Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 21, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/163/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110225081
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4110225081.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Ingrid Doležajovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: R.. J.. H. S., O.., bytom
U., U. č. XXXX/X, zastúpený JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom so sídlom Šaľa, Jarmočná
2264/3, proti žalovanej: Fakultná nemocnica Nitra, so sídlom Nitra, Špitálska 6, o neplatnosť výpovede
a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 10. marca 2016 č.
k. 19C/235/2010-612 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalobcu v napadnutej vyhovujúcej časti o d m i e t a.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo
výške 41.376,51 eura brutto do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku návrh zamietol a o
náhrade trov konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 01. 2015
č. k. 6Co/330/2014-455 bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie a určené, že výpoveď žalovanej
daná žalobcovi je neplatná. Následne účastníci konania dňa 16. 04. 2015 uzatvorili dohodu o skončení
pracovného pomeru. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, ako aj

ust. § 134 Zákonníka práce. Predmetom konania zostala náhrada mzdy, ktorá bola uplatnená zo strany
žalobcu z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru a to v celkovej výške 72.194,41 eura, ktorej
výška nebola sporná, nakoľko žalovaná súhlasila s výpočtom a vyčíslením náhrady mzdy. Súd mal za
to, že žalobca má nárok na náhradu mzdy od 03. 09. 2010 (kedy žalobca vyslovil nesúhlas s výpoveďou
a žiadal o ďalšie prideľovanie práce, až do 24. 03. 2015, kedy došlo ku skončeniu pracovného pomeru
dohodou). Žalovaná žiadala, aby súd žalobcovi náhradu mzdy nepriznal, resp. znížil s poukazom na
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce. Súd sa preto zaoberal, či boli splnené podmienky na nepriznanie, resp.

zníženie náhrady mzdy. Priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov, čo predstavuje sumu
vo výške 15.834,24 eura a mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov znížil na 50 % s poukazom na spôsob
a dôvody skončenia pracovného pomeru. Žalobca tvrdil, že pri uchádzaní sa o prácu v zdravotníctve
u iných zamestnávateľov bol neúspešný vzhľadom k výpovedi danej zo strany žalovanej, avšak mal
za to, že tieto tvrdenia v konaní neboli preukázané. Prihliadol i na správanie sa žalobcu, ktorý už v
neskoršom období nevyvíjal aktivitu nájsť si prácu, neprejavil efektívny záujem o prácu v totožnom
obore. Poukázal i na jeho správanie, keď sa mal po doručení výzvy na nástup do zamestnania dostaviť

žalovanej, nedostavil sa, bola mu vykázaná absencia. Za toto obdobie mu bolo neskôr dané neplatené
voľno, a následne bola uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru. Zohľadnil i tú skutočnosť,
že žalobca počas obdobia, čo bol zamestnaný u žalovanej, poberal mzdu u iného zamestnávateľa,
bol zamestnaný ako pedagóg na vysokej škole a tiež vykonával znaleckú činnosť. Znížením náhradymzdy,ktorépresahujeobdobie12mesiacovbudenaplnenásatisfakčnáfunkciavočižalobcoviasankčná
funkcia voči žalovanej. Spolu takáto náhrada mzdy predstavuje čiastku 44.014,33 eura, keďže však
žalovaná súdu predložila doklad o vyplatení odstupného žalobcovi vo výške 2.637,82 eura, súd túto

sumu odrátal od priznanej výšky náhrady mzdy a žalobcovi priznal sumu vo výške 41.376,51 eura. Vo
zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP tak, že o
nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca a domáhal sa jeho

zmeny tak, že mu bude priznaná náhrady mzdy v celkovej výške 72.194,41 eura, prípadne zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podal v zmysle ust. § 205 ods. 2
písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, ako aj ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ OSP.
K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/
OSP uviedol, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú dané dôvody pre zníženie náhrady mzdy,
pričom však z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé, o aké konkrétne

dôkazy tento záver oprel. Predmetné rozhodnutie nedáva konkrétnu odpoveď na rozhodujúce okolnosti
ohľadom splnenia podmienok pre zníženie náhrady mzdy, pri ktorých dôkazné bremeno spočívalo na
žalovanej.Zuvedenýchdôvodovpovažujenapadnutýrozsudokzanedostatočneodôvodnený,arbitrárny
a tým nepreskúmateľný. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b/ OSP uviedol,
že za takúto vadu treba považovať posúdenie otázky dôkazného bremena prvoinštančným súdom v

