Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 18, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/166/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4410205293
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4410205293.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.VladimíraPribuluasudcovJUDr.Renáty

Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci navrhovateľky: V. U., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom G., ul. A. XX/XX, prechodne N. XXX, zastúpená JUDr. Zuzanou Lapárovou, advokátkou so sídlom
Nové Zámky, Forgáchova bašta 7, proti odporcom: 1. P. N., nar. XX. XX. XXXX, 2. N. P., rod. A. O. I.,
nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom XXXX W., N. út XXX, Maďarská republika, štátni občania Maďarskej
republiky, zastúpení JUDr. Ernestom Botkom, advokátom so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2, o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 22. marca 2013 č. k. 10C/87/2010-249, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e.
V časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok m e n í tak, že odporcom v 1.
a 2. rade nepriznáva náhradu trov konania.
Odporcom v 1. a 2. rade nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom podaným dňa 06. 04. 2010 domáhala určenia vlastníckeho práva k
rodinnému domu nachádzajúcemu sa v obci N., zapísanému v katastri nehnuteľností Správy katastra
Nové Zámky, vedenému pre obec N., kat. úz. N. na LV XXXX ako rodinný dom súp. č. XXX, postavený
na parcele č. 107/4. Návrh odôvodnila tým, že ako vlastníčka mala podpísať dňa 22. 02. 2002 kúpnu

zmluvu, ktorou mala rodinný dom odpredať P. F., nar. XX. XX. XXXX. Uviedla, že žiadnu kúpnu zmluvu
neuzatvorila. Menovaný k nej chodil pomáhať na dvore a v záhrade, za prácu mu dávala potraviny a
šatstvo. Tvrdil, že otec ho vyhodil z domu a na jeho žiadosť u advokáta Turzu zo Želiezoviec mala
podpísať potvrdenie, že u nej býva. U advokáta podpísala nejaký papier. Po čase sa k nej P. F. chcel
nasťahovať a ukázal jej kúpnu zmluvu, ktorou mu mala predať dom za 60.000,- Sk. Vec oznámila aj na
polícii. Domáhala sa neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, pretože ju neuzatvorila, nechcela uzatvoriť
a žiadne peniaze od P. F. neobdržala. Z. naliehavý právny záujem na požadovanom určení zdôvodnila

tým, že bez tohto určenia je jej právne postavenie neisté a jej právo ohrozené.
Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 22. marca 2013 č. k. 10C/87/2010-249 zamietol návrh
navrhovateľky. Zároveň rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť
odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania v sume 491,44 eura, na účet právneho zástupcu odporcov
JUDr. Ernesta Botku, č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v R., pobočka D., do 3 dní po právoplatnosti
rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na obsah ust. § 37 ods. 1, § 40a, § 49a, § 589
Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c/, § 132 Občianskeho súdneho poriadku. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka dňa 22. 02. 2005 kúpnou zmluvou odpredala nehnuteľnosti
vedené na LV č. XXXX, parc. č. 107/4, súpisné č. XXX, dom v intraviláne v obci N.. Predmetné
nehnuteľnosti predala kupujúcemu P. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXX za kúpnu cenu 60.000,-
Sk (1.991,64 eura), ktorá bola v celosti uhradená pri podpise kúpnej zmluvy. Zmluva bola spísaná uadvokáta JUDr. Gabriela Turzu so sídlom Želiezovce, Schubertova 12, ktorého účastníci splnomocnili
tiež k podaniu návrhu na vklad vlastníckeho práva. V zmluve v bode 6 je uvedené, že zmluva vyjadruje
účastníkovzmluvyslobodneavážneprejavenúvôľu,apretojunaznaksúhlasupodpísalivlastnoručnými

podpismi, predávajúci - navrhovateľka, kupujúci P. F., splnomocnený advokát JUDr. Gabriel Turza.
Vyššie uvedené nehnuteľnosti nadobudli odporcovia v 1. a 2. rade Kúpnou zmluvou, uzavretou dňa
24. 03. 2010 od predávajúcej O. C., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt Maďarská republika, I., M..
Predmetné nehnuteľnosti odpredala za kúpnu cenu 3.000.000,- forintov (11.344,30 eura). Kúpna cena
bola vyplatená v dvoch splátkach, prvá časť ceny 2.500.000,- forintov (9.453,58 eura) pri podpise

kúpnej zmluvy bola aj vyplatená a druhá časť 500.000,- forintov (1.890,72 eura) bola vyplatená do 90
dní od podpísania tejto zmluvy. Predávajúca v tejto kúpnej zmluve O. C., nadobudla vyššie uvedené
nehnuteľnosti od spoločnosti ESZPAX s.r.o., so sídlom Tehliarska 12, Štúrovo, v mene ktorej konal
konateľ spoločnosti M. N., nar. XX. XX. XXXX, ktorého poveril na tento odpredaj nehnuteľnosti vlastník
P. F.. Táto kúpna zmluva bola spísaná Notárskou zápisnicou, notárkou na Notárskom úrade JUDr.
Gizely Dancziovej so sídlom v Štúrove dňa 08. 09. 2008. Kúpna cena za túto nehnuteľnosť v N., a to

