Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 3, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/63/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213835
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1412213835.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV č. k. 7C/216/2012-62, zo dňa 30. októbra 2014, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol v plnom rozsahu návrh navrhovateľa, ktorým
sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV v exekučnom konaní bližšie
špecifikovanom v odôvodnení napadnutého rozsudku. Zároveň rozhodol, že návrh navrhovateľa na
prerušenie konania zamieta a odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec a pojednával v
neprítomnosti účastníkov konania. Dňa 30.10.2014, kedy došlo k vyhláseniu napadnutého rozsudku, sa
na stanovený termín pojednávania navrhovateľ, právny zástupca a odporca nedostavili, hoci doručenie
predvolania mali riadne a včas vykázané. E-mailovým podaním doručeným súdu dňa 23.10.2014
požiadal právny zástupca navrhovateľa o zrušenie pojednávania stanoveného na deň 30.10.2014.
Zároveň predložil návrh na doplnenie dokazovania s tým, že zadal objednávku na spracovanie
znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody, a tento bude po jeho vyhotovení predložený

súdu. V e-mailovom podaní zo dňa 23.10.2014 navrhovateľ ďalej predniesol písomný návrh na
prerušenie konania na čas do skončenia konania pred ÚS SR o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej
je porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude
zrušenierozhodnutiaKrajskéhosúduvBratislavevovecinevylúčeniasudcupoverenéhoprejednávaním
veci. Predmetné podanie právneho zástupcu navrhovateľa nebolo ku dňu rozhodnutia súdu doplnené
originálom. V tejto súvislosti súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podanie
možno urobiť elektronickými prostriedkami, ale nakoľko sa jedná o podanie vo veci samej, treba ho

doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do 3 dní (k čomu v danom prípade nedošlo) a
poukázal na tú skutočnosť, že na podanie, ktoré nebolo v lehote doplnené, sa neprihliada (ust. § 42 ods.
1 O.s.p., rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Ndc 6/2011, zo dňa 15.04.2011).Vykonaným dokazovaním (oboznámením sa s obsahom spisu, resp. jednotlivými v odôvodnení
napadnutého rozsudku bližšie špecifikovanými listinnými dôkazmi) súd prvého stupňa zistil skutkový
stav rozhodný pre posúdenie danej veci. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danom prípade

navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup súdu vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava
IV v exekučnom konaní pod sp. zn. 16Er/2404/2010, Ex 8661/2010. Z pripojeného exekučného spisu
Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 16Er/2404/2010 (oprávnený - navrhovateľ, povinná: I. Á., D..
XX.XX.XXXX) súd prvého stupňa zistil, že dňa 21.10.2010 Okresný súd Bratislava IV ako exekučný súd
uznesením č. k. 16Er/2404/2010-15 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zo dňa

19.07.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia odvolanie podané bolo, ale Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.
18CoE/142/2011-46, zo dňa 30.03.2012 odvolacie konanie zastavil.

Následne, v dôvodoch svojho rozhodnutia, prvostupňový súd poukázal na tú skutočnosť, že v návrhu
navrhovateľa na začatie konania nebola uvedená "spisová značka" súdneho konania, ktorého sa

navrhovateľom namietaný prieťah v konaní má týkať, chýbajú dátumy podaní na súd, ktoré majú význam
pre právne posúdenie veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody, pričom navrhovateľ
nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu exekučného konania a celú
dôkaznú povinnosť preniesol na súd. Z pripojeného exekučného spisu súd prvého stupňa zistil, že je
nesporné, že exekučný súd rozhodol o návrhu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 15-

dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu, s ohľadom na procesnú situáciu vzniknutú v predmetnom
exekučnom konaní. Ale aj s ohľadom na túto skutočnosť súd prvého stupňa skonštatoval, že toto plynutie
času nie je preukázaním nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v existencii prieťahov. V tejto
súvislostiuviedol,žeakbyajkprieťahomvoznačenomkonanídošlo,nemusísavždyjednaťoporušenie
práva na primeranú dĺžku konania, ak konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v

ktorom je možné ukončenie trvania konania spravidla očakávať (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Podľa súdu
prvého stupňa navrhovateľ počas súdneho konania nepredložil súdu dôkaz o tom, že by využil účinný
prostriedok nápravy podľa ust. § 3 ods. 7, v spojení s ust. § 62 a nasl. zák. č. 757/2007 Z.z. o súdoch
v platnom znení a nezanedbať svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho
zákonníka (sp. zn. I.ÚS 16/02).

