Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 21, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/77/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7009201035
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7009201035.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa
a členov senátu JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu IZ.. P. Š., Z..
XX.X.XXXX, B. Č.. T. XXXX/XX, XXX XX K., právne zastúpeného JUDr. Františkom Kočkom, advokátom
so sídlom Stropkovská 48, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky,
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia Generálneho riaditeľa Colného

riaditeľstva Slovenskej republiky č. 10127/2009-1409 z 5.5.2009, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky
č. 10127/2009-1409 z 05.05.2009, ako aj rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce č. R -
18/2009-5334 z 20.01.2009 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozhodnutím č. 10127/2009-1409 z 5.5.2009 pôvodne žalovaný - Generálny riaditeľ Colného

riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 232 ods. 4 zák. č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov
a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 200/1998 Z.z.“) zamietol odvolanie žalobcu D.. P. Š. proti rozhodnutiu riaditeľa Colného úradu
Michalovce č. R-18/2009-5334 z 20.1.2009 vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru colníka
a označené prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Prvostupňový správny orgán - riaditeľ Colného úradu
Michalovce ním prepustil žalobcu podľa § 183 ods,. 1 písm. d) zák. č. 200/1998 Z.z. zo služobného

pomeru colníka, v ktorom pôsobil vo funkcii hlavného colného referenta, povereného zastupovaním
dočasne neobsadenej funkcie vedúceho zmeny Pobočky colného úradu Čierna nad Tisou, služobného
úradu Colného úradu Michalovce pre porušenie základných povinností colníka zvlášť hrubým spôsobom
a povinnosti nadriadeného podľa § 44 ods. 3 písm. a), b), h) a § 45 písm. a), c), d), f) zákona č.
200/1998 Z.z. Žalobca sa podľa prvostupňového rozhodnutia z 20. januára 2009 mal dopustil porušenia
uvedených zákonných ustanovení tým, že dňa 31.10.2008 po dohode s colníčkou T. B. v rozpore
so skutočným stavom veci podpísal úradný záznam č.j. 237/2008-5311 o nájdení skrytej veci 400

ks cigariet značky Classic červené a vydal verejnú vyhlášku 44442/2008-5311 zo dňa 31.10.2008 aj
napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že predmetné cigarety zistila ukryté colníčka T. B. u cestujúcej.
Ďalej si žalobca nesplnil povinnosti nadriadeného organizovať, riadiť, kontrolovať a hodnotiť výkon
štátnej služby podriadených colníkov, vyvodzovať dôsledky z porušenia služobných povinností, viesť
colníkov k služobnej disciplíne a zabezpečovať dodržiavanie príslušných právnych predpisov spojených
s výkonom štátnej služby colníka, nakoľko dňa 31.10.2008 po vykonaní colnej kontroly cestujúcej mal

vedomosť, že jemu podriadená colníčka po zistení colného priestupku u cestujúcej nepostupovala
podľa ustanovenia § 72 a nasl. ustanovení zákona č. 199/2004 Z.z. (colný zákon) a neprijal žiadne
opatrenia, aby takéto konanie napravil. Na základe uvedených skutočností prvostupňový správny orgánv rozhodnutí z 20.1.2009 konštatoval, že uvedeným konaním žalobca porušil služobnú prísahu a
služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby a preto s ním skončil dňom doručenia rozhodnutia služobný pomer.

Žalovaný v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia z 5.5.2009 poukázal na uvedené zistenia
správneho orgánu prvého stupňa vychádzajúce z obsahu administratívneho spisu, zhrnul priebeh a
výsledky administratívneho konania s dôrazom na dôkazný stav veci a s poukázaním na dotknuté
ustanovenia zákona č. 200/1998 Z.z. dospel k záveru, že v odvolacom konaní neboli zistené dôvody na
zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že prepustenie žalobcu zo služobného

pomeru colníka bolo vykonané dôvodne.

2. Žalobca vo včas podanej žalobe z 18. júna 2009 prostredníctvom právneho zástupcu namietal
správnosť a zákonnosť oboch rozhodnutí vydaných v preskúmavanej právnej veci. Tvrdil, že žalobca
bol označenými rozhodnutiami ukrátený na svojich právach, keďže mu nebolo umožnené pokračovať

vo výkone svojho povolania colníka v služobnom pomere, v dôsledku čoho mu služobný úrad prestal
priznávať nároky vyplývajúce z tohto pomeru. Žalobné námietky žalobcu vyplývajúce zo žaloby z 18.
júna 2009 žalobca konkretizoval nasledovne:

„1)Podľa ustanovenia § 185 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov musí byť rozhodnutie o prepustení
colníkazoslužobnéhopomeruvyhotovenépísomneavrozhodnutímusíbyťuvedenýdôvodprepustenia
spolu so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné.

Je pravdou, že D.. Š. podpísal úradný záznam o nájdení skrytej veci a podpísal verejnú vyhlášku, avšak

D.. Š. nemal a ani nemohol mať vedomosť o tom, že cigarety boli zaistené pri osobnej prehliadke
cestujúcej a preto postupoval v súlade so základnými povinnosťami, ktoré mu vyplývali z colného zákona
a z ostatných predpisov, a v súlade so skutočným stavom veci, aký mu bol známy.

D.. Š. nebola známa žiadna konkrétna osoba, u ktorej by boli konkrétne veci preukázateľne zistené a

preto podpísal úradný záznam o nájdení skrytej veci a vydal verejnú vyhlášku tak, ako boli vyhotovené
colníčkou T. B..

Podľa § 77 ods. 1 colného zákona môže colný úrad rozhodnúť o zhabaní tovaru alebo veci, ak
porušovateľ je neznámy. V tejto súvislosti uvádzame, že zákon vyslovene zakazuje, aby bola pri

vykonávaní osobnej prehliadky prítomná osoba iného pohlavia. D.. Š. preto nemohol byť a ani nebol
prítomný pri osobnej prehliadke.

Záver, podľa ktorého D.. Š. vedel o tom, že cigarety, ktoré boli špecifikované vo verejnej vyhláške,
nájdené u konkrétnej cestujúcej nevyplýva ani zo zvukovo-obrazového záznamu zaisteného v trestnom

konaní vedenom Sekciou kontroly inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod
spisovou značkou ČVS:SKIS-130/IS-V-2008, výpisy z ktorého majú podľa rozhodnutia riaditeľa Colného
úradu v Michalovciach preukazovať dôvody na prepustenie D.. Š. zo služobného pomeru.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že D.. Š. svojím konaním neporušil prísahu a ani služobné povinnosti,

ktoré mu vyplývajú z ustanovení § 44 od. 3 písm. a), b) a h) a z rovnakých dôvodov preto nemohlo dôjsť
ani k porušeniu povinnosti vedúceho zamestnanca vyplývajúcich z ustanovení § 45 písm. a), c), d) a f)
zákona o štátnej službe colníkov.

2) D.. Š. bol zo služobného pomeru colníka prepustený z dôvodov uvedených v § 183 ods. 1 písm. d)

zákona o štátnej službe colníkov.

Podľa ustanovenia § 183 ods. 4 zákona o štátnej službe colníkov, o prepustení colníka z dôvodov
uvedených v ods. 1 písm. c) až f) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený
zistil dôvod prepustenia. Z predmetného ustanovenia ďalej vyplýva, že v tejto musí byť rozhodnutie o

prepustení colníkovi doručené.

Napadnuté rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru bolo D.. Š. doručené 22. januára 2009.V odôvodnení rozhodnutia generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky z 5.
mája 2009 vedeného pod spisovou značkou 10127/2009-1409 sa uvádza, že existenciu dôvodu na
prepustenie D.. Š. zo služobného pomeru zistil riaditeľ Colného úradu v Michalovciach až 7. januára

2009 z nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu trestného konania vedeného Sekciou kontroly inšpekčnej
služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod spisovou značkou ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008.

Trváme na tom, že nadriadený sa o dôvode uvádzanom v rozhodnutí o prepustení dozvedel skôr ako
7. januára 2009, z nasledovných dôvodov:

Skutok v ktorom vidí riaditeľ colného úradu dôvod prepustenia zo služobného pomeru D.. Š. sa stal 31.
októbra 2008.

Obvinený bol zadržaný v trestnom konaní vedenom pod spisovou značkou ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008
dňa 9. decembra 2008 a uznesenie o vznesení obvinenia bolo riaditeľovi Colného úradu v Michalovciach
doručené 10. decembra 2008.

V predmetnom trestnom konaní bol vyhotovený zvukový a obrazový záznam pomocou informačno-
technických prostriedkov, na základe ktorého boli následne zadržaní viacerí colníci vrátane D.. Š.,
voči ktorým bolo vznesené obvinenie. Colný úrad musel orgánom činným v trestnom konaní, ešte pred
vznesením obvinenia a zadržaní D.. Š., poskytnúť súčinnosť spočívajúcu v stotožnení konkrétnych

colníkov s osobami nasnímanými na obrazovom zázname a poskytnutím údajov o nich pre účely
trestného konania, je zrejmé, že bez takéhoto postupu, by nebolo možné predmetné procesné úkony
trestného konania vykonať.
Vzhľadom na uvedené je logické, že osoba oprávnená konať za Colný úrad v Michalovciach musela
zhliadnuť obrazový záznam ešte predtým ako bolo vyhotovené uznesenie o vznesení obvinenia a

predtýmakobolzadržanýD..Š.atedariaditeľColnéhoúraduvMichalovciachsamalmožnosťdozvedieť
o skutočnostiach, ktorými odôvodňuje prepustenie D.. Š. zo služobného pomeru skôr ako 7. januára
2009.

Máme za to, že odo dňa, kedy riaditeľ colného úradu zistil dôvod prepustenia do dňa, kedy bolo

napadnuté rozhodnutie D.. Š. doručené, uplynula dlhšia ako dvojmesačná lehota.

3)VrozhodnutígenerálnehoriaditeľaColnéhoriaditeľstvaSlovenskejrepublikyz5.mája2009vedeného
pod spisovou značkou 10127/2009/1409 sa uvádza: „Následne sa taktiež preukázalo, že tovar zistený
colnou kontrolou nachádzajúci sa v služobnej miestnosti, ktorý na obrazovom zázname videl RCÚ,

nebol zaevidovaný v prvotnej evidencii, kde majú byť zaevidované všetky zistenia porušenia colných
predpisov. Preto takéto konanie odvolateľa RCÚ posúdil ako zvlášť hrubé porušenie služobných
povinností aj služobnej prísahy, a preto ho prepustil zo služobného pomeru“.

Opätovne poukazujeme na znenie § 185 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov, podľa ktorého musí

byť rozhodnutie o prepustení colníka zo služobného pomeru vyhotovené písomne a v rozhodnutí musí
byť uvedený dôvod prepustenia spolu so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné.

