Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, July 31, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200001
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6017200001.5

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v právnej veci žalobcu: E. E., nar. XX.XX.XXXX, t.
č. ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová, Sládkovičova 80, 974 05 Banská Bystrica 5, právne zastúpený
JUDr. Jozef Sabó, advokát, Advokátska kancelária Obchodná 187/6, 078 01 Sečovce, proti žalovanému:
ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová, Sládkovičova 80, XXX 05 Banská Bystrica 5, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. ÚVTOS 17-127/21-2016 zo dňa 06.12.2016, rozhodnutia

žalovaného o ponechaní umiestnenia žalobcu v oddiele s bezpečnostným režimom zo dňa 20.01.2017
(bez spisovej značky) a rozhodnutia žalovaného o umiestnení žalobcu do oddielu s bezpečnostným
režimom zo dňa 20.04.2017 (bez spisovej značky), takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. ÚVTOS
17-127/21-2016 zo dňa 6. decembra 2016 odmieta.

II. Súd žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bez spisovej značky zo dňa
20. januára 2017 odmieta.

III. Súd žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bez spisovej značky zo dňa
20. apríla 2017 odmieta.

IV. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou, doručenou správnemu súdu dňa 04.01.2017, sa žalobca domáhal preskúmania
rozhodnutia žalovaného č. ÚVTOS 17-127/21-2016 zo dňa 06.12.2016 o umiestnení žalobcu do oddielu
s bezpečnostným režimom. Vec je vedená na správnom súde pod sp. zn. 23S/1/2017.

2. V správnej žalobe žalobca poukázal na to, že bol rozsudkom súdu Českej republiky odsúdený na
trest odňatia slobody 10 rokov, na výkon ktorého bol vydaný do Slovenskej republiky. Poukázal na to,
že od 22.05.2015 do 15.07.2016 bol v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, od 15.07.2016 v ÚVTOS a ÚVV
Ilava a od 01.12.2016 v ÚVTOS a ÚVV Banská Bystrica - Kráľová. V správnej žalobe ďalej žalobca
popísal podmienky cely, do ktorej bol umiestnený v ÚVTOS a ÚVV Banská Bystrica - Kráľová. Uviedol,
že rozhodnutie o umiestnení do cely s bezpečnostným režimom mu nebolo doručené, ani vyhlásené,

a jeho kópiu získal na základe Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Poukázal na to, že toto
rozhodnutie ani nemá formu rozhodnutia, nemá ani požadované náležitosti, absentuje v ňom výrok s
uvedením zákonných ustanovení, ako aj odôvodnenie.

3. Poukázal ďalej na to, že už 01.12.2016 mu bolo komisiou žalovaného oznámené, že dispečerom
Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže mu bol určený na ďalší výkon trestu odňatia

slobody ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová, aj diferenčná podskupina „OBR.“4. Žalobca namietal porušenie práva nebyť vystavovaný ponižujúcemu zaobchádzaniu, porušenie práva
na zákonné zbavenie osobnej slobody, ďalej práva na súkromie a práva na spravodlivý proces vo
verejnej správe.

5. Žalobca poukázal na súvisiace články Ústavy SR, ďalej Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj
len „Listina“), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len „Dohovor“), ďalej
na články Odporúčania Rec (2006) 2 Výboru ministrov členským štátom o Európskych väzenských
pravidlách, na Štandardy Európskeho výboru pre zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho

zaobchádzania alebo trestania, na ustanovenia zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody
v znení neskorších predpisov (ďalej aj len Zákon o VTOS), na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti
SR č. 368/2008 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, na ustanovenia
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj Správny poriadok),
na odporúčania Výboru ministrov CM/Rec (2007) o dobrej verejnej správe, na správu Európskeho
výboru pre zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania pre Vládu SR, ako aj na

odpovede Vlády SR z roku 2010 a ďalej na správu tohto výboru z roku 2014.

6. V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na status odsúdeného. Uviedol, že Európsky súd pre ľudské
práva vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že odsúdené osoby sú úplne v moci štátu, z čoho
pre štát vyplývajú záväzky dodržiavať základné práva týchto osôb (rozhodnutia Mamedova proti Rusku,

Moisejevs proti Lotyšsku a Kalashnikov proti Rusku). Štát je potom garantom slobodného výkonu tých
práv odsúdených, ktoré im neboli zákonne odňaté alebo obmedzené.

7. Ďalej žalobca poukázal na to, že štandardy a celkovo soft law, zásady a princípy, sú často používané v
judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd sa na ne často odvoláva a používa ich ako pomôcku

pri výklade povinnosti štátov v tejto oblasti (Enea proti Taliansku, Laduna proti Slovenskej republike).
Takýmto spôsobom Európsky súd mení nezáväzný charakter soft law na právne záväzný, ktorým dopĺňa
a vysvetľuje predpisy komunitárneh práva alebo právnu úpravu národného práva.

8. V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na právo na dobrú správu verejných vecí a súvisiace

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z tejto oblasti, na Odporúčanie výboru ministrov Rady Európy Rec
(2007) o dobrej verejnej správe a na Kódex dobrej verejnej správy. Z čl. 46 Ústavy SR a z čl. 36 Listiny
základných práv a slobôd vyplýva podľa žalobcu právo na spravodlivý proces vo verejnej správe, čo
znamená, že zákon zakotvuje procedurálny postup pred orgánom verejnej správy. Správny poriadok je
potrebné podľa žalobcu použiť vždy, keď ho osobitný zákon nevylučuje (negatívne vymedzenie rozsahu

pôsobnosti). Absencia zákonnej úpravy postupu a procesných práv nemôže podľa žalobcu znamenať
ľubovôľu, a preto sa potom musia aplikovať princípy. Súčasťou práva na dobrú verejnú správu je podľa
žalobcu aj zohľadňovanie dokumentov soft law, viazanosť právnymi princípmi, zásadami, pravidlami
správneho konania a princípom dobrej verejnej správy. Ak sa nerešpektujú odporúčania a štandardy,
tak Európsky súd pre ľudské práva spravidla konštatuje porušenie základných práv osoby.

9. K zákonnosti zbavenia slobody poukázal žalobca na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo
veci Hýbner proti Českej republike, kde Európsky súd judikoval, že pokiaľ podmienky detencie bránia
dotknutejosobepožívaťprávaaslobodyvmierepredpokladanejpretypväznice,vktorejsimalaodpykať
trest, je takéto zbavenie slobody nezákonné.

10. Ohľadom výkladu právnych noriem žalobca uviedol, že keď existuje viacero možností výkladu
právnej normy, treba prihliadať na účel právnej normy.

