Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 26, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/21/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613202963
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8613202963.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX M. XX, občan SR zastúpený N.. Ambrózom Motykom, advokátom, Námestie SNP č. 7, 091 01
Stropkov proti žalovanej Slovenskej republike, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie č. 13, 813 11 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 19.9.2016 č.k. 7C/150/2013 - 167 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
sumu 7 083,42 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne z dlžnej sumy od 3.5.2013 do
zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 293,96
eura do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou podanou na súde dňa 3.6.2013, uplatnil proti

žalovanej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom. Uplatnený nárok odôvodnil tým, že
na základe uznesenia Obvodného oddelenia PZ v K. z 3.4.2010, Q.: B.-XXX/GE-SK-XXXX bolo proti
žalobcovi začaté trestné stíhanie pre pokračujúci prečin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359
ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zak. Uznesením Okresného súdu Svidník zo dňa 6.4.2010, č. k. 0Tp/132/10-16
bol žalobca vzatý z dôvodov uvedených v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. do väzby, ktorá začala
dňom 3.4.2010 o 12.20 hod. Dňa 12.1.2011 vyhlásil Okresný súd vo Svidníku na hlavnom pojednávaní
oslobodzujúci rozsudok, ktorým oslobodil žalobcu spod obžaloby Okresného prokurátora vo Svidníku

zo dňa 22.7.2010, č. k. Pv XXX/XX-XX. Po vyhlásení rozsudku súd vydal toho istého dňa na hlavnom
pojednávaní príkaz, ktorým podľa § 79 ods. 2 piata veta Tr. por. prepustil žalobcu ihneď z väzby na
slobodu. Reálne bol žalobca vo výkone väzby od 3.4.2010 do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho
v roku 2010 bol vo väzbe 273 dní a v roku 2011 bol vo väzbe 12 dní. Proti oslobodzujúcemu rozsudku
z 12.1.2011, č. k. 2T/82/2010-331 podal Okresný prokurátor vo Svidníku odvolanie, na základe ktorého
Krajský súd v Prešove uznesením z 24.1.2012, č. k. 2To/19/11-350 zrušil napadnutý rozsudok v celom
rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Po

doplnení dokazovania bol žalobca rozsudkom OS Svidník z 1.8.2012, č. k. 2T/82/2010-384 opätovne
oslobodený spod obžaloby OP Svidník. Citovaný rozsudok nadobudol právoplatnosť 1.8.2011. Žalobca
bol vo výkone väzby od 3.4.2010 do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho v roku 2010 bol vo väzbe
273 dní a v roku 2011 bol vo väzbe 12 dní. Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdyzamestnanca v hospodárstve SR za rok 2009 ( teda za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom bol
žalobca vo výkone väzby 273 dní ) predstavuje hodnotu 24,82 eura ( 744,50 : 30 ). Za 273 dní za rok
2010 má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona najmenej vo výške

6 775,86 eura ( 273 x 24,82 ). Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve SR za rok 2010 ( teda za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom bol žalobca vo
výkone väzby 12 dní ) predstavuje hodnotu 25,63 eura ( 769 : 30 ). Za 12 dní za rok 2011 má žalobca
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona najmenej vo výške 307,56 eura ( 12
x 25,63 ). Náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu predstavuje teda celkove sumu 7 083,42 eura. ( 6

775,86 + 307,56 ). Vzhľadom k tomu, že podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.... v znení neskorších predpisov je potrebné nárok na
náhradu škody vopred predbežne prerokovať, zaslal žalobca dňa 30.10.2012 prostredníctvom právneho
zástupcu na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody vzniknutú v súvislosti s rozhodnutím o väzbe na základe vyššie citovaných uznesení
OS Svidník a KS Prešov. Táto žiadosť bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená dňa 2.11.2012.

Ministerstvo spravodlivosti SR ich žiadosti nevyhovelo, čo vyplýva z oznámenia o výsledku predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody z 15.4.2013, sp. zn. 10576/2013/34, ktoré im bolo doručené dňa
19.4.2013. Vzhľadom ku skutočnosti, že príslušný orgán štátu neuspokojil nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy, uplatňuje žalobca touto žalobou náhradu nemajetkovej ujmy v sume 7 083,42
eura. Žalobca si rovnako uplatňuje aj samostatný nárok na trovy konania za právne zastupovanie pri

predbežnom prerokovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý právne odôvodňuje ustanovením
§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako príslušenstvo pohľadávky, ktoré tvoria náklady spojené s jej
uplatnením vo výške 293,96 eura za žiadosť zo dňa 30.10.2012 vo výške 237,34 eura + rež. paušál 7,63
eura + 20 % DPH. Uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn. 7C/150/2013-48 zo dňa 2.4.2014, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 1.5.2014, súd pripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalovaná je povinná

zaplatiť žalobcovi sumu 7 083,42 eura s 5,75 % úrokom z omeškania ročne od 3.5.2013 do zaplatenia to
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Predmetom konania bol nárok žalobcu proti žalovanej
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7 083,42 eura s príslušenstvom.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého na základe

uznesenia Obvodného oddelenia PZ v K. z X.X.XXXX, Q.: B.-XXX/GE-SK-XXXX bolo proti žalobcovi
začaté trestné stíhanie pre pokračujúci prečin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver,
že
1/ v stave po požití alkoholických nápojov dňa 2.4.2010 v čase okolo 23.00 hod. v kuchyni rodinného

domu č. p. XX v obci M., okres G. držiac popod krk škrtil manželku G. O., pričom jej opakovane nadával
rôznymi vulgárnymi nadávkami, vyhrážal sa jej zabitím, ujmou na zdraví „že nech vypadne z domu, že
celú rodinu postrieľa, tu zdochneš, tu ťa krv zaleje“, kde keď ju chcel udrieť do oblasti tváre, tak mu v tom
zabránila jej dcéra R. G., kde tieto potom zo strachu o svoj život a zdravie utiekli na poschodie domu, do
detskej izby, v ktorej sa zamkli aj s maloletým Z. O., pričom Z. O. búchajúc na dvere tejto izby opakovane

kričal, že „nech všetci vypadnú z domu, že ich tam podpáli, pozabíja ich, že nech zdochnú“,
2/ v stave po požití alkoholických nápojov dňa 3.4.2010 v čase okolo 12.00 hod. v kuchyni rodinného
domu č. p. XX v obci M., okres G. sa päsťou zahnal na manželku G. O., pričom jej opakovane nadával
rôznymi vulgárnymi nadávkami, vyhrážal sa jej zabitím, ujmou na zdraví, „že tu zdochneš, tu ťa krv
zaleje, tu ťa zabijem, vystrieľam celú tvoju rodinu“, kde následne opakovane nadával rôznymi vulgárnymi

nadávkami, vyhrážal sa zabitím, ujmou na zdraví jej dcére B. G., „že ti takú prijebem , že ťa tu zaleje krv,
že ťa zabijem, vypadni z domu“, a následne G. O., jej dcére B. G., jej maloletej dcére R. G. kričal, „že
nech idú preč, že ich pozabíja, postrieľa ich, nech vypadnú z jeho domu, že ich podpáli , že neostane tam
kameň na kameni“, kde tieto zo strachu o svoj život a zdravie ušli a zavolali políciu, pričom agresívne,
opilecké správanie sa, nadávanie, vyhrážanie sa smrťou, ujmou na zdraví vzbudilo vo G. O., v B. G.,

v maloletej R. G. a v maloletom Z. O. dôvodnú obavu, že Z. O. svoje vyhrážky aj vykoná, čím v nich
vzbudil dôvodnú obavu o ich život a zdravie, kde pri predmetných incidentoch neutrpeli zranenia, ktoré
by si vyžiadali lekárske ošetrenie, teda, skupine obyvateľov sa vyhrážal smrťou a spôsobením škody
veľkého rozsahu, a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania.

4. Zo zápisnice o výsluchu obvineného zo dňa 3.4.2010 súd zistil, že žalobca podal sťažnosť proti
uzneseniu o začatí trestného stíhania z dôvodu, že toto uznesenie sa nezakladá na pravde. Žalobca
ďalej pri svojom výsluchu poprel spáchanie skutkov slovami „nie je pravda, že by som sa mal vyhrážaťsvojej manželke a mojim deťom dňa 2.4.2010 v rodinnom dome č. p. XX v M.“ a ďalej uviedol, že dňa
3.4.2010 nikomu nenadával.

