Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Cob/17/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711216234
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:7711216234.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v obchodnej veci žalobkyne: G.. P. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom P., X. X, zastúpenej
advokátom JUDr. Andrejom Patakym, so sídlom Kežmarok, Hlavné námestie 2, proti žalovanému:
OKTAN, a. s., so sídlom Kežmarok, Slavkovská 9, IČO: 36 458 651, zastúpenému advokátom Mgr.
MilošomČičmancom,sosídlomPoprad,Rastislavova36,ozaplatenie4.144,95eursprísl.,naodvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 2.7.2014 pod č. k. 8Cb/1/2012-355,

jednohlasne takto

r o z h o d o l :

R u š í rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Kežmarok vyššie označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 4.144,95
eur s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.190,62 eur od 19.7.2011 do zaplatenia, s úrokom
z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 924,47 eur od 19.7.2011 do zaplatenia a s úrokom z

omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 29,86 eur od 27.7.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní
od jeho právoplatnosti. Zároveň zaviazal žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 248,50
eur a trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 1.761,09 eur, taktiež do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobkyňa žiadala zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy

4.144,95 eur s príslušenstvom, dôvodiac, že s nim 14.12.2004 uzavrela ako podnájomca Zmluvu o
čerpacej stanici (ďalej len „agentúrna zmluva“), týkajúcu sa čerpacej stanice E. P. - Q. I.. Jej predmetom
boli motorové palivá, ktoré sa zaviazala predávať v mene a na účet žalovaného. Žalobkyňa nebola
oprávnená na základe zmluvy na predaj pohonných hmôt od iných dodávateľov, než od žalovaného.
Ku skončeniu agentúrnej zmluvy došlo odstúpením zo strany žalovaného dňa 21.6.2011 s účinnosťou k
30.6.2011. Podľa ustanovenia článku I.1 agentúrnej zmluvy vykonávala žalobkyňa v právnom postavení

podnájomcu vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť predaj mazadiel, autopríslušenstva,
prevádzkových kvapalín, autokozmetiky, drogistického tovaru, potravín a iných tovarov, pričom niektoré
druhy bola povinná odoberať od dodávateľov, ktorých určil samotný žalovaný vystupujúci v právnom
postavení nájomcu. Ku dňu skončenia obchodného záväzkového právneho vzťahu medzi účastníkmi
konania bola vykonaná inventúra o zostatkovom tovare k 30.6.2011. Ňou bolo zistené, že žalobkyňa
vystavila žalovanému, okrem iných faktúr, aj faktúry - daňové doklady, ktoré neboli zo strany žalovaného

zaplatené a ktorých zaplatenia sa v tomto konaní pred súdom prvého stupňa domáha:

- faktúrou č. XXXXXXX, znejúcou na sumu 6.057,23 eur, vystavenou 4.7.2011 a splatnou 18.7.2011,
žalobkyňa vyúčtovala žalovanému na základe inventúry z 30.6.2011 tovar, ktorý sa nachádzal v objekte
čerpacej stanice E. P.;- faktúrou č. XXXXXXX, vystavenou 4.7.2011 a splatnou 18.7.2011, vyúčtovala žalobkyňa žalovanému
sumu 2.778,49 eur podľa článku VII. agentúrnej zmluvy províziu za agentúrny tovar a províziu z predaja
pohonných hmôt na čerpacej stanici E. Q. P. za mesiac jún 2011;

- faktúrou č. XXXXXXX, vystavenou 12.7.2011 a splatnou 26.7.2011, žalobkyňa vyúčtovala žalovanému
sumu 29,86 eur, podľa článku VII. províziu za agentúrny tovar a províziu za OKI karty pre zamestnancov
za mesiac jún 2011.