Podľa ustanovenia § 230 ods. 3 zákona o štátnej službe colníkov, sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri

hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

Uvádzame, že údajné nezaevidovanie tovaru, nachádzajúceho sa v služobnej miestnosti v prvotnej
evidencii a porušenie služobnej prísahy a služobných povinností, ktoré malo podľa generálneho
riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky z takéhoto opomenutia vyplýva, sa v rozhodnutí

riaditeľa Colného úradu v Michalovciach zo dňa 20. januára 2009 vedeného pod spisovou značkou
R-18/2009-5334 ako dôvod pre prepustenie kpt. D.. Š. zo služobného pomeru vôbec neuvádza.

S poukazom na ustanovenie § 185 ods. 1 a § 230 ods. 3 zákona o štátnej službe colníkov a na ustálenú
súdnu prax je nepochybné, že dôvody pre prepustenie zo služobného pomeru nie je možné dodatočne

rozširovať.“3. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 6S/88/2009-40 z 11.03.2010 žalobu vo veci
zamietol. Zamietavý výrok rozsudku z 11.03.2010 oprel Krajský súd v Košiciach o nasledovnú právnu
argumentáciu:

„Podľa § 44 ods. 3 písm. a), b), g) a h) zákona č. 200/1998 Z.z. colník je povinný plniť svedomite
úlohy, ktoré sú uložené Ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi
riadne oboznámený, vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas, v štátnej službe i mimo štátnej

služby sa zdržať konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť colnej správy alebo ohroziť dôveru k colnej
správe a dodržiavať služobnú disciplínu.

Podľa § 45 písm. a), c) a d) citovaného zákona (základné povinnosti nadriadeného) nadriadený
je povinný organizovať, riadiť, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených colníkov,
odmeňovať príkladné plnenie služobných povinností a navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky z

porušenia služobných povinností a vytvárať priaznivé podmienky na riadny výkon štátnej služby a viesť
podriadených colníkov k služobnej disciplíne.

Podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona č. 200/1998 Z. z. služobný úrad prepustí colníka zo služobného
pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa § 183 ods. 4 uvedeného zákona o prepustení colníka z dôvodov uvedených v ods. 1 písm. c) až f)
možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr
však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách musí byť rozhodnutie o

prepustení colníkovi tiež doručené. Ak ide o prepustenie colníka z dôvodu uvedeného v ods. 1 písm. c)
nezapočítava sa do lehoty dvoch mesiacov doba, počas ktorej je colník uznaný dočasne neschopným
vykonávať štátnu službu pre chorobu alebo pre úraz.

Podľa § 185 ods. 1 citovaného zákona rozhodnutie o prepustení musí byť vyhotovené písomne a musí

v ňom byť uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné.

Ak bol colník prepustený z dôvodov uvedených v § 183 ods. 1 písm. c) až f) možno skončiť služobný
pomer dňom doručenia rozhodnutia o prepustení (§ 185 ods. 3 zákona č. 200/1998 Z.z.)

Podľa § 227 ods. 1, 2,3 a 4 citovaného zákona za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä
výpovede, vyjadrenia osôb, vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy,
vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a ohliadka. Účastník konania je oprávnený
navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a

to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať
výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri

použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval (§ 230 ods. 1, 3 zákona č. 200/1998 Z.z.).

Súd, vychádzajúc z citovaných právnych predpisov, po oboznámení sa s obsahom administratívneho
spisu žalovaného zistil, že žiadna zo žalovaných námietok uvedených v žalobe z 18. júna 2009 nie je
dôvodná. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou, či bolo dostatočne preukázané porušenie služobných

povinností a služobnej prísahy žalobcom v súvislosti so skutkom uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí
z 20. januára 2009, ku ktorému malo dôjsť dňa 31.10.2008. Súd porovnaním obsahu úradného
záznamu pplk. D.. E. B., ktorý je súčasťou administratívneho spisu a ktorý opisuje skutkové okolnosti,
ku ktorým malo dôjsť dňa 31.10.2008 v čase o 19.27 hod. s obsahom videozáznamu z uvedeného
dňa zadováženého v trestnom konaní vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Sekciou

kontroly a inšpekčnej služby, odborom inšpekčnej služby pod č.k. SKIS-130/IS-4-V-2008 a s obsahom
prepisu zvukového záznamu z uvedeného času, v rámci ktorého bol žalobca vo výkone služby, zistil, že
skutočnosti uvedené v rozhodnutí o prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú v súlade so zisteným
skutkovým stavom veci. Obsah prepisu zvukového záznamu z 31.10.2008 súd podrobne oboznámilna pojednávaní 11. marca 2010, na ktorom bol prítomný žalobca aj jeho právny zástupca, pričom k
oboznamovaným skutočnostiam žalujúca strana neuviedla žiadne podstatné skutočnosti vyvracajúce
alebo spochybňujúce pravdivosť alebo zákonnosť uvedených dôkazných materiálov. Súd s poukázaním

na ustanovenie § 227 ods. 1, 2 zákona č. 200/1998 Z.z. konštatuje, že výhrady žalobcu právne
nabúravajúce legálnosť zadovážených dôkazov prednesené na pojednávaní 11. marca 2010 (po
lehote uvedenej v § 250t ods. 1 O.s.p.) nie sú rovnako dôvodné. Podľa názoru súdu je zákonným
procesným právom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu použiť v administratívnom
konaní akýkoľvek dôkaz získaný legálnym spôsobom v inom konaní, t.j. aj v konaní trestnom.

Pokiaľ ide o ďalšiu zo žalobných námietok spochybňujúcu dodržanie dvojmesačnej lehoty pre
rozhodnutie vo veci uvedenej v § 183 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z.z., súd zistil, že subjektívna lehota
upravená v hore citovanom zákonnom ustanovení bola prvostupňovým správnym orgánom dodržaná.
Až dňom 7.1.2009 bol totiž riaditeľovi Colného úradu Michalovce, t.j. správnemu orgánu prvého stupňa
sprístupnený zvukový a obrazový záznam vyhotovený orgánom činným v trestnom konaní, z ktorého

vyplynuli dva skutky týkajúce sa žalobcu z 23.10.2008 a 31.10.2008, pričom druhý z nich bol uvedený
v rozhodnutí o prepustení zo služobného pomeru z 20. januára 2009 ako dôvod prepustenia žalobcu.
Zákonná lehota tak bola dodržaná. V administratívnom spise žalovaného sa nachádza aj uznesenie
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby
o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr. por., ktoré bolo doručené prvostupňovému správnemu

orgánu 10.12.2008. Jeho obsahom je aj skutok, ktorý riaditeľ Colného úradu Michalovce uviedol
ako skutkový dôvod pre skončenie služobného pomeru žalobcu v prvostupňovom rozhodnutí. Aj pri
zohľadnení počiatku plynutia dvojmesačnej subjektívnej lehoty pre rozhodnutie od 10.12.2008, t.j. odo
dňadoručeniauzneseniaovzneseníobvineniaz8.12.2008prvostupňovémusprávnemuorgánu,jevšak
predmetná lehota zachovaná.

Súd nevzhliadol dôvodnou ani námietku žalobcu poukazujúcu na údajné rozšírenie dôvodov
prepustenia, ku ktorému mal v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia z 5.5. 2009 pristúpiť žalovaný.
Podľa názoru súdu žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia iba konkretizoval všetky zistenia
vyplývajúce z obsahu dokazovania v predmetnej veci týkajúce sa skutku z 31.10.2008. Navyše súd k

uvedenej námietke poznamenáva, že konanie vo veciach skončenia služobného pomeru colníka podľa §
200/1998 Z. z. nie je procesne viazané zásadou koncentrácie konania. Žalovaný mal teda právo v rámci
ďalšieho dokazovania si overovať skutočnosti, ktoré prvostupňový správny orgán uviedol ako dôvod
prepustenia žalobcu zo služobného pomeru colníka. Z obsahu administratívneho spisu zároveň vyplýva,
že žalobca a jeho právny zástupca nevyužili v konaní procesnú možnosť oboznámiť sa s obsahom

dôkazovzabezpečenýchvštádiuodvolaciehokonania.Predmetnédôkazypotvrdiliajpodľanázorusúdu
dôvodnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o prepustení žalobcu zo služobného pomeru
colníka.

Súd vychádzajúc zo zisteného skutkového a právneho stavu veci mal teda za preukázané, že žalobca

porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, a že správne orgány oboch
stupňov dodržali aj všetky procesné ustanovenia dané zákonom č. 200/1998 Z. z. pri prepustení
žalobcu zo služobného pomeru. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa danej
právnej problematiky zároveň vyplýva, že nielen úmyselné konanie colníka porušujúce služobnú
prísahu alebo služobnú povinnosť, aké bolo v danej veci podľa názoru súdu preukázané žalobcovi, ale

aj nedbanlivostné konanie môže byť dôvodom pre skončenie služobného pomeru colníka (rozsudok
Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sž35/2002).“

4. Na základe včas podaného odvolania žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
č.k. 6S/77/2009-40 z 11.03.2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 3Sžo/161/2010

z 19.08.2010 potvrdil uvedený rozsudok Krajského súdu v Košiciach. V odôvodnení rozsudku z
19.08.2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol nasledovnú skutkovú a právnu argumentáciu:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c Občianskeho súdneho
poriadku, ďalej len O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu

predchádzajúce v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vec prejednal
bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súduSlovenskejrepublikywww.supcourt.gov.sk,rozsudokverejnevyhlásil(§156ods.1,3O.s.p.),keďdospel
k záveru, že je vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.) a odvolanie nie je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
V intenciách ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a
postupom správnych orgánov“ sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba
tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Predmetom preskúmania v danej veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo rozhodnuté o prepustení
žalobcu zo služobného pomeru.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského
súdu v Košiciach a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 372 ods. 1

O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, preto sa s nimi stotožňuje v
celom rozsahu a na doplnenie dodáva.

