku, keď súd vyvodil hranicu prevádzaného pozemku len zo svedeckých výpovedí
a len formálne sa vysporiadal s námietkami odporcov ohľadne toho, že v tom istom čase kupovali
navrhovatelia pozemok parc. č. XXXX/X o výmere 796 m2 v k.ú. D., kde vedeli, že je potrebné uzatvoriť
zmluvu týkajúcu sa nehnuteľnosti v písomnej forme a tiež ohľadne toho, že navrhovatelia nikdy neplatili
dňa z nehnuteľnosti za sporný pozemok. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľov na určenie vlastníckeho práva zamietne a navrhovateľom
uloží povinnosť vypratať pozemok parc. č. XXXX - záhrady o výmere 505 m2 v k.ú. D., obec D. zapísaný
na D. č. XXX a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

K odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadrili i žalobcovia, ktorí navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v celom rozsahu potvrdiť. Poukázali na ustanovenie § 132 ods. 1 v znení účinnom od 1.4.1983
do 31.12.1991, § 129 ods. 1 účinnom od 1.1.1992, § 130 ods. 1 účinnom
od 1.1.1992, § 134 ods. 1 v znení účinnom od 1.1.1992 a § 132 ods. 1 OZ a uviedli, že oprávnenie vec
držať zásadne prislúcha vlastníkovi a oprávnený držiteľ je ten kto má vec vo svojej moci a vykonávak nej oprávnenenie inak patriace do obsahu vlastníckeho práva v opodstatnenom presvedčení, že už
ide o jeho vlastnú vec. Poukázali, že oprávnená držba je faktickým stavom, pri ktorom sú súčasne
splnené dve podmienky a to dobromyseľnosť držiteľa vychádzajúca 1. z jeho presvedčenia, ktoré má

objektívnu oporu v skutkových okolnostiach držby, že vec by mala vlastnícky patriť práve jemu a 2.
existencia úkonu, ktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania, pričom pri pochybnostiach
sa zo zákona predpokladá, že držba je oprávnená. Namietali, že v zmysle podaného odvolania a jeho
argumentácie nemôže sa stať vlastníkom nehnuteľnej veci žiaden držiteľ, ktorý do jej držby vstúpil na
základe iného, než písomného zmluvného titulu o jej prevode, s takouto argumentáciou nesúhlasili a

to z dôvodu, že ak by zákon predpokladal, že držiteľom chráneným alebo oprávneným môže byť iba
taký držiteľ, ktorý do takejto držby vstupuje len na základe písomnej zmluvy alebo obdobného podkladu,
tak by to v takomto zmysle upravoval, a preto možno dôvodne usudzovať, že ak to takto neupravoval a
neupravuje,takprávezdôvodu,žepredpokladalalebopredpokladározličnéokolnostivstupuúčastníkov
dotakejtokvalifikovanejdržby,čiužnazákladeodplatných,bezodplatnýchprevodov,zámienapodobne.
Dodali, že ústna dohoda zúčastnených strán je len zdanlivo nejasný pojem, v skutočnosti ide o definíciu

celkom presnú, slovná dohoda spočíva v ponuke, jej prijatí a dohode o jej cene alebo protiplnení,
ak nejde o plnenie bezodplatné. Ak je vôľa a úmysel účastníkov ústnej dohody jasný a smerujúci k
prevodu vlastníctva o určitej veci, tak niet dôvodu, aby len ústnosť takejto dohody bola prekážkou
nadobúdajúcemu držiteľovi veci, aby nakladal s ňou ako so svojou a bol dobromyseľný so zreteľom
na všetky okolnosti, že mu patrí. Záverom dodali, že oprávnená držba všeobecne nie je len faktickým

fyzickým stavom, ale je predovšetkým výsledkom vzťahu medzi osobou, ktorá zo svojho vlastníckeho
a dispozičného práva k určitej veci natrvalo postupuje právo držby inej osobe za okolností, z ktorých
možno objektívne usúdiť, že toto právo už nepatrí vlastníkovi ale držiteľovi. Keďže odvolanie odporcov
argumentuje predovšetkým nedokonalosťou formálnej stránky úkonu (nie na jeho obsahovej a vôľovej
stránke, ako to so zreteľom na všetky jeho určujúce okolnosti správne učinil svojim rozhodnutím súd

