Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/269/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207209178
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4207209178.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň
JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Sone Zmekovej, v právnej veci žalobcu: I.. M. D., zast. N.. U. D.,
obaja bytom bytom N. 2, XXX XX R., proti žalovanému: Krízové stredisko „SOS" Hurbanovo so sídlom v
Hurbanove,ul.Komárňanská135,zastúpenýJUDr.PetrouRumanovou,advokátkousosídlomZámocká
5, 811 01 Bratislava, o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Nitra č. k. 10C/302/2007-446 zo dňa 14. decembra 2015, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu
Okresného súdu Nitra č. k. 10C/302/2007-427 zo dňa 22. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku
p o t v r d z u j e.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku v časti zamietnutia
nároku na náhradu mzdy za obdobie od 20.7.2008 do 31.03.2013 s príslušenstvom p o t v r d z u j e.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku v časti zamietnutia

nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy za obdobie od 1.7.2004 do 20.7. 2007 vo
výške 20.646,27 eura z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 22. októbra 2015 č.k. 10C/302/2007-427 z r u š
u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni titulom náhrady
za obdobie od 01.07.2004 od odvolania z funkcie vedúcej strediska do 20.07.2007, kedy sa žalobkyňa

zamestnala, sumu 20.646,27 eur (náhrada mzdy netto) do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V
zostávajúcej časti súd žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 142 ods. 1, 3, § 134 ods. 1 až 4
Zákonníka práce §4 ods. 1 a 4 zák. č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme, § 1 ods. ods. 1 a 2 zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme
ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že nárok žalobkyne na náhradu
mzdy za obdobie od 01.07.2004 do 20.07.2007 v sume 20.646,27 eura je dôvodne podaný. Poukázal

na to, že výšku mzdy za toto obdobie vyčíslil znalec v súlade s pokynmi súdu, pričom vychádzal
z názoru, že žalobkyni za obdobie 01.07.2004 do 20.07.2007 vznikol nárok na náhradu mzdy pre
prekážku na strane zamestnávateľa ( § 142 ods. 3 ZP), pretože bola neplatne odvolaná z funkcie
vedúcej strediska a to dňa 01.07.2004. Vychádzal pri tom z právoplatného rozsudku Okresného
súdu Nitre č.k. 17C/4/2011-354 zo dňa 9.5.2011, ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru dané žalobkyni listom žalovaného zo dňa 29.9.2004 je neplatné. Rozhodnutie bolo potvrdené

aj odvolacím súdom a to rozsudkom č.k. 8Co 247/2011 - 401 zo dňa 8.3.2012. Obidva súdy rozhodli
v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý v uznesení č.k. 1 MCdo /13/2009 - 319
zo dňa 21.10.2010 vyjadril právny názor, že po odvolaní žalobkyne z funkcie vedúcej Krízovéhostrediska Hurbanovo medzi účastníkmi konania nedošlo k žiadnej dohode ohľadom výkonu inej práce
preto žalobkyňa do práce nenastúpila a žalovanému oznámila, že jej bola vytvorená prekážka v
práci na strane zamestnávateľa. Konštatoval, že takýto stav treba považovať za prekážku v práci na

strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP, pretože je na zamestnávateľovi, aby túto situáciu
riešil či už dosiahnutím dohody o zmene pracovnej zmluvy, alebo skončením pracovného pomeru so
zamestnancom zákonným spôsobom a to buď dohodou, alebo výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d/
Zákonníka práce. Pokiaľ tak zamestnávateľ neurobí, musí znášať dôsledky vyplývajúce z pretrvávania
stavu považovaného za prekážku v práci na jeho strane. Týmito dôsledkami sú trvanie pracovného

pomeru zamestnanca a povinnosť zamestnávateľa poskytovať mu náhradu mzdy vo výške priemerného
zárobku. K vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že nárok
žalobkyne nepovažoval za premlčaný, lebo návrh vo vzťahu k náhrade mzdy za obdobie od 1.7.2004
do 12.7.2007 bol podaný dňa 10.8.2007 včas. Ďalší rozširujúci návrh bol podaný 30.7.2010, pričom z
uvedeného rozširujúceho návrhu súd priznal len časť mzdy za mesiac júl 2007 /do 20.7./, ktorá bola
splatná dňa 31.8.2010 (správne dňa 31.08.2007), preto návrh v tejto časti bol tiež podaný včas. Vo