Zo súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného bolo zistené, že žalobca po

zložení služobnej prísahy colníka v štátnej službe dňa 01.07.1998 pracoval na pobočke Colného úradu
Čierna nad Tisou. Dňa 20.01.2009 pod.č. R-18/2OO9-5334 vydal riaditeľ Colného úradu Michalovce
rozhodnutie, ktorým podľa § 183 ods. 1 písm. d/ zákona č. 200/1998 Z.z. prepustil zo služobného pomeru
colníka A.. D.. P. Š., v stálej štátnej službe vo funkcii hlavný colný referent, poverený zastupovaním
dočasne neobsadenej funkcie vedúceho zmeny pobočky Colného úradu Michalovce, miesto výkonu

štátnej služby Čierna nad Tisou z dôvodu, že zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti
colníka stanovené v § 44 ods. 3 písm. a/, b/ a h/ zákona a to tým, že dňa 31.10.2008 po dohode
s colníčkou T. B. v rozpore so skutočným stavom veci podpísal úradný záznam č.j. 237/2008-5311
o nájdení skrytej veci 400 ks cigariet zn. Classic červené a vydal verejnú vyhlášku 44442/2008-5311
zo dňa 31.10.2008 aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že predmetné cigarety zistila ukryté

colníčka T. B. u cestujúcej. Ako colník si žalobca nesplnil povinnosti nadriadeného uložené v § 45 písm.
a/, c/, d/ a f/ zákona (organizovať, riadiť, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených
colníkov, vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností, viesť podriadených colníkov k
služobnej disciplíne a zabezpečovať dodržiavanie príslušných právnych predpisov spojených s výkonom
štátnej služby colníka), nakoľko dňa 31.10.2008 po vykonaní kontroly cestujúcej mal vedomosť, že jemu

podriadená colníčka po zistení colného priestupku u cestujúcej nepostupovala podľa ustanovenia § 72 a
nasl. zákona č. 199/2004 Z.z. (colný zákon) a neprijal žiadne opatrenia, aby takéto konanie napravil, čím
porušilslužobnúprísahuaslužobnúpovinnosťzvlášťhrubýmspôsobomajehoponechanievslužobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa výroku rozsudku služobný pomer
končí dňom doručenia rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 185 ods. 3 citovaného zákona. Po podaní

odvolania žalovaný ako odvolací správny orgán potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
a odvolanie žalobcu zamietol.

Z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia vyplýva, že protiprávne konanie zakladajúce dôvod
prepustenia, ktorým je zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti bolo žalobcovi

preukázané dôkazom zabezpečeným predpísaným zákonným spôsobom uvedeným v § 227 zákona
o služobnom pomere colníkov, a to úradným záznamom riaditeľa colného úradu, ktorý sa osobne
oboznámil so zápisnicou z výsluchu žalobcu a s obrazovým a zvukovým záznamom vyhotoveným na
podklade príkazu sudcu Špeciálneho súdu v Pezinku, a ktorý mu sprístupnil vyšetrovateľ Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky dňa 07.01.2009. Uznesením Ministerstva vnútra SR, Sekcia kontroly a

inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby, 4. Inšpekčné oddelenie bolo voči žalobcovi vznesené
konkrétne obvinenie zo spolupáchateľstva zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu
so zločinom podielnictva.Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov, colníkom sa rozumie
fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere v zmysle tohto zákona a vykonáva štátnu službu v
služobnomúrade.Jednouzpodmienokvznikuslužobnéhopomerucolníkajezloženieslužobnejprísahy.

Tá obsahuje sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti ako aj ochrany bezpečnosti a verejného
poriadku.

Od služobnej prísahy colníka sa odvíjajú jeho služobné povinnosti uvedené v ustanovení § 43 a §
44 tohto zákona. Základnou povinnosťou colníka, vychádzajúc z citovaných ustanovení, je dôsledné

si plnenie svojich povinností stanovených nielen zákonmi a všeobecne záväznými predpismi ale aj
služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.

Ustanovenie § 180 vyššie citovaného zákona č. 200/1998 Z.z. vymedzuje rozsah spôsobov skončenia
služobného pomeru colníkov a ustanovenie § 183 vymedzuje spôsoby skončenia služobného pomeru
prepustením.

Služobný úrad prepustí colníka zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú
povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby (§183 ods.1 písm. d/ cit. zákona ).

Zákon o štátnej službe colníkov nie je možné porovnávať s porušením pracovnej disciplíny ostatných
pracovníkov, ktorých činnosť je založená na zmluvnom vzťahu a posudzuje sa podľa zákonníka práce.
Vyššia miera zodpovednosti colníkov je teda odzrkadlená v zákone, a tomu musia zodpovedať aj
vyššie možnosti postihu zo strany nadriadených orgánov. Porušenia služobnej prísahy alebo služobnej
povinnosti sa môže colník dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie.

V konaní neboli porušené procesné práva žalobcu. Aj podľa odvolacieho súdu žalovaný správny orgán
kvalifikoval konanie žalobcu v súlade so zákonom, keďže mal vedomosť o konaní jemu podriadenej
colníčky, ktorá nepostupovala v súlade s právnymi predpismi a ani on neprijal žiadne opatrenia, aby
takéto konanie napravil. Neobstojí tvrdenie

žalobcu, že vo veci nebol dostatočne zistený skutkový stav a nebolo preukázané, že by sa vôbec dopustil
porušenia služobnej povinnosti.

Z ustanovenia § 226 zákona o štátnej službe colníkov vyplýva, že účastníci konania sú povinní
postupovať tak, aby svojim konaním nesťažovali a nezdržiavali priebeh konania, majú právo nahliadať

do spisov, okrem protokolov o hlasovaní, a majú právo robiť si výpisky. Účastník konania je oprávnený
navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy (§ 227 ods. 3 citovaného zákona).

Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia a spisu žalovaného odvolací súd nezistil, že by správne orgány
žalobcovi ako účastníkovi konania tieto práva odopreli. Preskúmavané rozhodnutia žalovaného ako aj

prvostupňového orgánu sú v súlade so zákonom, vychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu,
majú požadované formálne aj obsahové náležitosti a sú dostatočne odôvodnené. Ich zistenia dávajú
dostatočný, najmä právny podklad pre ich záver o porušení služobnej prísahy a služobnej povinnosti
zo strany žalobcu, s ktorými bol riadne oboznámený a ktorých dôsledné dodržiavanie sa od neho ako
nadriadeného dôvodne očakávalo.

Správne orgány v tomto konkrétnom prípade usúdili, že konanie colníka spočívajúce v porušení
služobnej prísahy a služobných povinností dosiahlo takej intenzity, že napĺňa zákonný dôvod
ustanovenia § 183 ods. 1 písm. d/ zákona č. 200/1998 Z.z. Obsah a rozsah vyššie uvedeného
právneho pojmu obidva správne orgány dostatočne odôvodnili, podložili dôkazmi a vyvodili z neho aj

zodpovedajúce závery.

S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.“

5. Následne v dôsledku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 5/2011-77 z 15.
decembra 2011, ktorým Ústavný súd SR rozhodol, že Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp.zn.
3 Sžo/161/2010 porušil článok 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v súvislosti s tým, že orgány verejnej správy a Krajský súd v Košiciach oprávnene použili ako dôkazobrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní a zrušil na základe uvedených zistení rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19.08.2010, Najvyšší súd SR uznesením č.k. 3 Sžo 10/2012
z 05.06.2012 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/77/2009-40 z 11.03.2010 a vec vrátil

Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení z 05.06.2012 NS SR uviedol
nasledovné skutkové a právne dôvody zrušenia pôvodného rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
11.03.2010:

„Najvyšší súd v ďalšom konaní vychádzal z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. II ÚS 5/2011-77 zo dňa 15. decembra 2011, ktoré tvorí právny rámec ďalšieho konania.

„Podstatou sťažovateľovej argumentácie je, že vzhľadom na ustanovenie § 114 ods. 7 Trestného
poriadku, ako aj § 3 ods. 1 a 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním nebolo možné použiť obrazovo-
zvukový záznam získaný v trestnom konaní použitím informačno-technických prostriedkov v konaní o
skončenie služobného pomeru žalovaného.

Treba prisvedčiť všeobecným súdom, že sťažovateľ námietku neprípustnosti obrazovo-zvukového
záznamu ako dôkazu v správnom konaní vôbec neuplatnil, a to dokonca ani v žalobe podanej krajskému
súdu. Urobil tak až na pojednávaní krajského súdu konanom 11. marca 2010. Zároveň však treba
konštatovať, že vykonanie tohto dôkazu krajským súdom namietol akonáhle sa o vykonanom dôkaze

dozvedel. Sťažovateľ, ale ani jeho právny zástupca totiž neboli prítomní na pojednávaní konanom
25. februára 2010, keď došlo k vykonaniu dôkazu, pričom svoju neúčasť ospravedlnili a žiadali
pojednávanie odročiť. Argument krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ vykonanie dôkazu v rámci
správneho konania namietal na súde až po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 250b ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, keďže v zákonnej lehote podaná žaloba takúto námietku neobsahovala, sa javí ako

irelevantný. Krajský súd totiž zrejme nebol s dôkazom vykonaným v správnom konaní spokojný (i keď
neuviedol prečo), pretože postupom podľa § 250i ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku
vykonal sám dokazovanie „oboznámením sa s videozáznamom“ na pojednávaní konanom 25. februára
2010, ako aj písomným prekladom verbálnej časti obrazovo-zvukového záznamu do slovenského jazyka
na pojednávaní konanom 11. marca 2010. Krajský súd teda založil svoje rozhodnutie nie na dôkaze

vykonanom v rámci správneho konania, ale na vlastnom dokazovaní. Neprípustnosť použitia obrazovo-
zvukového záznamu ako dôkazu krajským súdom sťažovateľ nemohol namietať predtým, než sa o
vykonaní dôkazu dozvedel. Jeho námietka bola preto uplatnená včas.

Sťažovateľ tvrdí, že samotné vyhotovenie obrazovo-zvukového záznamu s použitím informačno-

technických prostriedkov a následné použitie záznamu (mimo rámca trestného konania) v konaní o
skončenie služobného pomeru treba kvalifikovať ako zásah do práva na súkromie. Táto úvaha žalobcu
budí prima facie určité pochybnosti, keďže k utajenému nahrávaniu nedošlo v súkromných priestoroch
(napr. v byte žalobcu), ale na jeho pracovisku. Napriek tomu ide o zásah do práva na súkromie.

„Telefonické hovory, ktoré sťažovateľka (policajná dôstojníčka) uskutočnila zo služobných telefónov,
spadajú pod pojem súkromný život, resp. korešpondencia v zmysle čl. 8 dohovoru.“ (Halfordová c/a
Spojené kráľovstvo z 25. júna 1997).

V skúmanom prípade nemožno za zásadný rozdiel považovať to, že nešlo o odpočúvanie služobného

telefónu,aleoinúmetódutajnéhosledovaniarozhovorovačinnostivpriestorochcolnéhoúradu.Ústavný
súd preto považuje citované rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva na aplikovateľné v danom
prípade.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že tak Trestný poriadok, ako aj zákon o ochrane pred odpočúvaním

tiež považujú použitie informačno-technických prostriedkov za zásah do súkromia bez ohľadu na to, či
k ich použitiu dochádza v súkromných alebo pracovných (služobných) priestoroch.

Ďalej sa javí ako podstatné, že sťažovateľ nenamieta protiústavnosť či protizákonnosť samotného
použitia informačno-technických prostriedkov v rámci trestného konania, pretože vytýka skutočnosť, že

obrazovo-zvukovýzáznamzískanývtrestnomkonaníbolpoužitývinom(správnom)konaní,čopovažuje
za protiprávne.Vzhľadom na uvedenú konštrukciu sťažnostnej námietky nejaví sa ako účelné skúmať namietané
porušenie práva na súkromie spôsobom zaužívaným v týchto prípadoch, teda tak, že by sa postupne
skúmali legalita zásahu, jej legitímnosť a napokon proporcionalita (napr. I. ÚS 274/05). Povaha námietky

si vyžaduje, aby sa skúmala z hľadiska základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
konanie. Treba poznamenať, že žalobca porušenie týchto práv v danej súvislosti nenamieta a nežiada
ho ani vysloviť. Ide o čl. 46 ods. 2 ústavy, ktorý treba považovať za samostatné základné právo na súdnu
ochranu v rámci správneho súdnictva, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý nerozlišuje súdne konania podľa
tohto kritéria.

