Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, July 9, 2013

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 28C/50/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111205106
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Farkašová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2013:8111205106.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Farkašovou v právnej veci navrhovateľa R.. X. O., bytom

B., W. M. Č.. XX, proti odporcovi SR - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie č. 13, v konaní o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

návrh z a m i e t a ,

o trovách konania a trovách štátu rozhodne súd osobitným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku vo
veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojim návrhom zo dňa 28.02.2011 domáhal žalobou o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím o zaplatenie čiastky 232.357,44 Eur a

zároveň žiadal aj verejné ospravedlnenie navrhovateľovi za perzekúciu, ktorú proti nemu viedol Okresný
súd v K. a to na svojej elektronickej stránke po dobu troch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku.

Odporca navrhoval žalobu zamietnuť.

Okresným súd svojim rozsudkom zo dňa 4.6.2012 návrh zamietol ako nedôvodný.

Krajský súd svojim uznesením zo dňa 29.11.2012 zrušil rozsudok a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal dôsledne so všetkými predmetnými
dôvodmi žaloby, z ktorých odvodzuje žalobca náhradu škody, za ktorú by mal zodpovednosť štát v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a predovšetkým nevykonal v tomto smere dôsledné dokazovanie. Vytkol
súdu prvého stupňa, že žalobca nebol dôsledne vypočutý ku všetkým dôvodom, z ktorých odvodzuje
zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu a nebolo v tomto smere vykonané ani náležité dokazovanie.

Taktiež vytkol súdu, že sa nezaoberá špecificky so všetkými dôvodmi, o ktoré žalobca svoju žalobu oprel.
Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo doplniť dokazovanie o riadny a podrobný účastnícky výsluch
žalobcu, ktorý by sa mal ku každému z dôvodov, o ktoré opiera svoju žalobu o náhradu škody proti
štátu podrobne vyjadriť a navrhnúť dôkazy na preukázanie príčinnej súvislosti medzi okolnosťami,
ktoré on popisuje ako negatívny dopad na jeho osobnosť a súdnym konaním, na ktoré v predmetnej
veci poukazuje. Práve preukázanie tejto príčinnej súvislosti medzi konkrétnymi dôvodmi, ktoré žalobca
uvádza a súdnym konaním je kľúčovou otázkou, ktorá však doposiaľ objasnená nebola a v tomto smere

je potrebné zdôrazniť, že dôkazné bremeno na preukázanie predmetných dôvodov leží na žalobcovi.
Až po takomto vykonanom dokazovaní bude možné posúdiť dôvodnosť argumentov a dôvodov, o ktoré
žalobca opiera svoju žalobu a predovšetkým existenciu príčinnej súvislosti medzi súdnym konaním a
eventuálnymi negatívnymi okolnosťami, ktoré žalobca špecifikuje a ktoré sa dotkli jeho osoby.Súd nariadil a vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov, listinnými dôkazmi, spisom
Okresného súdu v K. XT/XXX/XXXX, spisom tunajšieho súdu XXC/XXX/XXXX, spisom tunajšieho súdu

XXC/XXX/XXXX, spisom Ministerstva spravodlivosti SR č. XXXXX/XXXX ako aj ostatným spisovým
materiálom a zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľ argumentoval podanie žaloby z dôvodu, že Okresná prokuratúra v K. vzniesla voči nemu
obžalobu, ktorá bola nezákonná. Súd túto obžalobu prijal, vo veci konal a dvakrát rozhodol o jeho vine.

Navrhovateľ si podal žalobu z dôvodu, že Okresná prokuratúra v K. vzniesla voči nemu obžalobu,
ktorá bola podľa neho nezákonná a vykonštruovaná. Pracoval ako prednosta krajského úradu životného
prostredia a v tom čase informoval svojho priameho nadriadeného o používaní alkoholických nápojov na
pracovisku. Uvádzal, že to bola jeho povinnosť, informoval o tom len nadriadeného a nie zamestnancov.
Ak by tak nekonal, dopúšťal by sa trestného činu. Nejako sa to dozvedeli aj iní ľudia, ktorí porušili zákon

a vyniesli to vonku. Následne sa voči nemu začalo trestné stíhanie za trestný čin ohovárania a celé
trestné konanie sa viedlo na Okresnom súde v K. pod sp. zn. XT/XXX/XXXX. Navrhovateľ uviedol, že
bol šikanovaný zo strany prokuratúry aj vyšetrovateľov, 18-krát sa celkovo zúčastnil pojednávaní. Prvý
rozsudok ho uznal za vinného, nebol právoplatný a tento rozsudok rozposlal poškodený po úradoch a
znevážilo sa jeho meno. Trestné konanie sa napokon skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, ale spôsobilo

mu to veľké problémy v zamestnaní. Bol odvolaný zo svojej funkcie, utrpel zdravotne, zhoršil sa jeho
zdravotný a psychický stav. Pripadal si ako v 50-tych rokoch, keď sa kvôli takejto veci, ktorá nebola
protizákonná urobil takýto pohon na neho. Podľa neho súdy postupovali nezákonným spôsobom. Zo
zákona potom mali stíhať za krivé obvinenie a krivé svedectvá ďalších účastníkov trestného konania,
čo sa ale nestalo. Ministerstvo spravodlivosti mu uhradilo čiastku 1.384,66 Eur, Generálna prokuratúra