Nerozhodnutie o predmetnom návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi v lehote ustanovenej
zákonom nepovažoval súd prvého stupňa za zbytočné prieťahy, t.j. za nesprávny úradný postup. Mal za
to, že ak by aj k prieťahom v konaní došlo, nemusí sa vždy jednať o porušenie práva na primeranú dĺžku
konania, ak konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času , v ktorom je možné ukončenie

trvania konania spravidla očakávať /rozsudok NS ČR zo dňa 23.03.2011, sp. zn. 30Cdo 1613/2009
(C 9548)/. Zákon č.514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov zavádza zodpovednosť za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci.

Po právnej stránke súd prvého stupňa posúdil vec predovšetkým v zmysle § 101 ods. 2, § 118 ods.

1, 2, § 120, § 119 ods. 1, 4, § 101 ods. 1, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 O.s.p., čl. 2 ods. 2, čl. 46
ods. 1, 2, 3, 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, § 36 ods. 2, § 39 ods. 2, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995
Exekučný poriadok, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov; a dospel k záveru, že navrhovateľ nesplnil zákonom číslo

514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov predpokladané podmienky úspešného uplatnenia nároku na
náhradu,t.j.nepredložilsúdudôkazy,čiužnezákonnérozhodnutie,resp.dôkazyonesprávnomúradnom
postupe exekučného súdu, nepreukázal vznik ním opísanej škody, a nepreukázal príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Nakoľko
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi podľa súdu

prvého stupňa nepreukázal vznik škody (nepreukázal, nešpecifikoval či sa jedná o skutočnú škodu alebo
o ušlý zisk) , nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy (t.j. že iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom),
nepreukázal ani príčinnú súvislosť (pri nepreukázaní existencie škody a nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, absentuje aj príčinná súvislosť), ako jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za

škodu, pričom bol preukázaný pasívny prístup navrhovateľa k veci nielen v exekučnom konaní, ale aj v
súdnomkonanísp.zn.7C/223/2012,súdprvéhostupňanávrhnavrhovateľavcelomrozsahuzamietol.V
tejto súvislosti dodal, že povinnosť štátu k náhrade škody spôsobenej výkonom verejnej moci nevyplýva
automaticky, ale je daná iba pri splnení podmienok zodpovednosti stanovených predmetným zákonom.O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému
odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko si nárok na náhradu trov konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, žiadajúc, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Vytkol
súdu prvého stupňa, že vec prejednal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.) napriek tomu,
že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny s nimi

spájané, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že už vo svojom návrhu upovedomil
súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. To, že
krajský súd v označených skutočnostiach nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, podľa navrhovateľa
nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne aj v očiach verejnosti nie je možné tohto sudcu
považovať za nestranného, a to aj z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou

rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (príkladmo
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012, č. k. 11NcC/46/2012-24),
ako aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že podal
ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie

rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa neho nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že meritórne
rozhodnutie vo veci súdom prvého stupňa (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil

odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie
konania, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol
vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu
rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu,

osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že súd prvého stupňa sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu ignoroval, a to napriek tomu, že navrhovateľ trval na
osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde.
Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporkyne, z ktorých pri

rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa dopustil viacerých omylov,
keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú. Na

splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej
nečinnosti exekučného súdu je pritom dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd
rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Ďalej
navrhovateľpoukázalnazásadukontradiktórnostianamietal,ženeboloboznámenýsobsahomdôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