súvislosti so splnením podmienok pre možnosť zníženia náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania podmienok
pre takéto prípadné rozhodnutie spočíva na zamestnávateľovi. Žalovaná splnenie týchto podmienok
nepreukázala, nebol splnený základný predpoklad pre zníženie náhrady mzdy, ktorú žalobca žiadal.
Súd prvej inštancie sa však preukázaním tvrdení od žalovanej vôbec nezaoberal, v odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázal výlučne na nepreukázanie tvrdení žalobcom. K odvolaciemu dôvodu v zmysle
ust. § 205 ods. 2 písm. d/ uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože ak
by súd prihliadol na skutkové zistenia v tom smere, že si žalobca nemohol u iného zamestnávateľa
nájsť zamestnanie z dôvodu spôsobu skončenia pracovného pomeru, ako aj s poukazom na odvolania
ministrom z pozície hlavného odborníka a prezidenta chirurgickej spoločnosti, logicky by nemohol

dospieť k záveru, že uvedené je dôvodom pre zníženie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov na 50
%. Naopak, tieto dôvody by boli dôvodom pre priznanie náhrady mzdy v celom rozsahu. V ďalšej časti
konštatuje, že tvrdenia žalobcu, že bol pri uchádzaní o prácu sa v zdravotníctve u iných zamestnávateľov
neúspešný vzhľadom k výpovedi danej zo strany žalovanej neboli preukázané, s týmito rozporuplnými
tvrdeniami súdu sa nemožno stotožniť. Opakovane zdôraznil, že pri rozhodovaní o znížení náhrady

mzdy môže súd rozhodnúť len na základe žiadosti zamestnávateľa, a preto dôkazné bremeno preukázať
podmienky pre takéto rozhodnutie spočíva na zamestnávateľovi. Považoval za potrebné zdôrazniť, že
výberové konania na okresnej pozícii zodpovedajúcej jeho kvalifikácii, ktorých sa zúčastnil a v ktorých
bol neúspešný, sa konajú veľmi zriedkavo. Nemôže byť preto potom na jeho ťarchu a dôvodom pre
zníženie požadovanej náhrady mzdy, ak ani nemal možnosť sa častejšie uchádzať o zamestnanie, ktoré

by kvalifikačne zodpovedalo práci, ktorú vykonával pre žalovanú. Taktiež poukazovanie na poberanie
mzdy u iného zamestnávateľa či výkon znaleckej činnosti nie je relevantné a nemožno ho kvalifikovať
ako dôvod pre zníženie náhrady mzdy, keď subjekt týchto činností existoval aj v čase pred neplatným
skončením pracovného pomeru. Výkon uvedených činností sa vzájomne nevylučoval ani počas výkonu
práce žalobcu pre žalovanú, a preto ich ďalší výkon nemôže ani viesť k záveru o znížení náhrady

mzdy. Čo sa týka skutočností, že žalobca po výzve žalovanej nenastúpil do práce, toto omeškanie sa
s nástupom do práce nemožno považovať za dôvod pre zníženie náhrady mzdy, nakoľko by došlo k
ničím neodôvodnenému zvýhodňovaniu jednej strany konania žalovanej. Žalobca preukázal splnenie
všetkých zákonných podmienok pre priznanie náhrady mzdy (neplatnosť výpovede a oznámenie, že trvá
na ďalšom zamestnávaní), avšak na strane druhej už dôvody pre zníženie náhrady mzdy preukázané

neboli. Tvrdenia žalovanej, že záujem žalobcu na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce nebol
skutočný považuje za tvrdenia účelové a ničím nepreukázané. Pokiaľ ide o výrok s priznaním náhrady
mzdy vo výške 41.376,51 eura, tak tento považuje za nesprávny z dôvodu neadekvátne nízkej sumy
náhrady mzdy vzhľadom na priebeh celého konania a výsledky dokazovania. Podľa jeho názoru,
náhradu mzdy možno priznať len jedným výrokom rozsudku, ktorým sa priznáva základ, ale zároveň aj

