Rozsudok Judgement was issued on Monday, June 4, 2012

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 28C/50/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111205106
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Farkašová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2012:8111205106.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Farkašovou v právnej veci navrhovateľa R.. X. O., Z. B., W.

M. Č.. XX, proti odporcovi M. - W. M. M. L., M. M. O. Z., Ž. I. Č.. XX, v konaní o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

návrh zamieta,

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojim návrhom zo dňa XX.XX.XXXX domáhal žalobou o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím o zaplatenie čiastky 232.357,44 Eur a
zároveň žiadal aj verejné ospravedlnenie navrhovateľovi za perzekúciu, ktorú proti nemu viedol Okresný
súd v K. a to na svojej elektronickej stránke po dobu troch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti

rozsudku.

Odporca navrhoval žalobu zamietnuť.

Súd nariadil a vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, listinnými dôkazmi, spisom
Okresného súdu v K. XT XXX/XXXX, spisom tunajšieho súdu XXC XXX/XXXX, spisom
tunajšieho súdu XXC XXX/XXXX, spisom Ministerstva spravodlivosti SR Č.. XXXXX/XXXX ako aj

ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľ argumentoval podanie žaloby z dôvodu, že Okresná prokuratúra O. K. vzniesla voči nemu
obžalobu, ktorá bola nezákonná. Súd túto obžalobu prijal, vo veci konal a dvakrát rozhodol o jeho vine.

Navrhovateľ si podal žalobu z dôvodu, že Okresná prokuratúra v K. vzniesla voči nemu obžalobu, ktorá
bola podľa neho nezákonná a vykonštruovaná. Pracoval ako B. N. Ú. Ž. B. a v tom čase informoval

svojho priameho nadriadeného o používaní alkoholických nápojov na pracovisku. Uvádzal, že to bola
jeho povinnosť, informoval o tom len nadriadeného a nie zamestnancov. Ak by tak nekonal, dopúšťal by
sa trestného činu. Nejako sa to dozvedeli aj iní ľudia, ktorí porušili zákon a vyniesli to vonku. Následne
sa voči nemu začalo trestné stíhanie za trestný čin ohovárania a celé trestné konanie sa viedlo na
Okresnom súde v K. pod sp. zn. XT/XXX/XXXX. Navrhovateľ uviedol, že bol šikanovaný zo strany
prokuratúry aj vyšetrovateľov, 18-krát sa celkovo zúčastnil pojednávaní. Prvý rozsudok ho uznal za
vinného, nebol právoplatný a tento rozsudok rozposlal poškodený po úradoch a znevážilo sa jeho meno.

Trestné konanie sa napokon skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, ale spôsobilo mu to veľké problémy
v zamestnaní. Bol odvolaný zo svojej funkcie, utrpel zdravotne, zhoršil sa jeho zdravotný a psychický
stav. Pripadal si ako v 50-tych rokoch, keď sa kvôli takejto veci, ktorá nebola protizákonná urobil takýto
pohon na neho. Podľa neho súdy postupovali nezákonným spôsobom. Zo zákona potom mali stíhať zakrivé obvinenie a krivé svedectvá ďalších účastníkov trestného konania, čo sa ale nestalo. W. M. mu
uhradilo čiastku 1.384,66 Eur, Q. B. M. mu neuhradila nič. Tieto peniaze, ktoré mu boli uhradené, boli
za advokáta v trestnom konaní. Podal návrh aj voči V.. Y., ktorý vystupoval ako poškodený v trestnom

konaní, ale návrh bol zamietnutý. Toto konanie sa viedlo pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX na Okresnom
súde O. K.. Čiastku, ktorú žaloval v prvej žalobe zahrňovala ušlú mzdu, ktorú mal od októbra 2006, trovy
konania, náklady na zastupovanie.

Odporca poukazoval na to, že sa jedná opätovne o žalobu, ktorú si navrhovateľ už podával v zmysle

tohto zákona v konaní na tunajšom súde XXC XXX/XXXX a plne sa odvolával na tam vykonané dôkazy.
Zároveňpoukazovalnato,žetátovecsamáposudzovaťpodľazákona50/69,pričompodľatohtozákona
sa vždy jedná o skutočnú škodu a nie o nemajetkovú ujmu. Taktiež odporca poukazoval na to, že keď
navrhovateľ namieta nezákonnosť postupu súdu v pôvodnom trestnom konaní, nemôže sa toto vyriešiť
v civilnom konaní o náhradu škody, ale len opätovne v trestnom konaní a vzniesol túto námietku.

Navrhovateľ poukazoval na to, že aj v konaní XXC XXX/XXXX na ktoré sa odvoláva odporca súd
vychádzal zo zákona 514/2003. Navrhovateľ uviedol, že žaluje nemajetkovú ujmu a poukazoval na
ostatné obdobné medializované prípady v Slovenskej republike, napr. V.. K., V.. M., V.. Z., ktorí dostali
podobné sumy a to práve napr. ak V.. K. žaloval za to, že unikol rozhovor z Q. B. medzi ním a údajným
mafiánom.Navrhovateľpoukazovalnato,ževtomtojehoprípadeunikoltrestnýrozkazatozprokuratúry,

alebo zo súdu, alebo od inokadiaľ a spôsobila sa tým vážna ujma ako už zadefinoval a preukázal. Ak má
byť teda rovnosť občanov pred zákonom a ak dostali vyššie spomínaní muži odškodnenie v obdobných
prípadoch, žaluje právom aj on takúto sumu. V konaní XXC XXX/XXXX namieta postup prokuratúry a v
tomto konaní postup súdu, pretože zákon mu umožňuje zvlášť žalovať každého.

