Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 12, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/146/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244835
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244835.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobkyne: L. G., nar. X. XX.
XXXX, bytom R. Š. XXX, štátny občan SR, zastúpená advokátskou kanceláriou: FUTEJ & Partners s. r.
o.,sosídlomRadlinského2,Bratislava,IČO:35955341,protižalovanej:Slovenskárepublikazastúpená
Národnou bankou Slovenska, sídlo Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške 10.096,70
eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.
12. 2013, č. k. 21C/209/2011 - 166, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. 12. 2013, č. k. 21C/209/2011 - 166 sa v napadnutej

časti p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobkyne vo veci samej, ktorým sa
voči odporcovi domáhala zaplatenia sumy 10.096,70 eura s príslušenstvom predstavujúcu náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad
činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI") a obchodníka s
cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a. s. (ďalej len "obchodník s CP"). Ďalej prvostupňový súd

zamietolnávrhžalobkynenazačatieprejudiciálnehokonaniapredSúdnymdvoromEurópskejúniepodľa
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zároveň rozhodol, že žalovanej náhradu trov konania
nepriznáva.

Svojerozhodnutiepoprávnejstránkeprvostupňovýsúd odôvodnilustanoveniami§3ods.1,2,§9ods.1,
2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala nesprávny úradný postup, ani vznik škody

a teda ani príčinnú súvislosť medzi uplatnenou škodou a vytýkaným nesprávnym úradným postupom.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa
21. 3. 2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho
dodatku spolu s prílohou a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9. 1. 2003,
podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev
s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13. 5.

2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie
je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s
výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti
osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnejponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že dňa 2. 6.
2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a. s.
v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení portfólia, podľa

ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva ako
jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo
hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a

finančných analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia
klienta vo výške 8 % ročne. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými
papiermipokutuvovýške9.958,18eura(300.000,-Sk)zaporušenieust.§54ods.2,§73ods.1písm.a/,
§74ods.1,ods.7písm.b/zák.č.566/2001Z.z.arozhodnutímzodňa22.4.2008,č.OPK-2744-5/2007-
PLPzmenilaobchodníkoviscennýmipapiermipovolenienaposkytovanieinvestičnýchslužiebapovolila

mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa ust. § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 5
ods.1písm.a/,b/,c/zák.č.566/2001Z.z.,sobmedzenímpodľa§59ods.3tohtozákonaaposkytovanie
investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods.
1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu, s poukazom na výpoveď obchodníka
s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia a skutočnosti, že Družstvo požiadalo listom

zo dňa 15. 4. 2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými
papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej
situácie,pretožeobchodník scennýmipapiermizabezpečovalpreDružstvoodbytvýrobkovainé
a listom zo dňa 23. 4. 2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy
v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti,

spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvého
stupňa taktiež zistil, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12. 7.
2010, č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z. z. uložila obchodníkovi s cennými
papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného
súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe najmä oznámenia Družstva vzniklo dôvodné

podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi a rozhodnutím zo dňa 21.
12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím
zo dňa 1. 3. 2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods.
2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo

dňa 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z
dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej
banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7. 12. 2010, č. GUV-1744/2010. Rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011,
č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. 7. 2011, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu, ako
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt z dôvodu porušenia

ust.§129ods.3vspojenís§128ods.1písm.b/,c/,h/zák.č.566/2001Z.z.tým,žezmenouskutočností
uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky k
tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii. Súd prvého stupňa mal za
preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách
EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a. s., pričom v zmysle

prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala
prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta CI
HOLDING, a. s. na celkových aktívach predstavovala 91,45 % . Prospekt investície teda nebol zo
strany Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné, aby sa v aktívach
družstva nachádzali finančné nástroje aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI

HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť,
že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010-21, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 5. 5. 2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu
bol ustanovený O.. O. U. s tým, že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané, že žalobkyňa si
prihlásila pohľadávku v konkurznom konaní vedenom na majetok Družstva, vo výške 10.096,70 eura,

ktorá pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty prihlásená vo výške 1.126,70 eura a vo výške
8.970 eura v celom rozsahu popretá a vedie sa o nej incidenčné konanie na Okresnom súde Bratislava
I. pod sp. zn. 3Cbi 156/2011 a 2Cbi 374/2011, ktoré nie je právoplatne skončené. Podľa
žalobkyne bola pohľadávka v sume 8.970 eura uznaná a pohľadávka v sume 1.126,70 eura popretá. Súdprvého stupňa uviedol, že žalobkyňa súdu nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv, keď
o incidenčnej žalobe voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu (Družstva) nie je doposiaľ právoplatne
rozhodnuté a súčasne toho času nie je možné ani ustáliť majetok Družstva, s ktorým bola žalobkyňa v

záväzkovom vzťahu, a z ktorého by mohla byť uspokojená jej pohľadávka uplatňovaná v prebiehajúcom
konaní o náhradu škody za nesprávny úradný postup, a to i po skončení konkurzného konania. Pokiaľ
ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do
Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti
družstva, súd prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou družstva ako

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zák. č. 566/2001 Z. z., pričom dohľad
vykonávala v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom a k takým povinnostiam patrila od 1. 1.
2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods.
4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 1. 6. 2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa ust. § 129
ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z.. Dospel preto k záveru, že v prípade vzniku novej významnej skutočnosti,

vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla
ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu
investície a povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré
malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej
banke Slovenska, ktorá mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení

zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva s tým, že nie je možné opomenúť, že
štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov
v Prospekte investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy
o riadení portfólia. V tejto súvislosti uviedol, že Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať
dohľad nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až do 15. 4. 2010 nesignalizovalo Národnej

banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými
papiermi a až pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch od 20. 4. do 6. 5. 2010 Národná banka
Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie
majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu

investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala
Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto
však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal
aj dodatok Prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z. s tým, že Národná banka Slovenska
konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe nezistil

namietaný nesprávny úradný postup. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup žalovanej a nie obchodníka s cennými papiermi a
preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie žalobkyni, ktorá
nebola v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou stranou

Zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo. Taktiež poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej
banky Slovenska bol limitovaný zák. č. 566/2001 Z. z. a informácie a podklady zistené v rámci predmetu
dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal
povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika a Národná banka

Slovenska podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože
povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa na Družstvo v tom čase nevzťahovala a preto nemohla
konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom. Súd prvého stupňa zároveň dospel k záveru, že
žalovaná sa nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči

Družstvu nedopustila z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane
žalobkyne, keď z listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokuty
vo výške 16.596,96 eura (500.000,-Sk) a vo výške 9.958,18 eura (300.000,-Sk) je zrejmé, že Národná
banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou
informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný

a účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len
dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Bol názoru, že bolo
primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka s cennými
papiermi,zabezpečiťpriamukontroluplneniajehopovinnostíadohľadnadjehočinnosťouvočiDružstvu,pričomnemožnozanedbaťanipovinnostinavrhovateľa,ktorýsaakočlenDružstvamalaktívne a
včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu,
príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Súd

prvého stupňa taktiež vyvodil záver, že ďalšou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody voči štátu je preukázanie vzniku škody a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi
vytýkaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Mal za to, že žalobkyňa sa ako bývalá
členka Družstva, s ktorým bola v právnom vzťahu a z ktorého jej v dôsledku vystúpenia vzniklo
právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu sa prioritne musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči

Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka/povinného, pričom žalobkyňa si svoj
nárok voči Družstvu uplatnila formou prihlášky v konkurznom konaní, avšak v čase rozhodovania súdu
nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu.

Rozhodnutie vo výroku, ktorým návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie zamietol, odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., článkom

267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku
formulovanú navrhovateľom Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko nejde o súd rozhodujúci v
poslednom stupni a žalobkyňa nežiadala o výklad platnosti právneho aktu Európskej únie a zároveň
mal za to, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok žalobkyne nie je pre rozhodnutie súdu potrebné.
Súd prvého stupňa uviedol, že do zák. č. 566/2001 Z. z. bola transponovaná smernica Európskeho

parlamentu a Rady č. 2003/71/ zo dňa 4. 11. 2003 a jej účel je vyjadrený v čl. 1 ods. 1, podľa ktorého
jej účelom je zosúladiť požiadavky na vypracovanie, schvaľovanie a zverejňovanie prospektu, ktorý sa
zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo pri ich prijatí na obchodovanie na regulovanom
trhu nachádzajúcom sa alebo pôsobiacom v rámci členského štátu. Na účely tejto smernice sa za cenné
papiere považujú prevoditeľne cenné papiere definované v čl. 1 ods. 4 smernice Rady č. 93/22/EHS zo