výška náhrady mzdy. Je logické, že v prípade, ak žalobca považuje výšku náhrady mzdy za nesprávnu,
napáda odvolaním výrok o priznanej výške náhrady mzdy, (ktorým sa zároveň priznáva základná
výška náhrady mzdy a zároveň výrok o zamietnutí zvyšnej časti náhrady mzdy). V tejto súvislosti je
potrebné rešpektovať ústavnú požiadavku vyplývajúcu z princípu právnej istoty, aby na tú istú otázkuo výške náhrady mzdy, navyše medzi tými istými účastníkmi bola daná súdom rovnaká odpoveď, čím
sa zamedzí existencii dvoch právoplatných rozhodnutí, v ktorých by otázka náhrady mzdy bola riešená
rozdielne. K súdom učinenému odrátaniu žalovanej požadovanej sumy vo výške 2.637,82 eura, ktorá

bola vyplatená titulom odstupného uviedol, že zrejme sa žalovaná domáha vrátenia predmetnej sumy
z titulu bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti uviedol, že k vyplateniu nárokovanej čiastky malo
dôjsť 31. 07. 2010, kedy potom došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalobcu o danú sumu, ktorý
okamih je tiež rozhodujúci pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, ktorá je v danom prípade
trojročná. Táto by uplynula dňa 31. 07. 2013 a žalovaná sa vrátenia a vyplatenia odstupného domáhala

až na pojednávaní konanom dňa 18. 02. 2016, t. j. po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Z uvedeného
dôvodu vznáša námietku premlčania.

3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Prijatím zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), s účinnosťou od 01. 07.

2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že
nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, a teda

sa použije aj na všetky konania, a to aj na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového
poriadku s výnimkami z toho základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP) a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP)
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

6. Podľa § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce (účinný do 31. 12. 2010), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi

neplatnú výpoveď alebo ak s nim neplatne skončil pracovný pomer okamžite, alebo v skúšobnej
dobe, a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď

oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý
by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo
výške 41.376,51 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol. Žalobca napadol
rozsudok súdu prvej inštancie v celej časti, teda i vo vyhovujúcej časti, a preto odvolací súd odvolanie
žalobcuvjehovyhovujúcejčastipodľa§386písm.b/CSPodmietolakoodvolaniepodanéneoprávnenou

osobou.

8. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané. Ak odvolanie podala sporová strana, je povinnosťou odvolacieho súdu skúmať,
či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech. Podmienkou subjektívnej prípustnosti

odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať
výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku napadnutého odvolaním. Ujma
môže mať podobu formálnu, ktorá sa navonok prejavuje v odlišnosti napádaného výroku rozhodnutia od
posledného návrhu sporovej strany vo veci samej v jej neprospech. Formálna ujma môže vzniknúť vtedy,
ak nebolo žalobe alebo návrhu vyhovené čo len sčasti, ak súd prekročil žalobný návrh alebo prisúdil

niečo iné, než čoho sa strana domáhala. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že takáto ujma sporovej
strane nevznikla, odvolanie odmietne. V preskúmavanom prípade sa žalobca domáhal celkovej náhrady
mzdy vo výške 72.194,41 eura, pričom jeho návrhu bolo vyhovené v časti 41.376,51 eura. V tejto časti
mu teda žiadna ujma nevznikla, pretože jeho návrhu bolo vyhovené, a preto odvolací súd v tejto častiodvolanie žalobcu odmietol. Nemožno prisvedčiť námietkam žalobcu, že pri rozhodovaní o náhrade
mzdy je možné rozhodnúť len jediným výrokom, pretože vo zvyšnej časti, v ktorej bol návrh žalobcu
zamietnutý, je súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy už viazaný rozhodnutím, v ktorej časti bolo žalobe

vyhovené, a preto pri zamietajúcej časti rozhodnutia by už musel vychádzať napr. z výšky mesačne
priznanej náhrady mzdy. Preto v tejto časti odvolanie ako neoprávnenou osobou, ktorej ujma nevznikla
odmietol.

9. Predmetom preskúmavania rozhodnutia odvolacím súdom zostala len zvyšná zamietajúca časť, t.

j. časť nad priznanú náhradu mzdy, ktorú priznal už súd prvej inštancie. Zvyšná zamietajúca časť
rozhodnutia predstavuje požadovanú náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, ktorú súd
prvej inštancie krátil o 50 %. S takýmto právnym posúdením sa odvolací súd plne stotožňuje a ako na
správne ďalej odkazuje.