SR mu neuhradila nič. Tieto peniaze, ktoré mu boli uhradené, boli za advokáta v trestnom konaní. Podal
návrh aj voči JUDr. Y., ktorý vystupoval ako poškodený v trestnom konaní, ale návrh bol zamietnutý. Toto
konanie sa viedlo pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX na Okresnom súde v K.. Čiastku, ktorú žaloval v prvej
žalobe zahrňovala ušlú mzdu, ktorú mal od októbra 2006, trovy konania, náklady na zastupovanie.

Navrhovateľ poukazoval na to, že aj v konaní XXC XXX/XXXX na ktoré sa odvoláva odporca súd
vychádzal zo zákona 514/2003. Navrhovateľ uviedol, že žaluje nemajetkovú ujmu a poukazoval na
ostatné obdobné medializované prípady v Slovenskej republike, napr. V.. K., V.. M., V.. Z., ktorí dostali
podobné sumy a to práve napr. ak V.. K. žaloval za to, že unikol rozhovor z Generálnej prokuratúry
medzi ním a údajným mafiánom. Navrhovateľ poukazoval na to, že v tomto jeho prípade unikol trestný

rozkaz a to z prokuratúry, alebo zo súdu, alebo od inokadiaľ a spôsobila sa tým vážna ujma ako už
zadefinoval a preukázal. Ak má byť teda rovnosť občanov pred zákonom a ak dostali vyššie spomínaní
muži odškodnenie v obdobných prípadoch, žaluje právom aj on takúto sumu. V konaní XXC XXX/XXXX
namieta postup prokuratúry a v tomto konaní postup súdu, pretože zákon mu umožňuje zvlášť žalovať
každého.

Vo veci bol vypočutý svedok W. M., ktorý ho pozná od času, kedy začal aktívne pracovať v strane
W.-K., ktorej je krajským predsedom od roku 2010. Keď v roku 2010 vyhrali pravicové strany voľby,
tak v rámci kraja sa stretávali predstavitelia týchto koaličných strán na krajskej úrovni a podávali
návrhy na obsadenie jednotlivých postov. Vtedy ešte bolo zlúčené Ministerstvo životného prostredia

s Ministerstvom pôdohospodárstva, ktorého ministrom bol E. Š., ktorý mal dvoch štátnych tajomníkov
jeden pre životné prostredie a jeden pre pôdohospodárstvo. Z kraja v B. išiel ako návrh na štátneho
tajomníka práve navrhovateľ, pretože si ho svedok preveroval medzi ľuďmi, ktorí pracovali na úradoch
a išli o ňom len pozitívne informácie. Keď však toto meno predostreli ministrovi, tak ten uviedol, že to
nemôže byť on, pretože je podvodník a uviedol mu, že pán O. mal trestné stíhanie. Keď sa následne

on s navrhovateľom stretol, celú situáciu mu vysvetlil, no na základe toho bol navrhovateľ vyradený z
nominácie na post štátneho tajomníka. Keď sa obsadzovali prednostovia obvodných úradov, tak bol
navrhovateľ menovaný do tohto úradu. Na otázku súdu svedok uviedol, že čo sa týka nominácii na
štátneho tajomníka tak každý kraj poskytoval nominácie na štátneho tajomníka.

Navrhovateľ poukazoval na to, že už v čase Dzurindovej vlády kedy vlastne došlo k predmetnému
trestnému stíhaniu, po dotaze od vtedajšieho ministra životného prostredia, pána W. ohľadne tohto
trestného konania, navrhovateľ ho ubezpečoval, že z toho určite nič nebude, pretože súdy ho určiteoslobodia. On mu aj uveril a nechal ho vo funkcii, ale potom neprávoplatný rozsudok z humenského
súdu niekto zaslal priamo ministrovi a on stratil voči nemu dôveru.

