Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/167/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613202963
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8613202963.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M. XX, občan
G. zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Námestie SNP č. 7, 091 01 Stropkov proti
žalovanej Slovenskej republike, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13,
813 11 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Svidník zo dňa 20.10.2014, č.k. 7C 150/2013-72 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.083,42
eur s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne z dlžnej sumy od 03.05.2013 do zaplatenia, do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 293,96
eurdo30dníodprávoplatnostirozsudku.Otrováchkonaniarozhodoltak,žežalovanájepovinnázaplatiť

žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1.569,44 eur (trovy právneho zastúpenia) na účet právneho
zástupcu JUDr. Ambróza Motyku do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou podanou na súde dňa 3.6.2013, uplatnil
proti žalovanej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom.

Uplatnený nárok odôvodnil tým, že na základe uznesenia Obvodného oddelenia PZ v Giraltovciach
z 3.4.2010, ČVS: ORP-132/GE-SK-2010 bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie pre pokračujúci
prečin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zak. Uznesením Okresného
súdu Svidník zo dňa 6.4.2010, č. k. 0Tp/132/10-16 bol žalobca vzatý z dôvodov uvedených v ust. §
71 ods. 1 písm. c) Tr. por. do väzby, ktorá začala dňom 3.4.2010 o 12.20 hod. Dňa 12.1.2011 vyhlásil
Okresný súd vo Svidníku na hlavnom pojednávaní oslobodzujúci rozsudok, ktorým oslobodil žalobcu

spod obžaloby Okresného prokurátora vo Svidníku zo dňa 22.7.2010, č. k. Pv 146/10-24. Po vyhlásení
rozsudku súd vydal toho istého dňa na hlavnom pojednávaní príkaz, ktorým podľa § 79 ods. 2 piata
veta Tr. por. prepustil žalobcu ihneď z väzby na slobodu. Reálne bol žalobca vo výkone väzby od
3.4.2010 do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho v roku 2010 bol vo väzbe 273 dní a v roku
2011 bol vo väzbe 12 dní. Proti oslobodzujúcemu rozsudku z 12.1.2011, č. k. 2T/82/2010-331 podal
Okresný prokurátor vo Svidníku odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove uznesením z

24.1.2012, č. k. 2To/19/11-350 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Po doplnení dokazovania bol žalobca
rozsudkom OS Svidník z 1.8.2012, č. k. 2T/82/2010-384 opätovne oslobodený spod obžaloby OP
Svidník.Citovanýrozsudoknadobudolprávoplatnosť1.8.2011.Žalobcabolvovýkoneväzbyod3.4.2010
do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho v roku 2010 bol vo väzbe 273 dní a v roku 2011 bol vo
väzbe 12 dní. Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR

za rok 2009 ( teda za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom bol žalobca vo výkone väzby 273 dní )
predstavuje hodnotu 24,82 eura ( 744,50 : 30 ). Za 273 dní za rok 2010 má žalobca nárok na náhradunemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona najmenej vo výške 6 775,86 eura ( 273 x 24,82 ). Jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2010 ( teda
za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom bol žalobca vo výkone väzby 12 dní ) predstavuje hodnotu

25,63 eura ( 769 : 30 ). Za 12 dní za rok 2011 má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa §
17 ods. 4 zákona najmenej vo výške 307,56 eura ( 12 x 25,63 ). Náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu
predstavuje teda celkove sumu 7 083,42 eura. ( 6 775,86 + 307,56 ). Vzhľadom k tomu, že podľa §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.... v
znení neskorších predpisov je potrebné nárok na náhradu škody vopred predbežne prerokovať, zaslal

žalobca dňa 30.10.2012 prostredníctvom právneho zástupcu na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vzniknutú v súvislosti s rozhodnutím
o väzbe na základe vyššie citovaných uznesení OS Svidník a KS Prešov. Táto žiadosť bola Ministerstvu
spravodlivosti SR doručená dňa 2.11.2012. Ministerstvo spravodlivosti SR ich žiadosti nevyhovelo, čo
vyplýva z oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody z 15.4.2013, sp.
zn. 10576/2013/34, ktoré im bolo doručené dňa 19.4.2013. Vzhľadom ku skutočnosti, že príslušný

orgán štátu neuspokojil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, uplatňuje žalobca touto žalobou
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 7 083,42 eura. Žalobca si rovnako uplatňuje aj samostatný nárok
na trovy konania za právne zastupovanie pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorý právne odôvodňuje ustanovením § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako príslušenstvo
pohľadávky, ktoré tvoria náklady spojené s jej uplatnením vo výške 293,96 eura za žiadosť zo dňa

30.10.2012 vo výške 237,34 eura + rež. paušál 7,63 eura + 20 % DPH.

Uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn. 7C/150/2013-48 zo dňa 2.4.2014, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 1.5.2014, súd pripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi sumu 7 083,42 eura s 5,75 % úrokom z omeškania ročne od 3.5.2013 do zaplatenia to všetko

do troch dní od právoplatnosti rozsudku

Predmetom konania bol nárok žalobcu proti žalovanej na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7 083,42
eura s príslušenstvom.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého na základe uznesenia
Obvodného oddelenia PZ v Giraltovciach z 3.4.2010, ČVS: ORP-132/GE-SK-2010 bolo proti žalobcovi
začaté trestné stíhanie pre pokračujúci prečin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1, ods.
2 písm. b) Tr. zák.

