Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 27, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/497/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811200087
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7811200087.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň JUDr.

Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu regionPRESS, s.r.o., so sídlom Trnava,
Študentská 2, IČO: 36252417, zastúpeného PROSMAN a PAVLOVIČ advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlom Trnava, Hlavná 31 proti žalovanému Q. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXX, zastúpenému JUDr.
Alexandrom Milkom, advokátom so sídlom Rožňava, Cyrila a Metoda 4, o zaplatenie 14.162,55 eur s
prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo 14.5.2015 č.k. 4C/8/2011-277
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo 14.5.2015 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 13.094,50 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,50%
ročne od 28.6.2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 11.253,90 eur, ktoré je povinný
zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému
ďalej uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Rožňava 287,42 eur ako trovy konania, ktoré
preddavkovo platil štát v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie svoj v poradí druhý rozsudok vo veci odôvodnil predovšetkým s odkazom
na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.4.2014 sp.zn. 3Co/69/2013 a na
predchádzajúci priebeh konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že rozsudkom zo dňa 28.2.2012 č.k.
4C/8/2011-118 určil, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu vzniknutú dňa 26.6.2008 podľa § 186
Zákonníka práce. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.4.2012. Žalovaný bol zamestnaný u
žalobcu na základe pracovnej zmluvy a žalobca si uplatnil proti nemu nárok na náhradu škody. V konaní

bolo vykonané znalecké dokazovanie na posúdenie skutočnosti, či zostatok vedený v pokladničnej
knihe ku dňu 26.6.2008 a k 14.7.2008 je správne vyčíslený po odsúhlasení príjmových a výdavkových
dokladov. Znalkyňa Ing. Magdaléna Rimarčíková v znaleckom posudku č. 5/11 uviedla, že zostatok
uvedený v pokladničnej knihe ku dňu 26.6.2008 bol vo výške 376.355,00 Sk (12.492,70 eur) a
ku dňu 14.7.2008 vo výške 374.135,00 Sk (12.419,01 eur). Po zaúčtovaní chýbajúcich príjmových
pokladničných dokladov bol stav v pokladničnej knihe vo výške 426.661,00 Sk (14.162,55 eur) a po
odúčtovaní čistej mzdy za obdobie december 2006 bol stav 13.886,94 eur. Súd prvej inštancie tak mal

za preukázaný nárok na náhradu škody vo výške 14.162,55 eur.

3. Rozsudkom zo 17.12.2012 č.k. 4C/8/2011-169 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 1.068,05 eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Na základeodvolania žalobcu Krajský súd v Košiciach uznesením z 10.4.2014 č.k. 3Co/69/2013-201 odmietol
odvolanie proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.068,05 eur s príslušenstvom a zrušil
rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj vo výroku o povinnosti žalobcu

nahradiť žalovanému trovy konania a vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť trovy štátu a v rozsahu
zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V časti o zaplatenie sumy 1.068,05 eur s
príslušenstvom tak rozsudok nadobudol právoplatnosť. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu skúmal predpoklady všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako
zamestnanca za škodu a predovšetkým otázku zavinenia, pretože v prvom meritórnom rozhodnutí

vychádzal súd prvej inštancie zo záveru, že šlo o škodu spôsobenú z nedbanlivosti. V preskúmavanom
rozhodnutí súd prvej inštancie právne posúdil nárok žalobcu podľa § 179 Zákonníka práce. Uviedol,
že predpokladom založenia pracovnoprávnej zodpovednosti sú vznik škody, porušenie povinností
pri plnení pracovných úloh, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou a
zavinenie, ktoré je zamestnávateľ povinný preukázať okrem prípadov zodpovednosti zamestnanca
za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať a zodpovednosti

za stratu zverených predmetov. Zodpovednosť zamestnanca je založená na subjektívnom princípe,
vždy ide o zodpovednosť za zavinenie buď úmyselné alebo nedbanlivostné. Súd prvej inštancie
skonštatoval, že škoda vznikla, pretože došlo k zmenšeniu majetku žalobcu o peňažné prostriedky,
ktoré žalovaný prevzal od zákazníkov a mal povinnosť odovzdať žalobcovi, čo neurobil. Porušenie
povinnosti pri plnení pracovných úloh spočívalo v neodovzdaní vyinkasovanej peňažnej hotovosti