X. Uznesením Okresnej prokuratúry vo G. sp. zn. Pv A./XX-X zo dňa 4.4.2010 bola sťažnosť žalobcu
zamietnutá ako nedôvodná, predovšetkým s poukazom na trestné oznámenie a výpovede poškodených,
z ktorých vyplýva dôvodné podozrenie, že sa stal skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, že
skutku sa dopustil obvinený a že týmto skutkom bol spáchaný trestný čin, ktorého kvalifikácia bude ešte
spresnená v priebehu ďalšieho konania.

6. Zo zápisnice o výsluchu obvineného dňa 6. apríla 2010 na Okresnom súde Svidník súd zistil, že
žalobca uviedol, že všetko čo je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia nie je pravdou, všetko si
to manželka aj s dcérami vymysleli. Je to motivované tým, že ho chcú z domu dostať, aby sa tam už
nikdy nemohol vrátiť.

7. Uznesením Okresného súdu Svidník zo dňa 6.4.2010, č. k. XTp/XXX/XX-XX bol žalobca vzatý z
dôvodov uvedených v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. do väzby, ktorá začala dňom 3.4.2010 o 12.20
hod. Toto uznesenie bolo odôvodnené obavami, že obvinený by mohol v trestnej činnosti pokračovať.
Dôvodom toho záveru bolo, že......obvinený spáchanie skutkov popiera a podľa odpisu registra trestov
bol v posledných desiatich rokoch trikrát súdne trestaný , okrem iného aj pre prečin násilia proti skupine

obyvateľov, pričom skutku sa krátko dopustil potom, čo bol dňa 22.12.2009 podmienečne prepustený z
výkonutrestuodňatiaslobodyuloženéhomuzatentotrestnýčin......obvinenývkrátkomčasovomúseku,
prakticky niekoľkých hodín so stupňujúcou sa intenzitou, opakovane sa vyhrážal svojej manželke, ako aj
deťomublíženímnazdraví,čizabitím......konkrétnymiskutočnosťamiodôvodňujúcimiobavusúokolnosti
spojené s tým, že obvinenému už trest za protiprávne konanie bol uložený , no ten zjavne neviedol k

jeho náprave, nakoľko je odôvodnene podozrivý, že v skúšobnej dobe sa dopustil opätovne násilnej
trestnej činnosti na istých osobách.......vzhľadom na odôvodnenú potencionálnu hrozbu opakovania
jeho protiprávneho konania je vzatie do väzby opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného
konania.....

8. Dňa 12.1.2011 vyhlásil Okresný súd vo Svidníku na hlavnom pojednávaní oslobodzujúci rozsudok,
ktorým oslobodil žalobcu spod obžaloby Okresného prokurátora vo Svidníku zo dňa 22.7.2010, č. k. Pv
XXX/XX-XX. Po vyhlásení rozsudku súd vydal toho istého dňa na hlavnom pojednávaní príkaz, ktorým
podľa § 79 ods. 2 piata veta Tr. por. prepustil žalobcu ihneď z väzby na slobodu. Žalobca bol vo výkone
väzby od 3.4.2010 do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho v roku 2010 bol vo väzbe 273 dní a v

roku 2011 bol vo väzbe 12 dní. Proti oslobodzujúcemu rozsudku z 12.1.2011, č. k. 2T/82/2010-331 podal
Okresný prokurátor vo G. odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove uznesením z 24.1.2012,
č. k. 2To/19/11-350 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

9. Žalobca bol rozsudkom OS Svidník z 1.8.2012, č. k. XT/XX/XXXX-XXX oslobodený spod obžaloby
OP Svidník, podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, lebo skutok nie je trestným činom. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť 1.8.2011.

10. Žalobca bol vo výkone väzby od 3.4.2010 do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho v roku 2010 bol

vo väzbe 273 dní a v roku 2011 bol vo väzbe 12 dní. Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2009 ( teda za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom
bol žalobca vo výkone väzby 273 dní ) predstavuje hodnotu 24,82 eura ( 744,50 : 30 ). Za 273 dní za
rok 2010 žalobca vyčíslil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona vo výške 6
775,86 eura ( 273 x 24,82 ). Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v

hospodárstve SR za rok 2010 ( teda za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom bol žalobca vo výkone
väzby 12 dní ) predstavuje hodnotu 25,63 eura ( 769 : 30 ). Za 12 dní za rok 2011 má žalobca vyčíslil
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 307,56 eura ( 12 x 25,63 ), spolu 7 083,42 eura. ( 6
775,86 + 307,56 ).

11. Žalobca listom zo dňa 30.10.2012 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
vzniknutú v súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Táto žiadosť bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená
dňa 2.11.2012. Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti nevyhovelo, čo vyplýva z oznámenia o výsledkupredbežného prerokovania nároku na náhradu škody z 15.4.2013, sp. zn. 10576/2013/34, ktoré bolo
žalobcovi doručené dňa 19.4.2013.

12. Žalobca si ďalej uplatnil aj samostatný nárok na trovy konania za právne zastupovanie pri
predbežnom prerokovaní žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, ako príslušenstvo pohľadávky, ktoré tvoria náklady spojené s jej uplatnením vo výške 293,96
eura za žiadosť zo dňa 30.10.2012 vo výške 237,34 eura + rež. paušál 7,63 eura + 20 % DPH.

13. V konaní bol vypočutý žalobca, ktorý uviedol, že je toho názoru, že má nárok na náhradu uplatnenej
nemajetkovej ujmy. Ďalej uviedol, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustil. Čo sa týka predchádzajúcej
trestnej činnosti, myslí si, že bol neprávom odsúdený, mal manželské problémy, už asi tri roky je
rozvedený. Vo väzbe bol viac ako deväť mesiacov, po prepustení zrušil živnosť, pracoval príležitostne
na základe dohôd, býva v M. č.d. XX s manželkou a deťmi. S deťmi vychádza dobre a má veľmi dobré
vzťahy so spoluobčanmi.

14. Z vyjadrenia žalovanej zo dňa 28.10.2013 súd zistil, že táto namieta uplatnený nárok z dôvodu,
že žalobca si vzatie do väzby sám zavinil. Pre posúdenie, či si obvinený zavinil väzbu sám, sú
významné skutočnosti, ktoré sú predpokladom pre vzatie obvineného do väzby, prípadne pre jej trvanie
či predĺženie. Tieto skutočnosti sú odlišné od skutočností, ktoré sú predpokladom pre začatie trestného

stíhania a pre vznesenie obvinenia, ku ktorému dôjde v prípade, ak konkrétne skutočnosti nasvedčujú
tomu, že bol určitou osobou spáchaný trestný čin ( viď napr. rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR zo dňa
28.5.2003, sp. zn. 25 Cdo 1002/2012, publikované v časopise Sodní judikatura pod č. 106, ročník 2003 ).
Súdrozhodujúcionárokunanáhraduškodypritomvychádzazrozhodnutiaoväzbevydanéhovtrestnom
konaní, bez toho, aby bol oprávnený preskúmať, či a ktoré väzobné dôvody trvali. Zaoberá sa len tým,

či poškodený sám zavinil niektorý z väzobných dôvodov, ktoré súd rozhodujúci o väzbe považoval za
naplnený. Počas celého trestného konania nikdy nebola spochybnená skutočnosť, že reálne došlo k
takémuto správaniu žalobcu. A práve toto žalobcom zavinené správanie spolu s ďalšími skutočnosťami
boli súdom správne vyhodnotené ako dôvod väzby. Rozhodnutia o väzbe nie sú rozhodnutiami o vine,
súd posudzuje iné skutočnosti pri rozhodovaní o väzbe a iné pri rozhodovaní o vine a treste. Súd síce

dospel k záveru, že toto konanie žalobcu nenaplnilo znaky trestného činu, pričom toto správanie by
mohlo byť posúdené ako priestupok, avšak vzhľadom na uplynutie premlčacej doby na prejednanie
tohto priestupku nebolo vec možné postúpiť príslušnému orgánu, tento záver sa naplno prejavil v
oslobodzujúcom rozsudku. To však nič nemení na skutočností, že toto správanie žalobcu dostatočne
odôvodňovalo jeho väzobné stíhanie. Žalobca bol od roku 2006 trikrát odsúdený, naposledy vo veci

Okresného súdu Svidník, sp. zn. XT/X/XX za prečin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359
ods. 1 Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10
mesiacov. Správanie, pre ktoré bol vzatý do väzby, sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného
prepustenia. Ďalej žalovaná poukázala na to, že žalobca nepodal proti rozhodnutiu o vzatí do väzby
sťažnosť. Podľa názoru žalovanej v tomto prípade ide o nepochybné zavinenie si väzby samotným