dňa 10. 5. 1993 a patria k nim a/ akcie akciových spoločností a iné cenné papiere rovnocenné akciám
akciových spoločností, b/ dlhopisy alebo iné formy dlhových cenných papierov, ktoré sú obchodovateľné
na kapitálovom trhu a c/ všetky ostatné cenné papiere, s ktorými sa bežne obchoduje a ktoré dávajú
právo na nadobudnutie takýchto prevoditeľných cenných papierov prostredníctvom upísania alebo
výmeny, alebo ktoré dávajú právo na peňažné vyrovnanie, okrem platobných prostriedkov. Mal za

zrejmé, že žalobkyňou označená smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ES zo dňa
4. 11. 2003 sa primárne aplikuje na prospekt zverejňovaný pri verejnej ponuke cenných papierov a
ich prijatí na obchodovanie. Uviedol, že nakoľko označená smernica bola transponovaná do nášho
právneho poriadku a týkala sa primárne oblasti právnej úpravy prospektu zverejňovania pri verejnej
ponuke cenných papierov a nie pri verejnej ponuke majetkových hodnôt a bola transponovaná v jej

súlade, vo vzťahu k prejednávanej veci je irelevantné zaoberať sa otázkami uvedenými žalobkyňou v
návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s .p. a ich náhradu úspešnej
žalovanej nepriznal z dôvodu, že táto si náhradu trov konania neuplatnila.

Proti zamietajúcemu výroku rozsudku vo veci samej podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie
namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.
2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh vo veci samej žalobkyňa

poukázala na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci
budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.
j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde

ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a
nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenskabol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z.,

ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla
mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa o tom,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou
Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č.
566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa považovala záver súdu prvého stupňa, že sa

mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku
škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti
dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá" s tým, že jej nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by
mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona
porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2

ZoCP je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa
týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch (platného
v tomto znení od 1. mája 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj
obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenskanapriektomu,žežalovaná vpriebehuceléhokonaniatvrdilaopak,pretomalaNárodnábanka

Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť
vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančnýtrhanáslednepravidelnekontrolovanýNárodnoubankouSlovenska)aobchodníkoviscennými
papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na

činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných
subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka L.. R. M., Y.. preukázané, že Národná
banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má

nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI
HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o
rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo

strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI
HOLDING a. s., CI Reality, s. r. o. a GLOBAL production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše
či už členom predstavenstva alebo konateľom L.. U. Č., vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej na to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav,

že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v
ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a
v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil Zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur nevyužila

svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp.
zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo
obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s
CP vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti žalobkyňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom

banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už
nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná
bankaSlovenskatým,žedňa4.marca2011obchodníkoviscennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosť
a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie Zákona o cenných papieroch;

z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011
Národnou bankou Slovenska.Odvolateľka ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája
2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie

neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje do neho zahrnuté boli v skutočnosti
neaktuálnedlhodobopredmájom2010,spätne k31.decembru2006,kedydošlovsídleNárodnej
banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o

majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo
ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne
zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Žalobkyňa konštatovala, že existujúce konkurzné konanie

samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu,
návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v
konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia žalobkyne ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto
hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný
zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto
žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak
žalobkyňa doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovanej
a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne

predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu.
Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu
škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do
doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna

zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze. Odvolateľka ďalej uviedla, že z písomného vyjadrenia správcu
konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie
sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených
súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis

Europe a iným žalovaným, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z
konkurzu uspokojiť. V odvolaní napokon poukázala na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania neboli v značnom počte a rozsahu riadne vykonané spôsobom

podľa § 129 ods. 1 O. s. p..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej
veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého

zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom
dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či
už predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti (§ 121 O. s. p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne

prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje
počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
daného prípadu a uviedla, že žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nie je možné ani odhadnúť,
v akej výške a kedy v budúcnosti jej eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody a jej výška
závisí od výsledku konkurzného konania PDSI. K námietke žalobkyne o riadnom nevykonaní

listinných dôkazov uviedla, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť,
že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise. Žalovaná napokon
poukázala na to, že súd prvého stupňa náležite posúdil skutkový i právny stav veci a konanie nemalo
ani inú vadu, ktorá by údajne mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O. s. p. ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom

by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa §
115a O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa
riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich

skutočností ( § 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného
dokazovaniasprávnezhodnotil(§132O.s.p.)anaichzákladedospelksprávnymskutkovýmaprávnym
záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci

skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu,
v ktorom súd prvého stupňa zamietol žalobu uplatnenú žalobkyňou na náhradu škody spôsobenej jej
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska ( ďalej " NBS ") pri výkone dohľadu nad

Podielovým družstvom Slovenské investície ( ďalej " Družstvo "), v ktorom podrobne zodpovedal
na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré
odvolateľka zopakovala v odvolaní podanom proti rozsudku ; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody
napadnutého rozhodnutia v tejto časti , odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p.
na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami smerujúcimi proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia vo veci samej odvolací súd
udáva nasledovné.

K žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. ( t. j. že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide

o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci
dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno

vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval

nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
Knámietkeodvolateľky,ženapadnutýrozsudokprvostupňovéhosúdu spočívananesprávnomprávnom
posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnunormu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom
konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval
správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust.

§ 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho

vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zák.

č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v

konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konaniebolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale

vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že
škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením
veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy
má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.

Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela
zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.
Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež

povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák.
č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície

štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák.
č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad

finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobkyňa. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č.
566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho,
že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130

boli zo zák. č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zák. č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7.
2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v
zmyslezásady,podľaktorejneznalosťzákonaneospravedlňuje.Toistéplatíajpokiaľideoargumentáciu
žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej bankySlovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac

povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že

obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo

portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť
(čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až
do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV

- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu

zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči žalobkyni.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými

papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k
obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eura, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým
uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa

21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie
na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa
sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom
vtakompochybenívpostupeNárodnejbankySlovenska,ktorésatýkahmotnoprávnehoposúdeniaveci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska,

keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie
veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké
očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazovala žalobkyňa, jej interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa

týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým,
že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení
uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej
výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa
posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu odvíja

odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený
rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie
do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa
môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyššísúd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok

za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia
pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že
žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto
rozsudku Najvyššieho súdu ČR vyplýva, že: 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v

konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než
pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy.
V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu
majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o
speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu.
Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v

rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je
správny záver súdu prvého stupňa i v tom, že žaloba bola podaná predčasne.

Vo vzťahu k námietke žalobkyne namietajúcej okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,

spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. § 129 O. s. p. je
treba uviesť, že podľa ust. § 120 ods.1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods.1 O. s.p. sa
dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť
prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania

žalobkyne a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované
pred pojednávaním nariadeným na deň 9. 12. 2013, resp. v jeho priebehu ( v priebehu ktorého došlo k
otvoreniu pojednávania vo veci samej ). Zo zápisnice z pojednávania súdu prvého stupňa konaného
dňa 9. 12. 2013 vyplýva, že v jeho priebehu súd prvého stupňa oznámil výsledky prípravy pojednávania
aakceptoval zhodnévyhláseniaprítomnýchúčastníkovotom,že „obsahlistinnýchdokladovavyjadrení

účastníkovjeimznámy“.Uvedenéznamená,žežalobkyňouvytýkanéprocesnépochybeniesúduprvého
stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností
spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O. s. p. nebolo odvolacím súdom zistené.

Postup súdu prvého stupňa v priebehu označeného pojednávania, ktorý zamietol ako nadbytočné

vykonanie dôkazov navrhnutých žalobkyňou v jej písomných podaniach, (zabezpečením účtovníctva
družstva PDSI a výsluch svedkov F.. T., L.. Š., L.. M. G. V. L.. Z. T.F.), bol rovnako v
súlade s ust. § 120 ods.1 O. s. p.. V zmysle citovaného ustanovenia súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy

vecou súdu a nie účastníkov konania. Na základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú považovať
i námietku žalobkyne o tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním

(vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods.1, 2 O. s.
p. ako vecne a právne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich
náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.