Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 28, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/78/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5315207098
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5315207098.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a

členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci navrhovateľky: I. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX, zastúpenej splnomocneným zástupcom JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK,
advokát, spol. s r. o., so sídlom Nová Bystrica 850, IČO: 36 416 525, ako výživou oprávnená osoba, proti
výživou povinnému otcovi navrhovateľky: Ing. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX, Q., zastúpenému
splnomocneným zástupcom JUDr. Šimonom Cibulkom, advokátom so sídlom R. XX, U. (ďalej len
„otec navrhovateľky"), o určenie výživného pre plnoleté dieťa, o odvolaniach navrhovateľky a otca
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5C/237/2015-332 zo dňa 31. októbra

2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu potvrdzuje.

Žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdDolnýKubínrozsudkomč.k.5C/237/2015-332zodňa31.10.2016uložilpovinnémuplatiť
oprávnenej na jej výživu sumu 480,- eur mesačne vždy do každého 25. dňa v mesiaci vopred k rukám
oprávnenej počnúc dňom 28.07.2015. Zameškané výživné za obdobie od 28.07.2015 do vyhlásenia
rozsudku vo výške 2.736,13 eur uložil povinnému zaplatiť oprávnenej v lehote troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania
nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že návrhom podaným na Okresnom súde Čadca dňa 28.07.2015, následne
postúpeným Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 20.11.2015 na základe uznesenia Krajského súdu v
Žiline č. k. 9NcC/40/2015-10 zo dňa 01.10.2015 z dôvodu tzv. nutnej delegácie (§ 12 ods. 1 v tom čase
účinného Občianskeho súdneho poriadku), doplneným podaním zo dňa 29.12.2015, doručeným súdu
dňa13.01.2016,sanavrhovateľkadomáhalauloženiapovinnostijejotcoviprispievaťjejnavýživusumou

500,- eur mesačne, vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred a na tvorbu úspor sumou 300,- eur
mesačne počnúc dňom podania návrhu.
Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že navrhovateľka nežije v spoločnej domácnosti s
povinnýmotcomod18.07.2015,kedysasosvojoumatkouasestrouodsťahovalinaadresuichterajšieho
bydliska do rodinného domu zakúpeného matkou navrhovateľky. Navrhovateľka je študentkou tretieho
ročníka štúdia dennou formou na Univerzite Komenského v Bratislave, Jesseniovej lekárskej fakulte v
Martine, študijný program všeobecné lekárstvo. Náklady navrhovateľky predstavujú náklady na internát

60,- eur mesačne, ktoré sa v r. 2016 zvýšili na 84,- eur mesačne, na stravu počas školy cca 130,-
eur mesačne, cestovné náklady, telefón cca 20,- eur mesačne, internet - 10,- eur mesačne, výtvarný
krúžok - 12,- eur polročne, poplatok za fitnescentrum 3,- eurá, resp. 3,50 eur za vstup, štúdium angličtiny150,- eur za tri mesiace, náklady na kúpu a kopírovanie študijných materiálov, ďalej jednorazové, resp.
nepravidelné náklady ako kúpa fonendoskopu, tlačiarne, odev a obuv do školy, resp. nemocnice, atď.
Priemerný čistý mesačný príjem matky navrhovateľky za r. 2015 predstavoval 3.094,- eur (vrátane 13.

a 14. platu a daňového bonusu na navrhovateľku a jej sestru J.), za prvé tri mesiace r. 2016 mesačne
2.790,- eur.
Citujúc ust. § 62, § 63 ods. 1, § 65 ods. 3, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 zákona č. 36/2005
Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien (ďalej len „zákon č.
36/2005 Z. z.“) súd návrhu navrhovateľky v časti výživného vo výške 480,- eur vyhovel a vo zvyšku návrh

navrhovateľky zamietol. Konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že vyživovacia povinnosť
povinného k oprávnenej stále trvá. Pokiaľ ide o dohodu oprávnenej a jej otca o výživnom na sumu
350,- eur mesačne, súd mal preukázané, že túto navrhovateľka podpísala na požiadanie svojej matky,
nakoľko jej uzavretím povinný otec podmieňoval riešenie ďalších majetkových záležitostí, predovšetkým
uzavretie dohody o vyporiadaní BSM rodičov navrhovateľky a ich odchod zo spoločnej domácnosti. Zo
strany navrhovateľky teda nedošlo pri podpise zmluvy k slobodnému prejaveniu vôle, čiže súd vychádzal

z toho, že účastníci sa platne nedohodli na výške vyživovacej povinnosti.
Pokiaľ ide o majetkové pomery otca navrhovateľky súd na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že otec navrhovateľky fakticky rozhoduje o dvoch rodinných firmách rodiny C., a to spoločnosti
EDO TRADE, spol. s r. o. a EDO-TRADING, s. r. o., hoci je len jedným z dvoch konateľov (popri
svojej sestre) oboch spoločností, nie ich spoločníkom. Pokiaľ ide o zhoršenie majetkového statusu otca