Ďalej treba prisvedčiť krajskému súdu a najvyššiemu súdu, že vzhľadom na ustanovenie § 227 ods.
1 zákona o štátnej službe za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť
skutočným stav veci. Takýmto prostriedkom je nepochybne aj obrazovo-zvukový záznam. Ani sťažovateľ
vo všeobecnej rovine tento záver všeobecných súdov nenapáda. Zrejme s odvolaním sa na dôvetok
tohto ustanovenia, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť iba také prostriedky, ktoré sú v súlade s právnymi

predpismi, namieta, že použitie obrazovo-zvukového záznamu získaného v trestnom konaní v danom
prípade bolo treba považovať za nepovolené.

Procesné ustanovenie, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočný stav veci, pokiaľ sú v súlade s právnymi predpismi, treba z ústavnoprávneho

hľadiska považovať za kolíziu verejného záujmu a ochrany práv. Ide totiž o stret medzi verejným
záujmom na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia
v konaní a ochranou určitých práv, resp. oprávnených záujmov, ktoré bránia použitiu niektorého
dôkazného prostriedku. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že prednosť má verejný záujem
na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia, avšak za

súčasného spolupôsobenia bŕzd daných s ohľadom na ochranu určitých práv, resp. oprávnených
záujmov. Tým je dané, že nie všetky prostriedky, pomocou ktorých by objektívne bolo možné zistiť a
objasniť stav veci, sa smú použiť v príslušnom konaní.

Z ustanovenia § 114 ods. 7 Trestného poriadku vyplýva zásadný zákaz použitia obrazovo-zvukového

záznamu získaného v rámci konkrétneho trestného konania v inom trestnom konaní, avšak s určitými
taxatívne vymenovanými výnimkami. Trestný poriadok upravuje matériu získavania a použitia obrazovo-
zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami iba v rámci trestného
konania. Naproti tomu získavanie a použitie obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-
technickými prostriedkami v iných konaniach, resp. pre účely iných konaní upravuje zákon o ochrane

pred odpočúvaním (§ 1 ods. 1 a 2 )“ .

Najvyšší súd na odvolaciu námietku sťažovateľa o neprípustnosti použitia obrazovo-zvukového
záznamu z trestného konania v odôvodnení svojho v rozsudku nijako nereagoval a s námietkou sa
nevysporiadal, hoci táto mala pre posúdenie veci zásadný význam. Nezaujal teda žiadne stanovisko v

otázke vzájomného vzťahu medzi ustanovením § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe na jednej strane
a ustanoveniami § 114 Trestného poriadku a § 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním na strane
druhej. Z tohto aspektu je rozsudok najvyššieho súdu zjavne neodôvodnený a v končenom dôsledku
nepreskúmateľný, keďže nedáva dostatočnú odpoveď na sťažovateľom nastolenú rozhodujúcu právnu
otázku. V podstate a primárne to znamená porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 2 ústavy. Zároveň sekundárne tým došlo aj k zásahu do základného práva na súkromie podľa čl.
8 ods. 1 a 2 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c Občianskeho súdneho
poriadku, ďalej len O.s.p.) opätovne preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a

konanie mu predchádzajúce a s prihliadnutím na záväzné časti právneho názoru ústavného súdu doplnil
argumentáciu a právne úvahy k námietke sťažovateľa o neprípustnosti použitia obrazovo-zvukového
záznamu získaného v trestnom konaní v správnom konaní o skončenie služobného pomeru colníka.
Súčasne podľa § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie. Zásadná

právna otázka znie, či je právne prípustné pre účely zistenia porušenia služobnej disciplíny colníka alebo
policajta, ktoré sa skutkovo prekrýva s dôvodným podozrením zo spáchania trestného činu, použiť v
konaní o skončenie služobného pomeru obrazovo-zvukový záznam (ITP) získaný v jeho trestnej veci, vtrestnom konaní z vyšetrovacieho spisu. Táto otázka musí byť preskúmaná v dvojstupňovom súdnom
konaní.

Podľa § 114 ods. 7 Trestného poriadku v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej boli vyhotovené obrazové,
zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne
aj v tejto veci vedie trestné konanie pre úmyselný trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia
slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu, trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný

trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.

Uvedené ustanovenie obsahuje zákaz použitia vyhotovených obrazovo-zvukových záznamov v inej
trestnej veci. Predmetom konania najvyššieho súdu v správnom súdnictve nebola trestná vec. Z tohto
dôvodu najvyšší súd implicitne vychádzal z názoru, že uvedené ustanovenie nie je v rámci súdneho
prieskumu zákonnosti relevantné a ani Trestný poriadok nie je prameňom správneho práva, pokiaľ

niektorý z právnych predpisov, ktoré sú prameňom správneho práva na použitie Trestného poriadku
odkazuje.

Ustanovenie § 114 Trestného poriadku je systematicky zaradené do piatej hlavy Trestného poriadku s
názvom „Zabezpečovanie informácií“. Dokazovanie je samostatne upravené v šiestej hlave Trestného

poriadku s názvom „Dokazovanie“. Z uvedeného je zrejmé, že zákon rozlišuje medzi zabezpečovaním
informácií a dokazovaním.

Trestný poriadok v § 1 (predmet zákona) upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov.
Vzhľadom na právomoc súdov v občianskom súdnom konaní § 7, § 8 O.s.p. najvyšší súd v pôvodom

rozhodnutí nevytkol krajskému súdu, že sa aplikáciou tohto ustanovenia nezaoberal. Krajský súd v
ďalšom konaní doplní argumentáciu k ust. § 114 Trestného poriadku vo vzťahu ku konaniu o skončenie
služobného pomeru colníka.

Trestný poriadok neobsahuje ustanovenie zakazujúce použiť dôkazy získané v trestnom konaní v iných

konaniach, napr. v správnom konaní o skončenie služobného pomeru. Trestný poriadok je v tejto
časti indiferentným a tieto otázky vo svojich ustanoveniach nerieši. Táto právna otázka bude ustálená
krajským súdom v súčinnosti s účastníkmi konania. Najvyšší súd neurčuje túto časť právneho názoru pre
krajský súd ako záväznú, ale ako predmet na právnu argumentáciu v prvostupňovom konaní. Krajský
súd v súčinnosti s účastníkmi konania musí jednoznačne zodpovedať aj predbežnú otázku, či ide o údaje

získané použitím informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní, t.j., či išlo o nariadenie ich
použitia výlučne pre trestné konanie. Ak ide o údaje získané v trestnom konaní je potrebné jednoznačne
uviesťustanoveniadotknutýchprávnychpredpisovaleboinýchprameňovpráva,ktorébrániaichpoužitiu
v konaní o skončenie služobného pomeru colníka.

Zákon o ochrane pred odpočúvaním je relevantným predpisom i pre správne konanie o skončenie
služobného pomeru colníka. Tejto skutočnosti mal Krajský súd v Košiciach venovať pozornosť.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním tento zákon ustanovuje podmienky použitia
informačno-technických prostriedkov bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia

orgán štátu, ktorý informačno-technický prostriedok používa.

Podľa§1ods.2zákonaoochranepredodpočúvanímtentozákonsanevzťahujenapoužitieinformačno-
technických prostriedkov v trestnom konaní podľa osobitného zákona. (Trestný poriadok).

Právnou otázkou, ktorá vyplýva z aplikácie ust. § 1 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním je,
či svojou vecnou pôsobnosťou uvedené ustanovenie vylučuje použitie údajov získaných informačno-
technickými prostriedkami v trestnom konaní v konaní o skončenie služobného pomeru colníka. Zákon
o ochrane pred odpočúvaním rozlišuje medzi použitím informačno-technického prostriedku (§ 3 ods. 1)
a použitím údajov získaných informačno-technickým prostriedkom. Otázka subsidiarity použitia údajov

získaných v trestnom konaní za splnenia podmienky § 3 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním je
ďalšou, ku ktorej sa krajský súd v ďalšom konaní musí vyjadriť.Podľa § 3 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním informačno-technický prostriedok možno
použiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu,
obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Použitím informačno-technického prostriedku sa môže základné právo alebo sloboda obmedziť len v
nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na
ktorý slúži.

Predchádzanie trestnej činnosti colníkov pri výkone ich služby a v mieste výkonu služby je relevantným

dôvodom pre použitie informačno-technického prostriedku. Najvyšší súd vychádza zo skutočnosti, že
nevyhnutnosť ich použitia vyplýva i z okolností tohto prípadu, na vonkajšej hranici colného územia EU
s Ukrajinou.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním údaje získané informačno-technickými
prostriedkami možno použiť výlučne na dosiahnutie účelu pri plnení úloh štátu, ktoré spĺňajú podmienky

podľa odseku 1. Túto zákonnú podmienku považuje najvyšší súd v tomto štádiu konania za osvedčenú.
Jej splnenie však bude predmetom skúmania krajského súdu.

Podľa § 227 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých
ďalších zákonov za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav

veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Najvyšší súd v tomto štádiu konania nezistil existenciu ustanovenia Trestného poriadku, ktoré by
zakazovalo použitie obrazovo-zvukového záznamu v inom ako trestnom konaní. Ustanovenie § 114 ods.
7 Trestného poriadku používa pojem „v inej trestnej veci“ a nie pojem v „inej veci“. To znamená, že

použitie záznamu je obmedzené, ak vedie k trestnej zodpovednosti. Trestná zodpovednosť má však
prísnejšie podmienky na uplatnenie ako disciplinárna zodpovednosť colníkov, ktorí podliehajú služobnej
disciplíne.

Ustanovenie § 180 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov vymedzuje druhy skončenia

služobného pomeru colníkov a v § 183 sa uvádzajú spôsoby skončenia služobného pomeru
prepustením.

Služobný úrad prepustí colníka zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú
povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby (§ 183 ods. 1 písm. d/ cit. zákona).