žalobcovi. Príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou vznikla tým, že ku škode
došlo neodovzdaním peňažných prostriedkov žalobcovi. Pri posudzovaní zavinenia vychádzal súd prvej
inštancie z toho, že žalovaný bol zamestnancom žalobcu, preberal od zákazníkov peňažné prostriedky,
ktoré patrili žalobcovi a bol povinný evidovať peňažnú hotovosť a túto odovzdávať zamestnávateľovi.
Vedel a bol uzrozumený s tým, že neodovzdaním peňažnej hotovosti vznikne škoda. Sám potvrdil, aký

mal byť zostatok peňažnej hotovosti v pokladni k 26.6.2008. Túto peňažnú hotovosť však žalobcovi
neodovzdal. V prípade nepriameho úmyslu osoba vie, že môže spôsobiť porušenie (ohrozenie), teda
ručí za následok a pre prípad, že to spôsobí je s tým uzrozumená, čo je variantom vôle odlišný od
chcenia, pretože priamym cieľom konajúcej osoby nie je síce spôsobenie konkrétneho následku, pretože
sleduje iný cieľ, ale je uzrozumená s tým, že realizácia jej cieľa môže viesť k spôsobeniu takéhoto

následku. Súd prvej inštancie uzavrel, že ide o nepriamy úmysel. Pokiaľ ide o výšku škody, vychádzal zo
záverov znaleckého posudku, ktorý považoval za dostačujúci vrátane vysvetlenia znalkyne na námietky
žalovaného a na výšku škody už nevykonával ďalšie dokazovanie. Keďže v poradí prvý v rozhodnutí
vo veci rozhodol o priznaní sumy 1.068,05 eur, preskúmavaným rozsudkom priznal zostávajúcu výšku
škody 13.094,50 eur.

4. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi
náhradu trov, ktorej výšku podrobne odôvodnil v písomnom vyhotovení rozsudku. Výrok o povinnosti
žalovaného zaplatiť trovy znaleckého posudku odôvodnil podľa § 148 ods. 1 O.s.p.

5. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktoré odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods.
2 písm. a/, c/, d/ a f/ O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie o výroku,
ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi 13.094,50 eur s príslušenstvom, ako aj vo výroku o náhrade trov
konania a žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu všetkých trov konania.

6. Žalovaný namieta predovšetkým tú skutočnosť, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho
námietkou, že v konaní ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poukazuje na to, že rozsudok
zo dňa 17.12.2012 č.k. 4C/8/2011-169 nadobudol právoplatnosť vo výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť sumu 1.068,05 eur s príslušenstvom. Žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie týmto výrokom
rozhodol o celom nároku, pretože z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že náhrada škody bola spôsobená

z nedbanlivosti. Preto podľa jeho názoru výrok, ktorý nadobudol právoplatnosť pri rozhodnutí o
celom uplatnenom nároku žalobcu na náhradu škody. Priznaná suma je štvornásobkom priemerného
mesačného zárobku žalovaného. Pokiaľ tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, nie je možné podľa
jeho názoru priznať žalobcovi ďalšiu sumu tak, ako ju uplatňuje z toho istého titulu ako rozdiel medzi
uplatneným nárokom 14.162,55 eur a priznanou sumou 1.068,05 eur. Žalobca podal proti uvedenému