navrhovateľky v súvislosti so stratou majetkového podielu v spoločnosti EDO TRADE, s. r. o., v roku
2010, súd dospel k záveru, že ide len o dočasný stav nemajúci vplyv na faktickú životnú úroveň otca.
Ďalej dospel k záveru, že povinný sa v priebehu konania bez dôležitého dôvodu vzdal možného majetku
aspoň vo výške svojho zákonného dedičského podielu po svojom otcovi, čím naplnil hypotézu ust. § 75
ods. 1 veta druhá zákona č. 36/2005 Z. z. a v minulosti v obdobnej situácii (rozvodové konanie rodičov

navrhovateľky a ukončenie ich spolužitia v r. 2010) bol aktívny pri úkonoch, ktoré sa javia ako účelové,
ktorými prišiel práve o svoj významný majetkový podiel v spoločnosti EDO TRADE, s. r. o.
Hoci povinný tvrdil, že posledných 5 - 7 rokov má mať rovnakú životnú úroveň, ktorá sa dokonca o niečo
zlepšila po tom, ako začal poberať odmenu za členstvo v dozornej rade TOOŽ a aj invalidný dôchodok,
nie je zrejmé, prečo by mal mať problém hradiť výživné vo vyššej čiastke, než sám navrhoval, ak napr.

tvrdil, že keď jeho manželka prvýkrát odišla, tak jej komplet zariadil byt, všetko financoval, dokonca mal
financovať všetky dovolenky aj oprávnenej, tiež napr. spoločnú dovolenku v Dubaji v decembri 2010,
čo v prípade, ak by mal mať len ten príjem, ktorý vykazuje v súhrnnej výške cca 850,- eur mesačne, z
ktorého časť dokonca mu pribudla až následne, by vyfinancovať nedokázal.
Povinný sám tvrdil, že najprv otec a potom aj matka mu dávali "z firmy" finančné prostriedky, ktorých

výšku nijako nedokladoval, túto ani nedokázal kvantifikovať. Povinného pritom zaťažovala povinnosť
s poukazom na § 63 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. predložiť všetky podklady na zhodnotenie jeho
majetkovýchpomerov,ktorúpovinnosťsinesplnil,čoumožňujesúduvychádzaťzdomnienkyjehopríjmu
vo výške 3.961,80 eura mesačne ako 20-násobku aktuálnej výšky životného minima.
Pokiaľ ide o životnú úroveň povinného, túto napriek oficiálne nie nadpriemerným vlastníckym a

príjmovým pomerom povinného, ktorý nevlastní žiadne nehnuteľnosti a má mať preukázateľný a
dokladovaný pravidelný mesačný príjem vo výške cca 850,- eur netto (invalidný dôchodok 208,70 eur,
príjem z TOOŽ za členstvo v dozornej rade 292,68 eur a príjem z EDO TRADE, spol. s r. o., v priemere
cca 333,- eur v r. 2015 a za prvý štvrťrok r. 2016 vo výške 351,06 eura) a jeho vykazovaným výrazným
záväzkom voči svojej matke, ktorá mu mala poskytnúť pôžičku dňa 28.10.2015 vo výške 81.500,- eur na

dobu 15 rokov na vyplatenie matky oprávnenej, dokladovaného splácania úveru zo ŠFRB po 53,41 eur
mesačne,vystihujeto,akýautomobilbezplatnevyužíva,ktoréhonákupnácenamalapredstavovaťpodľa
samotného povinného 52.000,- eur, keď druhý automobil, na ktorý mal dostať príspevok zo Sociálnej
poisťovne a ktorý aj vlastní, dal do užívania priateľovi (opäť bez zdokladovania príjmu, ktorý z toho má
mať) a tiež aj to, akým spôsobom sú uspokojované jeho bytové potreby, keď býva v byte vlastnenom

spoločnosťou EDO TRADE, spol. s r. o., za ktorý mesačne platí len 174,12 eur, a v ktorom má využívať aj
služby upratovačky. Tiež jeho možnosti dokumentuje už uvedený a aj samotným povinným prezentovaný
nadštandardný spôsob financovania potrieb svojej rodiny, vrátane navrhovateľky, dokonca aj po "strate"
majetkovej účasti v spoločnosti EDO TRADE, spol. s r. o.
Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že zmena vlastníckej štruktúry v spoločnosti EDO TRADE,

spol. s r. o., nemala negatívny vplyv na faktickú životnú úroveň otca navrhovateľky.
Zhodnotiac uvedené skutočnosti, súd určil otcovi navrhovateľky platiť na jej výživu sumou 480,-
eur mesačne, pokladajúc takto určené výživné za adekvátne potrebám navrhovateľky a pomerom a
možnostiam jej otca, zohľadniac nielen zbavenie sa majetku, ktorý mohol otec získať v rámci dedenia,ale aj účelový postup rodiny povinného, vrátane povinného, vďaka ktorému prestal byť spoločníkom
spoločnosti EDO TRADE, spol. s r. o., hoci túto stále z pozície konateľa riadi a nezdokladovanie
všetkých príjmov, ktoré má mať. Určené výživné je v rozmedzí hraníc toho, koľko v rámci mimosúdnych

rokovaní bol otec navrhovateľky ochotný platiť navrhovateľke (400,- eur mesačne) a sumou, ktorú
bola navrhovateľka ochotná akceptovať (500,- eur mesačne). Faktické pomery otca navrhovateľky
tomuto umožňujú platiť určenú výšku výživného aj po zohľadnení jeho ďalšej - spoločnej vyživovacej
povinnosti s matkou navrhovateľky k mal. J.. V tejto súvislosti poukázal súd aj na priaznivé pomery v
smere spolupodieľania sa na výžive navrhovateľky jej matkou, ktorej priemerný čistý mesačný príjem