vzťahu k ďalším nárokom na náhradu mzdy sa súd prvej inštancie námietkou premlčania nezaoberal,
pretože tento nárok žalobkyne zamietol z iných dôvodov. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že znalec
nezapočítal do náhrady odmenu, súd prvej inštancie uviedol, že sa stotožnil so stanoviskom znalca,
ktorý uviedol, že s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia sa odmena do funkčného platu
zamestnanca nezapočítava.

2. V zostávajúcej časti súd nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 21.07. 2007 do
31.03.2013 s príslušenstvom zamietol a to z dôvodu, že žalobkyni nemôže priznať nárok na náhradu
mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa, v prípade , že zamestnanec - nie je pripravený po
odstránení prekážky pracovať. Považoval za preukázané, že žalobkyňa uzatvorila pracovnú zmluvu
na dobu neurčitú s organizáciou Smaragd v Hurbanove, kde od 20.7.2007 vykonáva funkciu riaditeľky,

preto v tomto prípade sú prekážky nielen na strane zamestnávateľa - žalovaného, ale aj na strane
žalobkyne, ktorá v rovnakom pracovnom čase vykonáva prácu u iného zamestnávateľa. Priznaním
náhrady by vzniklo na strane žalobkyne bezdôvodné obohatenie, lebo náhrada mzdy má byť vyplatená
z dôvodu, že nemôže vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Uzavretím nového pracovného pomeru
však žalobkyňa vyvrátil tú skutočnosť, že je pripravená vykonávať prácu pre žalovaného a nerobí tak

len z dôvodu existencie prekážok na strane žalovaného.
3. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ktoré žiadala žalobkyňa priznať od splatnosti mzdy za jednotlivé
mesiace, súd prvej inštancie tento nárok žalobkyni nepriznal a žalobu tejto časti zamietol, z dôvodu, že
Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania. V tejto súvislosti poukázal na to, že Zákonník
práce zakotvuje vo svojom ust. § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho

zákonníka vo vzťahu iba k prvej časti Zákonníka práce. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej
pôsobnosti je zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka
upravujúceúrokyzomeškaniakeďžetietosúupravenévjehoôsmejčasti.Pretentonedostatoksúčasnej
právnej úpravy preto neprichádza do úvahy priznanie úrokov z omeškania. Na rozdiel od Zákonníka
práce z roku 1965 ( zákon č. 65/1965 Zb.), ktorý priamo v ust. § 256 upravoval inštitút úrokov z

omeškania.
4. Proti tomuto rozsudku do zamietajúceho výroku podala písomne v zákonnej lehote odvolanie
žalobkyňa. Domáhala sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej jej nebol
priznaný nárok na náhradu mzdy za obdobie 20.7.2007 do 1.4. 2013 a úrok z omeškania zrušil a vec
vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Vytýkala súdu prvej inštancie, že nerešpektoval záväzný právny

názor uvedený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 MCdo 13/ 2009, ohľadne náhrady mzdy,
na ktorú jej vznikol nárok, až do doby pokiaľ zamestnávateľ prekážku v práci neodstráni. Skutočnosť,
že je zamestnaná u iného zamestnávateľa nemení nič na tom, že v prípade odstránenia prekážky v
práci je pripravená nastúpiť do práce. Žiadala zohľadniť, že prekážka v práci na strane zamestnávateľa
trvala aj v období od 20.7.2007 do 1.4.2013 a trvá až dodnes. Uviedla, že úvaha súdu, v tom, že nie je

pripravenánastúpiťdozamestnaniaužalovanéhojeničímnepodloženýpredpokladsúduprvéhostupňa,
ktorý sa nechcel riadiť vysloveným a záväzným právnym názorom uvedeným v uznesení Najvyššieho
súdu SR spisová značka 1 MC do 13/2009. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti uplatnených úrokov
z omeškania poukázala na ust. § 517 ods.1, 2 OZ s tým, že mzda za jednotlivé mesiace sa stala splatnou
12. dňom v mesiaci a od 13. dňa každého mesiaca je žalovaný v omeškaní s platením náhrady mzdy, čo