(prvému) rozsudku odvolanie z dôvodu, že nesúhlasil so zodpovednosťou žalovaného z nedbanlivosti a
namietal, že šlo o úmyselné konanie. K tejto časti žalovaný navyše namieta nedostatočné odôvodnenie
rozsudku, keď okresný súd iba stroho skonštatoval, že nebol vyčerpaný celý predmet konania. Opätovne
opakuje, že žalovaný nepodal odvolanie proti rozsudku o jeho povinnosti zaplatiť sumu 1.068,05 eur,pretožetýmtosúdprvejinštancierozhodolocelomuplatnenomnárokunanáhraduškodyznedbanlivosti
a trvá na tom, že okresný súd rozhodol o celom nároku a nie iba o časti nároku. Tvrdí, že takýmto
postupom bola žalovanému odňatá možnosť žalovanému vo veci konať. Ďalej odvolateľ namieta, že

súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, pričom poukazuje na obsah odôvodnenia
a argumentuje základným právom na spravodlivé konanie, ktoré obsahuje právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Súd prvej inštancie má povinnosť
vysporiadať sa s otázkou zavinenia a podrobne odôvodniť svoje rozhodnutie vo vzťahu k jednotlivým

predpokladomzodpovednostizaškodu.Odvolateľnamieta,žesúdprvejinštancienezdôvodnilnáležitým
spôsobom svoje rozhodnutie vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu v priebehu celého konania. Namieta
predovšetkým to, že žalobcovi škodu nespôsobil a najmä nie vo forme úmyslu. Peňažné prostriedky si
neponechal pre vlastnú potrebu, ale riadne ich odvádzal žalobcovi podľa jeho pokynov a zaužívaným
spôsobom. Žalobca za celú dobu od 1.1.2006 do 27.6.2008 nevyzval žalovaného na predloženie a
dokladovanie nejakej nezrovnalosti pri odvádzaní vyúčtovaní peňazí. Žalobca účelovo rozviazal so

žalovaným pracovný pomer a uplatnil si nárok na náhradu škody, pričom za celé obdobie nevykonal
u žalovaného inventúru a nebol upozornený na nezrovnalosti, prípadne vyzvaný na odstránenie
nedostatkov. Žalovaný namieta, že v priebehu pracovného pomeru nedošlo k zisteniu nedostatkov,
resp. k rozdielu medzi účtovným stavom a stavom skutočným. Ak by to žalobca zistil, nepochybne by
využil všetky prostriedky k danému právnymi predpismi, aby pokladničný zostatok získal. Žalovaný ďalej

poukazuje na rozpornosť záverov znaleckého posudku s tvrdeniami žalobcu. Opakovane poukazuje
na tú skutočnosť, že nebol nikdy vyzvaný na predloženie chýbajúcich dokladov, pretože tieto predložil
žalobcovi. Vyjadruje sa aj k písomnému vyjadreniu znalkyne v znaleckom posudku, v ktorom reaguje
na pripomienky žalovaného. Namieta, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho návrhu na predloženie
výpisov z účtu žalobcu za sporné obdobie, ktoré by objektivizovalo skutočný stav veci. V konaní žalobca

nepredložil žiaden konkrétny objektívny dôkaz, ktorým by preukázal, že mu vznikla škoda a že za ňu
zodpovedá žalovaný.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok potvrdiť a zaviazať
žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

8. Žalobca predovšetkým poukazuje na to, že medzitýmnym rozsudkom z 28.2.2012 č.k. 4C/8/2011-118
súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu vzniknutú dňa 26.6.2008 podľa
§ 186 Zákonníka práce. Týmto rozsudkom potvrdil, že nárok žalobcu nie je premlčaný, že výška škody
je 14.162,55 eur a že za škodu zodpovedá žalovaný, preto akákoľvek ďalšia argumentácia žalovaného