Vo veci bol vypočutý svedok W. M., ktorý ho pozná od času, kedy začal aktívne pracovať v strane W.-K.,
ktorej je N. B. od roku 2010. Keď v roku 2010 vyhrali pravicové strany voľby, tak v rámci kraja sa stretávali
predstavitelia týchto koaličných strán na krajskej úrovni a podávali návrhy na obsadenie jednotlivých
postov. Vtedy ešte bolo zlúčené Ministerstvo životného prostredia s Ministerstvom pôdohospodárstva,
ktorého ministrom bol E. Š., ktorý mal dvoch štátnych tajomníkov jeden pre životné prostredie a jeden pre

pôdohospodárstvo. Z kraja v Prešove išiel ako návrh na Š. G. práve navrhovateľ, pretože si ho svedok
preveroval medzi ľuďmi, ktorí pracovali na úradoch a išli o ňom len pozitívne informácie. Keď však toto
meno predostreli ministrovi, tak ten uviedol, že to nemôže byť on, pretože je podvodník a uviedol mu, že
pán O. mal trestné stíhanie. Keď sa následne on s navrhovateľom stretol, celú situáciu mu vysvetlil, no
na základe toho bol navrhovateľ vyradený z nominácie na post štátneho tajomníka. Keď sa obsadzovali

prednostovia obvodných úradov, tak bol navrhovateľ menovaný do tohto úradu. Na otázku súdu svedok
uviedol, že čo sa týka nominácii na štátneho tajomníka tak každý kraj poskytoval nominácie na štátneho
tajomníka.

Navrhovateľ poukazoval na to, že už v čase X. vlády kedy vlastne došlo k predmetnému trestnému

stíhaniu, po dotaze od vtedajšieho ministra životného prostredia, pána W. ohľadne tohto trestného
konania, navrhovateľ ho ubezpečoval, že z toho určite nič nebude, pretože súdy ho určite oslobodia. On
mu aj uveril a nechal ho vo funkcii, ale potom neprávoplatný rozsudok z humenského súdu niekto zaslal
priamo ministrovi a on stratil voči nemu dôveru.

Z pripojeného spisu Okresného súdu v K. XT/XXX/XXXX a z posledného krajského rozsudku súd zistil,
že „podľa názoru krajského súdu, v zhode so záverom súdu prvého stupňa je potrebné konštatovať,
že aj keď údaj, ktorý o poškodenom obžalovaný oznamoval je nepochybne takým údajom, ktorý je
spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, najmä poškodiť ho v zamestnaní,
narušiť rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, teda údajom, ktorý by naplnil znaky trestného

činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Tr. zák., v tomto konaní nebol nepochybne preukázaný úmysel
obžalovaného oznamovať o poškodenom nepravdivý údaj.“

Z rozsudku zo dňa 20.2.2007 sp. zn,. 4T/109/2004 vyplýva, že navrhovateľ v tomto konaní tam
obžalovaný R.. X. O. bol oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora v K., pretože tento skutok

nie je trestným činom. Okresný súd poukázal na to, že nebolo možné vyvodiť záver o priamom úmysle
obžalovaného.Zo spisu XXC XXX/XXXX súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný a to z dôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie.

Podľa § 17 zák. č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom uhrádza saj aj nemajetková ujmy v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zák. č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní

alebo správnom konaní.

Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 5 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré
sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným
rozhodnutím škoda vznikla.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto
zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona
sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený

spod obžaloby, mal podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (R35/1991). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa
dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna prax
aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Tento zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, v dôsledku
čoho neposudzuje sa správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu

povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci
je výsledok tohto konania.

Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z
analogického výkladu úpravy najbližšej a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.
Podstatanárokunanáhraduškodysatotižvtomtoprípadeneviaženasprávnosťčinesprávnosťpostupu
orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného

stíhania (do pozornosti rozsudok I. M. X H. XXX/XXXX).

Právna úprava náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu obsiahnutá v zákone č. 514/2003 Z.z. nadväzuje na všeobecnú

občianskoprávnu úpravu zakotvenú v zákone č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, v zmysle
ktorej v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na ujmu spôsobenú poškodenému subjektu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch.
Pokiaľ však je možné dosiahnuť náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom ako už spomínanou
peňažnou náhradou, právna úprava dáva prednosť tejto inej forme náhrady.