Uvedené daňové doklady boli žalovanému riadne doručené, pričom tieto faktúry uznal, nikdy z jeho
strany neboli žalobkyni vrátené, a teda jedná sa o nesporné pohľadávky žalobkyne voči nemu,
vyplývajúce z ich vzájomného obchodného záväzkového právneho vzťahu. K otázke vzájomných
zápočtov vykonaných medzi účastníkmi konania žalobkyňa uviedla, že tieto predstavovali bežnú prax.
Vždy sa však jednalo o vzájomné dvojstranné započítanie na základe dohody o započítaní ako
dvojstranného právneho úkonu. Nikdy nešlo o jednostranný zápočet. V tejto súvislosti upozornila,

že v prípade započítania na základe dvojstranného zápočtu neboli vzájomné pohľadávky medzi
účastníkmikonaniasporné.Došlotakvždykzapočítaniunespornýchpohľadávok.Vkonkrétnomprípade
(jednostranného započítania zo strany žalovaného) však nešlo o takýto prípad, keďže faktúry, ktoré
žalovaný vystavil z titulu náhrady škody, boli zo strany žalobkyne spochybnené a riadne žalovanému
vrátené s tým, že ich neuznala. Preto bolo potrebné, aby sa súd zaoberal prejudiciálnou otázkou,

či tieto faktúry boli sporné, a teda či boli splnené podmienky pre jednostranný zápočet a či tento
vykonaný jednostranný zápočet zo strany žalovaného zo dňa 14.9.2011 vyvoláva právne účinky.
Podľa názoru žalovaného pohľadávka žalobkyne zanikla dňom 14.9.2011 jednostranným zápočtom
vykonaným žalovaným, na základe ktorého boli započítané s pohľadávkami žalovaného voči žalobkyni
z titulu nároku na náhradu škody tieto faktúry:

- faktúrou č. XXXXXXX v sume 1.215,89 eur,
- faktúrou č. XXXXXXX na sumu 1.902,77 eur,
- faktúrou č. XXXXXXX na sumu 144,14 eur,
- faktúrou č. XXXXXXX na sumu 253,81 eur
- faktúrou č. XXXXXXX na sumu 628,34 eur.

Preto žalovaný tvrdí, že voči žalobkyni neeviduje žiaden záväzok, pretože všetky jeho záväzky voči
nemu sa stali predmetom vyššie uvedeného zápočtu. Teda spornou ostala otázka právneho posúdenia,
či žalovanému v právnom postavení nájomcu vzniklo voči žalobkyni v právnom postavení podnájomcu
právo na jednostranné započítanie pohľadávok vyúčtovaných vyššie uvedenými účtovnými dokladmi z

titulu práva na náhradu škody.

Súd prvého stupňa uzavrel, že v prejednávanej veci nebolo sporné, že dňa 14.12.2004 spolu uzavreli
agentúrnu zmluvu, na základe ktorej žalovaný v právnom postavení nájomcu prenechal žalobkyni v
právnom postavení podnájomcu čerpaciu stanicu E. P. - Q. I.. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú od

14.12.2004 do 14.12.2005, posledným dodatkom predĺžená do 31.12.2012. S účinnosťou k 30.6.2011
žalovaný listom od uvedenej zmluvy z prevádzkových dôvodov na jeho strane odstúpil. Po skončení
obchodného záväzkového právneho vzťahu medzi účastníkmi si žalovaný ponechal tovar, ktorý si
zároveň odkúpil. Súpis tohto tovaru k 30.6.2011 tvoril prílohu faktúry č. XXXXXXX, ktorou vyúčtoval
hodnotu tovaru v celkovej výške 6.057,23 eur. Označená faktúra bola vystavená 4.7.2011 so splatnosťou

do 18.7.2011. Tento účtovný doklad v priebehu konania pred súdom medzi účastníkmi sporný nebol.
Dňa 4.7.2011 žalobkyňa vyúčtovala žalovanému províziu za predaj pohonných hmôt v júni 2011 v
celkovej výške 2.778,49 eur so splatnosťou do 18.7.201l. Na základe vystavených faktúr tak žalobca
evidoval voči žalovanému z ich obchodného záväzkového právneho vzťahu celkovú pohľadávku vo
výške 7.011,56 eur, pričom túto sumu žalovaný ako pohľadávku žalobcu nerozporoval. Táto suma bola