Z pripojeného spisu Okresného súdu v K. XT/XXX/XXXX a z posledného krajského rozsudku súd zistil,
že „podľa názoru krajského súdu, v zhode so záverom súdu prvého stupňa je potrebné konštatovať,
že aj keď údaj, ktorý o poškodenom obžalovaný oznamoval je nepochybne takým údajom, ktorý je
spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, najmä poškodiť ho v zamestnaní,
narušiť rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, teda údajom, ktorý by naplnil znaky trestného

činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Tr. zák., v tomto konaní nebol nepochybne preukázaný úmysel
obžalovaného oznamovať o poškodenom nepravdivý údaj.“

Z rozsudku zo dňa 20.2.2007 sp. zn,. XT/XXX/XXXX vyplýva, že navrhovateľ v tomto konaní tam
obžalovaný R.. X. O. bol oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora v K., pretože tento skutok
nie je trestným činom. Okresný súd poukázal na to, že nebolo možné vyvodiť záver o priamom úmysle

obžalovaného.

Zo spisu XXC XXX/XXXX súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný a to z dôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie.

Po zrušujúcom uznesení Krajského súdu navrhovateľ sa na pojednávaní dňa 6.2.2013 opätovne k veci
vyjadril a priamo do zápisnice uviedol:
„počas doterajších pojednávaní som pristupoval stále k pojednávaniam zodpovedne a súdu som sa
snažil zdokladovať, resp. zabezpečiť maximálne hodnoverné dôkazy, aj napriek tomu súd dvakrát
pravdepodobne z iných dôvodov ako z nevedomosti nedokázal vyniesť spravodlivý a teda zákonný

rozsudok. Verím, že tento krát do tretice bude pristupovať seriózne a tak, ako to má uložené vyšším
súdom to všetko aj spracuje a vyhodnotí. To isté očakávam aj od odporcu, lebo ten zastupuje právny
demokratický štát a slušných ľudí, takže aj on by mal takto zodpovedne už konečne konať. Na to
bol vyrozumený aj pán minister spravodlivosti, takže dám sa milo prekvapiť. Ja som súdu predložil
kvalifikované svedecké výpovede ľudí, zodpovedných, boli to krajský šéfovia strán p. M. za stranu

MOST-HÍD a pán N., vtedy aj poslanec NR SR za SNS. Ďalej pán Z. a pán N.. Ďalej boli predložené
listinné dôkazy o šírení a úniku trestného rozkazu na odsudzujúceho v rozsudku, síce neprávoplatného
o ústredných orgánoch štátu. Tam vlastne bolo moje meno zosmiešňované, znevažované a tak som
vlastne prišiel o rôzne iné výhody, ktoré som vlastne mohol dosiahnuť. Vyhodnotil som svedecké
výpovede z trestného pojednávania, čiže súdu som predložil zápisnice z pojednávania z K. pán M., pána

Q., pána TuL.oka, pána Y., čiže ich výpovede, ďalej som to vyhodnotil, ako vypovedali, zvýraznil som to
zvýrazňovacímperom.Bolotamďalejpredloženémareniespravodlivosti,čižefalšovaniedovolenkových
lístkov, výpovede pána V. - poslanca NR SR. Poukázal som aj na iné závažné dôkazy, čiže stanovisko
Generálne prokuratúry na moje otázky, dovolím si to prečítať. Pýtal som sa GP, že či zakazovanie pitia
alkoholických nápojov na pracovisku je trestný čin z mojej strany, keď som to zakazoval, ďalej keď som

služobne svojmu nadriadenému oznámil, prečo nechcem JUDr. Y.É. za vedúceho služobného úradu,
bol to služobný rozhovor, či je to trestné a po tretie, keď som sa dozvedel, že JUDr. Y. bol nezákonne
navrhnutý za vedúceho služobného úradu človekom, ktorý už ani na úrade nepracoval a ja som tomuto
podvodu zamedzil u pána predsedu úradu pre štátnu službu JUDr. B., či to je trestný čin. Odpoveď na
tieto tri otázky bola zo strany GP nasledovná. Odpovede na tieto otázky sú navrhovateľovi známe. §

2 zákona č. 1/93 Zb. zákonov SR v znení neskorších predpisov. Nie je preto potrebné tieto informácie
opakovať. Ja zdôrazňujem, že § 2 príslušného zákona hovorí: O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov
uverejnené platí domienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka, domienka
o znalosti vyhlásených všeobecných záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Čiže z toho pre
mňa vyplýva, že pán sudca mal po všetkom vedieť, že je to moja zákonná povinnosť a teda vlastne to

nebol žiaden trestný čin.
Ďalej som predložil súdu stanovisko ošetrujúceho lekára, keď som trpel rôznymi chorobami, niektoré mi
aj ostali - následky. Ďalej som predložil súdu všeobecnú charakteristiku, ako vplýva stres na zdravie ľudí,
bolsom18-krátnasúdnompojednávaní.StanoviskoMinisterstvaprácesociálnychvecíarodinyohľadne
práce, čiže tým, že som prerušil z týchto dôvodov štátnu službu, prišiel som podľa nového zákona o 22