rodinný dom, bola 390.000,- Sk (12.945,63 eura). Súd prvého stupňa vzal do úvahy, že navrhovateľka na
pojednávaníuviedla,žepánF.bolchudobnýčlovek,ktorýhľadalprácu,chodilzdomudodomu,pomáhal
jej pracovať v záhrade a vo dvore, sťažoval sa na rodičov, že nemá čo jesť, že otec ho vykázal z domu,
nemá kde bývať a potreboval by nejaké bývanie. Oslovil ju s požiadavkou, aby ho prihlásila do rodinného
domu ako podnájomníka s tým, že ju nechcel obmedzovať v jej právach, len aby mal papier preukazujúci

jeho prihlásenie o bydlisku. Následne prišiel za navrhovateľkou a priniesol jej nejaké tlačivá, ohľadne
prihlásenia pobytu a povedal, že má jedného známeho advokáta, pána Turzu, ktorý všetko urobí. Keď
prišli k doktorovi Turzovi, navrhovateľka ho požiadala hovoriť maďarsky. Navrhovateľka poukázala na
to, že potvrdenie, ktoré mal spísať advokát nečítala a odmietla to aj prečítať, pretože nerozumela po
slovensky. Zároveň uviedla, že peniaze ako je v kúpnej zmluve uvedené, neprevzala. Odporcovia v 1.

a 2. rade na pojednávaní uviedli, že k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam sa dostali prostredníctvom
inzerátu. V čase prezretia rodinného domu bola jeho vlastníčkou O. C., zároveň zistili, že navrhovateľka
v rodinnom dome býva, avšak pani O. C. im vysvetlila, že pani navrhovateľka sa v dome zdržiava a
dáva pozor na nehnuteľnosť. Túto nehnuteľnosť odkúpili za 3.000.000,- forintov (11.344,30 eura) od
O. C.. Navrhovateľka v tom čase v dome bývala, ale nefigurovala na žiadnych listinách, že by bola

vlastníčkou nehnuteľnosti. Navrhovateľka si túto zmluvu prečítala a požiadala ich o mesačnú lehotu,
aby sa mohla vysťahovať z domu. Po dvoch týždňoch im navrhovateľka začala nadávať, aby sa pratali
z domu, avšak pred privolanými policajtmi sľúbila, že behom pár dní odíde z domu, avšak neskôr vo
vyhrážkach pokračoval aj syn navrhovateľky. Svedok P. F. na pojednávaní uviedol, že navrhovateľku
pozná a zoznámil sa s ňou tak, že chodil k nej pracovať a niekedy u nej aj prespal. Našporil si peniaze a

navrhol navrhovateľke, že tento dom od nej kúpi, keďže sa sťažovala, že nechce, aby jej dom zdedil jej
syn. Keď prišli do advokátskej kancelárie, povedali, že chcú spísať kúpnu zmluvu, po prečítaní kúpnej
zmluvy ju podpísali. Pred advokátom vyplatil svedok P. F. navrhovateľke peniaze v sume 60.000,- Sk, t. j.
1.991,64 eura tak ako sa dohodli. Uviedol, že zmluvy boli podpísané slobodne a vážne, na nikoho nebol
vyvíjaný nátlak. Po overení podpisov išli k navrhovateľke domov, kde spolu išli na Obecný úrad v N.,

kde súhlasila s trvalým pobytom svedka F.. Potom ako dom nadobudol do vlastníctva P. F., chcel sa doň
nasťahovať spolu s družkou, avšak navrhovateľka ho viackrát obliala vodou a privolala políciu. Keďže
sa do domu nemohol nasťahovať, šiel do realitnej kancelárie v Štúrove, ktorá zrealizovala predaj domu
s tým, že mu vyplatila 360.000,- Sk (11.949,81 eura). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd
prvého stupňa primárne v predmetnej veci skúmal existenciu navrhovateľkinho naliehavého právneho

záujmunapožadovanomurčenívlastníckehoprávakpredmetnejnehnuteľnosti,pričomdospelkzáveru,
že navrhovateľka v predmetnom konaní preukázala existenciu naliehavého právneho záujmu. V tejto
súvislosti poukázal na to, že odporcovia v 1. a 2. rade sú súčasne zapísaní do katastra nehnuteľností
ako vlastníci sporných nehnuteľností, navrhovateľka má preto naliehavý právny záujem na určení svojho
vlastníckeho práva, pretože len takéto súdne rozhodnutie môže byť podkladom pre vykonanie zmeny

zápisu v katastri nehnuteľností a jednoznačne z toho vyplýva, že navrhovateľka navrhla určenie svojho
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Na požadovanom právnom určení je naliehavý právny záujem,
ak má byť súdne rozhodnutie určujúc vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto
spôsobom dosiahnutý stav súladu medzi právnym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností.
Na základe vykonaného dokazovania, opierajúc sa o výpovede svedka P. F. a o výsluchy účastníkov