žalobcom a teda žalobca nemá nárok na náhradu škody spôsobenej namietaným rozhodnutím o väzbe.
Podľa žalovanej pri starostlivom zohľadnení všetkých okolností prípadu existovali až do právoplatného
oslobodenia žalobcu spod obžaloby dôvody väzby, ktoré si zavinil sám žalobca a teda v zmysle § 8
ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. je v tomto prípade vylúčené priznanie nároku na odškodnenie,
nakoľko žalobcovi nevzniklo v tejto súvislosti právo na náhradu škody. Žalovaná ďalej poukázala na

to, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je povinnosťou žalobcu preukázať reálnu existenciu škody
vzniknutej v príčinnej súvislosti s napadnutým nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci. Pre priznanie nároku škody spočíva na žalobcovi tak povinnosť
tvrdenia ako aj dôkazná povinnosť na preukázanie tvrdení, pričom tieto doposiaľ nesplnil. Pre záver
o vzniku nemajetkovej ujmy nepostačuje žalobcovo tvrdenie, že došlo k zásahu do niektorého z jeho

garantovaných práv, pretože aj preukázaný zásah do práv žalobcu predstavuje iba možnú príčinu
vzniku ujmy, ale nie ujmu samotnú. Ak by aj v súvislosti s predmetným rozhodnutím a postupom
došlo k neprimeranému zásahu do práv žalobcu ( čo ale žalovaná spochybňuje ), má žalovaná za to,
že zákon nespája s nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom akúsi prezumpciu
vzniku ujmy sú nezákonné rozhodnutia či nesprávne úradné postupy, v dôsledku ktorých jednoducho

reálna ujma nevznikne. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik konkrétnej nemajetkovej ujmy,
ktorá mu vznikla v súvislosti s namietaným rozhodnutím o väzbe. Žalovaná ďalej podotkla, že náhrada
nemajetkovejujmyvpeniazochpredstavujesubsidiárnukompenzáciu,pričomžalobcanepreukázal,žev
tomto prípade nie je dostatočnou satisfakciou samotný oslobodzujúci rozsudok. V zmysle ustanovenia §17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je v tom ktorom prípade dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Žalovaná ďalej poukázala na ustanovenie § 17 ods. 4

zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého zákonodarca explicitne vymedzuje maximálnu hranicu výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď určuje, že táto nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým sa
rozumiezákonč.215/2006Z.z.oodškodňovaníosôbpoškodenýchnásilnýmitrestnýmičinmi.Pokiaľide
o uplatnený nárok na náhradu trov predbežného prerokovania nároku vo výške 293,96 eura, odhliadnuc

od toho, že reálna úhrada nebola preukázaná, dáva žalovaná do pozornosti ustanovenie § 18 ods. 3
veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého je zrejmé, že zákonodarca vzhľadom na špecifickosť
inštitútu predbežného prerokovania, nepovažuje za účelné uhrádzať poškodenému náklady spojené s
predbežným nárokom na náhradu škody.

15. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania.

16. V podaní zo dňa 16.10.2014 žalovaná ďalej uviedla, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie
predpokladov pre priznanie nárokov na náhradu škody. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom, ako zodpovednosti
objektívnej, je kumulatívne splnenie 3 podmienok a to: existencie nezákonného rozhodnutia,

nesprávneho úradného postupu resp. rozhodnutia o väzbe, existencie škody a existencie príčinnej
súvislosti. K záveru, že si poškodený zavinil väzbu, postačuje, ak zavinil naplnenie dôvodu, pre ktorý
bol vzatý do väzby. Dobu konania, ktorým si poškodený zavinil väzbu, zákon nijako nešpecifikuje a
teda ani neobmedzuje. Ten, na kom bola vykonaná väzba, si môže zaviniť väzbu sám aj konaním,
ku ktorému došlo pred zahájením trestného stíhania ( rozsudok NSČR zo dňa 29.1.2009 sp. zn.

25Cdo 3038/2006 ). Podľa názoru žalovanej kriminálna minulosť žalobcu opakovane páchajúceho
trestnú činnosť ( od roku 2006 bol trikrát súdne trestaný ) a to aj násilnú, pričom ku konaniu opísanú
v skutkovom základe ( ktoré síce nebolo vyhodnotené ako trestný čin, ale nebolo spochybnené, že k
nemu došlo a malo byť posúdené ako priestupok ) došlo v čase plynutia skúšobnej doby podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na 10 rokov za spáchanie trestného činu násilia proti

skupine obyvateľov ako aj závažnosť šetreného trestného činu a osoby poškodených odôvodňovali
jeho vzatie do väzby, s čím sa riadne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia tak prvostupňový
ako aj druhostupňový súd. Žalovaná ďalej poukázala na to, že žalobca nepodal proti rozhodnutiu o
väzbe sťažnosť, preto je na ťarchu účastníka ak tak neurobil. Žalobca na podanej žalobe zotrval v
celom rozsahu a v písomnom podaní zo dňa 6.2.2014 poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž

20/2010, podľa ktorého k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka
„princíp právnej istoty“ a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného
(retroaktívneho ) pôsobenia právnych predpisov. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu
zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver,
že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. Podľa

štandardného normotvorného prístupu sa pri časovom strete dvoch právnych predpisov novou úpravou
spravujú aj vzťahy založené zrušenou normou. Táto úprava vstupuje do právnych vzťahov vzniknutých
v minulosti s tým, že odo dňa svojej účinnosti ich môže novo regulovať - meniť, dopĺňať, rušiť, spájať s
nimi iné práva a povinnosti atď. Za legislatívne korektné však možno považovať iba také riešenie, aby
samotný vznik vzťahov a práva z nich vyplývajúce do účinnosti neskoršieho predpisu, sa posudzovali

podľa zrušenej úpravy ( rozsudok NS SR z 1. apríla 2009, sp. zn. 6 Sžhuv 1/2008 ). Vzhľadom na
uvedený princíp zákazu retroaktivity a ochrany nadobudnutých práv, je nevyhnutné posudzovať vznik
práva na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výšku výlučne podľa ustanovení účinných od 1.1.2013, teda
do nadobudnutia účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým bol zákon č. 514/2003 Z. z. novelizovaný.
Ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinné v čase vzniku práva na náhradu škody

priznávalo osobne minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pokiaľ išlo o rozhodnutie podľa § 7 a § 8
citovaného zákona. Rozhodnutím podľa uvedených ustanovení sú rozhodnutia o zatknutí, o treste, o
ochrannom opatrení, o väzbe, zadržanie a iné pozbavenie osobnej slobody. V prípade týchto rozhodnutí
ide o tak závažný zásah do základných ľudských práv a slobôd, že nemožno mať pochybnosti o
tom, že samotné konštatovanie porušenia práva ( § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ) nie je

dostatočným zadosťučinením. Zákonodarca preto túto skutočnosť vyjadril stanovením minimálnej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v odseku 4 bez toho, aby sa pre jej priznanie vyžadovalo bližšie skúmanie
následkov vykonanej väzby. Každá väzba totiž prináša výrazné psychické záťažové momenty ako
strach z neznámeho, strach a nedôvera, zážitok zo straty slobody ( nemožnosť ovplyvňovať svojunajbližšiu budúcnosť ), separácia od blízkych alebo dôležitých osôb a rodiny, vytrhnutie zo životného
kontextu/obmedzenia životných plánov, uvedomenie si sociálnych, profesijných i finančných dôsledkov
uväznenia, potupa byť zavretý alebo iné ponižujúce zážitky. Aj keď je pravda, že na každého jednotlivca

vplýva väzba odlišne, u každého sa či už vo zvýšenej alebo zníženej miere vyskytujú uvedené záťažové
momenty. Uvedené má však význam jedine pre posúdenie vyššej ako minimálnej výšky nemajetkovej
ujmy. K zavineniu väzby samotným žalobcom, ktoré v konaní žalovaná namietala uvádza, že zavinenie
väzby podľa § 8 ods. 6 písm. a) citovaného zákona nemožno stotožňovať s dôvodmi väzby v zmysle
§ 71 ods. 1 Trestného poriadku. Zákon č. 514/2003 Z. z. totiž nevyžaduje pre vznik zodpovednosti za

škodu, aby išlo o nezákonné rozhodnutie o väzbe, ale postačuje, že osoba bola zo zákonných dôvodov
vo väzbe, a zároveň došlo k jej oslobodeniu spod obžaloby. Slovenská republika ako právny štát na
seba prevzala záväzok, že aj v prípade zákonného rozhodnutia bude zodpovedať za ujmu, ktorá vznikne
takým výrazným zásahom do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, akým je obmedzenie
osobnej slobody v podobe väzby, za predpokladu, že sa u poškodenej osoby nepreukáže podozrenie
zo spáchania trestného činu.