% z priznanej praxe, čo je mesačne zhruba cez 100,-- Eur. Ďalej nález Ústavného súdu som predložil,
čiže ako sa vlastne je potrebné sa správať v takýchto prípadoch. Priznanie výšky u nie tak závažných
prípadoch podľa mňa, ako je môj u iných občanov, čo sa týka nemajetkovej ujmy, súdu som to predložil a
teraz to doplním ešte o ďalšie požiadavky občanov, zhruba u čiastky 300.000 až 400.000,-- Eur. Myslímsi, že rovnosť pred zákonom platí pre každého a nemôžu existovať ľudia, takže môj prípad si myslím, že
je veľmi závažný, pretože odsúdiť v právnom štáte človeka, ktorý si plní zákonom predpísané povinnosti,
že je to trestný čin, a že jeho konanie je zvlášť nebezpečné pre spoločnosť, toto nemá obdobu. To bolo

aktuálne v 50-tych rokoch.
Teraz som ešte súdu predložil aj potvrdenie, že súd sa zrejme úmyselne mýlil, keď tvrdí, že zmenou vlády
sa menia aj funkcionári na vedúcich miestach úradov. Ja súdu predkladám, že nie je to pravda, lebo
teraz som ostal na tejto svojej funkcii aj po výmenách vlády, takže vôbec to nie je pravidlo. Nie som sám,
podobne by som mohol dokladovať aj veľa ďalších vedúcich funkcionárov, ktorí automaticky neboli so

zmenou vlády vymenený. Takže toto všetko si myslím, že sú veľmi závažné argumenty a tieto by súd mal
správne vyhodnotiť. Tu ma súd takto pripravil o dosť vysokú finančnú čiastku, keď mi nepriznal náhradu
mzdy v spore s GP. Pýtam sa súdu, či môžem tento súd, túto čiastku pojať do tohto konania, aby napravil
svoje nezákonné rozhodnutie. Lebo v tomto prípade žiadam, aby som nedupľoval, iba nemajetkovú
ujmu. V právnom štáte by som nemal byť okrádaný štátom. Ďalej chcem súdu zdôrazniť, že ak stále
má pochybnosti o mojich tvrdeniach, že zmenou vlády sa nemenia automaticky aj vedúci úradov, tak

žiadam, aby si súd zabezpečil vypočutie trebárs aj pána premiéra J., určite by som bol spokojný s jeho
výpoveďou, aj keď neviem aká bude, ale verím, že odpoveď by bola kvalifikovaná, lebo viem, že tak to
je, ako tvrdím a viem, že aj súd o tom vie, ale zrejme nechce vedieť a to je veľmi smutné, že takto sa
správa. Ja vlastne už viac ani nemám čo dodať, len žiadam, aby súd dôsledne vyhodnotil všetko to, čo
má k dispozícii, čo som predložil a tak naplnil svoje poslanie, na ktoré je ustanovený. Ja si myslím, že

bolo mi ublížené, vedome, úmyselne, ale to musí vydokladovať a vyhodnotiť niekto iný. Ja súdu ešte
predložím aj potvrdenie zo svojho služobného úradu, že som ostal na funkcii a aj článok z novín, kde sa
konštatuje, že sa nemenia automaticky so zmenou vlády všetci prednostovia.“

Navrhovateľ poukázal na to, že odporca sa po zrušujúcom uznesení Krajského súdu nevyjadroval vo

veci, preto ho vyzval, aby mu zodpovedal na otázky. Ten tak urobil vo svojom písomnom vyjadrení zo
dňa 30.5.2013.

Odporca podal vo veci toto vyjadrenie:

„Vzhľadom na to, že k vzneseniu obvinenia navrhovateľa došlo pred 1.7.2004, kedy nadobudol účinnosť
zákon číslo 514/2003 Z.z., na právne posúdenie návrhu sa vzťahuje zákon číslo 58/1969 Zb. (§ 27 ods.
2 zákona číslo 514/2003 Z.z.).
K prvej otázke navrhovateľa, ktorú predniesol na pojednávaní dňa 15.5.2013, aby sa odporca vyjadril
k ústnemu prednesu navrhovateľa na pojednávaní dňa 6.2.2013 odporca poznamenáva, že podľa

jeho právneho názoru, sa na predmetný prípad vzťahujú ustanovenia zákona číslo 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom. Tento právny predpis upravuje náhradu škody, za ktorú nemajetkovú ujmu nie je možné
považovať.
Návrh navrhovateľa na nemajetkovú ujmu nie je podložený podľa názoru odporcu aj z toho hľadiska,