predstavuje cca 3.000,- eur, a teda je schopná porovnateľným spôsobom ako otec navrhovateľky
spolupodieľať sa na výžive svojich detí, vrátane navrhovateľky. Priaznivé možnosti oboch rodičov
boli dôvodom určenia výživného v uvedenej výške, ktorá navrhovateľke umožňuje pri rozumnom
hospodárení vytváranie si rezervy, resp. úspor do budúcna, keď z toho, čo ohľadne svojich výdavkov
produkovala oprávnená, možno uzavrieť, že jej pravidelné mesačné náklady sa pohybujú okolo cca
400,- eur mesačne.

Určené výživné zo strany otca navrhovateľky teda v sebe zahŕňa aj možnosť tvorby úspor, keď z dôvodu,
že ide o výživné voči plnoletej osobe, nie je potrebné rozčleňovať priznanú sumu výživného na časť
určenú na spotrebu a časť určenú na tvorbu úspor. Zameškané výživné za obdobie od podania návrhu
do vyhlásenia rozsudku súd vyčíslil na sumu 2.736,13 eura, zohľadniac, že povinný za mesiac júl 2015 (z
neho boli predmetom konania 4 dni) zaplatil 200,- eur, za mesiace august 2015 až február 2016 platil po

350,- eur mesačne, za obdobie od marca 2016 do júla 2016 po 200,- eur mesačne a od mesiaca august
2016opäťpo350,-eurmesačne,čižezarozhodnéobdobiezaplatil4.525,81euraamalzaplatiť7.261,94
eura. S ohľadom na priaznivé pomery povinného súd zameškané výživné uložil otcovi navrhovateľky
zaplatiť navrhovateľke do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti, pokiaľ sa navrhovateľka domáhala za uplatňované obdobie určenia vyššieho

výživného, než bolo určené súdom (rozdiel uplatňovanej sumy 800,- eur a určených 480,- eur mesačne)
súd návrh ako nedôvodný zamietol. Pokiaľ navrhovateľka opakovane zdôrazňovala jej právo podieľať
sa na životnej úrovni povinného otca, súd poukázal jednak na to, že obaja rodičia navrhovateľky majú
nadštandardnúživotnúúroveň,zároveňjevšakpotrebnézohľadňovaťajkritériumodôvodnenostipotrieb
dieťaťa, ktoré majú určitú hornú hranicu súvisiacu so spotrebným charakterom výživného.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 52, § 58 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „C. m.
p.“) tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu, keď nezistil dôvod pre aplikáciu § 55 C. m.
p., a to aj so zreteľom na určenú výšku výživného oproti výživnému požadovanému navrhovateľkou a
jej otcom a výšku doposiaľ plateného výživného.

2. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým súd návrhu vyhovel podal otec navrhovateľky odvolanie,
ktorým sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej v uložení mu povinnosti platiť navrhovateľke na jej výživu
350,- eur mesačne, vždy do každého 25. dňa v mesiaci vopred, počnúc právoplatnosťou rozhodnutia a
zrušenia výroku o zameškanom výživnom.
V odôvodnení uviedol, že v priebehu konania neboli zo strany navrhovateľky preukázané výdavky

v takom rozsahu, aby umožnili prvoinštančnému súdu rozhodnúť o výške vyživovacej povinnosti v
sume 480,- eur mesačne, a to aj s prihliadnutím na možnosť vytvárania rezervy, na ktorú poukázal vo
svojom rozhodnutí súd prvej inštancie. Poukázal na to, že vo výpočte životných nákladov navrhovateľky
boli okrem bežných mesačných výdavkov zahrnuté aj mimoriadne výdavky, tiež potreba výdavkov
v dohľadnej budúcnosti. Ani po vyčíslení bežných potrieb, mimoriadnych potrieb a budúcich potrieb

navrhovateľky hodnota výdavkov nedosahuje spolu ani sumu 400,- eur. Mal za to, že aj pri dodržaní
výživného, na ktoré sa zaviazal podpísanou dohodou, by všetky výdavky navrhovateľky boli plne pokryté
a zároveň by jej takéto výživné umožňovalo vytváranie rezervy, na ktorú poukázal súd.
Súdprvejinštanciepodľanehonedostatočnezohľadnilskutočnosť,ževyživovaciupovinnosťmajúobaja
rodičia v závislosti od svojich možností a schopností. Matka navrhovateľky, vzhľadom na jej profesijné

zameranie (sudkyňa) vykazuje nadštandardné príjmy. Zo zistení súdu vyvstáva vážna pochybnosť
o podieľaní sa na vyživovacej povinnosti zo strany oboch rodičov, keď je presvedčený, že takýmto
rozhodnutím by súd de facto celú vyživovaciu povinnosť preniesol len na jedného z rodičov, čo
je neprípustné. Len samotné určené výživné zo strany otca dokáže pokryť a presahuje vyčíslené
výdavky navrhovateľky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že nie je zrejmé na základe