Z obsahu súdneho a administratívneho spisu žalovaného najvyšší súd zistil, že žalobca po zložení
služobnej prísahy colníka v štátnej službe dňa 01.07.1998 pracoval na pobočke Colného úradu
Čierna nad Tisou. Dňa 20.01.2009 pod. č. R-18/2009-5334 vydal riaditeľ Colného úradu Michalovce

rozhodnutie, ktorým podľa § 183 ods. 1 písm. d/ zákona č. 200/1998 Z.z. prepustil zo služobného pomeru
colníka kpt. D.. P. Š., v stálej štátnej službe vo funkcii hlavný colný referent, poverený zastupovaním
dočasne neobsadenej funkcie vedúceho zmeny pobočky Colného úradu Michalovce, miesto výkonu
štátnej služby Čierna nad Tisou z dôvodu, že zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti
colníka stanovené v § 44 ods. 3 písm. a/, b/ a h/ zákona a to tým, že dňa 31.10.2008 po dohode s

colníčkou T. B. v rozpore so skutočným stavom veci podpísal úradný záznam č.j. 237/2008-5311 o
nájdení skrytej veci 400 ks cigariet zn. Classic červené a vydal verejnú vyhlášku 44442/2008-5311 zo
dňa 31.10.2008 aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že predmetné cigarety zistila ukryté colníčka
T. B.Á. u cestujúcej. Ako colník si žalobca nesplnil povinnosti nadriadeného uložené v § 45 písm.
a/, c/, d/ a f/ zákona (organizovať, riadiť, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených

colníkov, vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností, viesť podriadených colníkov k
služobnej disciplíne a zabezpečovať dodržiavanie príslušných právnych predpisov spojených s výkonom
štátnej služby colníka), nakoľko dňa 31.10.2008 po vykonaní kontroly cestujúcej mal vedomosť, že jemu
podriadená colníčka po zistení colného priestupku u cestujúcej nepostupovala podľa ustanovenia § 72 a
nasl. zákona č. 199/2004 Z.z. (colný zákon) a neprijal žiadne opatrenia na nápravu, čím porušil služobnú

prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by
bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa výroku služobný pomer končí dňom doručenia
rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 185 ods. 3 citovaného zákona. Po podaní odvolania žalovaný
potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a odvolanie žalobcu zamietol.Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že protiprávne konanie zakladajúce dôvod prepustenia,
ktorým je zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti bolo žalobcovi preukázané

dôkazom, a to úradným záznamom riaditeľa colného úradu, ktorý sa osobne oboznámil so zápisnicou
z výsluchu žalobcu (príloha 22 administratívneho spisu) ktorú mu sprístupnil vyšetrovateľ Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky dňa 07.01.2009. ďalším dôkazom bol úradný záznam zn. 7840/2009-5300-
INTzodňa13.09.2009(prílohač.5administratívnehospisu),spísanýmjr.F..F.L.,námestníkomriaditeľa
colného úradu v ktorom uvádza, ţe „z poverenia GRCR SR sa na základe žiadosti riaditeľa Colného

úradu Michalovce č. 12515/2009-5334 a so súhlasom vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby, 4. Inšpekčné oddelenie
oboznámil s dôkazovými materiálmi z vyšetrovacieho spisu ČVS:SKIS-130/IS-4-V-2008, v rámci ktorého
mu bol sprístupnený obrazový a zvukový záznam z výkonu služby colníka, ktorého meno je P. Š..“. Z
predmetného spisu zistil skutočnosti, ktoré boli dôvodom na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru
colníka.

Vzhľadom na nález ústavného súdu je zásadnou právna otázka sprístupnenia obrazovo-zvukových
záznamovcolnýmorgánompreúčelykonaniavoveciachslužobnéhopomerucolníkov.Tátootázkabude
predmetom skúmania krajského súdu v ďalšom konaní. Právne významnou okolnosťou je aj skutočnosť,
či išlo o súčinnostnú akciu polície a colných orgánov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním kópiu zvukového, obrazového alebo zvukovo-
obrazového záznamu (ďalej len „záznam“), ktorý bol vyhotovený použitím informačno-technického
prostriedku, možno postúpiť len vecne a miestne príslušnému štátnemu orgánu, ak záznam môže byť
dôkazom v konaní vedenom pred príslušným štátnym orgánom v medziach jeho zákonom ustanovenej

právomoci. Vecne a miestne príslušný štátny orgán, ktorému bol záznam postúpený, nesmie vyhotoviť
kópiuzáznamu anizáznam alebo jeho prepis poskytnúť k nahliadnutiu, či skopírovaniu inej osobe, inému
štátnemu orgánu alebo orgánu územnej samosprávy alebo inej samosprávy.

Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním ak sa majú informácie získané použitím
informačno-technického prostriedku použiť ako dôkaz v trestnom konaní, vyhotoví orgán štátu písomný
záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku;
k písomnému záznamu orgán štátu priloží záznam a jeho doslovný prepis. Informácie získané použitím
informačno-technického prostriedku, ktoré sa nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti,

sa môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou
možno použiť informačno-technický prostriedok.

Podľa § 7 ods. 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním ak sa informačno-technický prostriedok použil v
rozpore s týmto zákonom, záznam získaný pri takom použití alebo akýkoľvek iný výsledok nezákonného

použitia informačno-technického prostriedku nijaký štátny orgán ani iný orgán verejnej moci nesmie
použiť ako dôkaz, ani uznať za dôkaz okrem trestného alebo disciplinárneho konania proti osobe, ktorá
záznam nezákonne vyhotovila alebo dala príkaz na jeho vyhotovenie. Nezákonne získaný záznam alebo
iný výsledok sa musí zničiť v prítomnosti zákonného sudcu príslušného na vydanie povolenia do 24
hodín od protiprávneho použitia informačno-technického prostriedku.

Uznesením Ministerstva vnútra SR, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby, 4.
Inšpekčné oddelenie bolo voči žalobcovi vznesené konkrétne obvinenie zo spolupáchateľstva zločinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu so zločinom podielnictva.

Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu, pre posúdenie veci má zásadný význam námietka neprípustnosti
použitia obrazovo-zvukového záznamu z trestného konania tak, ako aj stanovisko v otázke vzájomného
vzťahu medzi ustanovením § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe na strane jednej a ustanoveniami §
114 Trestného poriadku a § 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním na strane druhej.

Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v
súlade s právnymi predpismi (§ 227 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov). Preto je
v ďalšom konaní nevyhnutné identifikovať prípadný nesúlad s právnymi predpismi.Zákon č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických
prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane pred
odpočúvaním“) v ustanovení § 1 ustanovuje podmienky použitia informačno-technických prostriedkov

bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý informačno-
technický prostriedok používa.

Správne orgány v tomto konkrétnom prípade usúdili, že konanie colníka (vyššie uvedené v texte tohto
rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené ako dôkazom obrazovo-zvukovým záznamom získaným v trestnom

konaní) spočívajúce v porušení služobnej prísahy a služobných povinností dosiahlo takej intenzity, ţe
napĺňa zákonný dôvod ustanovenia § 183 ods. 1 písm. d/ zákona č. 200/1998 Z.z.

Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Senát najvyššieho súdu dospel k záveru, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia síce
vyjadril k podstate veci, ktorou je porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom, ale keďže rozhodnutie neodôvodnil v právnom rámci určeným ústavným súdom, je jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Z vyššie uvedených dôvodov a s poukazom na východiská uvedené v náleze ÚS SR č. k. II ÚS 5/2011-77
zo dňa 15. decembra 2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení
s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/77/2009-40 zo dňa 11.
marca 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p.).“

6. Po ďalšom prejednaní preskúmavanej právnej veci Krajský súd v Košiciach rozsudkom
č.k. 6S/77/2009-90 z 29.11.2012 postupujúc podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. zrušil rozhodnutie
Generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva SR č. 10127/2009-1409 z 05.05.2009, ako aj rozhodnutie

Riaditeľa Colného úradu Michalovce č. R-18/2009-5334 zo dňa 20.01.2009 a vec vrátil žalovanému
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. V dôsledku odvolania žalovaného
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky z 10.01.2013 (č.l.107-111 spisu), Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením č.k. 3Sžo/18/2013 z 10.10.2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k.
6S/77/2009-90 zo dňa 29.11.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie uvádzajúc nasledovné skutkové a

právne dôvody daného procesnoprávneho postupu:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného (§ 212 ods. 1 O.s.p., §
246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) a podľa § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. v spojení § 221 ods. 1 písm. h/

O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania žalobca predložil uznesenie Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII Gv 34/09 - 17 zo dňa 25.09.2013, ktorým prokurátor podľa

§ 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavil trestné stíhanie proti obvineným colníkom, medzi inými aj proti
obvinenému 2) žalobcovi D.. P. Š., služobne zaradenému ako vedúci zmeny PCÚ Čierna nad Tisou, ktorí
colníci boli uznesením vyšetrovateľa MVSR, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Odboru inšpekčnej
služby, 4. inšpekčného oddelenia Košice, zo dňa 08.12.2008 pod číslom CVS:SKIS-130/IS-4-V-2008
trestne stíhaní za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

v súbehu so zločinom podielnictva podľa § 20 k § 231 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák.,
pretože skutky nie sú trestným činom. Skutky žalobcu i ostaných obvinených priamo súvisia s výkonom
služobných povinnosti a obsahovo sa prekrývajú s dôvodmi skončenia služobného pomeru.

Zuvedenéhovyplýva,žetrestnéstíhanienebolozastavenézdôvodovpodľa § 215ods.1písm.a),c)Tr.

por., t.j. že by bolo nepochybné, že sa skutok nestal, alebo, že by bolo nepochybné, že skutok nespáchal
obvinený. Uznesenie o zastavení trestného stíhania je preto bez meritórneho vplyvu na skutky, pre ktoré
bol s colníkmi skončený služobný pomer.Najvyšší súd nariadil vo veci pojednávanie dňa 17.09.2013 a dňa 10.10.2013. Žalobca sa opakovane
nedostavil a znemožnil tak vykonanie svojho výsluchu na preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia. Najvyšší súd dospel k záveru, že v tak závažnej veci je nevyhnutné vykonať jeho výsluch na

súde prvého stupňa. Výsluch žalobcu je potrebný na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
V rámci výsluchu by mal zodpovedať aj otázky žalovaného.

Úlohou krajského súdu po tom, ako bol zrušený jeho rozsudok č. k. 6S/77/2009-40 zo dňa 11.03.2010
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/10/2012 zo dňa 05.06.2012 bolo

preskúmať ,,či je právne prípustné pre účely zistenia porušenia služobnej disciplíny colníka alebo
policajta, ktoré sa skutkovo prekrýva s dôvodným podozrením zo spáchania trestného činu, použiť v
konaní o skončenie služobného pomeru obrazovo-zvukový záznam (ITP) získaný v jeho trestnej veci, v
trestnom konaní z vyšetrovacieho spisu“. Táto otázka mala byť preskúmaná v dvojstupňovom súdnom
konaní za súčinnosti účastníkov konania. Zásadný význam tejto právnej otázky spočíva v tom, že v
sporoch o prepustenie zo služobného pomeru policajtov a colníkov pre závažné porušenie služobnej

prísahy sa pravidelne vyskytujú situácie, v ktorých skutok, pre ktorý je začaté trestné stíhanie je totožný
s dôvodom prepustenia zo služobného pomeru, pričom v administratívnom konaní sú použité dôkazy
z trestného konania, vrátane obrazovo- zvykových záznamov, vyhotovených zo služobných priestorov
polície a colných úradov, a to počas výkonu služby. Nemožnosť použiť tieto dôkazné prostriedky vedie
k situácii, že osoby, u ktorých je spochybnená ich spoľahlivosť nemôžu byť prepustené zo služobného

pomeru. Najvyšší súd v súčasnosti nemá možnosť obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou na Európsky súd
pre ľudské práva so žiadosťou o stanovisko k aplikácii Dohovoru, hoci v súčasnosti sa pripravuje protokol
k Dohovoru, ktorý by mal takýto postup umožniť.