Súd prvého stupňa podľa navrhovateľa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Poznamenal,
že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise, pričom len také listiny by mohli
slúžiť ako dôkaz. Ku skutočnosti, že odporkyňa sa vo veci napriek výzve súdu prvého stupňa nevyjadrila,
navrhovateľ uviedol, že súd prvého stupňa mal preto rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa §

153b O.s.p. na základe navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu. Súd prvého stupňa však namiesto
toho bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
sám určil a následne vo veci meritórne rozhodol. Navrhovateľ taktiež namietal, že súd prvého stupňa
úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému, výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov

spojenýchsvyhotovenímurgencií,akoajpoštovnýchatelekomunikačnýchvýdajov,apretojenapadnutý
rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
podľa neho vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k
presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Súd prvého stupňa odôvodnilnapadnutý rozsudok rovnako ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci konania,
ale v ktorých bol rozdielny skutkový základ. Súd prvého stupňa tak vytvára odôvodnenia rozhodnutí
formulárovýmspôsobom,čonemožnoústavnoprávneakceptovať.Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením

súdu prvého stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný),
pretože ak by súd rozhodol o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho
exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Podotkol, že právnym titulom je v
danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť, a
tedaaniznášaťnákladyspojenésosprávoupohľadávky,ktorévzniklivykonanímnesprávnehoúradného

postupu. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že pri vyčíslení majetkovej škody vychádzal z účtovnej
agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií
nebolo možné korešpondenčne predložiť, obdobne ako pracovné a obchodné zmluvy. Dôkazy o výške
majetkovej škody, vrátane znaleckého posudku, ktorý si nechal vyhotoviť, chcel predložiť v konaní pred
súdom prvého stupňa prostredníctvom vykonaného pojednávania. Súd prvého stupňa však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.

a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy vrátane tých, ktoré vznikli po podaní návrhu na začatie konania v dôsledku
narastania škody. Namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v
Bratislave, ktorý navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody a z ktorého jednoznačne vyplývajú

konkrétne náklady vynaložené navrhovateľom v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Zároveň
súčasťou posudku sú aj prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú
podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného
systému, na poštovné a na telekomunikačné služby. K nemajetkovej ujme navrhovateľ vytýkal súdu
prvého stupňa, že vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval porušenie jeho práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase,
hoci sám súd prvého stupňa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce

dôvody. Namietal, že súd prvého stupňa v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré
s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Z vykonaného
dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že práva navrhovateľa boli porušené prekročením zákonom
stanovenej lehoty. Za irelevantné považoval úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil, keďže súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s

rozhodnutiami rozhodcovských súdov, taktiež úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, keď
podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom, ako aj úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora, pretože tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. Mal
za to, že všetky problémy, ktoré boli vyvolané v jeho právnej sfére nerešpektovaním zákonnej lehoty zo

strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za
porušené práva. V závere svojho odvolania navrhovateľ k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak
bol tento súdu prvého stupňa doručený pred nariadeným pojednávaním, súd prvého stupňa bol povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;

3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci
dokazovanie v dostatočnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p..Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa postupoval správne, keď sa zameral na zisťovanie
základných zákonných predpokladov pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v
zmysle zákonač.514/2003Z.z.,pričomdospelksprávnemuzáveru,ženavrhovateľ,ktoréhozaťažovalo

dôkaznébremeno,vpredmetnejvecinepreukázalnaplnenievyššieuvedenýchzákonnýchpredpokladov
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.), keď v odôvodnení svojho rozsudku
sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre
jeho rozhodnutie podstatné. Odvolací súd sa pritom v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil.