17. Zavinenie väzby v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona číslo 514/2003 Z. z. nemožno vykladať tak
extenzívne, ako to uvádza žalovaná, pretože vo svojej podstate je existencia každého dôvodu väzby
naviazaná na konkrétne správanie obvineného. Pri takomto výklade by sme nevyhnutne museli dospieť
k záveru, že pri všetkých väzobných dôvodoch je väzba zo strany obvineného zavinenou a štát by sa

tým úspešne vyhol svojej objektívnej zodpovednosti za obmedzenie osobnej slobody osoby, ktorá v
konkrétnom trestnom konaní nebola uznaná vinnou. V konkrétnej veci bola väzba žalobcu odôvodnená
existenciou „dôvodnej obavy vyplývajúcej z jeho predchádzajúceho konania, ako aj ďalších konkrétnych
skutočností, že bude aj naďalej pokračovať v páchaní predmetnej trestnej činnosti ( § 71 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku.“ Protiprávnosť správania žalobcu sa nepreukázala a bývalá manželka, ktorá

opakovane verbálne konflikty vyprovokovávala a následne privolávala orgány polície, dosiahla opätovne
to, o čo sa dlhodobo usilovala, teda obmedzenie osobnej slobody žalobcu, čím sa ho chcela zbaviť z
domu, ktorý žalobca kúpil, opravil a poškodenú aj s deťmi prichýlil. Je treba podotknúť, že žalobca nikdy
( a to potvrdila aj bývalá manželka ) jej, ani nikomu inému fyzicky neublížil a išlo stále len o verbálne
konflikty vyplývajúce z rodinných nezhôd. Žalobca nie je násilník, ale obeť svojej veľkorysosti. Dôvodná

obava, že žalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti, preto nie je dostačujúca pre vyhodnotenie, že
žalobca si väzbu zavinil, napriek tomu, že táto skutočnosť predstavuje dôvod väzby. V žalobe si žalobca
uplatnil okrem vzniknutej nemajetkovej ujmy aj príslušenstvo svojej pohľadávky, a to náklady spojené s
jejuplatnenímvsúlades§121ods.3Občianskehozákonníka.Žalovanávosvojomvyjadreníuvádza,že
žalobca nijako nepreukázal, že tieto náklady ( trovy právneho zastúpenia ) skutočne uhradil. Zo žaloby

pritom vyplýva tvrdenie žalobcu, aby došlo k zaplateniu odmeny trov právneho zastúpenia, rozhodne
však došlo k vzniku záväzku žalobcu na ich uplatnenie.

18. Rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn. 7C/150/2013-72 zo dňa 20.10.2014 súd rozhodol tak,
že: I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 7 083,42 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,75

% ročne z dlžnej sumy od 3.5.2013 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 293,96 eura do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. III. Žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1 569,44 eur ( trovy právneho zastúpenia )
na účet právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku, advokáta, č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS:XXXXX
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

19. Krajský súd Prešov, uznesením sp. zn. 8Co/167/2015-127 zo dňa 31.3.2016, zrušil rozsudok
prvostupňového súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia uviedol, že rozhodujúcou
skutočnosťou v zmysle ustanovenia § 8 ods.6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. je, či si osoba väzbu
zavinila sama.

20. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

21. Prvostupňový súd bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd

nevyhodnotil vykonané dôkazy v súvislosti s tým a najmä, či konanie opísané v uznesení Okresného
súdu Svidník zo dňa 6.4.2010, č.k. 0Tp 132/10-16 o vzatí do väzby malo, či nemalo za následok, že si
žalobca väzbu zavinil sám.22. Po vrátení veci súd v naznačenom smere opätovne vyhodnotil vykonané dôkazy a k dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná, a to z nasledovných dôvodov.

23. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia čl. 40 ods.2 Listiny základných práv a
slobôd, čl. 50 ods.2 Ústavy SR, čl. 36 ods.3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods.3 Ústavy
SR, § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 31.12.2012 / ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“ / , § 2 zákona o
zodpovednosti za škodu, § 3 ods. 1, písm. c/ zákona o zodpovednosti za škodu, § 3 ods.2 zákona o

zodpovednosti za škodu, § 4 ods.1, písm. a/, bod 1 zákona o zodpovednosti za škodu, § 8 ods.5, písm.
b/ a ods. 6 písm. a/ zákona o zodpovednosti za škodu, § 15 ods.1 zákona o zodpovednosti za škodu, §
16 ods.1 zákona o zodpovednosti štátu, § 17 ods.1 , ods. 2, ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu,
§ 25 ods.1 zákona o zodpovednosti za škodu, oznámenia Štatistického úradu SR zo dňa 4.3.2010 č.
XXX/XXX/.XXXX, oznámenia Štatistického úradu SR zo dňa 3.3.2011 č. XXX/XXX/XXXX, § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 3 ods.1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení platnom od 1.1.2009, § 121

ods.3 Občianskeho zákonníka a § 215 ods.1 CSP a dospel k nasledovným záverom.

24. Z vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav zhodný s tým, ako ho v podanej žalobe opísal
žalobca. Genéza trestného konania, ktoré bolo vedené proti žalobcovi bola v konaní preukázaná
pripojeným trestným spisom a medzi účastníkmi nebola sporná. Rovnako žalovaná nenamietala

vyčíslenie uplatnenej nemajetkovej ujmy. Sporným bol medzi účastníkmi právny základ žaloby, teda /ne/
existencia zodpovednosti žalovanej za uplatnenú nemajetkovú ujmu žalobcu spôsobenú rozhodnutím
o väzbe a nárok žalobcu na zaplatenie sumy 293,96 eura ako príslušenstvo pohľadávky.

25.Žalobcasitedapodanoužalobouuplatnilprotižalovanejnároknanáhraduškody-nemajetkovúujmu

z právneho dôvodu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, pretože žalobca bol
oslobodený spod obžaloby.

26. Zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla v dôsledku rozhodnutia o väzbe v trestnom konaní
je svojou povahou občianskoprávny vzťah. Vyššie citovaný zákon o zodpovednosti za škodu je vo

vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, a preto ak tento špeciálny zákon nemá vlastnú
úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom. Z hľadiska časovej účinnosti bolo potrebné
na predmetnú vec aplikovať zákon o zodpovednosti za škodu účinný ku dňu vzniku škody, teda ku dňu
3.4.2010 / začiatok väzby/, pretože ide o hmotnoprávny predpis. Nárok na náhradu škody je potrebné
vždy vopred prerokovať, a ak predbežné prerokovanie nevedie k uspokojeniu nároku, poškodený má

právo obrátiť sa so svojim nárokom na súd. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu je absolútnou objektívnou zodpovednosťou / bez ohľadu na zavinenie/, ktorej sa nie je
množné zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom splnení troch podmienok, a to v danom prípade
väzobné stíhanie poškodeného a jeho oslobodenie spod obžaloby, pričom zákon nerozlišuje medzi
dôvodmi oslobodenia obvineného spod obžaloby /právne kvalifikovaná udalosť/, vznik škody a príčinná

súvislosť.

27. Právo na náhradu škody spôsobenej orgánom pri výkone verejnej moci je základným právom podľa
čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.

28. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce
do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt
trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje
do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to tým skôr, ak sa jedná o
obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Je potrebné

zdôrazniť, že na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať
trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak
sa ukážu ich predpoklady ako mylné a nesprávne. Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom
vôbec podrobiť, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť
nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený / ÚS ČR,

nález sp.zn. I.ÚS 554/04 z 31.3.2005/.29.Právnymrámcompreposúdenieodôvodnenostižalobybol osobitnýprávnypredpis,ktorýmje zákon
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci / ďalej len zákon / a
Občiansky zákonník ako všeobecný právny predpis.

30. V zmysle rozhodovacej praxe súdov, nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného
stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR č. 4 M Cdo 15/2009, 4 Cdo 183/2009, 3 Cdo 194/2010). Rovnako možno vyvodiť,
že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vzatí do väzby pre

nezákonnosť, ak k oslobodeniu došlo z dôvodu, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v
uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca (rozsudok Najvyššieho súdu SR
1 Cdo 53/93 z 28. júna 1993). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru
ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej
ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu.