následne zvýšená o zvyšok nevyplatenej zálohovej platby vo výške 808,93 eur, čo spolu predstavovalo
dlžnú sumu žalovaného voči žalobkyni vo výške 7.820,49 eur. Ani táto dlžná suma medzi účastníkmi
sporná nebola. Suma, ktorej sa žalobkyňa domáha v tomto konaní, predstavuje rozdiel medzi celkovou
dlžnou sumou vo výške 7.820,49 eur a sumou, ktorá jej bola uhradená po vykonanom zápočte zo strany
žalovaného. Tento rozdiel si žalovaný započítal jednostranným zápočtom svojich faktúr, o ktorých tvrdil,

že boli vystavené z titulu náhrady škody, ktorá mu mala byť údajne spôsobená konaním žalobkyne.
Medzi účastníkmi konania nebola spornou ani skutočnosť, že listom z 22.9.2011 žalobkyňa vrátila
jednostranný zápočet žalovanému s odôvodnením, že je v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 580
až 581 Obč. zákonníka a § 8 ods. 4 Zákona o účtovníctve. Taktiež nebola spornou ani skutočnosť, žepohľadávka žalovaného voči žalobkyni z účtovného dokladu č. XXXXXXX so splatnosťou 27.7.2011 vo
výške 144,14 eur bola zaplatená žalobkyni pripísaním na jej účet dňa 27.9.2011, a teda nemohla byť
predmetom jednostranného započítania.

V prejednávanej právnej veci súd prvého stupňa však uzavrel, že bola splnená i podmienka
spočívajúca v existencii právneho úkonu smerujúceho k započítaniu ako jednostranného právneho
úkonu (compensatio necessaria). Teda na základe uvedeného súd skúmal, či pohľadávky žalovaného
vyúčtované žalobkyni vyššie označenými piatimi faktúrami sú pohľadávkami spôsobilými na započítanie,

a teda spôsobilé na kompenzáciu pohľadávok žalobkyne, ktoré žalovaný nerozporoval. V tejto súvislosti
uzavrel, že kým pohľadávky žalobkyne voči žalovanému neboli medzi účastníkmi sporné, pohľadávky
žalovaného voči žalobkyni vyúčtované vyššie označenými faktúrami nemožno vzhľadom na právne
úkony žalobkyne (vrátenie jednotlivých dokladov žalovanému) považovať za pohľadávky nesporné.

Nazákladevyššieuvedenéhoskutkovéhostavuuzavrel,žekýmpohľadávkyžalobkynevočižalovanému

neboli medzi účastníkmi sporné, pohľadávky žalovaného voči žalobkyni vyúčtované vyššie uvedenými
účtovnými dokladmi nemožno vzhľadom na právne úkony žalobcu (vrátenie jednotlivých dokladov
žalovanému) považovať za pohľadávky nesporné. I vzhľadom na priebeh dokazovania pred súdom
prvého stupňa je zrejmé, že preukazovanie existencie pohľadávok uplatnených žalovaným na
započítanie by si vyžiadalo rozsiahle dokazovanie nesúvisiace s pohľadávkami uplatnenými žalobou,

prípadne s týmito pohľadávkami súvisiace iba okrajovo. Preto dospel k záveru, že žaloba bola podaná
dôvodne. Obranu žalovaného, ktorou žiadal započítať voči dôvodným pohľadávkam žalobkyne jeho
pohľadávky s poukazom na ust. § 580 Obč. zákonníka, považoval za právne nedôvodnú, keďže
pohľadávku spornú nemožno považovať za pohľadávku spôsobilú na započítanie a najmä nemožno ju
považovať za takúto v konaní, ktoré je vedené zo strany žalobkyne o zaplatenie pohľadávok nesporných