je bez právneho významu vo vzťahu k základu nároku. Následne súd prvým rozsudkom zaviazal
žalovaného zaplatiť spôsobenú škodu vo výške 1.068,05 eur a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu
zamietol. Odvolací súd uznesením z 10.4.2014 čiastočne odmietol odvolanie žalobcu a zároveň zrušil
prvostupňový rozsudok. Žalobca vzhľadom na uvedené nepovažuje argumentáciu vo vzťahu k prekážke
res iudicata za opodstatnenú. Súd prvým rozsudkom rozhodol len o časti jeho nároku a otázka priznania

zvyšku nároku závisela len od skutočnosti, či bude v konaní preukázané, že žalovaný zodpovedá za
škodu celú alebo len do výšky štvornásobku mesačného príjmu. Žalobca je toho názoru, že škoda bola
spôsobená úmyselne a preto je žalovaný povinný ju vo výške uplatneného nároku nahradiť. Žalobca
poukazujenato,žežalovanýboljehozamestnancomapreberalodzákazníkovfinančnúhotovosť,vedel,
že všetky peňažné prostriedky, ktoré prevzal od klientov patria žalobcovi, viedol pokladňu finančnej

hotovosti sám, teda sám bol povinný vykonávať a zaznamenávať všetky operácie vo vzťahu k peňažnej
hotovosti, vedel, že peňažnú hotovosť je povinný odovzdať žalobcovi ako svojmu zamestnávateľovi a
nie je oprávnený ňou disponovať, vedel, že neodovzdaním peňažnej hotovosti žalobcovi vznikne škoda
a bol tým uzrozumený, výsledok nepotvrdil, že dňa 26.6.2008 mal byť zostatok peňažnej hotovosti v
pokladnivovýšketamuvedenej,pričomfinančnúhotovosťneodovzdalžalobcoviazároveňnepreukázal,

že peňažnú hotovosť žalobcovi neodovzdal. Tým neuniesol dôkazné bremeno k svojim tvrdeniam, že
peňažné prostriedky žalobcovi odovzdal, resp. vložil na jeho účet. Žalobca ďalej uvádza, že účtovníctvo
zodpovedá podkladom, ktoré sú jeho súčasťou, teda ak žalovaný peňažné prostriedky nevložil na účet
žalobcu, nemohlo to byť v účtovníctve zaevidované. Žalobca vždy vychádzal z toho, že účtovný stav
zodpovedá stavu skutočnému a teda na pokladni v hotovosti prostriedkov, koľko je účtované. Ak by aj

súd vyhovel návrhu na vykonanie dokazovania vo vzťahu k bankovému účtu žalobcu, týmto dôkazom
by bolo možno preukázané, že žalovaný na bankový účet vkladal finančnú hotovosť, nebolo byť však
možné preukázať, že vložil takú sumu, ktorej sa žalobca domáha.9. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý platí
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ak nie je ustanovené inak (§ 470 ods.
1). Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona zostávajú

zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta).

10. Žalovaný podal odvolanie za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), preto krajský súd
ako súd odvolací posudzoval odvolanie z hľadiska jeho prípustnosti a uplatnených odvolacích dôvodov
podľa ustanovení predchádzajúceho procesného predpisu.

11. Keďže nebol dôvod na nariadenie odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, prejednal
odvolací súd odvolanie bez jeho nariadenia. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu uvedenom v § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je nedôvodné.

12. Žalobca namieta existenciu odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221
ods.1písm.d/,f/ah/O.s.p.,aoodvolacíchdôvodochpodľa§205ods.2písm.c/,d/af/O.s.p.Tvrdíteda,
že v konaní došlo k vadám spočívajúcim v prekážke res iudicata, že sa účastníkovi konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom a že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, čo sú dôvody

na zrušenie rozhodnutia. Ďalej namieta, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamažejehorozhodnutievychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci. Odvolací súd po dôslednom preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania,
ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