Uznesením Okresného súdu Svidník zo dňa 6.4.2010, č. k. 0Tp/132/10-16 bol žalobca vzatý z dôvodov
uvedených v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. do väzby, ktorá začala dňom 3.4.2010 o 12.20 hod. Toto
uznesenie bolo odôvodnené obavami, že obvinený by mohol v trestnej činnosti pokračovať. Dôvodom
toho záveru bolo, že......obvinený spáchanie skutkov popiera a podľa odpisu registra trestov bol v
posledných desiatich rokoch trikrát súdne trestaný , okrem iného aj pre prečin násilia proti skupine

obyvateľov, pričom skutku sa krátko dopustil potom, čo bol dňa 22.12.2009 podmienečne prepustený z
výkonutrestuodňatiaslobodyuloženéhomuzatentotrestnýčin......obvinenývkrátkomčasovomúseku,
prakticky niekoľkých hodín so stupňujúcou sa intenzitou, opakovane sa vyhrážal svojej manželke, ako aj
deťomublíženímnazdraví,čizabitím......konkrétnymiskutočnosťamiodôvodňujúcimiobavusúokolnosti
spojené s tým, že obvinenému už trest za protiprávne konanie bol uložený , no ten zjavne neviedol k

jeho náprave, nakoľko je odôvodnene podozrivý, že v skúšobnej dobe sa dopustil opätovne násilnej
trestnej činnosti na istých osobách.......vzhľadom na odôvodnenú potencionálnu hrozbu opakovania
jeho protiprávneho konania je vzatie do väzby opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného
konania.....

Dňa 12.1.2011 vyhlásil Okresný súd vo Svidníku na hlavnom pojednávaní oslobodzujúci rozsudok,
ktorým oslobodil žalobcu spod obžaloby Okresného prokurátora vo Svidníku zo dňa 22.7.2010, č. k. Pv
146/10-24. Po vyhlásení rozsudku súd vydal toho istého dňa na hlavnom pojednávaní príkaz, ktorým
podľa § 79 ods. 2 piata veta Tr. por. prepustil žalobcu ihneď z väzby na slobodu. Žalobca bol vo výkone
väzby od 3.4.2010 do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho v roku 2010 bol vo väzbe 273 dní a

v roku 2011 bol vo väzbe 12 dní. Proti oslobodzujúcemu rozsudku z 12.1.2011, č. k. 2T/82/2010-331
podal Okresný prokurátor vo Svidníku odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove uznesením
z 24.1.2012, č. k. 2To/19/11-350 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.Žalobca bol rozsudkom OS Svidník z 1.8.2012, č. k. 2T/82/2010-384 oslobodený spod obžaloby OP
Svidník, podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 1.8.2011.

Žalobca bol vo výkone väzby od 3.4.2010 do 12.1.2011, teda celkovo 285 dní, z toho v roku 2010 bol
vo väzbe 273 dní a v roku 2011 bol vo väzbe 12 dní. Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2009 ( teda za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom
bol žalobca vo výkone väzby 273 dní ) predstavuje hodnotu 24,82 eura ( 744,50 : 30 ). Za 273 dní za

rok 2010 žalobca vyčíslil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 4 zákona vo výške 6
775,86 eura ( 273 x 24,82 ). Jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve SR za rok 2010 ( teda za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom bol žalobca vo výkone
väzby 12 dní ) predstavuje hodnotu 25,63 eura ( 769 : 30 ). Za 12 dní za rok 2011 má žalobca vyčíslil
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 307,56 eura ( 12 x 25,63 ), spolu 7 083,42 eura. ( 6
775,86 + 307,56 ).

Žalobca listom zo dňa 30.10.2012 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
vzniknutú v súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Táto žiadosť bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená
dňa 2.11.2012. Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti nevyhovelo, čo vyplýva z oznámenia o výsledku
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody z 15.4.2013, sp. zn. 10576/2013/34, ktoré bolo

žalobcovi doručené dňa 19.4.2013.

Žalobca si ďalej uplatnil aj samostatný nárok na trovy konania za právne zastupovanie pri predbežnom
prerokovaní žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako
príslušenstvo pohľadávky, ktoré tvoria náklady spojené s jej uplatnením vo výške 293,96 eura za žiadosť

zo dňa 30.10.2012 vo výške 237,34 eura + rež. paušál 7,63 eura + 20 % DPH.

V konaní bol vypočutý žalobca, ktorý uviedol, že je toho názoru, že má nárok na náhradu uplatnenej
nemajetkovej ujmy. Ďalej uviedol, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustil. Čo sa týka predchádzajúcej
trestnej činnosti, myslí si, že bol neprávom odsúdený, mal manželské problémy, už asi tri roky je

rozvedený. Vo väzbe bol viac ako deväť mesiacov, po prepustení zrušil živnosť, pracoval príležitostne
na základe dohôd, býva v M. č.d. XX s manželkou a deťmi. S deťmi vychádza dobre a má veľmi dobré
vzťahy so spoluobčanmi.