(viď obdobné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/33/2009). Skôr pre prejednávanú právnu
vec platí záver (aj napriek celému radu navrhnutých dôkazov), že žalovaný vystavil posudzované
účtovné doklady za tovar, ktorý však žalobkyni nikdy dodaný nebol. Zo žiadneho posudzovaného
účtovného dokladu žalovaného uplatneného v rámci jednostranného započítania zároveň nevyplýva, že
by sa malo jednať o uplatnenie jeho nároku na náhradu škody voči žalobkyni tak, ako to tvrdil v priebehu

konania pred súdom prvého stupňa. Z tohto dôvodu návrhu žalobkyne v celom rozsahu vyhovel.

Taktiež súd prvého stupňa priznal žalobkyni aj uplatnený 9,5 % úrok z omeškania ročne od splatnosti
jednotlivých faktúr, a to v súlade s § 369 ods. 1 Obch. zákonníka.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnej žalobkyni priznal
ich náhradu vo výške 248,50 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia vo
výške 1.761,09 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalovaný odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby

návrh žalobkyne bol v celom rozsahu zamietnutý, alternatívne zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. V odvolaní, okrem iného, poukázal najmä na judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to
rozsudok zo dňa 11.11.2009, sp. zn. 2Obdo/31/2009, kde Najvyšší súd SR výslovne uvádza, že pokiaľ
ide o započítanie tzv. sporných pohľadávok, je povinnosťou súdu v konaní, v ktorom bola započítacia
námietka uplatnená, odstrániť spornosť dokazovaním a ako predbežnú otázku posúdiť oprávnenosť

takejto pohľadávky s tým, že v prípade, ak dôjde k záveru, že pohľadávka nie je oprávnená, tak
účinky uplatnenia započítania nenastanú. V tejto súvislosti zdôraznil, že v prípade, ak prvostupňový
súd považoval jeho pohľadávku voči žalobkyni za spornú, bol súd povinný sa s takouto spornosťou
vysporiadať a až následne rozhodovať vo veci samej. Teda má za to, že bol naplnený i odvolací dôvod v
súlade s § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., pretože súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že

uviedol, že prejav započítania vykonaný žalovaným považuje za právne nedôvodný, pretože pohľadávku
spornú nemožno považovať za pohľadávku spôsobilú na započítanie. Teda súd nepostupoval tak, aby
odstránil spornosť pohľadávky, a neposúdil otázku oprávnenosti pohľadávok žalovaného ako predbežnú
a aj napriek tomu jeho započítací nárok ako nedôvodný oproti pohľadávke žalobkyne zamietol.

Taktiež poukázal na neurčitosť, teda aj na následnú nevykonateľnosť žalobného petitu, pretože
žalobkyňa žiada v konaní uhradiť žalovanú sumu v zmysle zmeneného žalobného návrhu pripusteného
súdom uznesením zo dňa 21.5.2012 v rámci dvoch rôznych lehôt nasledovne: na začiatku žalobného
petitu žiada žalobkyňa o úhradu žalovanej sumy do 15-tich dní od doručenia platobného rozkazu a vzávere žalobného petitu žiada uhradiť celú istinu vrátane jej príslušenstva a trov konania do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. V tejto súvislosti zdôraznil, že takýto návrh bol podaný po vydaní platobného
rozkazu. Tento nedostatok, podľa názoru odvolacieho súdu, nespôsobuje prípadnú vykonateľnosť

rozhodnutia.

Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného vo vyjadrení zo dňa 22.1.2014 žiadala potvrdiť rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny. Vo vyjadrení, okrem iného, uviedla, že pohľadávky, ktoré boli predmetom
jednostranného zápočtu u žalovaného v čase jeho uskutočnenia, neexistovali, pretože Zákonom o

účtovníctve boli vylúčené z pohľadávok u žalobkyne na základe vrátenia faktúr.