13. Vo vzťahu k existencii prekážky res iudicata, teda prekážky právoplatne rozhodnutej veci, odvolací
súd uvádza, že argumentácia žalobcu o existencii tejto prekážky je mylná. Prekážka právoplatne
rozhodnutejveciexistujevtedy,aktujeprávoplatnérozhodnutievtotožnejveci.Totožnosťveciznamená,
že ide o tých istých účastníkov, o ten istý nárok a o rovnaký skutkový základ. V prejednávanej veci je

predmetom konania nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá vznikla v súvislosti s pracovným pomerom
žalovaného u žalobcu. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 28.2.2012 č.k. 4C/8/2011-118 právoplatne
rozhodol, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu vzniknutú dňa 26.6.2008 podľa § 186 Zákonníka
práce (ZP). Tento rozsudok vytvára prekážku res iudicata, to znamená, že v ďalšom konaní súd nebol
oprávnený riešiť tie skutočnosti, ktoré boli predmetom rozhodnutia súdu uvedeným rozsudkom. To

znamená, že súd je viazaný zistením, že žalobcovi vznikla škoda, že k jej vzniku došlo ku dňu 26.6.2008
a že tu nie je daný osobitný typ pracovnoprávnej zodpovednosti, ale o zodpovednosť všeobecnú. Ust.
§ 186 ZP upravuje spôsob a rozsah náhrady škody. Medzitýmnym rozsudkom však súd prvej inštancie
nerozhodoval o tom, či ide o škodu spôsobenú úmyselne alebo z nedbanlivosti. Ďalším rozsudkom zo
dňa 17.12.2012 č.k. 4C/8/2011-169 súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný zodpovedá za škodu do

výšky štvornásobnej mesačnej mzdy, na zaplatenie ktorej žalovaného zaviazal vo výške 1.068,05 eur a v
prevyšujúcej časti žalobu čo do uplatnenej náhrady škody zamietol. Žalovaný síce podal odvolanie proti
celému rozsudku, odvolací súd skonštatoval, že nie je subjektívne legitimovaný na podanie odvolania
proti vyhovujúcej časti žaloby, teda že týmto rozhodnutím mu bola priznaná časť uplatňovaného nároku
na náhradu škody, preto v tejto časti odvolanie odmietol. Zrušil však rozhodnutie vo vzťahu ku zvyšku

uplatneného nároku na náhradu škody. Zároveň uložil súdu prvej inštancie vo veci ďalej konať a posúdiť
otázku predpokladu všeobecnej zodpovednosti za škodu, ako aj otázku zavinenia. Rozhodnutie súdu o
odmietnutí odvolania žalobcu o zaplatenie sumy 1.068,05 eur v žiadnom prípade netvorí prekážku res
iudicata vo vzťahu k zostávajúcej časti nároku. Je nepochybné, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu
škody v celkovej výške 14.162,55 eur. Keďže bolo právoplatne uzavreté medzitýmnym rozsudkom,

že žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu, znamená to zároveň, že povinnosť žalovaného nahradiť
žalobcovi škodu tu existuje minimálne vo výške škody spôsobenej z nedbanlivosti. Keďže žalobca
úspešne v odvolaní proti prvému rozsudku namietal, že ide o škodu spôsobenú úmyselne, bolo úlohou
súdu prvej inštancie v ďalšom konaní posúdiť, či skutočne táto forma zavinenia je preukázaná. Ak
by súd prvej inštancie v ďalšom konaní dospel k záveru, že šlo o škodu spôsobenú z nedbanlivosti,

výsledkom konania by bolo zamietnutie žaloby ohľadom zostávajúcej časti nároku. V opačnom prípade
súd správne postupoval, ak posudzoval zavinenie vo vzťahu k celej škode, pričom však pri rozhodovaní
o jej výške musel zohľadniť skutočnosť, že suma 1.068,05 eur už bola právoplatne žalobcovi priznaná.
Táto odvolacia námietka je preto v celom rozsahu nedôvodná.14. Nedôvodná je tiež odvolacia námietka, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný,
čo má spôsobovať odňatie možnosti konať pred súdom. Odvolací súd poukazuje na stanovisko