Trestné stíhanie a v rámci neho aj výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca
avyvolávajúajďalšienegatívnedopadynajehoosobnýživot.Vprípadochnemajetkovejujmysavyužíva
satisfakčná funkcia peňazí / rozsudok NS SR zo dňa 28.6.2007 sp.zn. 30 Cdo 1522/2007/. Východiská
právnej úpravy vystihli české súdy, keď konštatovali, že ak sa trestné stíhanie ukázalo ako nedôvodné,
bola nedôvodná tiež samotná väzba ako prostriedok vedúci k vyšetreniu údajnej trestnej činnosti (...) je

totiž potrebné vychádzať z toho, že nebyť samotného trestného stíhania, nebol by jednotlivec podrobený
povinnosti znášať jednotlivé procesné úkony, či uplatnenie obmedzujúcich inštitútov vrátane výkonu
samotnej väzby (nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 590/08 z 17.6.2008; zhodne R 125/2011, rozsudok veľkého
senátu NS ČR sp. zn. 31 Cdo 3916/2008 z 11. 5. 2011). Tento názor sa prejavil aj v slovenskej súdnej
praxi: Pokiaľ sa trestné stíhanie ukázalo ako nedôvodné, bola nedôvodná taktiež samotná väzba ako

prostriedok vedúci k vyšetreniu údajnej trestnej činnosti. (Krajský súd v Trenčíne, sp. zn. 3 C 118/2008,
rozsudok z 25.3.2010). To znamená, že nárok na odškodnenie za väzbu, ak bolo trestné stíhanie
zastavené alebo obvinený bol spod obžaloby oslobodený, sa priznáva, aj keď rozhodnutie o väzbe
bolo zákonné (R 13/2009, rozsudok NS SR sp.zn. 4 Cdo 177/2005 z 31.5.2007). Pritom skutočnosť,
že v čase začatia trestného stíhania sa väzba javila dôvodná nemení nič na tom, že obvinený bol

v konečnom dôsledku spod žaloby oslobodený a v takom prípade je preto nutné konštatovať, že sa
jednalo o nezákonné obmedzenie osobnej slobody, pričom nejde o prípad, že by si obvinený spôsobil
obmedzenie osobnej slobody výlučne vlastným zavinením (napr. útekom a podobne), a preto takému
obvinenému patrí nárok na odškodnenie za väzbu (Krajský súd v Žiline, rozsudok sp. zn. 9 Co 52/2010
z 25.3.2010).Medzi prípadmi, v ktorých právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy nevzniká (§ 8

ods. 6) zaujíma osobitné miesto prípad zavinenia si väzby samotným obvineným. Ide o to, či žalobca
svojim konaním ovplyvnil postup orgánov v činných v trestnom konaní tak, že bez tohto jeho konania by
k rozhodnutiu o väzbe nedošlo. Staršia rozhodovacia prax (R 35/1977, Plsf 3/77) konštatovala, že väzbu
si zavinil sám napríklad ten, u koho je preukázané jeho konanie spočívajúce napr. v tom, že zastrašoval
svedkov, pôsobil na znalca, odstraňoval dôkazy. Zároveň však uviedol aj to, že nemožno hovoriť o

zavinení si väzby iba preto, že sa obvinený „k spáchaniu činu nepriznal alebo odmieta vypovedať, čím
vzbudzuje dôvodné obavy, že by mohol mariť vyšetrovanie“. Ďalšie rozhodnutie konštatuje: Nemožno
jednoznačne vidieť zavinenie väzby už v tom, že nariadenie väzby bolo odôvodnené tým, že ide o
osobu niekoľkokrát trestanú pre majetkové trestné činy a že teda vzhľadom na osobu páchateľa je
nebezpečenstvo, že by sa mohol pokúsiť o útek alebo by sa mohol skrývať, aby sa vyhol trestnému

stíhaniu alebo trestu a že je dôvodná obava, že by mohol i naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti
obdobnej povahy. Pri rozhodovaní o náhrade škody za väzbu nemožno pre posúdenie otázky zavinenia
väzby mechanicky preberať dôvody, o ktoré sa opieralo rozhodnutie o väzbe, naopak vždy je potrebné
zisťovať, či došlo k určitému konkrétnemu konaniu, ktorým obvinený zadal príčinu k väzbe (R 20/1981,
stanovisko sp. zn. Cpj f 145/78, bod 3).

31. Podľa § 8 ods.5, písm. b/ zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby. V danom prípade
sú predpokladmi zodpovednosti za škodu: rozhodnutie o väzbe, vykonanie väzby, oslobodenie spod
obžaloby, vznik škody /nemajetkovej ujmy/ a príčinná súvislosť medzi väzbou a škodou /nemajetkovou

ujmou/.

32. Ustanovenie § 6 ods.2 zákona o zodpovednosti za škodu, týkajúce sa povinnosti podať riadny
opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu sa nevzťahuje na väzbu.33. Pokiaľ ide o zavinenie väzby podľa § 8 ods.6 písm. a/ zákona o náhrade škody, súd sa stotožňuje
s názorom žalobcu, že zavinenie väzby nemožno stotožňovať s dôvodmi väzby podľa § 71 ods.1

Trestného poriadku. Zákon o zodpovednosti za škodu nevyžaduje pre vznik zodpovednosti za škodu
nezákonné rozhodnutie o väzbe. Postačuje, ak osoba bola zo zákonných dôvodov vo väzbe a došlo k
jej oslobodeniu spod obžaloby. Napokon, konanie žalobcu nebolo kvalifikované ani ako priestupok.

34. Extenzívny výklad § 8 ods.6 písm. a/ zákona o náhrade škody by prakticky znamenal, že každá

väzba je zavinená / čo i len z nedbanlivosti/, pretože jej dôvody sú viazané na konkrétne správanie
obvineného. Trestný poriadok podmieňuje možnosť vzatia obvineného do väzby existenciou dôvodnej
obavy vyplývajúcej z konania obvineného alebo z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej
nežiaducej forme správania označovanej ako dôvod väzby. V takomto prípade by sme skutočne museli
dospieť k záveru, že každá zákonná väzba je obvineným zavinená, a teda štát by sa vyhol svojej
objektívnej zodpovednosti za zásah do základných ľudských práv a slobôd osoby, ktorá v konečnom

dôsledku nebola právoplatne uznaná vinnou. Takýto výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom
predmetného zákona. Súd je toho názoru, že obvinený má proti štátu zásadne právo na náhradu
škody /nemajetkovej ujmy/ v príčinnej súvislosti s trestným konaním, ktorému sa musel podrobiť, a ktoré
neviedlo k jeho právoplatnému odsúdeniu.

35. K výkladu zavinenia väzby sa vyjadril Ústavný súd ČR tak, že tento termín by mal byť chápaný
ako spôsobenie si / zadanie príčiny / vzatia do väzby a mal by byť vykladaný reštriktívne, resp. tak,
aby samotný aspekt zavinenia neznamenal vo svojej podstate popretie úmyslu zákonodarcu založiť
zodpovednosť štátu i za zákonné rozhodnutie o väzbe / nález ÚS zo dňa 6.9.2011, sp.zn. PL.ÚS 11/10/.

36. Z pripojeného trestného spisu je zrejmé, že uznesením Obvodného oddelenia PZ K., Q.: B.-XXX/
GE-SK-XXXX zo dňa 3.4.2010 bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie pre pokračujúci prečin násilia
proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

37. Uznesením Okresného súdu Svidník zo dňa 6.4.2010, č. k. XTp/XXX/XX-XX bol žalobca vzatý

z dôvodov uvedených v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku do väzby, ktorá začala dňom
3.4.2010 o 12.20 hod. Toto uznesenie bolo odôvodnené obavami, že obvinený by mohol v trestnej
činnosti pokračovať. Dôvodom toho záveru bolo, že......obvinený spáchanie skutkov popiera a podľa
odpisu registra trestov bol v posledných desiatich rokoch trikrát súdne trestaný, okrem iného aj
pre prečin násilia proti skupine obyvateľov, pričom skutku sa krátko dopustil potom, čo bol dňa

22.12.2009 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu za tento trestný
čin ......obvinený v krátkom časovom úseku, prakticky niekoľkých hodín so stupňujúcou sa intenzitou,
opakovane sa vyhrážal svojej manželke, ako aj deťom ublížením na zdraví, či zabitím......konkrétnymi
skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu sú okolnosti spojené s tým, že obvinenému už trest za protiprávne
konanie bol uložený , no ten zjavne neviedol k jeho náprave, nakoľko je odôvodnene podozrivý, že

v skúšobnej dobe sa dopustil opätovne násilnej trestnej činnosti na istých osobách.......vzhľadom na
odôvodnenú potencionálnu hrozbu opakovania jeho protiprávneho konania je vzatie do väzby opatrením
nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania.....