K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd uvádza, že za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže súd uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec
bez prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo

vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na

časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní konanom na súde

prvého stupňa dňa 30.10.2014, na ktorom došlo k vyhláseniu napadnutého rozsudku, ospravedlňoval
e-mailovým podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 24.10.2014. V predmetnom podaní
(okrem iného) navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené pojednávanie a prerušiť konanie do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorej predmetom je rozhodnutie o
porušení práv navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorého dôsledkom bude

zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vo veci nevylúčenia sudcu povereného pojednávaním
veci. Súd prvého stupňa vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie pojednávania a
prerušenie konania ako nedôvodnú. Argumentoval tým, že predmetné podanie právneho zástupcu
navrhovateľa nebolo ku dňu rozhodnutia súdu doplnené originálom. V tejto súvislosti súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podanie možno urobiť elektronickými prostriedkami, ale

nakoľko sa jedná o podanie vo veci samej, treba ho doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr
do 3 dní (k čomu v danom prípade nedošlo) a poukázal na tú skutočnosť, že na podanie, ktoré
nebolo v lehote doplnené, sa neprihliada (ust. § 42 ods. 1 O.s.p., rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Ndc
6/2011, zo dňa 15.04.2011). Pokiaľ teda súd prvého stupňa na predmetné e-mailové podanie právneho
zástupcu navrhovateľa doručené súdu dňa 24.10.2014, neprihliadal, jeho postup bol podľa názoru

odvolacieho súdu správny. V tejto súvislosti odvolací súd (obdobne ako súd prvého stupňa) poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Ndc 6/2011, zo dňa 15.04.2011.

Vo vzťahu k názoru navrhovateľa prezentovaného v jeho odvolaní týkajúci sa tej skutočnosti, že
súd prvého stupňa mal rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania samostatným uznesením pred

rozhodnutím o veci samej, odvolací súd uvádza, že tento názor nemá oporu v žiadnom ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby tým istým rozhodnutím
(napadnutým rozsudkom) rozhodol o veci samej a súčasne aj o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, keďže tento návrh navrhovateľa nepovažoval za opodstatnený. Súd prvého stupňa týmto
postupom neporušil procesné práva navrhovateľa, ktorý mal možnosť napadnúť odvolaním aj výrok

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené jeho návrhu na prerušenie konania, pričom túto
možnosť navrhovateľ nevyužil. V nadväznosti na uvedené tak odvolacie námietky navrhovateľa v tomto
smere nie sú dôvodné a súd prvého stupňa nepochybil, keď v napadnutom rozsudku zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania a pristúpil k rozhodovaniu o merite veci.

Podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvodná ani tá odvolacia námietka navrhovateľa, že v predmetnej
veci rozhodoval vylúčený sudca. Navrhovateľ pritom v odvolaní neuviedol žiadne iné dôvody zaujatosti
zákonného sudcu než v návrhu na začatie konania. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že otázka
nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú navrhovateľ opätovne (a z totožných dôvodov ako v návrhu nazačatie konania) namietal, už bola v konaní právoplatne vyriešená, a to Krajským súdom v Bratislave
ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p.. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.
4NcC 201/2012-14, zo dňa 17.10.2012 je zrejmé, že sudcovia Okresného súdu Bratislava IV, s výnimkou

sudcu JUDr. Martina Kopša, neboli vylúčení z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci.

Neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny
proces, nakoľko navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na
pojednávaní sám zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací

súd nespochybňuje zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka
konania byť oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický
výklad tejto zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu
hospodárnosti a plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods.
4 O.s.p. neoznačil ani nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Nedôvodné sú preto aj odvolacie námietky navrhovateľa ohľadom toho, že postupom
súdu prvého stupňa mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko na pojednávaní chcel
predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, okrem iného aj znalecký posudok. V tejto
súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že mu je z rozhodovacej činnosti známe, že
navrhovateľ na preukázanie svojich tvrdení v priebehu jednotlivých obdobných konaní predkladá ako

dôkaz znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný dňa 17.01.2014 Znaleckým ústavom Ekonomickej
univerzity v Bratislave (z obsahu spisu je zrejmé, že v prejednávanej veci k tomu tak nedošlo).
Odvolací súd zastáva názor, že navrhovateľom v konaniach predkladaný znalecký posudok nie je
vypracovaný na konkrétnu prejednávanú vec a nevypovedá o skutočnej výške škody, ktorá mala údajne
navrhovateľovi v jednotlivých exekučných konaniach vzniknúť. Jedná sa len o všeobecný znalecký