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 3.12.2015 uverejnené pod č. 2/2016, z
ktorého vyplýva, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá iba tzv. inú vadu konania. Iba výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p., čomu za predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy zodpovedalo v odvolacom konaní

ustanovenie o možnosti zrušiť rozsudok pre odňatie možnosti konať pred súdom. Odvolací súd je toho
názoru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, pričom v celom rozsahu rešpektoval
aj právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení z 10.4.2014 č.k. 3Co/69/2013-201. Závery
súdu prvej inštancie v písomnom vyhotovení rozsudku sú jasné, logické a zrozumiteľné a dostatočným
spôsobom dávajú odpoveď na skutkové a právne okolnosti v prejednávanej veci.

15. K odvolacej námietke, ktorá sa týka nedostatočného zistenia skutkového stavu odvolací súd uvádza,
že na pojednávaní dňa 14.5.2015 právny zástupca žalovaného výslovne uviedol, že nemá návrhy na
ďalšie dokazovanie. Táto skutočnosť vyplýva zo zápisnice o pojednávaní na č.l. 272 spisu. Preto je
nedôvodná odvolacia námietka podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

16. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku vyplýva, že
súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Pokiaľ ide o námietky vo vzťahu k skutkovému stavu,

žalovanému boli jasné jeho povinnosti zamestnanca, z čoho súd správne vyvodil porušenie jeho
právnych povinností, ktoré boli základom pre uplatnený nárok na náhradu škody. Pokiaľ ide o výšku
škody, táto bola stanovená znaleckým posudkom a znalkyňa sa v písomnom vyjadrení dostatočným
spôsobom vyjadrila aj k námietkam žalovaného. Zo žiadnych dôkazov, ktoré by žalovaný predložil
nevyplynulo, že by skutkový finančný stav pokladne odôvodnene nesúhlasil s účtovným stavom. V

priebehu konania až do vyhlásenia dokazovania za skončené mal žalovaný možnosť predložiť dôkazy
na svoju obranu, ktorými by odôvodnil nesprávnosť vyúčtovania uplatnenej škody. Odvolací súd preto
aj túto odvolaciu námietku považuje za nedôvodnú.

17. K odvolacej námietke o nesprávnom zistení skutkového stavu odvolací súd uvádza, že súd

prvej inštancie vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom uznesení
posudzoval predpoklady zodpovednosti za škodu vyplývajúce z ust. § 179 Zákonníka práce. Keďže
v konaní nebolo preukázané, že by šlo o škodu spôsobenú z nedbanlivosti, čo by zakladalo rozsah
a spôsob náhrady škody podľa § 186 ods. 2 Zákonníka práce, súd prvej inštancie správne zaviazal
žalovaného na náhradu škody v celom rozsahu, ktorá vznikla porušením právnych povinností pri plnení

pracovných úloh, resp. priamej súvislosti s ním. Podľa uvedených predpokladov v ust. § 179 ods.
1 Zákonníka práce zamestnávateľ, teda žalobca, preukázal zavinenie vo forme nepriameho úmyslu.
Odôvodnenie súdu prvej inštancie pri posúdení tejto formy zavinenia je jasné a zrozumiteľné a odvolací
súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie vo veci samej je vecne správne a preto ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

18. Rovnako je vecne správne aj rozhodnutie o trovách konania. Súd prvej inštancie správne uplatnil
nárok na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Výpočet účelne vynaložených trov je súčasťou
písomného odôvodnenia rozsudku a odvolací sa s týmto odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje
a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Vo vzťahu k výške trov konania napokon odvolateľ

nevzniesol žiadne námietky.

19. Vecne správne je aj rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť trovy štátu, ktoré vznikli vyplatením
odmeny za podaný znalecký posudok. Táto povinnosť vyplýva z neúspechu žalovaného v prejednávanej
veci.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP s použitím § 396 ods. 1
CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná plná náhrada trov. O výške
trov sa rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP.21. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).