Z vyjadrenia žalovanej zo dňa 28.10.2013 súd zistil, že táto namieta uplatnený nárok z dôvodu,

že žalobca si vzatie do väzby sám zavinil. Pre posúdenie, či si obvinený zavinil väzbu sám, sú
významné skutočnosti, ktoré sú predpokladom pre vzatie obvineného do väzby, prípadne pre jej trvanie
či predĺženie. Tieto skutočnosti sú odlišné od skutočností, ktoré sú predpokladom pre začatie trestného
stíhania a pre vznesenie obvinenia, ku ktorému dôjde v prípade, ak konkrétne skutočnosti nasvedčujú
tomu, že bol určitou osobou spáchaný trestný čin ( viď napr. rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR zo dňa

28.5.2003, sp. zn. 25 Cdo 1002/2012, publikované v časopise Sodní judikatura pod č. 106, ročník 2003 ).
Súdrozhodujúcionárokunanáhraduškodypritomvychádzazrozhodnutiaoväzbevydanéhovtrestnom
konaní, bez toho, aby bol oprávnený preskúmať, či a ktoré väzobné dôvody trvali. Zaoberá sa len tým,
či poškodený sám zavinil niektorý z väzobných dôvodov, ktoré súd rozhodujúci o väzbe považoval za
naplnený.

Počas celého trestného konania nikdy nebola spochybnená skutočnosť, že reálne došlo k takémuto
správaniu žalobcu. A práve toto žalobcom zavinené správanie spolu s ďalšími skutočnosťami boli
súdom správne vyhodnotené ako dôvod väzby. Rozhodnutia o väzbe nie sú rozhodnutiami o vine, súd
posudzuje iné skutočnosti pri rozhodovaní o väzbe a iné pri rozhodovaní o vine a treste. Súd síce
dospel k záveru, že toto konanie žalobcu nenaplnilo znaky trestného činu, pričom toto správanie by

mohlo byť posúdené ako priestupok, avšak vzhľadom na uplynutie premlčacej doby na prejednanie
tohto priestupku nebolo vec možné postúpiť príslušnému orgánu, tento záver sa naplno prejavil v
oslobodzujúcom rozsudku. To však nič nemení na skutočností, že toto správanie žalobcu dostatočne
odôvodňovalo jeho väzobné stíhanie. Žalobca bol od roku 2006 trikrát odsúdený, naposledy vo veci
Okresného súdu Svidník, sp. zn. 0T/8/09 za prečin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1

Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov.
Správanie, pre ktoré bol vzatý do väzby, sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia.
Ďalej žalovaná poukázala na to, že žalobca nepodal proti rozhodnutiu o vzatí do väzby sťažnosť. Podľa
názoru žalovanej v tomto prípade ide o nepochybné zavinenie si väzby samotným žalobcom a tedažalobca nemá nárok na náhradu škody spôsobenej namietaným rozhodnutím o väzbe. Podľa žalovanej
pri starostlivom zohľadnení všetkých okolností prípadu existovali až do právoplatného oslobodenia
žalobcu spod obžaloby dôvody väzby, ktoré si zavinil sám žalobca a teda v zmysle § 8 ods. 6 písm.

a) zákona č. 514/2003 Z. z. je v tomto prípade vylúčené priznanie nároku na odškodnenie, nakoľko
žalobcovi nevzniklo v tejto súvislosti právo na náhradu škody.
Žalovaná ďalej poukázala na to, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je povinnosťou žalobcu preukázať
reálnu existenciu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s napadnutým nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Pre priznanie nároku škody spočíva na žalobcovi

tak povinnosť tvrdenia ako aj dôkazná povinnosť na preukázanie tvrdení, pričom tieto doposiaľ nesplnil.
Pre záver o vzniku nemajetkovej ujmy nepostačuje žalobcovo tvrdenie, že došlo k zásahu do niektorého
z jeho garantovaných práv, pretože aj preukázaný zásah do práv žalobcu predstavuje iba možnú príčinu
vzniku ujmy, ale nie ujmu samotnú. Ak by aj v súvislosti s predmetným rozhodnutím a postupom
došlo k neprimeranému zásahu do práv žalobcu ( čo ale žalovaná spochybňuje ), má žalovaná za to,
že zákon nespája s nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom akúsi prezumpciu

vzniku ujmy sú nezákonné rozhodnutia či nesprávne úradné postupy, v dôsledku ktorých jednoducho
reálna ujma nevznikne. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik konkrétnej nemajetkovej ujmy,
ktorá mu vznikla v súvislosti s namietaným rozhodnutím o väzbe. Žalovaná ďalej podotkla, že náhrada
nemajetkovejujmyvpeniazochpredstavujesubsidiárnukompenzáciu,pričomžalobcanepreukázal,žev
tomto prípade nie je dostatočnou satisfakciou samotný oslobodzujúci rozsudok. V zmysle ustanovenia §

17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je v tom ktorom prípade dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu.
Žalovaná ďalej poukázala na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého
zákonodarca explicitne vymedzuje maximálnu hranicu výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď

určuje, že táto nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým sa rozumie zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi.
Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu trov predbežného prerokovania nároku vo výške 293,96 eura,
odhliadnuc od toho, že reálna úhrada nebola preukázaná, dáva žalovaná do pozornosti ustanovenie

§ 18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého je zrejmé, že zákonodarca vzhľadom na
špecifickosť inštitútu predbežného prerokovania, nepovažuje za účelné uhrádzať poškodenému náklady
spojené s predbežným nárokom na náhradu škody.

Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania.

V podaní zo dňa 16.10.2014 žalovaná ďalej uviedla, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie
predpokladov pre priznanie nárokov na náhradu škody. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom, ako zodpovednosti
objektívnej, je kumulatívne splnenie 3 podmienok a to: existencie nezákonného rozhodnutia,

nesprávneho úradného postupu resp. rozhodnutia o väzbe, existencie škody a existencie príčinnej
súvislosti. K záveru, že si poškodený zavinil väzbu, postačuje, ak zavinil naplnenie dôvodu, pre ktorý bol
vzatý do väzby. Dobu konania, ktorým si poškodený zavinil väzbu, zákon nijako nešpecifikuje a teda ani
neobmedzuje. Ten, na kom bola vykonaná väzba, si môže zaviniť väzbu sám aj konaním, ku ktorému
došlopredzahájenímtrestnéhostíhania( rozsudokNSČR zodňa29.1.2009sp.zn.25Cdo3038/2006).