Úlohou krajského súdu bude postupovať v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 3Sžo/10/2012 zo dňa 05.06.2012, preskúmať zákonnosť použitia obrazovo-zvukového záznamu
vkonaníoprepustenížalobcuzoslužobnéhopomeru,avnovomkonanísavysporiadaťajspredloženým
listinným dôkazom a v ňom identifikovanými skutkami (vo vzťahu k žalobcovi), ako aj so skutkami
vymedzenými v rozhodnutiach správnych orgánov.

Žalobca bol rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Michalovce č. R-18/2009-5334 zo dňa 20.01.2009
prepustený zo služobného pomeru pre dva skutky. Obrazový a zvukový záznam má priamy vzťah
k prvému skutku. V danom prípade však žalobca bol aj v riadiacej funkcii a bol prepustený zo
služobného pomeru aj z dôvodu, že „ďalej si menovaný colník nesplnil povinnosti nadriadeného,
ktoré sú uložené v § 45 písm. a), c), d) a f) zákona č. 200/1998 Z.z., a to organizovať, riadiť,

kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených colníkov, vyvodzovať dôsledky z porušovania
služobných povinností, viesť colníkov k služobnej disciplíne a zabezpečovať dodržiavanie príslušných
právnych predpisov spojených z výkonom štátnej služby colníka, nakoľko dňa 31.10.2008 po vykonaní
colnej kontroly cestujúcej mal vedomosť, že jemu podriadená colníčka po zistení colného priestupku
u cestujúcej nepostupovala podľa § 72 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 199/2004 Z.z. colný

zákon a neprijal žiadne opatrenie, aby konanie napravil“. Tento skutok je taktiež nevyhnutné vyhodnotiť
na základe obsahu administratívneho spisu. Zákonnosť postupu u každého z dvoch skutkov musí
byť preskúmaná samostatne a samostatne vyhodnotená na základe obsahu spisu. Na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného je nevyhnutné pripojiť i vyšetrovací trestný spis.

Podľa odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 5/2011-77 „najvyšší súd na odvolaciu námietku
sťažovateľa o neprípustnosti použitia obrazovo-zvukového záznamu z trestného konania v odôvodnení
svojho rozsudku nijako nereagoval a s námietkou sa nevysporiadal, hoci táto mala pre posúdenie veci
zásadný význam. Nezaujal teda žiadne stanovisko v otázke vzájomného vzťahu medzi ustanovením §
227 ods. 1 zákona o štátnej službe na jednej strane a ustanoveniami § 114 Trestného poriadku a § 3

zákona o ochrane pred odpočúvaním na strane druhej. Z tohto aspektu je rozsudok najvyššieho súdu
zjavne neodôvodnený a v konečnom dôsledku nepreskúmateľný, keďže nedáva dostatočnú odpoveď
na sťažovateľom nastolenú rozhodujúcu právnu otázku. V podstate a primárne to znamená porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Z uvedeného je zrejmé, že rozsudok najvyššieho súdu bol zrušený pre nedostatočné odôvodnenie
postupu najvyššieho súdu z hľadiska Dohovoru. Najvyšší súd preto dopĺňa nasledovnú právnu
argumentáciu.K použitiu dôkazov z trestného konania v konaní o skončenie služobného pomeru colníka najvyšší súd
dospel k nasledovným zisteniam.

Ustanovenie § 114 ods. 7 Trestného poriadku obsahuje zákaz použitia vyhotovených obrazovo-
zvukových záznamov v inej trestnej veci, ale neobsahuje (a ani iné ustanovenia Trestného poriadku
neobsahujú) ustanovenie zakazujúce použiť dôkazy získané v trestnom konaní v iných konaniach, teda
aj v správnom konaní o skončenie služobného pomeru.

Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že
protiprávne konanie, ktoré bolo dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru colníka, a
ktoré žalovaný kvalifikoval ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, bolo
preukázané úradným záznamom riaditeľa colného úradu, ktorý sa oboznámil so zvukovým a obrazovým
záznamom,ktorýmusprístupnilvyšetrovateľMinisterstvavnútraSR,sekciekontrolyainšpekčnejslužby,
odboru inšpekčnej služby, IV. inšpekčné oddelenie, a ďalším dôkazom bol úradný záznam zo dňa

13.03.2009 č. 7840/2009-5300-INT spísaný námestníkom riaditeľa colného úradu, z ktorého vyplýva, že
sa oboznámil s dôkaznými materiálmi vyšetrovacieho spisu ČVS: SKIS-130/IS4-V-2008 a z neho zistil
skutočnosti, ktoré boli dôvodom na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru colníka.

Právnaneprípustnosťpoužiťdôkazvkonaníoskončenieslužobnéhopomerucolníkazískanývtrestnom

konaní vedenom pre rovnaký skutok ako je dôvod skončenia služobného pomeru sa javí ako rozpor so
zásadou ultima ratio. Konanie, ktoré nedosahuje intenzitu trestného činu (skutok nie je trestným činom),
alejenezlučiteľnésvýkonomštátnejslužbycolníkabytýmtospôsobomnemohlobyvôbecpostihnuteľné
či už v disciplinárnom konaní, alebo v konaní o skončenie služobného pomeru pre porušenie služobnej
prísahy.

Podľa § 114 ods. 7 Tr. por. v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej boli vyhotovené obrazové, zvukové
alebo obrazovo-zvukové záznamy, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto
veci vedie trestné konanie pre úmyselný trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody
s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu, trestný čin zneužívania právomoci

verejného činiteľa, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o
ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.

Ustanovenie § 114 ods. 7 Trestného poriadku obsahuje zákaz použitia vyhotovených obrazovo-
zvukových záznamov v inej trestnej veci, ale neobsahuje (a ani iné ustanovenia Trestného poriadku

neobsahujú) ustanovenie zakazujúce použiť dôkazy získané v trestnom konaní v iných konaniach,
teda aj v správnom konaní o skončenie služobného pomeru. Trestný poriadok upravuje postup v
trestnom konaní a vzhľadom na predmet svojej úpravy nezasahuje do procesnej úpravy disciplinárneho
konania a do konania o prepustenie colníka zo služobného pomeru. Vzhľadom na uvedené východiská
najvyšší súd nezistil, že ustanovenie § 114 ods. 7 Trestného poriadku by zúžilo rozsah použiteľných

dôkazných prostriedkov v § 227 ods. 1, 2 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov a o zmene
a doplnení niektorých ďalších zákonov. Trestná zodpovednosť colníka v prípade zneužitia právomoci
verejného činiteľa má kvalitatívne iný charakter ako zodpovednosť za porušenie služobnej prísahy.
Znaky skutkovej podstaty trestného činu sú detailnejšie (zásada nullum crimen). Služobná prísaha je
vymedzená všeobecne. Prekrýva sa s požiadavkou spoľahlivosti (§ 2 ods. 3 písm. c) zák. č. 200/1998

Z.z. o štátnej službe colníkov), ktorá musí byť u colníka zachovaná počas celého výkonu služby, tzn.
či u colníka trvajú skutočnosti, ktoré dávajú záruku riadneho výkonu služby. Je potrebne zdôrazniť,
že služobnej prísahe podliehajú iba osoby, ktoré ju dobrovoľne zložili. V zmysle § 227 ods. 1 zák. č.
200/1998 Z.z. z okruhu použiteľných dôkazných prostriedkov možno vylúčiť iba tie, ktoré nie sú v súlade
s právnymi predpismi. Senát najvyššieho súdu rozpor s ust. § 114 ods. 7 Trestného poriadku nezistil.

Trestný poriadok tu používa pojem „v inej trestnej veci“. Súčasne nezistil rozpor so zákonom č. 166/2003
Z.z. o ochrane pred odpočúvaním, keďže podľa § 1 ods. 2 „tento zákon sa nevzťahuje na použitie
informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní podľa osobitného zákona“.

Pokiaľ ide o rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.06.1997 Halfordová proti Spojenému

Kráľovstvu, senát zistil, že sťažnosť sa týkala porušenia článku 8 Dohovoru v súvislosti s odpočúvaním
hovorov uskutočnených zo služobného a z domáceho telefónu sťažovateľky - policajnej dôstojníčky.
Uvedený rozsudok ESĽP sa skutkovo odlišuje od predmetu konania v tom, že sťažovateľka nebola
podozrivá zo spáchania trestnej činnosti a porušovania služobnej prísahy. Nebol teda naplnený zákonnýdôvod na odpočúvanie a nebol daný ani súhlas súdu na takýto postup. Išlo o postup mimo trestného
konania a bez príkazu súdu. Zo služobného a domáceho telefónu sťažovateľa uskutočňovala i súkromné
hovory.

V prípade žalobcu je však súvislosť obrazového a zvukového záznamu so zásahom do práv jednotlivca
na rešpektovanie jeho súkromného života sporná. Vyhotovenie obrazovo- zvykového záznamu nebolo
spojené so vstupom do obydlia, týkalo sa služobných priestorov, určených na vykonávanie služobných
úkonov, záznamy boli uskutočnené počas výkonu služby, na základe príkazu sudcu. Použitím záznamov

v konaní o skončenie služobného pomeru nie je osvedčený zásah do súkromia, pretože toto konanie
je neverejné a jeho dôsledkom rovnako nie je zásah do súkromia, ale skončenie služobného pomeru
pre porušenie služobnej prísahy. Senát najvyššieho súdu preto konštatuje, že na základe obsahu spisu
nezistil interferenciu použitia obrazovo-zvukového záznamu s čl. 8 Dohovoru. Ide o zásadnú právnu
otázku zachovania funkčnosti mechanizmu služobnej prísahy.“

7. V ďalšom priebehu súdneho preskúmavacieho konania sa Krajský súd v Košiciach dôsledne riadil
pokynmi uvedenými v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Sžo/18/2013 z 10.10.2013
(predchádzajúci bod odôvodnenia tohto rozsudku), oboznámil sa s obsahom vyjadrenia právneho
zástupcu žalobcu zo 06.02.2014 (č.l. 158-160 spisu) a jeho prílohou na č.l. 163-165 spisu a určil vo

veci termín pojednávania na deň 13.02.2014 (zápisnica o pojednávaní na č.l. 166 - 168 spisu). Uvedené
pojednávanie správny súd odročil na neurčito s tým, že bude vyžiadaný trestný spis Špecializovaného
trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp.zn. BB-3T/30/2013.