11. V súvislosti s osobitným režimom výkonu trestu odňatia slobody a s detenciou osôb v podmienkach

samoväzby poukázal žalobca na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Konkrétne na
rozhodnutie Paluch proti Poľsku zo dňa 16.02.2016, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že príslušné
orgány musia preukázať, že uloženie opatrení (osobitného režimu) je riadne a relevantne odôvodnené
a že je tu legitímny cieľ ich uloženia. Ďalej poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
zo dňa 07.06.2011 vo veci Csűllőg proti Maďarsku, kde bolo Európskym súdom konštatované, že ak

sú rozhodnutia o samoväzbe neodôvodnené, sú svojvoľné. Ďalej žalobca poukázal na rozhodnutie
zo dňa 04.07.2016 Sanchez proti Francúzsku, kde Európsky súd poukázal na potrebu náležitého
zdôvodnenia samoväzby s tým, že čím dlhšie táto trvá, tým detailnejšie musí byť odôvodnená. V
rozhodnutí Stegarescu a Bahrin proti Portugalsku zo dňa 06.04.2010 podľa žalobcu Európsky súdkritizoval nemožnosť podania opravných prostriedkov proti rozhodnutiu o umiestnení do cely so
zvýšenou ostrahou a bol tu aplikovaný čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd kritizoval, že sťažovateľom nikdy
neboli doručené príkazy o umiestnení do samoväzby a nemali zrejmú a úplnú možnosť napadnúť na

správnom súde opatrenia proti nim. Ďalej ešte žalobca poukázal na rozsudok Ganci proti Taliansku
zo dňa 30.10.2013, kde bolo konštatované porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu oneskoreného
súdneho prieskumu rozhodnutia o osobitnom spôsobe výkonu trestu odňatia slobody.

12. Žalobca ďalej v správnej žalobe odkázal na rozhodnutia prijaté súdmi v Českej republike. Uviedol, že

ekvivalentomoddielusbezpečnostnýmrežimomjevČeskejrepublikeoddeleniesozosilenýmstavebno-
technickým zabezpečením. Proti takémuto rozhodnutiu má odsúdený právo podať sťažnosť. Konkrétne
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 9 Aps 1/2011 zo dňa 12.01.2012,
kde podľa žalobcu bolo konštatované, že aktívna legitimácia žalobcu je daná vždy, ak jednostranný
úkon orgánu verejnej moci sa záväzne a autoritatívne dotýka jeho právnej sféry. V tomto rozhodnutí
podľa žalobcu bola spochybnená účinnosť podania podnetu prokurátorovi vykonávajúcemu dozor vo

väznici (nejedná sa o riadny opravný prostriedok predchádzajúci správnej žalobe). V tomto rozhodnutí
bolo konštatované, že sa jedná o problematiku správneho súdnictva, a teda ide o rozhodnutie, ktoré je
preskúmateľné správnym súdom. Ak takéto rozhodnutia (o umiestnení do osobitných oddelení) nie sú
odôvodnené, nemôže žalovaný dodatočne odôvodňovať svoje rozhodnutia v rámci súdneho konania.

13. Žalobca ďalej poukázal na neprípustnosť výluky pri aktoch väzenskej služby, ktoré sa týkajú
základných práv a slobôd, resp. občianskych práv a záväzkov väzňov, zo súdneho prieskumu, pričom
poukázal na čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, na čl. 36 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V zmysle týchto
ustanovenípodľažalobcunesmiebyťvylúčenépreskúmanierozhodnutí,ktorésatýkajúzákladnýchpráv
a slobôd, bez ohľadu na to, v akom postavení sa dotknutá osoba nachádza. Aj Európsky súd pre ľudské

práva vo svojej judikatúre hovorí o tom, že každý, kto pokladá zásah do výkonu niektorého zo svojich
práv za nezákonný, musí mať možnosť obrátiť sa na súd, spĺňajúci požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

14. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva podľa žalobcu vyplýva, že zasahovanie do
akýchkoľvek právnych oblastí väznených osôb znamená, že sa dotýkajú občianskych práv a záväzkov

v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru - obmedzovanie návštev, monitorovanie korešpondencie, obmedzenie
telefonovania a podobne. Ďalej ešte žalobca poukázal na to, že Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s oneskorenosťou súdnej ochrany (vec Ganci
proti Taliansku) a taktiež aj kritizoval nedoručenie príkazov na umiestnenie do samoväzby (Stegarescu
a Bahrin proti Portugalsku).

15. Žalobca poukázal aj na ďalšie rozhodnutia českých súdov, konkrétne na rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu sp. zn. 8 As 53/2011 zo dňa 21.02.2012, v zmysle ktorého aj neformálne oznámenie je
potrebné považovať za správne rozhodnutie, ktoré možno napadnúť správnou žalobou. Ďalej poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Plzni sp. zn. 57 A 5/2010 zo dňa 22.12.2010 o tom, že aj nenárokové

rozhodnutie v oblasti väzenstva je spôsobilým predmetom prieskumu. Odkázal aj na rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky 5 As 67/2012 o tom, že úkony, ktorými väzenská služba
zasahuje do práv a povinností odsúdených, koná pri výkone verejnej správy, a teda ako správny orgán.

16. Žalobca uviedol, že si je vedomý toho, že existuje názor, že rozhodnutie o právach a povinnostiach

odsúdeného patrí do oblasti úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je ho možné
považovať za rozhodovanie orgánu verejnej správy, a že dodržiavanie zákona pri výkone trestu má
prináležať výlučne prokuratúre, ktorá vykonáva dozor v miestach, kde sú osoby pozbavené slobody.
Tento názor podľa žalobcu vyvracia ním uvádzaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva,
judikatúra českých správnych súdov, ako aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR a konkrétne články

Ústavy SR, Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Žalobca ďalej poukázal na to, že podľa štvrtej časti Trestného poriadku je vymedzená právomoc a
príslušnosť trestného súdu s tým, že je vymedzená taxatívne a nezahŕňa preskúmanie rozhodnutí
ústavov na výkon trestu odňatia slobody, dotýkajúcich sa právnej sféry odsúdených.

17. Ďalej žalobca uviedol charakteristiku pojmu verejná správa a v tej súvislosti poukázal na to, že
ústavy, resp. osoby v služobnom pomere k Zboru väzenskej a justičnej stráže, rozhodujú autoritatívnym
spôsobom o rozsahu a obsahu subjektívnych práv a povinnostiach odsúdených. Kompetencia na toto
rozhodovanie im vyplýva zo zákona a výsledkom ich konania je rozhodnutie v konkrétnej veci, smerujúcevoči konkrétnemu odsúdenému, ide teda o individuálne správne akty vydávané v oblasti verejnej správy
a vo verejnom záujme. Tieto ústavy, resp. osoby v služobnom pomere, nekonajú ako orgány činné v
trestnom konaní, ktoré sú vymedzené v § 10 ods. 1 Trestného poriadku.

18. Tým, že súdy vyčleňujú rozhodovanie o základných právach a slobodách odsúdených spod ochrany
súdov a radia ho prokuratúre v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) Zákona o prokuratúre, dochádza k upretiu
práva odsúdených na súdnu ochranu a prístup k súdu. Odsúdený má právo na to, aby takéto rozhodnutia
boli preskúmané nestranným a nezávislým súdom a tieto atribúty prokurátor nespĺňa. Keďže nie je daná

právomoc iného všeobecného súdu, musia byť tieto akty preskúmavané správnym súdom.