Podľa názoru žalovanej kriminálna minulosť žalobcu opakovane páchajúceho trestnú činnosť ( od roku
2006 bol trikrát súdne trestnaný ) a to aj násilnú, pričom ku konaniu opísanú v skutkovom základe
( ktoré síce nebolo vyhodnotené ako trestný čin, ale nebolo spochybnené, že k nemu došlo a malo byť
posúdené ako priestupok ) došlo v čase plynutia skúšobnej doby podmienečného prepustenia z výkonu
trestu odňatia slobody na 10 rokov za spáchanie trestného činu násilia proti skupine obyvateľov ako aj

závažnosť šetreného trestného činu a osoby poškodených odôvodňovali jeho vzatie do väzby, s čím sa
riadne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia tak prvostupňový ako aj druhostupňový súd.
Žalovaná ďalej poukázala na to, že žalobca nepodal proti rozhodnutiu o väzbe sťažnosť, preto je na
ťarchu účastníka ak tak neurobil.

Žalobca na podanej žalobe zotrval v celom rozsahu a v písomnom podaní zo dňa 6.2.2014 poukázal
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž 20/2010, podľa ktorého k imanentným znakom právneho štátu
neodmysliteľne patrí aj požiadavka „princíp právnej istoty“ a ochrany dôvery občanov v právny poriadok,
súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho ) pôsobenia právnych predpisov. V podmienkachdemokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty
jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie
do minulosti.

Podľa štandardného normotvorného prístupu sa pri časovom strete dvoch právnych predpisov novou
úpravou spravujú aj vzťahy založené zrušenou normou. Táto úprava vstupuje do právnych vzťahov
vzniknutých v minulosti s tým, že odo dňa svojej účinnosti ich môže novo regulovať - meniť, dopĺňať,
rušiť, spájať s nimi iné práva a povinnosti atď. Za legislatívne korektné však možno považovať iba také
riešenie, aby samotný vznik vzťahov a práva z nich vyplývajúce do účinnosti neskoršieho predpisu, sa

posudzovali podľa zrušenej úpravy ( rozsudok NS SR z 1. apríla 2009, sp. zn. 6 Sžhuv 1/2008 ).
Vzhľadom na uvedený princíp zákazu retroaktivity a ochrany nadobudnutých práv, je nevyhnutné
posudzovať vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výšku výlučne podľa ustanovení účinných
do 1.1.2013, teda do nadobudnutia účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým bol zákon č. 514/2003
Z. z. novelizovaný.
Ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinné v čase vzniku práva na náhradu škody

priznávalo osobne minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pokiaľ išlo o rozhodnutie podľa § 7 a § 8
citovaného zákona. Rozhodnutím podľa uvedených ustanovení sú rozhodnutia o zatknutí, o treste, o
ochrannom opatrení, o väzbe, zadržanie a iné pozbavenie osobnej slobody. V prípade týchto rozhodnutí
ide o tak závažný zásah do základných ľudských práv a slobôd, že nemožno mať pochybnosti o
tom, že samotné konštatovanie porušenia práva ( § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ) nie je

dostatočným zadosťučinením. Zákonodarca preto túto skutočnosť vyjadril stanovením minimálnej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v odseku 4 bez toho, aby sa pre jej priznanie vyžadovalo bližšie skúmanie
následkov vykonanej väzby. Každá väzba totiž prináša výrazné psychické záťažové momenty ako
strach z neznámeho, strach a nedôvera, zážitok zo straty slobody ( nemožnosť ovplyvňovať svoju
najbližšiu budúcnosť ), separácia od blízkych alebo dôležitých osôb a rodiny, vytrhnutie zo životného

kontextu/obmedzenia životných plánov, uvedomenie si sociálnych, profesijných i finančných dôsledkov
uväznenia, potupa byť zavretý alebo iné ponižujúce zážitky. Aj keď je pravda, že na každého jednotlivca
vplýva väzba odlišne, u každého sa či už vo zvýšenej alebo zníženej miere vyskytujú uvedené záťažové
momenty. Uvedené má však význam jedine pre posúdenie vyššej ako minimálnej výšky nemajetkovej
ujmy.

K zavineniu väzby samotným žalobcom, ktoré v konaní žalovaná namietala uvádza, že zavinenie väzby
podľa § 8 ods. 6 písm. a) citovaného zákona nemožno stotožňovať s dôvodmi väzby v zmysle § 71
ods. 1 Trestného poriadku. Zákon č. 514/2003 Z. z. totiž nevyžaduje pre vznik zodpovednosti za škodu,
aby išlo o nezákonné rozhodnutie o väzbe, ale postačuje, že osoba bola zo zákonných dôvodov vo
väzbe, a zároveň došlo k jej oslobodeniu spod obžaloby. Slovenská republika ako právny štát na seba

prevzala záväzok, že aj v prípade zákonného rozhodnutia bude zodpovedať za ujmu, ktorá vznikne
takým výrazným zásahom do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, akým je obmedzenie
osobnej slobody v podobe väzby, za predpokladu, že sa u poškodenej osoby nepreukáže podozrenie
zo spáchania trestného činu.
Zavinenie väzby v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona číslo 514/2003 Z. z. nemožno vykladať tak

extenzívne, ako to uvádza žalovaná, pretože vo svojej podstate je existencia každého dôvodu väzby
naviazaná na konkrétne správanie obvineného. Pri takomto výklade by sme nevyhnutne museli dospieť
k záveru, že pri všetkých väzobných dôvodoch je väzba zo strany obvineného zavinenou a štát by sa
tým úspešne vyhol svojej objektívnej zodpovednosti za obmedzenie osobnej slobody osoby, ktorá v
konkrétnom trestnom konaní nebola uznaná vinnou.