akých predložených a vykonaných dôkazov súd dospel k záveru o potrebe určenia výšky výživného v
sume 480,- eur, keďže povinnosťou súdu v danej problematike je skúmať na jednej strane možnosti
rodiča k pomeru potrieb dieťaťa na druhej strane. Z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné.Otec navrhovateľky namietal tiež nesprávne posúdenie jeho životnej úrovne súdom. Mal za to, že súd
prikladal dokazovaniu o jeho majetkových pomeroch neprimeranú váhu, pričom nezohľadnil potreby
dieťaťa. Dokazovanie sa opieralo o špekulatívne tvrdenia o úmyselnom zmenšení majetku v minulosti a

ani v samotnom konaní takýto postup nebol ničím preukázaný. Za pochybenie súdu považuje samotné
určenie výšky výživného v sume 480,- eur, popri ďalšej vyživovacej povinnosti k druhej maloletej
dcére, pričom jeho príjmy boli hodnoverne preukázané vo výške 830,- eur. Viackrát uviedol, že jeho
životná úroveň sa po strate obchodného podielu na obchodnej spoločnosti nezmenila. Toto tvrdenie
nebolo nijako spochybnené ani matkou navrhovateľky, ktorej v minulosti prispieval na výživu plnoletej

dcéry sumou 200,- eur. Ak sa teda jeho životná úroveň nemení a výdavky navrhovateľky sa tiež
výrazne nezmenili, nie je zrejmé z čoho vychádzal súd pri určení výživného vo výške 480,- eur.
Poukázal na uzavretú dohodu o výživnom vo výške 350,- eur, ako aj skutočnosť, že navrhovateľka je
dospelou osobou, bez obmedzenia spôsobilosti na právne úkony a ako taká súhlasila s takto určeným
výživným. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v stručnom bode 23. len stroho konštatuje, že zo strany
navrhovateľky pri podpise dohody nedošlo k slobodnému prejavu vôle, akými úvahami sa súd pri

vyslovení tohto záveru zaoberal, čo ho k nemu viedlo však už nie je zrejmé a aj v tejto časti je rozhodnutie
nepreskúmateľné a nedôvodné. Navrhovateľka nepreukázala dôvody, prečo by jej prejav vôle nebol
slobodný a vážny.
Uviedol, že sa nemôže zbaviť pocitu šikanózneho konania voči nemu zo strany súdu, čo si dokáže
vysvetliť len tým, že matka navrhovateľky je tiež sudkyňou v rámci obvodu Krajského súdu v Žiline a

o jeho povinnosti prispievať na výživné dieťaťa v osobnej starostlivosti sudkyne nie je rozhodované
nestranne, bez pripustenia istého vzťahu kolegiálnosti medzi sudcami.
Nesúhlasil ani s rozsahom dokazovania dôkazmi, ktoré sa súd rozhodol vykonať. Pokiaľ sa v konaní o
určenie výživného v roku 2016 má prihliadať na prevody v obchodných spoločnostiach z roku 2005, o
ktorých rozhodoval jeho nebohý otec, nemá takéto dokazovanie oporu v zásadách procesných kódexov.

Súd si vo svojom odôvodnení pomáha a poukazuje na jeho správanie v roku 2010, teda 6 rokov pred
podaním návrhu v konaní o výživné, kde je pre rozhodnutie podstatný a dôležitý súčasný stav. Súd by
nemal vyvodzovať záver o úmysle platiť menšie výživné z úkonu spred 10 rokov. Žiadnym spôsobom
nebol dokázané a ani kvantifikované údajné zmenšenie jeho majetku, napokon potvrdil, že jeho životná
úroveň je stále rovnaká.

Zastáva tiež názor, že takto priznané výživné je v rozpore s dobrými mravmi. Súd v rozhodnutí opomenul
čiastočnú schopnosť navrhovateľky starať sa o svoje potreby sama. Má 22 rokov, je dospelou osobou
a napriek tomu, že v čase letných prázdnin sa na povolanie väčšinou nepripravuje nemala v minulosti
záujem privyrobiť si a prilepšiť si k svojmu príjmu brigádou. Na toto správanie sa navrhovateľky mal súd
pri svojom rozhodovaní prihliadnuť. Tiež by mal súd prihliadnuť aj na nezáujem navrhovateľky o neho,

resp. ostatných členov jeho rodiny. Výška výživného je aj v nepomere k výživnému, ktorým na dcéru
prispieva matka navrhovateľky, ktorá sama uviedla, že prispieva odhadom 300,- eur mesačne. Ak teda
súd záverom konštatoval, že možnosti oboch rodičov sú podobné, vo výroku o určení výživného tomuto
záveru protirečil, keď rozhodol nepomerne v jeho neprospech.
Odvolanie do zameškaného výživného odôvodnil tým, že tento ako nadväzujúci výrok na výrok

I. je potrebné po prípadnej zmene výživného zrušiť. Súd podľa neho nesprávne vypočítal výšku
zameškaného výživného, keď je tu potrebné započítať výživné uhradené v mesiaci júl 2015 v plnej
sume, keďže ho uhradil vopred a v období pred podaním návrhu žila navrhovateľka s ním v spoločnej
domácnosti, takže bolo o jej výživu riadne postarané.

3. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podala i navrhovateľka, ktorá sa podaným odvolaním
domáhala jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení jej návrhu v celom rozsahu a priznaní náhrady trov
prvoinštančného i odvolacieho konania.
Uviedla, že súd dostatočne neprihliadal na pomery jej matky, najmä na jej finančnú situáciu, keď okrem
príjmu matky cca 3.000,- eur mesačne, nezohľadnil jej zaťaženie záväzkami v podstatnej miere vyššími

ako otca, najmä nezohľadnil povinnosť splácať úver poskytnutý vo vzťahu k nehnuteľnosti, ktorú musela
zakúpiť po odchode zo spoločnej domácnosti, v ktorej býva i ona s mladšou sestrou, ako aj úver na
motorové vozidlo, ktoré je pre ne nevyhnutne potrebné, nakoľko matka ním zabezpečuje ich prepravu
a tiež nezohľadnil ostatné náklady súvisiaci s bývaním.
Opätovne poukázala na zbavovanie sa majetku jej otcom s prvotným cieľom ukrátiť jej matku, ju

a jej sestru. Vzhľadom k pomerov povinného nie je podľa nej ňou požadovaná výška výživného
nadštandardnou.
V ďalšom uviedla, že nie je v jej možnostiach zdokladovať v rozhodnom čase pre rozhodnutie o výške
výživného všetky náklady, ktoré jej vznikli a vznikajú, nakoľko tieto prichádzajú sporadicky v nadväznostina jej štúdium, vek, záujmy a rozvoj osobnosti. Poukázala na to, že má právo podieľať sa na životnej
úrovni svojho otca. Opätovne poukázala na používanie automobilu jej otcom za 52.000,- eur, ako aj
skutočnosť, že druhý automobil dal do užívania svojmu priateľovi.

Uviedla, že rozhodnutie okresného súdu nie je preskúmateľné pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k
zisteniampomerovnastranejejmatky,najmäto,žesúdnesprávnevyhodnotilfinančnúsituáciujejmatky
a jej odôvodnené potreby. I keď súd správne právne vyhodnotil možnosti a schopnosti povinného, toto
sa nepremietlo do určenej výšky výživného. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, najmä zisteniu, že pomery na strane oboch rodičov sú v zásade

zhodné.

4. Otec navrhovateľky vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky sa stotožnil s tvrdením navrhovateľky
o nedostatočnom prihliadnutí na finančné pomery matky, avšak na vyhodnotenie tohto neprihliadnutia
má odlišný názor. Opätovne poukázal na nepomer výživného prispievaného zo strany matky vo výške
300,- eur a výživného určeného súdom jemu ako otcovi. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že o ňu

nejaví záujem, naopak záujem o neho nejaví ona. Rovnako nesúhlasil ani s tvrdeniami navrhovateľky o
účelovom ukracovaní jeho majetku. Opätovne poukázal na to, že v konaní neboli preukázané výdavky
v takom rozsahu, aby súd mohol rozhodnúť o výške vyživovacej povinnosti v požadovanej výške 800,-
eur. Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na používanie auta, auto, ktoré používa mu nepatrí a možnosť
jeho používania vníma ako jednu z mála výhod, ktorá mu je poskytnutá spoločnosťou ako konateľovi,

ktorý pre ňu vybavuje záležitosti týkajúce sa jej vedenia.

5. Navrhovateľka v reakcii na vyjadrenie povinného otca poukázala na zhodnosť vyjadrenia s podaným
odvolaním, z ktorého dôvodu zotrvala na ňou podanom odvolaní a v ňom uvedenom odvolacom návrhu.

6. Dňa 21.06.2017 otec navrhovateľky doručil odvolaciemu súdu doplnenie dôvodov odvolania o novú
skutočnosť, ktorou je vedenie exekučného konania voči nemu ako povinnému, ktorý podala jeho dcéra
pre krátke omeškanie s plnením časti výživného v sume 2 x 130,- eur. I keď zameškané výživné uhradil
ešte pred vydaním poverenia, dcéra súdnemu exekútorovi neoznámila, že výživné je v súčasnosti
hradené riadne, v dôsledku čoho je exekúcia na neho stále vedená. Uvedená skutočnosť je ďalšou

okolnosťou, na ktorú by mal súd prihliadať pri určení výživného, ktorá skutočnosť nebola zohľadnená v
prvoinštančnom rozhodnutí a ktorá nepriaznivo ovplyvňuje jeho možnosti.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, účastníkom
konania (§ 362 C. s. p., § 7 C. m. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu podľa § 379 Civilného sporového poriadku, § 66 C. m. p.
a napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel

k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho
posúdenia veci. Nakoľko aj odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám
uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť
týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

9. Odvolacie námietky navrhovateľky a jej otca nepovažuje odvolací súd za dôvodné.

10. V zmysle § 62 zákona č. 36/2005 Z. z. je vyživovacia povinnosť rodičov k deťom ich zákonnou
povinnosťou. Dosiahnutím plnoletosti táto vyživovacia povinnosť nezaniká, ale trvá do času, kým deti

nie sú schopné samé sa živiť. Schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť nie je viazaná na dosiahnutie
určitej vekovej hranice, ale je závislá od schopnosti dieťaťa samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať
všetky svoje odôvodnené potreby z odmeny za svoju prácu. Táto schopnosť musí byť zároveň trvalá,
nakoľko príjem náhodného charakteru nemožno považovať za nadobudnutie schopnosti samostatne sa
živiť. Za okolnosť odôvodňujúcu trvanie vyživovacej povinnosti rodičov sa vo všeobecnosti akceptuje

štúdium, ktorým sa dieťa pripravuje na budúci výkon povolania.