19. Rozhodnutie o umiestnení do oddielu s bezpečnostným režimom nebolo žalobcovi doručované,
je teda opomenutým účastníkom konania, ale tohto postavenia sa nedovoláva, pretože chce, aby
bolo rozhodnutie meritórne preskúmané a aby mu bola poskytnutá rýchla a účinná ochrana jeho práv.
Poukázal ďalej na to, že nemá k dispozícii žiadne riadne opravné prostriedky, ktorými by mohol brojiť

protirozhodnutiu.Uvalenieosobitnéhorežimuvýkonutrestuodňatiaslobodysadotýkajehoobčianskych
práv a záväzkov väzňa. Podanie žaloby podľa Správneho súdneho poriadku je prípustné aj bez podania
podnetu prokurátorovi, ktorý vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave, pretože podnet
nie je riadnym opravným prostriedkom, nie je naň právny nárok a podávateľ nemá žiadne procesné
práva. Požadovať podanie podnetu prokurátorovi je podľa žalobcu absurdné, pretože tento už sám

zákonnosť prijatého rozhodnutia posúdil (§ 81 ods. 3 a 5 Zákona o VTOS) a navyše to nie je riadny
opravný prostriedok. Požadovanie podnetu je preto podľa žalobcu účelové odďaľovanie poskytnutia
právnej ochrany a malo by to za následok zmeškania lehoty na podanie správnej žaloby.

20. Preskúmavané rozhodnutie podľa žalobcu nemá výrok a odôvodnenie, je nezákonné a

nepreskúmateľné, ako aj nezrozumiteľné pre nedostatok dôvodov.

21. Žalobca žiadal zrušiť preskúmavané rozhodnutie, ako aj všetky rozhodnutia naň obsahovo
nadväzujúce a žiadal o prednostné prejednanie žaloby bez nariadenia pojednávania.

22. Vo svojom ďalšom podaní žalobca uviedol, že požiadal žalovaného o vyhotovenie fotokópie riadneho
rozhodnutia o jeho umiestnení do oddielu s bezpečnostným režimom, spolu s návrhom umiestnenia
a zápisnicou zo zasadnutia komisie, a to v rámci Zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Žalovaný reagoval rozhodnutím sp. zn. ÚVTOS-int-23/11-2016 zo dňa 29.12.2016, v ktorom uviedol, že
rozhodnutie o umiestnení žalobcu do oddielu s bezpečnostným režimom nebolo spracované na základe

návrhu na jeho umiestnenie, nebola spracovaná zápisnica zo zasadnutia komisie, a teda požadované
informácie neexistujú. V tomto rozhodnutí žalovaný uviedol, že žalobca bol do ústavu premiestnený s
umiestnením v diferenciačnej skupine oddiel s bezpečnostným režimom, na základe čoho bol komisiou
dňa 06.12.2016 do tohto oddielu umiestnený a záznam o umiestnení bol žalobcovi poskytnutý (predmet
prieskumu). Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že nebol umiestnený do oddielu s bezpečnostným

režimom na základe rozhodnutia, absentoval návrh na jeho umiestnenie a komisia to neprerokovala,
pretože bol umiestnený do ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová už s určenou diferenciačnou podskupinou
oddiel s bezpečnostným režimom.

23.Žalobcazdôraznil,ževzmysle§81ods.3ZákonaoVTOSoumiestnenídooddielusbezpečnostným

režimom rozhoduje výlučne riaditeľ ústavu na návrh pedagóga alebo úseku preventívnej bezpečnostnej
služby a po predchádzajúcom prerokovaní komisie. Generálne riaditeľstvo ZVJS je oprávnené určiť len
ústav, v ktorom má odsúdený trest vykonávať, ale samotný oddiel má určiť až ústav, ďalšie umiestnenie
prerokuje komisia spravidla do 7 kalendárnych dní od prijatia odsúdeného do ústavu a pritom ho
umiestni do diferenciačnej skupiny. Diferenciačná skupina sa v špecializovanom oddiele, čo je oddiel

s bezpečnostným režimom, neurčuje. Uvedené skutočnosti (ide o ustanovenia vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR, ktorou sa určuje Poriadok výkonu trestu odňatia slobody) podľa žalobcu nasvedčujú
nezákonnosti rozhodnutia žalovaného.

24. Žalobca ďalej uviedol, že predkladá ilustratívne rozhodnutie ÚVTOS Ilava, v ktorom sú obsiahnuté

ustanoveniazákonaaodôvodneniejehoumiestneniadooddielusbezpečnostnýmrežimom.Oprotitomu
rozhodnutie žalovaného je neštandardnou listinou, ktorá nemá výrok ani odôvodnenie. Žalobca žiadal
preskúmať aj rozhodnutia na preskúmavané rozhodnutie obsahom nadväzujúce, a to rozhodnutia, ktoré
vydáva riaditeľ ústavu v zmysle § 81 ods. 5 Zákona o VTOS.25. K správnej žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva v tom zmysle, že zlé zaobchádzanie musí dosiahnuť určitú minimálnu úroveň závažnosti, ak má

spadať pod čl. 3 Dohovoru. Vždy sa s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu skúma, či zásah proti
osobe bol s cieľom ju pokoriť, alebo potupiť, alebo či išlo o súčasť opatrení, ktoré sa vo výkone trestu
odňatia slobody alebo vo výkone väzby aplikujú bežne (rozhodnutie Kudla proti Poľsku).

26. Žalovaný poukázal ďalej na to, že skutočnosť, či sú dodržiavané práva garantované Dohovorom,

nemôže konštatovať všeobecný súd, pretože ide o medzinárodný dokument, ktorý sa odráža v právnych
predpisoch jednotlivých štátov a súd preto môže konštatovať len porušenie právneho predpisu.

27. Pokiaľ žalobca namietal neľudské podmienky, k tomu žalovaný uviedol, že žalobca sa pri páchaní
trestnej činnosti dopúšťal konania väčšej intenzity voči súkromnému a rodinnému životu osôb. Pokiaľ
ide o prostredie výkonu trestu odňatia slobody, toto je špecifické, a ak odsúdené osoby (a aj žalobca)

pociťujú nejaké citové napätie, majú možnosť využiť psychologickú intervenciu, čo žalobca odmietol.

28. Žalovaný ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 235/2013, a konkrétne
na to, že vychádzajúc z § 81 a nasl. Zákona o VTOS, umiestnenie do oddielu s bezpečnostným režimom
je osobitnou formou rozhodnutia v kompetencii riaditeľa ústavu. Forma tohto rozhodnutia má formálno-

právny a preventívno-bezpečnostný charakter, odsúdenému sa nedoručuje, nie je proti nemu prípustný
opravný prostriedok a ústavy nemajú povinnosť informovať odsúdeného o výsledku prerokovania
komisie s riaditeľom.

29. Ďalej žalovaný poukázal na konania s obdobnou problematikou, ktoré sú vedené na Krajskom súde

v Trenčíne a na Krajskom súde v Bratislave, na základe správnych žalôb podaných žalobcom. Poukázal
aj na to, že žalobca podával podnet aj na Generálnu prokuratúru SR v súvislosti s rozhodnutiami
Generálneho riaditeľstva ZVJS o jeho premiestnení z ústavov na výkon trestu odňatia slobody.

30. Dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústavoch vykonáva prokurátor a medzi oprávnenia

prokurátora patrí aj príkaz na zrušenie alebo pozastavenie výkonu rozhodnutia alebo opatrenia, ak
sú v rozpore so zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom. Prokurátor zvýšene
kontroluje činnosť ústavov, o ktorých väznená osoba tvrdí, že dochádza k porušovaniu jej práv, preveruje
podnety na postup príslušníkov ZVJS. Ďalej žalovaný poukázal na § 31 Zákona o prokuratúre.