V konkrétnej veci bola väzba žalobcu odôvodnená existenciou „dôvodnej obavy vyplývajúcej z jeho
predchádzajúceho konania, ako aj ďalších konkrétnych skutočností, že bude aj naďalej pokračovať v
páchaní predmetnej trestnej činnosti ( § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.“ Protiprávnosť správania
žalobcu sa nepreukázala a bývalá manželka, ktorá opakovane verbálne konflikty vyprovokovávala a
následne privolávala orgány polície, dosiahla opätovne to, o čo sa dlhodobo usilovala, teda obmedzenie

osobnej slobody žalobcu, čím sa ho chcela zbaviť z domu, ktorý žalobca kúpil, opravil a poškodenú
aj s deťmi prichýlil. Je treba podotknúť, že žalobca nikdy ( a to potvrdila aj bývalá manželka ) jej, ani
nikomu inému fyzicky neublížil a išlo stále len o verbálne konflikty vyplývajúce z rodinných nezhôd.
Žalobca nie je násilník, ale obeť svojej veľkorysosti. Dôvodná obava, že žalovaný bude pokračovať v
trestnej činnosti, preto nie je dostačujúca pre vyhodnotenie, že žalobca si väzbu zavinil, napriek tomu,

že táto skutočnosť predstavuje dôvod väzby. V žalobe si žalobca uplatnil okrem vzniknutej nemajetkovej
ujmy aj príslušenstvo svojej pohľadávky, a to náklady spojené s jej uplatnením v súlade s § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka. Žalovaná vo svojom vyjadrení uvádza, že žalobca nijako nepreukázal, že tieto
náklady ( trovy právneho zastúpenia ) skutočne uhradil. Zo žaloby pritom vyplýva tvrdenie žalobcu, abydošlo k zaplateniu odmeny trov právneho zastúpenia, rozhodne však došlo k vzniku záväzku žalobcu
na ich uplatnenie.

Z vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav zhodný s tým, ako ho v podanej žalobe opísal
žalobca. Genéza trestného konania, ktoré bolo vedené proti žalobcovi bola v konaní preukázaná
pripojeným trestným spisom a medzi účastníkmi nebola sporná. Rovnako žalovaná nenamietala
vyčíslenie uplatnenej nemajetkovej ujmy. Sporným bol medzi účastníkmi právny základ žaloby, teda /ne/
existencia zodpovednosti žalovanej za uplatnenú nemajetkovú ujmu žalobcu spôsobenú rozhodnutím

o väzbe a nárok žalobcu na zaplatenie sumy 293,96 eura ako príslušenstvo pohľadávky.

Žalobca si teda podanou žalobou uplatnil proti žalovanej nárok na náhradu škody - nemajetkovú ujmu z
právneho dôvodu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, pretože žalobca bol
oslobodený spod obžaloby.

Právnym rámcom pre posúdenie odôvodnenosti žaloby bol osobitný právny predpis, ktorým je zákon
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci / ďalej len zákon / a
Občiansky zákonník ako všeobecný právny predpis.

Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podľa § 8 ods.5, písm. b/ zákona

o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol
vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby. V danom prípade sú predpokladmi zodpovednosti za
škodu: rozhodnutie o väzbe, vykonanie väzby, oslobodenie spod obžaloby, vznik škody /nemajetkovej
ujmy/ a príčinná súvislosť medzi väzbou a škodou /nemajetkovou ujmou/.

Ustanovenie § 6 ods.2 zákona o zodpovednosti za škodu, týkajúce sa povinnosti podať riadny opravný
prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu sa nevzťahuje na väzbu.

Pokiaľ ide o zavinenie väzby podľa § 8 ods.6 písm. a/ zákona o náhrade škody, súd sa stotožňuje
s názorom žalobcu, že zavinenie väzby nemožno stotožňovať s dôvodmi väzby podľa § 71 ods.1

Trestného poriadku. Zákon o zodpovednosti za škodu nevyžaduje pre vznik zodpovednosti za škodu
nezákonné rozhodnutie o väzbe. Postačuje, ak osoba bola zo zákonných dôvodov vo väzbe a došlo k
jej oslobodeniu spod obžaloby. Napokon, konanie žalobcu nebolo kvalifikované ani ako priestupok.

Extenzívny výklad § 8 ods.6 písm. a/ zákona o náhrade škody by prakticky znamenal, že každá

väzba je zavinená / čo i len z nedbanlivosti/, pretože jej dôvody sú viazané na konkrétne správanie
obvineného. Trestný poriadok podmieňuje možnosť vzatia obvineného do väzby existenciou dôvodnej
obavy vyplývajúcej z konania obvineného alebo z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej
nežiaducej forme správania označovanej ako dôvod väzby. V takomto prípade by sme skutočne museli
dospieť k záveru, že každá zákonná väzba je obvineným zavinená, a teda štát by sa vyhol svojej

objektívnej zodpovednosti za zásah do základných ľudských práv a slobôd osoby, ktorá v konečnom
dôsledku nebola právoplatne uznaná vinnou. Takýto výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom
predmetného zákona. Súd je toho názoru, že obvinený má proti štátu zásadne právo na náhradu
škody /nemajetkovej ujmy/ v príčinnej súvislosti s trestným konaním, ktorému sa musel podrobiť, a ktoré
neviedlo k jeho právoplatnému odsúdeniu.