Nezákonnosť rozhodnutia nie je účelné a dokonca ani možné preskúmavať v samotnom konaní
o náhradu škody. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musí v čase
prejednávania nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý je v zmysle príslušných
procesných predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť, alebo zmeniť. Potom nevyhnutie platí,
že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať zákonnosť,

alebo nezákonnosť rozhodnutia v dôsledku ktorého došlo k vzniku škody. Túto otázku nemôže riešiť ani
ako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukázane vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi,
ktorého autoritu musí rešpektovať aj súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. V zásade platí, že
právo na náhradu škody je možné uplatniť až vtedy, keď právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená zrušil, alebo zmenil pre jeho nezákonnosť príslušný orgán.

V prvom rade sa súd musel vyporiadať z argumentmi odporcu, že táto žaloba sa má posudzovať podľa
predchádzajúceho zákona 50/1969 a nie podľa zákona 514/2003. S týmito argumentmi sa súd ale
nestotožňuje. Poukazuje pritom na konanie XXC XXX/XXXX, kde už existuje aj rozhodnutie krajského
súdu vo veci a súdy toto konanie posudzovali podľa zákona 514/2003. Taktiež aj v konaní XXC XXX/

XXXX súdy používali pri konaní práve tento zákon. V tomto konaní namieta navrhovateľ postup súdu,
ako aj jeho nesprávne rozhodnutia, všetky sú už za účinnosti zákona 514/2003. Argument odporcu teda
neobstojí.

Bolo na strane navrhovateľa, aby preukázal v zmysle vyššie uvedených skutočností a či vôbec má

právo v zmysle zákona 514/2003 v zmysle § 17 ods. 2 zákona 514/2003 na peňažnú náhradu. Je
nespochybniteľné, že navrhovateľ bol v konaní Okresného súdu K. XT XXX/XXXX oslobodený spod
obžaloby a to po konaní, ktoré trvalo od podania žaloby 01.07.2004 do konečného rozsudku 20.02.2007,
ktorým bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby, pretože tento skutok nie je trestným činom. Otázkou
pre súd v tomto konaní zostala teda skutočnosť, či náhrada nemajetkovej ujmy pripadá navrhovateľovi,

alebo nie.

Nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu v peniazoch nebol podložený. Argumenty navrhovateľa, že
predsa každým trestným stíhaním, ktoré skončí oslobodením spod obžaloby a teda nebolo dôvodné, sú
poškodenéprávaadobrémenodotyčnejosobysúdnepovažujezadostatočnepreukázané.Navrhovateľ

argumentoval v konaní najmä tým, že predmetné neprávoplatné rozsudku boli zaslané neznámou
osobou na Ministerstvo životného prostredia a toto mohlo mať vplyv na jeho odvolanie z funkcie a zásah
do jeho súkromného života, súd nepovažuje v tomto konaní za relevantné. Absentuje totiž príčinná
súvislosť s osobou odporcu ohľadne predloženia neprávoplatných rozsudkov pracovne nadriadeným
navrhovateľovi. Príčinná súvislosť, ktorá je pri náhrade škody rozhodujúca nebola počas celého konania

preukázaná a nie je ani podľa názoru súdu daná. S poukazom na tieto argumenty súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

Súd považuje za potrebné konštatovať aj tú skutočnosť, že navrhovateľ sa vo svojich argumentoch
opieraloto,žebolodvolanýzfunkcieB.N.Ú.Ž.B.aprávetotospôsobilovšetkyjehonásledneproblémy.

Súd však mal preukázané práve aj vypočutými svedkami, že táto funkcia bola funkciou politických
nominantov a on sám ako uvádzal vo svojich výpovediach sa do tejto funkcie dostal nomináciou politickej
strany.NavrhovateľbolodvolanýztejtofunkciepoparlamentnýchvoľbáchazpolitickejpraxeSlovenskej
republiky je známe, že takto politicky nominovaný predstavitelia jednotlivých úradov sa vždy pri zmenepolitických pomerov v republike menia. Opätovne tú súd chce zdôrazniť, že neexistuje žiadna príčinná
súvislosť odvolania navrhovateľa z funkcie prednostu a konaním odporcu, ktoré bolo v súlade so
zákonom.

Z týchto argumentov súd nepovažuje dôvodné vyhovieť navrhovateľovi v časti ospravedlnenia. Súd
poznamenáva, že zo strany odporcu nedošlo k medializovaniu alebo inému zverejňovaniu tejto kauzy
a súd teda nevidí dôvod na verejné ospravedlnenie zo strany odporcu, keďže trestné konanie bolo
ukončené právoplatne oslobodzujúcim rozsudkom.

Je nepochybné, že voči navrhovateľovi prebehlo neoprávnene trestné stíhanie, čo bolo potvrdené
samotnýmkonečnýmrozsudkom,ktorýmhospodobžalobyoslobodil.Zodpovednosťštátupodľazákona
514/2003 má však svoje pravidlá a limity, príčinná súvislosť medzi opísanými skutočnosťami zo strany
navrhovateľa a konaním odporcu nie je daná (viď vyššie). Navrhovateľ mohol svoje nároky uplatniť podľa
všeobecných právnych predpisov a voči osobám, ktoré nesú priamu zodpovednosť.

S poukazom na tieto argumenty súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., úspešný odporca si náhradu trov konania
neuplatnil, preto mu ich súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda

a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.