31. Trest odňatia slobody sa vykonáva diferencovane v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody
minimálneho, stredného a maximálneho stupňa stráženia. O zaradení do stupňa stráženia rozhoduje
trestný súd v rozsudku, o zaradení do ústavu rozhoduje Generálne riaditeľstvo ZVJS alebo poverený
príslušník ZVJS po zohľadnení zákonom stanovených podmienok. Dňa 11.06.2015 bol žalobcovi určený
na výkon trestu odňatia slobody ÚVTOS Leopoldov a v tomto ústave bol žalobca v zmysle § 81 ods. 2

písm. a) Zákona o VTOS a § 89 ods. 3 vyhlášky umiestnený z preventívno-bezpečnostných dôvodov do
oddielu s bezpečnostným režimom. Následne riaditeľ ÚVTOS Leopoldov podal po dohode s riaditeľom
ÚVTOS Ilava návrh na premiestnenie žalobcu a na základe rozhodnutia Generálneho riaditeľstva
ZVJS bol potom aj premiestnený do ÚVTOS Ilava. Aj v Ilave bol z preventívno-bezpečnostných
dôvodov umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom, pričom následne dňa 25.11.2016 bol

podaný riaditeľom tohto ústavu návrh na jeho premiestnenie. Dôvody na premiestnenie žalobcu sú
utajovanou skutočnosťou v stupni „vyhradené“ a žalovaný s nimi nedisponuje. Na základe rozhodnutia
generálneho riaditeľstva bol žalobca dňa 01.12.2016 premiestnený do ÚVTOS Banská Bystrica -
Kráľová a dňa 06.12.2016 umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom. V zmysle § 81 ods. 5
Zákona o VTOS opodstatnenosť umiestnenia v oddiele s bezpečnostným režimom preskúmava riaditeľ

ústavu a prokurátor najmenej jedenkrát za tri mesiace. Naposledy došlo k takémuto preskúmavaniu
opodstatnenosti dňa 20.01.2017 s návrhom ponechať žalobcu v oddiele s bezpečnostným režimom.

32. Rozhodnutie o umiestnení do oddielu s bezpečnostným režimom nie je podľa žalovaného
rozhodnutím v konaní podľa ôsmej časti Zákona o VTOS, t. j. v konaní vo veciach súvisiacich s

výkonom trestu odňatia slobody, a nie je ani rozhodnutím podľa Správneho poriadku. Podľa žalovaného
nejde o rozhodnutie v konaní, ktoré by malo mať náležitosti podľa § 97i Zákona o VTOS alebo § 47
Správneho poriadku, a ktorého vydaniu má predchádzať postup podľa Zákona o VTOS alebo Správneho
poriadku. Podľa žalovaného sa v takomto rozhodnutí nemusia uvádzať dôvody, pretože sa nejedná o„odôvodnenie“ rozhodnutia a nemusia ho ani doručovať, pretože odsúdený nie je účastníkom konania.
Ide o právomoc ústavu danú mu zákonom v § 77 ods. 1 Zákona o VTOS. Žalobcovi bolo umiestnenie
do oddielu s bezpečnostným režimom oznámené v čase jeho prítomnosti na umiestňovacej komisii.

33.Žalovanýpovažovalnámietkyžalobcuzanedôvodnéstým,žeopodstatnenosťumiestneniavoddiele
s bezpečnostným režimom preskúmava riaditeľ ústavu a prokurátor. Ak žalobca namieta porušenie
svojich práv, má možnosť postupovať podľa § 36 a § 37 Zákona o VTOS, kde je upravená ochrana
práv odsúdených. Od 01.01.2016 je v Zákone o zbore väzenskej a justičnej stráže osobitná právna

úprava vybavovania sťažností odsúdených. Takúto sťažnosť žalobca nepodal. Podľa žalovaného ide o
bezúspešné uplatňovanie a bránenie práva, nakoľko nejde o rozhodnutie ani o opatrenie, či iný zásah
orgánu verejnej správy, ktoré by boli spôsobilým predmetom prieskumu v konaní pred správnym súdom.
Navyše žalovaný zdôraznil, že nebol ešte vybavený podnet podaný prokurátorovi.

34. Žalovaný považoval postup pri zaradení žalobcu do oddielu s bezpečnostným režimom za zákonný,

a preto žiadal žalobu zamietnuť.

35. Dňa 27.02.2017 bola správnemu súdu doručená ďalšia žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného bez spisovej značky zo dňa 20.01.2017 o umiestnení
žalobcu do oddielu s bezpečnostným režimom. Vec bola vedená pod sp. zn. 23S/30/2017 a uznesením

č. k. 23S/1/2017-64 zo dňa 05.04.2017 správny súd spojil túto vec na spoločné konanie s vecou vedenou
pod sp. zn. 23S/1/2017 s tým, že veci budú ďalej vedené pod sp. zn. 23S/1/2017. Správny súd takto
postupoval preto, že z obsahu spisov zistil, že sú dané dôvody pre spojenie uvedených vecí podľa §
65 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len SSP), nakoľko ide o totožných
účastníkovkonaniaarozhodnutia,ktorésúnapádanésprávnymižalobami,nasebavzájomnenadväzujú

a skutkovo a právne súvisia.

36. V tejto správnej žalobe žalobca poukazoval na to, že dňa 20.01.2017 bol predvedený pred
umiestňovaciu komisiu ústavu, kde mu bolo oznámené, že riaditeľ ústavu rozhodol o jeho ponechaní
v oddiele s bezpečnostným režimom. Ani toto rozhodnutie mu nebolo riadne oznámené vyhlásením

oprávneným orgánom (riaditeľ ústavu nie je členom komisie) a nebolo mu ani doručené. Kópiu tohto
rozhodnutia dostal na základe jeho žiadosti podanej podľa Zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

37. Žalobca poukázal na to, že ani toto rozhodnutie nemá náležitosti a formu rozhodnutia, nachádza sa
nalistineobsahujúcejnávrhnaponechaniežalobcuvoddielesbezpečnostnýmrežimom,sodporúčaním

umiestňujúcej komisie. Z toho, že tu bol daný návrh preventívno-bezpečnostnej služby, že došlo k
prerokovaniuumiestňujúcejkomisie,akoajzvýrokuazcitovanýchzákonnýchustanovenípodľažalobcu
vyplýva, že nešlo o rozhodnutie o ponechaní v oddiele s bezpečnostným režimom, ale o umiestnenie
žalobcu v oddiele s bezpečnostným režimom, čo nasvedčuje tomu, že rozhodnutie zo 06.12.2016 nebolo
vydané zákonným spôsobom. Aj v tomto rozhodnutí absentuje odôvodnenie.

38. Žalobca poukázal na to, že v oddiele s bezpečnostným režimom majú odsúdení horšie podmienky
ako osoby odsúdené na doživotie. Dotýka sa to jeho občianskych práv, a to konkrétne návštev,
telefonovania, podmienok pre prepustenie, pre podmienečné prepustenie a podobne. Neprihliada sa
napríklad na to, že v oddiele s bezpečnostným režimom môže byť odsúdený umiestnený aj bez závad

v správaní a len z preventívno-bezpečnostných dôvodov tak ako žalobca.