konania, mal prvostupňový súd za to, že návrh navrhovateľky nie je dôvodný. Primárne sa vysporiadaval
s platnosťou, resp. neplatnosťou tejto kúpnej zmluvy, ktorej sa navrhovateľka v tomto konaní domáhala.
Mal za to, že navrhovateľka namietala, že sporné nehnuteľnosti vôbec nemienila predávať a že bola
P. F. uvedená do omylu tým, že sporné nehnuteľnosti mali byť poskytnuté do nájmu. Na omyl akoskutočnosť spôsobujúcu neplatnosť právneho úkonu v tomto konaní prihliadnuté byť nemohlo z toho
dôvodu, že právny úkon pre omyl je neplatný relatívne podľa § 40a Občianskeho zákonníka k § 49a
Občianskeho zákonníka, čo znamená, že pokiaľ sa navrhovateľka nedovolávala relatívnej neplatnosti

právneho úkonu, jednostranným právnym úkonom adresovaným druhému účastníkovi Kúpnej zmluvy
dňa 22. 02. 2005, prípadne pokiaľ sa v súdnom konaní nedomáhala určenia relatívnej neplatnosti
právneho úkonu, hľadí sa na neho ako na právny úkon platný. Navrhovateľka v priebehu celého konania
ani len nespomenula, že by sa dovolávala relatívnej neplatnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 02. 02. 2005
z dôvodu uvedenia do omylu podľa § 49a Občianskeho zákonníka, pričom dôkazné bremeno je v

tomto smere na nej. Ak by navrhovateľka bola toho názoru, že kúpna cena je vo výške 60.000,- Sk
(1.991,64 eura) neprimeraná, mohla sa dovolávať neplatnosti právneho úkonu podľa § 589 Občianskeho
zákonníka k § 40a Občianskeho zákonníka, čo znamená, že sa jedná o relatívnu neplatnosť právneho
úkonu. Súd zároveň prihliadol na to, že kúpna zmluva bola podpísaná dobrovoľne. V tejto súvislosti vzal
nazreteľ,žezostranynavrhovateľkydošlonespornekpodpísaniupredmetnejzmluvyslobodneavážne,
určite a zrozumiteľne, pri uzatváraní zmluvy nemal preukázané psychické alebo fyzické donútenie, preto

mal za to, že prejav vôle navrhovateľky podpísať kúpnu zmluvu bol slobodný a vážny, neobstojí tvrdenie
navrhovateľky, že nevedela, že uzatvára kúpnu zmluvu. Navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, na
základektoréhobynadakúkoľvekpochybnosťpreukázalasvojetvrdenievžalobe,žezmluvauzatvorená
dňa 22. 02. 2005 medzi navrhovateľkou a P. F. je od začiatku neplatná a tým pádom sú neplatné všetky
zmluvy, ktoré sú na ňu viazané. O trovách konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 142 OSP tak,

že v konaní plne úspešným odporcom priznal ich náhradu v sume 491,44 eura, ktorá pozostávala z trov
právneho zastúpenia odporcov za tri úkony právnej pomoci po 55,49 eura - prevzatie, príprava, písomné
vyjadrenie k žalobe zo dňa 21. 10. 2010, zastupovanie na pojednávaní dňa 26. 11. 2010, 3 x režijný
paušál po 7,21 eura, za jeden úkon právnej pomoci po 57,00 eur - zastupovanie na pojednávaní dňa 09.
11. 2012, 1 x režijný paušál po 7,63 eura, za jeden úkon právnej pomoci po 15,02 eura - zastupovanie

na odročenom pojednávaní dňa 18. 01. 2013, 1 x režijný paušál po 7,81eura, za jeden úkon právnej
pomoci po 60,07 eura - zastupovanie na pojednávaní dňa 01. 03. 2013, 1 x režijný paušál po 7,81 eura
+ 20 % DPH.
Proti uvedenému rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok
zmeniťanávrhuvyhovieť.Zároveňžiadalapriznaťnáhradutrovkonaniavsume408,64eura.Uviedla,že

kúpnu zmluvu podpísala s vedomím, že ide o nájomnú zmluvu, lebo p. F. si potreboval niekam nahlásiť
bydlisko, aby ľahšie našiel prácu. V žiadnom prípade mu dom nepredala. Kúpna cena bola mimoriadne
nízka a takú zmluvu by nikdy neuzavrela. Nemala ani dôvod na predaj domu. P. F. ju uviedol do omylu,
bol chudobný, nikdy jej sumu 60.000,- Sk nedal. Predal dom O. C. 08. 09. 2008 za cenu 11.344,30 eura,
čo je približne skutočná hodnota domu. Menovaná následne 24. 03. 2010 predala dom odporcom v 1.