že absentuje v tomto prípade i príčinná súvislosť. Navrhovateľ argumentuje v konaní najmä tým, že
predmetné neprávoplatné rozsudky mali byť zaslané neznámou osobou na Ministerstvo životného
prostredia Slovenskej republiky a toto mohlo mať vplyv na jeho odvolanie z funkcie a zásah do jeho
súkromného života. V otázke skúmania danosti príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a
škodou odporca poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/292/2006

ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/126/2009 z 30.6.2010, podľa ktorých atribútom
príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)
predchádza následku a vyvolá ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný,
neprerušený, nestačí, ak je sprostredkovaný. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) sa v právnej
teórii definuje ako priama väzba javov (z objektívnych súvislostí) v rámci ktorého jeden jav (príčina)

vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením povinnosti a
škodou vzťah príčina a následku. Ak bola príčinou vzniku iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastáva, zodpovednosť nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba preto škodu „izolovať“ od všeobecných súvislostí a skúmať len
to, ktorá príčina ju vyvolala, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a

následku. Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí
byť vždy s istotou preukázaná, pričom dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľa.“Navrhovateľ na pojednávaní dňa 9.7.2013 uviedol, že to, aký zákon sa má vzťahovať na toto konanie,
sa už súd niekoľkokrát zaoberal a je to zákon č. 513/2004 Z.z. tak, ako uviedol okresný ako aj krajský
súd. Následne uviedol: „odporca vo svojom vyjadrení sa snaží vnútiť súdu rozsudok NS SR sp. zn.

5Cdo/126/2009 z 30.6.2010 a zavádzajúco sa snaží vnútiť svoj výklad, že práve to je podobný prípad
v mojej žalobe. Porovnávať nezákonný nárok od orgánov štátu, polície za to, že nevyšetrili krádež auta
neznámym páchateľom a s mojim prípadom, keď je jasne, zrozumiteľne dokázané nezákonné správanie
sa sudcu, keď poruší všetko, čo porušiť nesmel, nekonal v súlade so zákonmi, ktoré mal dodržiavať,
účelovo vyhotovil trestný rozkaz a rozsudok, tie ďalej boli nezákonne rozšírené po ústredných orgánoch

štátu, preukázateľne bolo znevažené moje meno a aj následky sú preukázané, je opäť len ako ďalší
dôkaz, že odporca zneužíva svoje postavenie, klame, nefundovane si vykladá zákony a podporuje
nezákonnosť,čojevrozporesposlanímorgánu,akýmjeMinisterstvospravodlivosti.Akbybollentrochu
čestný morálne, eticky ako aj odborne fundovaný, tak ako vzor by predložil súdu rozsudok iný, napríklad
iba sčasti sa podobajúci môjmu prípadu, keď unikol telefónny hovor z Generálnej prokuratúry SR a
priznanie ujmy. Takýto prípad, ako je môj, myslím si, že ani v novodobej histórii slovenského súdnictva

neexistuje. Ak by za dodržiavanie zákonom odsúdili vedúceho predstaviteľa štátnej organizácie a
vyhlásili ho ešte aj za zvlášť nebezpečného pre spoločnosť. Aj to svedčí o úrovni právneho štátu a
ľuďoch, ktorí ho navonok zastupujú. K otázke, prečo žiadal, aby som zaplatil zálohu na trovy vysvetľuje,
že je to jeho právo v súlade so zákonom. Áno, súhlasím, že má právo žiadať, ale nebol dôvod. Výklad
som súdu dal, nebol to môj výklad, bol to výklad odborníkov a dostal sa mi k rukám. To právo je účelovo

zneužité na zastrašenie mňa, ale úmysel sa nevydaril. Zložil som, aj keď teraz musím splácať pôžičku a
peniazemichýbajú,aleverím,žerazdôjdekspravodlivémusúdnemuverdiktu.Tusamižiadazdôrazniť,
že odporca - zástupca právneho demokratického štátu opäť nedokázal súdu predložiť to, na čo ho súd
zaviazal a to je vyjadrenie k mojej žalobe. Dôkazom, či už listinným, svedeckým, alebo aj podobným
môjmu prípadu. Teda odporca naďalej pohŕda súdom, znevažuje súd, naťahuje proces a podsúva súdu

svoje irelevantné vyjadrenia. Je to hanba a za to ho ešte štát aj nadštandardne platí. Záverom chcem
zdôrazniť, že aj myšlienky, ktoré opäť použil človek, ktorý už dávno si vymohol ujmy, za únik telefonátu
z Generálnej prokuratúry. Ďalej takisto použijem slová tohto pána, ktorý dal ďalšiu zálohu za ujmu a
zdôrazňuje tam hlavne to odôvodnenie ako z biblie, čiže Sväté písmo hovorí: „že dobré meno je viac, ako
veľké bohatstvo. Nespravodlivé pozbavenie dobrého mena je preto vážnejšie previnenie, ako krádež,

napísal v žalobe. Ak niekto príde podľa neho o dobrú povesť, nikto mu ju nevráti späť. To použil pán
bývalý minister spravodlivosti a terajší predseda NS SR p. K., keď si opäť žiada 300.000 Eur za nejakú
ujmu, za vyjadrenie psychiatričky a RTVS. Myslím si, že je to vyčerpávajúce, čo som chcel súdu ešte
zdôrazniť.