39. Žalobca ďalej poukázal na to, že v dôsledku objektívnych zdravotných nálezov bol premiestnený
na celu s lepšími podmienkami (v čase od podania prvej správnej žaloby), ale obmedzenia mu ostali.
Prvou žalobou žiadal preskúmať rozhodnutie zo 06.12.2016 o umiestnení do oddielu s bezpečnostným

režimom. Po umiestnení do tohto oddielu sa má preskúmavať už len opodstatnenosť ďalšieho zotrvania
v tomto oddiele, preto nezákonnosť rozhodnutia o umiestnení do oddielu s bezpečnostným režimom
nemôže byť konvalidovaná „zákonným“ preskúmavaním jeho opodstatnenosti.

40. Následne v tejto správnej žalobe žalobca v rovnakom rozsahu poukazoval na vnútroštátne právne

predpisy, Ústavu SR, medzinárodné dokumenty a štandardy a odporúčania, rovnako poukazoval na
status odsúdeného, na právnu povahu soft law, na právo na spravodlivý proces vo verejnej správe, na
výklad právnych noriem, na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, na judikatúru súdov Českej
republiky a na neprípustnosť výluky zo súdneho prieskumu pri aktoch väzenskej služby.41. Rovnako ako v prvej správnej žalobe žalobca uviedol, že je opomenutým účastníkom konania, ale
tohto postavenia sa nedovoláva.

42.Takétorozhodnutiažalovanéhoznamenajúzávažnýzásahdoprávodsúdenýchavzmyslejudikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva aj Najvyššieho správneho súdu ČR sú podľa žalobcu spôsobilým
predmetom súdneho prieskumu.

43. Umiestnenie do oddielu s bezpečnostným režimom a ponechanie v tomto oddiele podlieha
priamemu dozoru prokurátora, pretože jeho súčasťou sú závažné reštriktívne opatrenia. Rovnako
ako v prvej správnej žalobe, aj v tejto správnej žalobe žalobca poukazoval na to, že požadovať
podanie podnetu prokurátorovi je absurdné, pretože tento už zákonnosť posúdil a nejedná sa o riadny
opravný prostriedok. Je možné umiestniť osobu do oddielu s bezpečnostným režimom aj z preventívno-
bezpečnostných dôvodov, ale existencia týchto dôvodov musí z rozhodnutia vyplývať, čo v tomto prípade

absentuje, pretože rozhodnutie je neodôvodnené a nepreskúmateľné.

44. Žalobca ešte poukázal na to, že použitie Správneho poriadku vylučuje § 97a ods. 2 Zákona o
VTOS len pri konaniach podľa § 97a ods. 1 tohto zákona. A contrario je použitie Správneho poriadku
nutné v rámci ďalších konaní o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach odsúdených, pri

ktorých Zákon o VTOS neobsahuje špeciálnu procesno-právnu úpravu (negatívne vymedzenie rozsahu
pôsobnosti).

45. V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR možno ústavne súladnú interpretáciu a aplikáciu Zákona o VTOS
dosiahnuť len tak, aby sa subsidiárne použil Správny poriadok, ktorý vylučuje svojvôľu a vyžaduje aj

odôvodnenie rozhodnutia.

46. Žalobca v závere správnej žaloby namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok
dôvodov, a žiadal ho zrušiť, ako aj všetky rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce. Žiadal o prednostné
prejednanie žaloby bez potreby nariadenia pojednávania.

47. Ksprávnejžalobesavyjadrilžalovaný,ktorýpoukázalnato,žedoÚVTOSBanskáBystrica-Kráľová
bol žalobca premiestnený dňa 01.12.2016 z Ilavy, bol umiestnený do nástupnej izby podľa § 78 Zákona
o VTOS, v ktorej bol do 06.12.2016. Dňa 06.12.2016 bol žalobca ponechaný v umiestnení v oddiele s
bezpečnostným režimom podľa § 81 ods. 2 písm. a) Zákona o VTOS a je tam kontinuálne umiestnený

dodnes. Návrh na preskúmanie opodstatnenosti žalobcu v oddiele s bezpečnostným režimom bol
spracovaný 18.01.2017 a je evidovaný ako utajovaná skutočnosť pod stupňom „vyhradené.“ Záznam o
preskúmaní opodstatnenosti bol vydaný dňa 20.01.2017 a žalobca bol s týmto v tento deň oboznámený
na umiestňovacej komisii.

48. Žalovaný ďalej poukázal na § 7 ods. 4 vyhlášky, v zmysle ktorého umiestnenie odsúdeného a zmenu
umiestnenia určuje riaditeľ ústavu alebo ním určený príslušník zboru, spravidla na návrh umiestňovacej
komisie, ktorej predsedom je vedúci oddelenia výkonu trestu. Na základe uvedeného je potrebné podľa
žalovanéhouviesť,žeriaditeľurčujeumiestnenie,alespravidlasanezúčastňujevumiestňovacejkomisii.
Spracovaný záznam umiestňovacej komisie riaditeľ ústavu parafuje svojím podpisom.

49. Žalovaný ďalej uviedol, že ÚVTOS nemá vo vzťahu k odsúdenému postavenie orgánu verejnej
správy. Pri zaobchádzaní s odsúdeným a pri jeho umiestňovaní do cely alebo oddielu sa postupuje podľa
Zákona o VTOS a vyhlášky. Z § 97a Zákona o VTOS vyplýva, že ústav vo vzťahu k odsúdenému koná
vo veciach vymedzených v § 97a ods. 1 Zákona o VTOS, a to nie podľa Správneho poriadku, ale podľa

Zákona o VTOS. Umiestnenie od konkrétnej cely alebo oddielu sa nerealizuje týmto konaním, ale je
to len úkon, o ktorom sa podľa § 7 ods. 4 Zákona o VTOS vykoná záznam v príslušnej dokumentácii.
Ide o úkon, nie o rozhodnutie, preto ho nemožno posudzovať podľa Správneho poriadku. Sú to úkony
realizované vo vykonávacom konaní, ktoré je posledným štádiom trestného konania. Úprava tohto
konania je v Trestnom poriadku a vykonávacím predpisom k nemu je Zákon o VTOS. Ide o opatrenia

trestno-právneho charakteru, ktoré nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci civilného alebo správneho
súdnictva.50. Dozor nad zachovávaním zákonnosti vykonáva prokurátor, ktorý disponuje aj potrebnými
prostriedkami. Ide o rozhodovanie, ktoré patrí do právnej úpravy verejného práva trestno-právneho
charakteru a nejde o rozhodovanie správnych orgánov v oblasti verejnej správy, keďže ide o

rozhodovaciu právomoc, ktorá vyplýva z ustanovení Zákona o VTOS, ktorý súvisí s výkonom trestu
odňatia slobody, ktorý bol uložený v zmysle Trestného zákona a Trestného poriadku. Žalovaný na
základe uvedeného uviedol, že pri rozhodovaní o umiestnení do oddielu s bezpečnostným režimom
nebol v pozícii orgánu verejnej správy.

51. Žalovaný poukázal ešte aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 247/2007, ktorým
argumentoval, že ak nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy rozhodnutie o uložení disciplinárneho
trestu, nemôže byť rozhodnutím ani jednoduchý úkon, ktorému nepredchádza žiadne konanie. Poukázal
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/53/2011 zo dňa 20.03.2012 týkajúce sa
disciplinárnychprevinení.Uviedol,žeprieniksprávnehosúdnictvastrestnoujurisdikcioujeneprijateľnýa
zákonodarcom ani právne nepredpokladaný. Na základe uvedenej argumentácie žiadal žalovaný žalobu

odmietnuť, a to aj z toho dôvodu, že žalobca v tejto súvislosti nepodal podnet prokuratúre, a teda
nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky.