je takmer až 12 rokov. Vytýkala súdu prvej inštancie, že pochybil, keď jej tento nárok nepriznal, pričom
zamietnutím žaloby v časti úrokov z omeškania došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý
proces.5. Proti tomuto rozsudku do vyhovujúceho výroku podal odvolanie aj žalovaný, ktorý navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania žalovaný uviedol, že v prejednávanej veci

malo dôjsť k neplatnému skončeniu pracovného pomeru dňa 29.09.2004, z odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie však nie je zrejmé, kedy bolo toto doručené žalovanej, hoci táto skutková okolnosť bola
podstatná pre rozhodnutie súdu. Z odôvodnenia súdu nie je zrejmé, ani ďalšie skutkové zistenie, a to či
žalobkyňa aj napriek skončeniu pracovného pomeru oznámila žalovanej, že trvá na tom, aby ju žalovaná
naďalej zamestnávateľa (t. j. nie je zrejmé, kedy, akým úkonom a či vôbec tak žalobkyňa vykonala),

pričom práve táto okolnosť determinuje vznik nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia
pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný poukázal na skutočnosť, ak
zamestnávateľ počas trvania prekážky v práci ukončí pracovným pomer so zamestnancom okamžitým
skončením pracovného pomeru (hoci neplatné), tak zamestnancovi v takomto prípade prináleží nárok na
náhradumzdynieztituluprekážokvpráci,aleztituluneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru.Vytýkal
súdu prvej inštancie, že existenciu týchto dvoch rozdielnych hmotnoprávnych nárokov žalobkyne nechal

bez povšimnutia a len lakonicky odkázal na odborné znalosti znalca, ktorými sám nedisponuje. Žalovaný
je toho názoru, že žalobkyňa požadovala v žalobnom návrhu len náhradu mzdy z titulu prekážky v práci
na strane zamestnávateľa, a nie náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, čo
mu korešpondoval i skutok, tak súd prvej inštancie priznaním nároku na náhradu mzdy za obdobie od
29.09.2004 rozhodol o tom, čo nebolo predmetom žalobného návrhu, čím zaťažil svoje konanie vadou

zmätočnosti, čím je daný odvolací dôvod. Namietal, že súd prvej inštancie absolútne nezohľadnil to,
že žalovaný vykonal neplatné skončenia pracovného pomeru, pričom súd nemal ujasnené, o akom
hmotnoprávnomnárokurozhodoval,keďženastranejednejuložilznalcovivypočítaťpriemernýmesačný
zárobok, na strane druhej však absolútne opomenul uviesť, kedy žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, pričom práve tento moment je rozhodný pre priznanie nároku na náhradu

mzdy. Namietal, že súd prvej inštancie absolútne nereagoval na hmotnoprávnu námietku žalovanej
vykonanej ohľadom zníženie náhrady mzdy. Nárok na náhradu mzdy nie je možné prekonať ani zmenou
právnou kvalifikácie uplatneného nároku, keďže žalobkyňa skutkovo uplatnila svoj nárok ako nárok z
toho, že zamestnávateľ jej neprideľoval prácu počas jej odvolania. Taktiež v celom žalobnom návrhu
nie je žiadna zmienka o tom, že by došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru dňa 29.09.2004.

Uvedený nedostatok by žalobkyňa mohla odstrániť len zmenou skutku, čo však nevykonala. Rovnako
žalovaný poznamenal, že určenie náhrady mzdy nie je správne inter alia i z tohto dôvodu, že znalec pri
výpočte náhrady mzdy postupoval v zmysle nesprávneho zadania súdu prvej inštancie, ktorý absolútne
ignoroval existenciu dvoch hmotnoprávnych nárokov. Odôvodnenie súdu prvej inštancie poukazujúce
na odborné znalosti znalca je prejavom svojvôle, keďže o výške náhrady mzdy rozhodujú súdy, a nie