Na záver navrhovateľ uviedol, že bol 4 roky nezákonne perzekuovaný. Sudca vydal trestný rozkaz, konal
nezákonne. Ak by konal zákonne, nikdy by takýto trestný rozkaz nevydal. Taktiež by už nedošlo ani k
odsudzujúcemu rozsudku, pretože už na základe tých vykonaných dôkazov by musel vo veci rozhodnúť
inak.Myslísi,žetambolaajnejakáobjednávka.Jednoduchotenpostupsúdubolnezákonný.Jehomeno
boloznevážené.Rozsudokajtrestnýrozkazbolirozoslanénaústrednéorgányštátu,takakopoukazoval

na túto skutočnosť. Následne nemohol pokračovať vo svojej funkcii, to znamená, utrpel škodu finančnú
a taktiež aj poškodenie svojho dobrého mena v spoločnosti, v rodine. Myslí si, že tá suma, ktorú
žalujem je primeraná, predložil súdu dostatočné dôkazy ohľadne iných návrhov, iných pánov v tunajšej
republike o ochranu ich dobrého mena. Poukázal, že postupoval zákonným spôsobom, nerozumie tomu,
že sa toto vlastne všetko mohlo stať, a že Ministerstvo spravodlivosti následne nechcelo prijať nejakú

zodpovednosť za toto, nech si to potom rieši s tým sudcom ako chce. On postupoval zákonne a nejde mu
dohlavy,akosatomohlostaťtak,žetendotyčnýčloveksipotomurobilobjednávkuajnatovyšetrovanie,
aj si našli sudcu, ktorý potom takto rozhodoval.

Navrhovateľ si trovy konania neuplatnil.

NazáverzástupcaMinisterstvaspravodlivostiSRuviedol,ženavrhuježalobuvcelomrozsahuzamietnuť
a poukázal na svoje písomné vyjadrenie vo veci. Ministerstvo si náhradu trov neuplatnilo.

Zo spisu XT/XXX/XXXX súd zistil, že 1.7. bola podaná obžaloba na navrhovateľa pre trestný čin

ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona. Vo veci Okresný súd K. vydal trestný rozkaz
dňa 21.7.2004, ktorý bol doručovaný obvinenému, prokuratúre a poškodenému - V.. R. Y., o čom
svedčia aj doručenky v spise. Taktiež následný rozsudok zo dňa 30.3.2005 bol opätovne doručovanýobžalovanému, jeho advokátovi, okresnej prokuratúre a poškodenému - R. Y., o čom svedčia priložené
doručenky.

Podľa § 17 zák. č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom uhrádza saj aj nemajetková ujmy v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zák. č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní

alebo správnom konaní.

Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 5 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré
sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným
rozhodnutím škoda vznikla.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto
zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona
sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený

spod obžaloby, mal podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (R35/1991). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa
dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna prax
aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Tento zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, v dôsledku
čoho neposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu

povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci
je výsledok tohto konania.

Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z
analogického výkladu úpravy najbližšej a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.
Podstatanárokunanáhraduškodysatotižvtomtoprípadeneviaženasprávnosťčinesprávnosťpostupu
orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného

stíhania (do pozornosti rozsudok NS SR 3 Cdo 194/2010).

Podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je zrušenie,
resp. zmena rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to orgánom, ktorý je na to príslušný.
V tejto súvislosti Ministerstvo spravodlivosti SR vyhovelo čiastočne žiadosti navrhovateľa a uhradili mu

trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške 1.272,80 Eur.

Právna úprava náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu obsiahnutá v zákone č. 514/2003 Z.z. nadväzuje na všeobecnú
občianskoprávnu úpravu zakotvenú v zákone č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, v zmysle
ktorej v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,

vzhľadom na ujmu spôsobenú poškodenému subjektu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch.
Pokiaľ však je možné dosiahnuť náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom ako už spomínanou
peňažnou náhradou, právna úprava dáva prednosť tejto inej forme náhrady.