52. Pre prípad, ak by sa správny súd nestotožnil s argumentáciou o neprípustnosti súdneho prieskumu
a s potrebou odmietnutia správnej žaloby, žalovaný uviedol aj argumentáciu pre zamietnutie žaloby. V

tejto súvislosti žalovaný uviedol, že žalobca vykonáva trest odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin,
ktorý vykonal ako člen skupiny organizovaného zločinu, z čoho vyplýva, že sú naplnené dôvody jeho
umiestnenia do oddielu s bezpečnostným režimom. Navyše sú aj poznatky, ktoré napĺňajú preventívno-
bezpečnostné dôvody (najmä to, že žalobca fyzicky napadol vyšetrovateľa).

53. Podľa žalovaného rozhodnutie o umiestnení do oddielu s bezpečnostným režimom nie je
rozhodnutím vydaným v konaní podľa § 97a Zákona o VTOS a nie je ani vydané v konaní podľa
Správneho poriadku, právne predpisy neurčujú povinnosť doručiť rozhodnutie odsúdenému. Zotrvanie
v oddiele s bezpečnostným režimom bolo žalobcovi ústne oznámené dňa 20.01.2017 na umiestňovacej
komisii.

54. Dňa 17.05.2017 bola správnemu súdu doručená správna žaloba žalobcu proti rozhodnutiu
žalovaného bez spisovej značky zo dňa 20.04.2017 o umiestnení žalobcu do oddielu s bezpečnostným
režimom. Vec bola vedená pod sp. zn. 23S/66/2017. Uznesením č. k. 23S/1/2017-74 zo dňa
15.06.2017 súd spojil túto vec na spoločné konanie s vecami vedenými pod sp. zn. 23S/1/2017. Správny

súd takto postupoval z dôvodu, že boli dané dôvody pre spojenie vecí podľa § 65 ods. 1 SSP, nakoľko
išlo o totožných účastníkov konania a žalobca sa správnymi žalobami domáhal prieskumu rozhodnutí,
ktoré právne aj skutkovo spolu súviseli.

55. Okrem argumentácie, ktorá bola uvedená v správnej žalobe vedenej pôvodne pod sp.

zn. 23S/30/2017, žalobca v správnej žalobe, vedenej pôvodne pod sp. zn. 23S/66/2017, uviedol, že
žalovanýmbolovydanéprvérozhodnutiedňa06.12.2016adňa20.01.2017,žalovanýopätovnerozhodol
o jeho umiestnení do oddielu s bezpečnostným režimom. Dňa 20.04.2017 bol opätovne predvedený
pred umiestňovaciu komisiu a vedúcim výkonu trestu mu bolo oznámené, že riaditeľ rozhodol o jeho
ponechaní v oddiele s bezpečnostným režimom. Toto mu nebolo oznámené vyhlásením oprávneným

orgánom (riaditeľ nebol členom komisie), ani mu to nebolo doručené. Rozhodnutie mu bolo sprístupnené
na základe jeho žiadosti podanej v zmysle Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobca ďalej
zdôraznil, že oddiel s bezpečnostným režimom nepriaznivo vplýva na jeho zdravotný stav.

56. Podľa žalobcu rozhodnutím zo dňa 20.01.2017 sa žalovaný snažil konvalidovať nezákonnosť svojho

rozhodnutia zo dňa 06.12.2016. Rozhodnutím zo dňa 20.04.2017 došlo opätovne k jeho umiestneniu do
oddielu s bezpečnostným režimom, pričom toto rozhodnutie nešpecifikuje iné rozhodnutie o umiestnení
do oddielu s bezpečnostným režimom, ktorého opodstatnenosť sa mala preskúmavať. Žalovaný
opakovane umiestňuje žalobcu do oddielu s bezpečnostným režimom, čím zakrýva nezákonnosť
samoväzby. Preskúmavaniu opodstatnenosti umiestnenia odsúdeného do oddielu s bezpečnostným

režimom musí predchádzať existencia rozhodnutia riaditeľa ústavu o umiestnení do oddielu s
bezpečnostným režimom a riaditeľ následne ex offo, bez návrhu, preskúmava opodstatnenosť tohto
rozhodnutia, teda zotrvania v oddiele s bezpečnostným režimom. Pri preskúmavaní opodstatnenostimusí potom riaditeľ uviesť, ktoré rozhodnutie bolo o umiestnení, a ktorého opodstatnenosť sa
preskúmava.

57. Pri aplikácii Zákona o VTOS a vyhlášky je podľa žalobcu potrebné dbať na to, že ústavné práva
nemožno vykladať z podsústavného predpisu. Je nepreskúmateľné, aké rozhodnutie v danej veci malo
byť tým „preskúmavaným“ titulom, ktorým bol uvalený oddiel s bezpečnostným režimom.

58. Podľa žalobcu preventívna bezpečnostná služba nie je oprávnená podávať návrh na ponechanie

odsúdeného v oddiele s bezpečnostným režimom, môže podať návrh len na jeho prvotné umiestnenie,
a ani umiestňovacia komisia nemá právo prerokovať taký návrh.

59. Pokiaľ ide o formu a obsah rozhodnutia v predmetnej veci, je to len jedna veta v spodnej časti listiny,
na ktorej sa nachádza návrh preventívno-bezpečnostnej služby a vyjadrenie umiestňovacej komisie.
Zákon nepripúšťa opakované umiestňovanie do oddielu s bezpečnostným režimom.

60. Rozhodnutie zo 06.12.2016 bolo nezákonné, žalovaný preto zámerne nepristupuje k preskúmavaniu
opodstatnenosti umiestnenia žalobcu v oddiele s bezpečnostným režimom, ku ktorému došlo na základe
rozhodnutia zo dňa 06.12.2016, ale opakovane umiestňuje žalobcu do tohto oddielu. Listina len klamlivo
navodzuje zdanie iného obsahu. Hoci návrh nie je súčasťou rozhodnutia, ktoré samo o sebe neobsahuje

žiadne odôvodnenie, možno z neho dôvodiť, že jediným dôvodom umiestnenia žalobcu do oddielu s
bezpečnostným režimom je vedenie trestného konania na Okresnom súde Bratislava I.

61. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenie § 82 ods. 2 písm. a) Zákona o VTOS, ktorý ustanovuje
kumulatívne podmienky pre umiestnenie do tohto oddielu, a to že musí ísť o obzvlášť závažný zločin,

ktorý odsúdený vykonal ako člen organizovanej, zločineckej alebo teroristickej skupiny, a zároveň musia
existovať aj preventívno-bezpečnostné dôvody. Samotný charakter trestnej činnosti uloženie takéhoto
oddielu nelegitimizuje (vyplýva to aj z judikatúry ESĽP). Svedčí o tom aj odpoveď Vlády SR na správu
CPT (2014), že dôvodom separácie odsúdených nie je samotná závažnosť trestnej činnosti. Poukaz na
preventívno-bezpečnostné dôvody podľa žalobcu vyvoláva viac otázok ako odpovedí.

62. Žalobca ďalej rozhodnutiu žalovaného vytýkal jeho nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov, žiadal toto rozhodnutie zrušiť, ako aj všetky rozhodnutia naň obsahovo
nadväzujúce, a to bez nariadenia pojednávania. Žalobca žiadal o prednostné prejednanie jeho žaloby.