a 2. rade, ktorí si ho ani neboli pozrieť, inak by im bola povedala, že prebieha súdne konanie.
K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadrili odporcovia, žiadali napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uviedli, že navrhovateľka nevedela presvedčivo
vysvetliť, prečo podpísala kúpnu zmluvu bez toho, aby jej venovala čo i len malú pozornosť. Po spísaní
zmluvy išla túto navrhovateľka overene podpísať na obecný úrad a je vysoko nepravdepodobné, že pri

overovaní jej podpisu na zmluve a pri ostatných administratívnych úkonoch súvisiacich s overovaním,
by zo strany úradníčky či matrikárky ani raz nebola zmienka o tom, že ide o kúpnu zmluvu, pričom aj
do overovacej knihy sa zapisuje o akú listinu sa jedná. Navrhovateľka podpísala zmluvu bez nátlaku,
slobodne a vážne, svojím podpisom vyjadrila, že zmluva vyjadruje jej skutočnú vôľu a pri jej spisovaní
nebola nikým a ničím obmedzovaná. P. F. sa stal vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti, a preto s ňou

mohol ďalej slobodne naložiť podľa svojej vôle. Oni nehnuteľnosť kúpili od O. C., navrhovateľka im však
zabránila nasťahovať sa do nej.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie navrhovateľky (§ 212 ods.
1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Koncepcia ust. § 219 OSP vychádza zo zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací

súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa (úplne) správne
argumentačnevysporiadalsoskutkovýmstavomiprávnymposúdením,nemusívyhotovovaťštandardné
rozhodnutie s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 OSP, ale sa len obmedzí na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôrazneniesprávnosti preskúmavaného rozhodnutia. Využitie tohto oprávnenia získava takmer charakter povinnosti
v prípade, ak účastník v odvolaní, ktorého dôvodmi je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1), uvedie úvahy,
či už vo väzbe na skutkový stav alebo právne posúdenie, s ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal.

Veľakrátideovyjadrenia,ktorésúužreakciounazáveryprvostupňovéhosúdu,pretologickypredstavujú
novú argumentačnú bázu. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako nedeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu
dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec
rozhodujúce.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne
posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219
ods. 1 OSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom
rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 219 ods. 2 OSP).
Podľa § 80 písm. c/ OSP, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä: a/ o
osobnom stave, b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu, alebo z porušenia

práva, c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Návrhmi podľa § 80 písm. c/ OSP nie sú návrhy, ktorými sa síce žiada určenie právneho vzťahu alebo
práva,avšakuktorýchexistencianaliehavéhoprávnehozáujmunapožadovanomurčenívyplývapriamo
z právneho predpisu. Rozsudok súdu znejúci na plnenie nevyhnutne obsahuje určenie práva alebo
právneho vzťahu, ale toto určenie sa uvedie iba v odôvodnení rozsudku ako predpoklad pre výrok

na plnenie. Sú však aj situácie, keď sa s návrhmi na plnenie nevystačí a treba rozhodnúť o samej
existencii práv alebo právneho vzťahu. Navrhovateľ nežiada plnenie, ale žiada určenie, ktoré samo
vyvolá určité právne následky. Preto vzniká určovacia žaloba ako doplnok žaloby na plnenie, aby bolo
možné poskytnúť aj nepriamu ochranu právnym pomerom tam, kde sú ohrozované. Určovacou žalobou
sa navrhovateľ domáha prisúdenia plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale jeho

zámerom je, aby súd v rozsudku vyriekol, že určité právo či právny vzťah existuje alebo neexistuje.
Navrhovateľpodanímurčovacejžalobyvyvodzuje,žemukochraneprávapostačíjehourčenie,daniemu
istoty práva. Požadované určenie sa pritom nemôže týkať existencie alebo neexistencie samej právnej
skutočnosti, ale len práva alebo právneho vzťahu. Určovacie žaloby majú len preventívnu funkciu,
smerujú k tomu, aby sa k porušeniu práva v budúcnosti predišlo. Z toho dôvodu žaloba o určenie nie je

spravidla opodstatnená tam, kde je možné domáhať sa aj ochrany žalobou na plnenie. Právo (právny
vzťah), existenciu alebo neexistenciu ktorého určovací výrok súdu vyslovuje, je vždy určované vo vzťahu
k prítomnosti. Rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu
alebo práva za dobu minulú. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu
vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 OSP). Pre rozsudok

súdu teda nemôže byť rozhodujúci stav, ktorý tu už nie je.
Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom v prípadnej úspešnosti určovacej žaloby
podľa § 80 písm. c/ OSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi, odporcom je popieraná existencia
(neexistencia práva) či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah

medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi
účastníkmi); existuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia
navrhovateľa, ktorý nemôže odstrániť inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto
neistoty,resp.ohrozeniaprávaaleboprávnehozáujmu.Nepreukázanáexistencianaliehavéhoprávneho
záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby naliehavý