10.Ustanovenie§ 79Zákonníkaprácejesankčnýmopatrením,ktoréstíhazamestnávateľazaneplnenie

povinnosti vyplývajúcej z pracovnoprávnych vzťahov medzi ním a zamestnancom, predovšetkým
povinnosť zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu. Za splnenia podmienok uvedených v ust.
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce teda môže súd na základe žiadosti zamestnávateľa, ak presahuje
celková doba, za ktorú by mala byť poskytnutá náhrada mzdy 12 mesiacov, túto povinnosť
zamestnávateľa vyplatiť svojmu zamestnancovi mzdu znížiť alebo nepriznať vôbec. Pri posudzovaní

žiadosti zamestnávateľa (podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce), je však súd oprávnený prihliadať
len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktoré zamestnancovi
mala byť poskytnutá náhrada, ale ktoré sa týkajú pomerov zamestnanca (t. j. či bol sťažovateľ v
medziobdobíniekdezamestnaný,pokiaľáno,zaakýchpodmienokazárobkovýchmožnostítakútoprácu
konal, prípadne z akého dôvodu nebol sťažovateľ úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania).

Ustanovenie § 79 Zákonníka práce je svojou povahou sankciou voči zamestnávateľovi za to, že
neplní svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu, zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k
zamestnancovi satisfakčnú povahu, pretože má zaistiť, aby zamestnancovi bolo nahradené, čo v
dôsledku konania zamestnávateľa stratil. Zmierňovacie ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce má zabrániť nie
tomu, aby zamestnávateľ bol za svoj nesprávny postup postihnutý tým, že zamestnancovi zaistí rovnaké

plnenie, ako keby práce vykonával, ale má zabrániť nedôvodnému zvýhodňovanou zamestnanca.
Základným hľadiskom, na ktoré musí súd pri rozhodovaní podľa tohto ustanovenia vziať ohľad je
skutočnosť, či zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru sa zapojil do práce, poprípade
z akých dôvodov tak neurobil. Pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy musí totiž
súd uvážiť, či zamestnanec mal možnosť obstarať si pre seba vhodnú prácu a za akých podmienok, či

dosahoval nejaký zárobok, a pod. Po uplynutí 12 mesiacov tak ustupuje sankčná a satisfakčná povaha
náhrady mzdy do pozadia a oproti tomu sa zvýrazňuje jej sociálna funkcia. Ide teda predovšetkým o
to, či chovanie zamestnanca pri zabezpečovaní si ďalšieho zárobku (iného príjmu) je korektné; krátenie
(nepriznanie) prichádza do úvahy, ak vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak aspoň sčasti
nahradiť ušlý príjem alebo, že naopak si niekde zarábal toľko, že ujmu neutrpel.

11. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že prihliadal i na správanie žalobcu, ktorý už v neskoršom
období nevyvíjal aktivitu si nájsť prácu a neprejavil efektívny záujem o prácu v totožnom odbore. Z
vykonaného dokazovania bolo preukázané, najmä z tvrdenia žalobcu, že bol prihlásený do výberového
konania na pozíciu prednostu na Ortopedickú kliniku v Bratislave, avšak v tomto konaní neuspel.

Jeho tvrdenie, že podľa jeho názoru mal uspieť nebolo preukázané, a taktiež nemožno prisvedčiť jeho
tvrdeniu, že práve jeho neúspech bol v dôsledku tej skutočnosti, že mu bola daná výpoveď. Výpoveď
mu predsa bola daná z organizačných dôvodov, a pri konkurznom konaní výpoveď z organizačných
dôvodov nemohla byť absolútne žiadnou prekážkou jeho úspechu, prípadne neúspechu. Sám neskôr už
nejavil záujem ani o prácu v zahraničí, pričom jeho tvrdenia, že sa hanbil uchádzať o prácu v zahraničí v

dôsledku rozviazania pracovného pomeru, nemôže odvolací súd vziať v úvahu, pretože ako bolo vyššie
konštatované, nedošlo u neho k rozviazaniu pracovného pomeru neplatným spôsobom napr. z dôvodu
nevyhovujúcich pracovných výsledkov, avšak dôvodom neplatného skončenia pracovného pomeru boli
organizačné dôvody. Preto tieto jeho tvrdenia v konaní neboli preukázané a na preukázanie týchto jeho
tvrdení nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Sú to len jeho subjektívne pocity, na ktoré odvolací súd

prihliadať nemôže.