63. K tejto správnej žalobe sa žalovaný vyjadril obdobným spôsobom ako k predchádzajúcej správnej
žalobe, žiadal žalobu zamietnuť a nepožadoval, aby správny súd vo veci nariadil pojednávanie.
Žalovaný ešte uviedol, že návrh na preskúmanie opodstatnenosti ponechania žalobcu v oddiele s
bezpečnostným režimom bol spracovaný dňa 07.04.2017 a ide o utajovanú skutočnosť s označením
„vyhradené.“

64. V replike k vyjadreniam žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný zastiera nezákonnosť svojho
postupu. Podľa jeho názoru dňa 18.01.2017 žalovaný „vyrobil“ protokol o utajovaných skutočnostiach v
reakcii na prvú podanú správnu žalobu. Zdôraznil záväznosť judikatúry ESĽP s tým, že ide o závažnú
a podstatnú časť jeho argumentácie, preto správny súd na ňu musí dať relevantnú odpoveď. Právomoc

správneho súdu podľa žalobcu v zmysle judikatúry ESĽP je nesporná. Žalovaný ju nespochybnil.
Vzhľadom na postavenie prokuratúry, táto nemôže suplovať právo na spravodlivý proces pred súdom.
Argumentácia žalovaného o tom, že nemá povinnosť odôvodňovať takéto úkony, je absurdná a v rozpore
s judikatúrou ESĽP. Žalobca ďalej poukazoval na to, že žalovaný parafrázoval rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 235/2013 tendenčným spôsobom, nakoľko poukazoval na argumentáciu

prokuratúry a nie na argumentáciu Ústavného súdu SR. Ďalej uviedol, že žalovaný tvrdil najprv, že
bol žalobca do ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová určený už s určeným oddielom s bezpečnostným
režimom, potom tvrdil, že titulom takéhoto umiestnenia bolo ešte rozhodnutie z Leopoldova. Teraz
podsúva správnemu súdu konštrukciu, že do tohto oddielu bol umiestnený na základe rozhodnutia
zo dňa 06.12.2016. Žalobca ešte poukázal na to, že podal podnet prokurátorovi, ale ten sa s ním

nevysporiadal, ale len konštatoval zákonnosť postupu žalovaného.

65. V duplike žalovaný uviedol, že žalobca poukazuje na záväznosť a právne názory ESĽP v prípadoch,
ktoré boli odlišné od prípadov, aký je v predmetnej veci.66. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobca zdôrazňoval neprípustnosť požadovať vyčerpanie
všetkých zákonom stanovených postupov v rámci podnetu prokuratúre. Oproti tomu žalobca uviedol,

že podnet na prokuratúru podal a príslušný prokurátor sa s tým nevysporiadal, čo je podľa žalovaného
zavádzajúci argument a žalobca týmto vyjadrením spochybnil vlastné právo na spravodlivý proces pri
aplikácii základných práv a slobôd.

67. Žalovaný označil postup pri umiestňovaní žalobcu do oddielu s bezpečnostným režimom za zákonný

s tým, že sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení, žiadal žalobu zamietnuť a nepožadoval nariadenie
pojednávania.

68. Žalobca sa podanými správnymi žalobami domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí
žalovaného, vydaných v rámci zabezpečenia výkonu trestu odňatia slobody, a to o umiestnení žalobcu
do oddielu s bezpečnostným režimom a o ponechaní žalobcu v tomto oddiele. Rozhodnutiam vytýkal

formálne aj materiálne nedostatky, ako aj chyby v procesnom postupe, ktorý ich vydaniu predchádzal.

69.Správnysúdpooboznámenísasargumentmižalobcuuvedenýmivsprávnychžalobáchavreplike,s
písomnosťami predloženými žalovaným, ako aj s vyjadreniami žalovaného k správnym žalobám, dospel
k záveru, že žalobca sa domáha preskúmania rozhodnutí, ktoré nie sú spôsobilým predmetom súdneho

prieskumu v správnom súdnictve, preto žaloby žalobcu podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol.

70. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

71. Podľa § 4 SSP; orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú
a) orgány štátnej správy,
b) orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky
Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje,

c) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy,
d) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy,
e) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej
správy.

72. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov

orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

73. Predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva môžu byť len rozhodnutia, opatrenia
alebo zásahy vydané alebo vykonané orgánmi verejnej správy. Základným predpokladom pre súdny

prieskum a pre poskytnutie ochrany súdom v správnom súdnictve je preto existencia rozhodnutia,
opatrenia alebo zásahu orgánu verejnej správy, ktoré sa dotýka práv a právom chránených záujmov
fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Pojem orgánu verejnej správy je vymedzený
v § 4 SSP. Správny súd sa preto zaoberal tým, či rozhodnutia, ktoré žalobca žiadal preskúmať, sú
rozhodnutiami vydanými orgánom verejnej správy (v zmysle jeho vymedzenia v § 4 SSP), pri výkone

jeho právomoci v oblasti verejnej správy a dotýkajú sa práv a právom chránených záujmov žalobcu ako
fyzickej osoby v oblasti verejnej správy.

74. Vúvodesprávnysúdpovažujezapotrebnépoukázaťnapovahutrestuodňatiaslobody.Trestodňatia
slobody je jedným z druhov trestov (§ 32 Trestného zákona), ktorý ako sankciu za spáchaný trestný čin,

umožňuje uložiť Trestný zákon. V prípade, že trest odňatia slobody je súdom uložený nepodmienečne,
obligatórnou súčasťou odsudzujúceho rozsudku je aj zaradenie odsúdeného do ústavu s minimálnym,
stredným alebo maximálnym stupňom stráženia (vonkajšia diferenciácia trestu odňatia slobody § 48
Trestného zákona). Konkrétny ústav, do ktorého sa odsúdený umiestni na výkon trestu, určuje generálnyriaditeľ alebo ním určený príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže podľa stupňa stráženia, dĺžky
trestu, závažnosti trestnej činnosti, veku, zdravotného stavu, vzdelania a kvalifikácie odsúdeného (§
8 ods. 1 Zákona o VTOS). Ďalšie zaradenie odsúdených do oddelení, špecializovaných oddielov a do

konkrétnych ciel (teda v rámci vnútornej diferenciácie trestu odňatia slobody) realizuje ústav, ktorý bol
odsúdenému na výkon trestu odňatia slobody určený, resp. zákonom oprávnená osoba pôsobiaca v
konkrétnomústave. Jednýmzošpecializovanýchoddielov,doktorýchmôžubyťodsúdenízaraďovaníza
účelomzabezpečeniaúčelutrestuodňatiaslobody,reflektujúcnakonkrétnepožiadavkydanéhoprípadu,
je aj oddiel s bezpečnostným režimom.

75. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o VTOS; odsúdený, u ktorého je potrebné uplatniť ďalšie metódy a postupy
zaobchádzania na účel prehĺbenia individualizácie výkonu trestu alebo vykonať ochranné liečenie, sa
umiestni do špecializovaného oddielu.
76. Podľa § 77 ods. 2 Zákona o VTOS; na výkon trestu v špecializovanom oddiele sa vzťahujú
ustanovenia tohto zákona, ak sa ďalej neustanovuje inak.