právny záujem existoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania
odvolacieho súdu.
Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä
k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Podľa§37Občianskehozákonníka,právnyúkonsamusíurobiťslobodneavážne,určiteazrozumiteľne.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne konštatoval, že právny úkon je prejavom vôle,
pričom musí jestvovať jednota vôle a jej prejavu. Inak právneho úkonu niet (non negotium). Skúmanie
platnosti prejavu vôle je predpokladom pre záver o platnosti právneho úkonu. Ak prejav vôle nespĺňa
predpísané náležitosti, právny úkon nemôže byť platný (nullum negotium).
Z citovaného ust. § 37 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ ide o vôľu, táto musí byť nielen

slobodná ale i vážna, to znamená, že úmysel účastníkov musí skutočne smerovať k vyvolaniu právnych
účinkov, ktoré sú s jej prejavom spojené. Nedostatok vážnosti vôle účastníkov právneho úkonu je takým
nedostatkom vôle, ktorý robí právny úkon bez ďalšieho absolútne neplatným. Nevážnosť vôle je zároveň
rozporom skutočnej vôle s prejavenou vôľou.Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv
alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastala priamo zo zákona (exe lege), a pôsobí
od začiatku (ex tunc) voči každému.

Zmluva je dvojstranný, prípadne výnimočne viacstranný právny úkon, ktorý vzniká zhodným prejavom
vôle (konsenzom) zmluvných strán, t. j. úplným a bezpodmienečným prejavom (akceptáciou) návrhu na
uzavretie zmluvy (oferty) obsahujúcim podstatné náležitosti zmluvy, ktorými sú predmet kúpy a kúpna
cena. Vznik zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ust. §§ 43 - 46.
Uvedené ustanovenia platia aj pre zmluvy o prevode nehnuteľnosti, pre ktoré inak zákon vyžaduje

písomnú formu a prejavy účastníkov na tej istej listine, ktorá musí byť konajúcimi osobami podpísaná.
Je nutné si uvedomiť, že zmluvu je možné všeobecne charakterizovať ako právny úkon dvoch alebo
i viac zmluvných strán, vzniknutý z jednostranných právnych úkonov týchto strán, ktoré sa prejavujú
obsahovou zhodou a vyjadrením určitej dohody. Občiansky zákonník pritom v tejto súvislosti stanoví
základné pravidlo, podľa ktorého sú účastníci zmluvy povinní dbať, aby pri úprave zmluvných vzťahov
bolo odstránené všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, ktoré by zo zmluvy mohli vyplynúť (§ 43

a nasl. OZ). Proces uzatvárania zmluvy je medzi jej účastníkmi rozčlenený do dvoch základných fáz.
V rámci prvej z nich strana, ktorá má záujem zmluvu uzavrieť urobí druhej strane príslušný návrh na
uzavretie zmluvy.Ideoprejavvôlesmerujúcikuzatvoreniuzmluvy,ktorýjeurčenýjednejaleboviacerým
osobám,akjedostatočneurčitýavyplývaznehovôľanavrhovateľa,abyboltýmtoprejavomvôleviazaný
v prípade jeho prijatia. Takýto návrh pôsobí od doby, kedy dôjde osobe, ktorej je určený. K tomu, aby

bola zmluva uzatvorená, je nevyhnutné prijatie návrhu na uzavretie zmluvy. Ako v prípade návrhu na
uzavretie zmluvy, tak aj u prijatí tohto návrhu ide, ako bolo vyššie uvedené, o jednostranné právne úkony
zmluvných strán. Právnym úkonom sa tak rozumie prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku
tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Prejav vôle môže byť
urobený konaním alebo opomenutím (t. j. zdržaním sa určitého jednania). Môže sa stať výslovne (ústne

alebo písomne) alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.
Inými slovami - bez vôle fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá by smerovala k spôsobeniu právneho
následku v podobe vzniku, zmeny zabezpečenia alebo zániku občianskeho právneho vzťahu, ani bez
jej prejavu v objektizovanej forme vo vonkajšom svete, nie je možné o právnom úkone hovoriť.
Podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 49a, §

140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ
sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže
dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak je právny úkon urobený vo forme, ktorú vyžaduje
dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o
cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom

dotknutý, neplatnosti dovolá.
Občiansky zákonník pozná dve kategórie neplatnosti právneho úkonu, a to absolútnu a relatívnu
neplatnosť. V § 40a OZ je upravená relatívna neplatnosť právneho úkonu, ktorá spočíva v tom, že právny
úkon, pri ktorom je daný dôvod relatívnej neplatnosti, sa považuje za platný, pokiaľ ten, kto je takýmto
právnym úkonom dotknutý, sa neplatnosti právneho úkonu dôvodne nedovolá. Znamená to, že zákon

ponecháva na úvahu subjektu dotknutého právnym úkonom, či sa chce neplatnosti právneho úkonu
dovolať alebo nie. Ak sa neplatnosti právneho úkonu nedovolá, zostáva dotknutý právny úkon platný
so všetkými právnymi účinkami, ktoré z právneho úkonu vyplývajú. To platí i tam, kde na základe tohto
právneho úkonu (zmluvy) vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo. Za relatívne neplatný
sa považuje aj právny úkon, ktorý urobila konajúca osoba v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá

je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo
o ňom musela vedieť, právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne (§ 49a
OZ). V prípade, že sa relatívna neplatnosť týka len časti právneho úkonu (prevažne zmluvy), je za
podmienok stanovených v § 41 OZ neplatnosťou postihnutá len táto časť. To sa týka aj prípadu, ak
dohodnutá kúpna cena pri kúpnej zmluve (§ 589 OZ) bola dohodnutá v rozpore s cenou uvedenou vo

všeobecne záväznom právnom predpise o cenách. Pri relatívnej neplatnosti právneho úkonu je právny
úkon podmienene platný, len čo sa ten, kto je takýmto právnym úkonom dotknutý, dovolá neplatnosti
právneho úkonu, stane sa onen právny úkon neplatným. V prípade absolútnej neplatnosti právneho
je právny úkon neplatný bez ohľadu na to, či sa niekto neplatnosti dovolá alebo nie, t. j. zo zákona.
Absolútnu neplatnosť môžu účastníci právneho úkonu uplatniť bez časového obmedzenia.

Dovolanie sa relatívnej neplatnosti je právnym úkonom, uskutočňuje sa výslovným prejavom, z ktorého
je zrejmá vôľa dotknutej osoby dovolať sa neplatnosti právneho úkonu a musí vyjadrovať aj vadu
právneho úkonu, ktorá v danej veci spôsobila jeho relatívnu neplatnosť. Dovolávať sa neplatnosti voči
účastníkom právneho úkonu možno mimosúdne prejavom adresovaným všetkým účastníkom právnehoúkonu, žalobou o neplatnosť právneho úkonu, alebo priamo v prebiehajúcom súdnom spore vo forme
námietky alebo procesnej obrany proti žalobe na plnenie. Na relatívnu neplatnosť súd neprihliada z
úradnej povinnosti, ale len na návrh dotknutého subjektu.

Podľa § 40a druhej vety OZ sa relatívnej neplatnosti nemôže dovolať ten účastník právneho úkonu, kto
túto neplatnosť spôsobil. Ide o prejav zásady, že nikto nemôže ťažiť zo svojej nepoctivosti.
Neplatnosť právneho úkonu musí súd vysloviť vo výroku rozsudku. Právoplatný rozsudok súdu o určení
neplatnosti kúpnej zmluvy je podkladom pre vykonania zápisu v katastri nehnuteľností záznamom.
Ak sa oprávnený s úspechom dovolá relatívnej neplatnosti, je právny úkon neplatný od svojho počiatku,

relatívna neplatnosť nastáva teda ex tunc, teda od momentu, keď bol dotknutý právny úkon urobený,
nie až od momentu uplatnenia neplatnosti.
Právo oprávneného účastníka dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje vo
všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe (§ 101 OZ), ktorá začína plynúť vždy dňom kedy došlo k urobeniu
právneho úkonu, a to aj pri právnych úkonoch, ktoré k svojej účinnosti vyžadujú rozhodnutie príslušného
orgánu (§ 47 ods. 1 OZ). Márne uplynutie trojročnej premlčacej doby má za následok, že sa nemožno s

úspechom dovolať relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ak bola vznesená námietka premlčania.
Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
Podľa § 49a OZ, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo

skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento
omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala
úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.
Omylom sa na účely občianskeho práva chápe nesúlad medzi právnymi následkami, ktoré účastník
právneho úkonu zamýšľal vyvolať a medzi následkami, ktoré skutočne vyvolal. V prípade, ak k prejavu

vôle došlo v dôsledku omylu, znamená to, že vôľa konajúceho je vadná. O omyl vo vôli (tzv. vnútorný
omyl) ide vtedy, ak mal konajúci nesprávnu či nedostatočnú predstavu o právnom úkone, ktorý urobil.
Táto vada vôle môže mať za následok neplatnosť právneho úkonu. Omyl môže vyvolať nepriaznivé
právne dôsledky len za podmienky, že sa na omyle podieľal druhý účastník právneho úkonu (napr.
uvedením nepravdivých skutočností, ktoré boli pre utváranie vôle mýliaceho sa účastníka rozhodujúce,

a to bez úmyslu uviesť ho do omylu). Podiel druhého účastníka na omyle konajúce môže spočívať v
tom, že tento účastník omyl konajúceho priamo vyvolal alebo o ňom, hoci ho sám nevyvolal, so zreteľom
na všetky okolnosti musel vedieť. Omyl je podstatný, ak sa týka buď právneho dôvodu, či predmetu
právneho úkonu, alebo osoby, prípadne iných okolností, bez ktorých by k urobeniu právneho úkonu
nedošlo. V prípade omylu o právnom dôvode (error in negotio) bola vôľa konajúcej osoby zameraná

na iný právny úkon. Omyl má za následok neplatnosť právneho úkonu len vtedy, ak 1. mýliaci sa konal
v omyle, ktorý druhý účastník vyvolal bez toho, že by sa pritom bol dopustil ľsti (§ 49 ods. 1 OZ), 2.
mýliaci sa konal v omyle, ktorý druhý účastník síce nevyvolal, ale ak pri tom išlo o omyl, ktorý druhému
účastníkovi musel byť známy (ak druhý účastník o omyle „musel vedieť“), 3. mýliaceho sa účastníka
uviedol do omylu druhý účastník úmyselne, t. j. ľsťou.