prvého stupňa) a navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

V priebehu odvolacieho konania oznámila vstup do konania ako vedľajšia účastníčka na strane odporcov
P. H., nar. X.XX.XXXX, bytom F. - W., E. XX. Podľa § 93 ods. 3 veta prvá O.s.p. (z.č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok - ďalej len O.s.p.) vedľajší účastník do konania vstupuje buď z vlastného

podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu a súd na návrh
rozhoduje o prípustnosti vedľajšieho účastníka. O zamietnutí či naopak o vyhovení návrhu odvolací súd
nerozhodoval, keďže takéto rozhodovanie je dôvodné len v prípade námietky vedľajšieho účastníctva
zo strany niekoho z okruhu doterajších účastníkov. Žiadnym z navrhovateľov ani odporcov však v
prejednávanej veci námietka podaná nebola.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali včas účastníci
konania, odporcovia (§ 201 a § 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§
204 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie spĺňa zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.) preskúmal

napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom
na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O.s.p.), zopakoval a doplnil dokazovanie (§ 213
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcov je potrebné priznať úspech, pretože napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny a je dôvodné ho v časti určenia vlastníctva zmeniť
(§ 220 O.s.p.) a v časti vypratania nehnuteľnosti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1

písm. h/ a 2 O.s.p.).

Predmetomkonaniavedenéhopredsúdomprvéhostupňabolourčeniebezpodielovéhospoluvlastníctva
navrhovateľov k sporným nehnuteľnostiam na základe návrhu navrhovateľov tvrdiacich, že predmetnú

nehnuteľnosť údajne kúpili od právneho predchodcu odporcov L. P. dňa X.X.XXXX za sumu 13.000 Kčs
a od tej doby nehnuteľnosť v dobrej viere ako vlastníci užívajú (ako dôkaz k žalobe pripojili listinný dôkaz
potvrdenku o zaplatení 13.000 Kčs podpísanú zrejme L. P.).

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti napadnutého rozsudku, ktorým bolo návrhu

navrhovateľov o určenie vlastníctva vyhovené a protinávrh odporcov o vypratanie nehnuteľnosti
zamietnutý.Odvolatelia, odporcovia svoje odvolanie odôvodnili v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že
napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,

ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až
§ 135 O. s. p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. je daný, ak súd prvého stupňa
posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistení skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce
správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd ako vykonaným dokazovaním súdom prvého stupňa tak i zopakovaným (odvolacím
súdom) a to konkrétne výsluchom účastníkov a oboznámením sa s listinnými dôkazmi - potvrdenka o
prebratí peňazí (č.l. 7) , listy vlastníctva č. XXX, XXX (č.l. 4 - 6), geometrický plán (č. l. 8), výkaz plôch (č.l.
9), rozhodnutie ONV o povolení stavby (č. l. 13), kolaudačné rozhodnutie (č. l. 17), notárska zápisnica
(č. l. 41), rozhodnutie o prejednaní dedičstva po L. P. (č. l. 43), notárska zápisnica - darovacia zmluva (č.

l. 46), kúpna zmluva (č. l. 111), dohoda o vyporiadaní BSM (č. l. 114), kúpna zmluva (č. l. 126), dohoda o
zriadení práva osobného užívania pozemku (č. l. 131), zmluva o pôžičke (č. l. 132), zmluva o pôžičke (č.l.
134) mal za preukázané a medzi účastníkmi fakticky aj nesporné, že medzi predávajúcim L. P., právnym
predchodcom odporcov a navrhovateľmi ako kupujúcimi ohľadne prevodu spornej nehnuteľnosti nebola
nikdy uzavretá riadna písomná kúpna zmluva.

Podľa § 46 ods. 1 OZ (z.č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník - účinný v čase uzavretia zmluvy - 8.4.1975
- ďalej len OZ) písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľnosti, ako aj iné zmluvy, pre
ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

Podľa § 46 ods. 2 veta druhá OZ ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov
na tej istej listine.

Podľa § 40 ods. 1 OZ ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda
účastníkov je neplatný.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o prevode nehnuteľnosti bola (a aj je)
zo zákona povinne predpísaná písomná forma a to pod sankciou neplatnosti.