znalci. Len súdu prináleží určiť výšku náhrady mzdy, keďže sa jedná o aplikáciu právnej normy, a nie
o odborné posúdenie veci. V uvedených súvislostiach, preto žalovaný namietal aj nesprávne právne
posúdenie veci.
6. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla odvolanie žalovaného ako
absolútne nedôvodné zamietnuť. Zdôraznila, že si uplatňovala a naďalej aj uplatňuje nárok na náhradu

mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa. Je síce pravdou, že jej bolo žalovanou
organizáciou v roku 2004 doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, predtým však táto
organizácia vytvorila žalobkyni prekážku v práci, ktorú jej vytvorila počnúc dňom 1.7.2004. Nesúhlasila
s názorom žalovaného, že za obdobie od doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, až do
trvania sporu o ňom má nárok na náhradu mzdy. Od roku 2010, kedy bolo aj žalovanému doručené

rozhodnutie, je žalovanému známy právny názoru vyslovený v tejto veci Najvyšším súdom SR. Právny
názor žalovaného, že od doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru sa mohla žalobkyňa
domáhať náhrady mzdy považuje za nesprávny, ktorý je navyše v rozpore s vysloveným názorom
Najvyššieho súdu SR.
7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej

len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po
prejednanívecidospelkzáveru,žerozhodnutiesúduprvejinštanciejetrebavnapadnutomvyhovujúcom
výroku ako aj v napadnutom zamietajúcom výroku v časti zamietnutia nároku na náhradu mzdy za

obdobie od 20.7.2008 do 31.03.2013 s príslušenstvom ako vecne správny potvrdiť. V napadnutom
zamietajúcom výroku v časti zamietnutia nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej
náhrady mzdy vo výške 20.646,27 eura za obdobie od 1.7.2004 do 20.7. 2007 odvolací súd dospel k
záveru, že v tejto časti je treba napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c/CSPprenesprávneprávneposúdenieveci zrušiťavecmuvrátiťnaďalšiekonanieanovérozhodnutie(§391
ods. 2 CSP). Predmetom odvolacieho konania tak bol vyhovujúci výrok, ktorým súd zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobkyni titulom náhrady mzdy za obdobie od 01.07.2004 do 20.07.2007 sumu 20.646,27 eur

(náhrada mzdy netto) do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ktorý napadol žalovaný. Tiež časť
zamietajúceho výroku týkajúceho sa zamietnutia nároku žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od
20.7.2008 do 31.03.2013 s príslušenstvom , ktorý napadla žalovaná. Napokon predmetom odvolacieho
konania bola aj časť zamietajúceho výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok žalobkyne
na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy vo výške 20.646,27 eura za obdobie od

1.7.2004 do 20.7. 2007, ktorý odvolaním napadla žalobkyňa.

8. Súd prvej inštancie aplikoval v tejto veci ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorý však bol
dňom1.júla2016zrušenýCivilnýmsporovýmporiadkom.Súdprvejinštancienapadnutýrozsudokvydal
dňa 14.12.2015 , t. j. ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým bol Občiansky
súdny poriadok. Odvolací súd rozhodujúc vo veci už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku

(ďalejlenCSP) postupovalvsúladesustanovením§470ods.1CSP,podľaktoréhoakniejeustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Podľa Čl.2 Zákonníka práce ( v znení účinnom k 30. 06. 2004) pracovnoprávne vzťahy podľa
tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Výkon práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie

tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo
spoluzamestnancov.
10. Podľa § 142 ods. 3 ZP ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane
zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume
jeho priemerného zárobku.