Z pripojeného trestného spisu je zrejmé, že uznesením Obvodného oddelenia PZ Giraltovce, ČVS:
ORP-132/GE-SK-2010 zo dňa 3.4.2010 bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie pre pokračujúci
prečin násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.
Uznesením Okresného súdu Svidník zo dňa 6.4.2010, č. k. 0Tp/132/10-16 bol žalobca vzatý z dôvodov

uvedených v ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. do väzby, ktorá začala dňom 3.4.2010 o 12.20 hod. Toto
uznesenie bolo odôvodnené obavami, že obvinený by mohol v trestnej činnosti pokračovať. Dôvodom
toho záveru bolo, že......obvinený spáchanie skutkov popiera a podľa odpisu registra trestov bol v
posledných desiatich rokoch trikrát súdne trestaný, okrem iného aj pre prečin násilia proti skupine
obyvateľov, pričom skutku sa krátko dopustil potom, čo bol dňa 22.12.2009 podmienečne prepustený z

výkonutrestuodňatiaslobodyuloženéhomuzatentotrestnýčin......obvinenývkrátkomčasovomúseku,
prakticky niekoľkých hodín so stupňujúcou sa intenzitou, opakovane sa vyhrážal svojej manželke, ako aj
deťomublíženímnazdraví,čizabitím......konkrétnymiskutočnosťamiodôvodňujúcimiobavusúokolnosti
spojené s tým, že obvinenému už trest za protiprávne konanie bol uložený , no ten zjavne neviedol kjeho náprave, nakoľko je odôvodnene podozrivý, že v skúšobnej dobe sa dopustil opätovne násilnej
trestnej činnosti na istých osobách.......vzhľadom na odôvodnenú potencionálnu hrozbu opakovania
jeho protiprávneho konania je vzatie do väzby opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného

konania.....
Žalobca bol súdom oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora, ktorá mu kládla za vinu, že dňa
2.4.2010 v čase okolo 23.00 hod. v kuchyni rodinného domu č. XX v obci M., okr. G. v stave pod
vplyvomalkoholuvulgárnenadávalbývalejmanželkeG.O.,ktorújednourukoudržalpodkrkomadruhou
zovretou päsťou jej hrozil, že ju udrie do tváre a vyhrážal sa jej a ostatným členom rodiny, že ich „podpáli,

že tam neostane kameň na kameni, aby vypadli z domu, že celú rodinu postrieľa, že tu zdochne, že
ju krv zaleje.“ Dňa 3.4.2010 v čase okolo 11.20 hod. opäť v stave pod vplyvom alkoholu v kuchyni
rodinného domu M. č. XX, okr. G. sa so zaťatými päsťami zaháňal na G. O., pričom jej vulgárne nadával
a vyhrážal sa jej slovami „tu zdochneš, tu ťa krv zaleje, tu ťa zabijem, vystrieľam celú tvoju rodinu“.
Takisto sa vyhrážal nevlastnej dcére B. G. slovami „ti takú prijebem, že ťa krv zaleje“ a následne sa
bývalej manželke G. O. a jej dcéram B. G. a R. G. vyhrážal, že ich „pozabíja postrieľa, nech vypadnú z

jeho domu, že ich podpáli a že tam neostane kameň na kameni“.
Skutok tak, ako je opísaný v podanej obžalobe a v uznesení o vznesení obvinenia je totožný. Žalobca
bol oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným
činom.

V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, pretože skutok nie
je trestným činom, teda celé trestné konanie proti žalobcovi „stálo“ na právnom posúdení konania
žalobcu, teda skutkov, ktoré boli policajtovi známe už pri vznesení obvinenia a ani v priebehu ďalšieho
dokazovania sa zistený skutkový stav nemenil. Tak, ako súd právne posúdil konanie žalobcu za
také, ktoré nie je trestným činom, rovnako mal k takémuto záveru dospieť aj policajt pred vznesením

obvinenia. V tejto súvislosti sa preto javí aj vznesenie obvinenia v konečnom dôsledku za nezákonné /
žalobca bol spod obžaloby oslobodený, lebo skutok nie je trestným činom/. Vzatie do väzby bolo
odôvodnené predovšetkým hrozbou opakovania násilnej trestnej činnosti obvineného, ktoré ale v
konečnom rozhodnutí nebolo právne posúdené ako trestný čin. Nie je možné v súvislosti s náhradou
nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu bagatelizovať skutočnosť, že konanie žalobcu, pre ktoré bol

trestne stíhaný nebolo trestným činom, argumentujúc, že nikdy nebolo spochybnené, že žalobca
sa dopustil takéhoto správania, ktoré odôvodňovalo väzbu. To, že v čase rozhodovania o väzbe
existovali dôvody väzby, nezbavuje štát objektívnej zodpovednosti za výsledok trestného konania, ktoré
neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného. Za uvedenej situácie, posudzovať väzbu za zavinenú
obvineným je neudržateľné. A nepriznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu len

na základe kriminálnej minulosti žalobcu sa javí súdu ako neprimerané a nespravodlivé.