Omyl je relevantný aj vtedy, ak mýliaci sa nespoznal lesť a svoj omyl, a to preto, lebo sám sa v tomto
vzťahu dopustil nedbanlivosti. Nedbanlivosť mýliaceho sa nemôže rozhodovať, druhý účastník sa jej
nemôže dovolávať, keď sám konal zo zlého úmyslu. Relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa môže
dovolávať len ten účastník právneho vzťahu, ktorý omyl nevyvolal, resp. konal v ospravedlniteľnom
omyle. O ospravedlniteľný omyl nejde vtedy, ak bol zavinený nedbanlivosťou konajúcej osoby pri využití

možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie plánovaného právneho úkonu. Teda, ak
mal možnosť sa takému omylu vyhnúť vlastnou starostlivosťou pri oboznámení sa so skutočnosťami
rozhodnými pre uskutočnenie právneho úkonu.
V danej veci navrhovateľka uzavrela s P. F. dňa 22. 02. 2002 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol
predaj jej rodinného domu s pozemkami. Tvrdila, že nemala v úmysle uzavrieť kúpnu zmluvu a odpredať

svoj rodinný dom. Obaja účastníci zmluvy zhodne uviedli, že právny úkon vykonali u advokáta, pričom
navrhovateľka uviedla, že zmluvu si neprečítala, pretože nerozumie dobre slovensky, dôverovala P. F.
aj advokátovi. Následne bola na úrade overiť podpis.
Navrhovateľka podala voči P. F. trestné oznámenie, konanie bolo vedené Okresnou prokuratúrou Levice
pod č. ČVS: ORP-274/OEK-LV-2006. V uvedenom konaní bola ako svedkyňa vypočutá starostka obce

N. I. O., ktorá uviedla, že P. F. prišiel na úrad kvôli prihláseniu na pobyt u navrhovateľky a preukázal
sa kúpnou zmluvou. Za navrhovateľkou poslala pracovníčku úradu, aby overila uvedenú skutočnosť,
pričom navrhovateľka jej ju potvrdila. Navrhovateľka sa osobne dostavila na obecný úrad a vysvetlila jej,že P. F. mal problém sa zamestnať, lebo nevlastní žiadny rodinný dom, chcela mu pomôcť, preto dom
prepísala na neho, ale je to len na papieri, dom je jej, že ona mu verí.
Ak by skutočne navrhovateľka nemala v úmysle uzavrieť kúpnu zmluvu a myslela si, že uzatvára

nájomnú zmluvu alebo podpisuje nejaký doklad ohľadne bydliska P. F., potom by išlo u nej o omyl.
Avšak vzhľadom na okolnosti veci je potrebné konštatovať, že nejde u nej o ospravedlniteľný omyl,
pretožeakbyskutočnenevedela,žepodpisujekúpnuzmluvu,svojunevedomosť,tedaomyl,sispôsobila
sama, pričom nepostupovala so všetkou opatrnosťou pri uzatváraní právneho úkonu. V tom prípade
je irelevantné, či zo strany P. F. išlo o úmysel, t. j. lesť. Navrhovateľka dostatočne nepreukázala, že

skutočne bola v omyle, že tomu tak nebolo, vyplýva z výpovede starostky obce v trestnom konaní. Ak by
však tomu tak bolo, potom je nepochybné, že na omyle má svoj podiel, keďže konala nedbanlivo tým,
že nevyužila možnosti overiť si obsah vykonaného právneho úkonu.
Navrhovateľka mala možnosť si zmluvu prečítať u advokáta. Tvrdenie, že nerozumie dostatočne
slovensky, neospravedlňuje jej podiel na omyle, pretože jej nič nebránilo žiadať si tlmočníka. Avšak i pri
nedostatočnom ovládaní slovenského jazyka navrhovateľke už z označenia zmluvy (nadpisu) „kúpna“

zmluva, musel byť bezpochýb známy účel a význam právneho úkonu, ktorý uzatvorila. Taktiež pri
overovaní podpisu na predmetnej zmluve mala možnosť sa oboznámiť s názvom i obsahom zmluvy, t.
j. predmetom právneho úkonu, ktorý urobila.
Do omylu sa navrhovateľka dostala svojím postupom, nedbanlivosťou. V dôsledku omylu právny úkon
trpí relatívnou neplatnosťou, ktorej by sa navrhovateľka musela výslovne dovolať v trojročnej premlčacej

dobe. I keby sa navrhovateľka v návrhu podanom v tomto konaní dňa 06. 04. 2010 dovolala relatívnej
neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy), urobila by tak po uplynutí premlčacej doby, teda právo na
dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu by bolo už premlčané.
Navrhovateľka sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu nedovolala ani v návrhu ani v priebehu konania,
avšak dovolať by sa jej musela voči druhému účastníkovi právneho úkonu, t. j. voči P. F..