38. Žalobca bol súdom oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora, ktorá mu kládla za vinu,

že dňa 2.4.2010 v čase okolo 23.00 hod. v kuchyni rodinného domu č. XX v obci M., okr. G. v stave
pod vplyvom alkoholu vulgárne nadával bývalej manželke G. O., ktorú jednou rukou držal pod krkom a
druhou zovretou päsťou jej hrozil, že ju udrie do tváre a vyhrážal sa jej a ostatným členom rodiny, že
ich „podpáli, že tam neostane kameň na kameni, aby vypadli z domu, že celú rodinu postrieľa, že tu
zdochne, že ju krv zaleje.“ Dňa 3.4.2010 v čase okolo 11.20 hod. opäť v stave pod vplyvom alkoholu v

kuchyni rodinného domu M. č. XX, okr. G. sa so zaťatými päsťami zaháňal na G. O., pričom jej vulgárne
nadával a vyhrážal sa jej slovami „tu zdochneš, tu ťa krv zaleje, tu ťa zabijem, vystrieľam celú tvoju
rodinu“. Takisto sa vyhrážal nevlastnej dcére B. G. slovami „ti takú prijebem, že ťa krv zaleje“ a následne
sa bývalej manželke G. O. a jej dcéram B. G. a R. G. vyhrážal, že ich „pozabíja postrieľa, nech vypadnú
z jeho domu, že ich podpáli a že tam neostane kameň na kameni“.

39. Skutok tak, ako je opísaný v podanej obžalobe a v uznesení o vznesení obvinenia je totožný. Žalobca
bol oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným
činom.40. Pokiaľ ide o otázku zavinenia väzby, vychádzajúc z objektívnej zodpovednosť štátu, považuje súd
za právne významné skutočnosti, ktoré boli v konaní nesporne preukázané, a to vykonanie preventívnej

väzby u žalobcu, následné oslobodenie žalobcu spod obžaloby, pretože skutok nie je trestný čin a
neexistencia konkrétneho konania žalobcu mimo rámec stíhaného skutku, ktorým by zavinil / spôsobil,
zavdal príčinu / väzbu. Žalobca bol vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda z
dôvodu preventívnej väzby - z obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý
sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Z pohľadu zavinenia si väzby,

tento dôvod väzby sa zásadne odlišuje od zvyšných dvoch väzobných dôvodov, teda, že ujde alebo sa
bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď
zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest alebo bude pôsobiť na svedkov, znalcov,
spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Prípad
kolúznej alebo útekovej väzby v sebe spravidla konzumuje zavinené konanie obvineného vo vzťahu k
rozhodnutiu o väzbe, ktoré môže byť totožné s dôvodmi väzby / napr. ovplyvňovanie svedkov, pokus o

útek a pod. /. Predmetná vec je však špecifická preto, lebo ide výlučne o preventívnu väzbu. Okolnosti,
ktorými je odôvodnená väzba nemôžu byť bez ďalšieho okolnosťami pre zavinenie väzby v prípade
preventívnej väzby z dôvodu, že v danom prípade skutok nie je trestným činom, ba ani priestupkom.
Inými slovami, podľa výsledku trestného konania sa žalobca nedopustil žiadneho protiprávneho konania,
preto si logicky nemohol bez ďalšieho zaviniť väzbu konaním, ktoré nebolo posúdené ako trestný čin

alebo priestupok. Samotné konanie, ktoré je opísané v rozhodnutí o preventívnej väzbe nemôže byť v
danom prípade zavinením väzby za situácie, že toto konanie nebolo v konečnom dôsledku hodnotené
ako protiprávne. Žalobca sa v priebehu trestného stíhania nedopustil žiadneho konkrétneho konania /
mimo rámec posudzovaného skutku/, ktoré by bolo možné posúdiť ako zavinenie väzby.

41. Ďalšou významnou skutočnosťou pre posúdenie otázky zavinenia väzby, ktorá bola v konaní
preukázaná je to, že žalobca v priebehu celého trestného konania spáchanie skutkov popieral. V
prípade, ak by sa žalobca k spáchaniu skutkov priznal, mohlo by ísť o prípad zavinenia preventívnej
väzby, pretože obvinený by sa dopustil zavineného konania vo vzťahu k procesnému rozhodnutiu o
väzbe. V uvedenej veci žalobca spáchanie skutkov poprel už pri prvom výsluchu a na uvedenom

zotrval až do právoplatného skončenia trestného konania. Priznanie sa k spáchaniu trestného činu
môže byť skutočnosťou, ktorou si obvinený zavinil väzbu / rozhodnutia NS ČR 30 Cdo 827/2014, 30
Cdo 4059/2015/. Napokon aj z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co 161/2013, na ktoré
poukazuje žalovaná je zrejmé, že obvinený „ svojim zavinený konaním prispel k uloženiu väzby najmä
tým, že v priebehu trestného konania sčasti priznal spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu a

ktorý v danom čase vykazoval znaky skutkovej podstaty trestného činu, pripúšťajúc, že pod vplyvom
alkoholu býva agresívny a nevie kontrolovať svoje konanie“ / strana 8 /. Ďalej krajský súd uvádza, že
„berúc do úvahy jeho vlastné vyjadrenie v priebehu trestného konania ...... zastáva súd názor, že žalobca
svojim konaním mimo rámec spáchaného skutku dal príčinu k obavám z vykonania trestného činu....čo
znamená, že svojim zavineným konaním prispel k uloženiu väzby / strana 9/. V predmetnom prípade bol

postoj žalobcu jednoznačný a nemenný počas celého trestného konania, skutky popieral a nedopustil
sa žiadneho konania alebo vyjadrenia, ktorým by dal príčinu na vzatie do väzby.

42. K otázke, či si obvinený väzbu zavinil sám, keď v minulosti páchal obdobnú trestnú činnosť, za
ktorú bol právoplatne odsúdený a je obava, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti zaujal taktiež

stanovisko NS ČR tak, že v uvedenom prípade sa o zavinenie väzby nejedná / rozhodnutia NS ČR 30
Cdo 827/2014 /. Ak by súd prijal názor žalovanej, že žalobca si zavinil väzbu aj svojimi predchádzajúcimi
odsúdeniami z minulosti, prakticky by to znamenalo, že si vopred zavinil všetky prípadné budúce väzby,
čo je v právnom štáte neprijateľné. Týmto súd ale netvrdí, že kriminálna minulosť nemôže byť jedným
z dôvodom väzby, je potrebné však odlišovať dôvody väzby a zavinenie väzby, v opačnom prípade

by každá zákonná väzba bola obvineným zavinená a bol by popretý úmysel zákonodarcu založiť
zodpovednosť štátu i za zákonné rozhodnutie o väzbe.

43. Žalobca bol spod obžaloby oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom. V tejto súvislosti sa
preto javí aj vznesenie obvinenia v konečnom dôsledku za nezákonné / žalobca bol spod obžaloby

oslobodený, lebo skutok nie je trestným činom/. Vzatie do väzby bolo odôvodnené predovšetkým
hrozbou opakovania násilnej trestnej činnosti obvineného, ktoré ale v konečnom rozhodnutí nebolo
právne posúdené ako trestný čin / ani ako priestupok/. Nie je možné v súvislosti s náhradou
nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu bagatelizovať skutočnosť, že konanie žalobcu, pre ktoré boltrestne stíhaný nebolo trestným činom, argumentujúc, že nikdy nebolo spochybnené, že žalobca sa
dopustil takéhoto správania, ktoré odôvodňovalo väzbu. To, že v čase rozhodovania o väzbe existovali
dôvody väzby, nezbavuje štát objektívnej zodpovednosti za výsledok trestného konania, ktoré neviedlo

k právoplatnému odsúdeniu obvineného. Za uvedenej situácie, posudzovať preventívnu väzbu za
zavinenú obvineným je neudržateľné.

44. Rozhodnutím o väzbe bol žalobca pozbavený osobnej slobody, slobody pohybu, kontaktu s blízkymi
osobami, možnosti slobodného rozhodovania sa v osobných záležitostiach a slobody nakladania so

svojim časom, a to na 273 dní.

45. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody, dospel súd k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná.
Žalobca sa nedopustil žiadneho zavineného konania v príčinnej súvislosti s procesným rozhodnutím
o väzbe. Všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu boli v konaní preukázané, to je právna
skutočnosť-vykonanieväzbyaoslobodeniespodobžaloby,nemajetkováujmaabezprostrednápríčinná

súvislosť medzi uvedenou právnou skutočnosťou a nemajetkovou ujmou.

46. Žalobca uplatnil predmetnou žalobou nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za 273 dní väzby
v minimálnej zákonnej výške podľa §17 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu, preto súd bližšie
neskúmal následky väzby. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,

vzhľadom na to, že väzba predstavuje zbavenie osobnej slobody, čo je najzávažnejší zásah do
základných ľudských práv a slobôd / hneď po zbavení života /, preto aj zákonodarca stanovil v zákone
minimálnu výšku nemajetkovej ujmy. Samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným
zadosťučinením s ohľadom na dĺžku výkonu väzby, ale aj s ohľadom na pasívny, resp. zamietavý
postoj žalovanej od právoplatného skončenia trestného konania až doposiaľ vrátane predbežného

prerokovania nároku.