Rozhodnutím o väzbe bol žalobca pozbavený osobnej slobody, slobody pohybu, kontaktu s blízkymi
osobami, možnosti slobodného rozhodovania sa v osobných záležitostiach a slobody nakladania so
svojim časom, a to na 273 dní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody, dospel súd k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná.
Žalobca sa nedopustil žiadneho zavineného konania v príčinnej súvislosti s procesným rozhodnutím
o väzbe. Všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu boli v konaní preukázané, to je právna
skutočnosť-vykonanieväzbyaoslobodeniespodobžaloby,nemajetkováujmaabezprostrednápríčinná

súvislosť medzi uvedenou právnou skutočnosťou a nemajetkovou ujmou.

Žalobca uplatnil predmetnou žalobou nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za 273 dní väzby v
minimálnej zákonnej výške podľa §17 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu, preto súd bližšie
neskúmal následky väzby. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,

vzhľadom na to, že väzba predstavuje zbavenie osobnej slobody, čo je najzávažnejší zásah do
základných ľudských práv a slobôd / hneď po zbavení života /, preto aj zákonodarca stanovil v zákone
minimálnu výšku nemajetkovej ujmy. Samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným
zadosťučinením s ohľadom na dĺžku výkonu väzby, ale aj s ohľadom na pasívny, resp. zamietavý
postoj žalovanej od právoplatného skončenia trestného konania až doposiaľ vrátane predbežného

prerokovania nároku.

Väzba je vždy spojená so stratou osobnej slobody a na to nadväzuje strata ďalších práv a slobôd. Je
pojmovo vylúčené, aby pozbavením osobnej slobody nedošlo k ujme na právach a slobodách fyzickejosoby. Ujma sa v takýchto prípadoch predpokladá, len nárok na jej náhradu vzniká za splnenia ďalších
zákonnýchpredpokladov/napr.oslobodeniespodobžaloby/,tedanie prípadeprávoplatnéhoodsúdenia
za trestný čin.

Príslušenstvom pohľadávky sú aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré si žalobca v konaní
uplatnil vo výške 293,96 eura za právne zastúpenie advokátom pri predbežnom prerokovaní nároku
na náhradu, za podanie žiadosti zo dňa 30.10.2012 vo výške 237,34 eura + režijný paušál vo výške
7,63 eura + 20 % DPH, podľa § 9 ods.1, § 10 ods.1, § 14 ods.1 písm. b/, § 16 ods.3, § 18 ods. 3

vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov / pozri rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo 7/99 z 30.3.1999/.

Súd mal za preukázané, že žalobca splnil zákonom požadovanú podmienku a pred podaním žaloby
požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku žiadosťou, ktorú žalovaná prevzala dňa 2.11.2012.
Žalovaná do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti nárok žalobcu neuspokojila, preto od 3.5.2013

je v omeškaní.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Žalovaná v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol,

alebo rozsudok zrušil z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Okrem iného, vo vzťahu k právnemu základu žaloby a jeho posúdeniu súdom prvého stupňa v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedla, že považuje rozsudok vzhľadom na skutočnosť, že súd sa

nevysporiadal v odôvodnení rozsudku aj s judikatúrou svedčiacou v prospech žalovanej, v tejto časti je
nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p..

Žalovaná sa domnieva, že súd prvého stupňa v tomto smere nedostatočne skúmal dôvodnosť tvrdení

žalovanej o existencii zavinenia zo strany žalobcu v rámci komplexného posudzovania otázky zavinenia
v kontexte napadnutého rozhodnutia o väzbe, kedy podľa názoru žalovanej, nebolo možné na základe
vykonaného dokazovania dospieť ku skutkovému záveru súdu prvého stupňa o tom, že žiadnym
spôsobom nebolo preukázané zavinenie väzby žalobcom v zmysle ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a)
zákona č. 514/2003 Z.z., čím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p..

Otázku zavinenia väzby je potrebné podľa názoru žalovanej skúmať komplexne, a to nielen vo svetle
oslobodzujúceho rozsudku ako urobil súd prvého stupňa, ale predovšetkým vo vzťahu k celému
trestnému konaniu a podrobne verifikovať naplnenie dôvodov, pre ktoré bol žalobca v rozhodnom čase
vzatý do väzby, ako aj mieru zavinenia väzby zo strany samotného žalobcu, ktorá má kruciálny význam

pre priznanie práva na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe. Čo sa týka vývoja dôkaznej situácie
v predmetnom trestnom konaní, má žalovaná za to, že i vzhľadom na výsledok trestného konania,
ktorým bolo oslobodenie spod obžaloby nie preto, že by sa skutok nestal, ale preto, že nebol trestným
činom, potvrdzuje záver o dôvodnosti trestného stíhania, v rámci ktorého bolo potrebné vykonať všetky
úkony za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu, riadne zaobstarať a vyhodnotiť dôkazy, posúdiť

skutok a vyvodiť závery. Pri zohľadnení adekvátnych faktorov je potrebné obdobne posudzovať splnenie
väzobných dôvodov i zavinenia u žalobcu. Žalovaná tak, ako v prvostupňovom konaní zastala názor,
že žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe, keďže existovala prekážka
vo forme zavinenia väzby samotným žalobcom. Otázku zavinenia v súvislosti s väzbou bližšie rozvíja
i judikatúra v tejto oblasti.