12. Je nesporné, že môže súd znížiť, prípadne vôbec nepriznať náhradu mzdy len na žiadosť
zamestnávateľa, a ide o opatrenie, ktorým sa zamestnancovi odopiera sčasti, prípadne celkom nárokna náhradu mzdy založený ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, má procesnú povinnosť tvrdiť a
preukázať skutočnosti o tom, že sú splnené predpoklady uvedené v ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce
zamestnávateľ, ktorý tiež nesie v konaní procesnú zodpovednosť za to, že si túto povinnosť nesplnil

(tzv. bremeno tvrdenia a dôkazu).

13. Žalovaná v preskúmavanom prípade požiadala o prípadné zníženie, resp. nepriznanie poskytnutej
náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Zo strany zamestnávateľa bol teda žalobca
dotazovaný koľkokrát a akým spôsobom si zabezpečoval uplatnenie vo svojom medicínskom obore,

resp. ako lekár, pričom za celé obdobie až do dňa rozhodovania podľa jeho vyjadrenia tak urobil len 3x,
pričom písomnú žiadosť a prihlášku do konkurzu na post prednostu Ortopedickej kliniky si podal len 1x.
Zamestnávateľ tvrdil, že pokiaľ by navrhovateľ mal eminentný záujem na pokračovaní vo výkone svojej
pracovnej činnosti, tak vzhľadom na pozíciu a stav lekárov je predpoklad, že by sa v tomto zamestnaní
aj uplatnil. Odvolací súd tento názor zdieľa, pretože je nemysliteľné a prakticky nemožné, aby počas
celej doby, odkedy bol neplatne skončený pracovný pomer, až do dňa rozhodovania o náhrade mzdy

by zamestnávateľ mal zisťovať, na ktorých klinikách, na pôsobiskách by mohol žalobca vyvíjať svoju
prácu za tých istých podmienok, ako konal u zamestnávateľa, prakticky nereálne. Preto je potrebné
vychádzať i z jeho záujmu o prácu, ktorú fakticky počas celého obdobia neprejavil a odôvodňoval to
len dôvodom skončenia pracovného pomeru. Správne súd poukázal i na správanie žalobcu, ktorý sa
po doručení výzvy na nástup do zamestnania k žalovanej nedostavil a až v dôsledku absencie bol v

konečnom dôsledku jeho pracovný pomer ukončený dohodou. Je pravdou, že po ukončení pracovného
pomeru poberal mzdu i iného zamestnávateľa, keď bol zamestnaný ako pedagóg na vysokej škole a tiež
vykonával znaleckú činnosť, je pravda, že tieto činnosti vykonával i v čase, keď pracoval u žalovanej,
avšak i táto skutočnosť svedčí o tom, že nebol sociálne odkázaný na príjem od svojho zamestnávateľa,
a preto po uplynutí 12 mesiacov, ako bolo vyššie konštatované, ustupuje sankčná a satisfakčná povaha

náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia, na ktorú žalobca odkázaný nebol a ujmu neutrpel.

14. Žalovaná žiadala a súd prvej inštancie tak učinil, že od priznanej náhrady mzdy odpočítal sumu
2.637,82 eura, ktorá činila sumu vyplateného odstupného, ktorá bola vyplatená bez právneho dôvodu a
to práve z dôvodu vyhlásenia neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobca vzniesol v priebehu

konania námietku premlčania, a preto sa odvolací súd touto námietkou zaoberal.

15. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

16. Ustanovenie § 107 ods. 1 OZ upravuje začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby a súčasne
určuje dĺžku tejto premlčacej doby v trvaní 2 rokov. Pre začiatok jej plynutia je rozhodujúci deň, keď sa
oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o: a/ vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor
a b/ subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia
a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na

základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne
vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a to bez ohľadu, že sa o týchto skutočnostiach mohol
dozvedieť aj skôr.

17. V preskúmavanom prípade subjektívna premlčacia lehota začala žalovanej plynúť dňom

právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo určené, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná, t. j. dňom 09. 03.
2015, pretože až týmto dňom získala skutočnú vedomosť, že pracovný pomer bol ukončený neplatne
a suma, ktorá bola vyplatená žalobcovi ako odstupné mu bola vyplatená neprávom. Krátenia žalovanej
sumy sa domáhala na pojednávaní konanom dňa 18. 02. 2016, teda v rámci subjektívnej 2-ročnej
premlčacej lehoty, a preto i v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie správne.

18. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
19. O náhrade trov odvolacieho konania súd nerozhodoval, pretože súd prvej inštancie si vyhradil, že
o trovách konania rozhodne po rozhodnutí vo veci samej. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o

trovách konania rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).