Nezákonnosť rozhodnutia nie je účelné a dokonca ani možné preskúmavať v samotnom konaní

o náhradu škody. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musí v čase
prejednávania nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý je v zmysle príslušných
procesných predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť, alebo zmeniť. Potom nevyhnutie platí,
že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať zákonnosť,
alebo nezákonnosť rozhodnutia v dôsledku ktorého došlo k vzniku škody. Túto otázku nemôže riešiť ani

ako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukázane vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi,
ktorého autoritu musí rešpektovať aj súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. V zásade platí, že
právo na náhradu škody je možné uplatniť až vtedy, keď právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená zrušil, alebo zmenil pre jeho nezákonnosť príslušný orgán.

Čo sa týka argumentov odporcu, že návrh má byť posudzovaný podľa zákona č. 50/1969 Zb. a nie podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., súd poukazuje na svoj predchádzajúci argument vo veci a na tú skutočnosť,
že krajský súd vo svojom uznesení zo dňa 29.11.2012 posudzoval predmetný nárok podľa zákona č.
514/2003 Z.z., súd je jeho právnym názorom viazaný.

Navrhovateľ argumentoval dôvodnosť svojej žaloby, že zo súdu unikol trestný rozkaz a rozsudok, ktorý
nebol právoplatný na ústredné orgány štátnej správy. Tak vlastne bolo jeho meno zosmiešňované,
znevažované a zhoršilo mu to zdravotný stav. Toto bol základný argument navrhovateľa v celom konaní.
Ostatnéargumentynavrhovateľabolivhodnotenísvedeckýchvýpovedí,aleboúvahtypu,čizakazovanie
pitia alkoholických nápojov na pracovisku je trestným činom. Ďalšie úvahy navrhovateľa smerovali k

tomu, že predkladal súdu dôkazy o tom, že v rôznych konaniach a iných súdoch, napríklad predsedu
Najvyššieho súdu, boli vyplácané vysoké odškodnenia. Tieto argumenty zo strany navrhovateľa súd
nemôže považovať za relevantné, pretože po prvé nie je rozhodnutiami iných súdov prvého alebo
druhého stupňa viazaný a po druhé vo všetkých uvádzaných prípadoch zo strany navrhovateľa išlo
o konania podľa Občianskeho zákonníka o ochranu osobnosti a nie o konanie v zmysle zákona č.

514/2003 Z.z..

V predkladaných argumentoch navrhovateľa súd svojimi dotazmi navrhovateľa žiadal, v čom vidí
navrhovateľ príčinnú súvislosť a zodpovednosť Ministerstva spravodlivosti v tomto konaní a teda
zodpovednosť súdu za spôsobenú škodu, keďže táto okolnosť sa od počiatku konania javila ako kľúčová

a na jej absenciu od začiatku poukazoval odporca.

Povinnosť štátu k náhrade škody spôsobenej výkonom verejnej moci nevyplýva automaticky, ale je daná
iba pri splnení podmienok zodpovednosti stanovených zákonom. Ide pritom o objektívnu zodpovednosť
štátu bez zreteľa na zavinenie, ktorá je založená na súčasnom splnení troch podmienok, nezákonné

rozhodnutie, nesprávny úradný postup, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi
nimi.Nezákonné rozhodnutie: s poukazom na vyššie uvedené súd uzatvára, že existenciu nezákonného
rozhodnutia súd nemusel v tomto konaní preukazovať, lebo ako bolo vyššie uvedené, nezákonnosť
rozhodnutia už vyslovil príslušný orgán (Krajský súd oslobodzujúcim rozsudkom v trestnom konaní). .

Škoda: Ak navrhovateľ argumentoval, že mu škoda vznikla s poukazom na ujmu jeho dobrého mena,
súd má za to, že tieto okolnosti boli čiastočne preukázané, pretože naozaj bolo preukázané svedeckými
výpoveďami, že to, že prebieha trestné konanie bolo známe osobám, ktoré rozhodovali o funkcii
navrhovateľa. Otázkou ale zostáva, či by po zmene vlády navrhovateľ vo svojej funkcii zostal a aj

napriek tomu, že navrhovateľ tvrdil, že nie vždy pri zmene vlády dochádza aj k zmene na vysokých
postoch štátnej správy, táto okolnosť podľa názoru súdu je v dnešnej dobe jednoducho nepreukázateľná,
pretože rozhodnutia politických strán nie sú v tomto smere predvídateľné. Ďalšia škoda, na ktorú
navrhovateľ poukázal a to na jeho zdravotnom stave, podľa názoru súdu bola čiastočne preukázaná. Je
pravdepodobné, že k zhoršeniu zdravotného stavu v rozhodnom období došlo (dôkazom sú potvrdenia
od lekára navrhovateľa). Je pravdepodobné, že ak človek, ktorý nebol nikdy trestne stíhaný, zrazu voči

nemu prebieha vykonštruované trestné stíhanie, musí to zatriasť jeho psychikou. Dokazovanie v tomto
smere, ktoré by ale relevantne potvrdilo tieto skutočnosti však navrhovateľ nepredložil a súd považoval
ďalšie dokazovanie za kontraproduktívne a to s poukazom na absenciu príčinnej súvislosti (viď nižšie).