V ďalšom priebehu konania žalobca prostredníctvom právneho zástupcu doručil súdu vyjadrenie a

žiadosť o konanie a rozhodnutie vo veci z 25.08.2014 a zo 16.09.2014, na ktoré Krajský súd v Košiciach
reagoval prípisom z 22.10.2014 (č.l.185 spisu), v ktorom správny súd uviedol:

„V označenej právnej veci ste podaniami z 25.08.2014 a 16.09.2014 žiadali o určenie termínu
pojednávania, poukazujúc na Vaše právne hodnotenie veci obsiahnuté v oboch uvedených podaniach.

Uvádzate, že pripojenie trestného spisu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica
(3T/30/2013) nie je potrebné, pretože sa v ňom „nenachádzajú žiadne dôkazy, ktoré by mohli byť použité
v súdnom konaní 6S/77/2009.“

Súd opakovane žiadal o zaslanie uvedeného spisu z dôvodu jednoznačne formulovanej požiadavky
Najvyššieho súdu SR v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžo/18/2013 z 10.10.2013
„Na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného je nevyhnutné pripojiť i vyšetrovací trestný spis“ -
str. 5 uvedeného uznesenia, č.l. 153 spisu sp.zn. 6S/77/2009).

Z uvedených dôvodov termín pojednávania bude stanovený po splnení daného pokynu Najvyššieho
súdu SR, ktorým je Krajský súd v Košiciach v preskúmavanej právnej veci viazaný.

8. Uznesením č.k. 6S/77/2009-211 z 18.11.2015 Krajský súd v Košiciach prerušil konanie do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn. 3T/135/2014.

Predmetné uznesenie Krajského súdu v Košiciach Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
č.k. 3Sžo/6/2016 z 22.02.2017 zrušil a zároveň odmietol odvolanie žalovaného proti uvedenému
uzneseniu ako oneskorene podané. K zrušujúcim dôvodom uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k.
6S/77/2009-211 z 18.11.2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky argumentoval nasledovne:

„Predmetom odvolacieho prieskumu je rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorým súd bez návrhu
rozhodol o prerušení konania vo veci samej do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na
OkresnomsúdeTrebišovpodsp.zn.3T/135/2014.Akovyplývazkópiírozhodnutípriloženýchžalobcom,
Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7To/48/2016-606 zo dňa 08.06.2016 bolo zamietnuté
odvolanie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR voči rozsudku Okresného súdu v

Trebišove zo dňa 26.01.2016 sp. zn. 3T/135/2014, a teda toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Nakoľko dôvody na prerušenie konania vedeného na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 6S/77/2009
zanikli, odvolací súd napadnuté rozhodnutie v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. i/ zrušil.“9. Dňa 24.04.2014 žalobca doručil súdu žiadosť o pokračovanie v konaní a zároveň zaujal právne

stanovisko z rovnakého dňa s prílohou (č.l.269-272 spisu), v ktorom uviedol: V súlade s dôvodmi
žaloby z 18.06.2009 skutkovú a právnu argumentáciu proti preskúmavanému rozhodnutiu tvrdiac,
že v preskúmavanej administratívno-právnej veci neboli naplnené všetky znaky skutkových podstát
uvedených v ustanovení § 72 a nasl. zákona č. 199/2004 Z.z.

10. ZaúčelomkomplexnéhoposúdeniapreskúmavanejprávnejveciKrajskýsúdvKošiciachvsúvislosti
s určením termínu pojednávania na deň 21.06.2017 pripojil k súdnemu spisu trestný spis Okresného
súdu Trebišov sp.zn. 3T/135/2014.

11. Krajský súd v Košiciach po opätovnom preskúmaní veci vychádzajúc z obsahu a záverov
doterajšieho súdneho preskúmavacieho konania, tak ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia tohto

rozsudku, rešpektujúc nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 5/2011-77 z 15.12.2011 a
obsah rozsudku Okresného súdu Trebišov č.k. 3T/135/2014 z 26. januára 2016 v spojení s uznesením
KrajskéhosúduvKošiciachč.k.7To/48/2016-606z18.júna2016(č.l.251-260spisu),ktorýmibolžalobca
právoplatne oslobodený spod obžaloby Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky sp.zn. VII/2 Gv 182/14/1000-17 z 30.10.2014, plne sa pridržiavajúc pokynov Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky uvedených v uzneseniach NS SR č.k. 3Sžo/18/2013 z 10.10.2013 (č.l.
151-154 spisu) a č.k. 3Sžo/6/2016 z 22.02.2017 (č.l.262-264 spisu) dospel k záveru o potrebe zrušenia
žalobou napadnutého rozhodnutia Generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
10127/2009-1409 z 5.5.2009, ako aj prvostupňového rozhodnutia riaditeľa Colného úradu Michalovce
č. R - 18/2009-5334 z 20.01.2009 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

12. V dôsledku právnych záverov uvedených v právoplatnom rozsudku Okresného súdu
Trebišov č.k. 3T/135/2014 z 26.01.2016 a s ním spojeného uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k.
7To/48/2016-606 z 08.06.2016 (č.l.251-260 spisu), ktorými bol žalobca oslobodený spod obžaloby v
trestnej veci za skutok obsahovo zhodný s dôvodmi prepustenia zo služobného pomeru obsiahnutými

v prvostupňovom rozhodnutí riaditeľa Colného úradu Michalovce č. R-18/2009-5334 z 20.01.2009,
Krajský súd v Košiciach ako správny súd konštatoval nemožnosť použitia dôkazov zabezpečených v
trestnom konaní pre účely administratívneho konania v preskúmavanej právnej veci, dôsledkom čoho je
právny dôvod pre zrušenie rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov z procesnoprávnych dôvodov
uvedených v § 191 ods. 1 písm. e) SSP (zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo

nedostačujúce na riadne posúdenie veci).

13. Podľa § 491 ods. 1 SSP (prechodné ustanovenia) ak nie je ďalej uvedené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti.

14. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy, alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

15. Podľa § 227 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov a o zmene a
doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 200/1998 Z.z.)
za dôkaz môžu poslúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré
sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb, vrátane účastníkov
konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácii,

listiny, veci a ohliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.
Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti.

16. Rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, vychádzať zo skutočného stavu veci

a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení
dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval (§ 230 ods. 1, 3 zákona č.
200/1998 Z.z.).17. V preskúmavanej právnej veci sa správny súd opätovne zaoberal otázkou, či bolo dostatočne
preukázané porušenie služobných povinností a služobnej prísahy žalobcom v súvislosti so skutkom

uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí z 20.01.2009, ku ktorému malo dôjsť dňa 31.10.2008. Súd v
danej právnej veci v prvotnom rozsudku z 11.03.2010 konštatoval, že „porovnaním obsahu úradného
záznamu pplk. D.. E. B., ktorý je súčasťou administratívneho spisu a ktorý opisuje skutkové okolnosti,
ku ktorým malo dôjsť dňa 31.10.2008 v čase o 19.27 hod. s obsahom videozáznamu z uvedeného
dňa zadováženého v trestnom konaní vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Sekciou

kontroly a inšpekčnej služby, odborom inšpekčnej služby pod č.k. SKIS-130/IS-4-V-2008 a s obsahom
prepisu zvukového záznamu z uvedeného času, v rámci ktorého bol žalobca vo výkone služby, zistil, že
skutočnosti uvedené v rozhodnutí o prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú v súlade so zisteným
skutkovým stavom veci. Obsah prepisu zvukového záznamu z 31.10.2008 súd podrobne oboznámil
na pojednávaní 11. marca 2010, na ktorom bol prítomný žalobca aj jeho právny zástupca, pričom k
oboznamovaným skutočnostiam žalujúca strana neuviedla žiadne podstatné skutočnosti vyvracajúce

alebo spochybňujúce pravdivosť alebo zákonnosť uvedených dôkazných materiálov. Súd s poukázaním
na ustanovenie § 227 ods. 1, 2 zákona č. 200/1998 Z. z. konštatuje, že výhrady žalobcu právne
nabúravajúce legálnosť zadovážených dôkazov prednesené na pojednávaní 11. marca 2010 (po
lehote uvedenej v § 250t ods. 1 O.s.p.) nie sú rovnako dôvodné. Podľa názoru súdu je zákonným
procesným právom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu použiť v administratívnom

konaní akýkoľvek dôkaz získaný legálnym spôsobom v inom konaní, t.j. aj v konaní trestnom.“

18. Z dikcie § 227 zákona č. 200/1998 Z.z., ktorý je kľúčovou právnou normou pre právne posúdenie
preskúmavanej právnej veci vyplýva možnosť použitia dôkazov zistených v inom konaní pre účely
konania o prepustenie colníka zo služobného pomeru iba v prípade, ak ide o dôkaz získaný legálnym

spôsobom. Ide o jednoznačnú nevyhnutnosť stanovenú zákonodarcom vzťahujúcu sa na právnu kvalitu
dôkazu získaného v administratívnom konaní alebo v inom konaní, z obsahu ktorého sú použité dané
dôkazné prostriedky, aby išlo o dôkazný prostriedok, ktorý je v súlade s právnymi predpismi. Použitie
dôkazov zistených v trestnom konaní, v ktorom bol žalobca obvinený a následne obžalovaný z trestného
činu pre účely administratívneho konania o prepustenie žalobcu zo služobného pomeru, by teda bolo

jednoznačne možné iba v prípade, ak v samotnom trestnom konaní by dané dôkazy, prevzaté do
administratívneho konania spĺňali kritérium zákonnosti a ústavnosti.

19. Tak ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/77/2009-40
z 11.03.2010 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Sžo 161/2010 z 19.08.2010

správne súdy v dvojinštančnom súdnom konaní vyriešili otázku zákonnosti dôkazov použitých v
preskúmavanej právnej veci z konania trestného v súlade s dotknutými ustanoveniami § 227 zákona
č. 200/1998 Z.z. Ústavný súd SR však následne nálezom č.k. II. ÚS 5/2011-77 z 15.12.2011 vyslovil
požiadavku opätovného preskúmania veci a doplnenia dôvodov rozhodnutia správneho súdu, a to vo
vzťahu k dotknutým ustanoveniam § 114 ods. 7 Trestného poriadku, § 1 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2 zákona o

ochrane pred odpočúvaním (zákon č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím
informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov), v právnej nadväznosti na ustanovenie § 227 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z., podľa ktorého
za dôkaz môžu poslúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré
sú v súlade s právnymi predpismi.

20. Krajský súd v Košiciach považuje za nevyhnutné v preskúmavanej právnej veci zdôrazniť obsah
pokynu obsiahnutého v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Sžo/10/2012
z 05.06.2012, podľa ktorého:

„Vychádzajúc z nálezu ústavného súdu, pre posúdenie veci má zásadný význam námietka
neprípustnosti použitia obrazovo-zvukového záznamu z trestného konania tak, ako aj stanovisko v
otázke vzájomného vzťahu medzi ustanovením § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe na strane jednej a
ustanoveniami § 114 Trestného poriadku a § 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním na strane druhej.

Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v
súlade s právnymi predpismi (§ 227 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov). Preto je
v ďalšom konaní nevyhnutné identifikovať prípadný nesúlad s právnymi predpismi.“21. Ďalej je nevyhnutné konštatovať, že správny súd vychádzajúc z obsahu uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 05.06.2012, ako aj z obsahu nálezu Ústavného súdu SR č.k. II.

ÚS 5/2011-77 z 15.12.2011 nevzhliadol prekážku použitia dôkazných prostriedkov získaných v
trestnom konaní pre predmetné administratívne konanie, ktorá by bola právne limitovaná dotknutými
ustanoveniami § 1, § 3, § 7 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 166/2003 Z.z. v platnom znení. Súd pritom vychádzal
predovšetkým z dikcie § 3 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním, podľa ktorého informačno-
technický prostriedok možno použiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

zabezpečenie bezpečnosti štátu, obrany štátu, a predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo
na ochranu práv a slobody iných. Použitím informačno-technického prostriedku sa môže základné právo
alebo sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie
zákonom uznávaného cieľa, na ktorý slúži.

22. Pokiaľ ide o ustanovenie § 114 ods. 7 Trestného poriadku, dané ustanovenie používa pojem „v

inej trestnej veci“ a nie pojem „v inej veci“ Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 05.06.2012
v tejto súvislosti konštatoval sám záver, podľa ktorého použitie záznamu je obmedzené, ak vedie
k trestnej zodpovednosti. Trestná zodpovednosť má však prísnejšie podmienky na uplatnenie, ako
disciplinárnazodpovednosťcolníkov,ktorípodliehajúslužobnejdisciplíne.Ajzuvedenéhokonštatovania
a z celkového výkladu obsahu § 114 ods. 7 Trestného poriadku súd vyvodil záver, že ustanovenie §

114 ods. 7 Trestného poriadku nebráni použitiu dôkazov získaných v trestnom konaní pre účely iného
konania, t.j. aj administratívneho konania v preskúmavanej právnej veci, avšak iba za predpokladu, ak by
v trestnom konaní zadovážený dôkaz spĺňal kritérium zákonnosti a ústavnosti tak, ako je to nevyhnutné
dedukovať zo znenia § 227 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z.

23. Z rozsudku Okresného súdu Trebišov v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi (rozsudok
č.k. 3T 135/2014 z 26. januára 2016 na č.l. 251-256 spisu), ako aj z obsahu uznesenia Krajského
súdu v Košiciach č.k. 7To/48/2016-606 z 08.06.2016 (č.l.257-260 spisu) vyplývajú dôvody nezákonnosti
a neústavnosti dôkazov použitých proti žalobcovi tak v trestnom ako aj v administratívnom konaní v
preskúmavanej právnej veci (použitie informačno-technických prostriedkov).

24. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na obsah uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k.
7To/48/2016-606 z 08.06.2016, v ktorom sa Krajský súd v Košiciach v trestnej veci žalobcu, v ktorej
bol žalobca oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por. (pretože nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný) poukázal predovšetkým na judikatúru Ústavného súdu SR

vzťahujúcu sa na posúdenie zákonnosti príkazu sudcu na použitie informačno-technických prostriedkov.
Krajský súd v Košiciach v trestnej veci žalobcu okrem iného konštatoval:

„Vzhľadom na argumenty uvádzané v odvolaní prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry SR odvolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo

svojom náleze č. III. ÚS 97/2012 jednoznačne vyriešil otázku zákonnosti odvolateľom vytýkaného
dôkazu, keď uviedol, že absencia mena a priezviska zákonného sudcu pri nečitateľnom podpise na
príkaze na použitie informačno-technických prostriedkov bez ďalšieho, spôsobuje jeho nezákonnosť.

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvýslovneuviedol,ženeoddeliteľnousúčasťoukonštrukciekontrolného

mechanizmu zakotveného v zákone č. 166/2003 Z.z. je zverenie ochrany súkromia jednotlivcov do rúk
zákonnéhosudcugarantujúcehonezávislosťanestrannosťtakéhotodohľadu.Zásadazákonnéhosudcu
predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania
súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci
bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú

obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola
zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený pre rozličné účely výber
súdov a sudcov „ad hoc“ (m.m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07, III. ÚS 212/2011).

Rozhodovanie veci zákonným sudcom, a teda aj súdom je tak základným predpokladom na naplnenie

podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). V prípade, ktorý bol predmetom ústavnej sťažnosti,
v posudzovanom prípade predmetný súhlas krajského súdu však transparentnú identifikáciu zákonného
sudcu, ktorý ich mal udeliť, neposkytovali, pretože pri slovách „meno, funkcia, podpis sudcu“, meno a
funkcia konkrétnej osoby sudcu neboli uvedené, ale bol k nim pripojený len nečitateľný podpis.Ústavný súd v tejto súvislosti preto zdôraznil, že akékoľvek následné zisťovanie konkrétnej osoby
zákonného sudcu nič nemení na nemožnosti preskúmania takéhoto príkazu od samého začiatku.

Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto náleze ďalej jednoznačne konštatoval, že uvedený
mimoriadne závažný nedostatok súhlasov krajského súdu zbavil sťažovateľa možnosti presvedčivej
záruky, že o zásahu do práv spojených s jeho súkromím rozhodol zákonný sudca.

Nemožnosť preskúmania rozhodnutia z uvedeného hľadiska sa tak premietla do jeho nelegálnosti a

v konečnom dôsledku neprípustne zasiahla do základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu
zaručeného čl. 48 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods.1 Listiny, čo viedlo ústavný súd
k záveru o jeho porušení bez toho, aby bolo potrebné ďalej sa venovať argumentácii sťažovateľa
spochybňujúcej konformnosť systému prideľovania súdnej agendy týkajúcej sa žiadosti o použitie ITP
s obsahom označených článkov Ústavy SR a Listiny.

Z vyššie uvedených dôvodov preto návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry SR uvedený v odvolaní, podľa ktorého, ak mal súd pochybnosť o tom, či príkaz
vydal príslušný sudca pre prípravné konanie, preto mal o vyjadrenie, resp. o súčinnosť požiadať
Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, ktorý by stotožnil meno a priezvisko
uvedenejsudkynejevrozporesozákonomatakrozhodnutie súduprvéhostupňa,keďodmietolvykonať

odvolateľom navrhovaný dôkaz bol v súlade so zákonom, lebo sa jednalo o dôkaz, ktorý bol získaný
spôsobom v rozpore so zákonom.

Navyše skutok uvedený v obžalobe Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky, sp. zn. VII/2 Gv 182/141/1000-17 z 30.10.2014, spod ktorého súd obžalovaného D.. P. Š.

napadnutým rozsudkom oslobodil a skutky opísané v príkaze na vyhotovenie záznamu nie sú totožné,
čo jednoznačne vyplýva z popisu skutku v obžalobe a z obsahu nezákonných príkazov na odpočúvanie.

Rovnako správny a zákonu zodpovedajúci bol postup okresného súdu, pokiaľ výpoveď svedkyne F.. T. B.
vyhodnotilakovýpoveďnejednoznačnú,plnúrozporov,napodkladektorejniejemožnébezakýchkoľvek

pochybností rozhodnúť o vine obžalovaného D.. P. Š..

Odvolacísúd,okremtohočouvádzavdôvodochnapadnutéhorozsudkusúdprvéhostupňa,považujeza
nutné uviesť, že už v prípravnom konaní prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
SR pri výsluchu svedkyne F.. T. B. postupoval nie komfortným spôsobom, síce v súlade s ustanovením

§ 213 ods. 1 Tr.por. neumožnil prítomnosť pri tomto výsluchu obvinenému D.. P. Š. a umožnil prítomnosť
len jeho obhajcu, ale takýmto postupom sa zbavil možnosti, aby obvinený D.. P. Š. mohol využiť svoje
právo aktívne reagovať na jej výpoveď. V dôsledku neprítomnosti obvineného D.. P. Š. na tomto úkone
tak došlo k získaniu dôkazu, ktorý je plný rozporov a nejednoznačností a takýto dôkaz skutočne nemôže
slúžiť ako dôkaz, na podklade ktorého by súd mohol bez akýchkoľvek pochybností urobiť záver o vine

obžalovaného D.. P. Š..“.

25. Z hore citovaného obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 08.06.2016, ako aj
zobsahuprvostupňovéhorozsudkuvtrestnejvecižalobcuvydanéhoOkresnýmsúdomTrebišovpodč.k.
3T 135/2014 z 26.01.2016 vyplýva záver právne nabúravajúci zákonnosť a ústavnosť dôkazu (použitých

informačno-technických prostriedkov) získaného v trestnom konaní a prevzatého do administratívneho
konania v preskúmavanej právnej veci. Aj napriek skutočnosti, že správny súd sa v preskúmavanej
právnej veci v senáte jednoznačne zhodol o odlišnom právnom stanovisku pri posudzovaní zachovania
zásady zákonného sudcu v prípravnom konaní pri použití informačno-technických prostriedkov, než
sú závery vyslovené v právoplatne skončenom dvojinštančnom trestnom konaní opierajúcom sa o

judikatúru ÚS SR, daný záver správneho súdu musí byť posudzovaný a právne podriadený dotknutým
nálezom ÚS SR, a to v súlade s dikciou ustanovenia § 131 SSP - viazanosť správneho súdu inými
rozhodnutiami.

26. Správny súd je podľa § 131 SSP viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý

právny predpis nie je v súlade s Ústavou SR, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná. Správny súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.27. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (III.ÚS 97/2012 a ďalšie uvedené v uznesení
Krajského súdu v Košiciach č.k. 7To/48/2016-606 z 08.06.2016) sa týkajú ústavného práva na
zákonného sudcu zaručeného článkom 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 38 ods. 1

Listiny. Danými závermi vyplývajúcimi z judikatúry ÚS SR je aj správny súd v súlade s ustanovením §
131 SSP viazaný.

28. Zhrnúc celkový skutkový a právny stav v preskúmavanej právnej veci výrazne právne
ovplyvnený rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky tak v preskúmavanej právnej veci, ako

aj v obsahovo súvisiacej trestnej veci, nemal správny súd iné východisko než zrušiť preskúmavané
rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

29. Bude povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní vec posúdiť komplexne z hľadiska dôkazného, ako
aj z hľadiska procesno-právnych možností pre vyvodenie administratívno-právnej zodpovednosti voči
žalobcovi v súlade s dotknutými ustanoveniami zákona č. 200/1998 Z.z. (pri absencii možnosti použitia

dôkazných prostriedkov zadovážených v trestnom konaní, u ktorých bola konštatovaná nezákonnosť
dôkazu) a vo veci opätovne rozhodnúť.

30. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi,
ktorý bol v konaní úspešný, priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške

ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

31. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods.9, posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho
doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému

správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).