11.Navrhovateľkasavkonanídomáhalavočiotcoviurčeniavyživovacejpovinnostizdôvodu,žeriadnym
denným štúdiom na vysokej škole sa sústavne pripravuje na budúce povolanie a vzhľadom na štúdiumnie je schopná sama sa živiť. S otcom nežije v spoločnej domácnosti a tento na jej výživu prispieva
sumou 200,- eur (do júna 2015) s tým, že jej je ochotný prispievať sumou 350,- eur, keď s matkou opustí
spoločnú domácnosť, ktorú sumu (200,- eur ani 350,- eur) nepovažuje za primeranú jej nákladom.

12. Vzhľadom na to, že navrhovateľka v súčasnosti študuje na vysokej škole - Univerzite Komenského
v Bratislave, Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine, v dôsledku čoho nie je schopná sama sa
živiť, vyživovacia povinnosť otca voči navrhovateľke naďalej trvá. Trvanie vyživovacej povinnosti voči
navrhovateľke zo strany jej otca v konaní sporné ani nebolo, sporný bol len rozsah vyživovacej

povinnosti, resp. výška výživného, ktorá v zmysle ust. § 62 ods. 2, § 75 zákona č. 36/2005 Z. z.
závisí jednak od možností a schopností výživou povinnej osoby, v danom prípade otca navrhovateľky a
odôvodnených potrieb výživou oprávnenej osoby - navrhovateľky.

13. Pokiaľ ide o skúmanie pomerov na strane otca navrhovateľky ako výživou povinnej osoby, odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie ohľadne jeho osobných,

majetkových a zárobkových schopností a možností. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v
tomtosmerestotožňujeavcelomrozsahunatietoodkazuje,akosúuvedenévodôvodnenínapadnutého
rozsudku okresného súdu.

14. V súvislosti s výškou výživného odvolací súd uvádza, že pri stanovení vyživovacej povinnosti

súd nezohľadňuje len reálny príjem výživou povinnej osoby, ktorý dosahuje v zamestnaní, prípadne
výšku štátnych sociálnych dávok či dôchodku, ale aj jej celkové majetkové pomery a najmä fakt, že
sa bez dôležitého dôvodu vzdala majetkového prospechu. Nie sú teda rozhodujúce len "skutočné
príjmy" výživou povinnej osoby (v prípade otca navrhovateľky vo výške cca 834,- eur tvorené odmenou
za členstvo v dozornej rade akciovej spoločnosti Technická obnova a ochrana železníc vo výške

292,68 eur, invalidný dôchodok vo výške 208,70 eur a príjem zo spoločnosti EDO trade, s. r. o. vo
výške 333,- eur mesačne, resp. za prvý štvrťrok 2016 vo výške 351,06 eur), ale vychádza sa z jej
potenciálnych, preukázaných zárobkových schopností a možností. Nemožno pritom opomenúť ani
majetkové pomery otca, ktorý sa navyše sám vzdal majetkového prospechu (odmietnutím dedičstva,
prenechaním motorového vozidla do bezodplatného užívania inej osobe, vykonávaním funkcie konateľa

spoločnosti EDO-TRADING, s. r. o. bezodplatne), pričom životnú úroveň otca ovplyvňujú i majetkové
výhody spojené s funkciou konateľa v rodinných firmách ako je napr. používanie osobného motorového
vozidla, možnosť bývania v byte vo vlastníctve spoločnosti s úhradou nájomného len vo výške cca
174,- eur. Otec vlastní viaceré starožitnosti, pričom odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu prvej
inštancie, pokiaľ ide o zistenia vo vzťahu k majetkovým pomerom otca navrhovateľky, týkajúcich sa jeho

pôsobenia v rodinných firmách, vrátane straty jeho obchodného podielu v spoločnosti EDO TRADE,
spol. s r. o. (str. 16 bod 35 napadnutého rozsudku v nadväznosti na str. 13 bod 27 až 31 napadnutého
rozsudku). Otec navrhovateľky, ako správne zistil súd prvej inštancie, v uvedenej spoločnosti dlhodobo
pôsobil nielen ako konateľ (ako je tomu i v súčasnosti), ale aj ako spoločník. I keď otec navrhovateľky
v súčasnosti nie je spoločníkom spoločnosti EDO TRADE, spol. s r.o., túto naďalej riadi a kontroluje.

Odvolací súd zároveň dodáva, že samotný otec navrhovateľky v konaní pred súdom prvej inštancie,
ako aj v odvolaní opakovane tvrdil, že jeho životná úroveň, resp. jeho majetkové pomery sa stratou
obchodného podielu v spoločnosti EDO TRADE, spor. s r. o., nezmenili, z čoho vyplýva, že pokiaľ bol
v minulosti schopný zo svojho príjmu uhradzovať nadštandardné výdavky celej rodiny (dovolenky v
zahraničí, kompletne zariadený byt manželke po podaní prvého návrhu na rozvod manželstva a pod.),

musí byť schopný zabezpečiť navrhovateľke rovnakú životnú úroveň i v súčasnosti.