11. Ako je už vyššie uvedené odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie vo vyhovujúcom výroku, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni titulom náhradu mzdy
za obdobie od 01.07.2004 kedy bola odvolaná z funkcie vedúcej strediska do 20.07.2007, kedy sa
žalobkyňa zamestnala, sumu 20.646,27 eur (náhrada mzdy netto) do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku je treba ako vecne správny potvrdiť. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v tejto

častisprávnezistilskutkovýstavveciavecajsprávneprávneposúdil.Odvolacísúdsazaoberaldôvodmi
odvolania žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodne podané. Podstatným
pre posúdenie nároku žalobkyne na náhradu mzdy bolo to, že žalobkyni tento nárok nepochybne vznikol
z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP pre prekážky v práci na strane
žalovaného ako zamestnávateľa. Tento záver bol prijatý v rozhodnutím NS SR a to v uznesení sp.zn. 1

MCdo /13/2009 zo dňa 21.10.2010, ktorého závery žalovaný v podanom odvolaní nevzal v úvahu. Aj
podľa názoru odvolacieho súdu nejde o nárok v zmysle ust. § 79 ZP ako nesprávne uvádza žalovaný .
Za rozhodujúce odvolací súd považoval právny názor dovolacieho súdu uvedený vo vyššie citovanom
uznesení podľa ktorého, ak po odvolaní zamestnanca z funkcie nebola s ním dohodnutá iná práca,
ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať odvolanému zamestnancovi, nastáva stav, v ktorom

chýba dohodnutý druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru; uvedený stav treba
považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce.
Za existencie tejto prekážky v práci nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a
zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Súd prvej inštancie z hľadiska skutkového správne zohľadnil,
že žalobkyňa bola dňa 30.06.2004 odvolaná z funkcie vedúceho strediska v Hurbanove, pričom medzi

ňou a žalovaným nedošlo k dohode o výkone inej práce ani k skončeniu pracovného pomeru niektorým
zo zákonných spôsobov. Z tohto dôvodu do práce nenastupovala a žalovanému oznámila, že jej bola
vytvorená prekážka v práci na strane zamestnávateľa. Z dôvodu nenastupovania do práce potom
žalovaný so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer dňom doručenia oznámenia 11. októbra
2004. Najvyšší súd vo vyššie citovanom uznesení zdôraznil : „ V prípade odvolania z funkcie nastáva

situácia, v ktorej povinnosť zamestnávateľa prideľovať prácu, ale aj povinnosť zamestnanca vykonávať
prácu zodpovedajúcu funkcii, do ktorej bol menovaný, zanikla a iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ
zamestnancovi povinný prideľovať a zamestnanec povinný vykonávať, nebola dohodnutá. Nastáva teda
stav, v ktorom chýba jeden zo základných prvkov pracovného pomeru (druh práce). Podľa názoru
dovolacieho súdu, takýto stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa podľa

§ 142 ods. 3 Zákonníka práce; inak by ochrana poskytovaná zamestnancovi tým, že po odvolaní z
funkcie jeho pracovný pomer nekončí, bola len formálna. Za existencie tejto prekážky v práci na strane
zamestnávateľa nemá zamestnanec povinnosť sa dostavovať na pracovisko a zotrvávať na ňom po
celý pracovný čas. Je na zamestnávateľovi, aby túto situáciu riešil, či už dosiahnutím dohody o zmenepracovnej zmluvy, alebo skončením pracovného pomeru so zamestnancom zákonným spôsobom.
Pokiaľ tak nepostupuje, musí znášať dôsledky vyplývajúce z pretrvávania stavu považovaného za
prekážku v práci na jeho strane. Týmito dôsledkami sú trvanie pracovného pomeru zamestnanca a

povinnosť zamestnávateľa poskytovať mu náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku“.
12. Z vykonaného dokazovania nad všetky pochybnosti vyplýva, že v dôsledku prekážok na strane
zamestnávateľa - žalovaného vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy v zmysle ust. § 142 ods. 3
ZP. Toto zákonné ustanovenie neupravuje možnosť znížiť náhradu mzdy na žiadosť zamestnávateľa ,
prípadne takýto nárok vôbec nepriznať, pretože takýto postup zákonník práce umožňuje iba v prípade

nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru ( § 79 ods. 2 ZP), pričom v tejto veci o takýto nárok,
napriek nesprávnemu tvrdeniu žalovaného nejde. V zásade by preto mala žalobkyňa nárok na náhradu
mzdyodkedyprekážkanastranežalovanéhovzniklat.j.ododňa odvolaniažalobkyne zfunkcievedúcej
strediska až do dosiahnutia zmeny pracovnej zmluvy ohľadne druhu práce alebo skončenia pracovného
pomeru. Žalobkyňa totiž nebola povinná vykonávať iný druh práce než v pracovnej zmluve dohodnutý
druh práce. Taktiež nebola povinná oznamovať žalovanému, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával

podľa pracovnej zmluvy. Preto odvolacie dôvody uvedené žalovaným v podanom odvolaní odvolací
súd nepovažoval za správne. Na tomto závere, nič nemení ani tá skutočnosť, že žalovaný následne
uložil žalobkyni neplatne okamžité skončenie pracovného pomeru. V čase uloženia tohto okamžitého
skončenia pracovného pomeru t.j. 11. 10. 2004 už žalobkyňa mala a to od odvolania z funkcie vedúcej
strediska t. j. od 30.06.2004 nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa

v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP . Napokon odvolací súd uvádza, že žalovaný nedôvodne spochybňuje
žalobkyňouuplatnenýnárokvtomtokonaní.Ajpodľanázoruodvolaciehosúdužalobkyňavtomtokonaní
uplatňuje nárok na náhradu mzdy v súvislosti s prekážkou v práci na strane zamestnávateľa. V zmysle
ust. § 142 ods. 3 ZP potom znalec správne vyčíslil nárok žalobkyne za obdobie od 01.07.2004 t.j
nasledujúci deň kedy bola odvolaná z funkcie vedúcej strediska do 20.07.2007, kedy sa žalobkyňa

zamestnala na sumu 20.646,27 eur , ktorá suma predstavuje náhradu mzdy vo výške priemerného
zárobku ( § 142 ods. 3 ZP). Čo sa týka takto vyčíslenej sumy žalobkyňa odvolanie nepodala, a pretože
námietky uvádzané žalovaným v podanom odvolaní v tomto smere neboli dôvodné odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v tomto vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdil.
13. Vo vzťahu k zamietnutiu nároku žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 20.07.2007 do

31.03.2013 odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v
tejto časti správne a aj riadne odôvodnené. Aj keď v zásade zamestnancovi patrí v zmysle ust, § 142 ods.
3 ZP náhrada mzdy pri prekážkach na strane zamestnávateľa až do doby odstránenia tejto prekážky, čo
znamená skončeniepracovnéhopomerumedzistranamisporu vsúladesoZPbolopotrebnésavtomto
konaní vysporiadať so skutočnosťou, že žalovaná v čase trvania pracovného pomeru so žalovaným

uzatvorila ďalší pracovný pomer na plný úväzok a to od 20.07.2007. Najvyšší súd vo svojom uznesení
sp.zn. 1 MCdo /13/2009 zo dňa 21.10.2010 uvedenú skutočnosť neriešil a neuviedol právny názor v tom
smere, že napriek tomu, že žalobkyňa sa od 20.07.2007 zamestnala patrí jej naďalej nárok na náhradu
mzdy vo výške priemerného zárobku. Z uvedeného dôvodu nie je tvrdenie žalobkyne, že súd prvej
inštancie nerešpektoval právne záväzný názor dovolacieho súdu pravdivý. Odvolací súd sa zaoberal

argumentmi žalobkyne uvedenými v podanom odvolaní a dospel rovnako ako súd prvej inštancie k
tomu záveru, že potom, čo žalobkyňa dňom 20.07.2007 uzatvorila nový pracovný pomer nie je jej možné
náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa priznať.
14. V zmysle čl. 2 Zákonníka práce výkon práv a povinností, vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov,
musí byť v súlade s dobrými mravmi. Tejto základnej zásade, ako aj ďalším základným zásadám,

uvedených v čl. 1 až 10, sú podriadené všetky pracovnoprávne vzťahy, vznikajúce na základe ďalšej
časti Zákonníka práce. Žalobkyňa dohodnutú prácu nemohla vykonávať pre prekážky, ktoré vznikli na
strane zamestnávateľa nepochybne v období od 1.7. 2004 do 20. 7. 2007, za ktoré obdobie jej patrí
náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku. Od 20.7. 2007 sa žalobkyňa zamestnala, objektívne teda
nemohla vykonávať prácu pre žalovaného, keďže uzatvorila nový pracovný pomer na plný úväzok. Tým