V súlade s ustálenou judikatúrou zákon nezakladá prezumpciu vzniku nemajetkovej ujmy, t.j. že by v
prípade vykonania väzby a následného oslobodenia spod obžaloby automaticky dochádzalo k vzniku
práva osoby, na ktorej bola vykonaná väzba na náhradu nemajetkovej ujmy tak, ako to v odôvodnení
rozsudku konštatoval súd prvého stupňa.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudkom súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť. K právnemu základu žaloby uviedol, že zavinenie väzby v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona č.
514/2003 Z.z. nemožno vykladať tak extenzívne, ako to uvádza žalovaná, pretože vo svojej podstate jeexistencia každého dôvodu väzby naviazaná na konkrétne správanie obvineného. Pri takomto výklade
by sme nevyhnutne museli dospieť k záveru, že pri všetkých väzobných dôvodoch je väzba (a to či už
úteková, kolúzna alebo preventívna) zo strany obvineného zavinenou a štát by sa tým úspešne vyhol

svojej objektívnej zodpovednosti vyplývajúcej mu z citovaného zákona pri tak závažných skutočnostiach
ako je obmedzenie osobnej slobody jednotlivca. Žalobca nevylučuje, že obvinený si väzbu môže zaviniť
aj sám, avšak musí ísť o situácie, kde je zavinenie väzby celkom zreteľne preukázané (napr. obvinený
sa pokúsi o útek do zahraničia, ovplyvňuje alebo zastrašuje svedkov, alebo znalcov, zahladzuje alebo
odstraňuje dôkazy, deklaruje dokonanie trestného činu, o ktorý sa pokúsil a pod.). Dôvodná obava (s

poukazom na kriminálnu minulosť žalobcu), že žalobca bude pokračovať v trestnej činnosti, preto nie je
dostačujúca pre vyhodnotenie, že žalobca si väzbu zavinil, pretože táto skutočnosť predstavuje dôvod
väzby.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovanej je dôvodné, nakoľko postupom

súdu sa žalovanej odňala možnosť konať pred súdom v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa v ňom okrem iného konštatuje,
že sporným bol medzi účastníkmi právny základ žaloby, teda (ne), existencia zodpovednosti žalovanej

za uplatnenú nemajetkovú ujmu žalobcu spôsobenú rozhodnutím o väzbe.

Právnym rámcom pre posúdenie odôvodnenosti žaloby bol osobitný právny predpis, ktorým je zákon č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a vo vzťahu k záveru, či
právo na náhradu škody vznikne, alebo nevznikne, ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) tohto zákona.

Rozhodujúcou skutočnosťou v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je, či si osoba väzbu zavinila
sama.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil záver, že žalobca sa nedopustil žiadneho

zavineného konania v príčinnej súvislosti s procesným rozhodnutím o väzbe.

Podľa názoru odvolacieho súdu však ničím nevysvetlil, ako k uvedenému záveru dospel.
Akého konania sa žalobca dopustil bezprostredne pred vydaním uznesenia Okresného súdu Svidník o
vzatí do väzby, súd prvého stupňa podrobne opisuje v odôvodnení svojho rozhodnutia, poukazujúc na

výsledky vykonaného dokazovania.

Odôvodnenie, či práve toto konanie (na čo v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa
poukazovala žalovaná) malo za následok, že si žalobca väzbu zavinil sám, v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia absentuje.

Súd prvého stupňa poukazuje na neprípustnosť extenzívneho výkladu § 8 ods. 6 písm. a) zákona, čo
by prakticky znamenalo, že každá väzba ( čo i len z nedbanlivosti) je zavinená.

Z obsahu spisu sa však nedalo vyvodiť tvrdenie účastníkov poukazujúce na takýto extenzívny výklad.

Žalovaná namieta, že súd nedostatočne skúmal dôvodnosť tvrdení žalovanej o existencii zavinenia
zo strany žalobcu v rámci komplexného posudzovania otázky zavinenia v kontexte napadnutého
rozhodnutia o väzbe a samotný žalobca vo vyjadrení k odvolaniu pripúšťa situácie, kde je zavinenie
väzby celkom zreteľne preukázané, nie však v súvislosti s dôvodnou obavou, že žalobca bude

pokračovať v trestnej činnosti.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky
ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. pri tom treba dospieť k záveru,že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia)
dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu
a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej

interpretácii nevyplývajú a napokon je len všeobecné súhrnné zistenie bez špecifikácie jednotlivých
dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie
je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,
ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na
jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť

sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych opravných prostriedkov (pre porovnanie
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo 182/2009).

V danom prípade súd prvého stupňa vôbec nevyhodnotil vykonané dôkazy, v súvislosti s tým a najmä,
či konanie opísané v uznesení Okresného súdu Svidník zo dňa 06.04.2010, č.k. 0Tp/132/10-16 o vzatí

do väzby malo, či nemalo za následok, že si žalobca väzbu zavinil sám.

Žalovaná tak nemala možnosť zaujať stanovisko k neexistujúcej úvahe súdu týkajúcej sa vyhodnotenia
týchtodôkazov,čijejbolaodňatázákonnámožnosťspochybniťvodvolacomkonanísprávnosťvydaného
rozhodnutia.

Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného napadnutý rozsudok postupom vyplývajúcim z ustanovenia §
221 ods. 1 písm. f) a ods. 3 O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V ňom súd prvého stupňa
vyhodnotí všetky vykonané dôkazy naznačeným smerom, a to spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia
§ 157 ods. 2 O.s.p..

Prvostupňový súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§226 O.s.p.) v novom
rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.