15. Pokiaľ otec navrhovateľky namietal rozsah dokazovania, keď súd prihliadal aj na jeho úkony z roku
2010, odvolací súd vzhľadom na okolnosti, za ktorých boli uvedené úkony uskutočnené (podanie prvého
návrhu na rozvod manželstva matkou navrhovateľky) má za to, že pokiaľ dôsledkom uvedených úkonov

bolo zníženie majetku otca navrhovateľky, možno záver súdu prvej inštancie o úmyselnom zbavovaní sa
majetku práve v súvislosti s rozvodom manželstva považovať za dôvodný a v takom prípade nemožno
uvedené skutočnosti (ktoré mali vplyv na majetkové pomery otca navrhovateľky) opomenúť.

16. Odvolací súd ako nedôvodné vyhodnotil i odvolacie námietky otca navrhovateľky pokiaľ ide o

primeranosť určeného výživného odôvodneným potrebám navrhovateľky. Zákon o rodine pri určovaní
vyživovacej povinnosti určuje ako jedno z hľadísk rozhodujúcich pre určenie výšky výživného hľadisko
odôvodnenosti potrieb dieťaťa. Odôvodnenosťou treba rozumieť určenie životných nákladov, ktorých
úhradu je určitá osoba oprávnená požadovať v rámci plnenia vyživovacej povinnosti. Vo všeobecnostimožno za odôvodnené (opodstatnené) potreby z hľadiska plnenia vyživovacej povinnosti považovať
náklady spojené s výživou, ošatením, bývaním, starostlivosťou o zdravie, ako aj náklady súvisiace so
vzdelaním, výchovou, kultúrnym a športovým vyžitím a záujmami. V prípade každej na výživu odkázanej

osoby je však potrebná ich individualizácia z hľadiska konkrétnych potrieb, ktoré budú závislé od
zdravotného stavu oprávnenej osoby, od jej veku, duševnej a telesnej vyspelosti, povolania a pod.
Je pritom potrebné mať na zreteli, že výživné má zabezpečiť približne také materiálne podmienky
pre (výchovu) a výživu dieťaťa, v akých by sa dieťa nachádzalo, keby žilo v harmonickej spoločnej
domácnosti svojich rodičov (t. j. pokiaľ by nedošlo ku kríze v rodine). Nie všetky odôvodnené potreby

každého dieťaťa je potrebné v konaní dokazovať konkrétnymi položkami, keď mnohé životné náklady sú
známe a pri ich určení je možné vychádzať napr. aj zo štatistických údajov publikovaných Štatistickým
úradom Slovenskej republiky.

17. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti a odôvodnené mesačné výdavky navrhovateľky (ubytovanie
nainternáte60,-eur,strava130,-eur,telefón20,-eur,internet10,-eur,cestovnévýdavky,ďalšievýdavky

na oblečenie a obuv, hygienické potreby, kozmetiku, zdravotnú starostlivosť, podiel navrhovateľky na
výdavkoch domácnosti), ako aj ďalšie jednorazové a nepravidelné výdavky súvisiace s jej štúdiom
(nákup kníh, študijných materiálov, školských pomôcok, poplatky za jazykové kurzy), či záujmovou
činnosťou(poplatkyzavýtvarnýkrúžok2,-eurámesačne,poplatokzafitnesscentrum,výdavkyspojenés
dovolenkami či športovým vyžitím a pod.) potom odvolací súd nepovažuje súdom prvej inštancie určené

výživné vo výške 480,- eur zo strany otca, a to aj s prihliadnutím na jeho reálne zárobkové a majetkové
pomery, za neprimerané, najmä keď takto určené výživné zahŕňa i výživné na tvorbu úspor, ktoré nie
je vylúčené ani u plnoletých detí (§ 63 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z.). V tejto súvislosti odvolací súd
zároveň dodáva, že mu je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že otcovi navrhovateľky bola vo
vzťahu k jeho mladšej dcére J. uložená vyživovacia povinnosť vo výške 450,- eur, z toho 300,- eur na

bežné výživné a 150,- eur na tvorbu úspor. Je pritom zrejmé, že v prípade navrhovateľky ide už o plnoletú
osobu,študujúcunavysokejškolemimomiestajejbydliska,zktoréhodôvodujezrejmé,ženákladynajej
výživu sú nevyhnutne vyššie ako náklady na jej mladšiu sestru. Ako nedôvodnú v tejto súvislosti odvolací
súd vyhodnotil i námietku otca, ktorou namietal neprihliadnutie súdom prvej inštancie na jeho ďalšiu
vyživovaciu povinnosť práve voči mal. J., keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne

vyplýva, že okresný súd na túto skutočnosť prihliadal (str. 17 bod 36 napadnutého rozsudku).