Podľa § 129 ods. 1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo

pre seba.

Podľa § 130 ods. 1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci ak ju má nepretržite v držbe po dobu
3 rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov ak ide o nehnuteľnosť.

Za správny je potrebné považovať záver súdu prvého stupňa o tom, že u navrhovateľov sa nedá
usudzovať na nadobudnutie vlastníctva sporných nehnuteľností už na základe „kúpnej zmluvy uzavretej

v roku 1975“.

Podľa § 490 ods. 1 a 2 OZ (účinného do 31.12.1982, teda v čase údajného prevodu nehnuteľnosti) veci,
ktoré sú v súkromnom vlastníctve, možno zmluvne prevádzať a dediť. Nezastavané stavebné pozemky
smú občania prevádzať len na štát alebo na socialistickú organizáciu na to osobitným predpisom

oprávnenú. Pokiaľ by nezastavané stavené pozemky vzhľadom na svoje určenie a výmeru mohli byť
predmetom práva osobného užívania (§ 200) môžu ich občania darovať príbuzným v priamom rade a
súrodencom. Pre zmluvu o prevode budovy, ktorá je v súkromnom vlastníctve, a pre zmluvu o prevode
alebo nájme poľnohospodárskeho pozemku je potrebný súhlas okresného národného výboru. Inak sazmluvné prevody vecí, ktoré sú predmetom súkromného vlastníctva, vzťahujú primerane ustanovenia
§ 134.

Podľa § 134 ods. 2 (účinný do 31.12.1982), k zmluve o prevode nehnuteľnosti je potrebná registrácia
štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy.

Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel i na základe zopakovaného a doplneného
dokazovania k záveru, že navrhovatelia nenadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe

kúpnej zmluvy. Odlišne ako súd prvého stupňa však odvolací súd posúdil nadobudnutie vlastníctva
navrhovateľmi vydržaním. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade
splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu
rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia
byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady; a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po
celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu

vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania
je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo
patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp.
nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na
všetky okolnosti“. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na
všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba.
Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo
právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti

týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby.
Subjektívnypocitdržiteľanemôžebyťsámosebepodkladomprevydržanie,akniejetentopocitvyvolaný
okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj

keď v skutočnosti tomu ak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa
môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej
držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu
požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila

možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci
z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe,
kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí držby
nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemôže byť s ohľadom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k

nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym
úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu.

V prejednávanej veci kľúčovým bolo, že navrhovateľom sa (ani v odvolacom konaní) nepodarilo
preukázať, že boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní, že im už na základe nimi vykonaných

právnych úkonov patrí vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Praktickým dôkazom tejto nedobromyseľnosti
už pri uzatváraní tzv. zmluvy bolo (keďže navrhovatelia nadobúdali časť pozemku od štátu (právo
osobného užívania pozemku) a časť od fyzickej osoby, právneho predchodcu odporcov odlišné
nadobúdanie tzv. dvojkoľajnosť s časťou pozemku nadobúdanou s tzv. odobrením údajov - nadobúdanie
len práva osobného užívania pozemku oproti tej časti, ktorá mala byť nadobudnutá výlučne len na

základe dohody s L. P.. Pričom podľa § 200 ods. 1 OZ (účinného v čase uzatvárania zmlúv o osobnom
užívaní i tzv. kúpnej) platilo, že pozemok na výstavbu rodinného domčeka nesmie byť väčší ako 800 m2.
Ako je uvedené i vyššie vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci,
resp. vykonávanie práva spojené s vôľou nakladať s vecou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi
táto vec, resp. právo patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená okrem iných aj podmienka dobrej

viery držiteľa, že mu vec patrí. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec
alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky
pritom musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci,
ktorúdrží,alebosubjektompráva,ktorévykonáva,poprípade,žesúdanéprávneskutočností,ktorémajúza následok vznik vykonávaného práva, napriek tomu, že v skutočnosti tomu tak nie je. Pre naplnenie
dobrej viery nestačí negatívne presvedčenie držiteľa, že nepôsobí bezprávie, ale je treba pozitívneho
presvedčenia, že mu vec alebo právo náleží. Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu,

ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno ale o nej usudzovať z okolností, za
ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí musí byť
preto podložené konkrétnymi objektívnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie
držiteľa bolo dôvodné. Zo zákona vyplýva, že držiteľ musí byť v dobrej viere vzhľadom ku všetkým
okolnostiam. Či je držiteľ v dobrej viere alebo nie treba preto vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo

subjektívneho hľadiska - osobného presvedčenia samotného držiteľa a vždy je treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami,
ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí. Na tom nič nemení
skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej subjektívne v dobrej viere.