sa vytvorila prekážka aj na strane žalobkyne . Uzatvorením nového pracovného pomeru a výkonom
práce u nového zamestnávateľa žalobkyňa deklarovala nezáujem zotrvať v pracovnom pomere so
žalovaným, preto jej náhrada mzdy nepatrí a ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie bola by
aj v rozpore s dobrými mravmi. Vyplatením náhrady mzdy aj za toto obdobie by potom vzniklo na
strane žalobkyni bezdôvodné obohatenie. Dňom uzatvorenia nového pracovného pomeru u ďalšieho

zamestnávateľa t.j. od 20.07.2007 žalobkyni nárok na náhradu mzdy nevznikol, pretože nemohla
u žalovaného pracovať pre prekážky na jej strane ( t.j. na strane zamestnanca). Žalobkyňa v tejto
dobe objektívne nemohla vykonávať prácu pre žalovaného a plniť tak svoje povinnosti vyplývajúce z
pracovnéhopomeruatoajvprípade,akbyneexistovaliprekážkyvprácinastranežalovaného. Odvolacísúd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2745/2013 zo dňa 27.05.2014,
ktorý sa zaoberal obdobnou právnou problematikou. Argumenty žalobkyne uvedené v písomnom
podanom odvolaní v tomto smere odvolací súd nepovažuje za dôvodné. Aj keď zákonník práce výslovne

nezakazuje, aby zamestnanec uzatvoril dva pracovné pomery z hľadiska objektívneho je vylúčené, aby
zamestnanec mohol pracovať súčasne u dvoch zamestnávateľoch na plný pracovný úväzok, keďže
pracovná doba sa časovo prekrýva. Taktiež nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že z dôvodu,
že bola pripravená ihneď nastúpiť na výkon práce u žalovaného má nárok na náhradu mzdy aj počas
trvania nového pracovného pomeru. Skutočnosť, že žalobkyňa bola pripravená pokračovať vo výkone

práce pre žalovaného jej samá o sebe nezakladá nárok na náhradu mzdy. Odvolací súd rovnako ako súd
prvej inštancie zohľadnil, že žalobkyňa uzatvorila nový pracovný pomer na dobu neurčitú u ďalšieho
zamestnávateľa, kde aj vykonávala prácu, čím vznikla prekážka na výkon práce aj na jej strane, preto
jej od 20.07.2007 nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa nevznikol. Z
poukazom na tento záver odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto zamietajúcej časti ako vecne
správny potvrdil.

15. Odvolací súd sa zaoberal aj ďalším zamietnutým nárokom žalobkyne a to nárokom na zaplatenie
úrokov z omeškania, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti nie je
správne. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku v časti týkajúcej
sa zamietnutia nároku na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 20.646,27 eura , t.j. z priznanej
náhrady mzdy za obdobie od 1.7.2004 do 20.7. 2007 podľa § 389 ods. 1 písm. c/ a § 391 ods. 1 CSP

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V konaní bolo preukázané, že žalovaný
sa dostal do omeškania s náhradou mzdy, ktorú mal žalobkyni vyplácať vo výplatných termínoch za
mesiace júl 2004 až za júl 2007 . Žalovaný tak neurobil ani potom, čo NS SR v dôvodoch uznesenia
sp.zn. 1 MCdo /13/2009 zo dňa 21.10.2010 výslovne uviedol, že uvedený stav treba považovať za
prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Ako konštatoval aj

NajvyššísúdSR(uznesenieNSSRzodňa 17.12.2009sp.zn.1Cdo116/2008) „Nevyplatenienáhrady
mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania
vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 (zák. č. 65/1965 Zb. v
znení neskorších predpisov) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že
účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania

vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce (zák. č. 311/2001 Z.z.)
a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto
prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania
(skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č.
87/1995Z.z.preomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu(nariadeniev§3a§4jevykonávacímpredpisom

k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka)“. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí tiež konštatoval, že : „úrok
z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to,
že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania
poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či
žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že