Keďže však navrhovateľka sama spôsobila svoj omyl, resp. podieľala sa na tomto omyle, čím sama
spôsobilarelatívnuneplatnosťprávnehoúkonu,nemohlabysadovolávaťrelatívnejneplatnostiprávneho
úkonu, pretože relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa môže dovolať len ten, kto ju nespôsobil.
Odvolací súd posudzoval kúpnu zmluvu i z hľadiska možnej absolútnej neplatnosti právneho úkonu.
Predmetná kúpna zmluva spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti, svojím obsahom alebo účelom

neodporuje zákonu, neobchádza ho, neprieči sa dobrým mravom (§ 39 OZ), takže v danom prípade
nejde o absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
Nevyplatenie kúpnej ceny ani neprimerane nízka kúpna cena nezakladá absolútnu neplatnosť právneho
úkonu. V prípade nevyplatenia kúpnej ceny mala navrhovateľka možnosť od kúpnej zmluvy odstúpiť (§
48 OZ) a dôsledkom neprimerane nízkej kúpnej ceny je iba čiastočná neplatnosť právneho úkonu, t. j.

neplatnosť kúpnej zmluvy iba v časti kúpnej ceny a nie neplatnosť celej kúpnej zmluvy.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Odvolací súd dodáva, že súdnu ochranu možno poskytnúť účastníkom konania, resp. účastníkom
právneho úkonu len v rámci zákona. Ak pri vykonaní právneho úkonu účastník konal nezodpovedne,

nedbanlivo, bez náležitej opatrnosti a starostlivosti pri oboznámení sa so skutočnosťami rozhodnými pre
uskutočnenie právneho úkonu, zodpovedá za svoje konanie. Súd nemôže poskytnúť právnu ochranu za
každých okolností, t. j. mimo zákona či v rozpore so zákonom.
Podľa § 142 ods. 1 OSP, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 OSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Rozhodnutie o náhrade trov konania medzi účastníkmi podľa § 142 ods. 1 OSP je založené na aplikácii

zásady zodpovednosti za výsledok konania, čo znamená, že účastník, ktorý mal v konaní plný úspech,
má právo na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Výnimkou zo
zásadyzodpovednostizavýsledokjeustanovenie§150OSP,ktoréumožňujesúdu,abyvovýnimočných
prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov
konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu
a musí mať výnimočnú povahu.
Keďže Občiansky súdny poriadok dôvody hodné osobitného zreteľa v žiadnom z ustanovení nedefinuje,
je možné za takéto dôvody považovať v zásade akékoľvek dôvody, a to na strane ktoréhokoľvekúčastníka konania. Toto ustanovenie tak umožňuje presadiť aplikáciu § 1 OSP a docieliť tak spravodlivú
ochranu práv, ktorú použitie zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje. Aplikácia tohto
ustanovenia však musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy

výnimočný charakter (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk - judikát č. R 34/1982). Pri posudzovaní
dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové
a iné pomery všetkých účastníkov konania (teda nielen toho účastníka, ktorého by podľa všeobecných
ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho, ktorý by mohol byť nepriznaním
náhrady trov konania dotknutý) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na

súde a ich postoj v konaní (Sborník stanovisek, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí NS
ČSSR, ČSR a SSR 1970 - 1983, zv. IV, s. 64).
V danom prípade boli v konaní plne úspešní odporcovia, preto im vzniklo právo na náhradu trov konania
podľa § 142 ods. 1 OSP. Odvolací súd však o náhrade trov konania rozhodol podľa § 150 ods. 1 OSP,
keďže bol toho názoru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto odporcom v 1. a 2. rade
ich náhradu nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl v majetkových pomeroch navrhovateľky,

ktorá je dôchodkyňa, jej príjmom je starobný dôchodok, nevlastní žiadny nehnuteľný majetok, v konaní
nebolo preukázané, že by jej P. F. vyplatil kúpnu cenu, nebol o tom predložený žiaden dôkaz, navyše
potvrdil, že doposiaľ nevrátil navrhovateľke sumu 55.000,- Sk, ktorú mu požičala. Z toho vyplýva, že
majetkové pomery navrhovateľky nie sú priaznivé a odôvodňujú použitie § 150 ods. 1 OSP. Ďalším
dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania odporcom je skutočnosť,

že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania kúpili v priebehu konania kúpnou zmluvou zo dňa 24.
03. 2010 od O. C., mali vedomosť o tom, že ohľadne nehnuteľností sa vedie súdne konanie, vyplýva
to priamo z uvedenej kúpnej zmluvy.
Z rovnakých dôvodov rozhodol odvolací súd aj o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 a §
150 ods. 1 OSP.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.