Omyl držiteľa o tom, že mu vec patrí pritom môže byť tak skutkový, ako aj právny. Držiteľ je teda
ohľadne existencie svojho práva v omyle, ktorý sa vzťahuje buď k právnym skutočnostiam a k osobám
alebo k právnej úprave. Súčasná právna úprava nemá výslovné ustanovenie ohľadne právneho omylu.
Všeobecne ale platí zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje (ignorantia iuris non excusat). I
keď zákon túto zásadu výslovne neprehlasuje, neznamená to, že by sa táto zásada v našom právnom

poriadku neuplatňovala. Z textu zákona vyplýva, že oprávnená držba sa nemôže zakladať na omyle
držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Platné právo pritom neumožňuje urobiť
záver, že mieru opatrnosti možno posudzovať zo subjektívneho hľadiska, teda podľa individuálnych
pomerov držiteľa. Pri posudzovaní dobrej viery je teda treba klásť na každého držiteľa rovnaké nároky
bez ohľadu na jeho duševnú vyspelosť, vzdelanie, životnú skúsenosť a podobne.

Z uvedeného je zrejmé, že o dobrej viere možno hovoriť tam, kde držiteľ vec drží alebo vykonáva právo
v omyle, že mu vec alebo právo patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl,
ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval z obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so
zreteľom k okolnostiam daného prípadu od každého požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného
obvyklého posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takéhoto omylu,

môžebyťsícevdobrejviere,avšaknie„vzhľadomkuvšetkýmokolnostiam“apretonemôžebyťdržiteľom
oprávneným.
Otázkou je, či ospravedlniteľným omylom môže byť i omyl právny. Právny omyl spočíva v neznalosti
alebovneúplnejznalostivšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovaztohovyplývajúcehonesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.

I právny omyl môže byť buď ospravedlniteľný, teda taký, ku ktorému mohlo dôjsť i pri zachovaní obvyklej
opatrnosti, ktorú možno požadovať. Púha neznalosť inak jasného a nepochybného ustanovenia zákona
ospravedlniteľná nie je, lebo pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že každý sa zoznámi so
zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý hodlá urobiť. Ospravedlniteľnosť právneho omylu je pritom
treba posudzovať s prihliadnutím k oprávneným požiadavkám na znalosť platného práva, nie však podľa

úrovne konajúceho. I keby sa v konaní preukázala životná neskúsenosť účastníka napríklad vo vzťahu
k prevodom nehnuteľností, mohlo by to viesť k zisteniu, že účastník bol vzhľadom k svojej neskúsenosti
v dobrej viere, nemôže však ísť o „dobrú vieru vzhľadom ku všetkým okolnostiam“ ako predpokladu
vydržania.
Platí teda, že pokiaľ sa niekto uchopí držby vecného práva k nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy, a

to už v roku 1975 nemôže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že vlastníkom veci a to
ani v prípade, že je presvedčený, že taká zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje.
Držba vecného práva k nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, potom nemôže viesť k vydržaniu.
Z vyššie uvedenej argumentácie potom vyplýva, že pokiaľ medzi navrhovateľmi ako kupujúcimi a
právnym predchodcom odporcov ako predávajúcim bola uzavretá ústna kúpna zmluva o prevode

nehnuteľností napriek tomu, že Občiansky zákonník v cit. ust. § 46 ods. 1 a § 40 ods. 1 vyžadoval
pre takúto zmluvu povinne písomnú formu pod sankciou jej neplatnosti, pričom citované ustanovenia sú
jasné a nepochybné a nepripúšťajú možnosť iného výkladu, pri zachovaní obvyklej opatrnosti zmluvných
strán, ktorú možno vzhľadom na okolnosti daného prípadu od každého požadovať, by k danému omylu
nedošlo. Zmluvné strany sa teda dopustili neospravedlniteľného právneho omylu, v dôsledku čoho k