zákonom stanovená lehota plnenia uplynula“. S poukazom na tieto závery odvolacieho súdu, ktoré sú
v planom rozsahu aplikovateľné aj na túto vec odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie
bude zaoberať splatnosťou nároku žalobkyne na náhradu mzdy za jednotlivé mesiace za obdobie od
1.7.2004 do 20.7. 2007, ďalej sa bude zaoberať výškou tohto úroku v zmysle § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z.,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a opätovne o nároku žalobkyne na
zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy rozhodne.
16. Predmetom odvolacieho konania bolo aj odvolanie žalobkyne proti uzneseniu súdu prvej inštancie
zo dňa 22. októbra 2015 č.k. 10C/302/2007-427, ktorým súd prvej inštancie priznal znalkyni znalečné
vo výške 676,44 eur. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že priznal znalkyni znalečné

v celkovej výške 676,44 eura za znalecký úkon - vypracovanie znaleckého posudku č. 7/2014, ktoré
pozostáva z hodinovej tarifnej odmeny v zmysle § 3 vyhlášky vo výške 637,44 eura (48 začatých
hodín - á hodina 13,28 eura - preštudovanie spisového materiálu a spracovanie dokumentácie 13 hod,
spracovanie znaleckého úkonu - 35 hod.), z tarifnej paušálnej odmeny vo výške 19,92 eura (prevzatie a
prvotné oboznámenie sa so spisom-19,92 eur), z paušálnej náhrady hotových výdavkov v zmysle § 14

ods.3vyhláškycelkovovsume19,08eura(písomnévyhotovenieúkonu3x2,66=7,98eura,čiernobiele
vyhotovenie listu A4 37×3 x 0,10 = 11,10 eura. Vychádzal zo záveru, že predložený znalecký posudok
č. 7/2014 bol znalkyňou predložený včas, no nebol dostatočne presvedčivý a bolo nutné ho dopracovať,
preto mala byť znalkyni súdom uložená nová úloha. Aj keď k vypracovaniu uznesenia súdom neprišlo,znalkyňa svojvoľne a predčasne predložila znalecký posudok č. 5/2015, za ktorý jej vyúčtované znalečné
vo výške 321,22 euro nepriznal.

17. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá namietala, že znalkyňa
za znalecký posudok podaný pod číslom 7/2014 účtovala 48 hodín práce a to za preštudovanie spisu a
spracovanie dokumentácie 13 hodín, za spracovanie dokumentácie 35 hodín, pričom išlo len o určenie
priemerného platu .Uviedla, že táto doba na preštudovanie spisového materiálu ako aj spracovanie
dokumentácie je neprimerane dlhá. Preštudovanie týchto vecí nemohlo zabrať znalkyni čas 13 hodín

a tiež sa javí ako neúmerné vyúčtovanie odmeny za 35 hodín na vypracovanie znaleckého posudku.

18. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“) prejednal vec bez nariadenia pojednávania a po prejednaní veci dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/a c/ CSP zrušiť a vec vrátiť
súd prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Z uznesenia súdu prvej inštancie totiž nie je možné zistiť ako súd posúdil znalkyňou vyúčtovanú
odmenu z hľadiska uvedeného počtu hodín potrebných na preštudovanie spisu a vypracovanie
znaleckého posudku. Súd prvej inštancie v tomto smere svoje rozhodnutie neodôvodnil a neuviedol,
akýmiúvahamiazávermisaprirozhodovaníriadil atonapriektomu,žetietonámietkyžalobkyňauviedla
užvosvojomodvolaní(č.l.345spisu)podanémuprotiuzneseniusúduprvejinštanciezodňa 20.januára

2015 č.k. 10C/302/2007-339. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude zaoberať námietkami
žalobkyne ohľadne výšky priznanej odmeny znalkyni za podaný znalecký posudok, pričom sa vyporiada
najmä s tvrdením žalobkyne, že znalkyňou uvedený počet hodín, za ktorý vyúčtovala odmenu t.j. 13
hodínzapreštudovaniespisuaza35hodínnavypracovanieznaleckéhoposudkujeneprimeranevysoký
a nezodpovedá reálnemu počtu hodín potrebných na tieto úkony. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie

aj riadne odôvodní tak, aby spĺňalo náležitosti vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP.
20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).