47. Príslušenstvom pohľadávky sú aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré si žalobca v
konaní uplatnil vo výške 293,96 eura za právne zastúpenie advokátom pri predbežnom prerokovaní
nároku na náhradu, za podanie žiadosti zo dňa 30.10.2012 vo výške 237,34 eura + režijný paušál vo

výške 7,63 eura + 20 % DPH, podľa § 9 ods.1, § 10 ods.1, § 14 ods.1 písm. b/, § 16 ods.3, § 18 ods.
3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov / pozri rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 7/99 z 30.3.1999/.

48. Súd mal za preukázané, že žalobca splnil zákonom požadovanú podmienku a pred podaním žaloby

požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku žiadosťou, ktorú žalovaná prevzala dňa 2.11.2012.
Žalovaná do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti nárok žalobcu neuspokojila, preto od 3.5.2013
je v omeškaní.

49. O trovách strán, súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu

trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca mal v konaní plný úspech, preto má nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením.

50. Žalovaná v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu voči

žalovanej zamietol. Alternatívne, aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

51. Podľa názoru žalovanej žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe,
keďže existovala prekážka vo forme zavinenia väzby samotným žalobcom. Otázku zavinenia väzby
bolo potrebné skúmať kompletne a to nielen vo svetle výsledku trestného konania, ale predovšetkým vo

vzťahu ku konaniu žalobcu, ktoré bolo dôvodom vzatia do väzby.

52. Z uznesenia Okresného súdu Svidník, č. k. XTp/XXX/XX-XX zo dňa 06.04.2010, pritom jednoznačne
vyplýva, že toto uznesenie bolo odôvodnené predovšetkým obavami, že obvinený (žalobca) by mohol
v trestnej činnosti pokračovať. V predmetnom uznesení sa výslovne uvádza, že „obvinený spáchanie

skutkov popiera a podľa odpisu registra trestov bol v posledných desiatich rokoch trikrát súdne trestaný,
okrem iného aj pre prečin násilia proti skupine obyvateľov, pričom skutku sa krátko dopustil potom, čo
bol dňa 22.12.2009 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu za tentotrestný čin. Vzhľadom na odôvodnenú potencionálnu hrozbu opakovania jeho protiprávneho konania je
vzatie do väzby opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania."

53. Odvolateľka ďalej poukázala na to, že zavinenie obvineného na vzatí do väzby treba zakaždým
skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý, a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam,
ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval, ktorými sa riadil a v konečnom dôsledku odôvodnil vzatie
obvineného do väzby.

54. V danom prípade súd prvej inštancie zistil u obvineného dôvody, tzv. preventívnej väzby. Zmyslom
tejto väzby je zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná obava vyplývajúca z konkrétnych
skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,
alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil. Uvedený väzobný dôvod sa v určitej
miere odlišuje od zvyšných dvoch väzobných dôvodov a je založený na predpoklade, že účelom
trestného stíhania je i predchádzanie trestnej činnosti", (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

5 Tost 7/2012 zo dňa 08.03.2012).

55. Vo vzťahu k uvedenému odvolaciemu dôvodu, odvolateľka ďalej uviedla, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie prvej inštancie napĺňa prvky vnútornej rozpornosti, kedy v argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie absentuje logická konzistentnosť, čo zakladá

nepreskúmateľnosť a vadnosť rozsudku.

56. K priznanej náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške žalovaná namieta, že súd prvej inštancie sa
pri aplikácii práva dopustil omylu a to tak použitím nesprávneho právneho predpisu ako aj nesprávnym
výkladom právneho predpisu, vzhľadom k tomu, že pri odôvodnení výšky priznanej nemajetkovej

ujmy aplikoval v čase vyhlásenia rozsudku už neplatné ustanovenie § 17 ods. 4 v znení účinnom do
31.12.2012 konštatujúc, že z hľadiska časovej účinnosti bolo potrebné na predmetnú vec aplikovať
zákon o zodpovednosti za škodu účinný ku dňu vzniku škody, teda ku dňu 3.4.2010/začiatok väzby/,
pretože ide o hmotnoprávny predpis.

57. Podľa názoru odvolateľky právo na náhradu nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške vzniká až
rozhodnutím súdu, čo odzrkadľuje jeho konštitutívny charakter a ktorý túto priznáva vzhľadom na všetky
okolnosti daného prípadu podľa vlastnej úvahy.

58. Žalovaná má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, kedy vôbec nepreukázal vznik

nemajetkovej ujmy a uplatnený nárok odôvodnil výlučne minimálnou výškou nemajetkovej ujmy v zmysle
§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalovaná je nútená konštatovať, že samotná výška priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy sumou vo výške 7.083,42 € s prísl. je neobjasnená a nepreskúmateľná.

59. Odvolateľka napokon namietala priznanie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky za

právne zastúpenie advokátom pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu. Poukázala na
znenie ustanovenia § 18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého je zrejmé, že
zákonodarca vzhľadom na špecifickosť inštitútu predbežného prerokovania, nepovažuje za účelné
uhrádzať poškodenému náklady spojené s predbežným nárokom na náhradu škody.

60. K priznanému úroku z omeškania uviedla, že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
je výška priznanej náhrady závislá od úvahy súdu, pričom rozsudok o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy má konštitutívny charakter. Omeškanie tak vzniká až po uplynutí lehoty na plnenie vyplývajúcej z
rozhodnutia vo veci samej.

61. Žalovaná napáda tiež výrok o náhrade trov konania poukazujúc na to, že v odvolacom konaní sp. zn.
8Co/167/2015 mala plný úspech, keďže Krajský súd v Prešove zrušil rozsudok Okresného súdu Svidník,
č. k. 7C/150/2013-72 zo dňa 20.10.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

62. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil

vo všetkých jeho výrokoch.

63. Žalobca nevylučuje, že obvinený si väzbu môže zaviniť aj sám, avšak podľa jeho názoru musí
ísť o situácie, kde je zavinenie väzby celkom zreteľne preukázané ( napr. obvinený sa pokúsi o útekdo zahraničia, ovplyvňuje alebo zastrašuje svedkov a znalcov, zahladzuje alebo odstraňuje dôkazy,
deklaruje dokonanie trestného činu, o ktorý sa pokúsil a podobne).

64. V konkrétnom prípade však žalobca žiadnu z týchto skutočností nenaplnil, pričom žalobca bol vzatý
do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku , tzv. preventívna väzba, od samotného počiatku
trestného stíhania žalobca svoju vinu až do právoplatného skončenia trestnej veci popieral, jeho tvrdenia
sa v konečnom dôsledku preukázali a skutok nebol posúdený ani ako priestupok.

65. Vzhľadom na princíp zákazu retroaktivity a ochrany nadobudnutých práv ale aj s poukazom na
hmotnoprávny charakter ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do
31.12.2012 je nevyhnutné posudzovať vznik práva žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výšku
výlučne podľa ustanovení účinných do 31.12.2012, teda do nadobudnutia účinnosti zákona č. 412/2012
Z. z. , ktorým bol zákon č. 514/2003 Z. z. novelizovaný.

66. Čo sa týka preukazovania následkov rozhodnutia o väzbe žalobca poukazuje na ustanovenie 17 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného v čase vzniku práva na náhradu škody priznávajúce poškodenej
osobe minimálnu výšku nemajetkovej ujmy, pokiaľ išlo o rozhodnutia podľa § 7 a § 8 citovaného zákona
(rozhodnutie o zatknutí, o zadržaní alebo o inom pozbavení osobnej slobody, rozhodnutia o treste, o
ochrannom opatrení a rozhodnutia o väzbe).

67. V prípade týchto rozhodnutí ide o tak závažný zásah do základných ľudských práv a slobôd, že
zákonodarca v ustanovení § 17 ods. 4 zákona účinného do 31.12.2012 priamo prezumuje minimálnu
výšku nemajetkovej ujmy bez toho, aby stanovoval poškodenému, alebo súdu bližšie skúmať „ následky
rozhodnutia o väzbe“.