V súvislosti s touto námietkou odvolací súd poznamenáva, že vrátenie faktúr ešte neznamená
nedôvodnosť práva na ich zaplatenie. Táto otázka je výlučne otázkou právneho posúdenia oprávnenosti
nároku súdom. To sa týka aj opačného prípadu, ak by žalovaný žalobkyni vrátil uplatnené faktúry z
dôvodu neuznania ich oprávnenosti.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a
dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.

Zo Zmluvy o čerpacej stanici (agentúrna zmluva) zo dňa 14.12.2004 (č. l. 9) je nepochybné, že

bola uzavretá medzi žalovaným ako nájomcom a žalobkyňou ako podnájomcom, teda ako medzi
podnikateľskými subjektmi tak, ako ich charakterizuje ust. § 2 Obch. zákonníka.

Podľa § 358 Obch. zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde.
Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa

pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.

Základnú úpravu započítania pohľadávok obsahuje Občiansky zákonník v § 580 až § 582, ktoré
ustanovujú, že pokiaľ dlžník a veriteľ majú vzájomné pohľadávky s plnením rovnakého druhu,
ktoré sa vzájomne kryjú, zaniknú započítaním za podmienok ustanovených zákonom. Zánik nastáva

okamihom, keď sa stretnú pohľadávky spôsobilé na započítanie. Pre obchodné záväzkové vzťahy sa
nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilé na
započítanie. Obchodný zákonník upravuje pre obchodné vzťahy spôsobilosť na započítanie odlišne v
§ 358 až § 364.

Ohľadom započítacej námietky žalovaného súd prvého stupňa uzavrel, že jeho započítaciu námietku
považuje za právne nedôvodnú, keďže pohľadávku spornú nemožno považovať za pohľadávku
spôsobilú na započítanie a najmä nemožno ju považovať za takúto v konaní, ktoré je vedené zo strany
žalobkyne o zaplatenie pohľadávok nesporných (viď obdobné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Obdo/33/2009). Teda v podstate pohľadávku spornú (zo strany žalovaného) považoval za právne

nedôvodnú a zároveň za nespôsobilú na započítanie. S týmto jeho právnym záverom nie je možné
súhlasiť, a to najmä s odkazom na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.11.2009 pod
sp. zn. 2Obdo/31/2009. V odôvodnení tohto rozsudku sa výslovne uvádza, že pokiaľ ide o započítanie
tzv. sporných pohľadávok, je povinnosťou súdu v konaní, v ktorom bola započítacia námietka uplatnená,
odstrániť spornosť dokazovaním, a ako predbežnú otázku posúdiť oprávnenosť takejto pohľadávky. V

prípade, že súd dôjde k záveru, že pohľadávka nie je oprávnená, tak účinky uplatnenia započítania
nenastanú. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti okresnému súdu, že dôvodným a
zákonným započítaním dochádza k zániku pohľadávky protistrany v obchodných veciach.

Vzhľadom na vyššie uvedené, teda pokiaľ súd prvého stupňa konštatoval spornosť započítanej

pohľadávky žalovaného oproti pohľadávke žalobkyne, spornosť tejto pohľadávky dokazovaním
neodstránil, čo bolo jeho povinnosťou posúdenia ako otázky predbežnej. Až v prípade, ak by
dokazovaním v naznačenom smere dospel k záveru, že započítacia pohľadávka žalovaného nie je
oprávnená, tak účinky uplatnenia započítania by nenastali. Keďže v tomto smere súd prvého stupňa
nepostupoval, jeho rozhodnutie o povinnosti žalovaného plniť žalobkyni je v tomto štádiu konania

predčasné.Z uvedených dôvodov odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, iba zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátiť na ďalšie dokazovanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), a to v naznačenom smere. Až po
jeho doplnení bude možné vo veci znovu rozhodnúť.

O trovách oboch konaní rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.