18. Súd prvej inštancie pri určení výživného správne zohľadnil i vyživovaciu povinnosť matky
navrhovateľky, ktorej príjmovú a majetkovú situáciu vyhodnotil ako obdobnú príjmovej a majetkovej
situácii otca. Pokiaľ otec navrhovateľky neprihliadanie na vyživovaciu povinnosť matky navrhovateľky

videl v skutočnosti, že matka mala na výživu navrhovateľky prispievať vo výške 300,- eur mesačne,
zatiaľ čo jemu súd určil výživné vo výške 480,- eur, nemožno opomínať, že súdom určené výživné
zahŕňa i tvorbu úspor navrhovateľky, zatiaľ čo z výpovede navrhovateľky, resp. jej matky vyplývalo, že
výživné hradené matkou malo byť poskytované len na spotrebu navrhovateľky. Odvolací súd zároveň
dodáva, že i keď je pravda, že vzhľadom na vek navrhovateľky, u ktorej už ide o plnoletú osobu,

nie je potrebné zabezpečovať jej výchovu či osobnú starostlivosť, naďalej nemožno opomínať, že
matka navrhovateľky svoju vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke plní čiastočne i „naturálnym“
spôsobom, keďže navrhovateľke poskytuje ubytovanie a stravu v čase, keď navrhovateľka nie je v škole,
zabezpečuje tiež starostlivosť o domácnosť, ktorá je i domácnosťou navrhovateľky.

19. V súvislosti s posúdením príjmovej a majetkovej situácie matky ako druhého výživou povinného
rodiča navrhovateľky zároveň odvolací súd ako nedôvodné vyhodnotil i odvolacie námietky
navrhovateľky, pokiaľ táto namietala záver súdu o obdobnej životnej úrovni jej matky a otca. Pokiaľ
matka navrhovateľky bola nútená zakúpiť si byt, nemožno opomenúť, že tento predstavuje majetkovú
hodnotu, rovnako nemožno opomenúť, že matka navrhovateľky uzavrela s otcom navrhovateľky dohodu

o vyporiadaní BSM, na základe ktorej mal otec navrhovateľky matke vyplatiť sumu 100.000,- eur, z toho
80.000,- eur jej už vyplatil. Vychádzajúc z príjmu matky navrhovateľky 3.094,- eur sa potom odvolací súd
stotožňuje so záverom súdu, že životná úroveň matky navrhovateľky a otca navrhovateľky (u ktorého
súd vychádzal z výšky príjmu predstavujúceho 20-násobok sumy životného minima v zmysle § 63 ods.
1 zákona č. 36/2005 Z. z.) sú približne rovnaké.

20. Ako nedôvodnú napokon odvolací súd vyhodnotil i odvolaciu námietku otca spočívajúcu v
nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, pokiaľ išlo o vyhodnotenie slobodného prejavu vôle
navrhovateľky pri uzatváraní dohody o výživnom (bez jej datovania), keď z odôvodnenia napadnutéhorozsudku sú zrejmé úvahy, ktoré súd viedli k záveru o nedostatku slobodnej vôle navrhovateľky (str. 11
- 12 bod 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku).

21. Vzhľadom na odôvodnené výdavky navrhovateľky (na ubytovanie, stravu, cestovné a ďalšie výdavky
spojené so štúdiom, odev a obuv, hygienické potreby, voľnočasové aktivity, zdravotnú starostlivosť), s
prihliadnutím na životnú úroveň navrhovateľky pred rozchodom jej rodičov a po odchode navrhovateľky
a jej matky zo spoločnej domácnosti, potom odvolací súd nepovažuje súdom prvej inštancie určené
výživné vo výške 480,- eur zo strany otca, zahŕňajúce bežné výživné ako aj výživné na tvorbu úspor,

s prihliadnutím na majetkové pomery oboch rodičov navrhovateľky, za neprimerané tak odôvodneným
potrebám navrhovateľky ako aj možnostiam a schopnostiam jej otca.

22. Pokiaľ ide o zameškané výživné, toto bolo súdom prvej inštancie rovnako určené správne. Pokiaľ
otec navrhovateľky namietal správnosť výpočtu zameškaného výživného s poukazom na skutočnosť,
že výživné v mesiaci júl 2015 uhradil v plnej sume, keďže ho uhradil vopred a v období pred podaním

návrhu navrhovateľka žila s ním v spoločnej domácnosti, z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka zo
spoločnej domácnosti s matkou a mladšou sestrou odišla práve v júli 2015 (18.07.). V konaní pritom
nebolo preukázané, že by otec navrhovateľky poskytol navrhovateľke v mesiaci júl 2015 výživné vo
vyššej sume než 200,- eur. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zároveň vyplýva, že súd pri určení
výšky zameškaného výživného za mesiac júl 2015 vychádzal len z pomernej časti pripadajúcej na tento

mesiac po podaní návrhu, t. j. zvýšené výživné za mesiac júl predstavuje zvýšené výživné len za štyri
dni (vzhľadom na podanie návrhu dňa 28.07.2015).

23. S poukazom na vyššie uvedené závery sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s napadnutým
rozhodnutím okresného súdu, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.

s. p. ako vecne správny potvrdil, vrátane splatnosti zameškaného výživného, keď s prihliadnutím na
majetkové pomery otca navrhovateľky nezistil dôvod pre povolenie jeho zaplatenia v splátkach.

24. V závere odvolací súd uvádza, že na vedenie exekučného konania voči otcovi navrhovateľky ako na
novú skutočnosť nemohol prihliadať, keď exekučné konanie sa vykonáva na základe exekučného titulu,

ktorým je (ako predbežne vykonateľné) práve napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p., v spojení s § 58, §
52 C. m. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keď nezistil
také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania niektorému z účastníkov konania.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania. (§ 76 C. m. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)