68. Žalobca vo vyjadrení ďalej uviedol, že každá väzba prináša výrazné psychické záťažové momenty
a postrach z neznámeho, strach a nedôveru, zážitok zo straty slobody ( nemožnosť ovplyvňovať svoju
najbližšiu budúcnosť ), separáciou blízkych alebo dôležitých osôb a rodiny, vytrhnutie zo životného
kontextu, obmedzenie životných plánov , uvedomenie si sociálnych, profesijných i finančných dôsledkov

uväznenia,potupa„byťzavretý“aleboinéponižujúcezážitky.Ajkeďjepravda,ženakaždéhojednotlivca
vplýva väzba odlišne, u každého sa či už vo zvýšenej alebo zníženej miere vyskytujú uvedené záťažové
momenty. Uvedené skutočnosti však majú význam jedine pre posúdenie vyššej ako minimálnej výšky
nemajetkovej ujmy. Žalobca sa však v tomto konaní domáhal len základnej ( minimálnej ) náhrady,
preto nebol povinný preukazovať „ konkrétne a preskúmateľné následky rozhodnutia o väzbe) ako to

v odvolaní namieta žalovaná.

69. Podľa § 16 ods. 1 zákona účinného do 31.12.2012 sa žalobca po tom, čo žalovaná jeho žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku neakceptovala, domáhal svojho nároku žalobou, ktorú doručil súdu
dňa 3.6.2013. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola doručená príslušnému orgánu štátu

dňa 2.11.2012, pričom 6 - mesačná lehota na uspokojenie nároku uplynula dňa 2.5.2013. Počnúc
dňom 3.5.2013 sa žalovaná dostala do omeškania so zaplatením nároku žalobcu. Žalovaná v odvolaní
namieta, že „ v prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je výška priznanej náhrady závislá
od úvahy súdu, pričom rozsudok o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy má konštitutívny charakter.
Omeškanie tak podľa žalovanej vzniká až po uplynutí lehoty na plnenie vyplývajúcej z rozhodnutia vo

veci samej.“ S konštatovaním žalovanej je možné vo všeobecnosti súhlasiť, avšak daná argumentácia
neplatí pre posudzovaní prípad . Ak si poškodený väzbu nezavinil a bol spod obžaloby oslobodený mal
podľa zákonnej úpravy platnej do 31.12.2012 zákonný nárok na minimálnu náhradu. Voľná úvaha súdu
sa preto v tomto prípade mohla týkať len náhrady prevyšujúcej minimálnu úroveň schválenú v § 17 ods.
4 zákona, čoho sa však žalobca v predmetnom súdnom spore nedomáhal. V súdenej veci mal príslušný

orgán štátu žalobcovi plniť v konkrétnej minimálnej výške stanovenej zákonom v lehote 6 mesiacov. Ak
tak neučinil po uplynutí 6 - mesačnej lehoty sa dostal do omeškania.

70. Čo sa týka príslušenstva pohľadávky žalovaná poukazuje v odvolaní na neopodstatnenosť
samostatného nároku žalobcu na príslušenstvo pohľadávky, ktoré si žalobca uplatnil titulom ustanovenia

§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Žalovaná
poukazuje na ustanovenie § 18 ods. 3 zákona, ktoré stanoví, že súčasťou trov konania nie sú náklady na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Žalobca si však žalobou
neuplatňuje trovy konania, ktoré sú súčasťou náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom tietosi neuplatnil ani v žiadosti o predbežné prerokovanie svojho nároku. Žalobca sa domáha náhrady za
náklady spojené s uplatnením jeho pohľadávky ( v podobe trov právneho zastúpenia), pretože žalovaná
(príslušný orgán štátu) jeho nárok neakceptoval). Súd prvého stupňa správne poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu SR z 30.3.1999 sp. zn. 2Cdo 7/99, ktorý je aplikovateľný aj v režime zákona č.
514/2003 Z. z..

71. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne.

72. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

73. Podľa ustanovenia § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

74. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalovanej nie je opodstatnené.

75. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

76. Odvolací súd vzhľadom k zneniu zákonného ustanovenia § 387 ods. 3 CSP konštatuje, že súd prvej

inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal podstatnými vyjadreniami strán prednesenými
v konaní na súde prvej inštancie.

77. Čo sa týka podstatných tvrdení uvedených v odvolaní k tým treba uviesť, že sa s nimi súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vyporiadal.

78. Odvolací súd vzhľadom k tomuto svojmu záveru aj vo svojom rozhodnutí poukazuje podrobne na
dôvody napadnutého rozhodnutia.

79. Možno uzavrieť, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia správne ustálil vznik škody

ku dňu 3.4.2010 ( začiatok väzby) a logickým výpočtom, ktorý uviedol v bode 13 svojho rozhodnutia
dospel k priznanej sume žalobcovi vo výške 7.083,42 Eur.

80. Vysvetlil, že žalobca si splnil zákonom požadovanú podmienku a pred podaním žaloby požiadal
žalovanúopredbežnéprerokovanienárokužiadosťou,ktorúžalovanáprevzaladňa2.11.2012.Žalovaná

do6-tichmesiacovododňaprijatiažiadostinárokžalobcuneuspokojilapretojeod3.5.2013vomeškaní.

81. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré si žalobca v konaní uplatnil vo výške 293,96 Eur za
právne zastúpenie advokátom pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu za podanie žiadosti súd
prvej inštancie právne posúdil ako príslušenstvo pohľadávky a o náhrade trov konania rozhodol v súlade

s § 255 ods. 1 CSP podľa tzv. zásady úspechu. Treba uviesť, že úspech vo veci sa zisťuje porovnaním
žalobnej žiadosti a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo.

82. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s názorom odvolateľky, že v hore uvedenej časti je rozhodnutie
súdu prvej inštancie nepreskúmateľné a nenáležite odôvodnené.

83. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou odvolateľky, že súd prvej inštancie nedostatočne
skúmal dôvodnosť tvrdení žalovanej o existencii zavinenia zo strany žalobcu v rámci komplexného
posudzovania otázky zavinenia v kontexte napadnutého rozhodnutia o väzbe, kedy podľa názoružalovanej nebolo možné na základe vykonaného dokazovania dospieť ku skutkového záveru súdu o
tom, že žiadnym spôsobom nebolo preukázané zavinenie väzby žalobcom.

84. Súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto otázke vyčerpávajúcim spôsobom ozrejmil ako k uvedenému
záveru dospel. Zvýraznil, že by bolo v rozpore so zmyslom a účelom zákona extenzívny výklad § 8 ods.
6 písm. a/ zákona o náhrade škody, že každá zákonná väzba je obvineným zavinená. Predmetná vec
je špecifická preto, lebo ide výlučne o preventívnu väzbu.

85. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej zvýraznil, že k otázke, či si obvinený
väzbu zavinil sám, keď v minulosti páchal obdobnú trestnú činnosť, za ktorú bol právoplatne odsúdený a
je obava, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti zaujal taktiež stanovisko Najvyšší súd ČR tak,
že v uvedenom prípade sa o zavinenie väzby nejedná ( rozhodnutia NS ČR 30 Cdo/827/2014). Ak by súd
prijal názor žalovanej, že žalobca si zavinil väzbu aj svojimi predchádzajúcimi odsúdeniami z minulosti,
prakticky by to znamenalo, že si vopred zavinil všetky prípadné budúce väzby, čo je v právnom štáte

neprijateľné. Týmto súd ale netvrdí, že kriminálna minulosť nemôže byť jedným z dôvodov väzby, je
potrebné však odlišovať dôvody väzby a zavinenie väzby, v opačnom prípade by každá zákonná väzba
bola obvineným zavinená a bol by popretý úmysel zákonodarcu založiť zodpovednosť štátu i za zákonné
rozhodnutie o väzbe.

86. Čo sa týka námietky, že pri odôvodnení výšky priznanej nemajetkovej ujmy súd aplikoval v čase
vyhlásenia rozsudku už neplatné ustanovenie § 17 ods. 4 v znení účinnom do 31.12.2012 treba
konštatovať, že súd prvej inštancie aj tento svoj postup náležitým spôsobom odôvodnil a odvolací súd
sa z jeho záverom stotožňuje.

87. Záver, že z hľadiska časovej účinnosti bolo potrebné na predmetnú vec aplikovať zákon o
zodpovednosti za škodu účinný ku dňu vzniku škody, pretože ide o hmotnoprávny predpis považuje
odvolací súd za správny.

88. Napokon možno prisvedčiť odvolateľke, že z povahy tohto nároku vyplýva , že presné stanovenie

výšky plnenia je závislé od úvahy súdu.

89. V prejednávanej veci však žalobca v žalobe žiadal priznať plnenie v konkrétnej minimálnej výške
stanovenej zákonom, preto názor žalobcu ( aj súdu), že voľná úvaha súdu by sa mohla týkať len náhrady
prevyšujúcej minimálnu úroveň stanovenú v § 17 ods. 4 zákona vyznieva logicky a správne.

90. Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

91. Zároveň úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %

v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods.
2 CSP s tým, že o výške náhrady týchto rozhodne súd prvej inštancie.

92. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).