vydržaniu za daných okolností nemohlo dôjsť. Obdobné stanovisko zaujal opakovane Najvyšší súd ČR
napríklad vo svojich rozhodnutiach 2Cdon 568/96, 22Cdo 721/02 i 22Cdo 1330/2006 i Najvyšší súd SR
v rozhodnutí 5Cdo 49/2010.Ohliadnuc od vyššie uvedeného záveru, odvolací súd naviac dospel k názoru, že v danom prípade
nebola nesporne a nad všetky pochybnosti v konaní preukázaná ani existencia samotnej ústnej kúpnej
zmluvy, ktorá mala byť uzavretá medzi navrhovateľom 1/ ako kupujúcim a právnym predchodcom

odporcov ako predávajúcin. Jediný listinný dôkaz - potvrdenka zo dňa 8.4.1975 svedčí o prebratí sumy
13.000 korún za polovičku pozemku bez bližšej špecifikácie a o úmysle L. P. v budúcnosti polovičku
pozemku odpredať (odpredám - budúci čas) a z potvrdenky nevyplýva úmysel navrhovateľov túto
nehnuteľnosť odkúpiť. Ani zo samotného následného správania sa navrhovateľov a to, že predmetnú
nehnuteľnosť síce začali užívať, užívajú ju doposiaľ, avšak neplatili za ňu však dane a poplatky nemožno

bez pochýb vyvodiť existenciu kúpnej zmluvy. Rovnako sa totiž navrhovatelia mohli správať i vtedy, ak
by im právny predchodca odporcov prenechal nehnuteľnosť do dočasného užívania dokiaľ nedôjde k
uzavretiu kúpnej zmluvy, keďže v potvrdenke zo dňa 8.4.1975 je uvedené nie odpredávam pozemok
ale odpredám (v budúcnosti ?). Ani súdom prvého stupňa vypočutí svedkovia nemali priamu vedomosť
o existencii právneho úkonu medzi zmluvnými stranami, a preto odvolací súd ich opakovaný výsluch
nepovažoval za nutný, účelný a hospodárny.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia neuniesli svoje dôkazné bremeno preukázať svoje
tvrdenie, že medzi zmluvnými stranami bola uzavretá kúpna zmluva aspoň v ústnej forme, keďže ale ako
bolo uvedené vyššie, ani existencia ústnej kúpnej zmluvy o prevode sporných nehnuteľností, vzhľadom
na neospravedlniteľnosť tohto právneho omylu, by nemohla viesť k ich vydržaniu. Keď aj vyjadrenia
samotných navrhovateľov o neplatení daní svedčia o tom, že neboli ani dobromyseľní o tom, že im

nehnuteľnosť patrí a že si boli vedomí toho, že k ich riadnemu prevodu nedošlo a že na ich riadny prevod
je (a bolo) potrebné uskutočniť ďalšie právne kroky, ktoré najpravdepodobnejšie neboli uskutočnené
preto, že v tej dobe ani neboli možnými.
Z vyššie uvedených dôvodov bolo potrebným žalobu navrhovateľov o určenie vlastníctva ako
nedôvodnú zamietnuť. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou

bolo určené bezpodielové spoluvlastníctvo navrhovateľov k sporným nehnuteľnostiam, s použitím § 220
O.s.p. zmenil tak, že žalobu navrhovateľov o určenie vlastníctva ako nedôvodnú zamietol.
V časti protinávrhu o vypratanie nehnuteľnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil keďže v tejto časti súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie (pre vyhovenie návrhu
navrhovateľa). I keď odvolací súd rozhodol, že navrhovatelia nie sú vlastníkmi nehnuteľností neznamená

to, že nemajú iné užívacie právo a v záujme zachovania dvojinštančnosti je potrebné, aby súd prvého
stupňa i v tejto časti vykonal dokazovanie, toto náležite posúdil a opätovne vo veci rozhodol.
Súčasťou nového rozhodnutia bude i rozhodnutie o trovách tohto odvolacieho konania (§ 151 ods. 3 a
§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona

č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.