posudok bez bližšej špecifikácie konania. Tento listinný dôkaz preto nepreukazuje vznik a výšku
skutočnej majetkovej škody v konkrétnej veci. Uvedený posudok iba vyčísľuje náklady všeobecne za
pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a za administratívne
spracovanietextovurgenciíadresovanýchokresnýmsúdomSlovenskejrepublikyvexekučnýchveciach,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných okresným súdom Slovenskej

republiky v exekučných veciach, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou
stavu konania na okresných súdoch Slovenskej republiky v exekučných veciach. Takto vyčíslené
výdavky nie sú skutočnou škodou, ktorú bol navrhovateľ povinný v konaní preukázať, keďže ide
iba o všeobecne vyčíslené náklady nepreukazujúce vznik a výšku majetkovej škody konkrétne v
prejednávanej veci.

Odvolací súd zároveň poukazuje na ust. § 120 ods. 1 prvá veta, v spojení s ods. 4 O.s.p., podľa
ktorého je povinnosťou účastníka konania predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, o čom bol navrhovateľ v konaní riadne poučený.
Navrhovateľ si však túto svoju povinnosť napriek vedomosti o vytýčenom termíne pojednávania, ktorého

sa z vlastnej vôle nezúčastnil, nesplnil a neoznačil žiadne ďalšie dôkazy, z ktorých mala vyplývať výška
ním uplatnenej škody. V zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. bol pritom súd prvého
stupňa povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Podľa názoru odvolacieho
súdu navrhovateľovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná možnosť na vykonanie
procesných úkonov a účasti na pojednávaní, avšak nakoľko sa navrhovateľ na pojednávanie nedostavil

a nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, resp. prípadný dôvod, pre ktorý žiadal
o odročenie pojednávania, neexistoval ani v čase jeho nariadenia a iný dôležitý dôvod navrhovateľ
neuviedol, súd prvého stupňa nepochybil, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal podľa § 101 ods. 2
O.s.p. a s prihliadnutím na obsah spisu aj vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom.

Pokiaľ teda navrhovateľ v odvolaní namieta, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy, táto námietka nie je dôvodná.
Súd prvého stupňa sa na preukázanie tvrdení navrhovateľa primárne oboznámil s exekučným spisom
Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 37Er/16/2005, ktoré tvoria samotný právny a skutkový základ
predmetného sporu. Súd prvého stupňa do rozhodnutia o veci samej poskytol navrhovateľovi dostatočný

časový priestor predložiť a navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a sám
navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil. Odvolací súd má za to, že navrhovateľ
nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech.
V danej veci súd prvého stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnumožnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť bez uvedenia (ospravedlniteľných)
dôvodov účastník nevyužije, takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť
v jeho prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ v návrhu a i v odvolaní

uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však
konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého
stupňa.
Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým
spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo

návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.
Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie

napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého
rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane, že nakoľko sa odporca nevyjadril,

mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je
však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane
druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

K námietke navrhovateľa, že je nesprávny záver súdu prvého stupňa, že nepreukázal výšku škody a
náhrady nemajetkovej umy odvolací súd dodáva, že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku
a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu
zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia.
Nakoľko navrhovateľ neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a

ani jej príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého
stupňapretozuvedenéhodôvodunávrhvtejtočastisprávnezamietol.Rovnakovsúvislostisuplatnenou
nemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania
skutočnostíodôvodňujúcichzávažnosťvzniknutejujmyaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,nezakladábez
ďalšieho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za

vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie
jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom,
stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.
Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a
materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,

kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na
poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času
obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť,
a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí

iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre
všetkých a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor
všetkých ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí
v zákonnej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci.

Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní, tieto boli identické ako obrana pred súdom prvého
stupňa, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vysporiadal a závery ktoré
prijal sú odvolacím súdom akceptovateľné. Navrhovateľ neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by
neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvého stupňa a ktoré by mohli zvrátiť výsledkydoteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje
s právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a
neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvého stupňa jeho

vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť,
keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a
význam.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli
(v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.