Príčinná súvislosť: Najväčším problémom v tomto prípade je určenie príčinnej súvislosti medzi tým,

prečo by malo Ministerstvo spravodlivosti zodpovedať za vzniknutú škodu. Ohľadne príčinnej súvislosti
súd chce poukázať, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený
a existencia príčinnej súvislosti môže byť bezpečne preukázaná a nemožno ju len predpokladať.
Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.
Navrhovateľ argumentoval tým, že sa neprávoplatný trestný rozkaz alebo rozsudok nemohli dostať do

rúk ústredného orgánu štátnej správy a teda tam videl túto príčinnú súvislosť. Táto skutočnosť nebola
preukázaná a v celom konaní prvostupňového súdu je táto okolnosť kľúčová. Trestný rozkaz ako aj
rozsudok boli doručované nielen navrhovateľovi ako obžalovanému v konaní a Okresnej prokuratúre,
ale aj poškodenému V.. R. Y. a to v zmysle trestného poriadku. Ak teda tento trestný rozkaz na
základe trestného poriadku mala v rukách osoba, ktorá aj podľa vyjadrení navrhovateľa mu vo veci

škodila, podala podnet na trestné stíhanie a chcela zjavne navrhovateľa odstaviť z funkcie, je vysoko
pravdepodobné, že za rozširovanie takéhoto neprávoplatného trestného rozkazu alebo rozsudku môže
byť zodpovedný práve poškodený v trestnom konaní V.. R. Y.. To, že by to tak nebolo, a že by
neprávoplatný trestný rozkaz alebo rozsudok unikol zo súdu, alebo že by ho niekto zo súdu zaslal
ústrednému orgánu štátnej správy, alebo predstaviteľom politickej strany, navrhovateľ nepreukázal.

Práve táto absencia príčinnej súvislosti ako už súd uviedol, je v danom prípade kľúčová a keďže chýba,
nemôže súd takejto žalobe vyhovieť.

Navrhovateľ sa vo svojich argumentoch opieral v tomto smere aj o skutočnosť, že sudca prvého stupňa
na Okresnom súde v K. vydával nezákonné rozsudky a že nemal vo veci vôbec vydať trestný rozkaz

na základe zjavne neopodstatnenej obžaloby. Súd sa s týmito argumentmi navrhovateľa nestotožnil s
poukazom na to, že to bol práve súd, ktorý napokon navrhovateľa oslobodil spod obžaloby, a že konanie
prebiehalo riadne zákonne v zmysle Trestného poriadku a Trestného zákona.

Napriek absencii príčinnej súvislosti ako základnej podmienky zodpovednosti štátu súd ešte dodáva,

že výška škody, ktorú navrhovateľ žiadal po odporcovi, bola argumentovaná iba výškami škôd
medializovaných káuz. Tak ako už súd vyššie uviedol, tieto medializované kauzy boli kauzami o ochranu
osobnosti, nie o náhradu škody za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a na
druhejstranesúdniejezaviazanýtakýmitorozhodnutiami,ktorémôžuvzbudzovaťajuprávnejverejnosti
určité rozpaky.

Z týchto argumentov súd nepovažuje dôvodné vyhovieť navrhovateľovi ani v časti ospravedlnenia. Súd
poznamenáva, že zo strany odporcu nedošlo k medializovaniu alebo inému zverejňovaniu tejto kauzy
a súd teda nevidí dôvod na verejné ospravedlnenie zo strany odporcu, keďže trestné konanie bolo
ukončené právoplatne oslobodzujúcim rozsudkom.

Na záver sa žiada súdu opäť dodať, že je nepochybné, že voči navrhovateľovi prebehlo neoprávnene
trestnéstíhanie,čobolopotvrdenésamotnýmkonečnýmrozsudkom,ktorýmhospodobžalobyoslobodil.
Zodpovednosť štátu podľa zákona 514/2003 má však svoje pravidlá a limity, príčinná súvislosťmedzi opísanými skutočnosťami zo strany navrhovateľa a konaním odporcu absentuje (viď vyššie).
Navrhovateľ mohol svoje nároky uplatniť podľa všeobecných právnych predpisov a voči osobám, ktoré
by mohli niesť priamu zodpovednosť za jemu vzniknutú škodu.

S poukazom na tieto argumenty súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p. .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu

na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda
a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.