77. Podľa § 77 ods. 3 Zákona o VTOS; špecializované oddiely sú:
a) nástupný oddiel,
b) oddiel doživotných trestov,
c) oddiel špecializovaného zaobchádzania,

d) oddiel s bezpečnostným režimom,
e) osobitný oddiel,
f) uzavretý oddiel,
g) oddiel odsúdených so zdravotným postihnutím,
h) výstupný oddiel.

78. Zo samotnej povahy a koncepcie trestu odňatia slobody je zrejmé, že jeho dôsledkom je ujma na
osobnej slobode a na subjektívnych právach odsúdeného. Zásahy do osobnej slobody a subjektívnych
práv sú v určitých prípadoch akceptované aj Ústavou SR, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a medzi tieto prípady patria práve aj prípady výkonu trestu odňatia slobody (čl. 13

ods. 2 a 4 Ústavy SR a čl. 8 bod 2 Dohovoru).

79. Výkon akéhokoľvek trestu, uloženého rozsudkom súdu v rámci trestného konania, je posledným
štádiom trestného konania (štvrtá časť Trestného poriadku), a jeho výkon, ako aj všetky rozhodnutia,
ktoré s výkonom uloženého trestu súvisia, vykonáva a vydáva ten súd, ktorý vo veci rozhodol v prvom

stupni, ak Trestný poriadok neustanovuje inak (§ 406 Trestného poriadku).

80. Samotný výkon súdom uloženého trestu odňatia slobody je upravený v Trestnom poriadku, ale
predovšetkým v Zákone o VTOS (vykonávací predpis k Trestnému poriadku) a vo vykonávacej vyhláške
k tomuto zákonu.

81. V súvislosti so závermi o tom, že výkon trestu odňatia slobody je posledným štádiom trestného
konania, správny súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/140/2015 zo dňa
25.05.2016, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 7/2016 pod č. 63. V uvedenom rozhodnutí sa najvyšší súd vyjadroval k možnosti

súdneho prieskumu nesúhlasného stanoviska riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody k
žiadostiodsúdenéhoovykonanienávštevysosobnýmkontaktom,ktorépodľazáverovnajvyššiehosúdu
„nie je typickým individuálnym správnym aktom, preto nepodlieha revízii riadnych, resp. mimoriadnych
opravných prostriedkov v správnom konaní, ani preskúmaniu súdom“. Zároveň najvyšší súd v tomto
rozhodnutí uviedol, že „ide o rozhodnutie zákonom zmocnenej autority, ktoré priamo a bezprostredne

vplýva na napĺňanie účelu sledovaného výkonom trestu odňatia slobody a na nápravu odsúdeného.“ V
tomto rozhodnutí sa najvyšší súd stotožnil so závermi prvostupňového správneho súdu o tom, že výkon
trestu odňatia slobody je posledným štádiom trestného konania, tzv. vykonávacie konanie a dozor nad
zachovávaním zákonnosti vykonáva prokurátor v Zmysle zákona o VTOS a zákona č. 153/2001 Z.z. o
prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o prokuratúre“).

82. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Sžo/7/2016 zo dňa 17.01.2017.83. Nadväzujúc na vyššie uvedené má správny súd za to, že uloženie trestu odňatia slobody za
spáchanie trestného činu a jeho výkon, je predmetom právnej úpravy trestného práva, ktoré je odlišným
právnym odvetvím verejného práva oproti správnemu právu, aplikovanému v oblasti verejnej správy,

v rámci ktorého je vymedzená právomoc správnych súdov. Pri zabezpečovaní výkonu trestu odňatia
slobody ústavy na výkon trestu odňatia slobody, prípade príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže,
nie sú orgánom verejnej správy v zmysle § 4 SSP, pretože nerozhodujú o právach a právom chránených
záujmoch fyzických osôb v oblasti verejnej správy. Správny súd zdôrazňuje, že rozhodnutia a opatrenia,
ktoré sú prijaté v rámci zabezpečenia realizácie výkonu trestu odňatia slobody, majú normatívny základ

v právnej úprave trestného práva a sú pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči páchateľom
trestných činov. Vykonávacie konanie pritom završuje trestné konanie a je poslednou etapou tohto
konania, ktoré začína prípravným konaním a pokračuje konaním pred súdom. Medzníkom medzi
konaním pred súdom a vykonávacím konaním je právoplatný rozsudok o vine a treste, ktorého výkon
sa zabezpečuje práve vo vykonávacom konaní.

84. Správny súd ďalej poukazuje aj na dve z posledných rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
226/2017 zo dňa 03.05.2017 a sp. zn. III. ÚS 256/2017 zo dňa 11.04.2017. Ústavný súd v rozhodnutí
I. ÚS 226/2017 zo dňa 03.05.2017 vo veci týkajúcej sa zamietnutia žiadosti odsúdeného riaditeľom
ústavu o vykonanie návštevy s osobným kontaktom konštatoval : „Ústav na výkon trestu odňatia slobody
pri ukladaní disciplinárneho trestu odsúdenému nerozhoduje ako správny orgán (s výnimkou prípadu

podľa § 97n ods. 1 zákona o výkone trestu, ak má konanie odsúdeného znaky priestupku). Disciplinárne
trestanie odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody má totiž ideový a aj normatívny základ v
trestnej oblasti a je len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu proti páchateľom trestných činov,
ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním, pokračujúc konaním pred súdom, prijatím
právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý sa v prípade trestu odňatia slobody v zmysle § 407 ods. 1

Trestného poriadku vykonáva spôsobom upraveným osobitným zákonom v na to určených zariadeniach
(ústavoch pre výkon trestu odňatia slobody). Ústavný súd zastáva názor, že podradenie disciplinárneho
trestania odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody pod správne právo a jeho následné
preskúmavanie správnymi súdmi by z dogmatického hľadiska znamenalo nesprávnu unifikáciu dvoch
dichotomických právnych odvetví s odlišnými právnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom.“

85. Správny súd aj s poukazom na uvedenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR
dospel k záveru, že rozhodnutia alebo opatrenia vydávané v rámci výkonu trestu odňatia slobody za
účelom dosiahnutia účelu a cieľov tohto trestu, sú vydávané v tzv. vykonávacom konaní, čo je posledným
štádiom trestného konania, ktorého právna úprava je obsiahnutá v Trestnom poriadku, v Zákone o

VTOS a vykonávacej vyhláške k nemu, preto tieto rozhodnutia nie sú spôsobilým predmetom súdneho
prieskumu. V opačnom prípade by dochádzalo k spájaniu dvoch odlišných právnych odvetví, ktoré sú
vybudované na odlišných princípoch a zásadách a ktoré sledujú odlišné ciele.

86. Výkon trestu odňatia slobody je zásahom do subjektívnych práv odsúdeného. Je potrebné prisvedčiť

argumentácii žalobcu o tom, že zo samotnej povahy trestu odňatia slobody vyplývajú určité zásahy a
obmedzenia základných práv a slobôd, a preto by odsúdeným osobám mal byť garantovaný taký rozsah
základných práv a slobôd, ktoré nie sú výkonom trestu odňatia slobody obmedzené, resp. odsúdeným
majú byť garantované základné práva a slobody v obmedzenom rozsahu, pričom obmedzenie je
odôvodnené účelom a cieľom trestu odňatia slobody. Zaradenie odsúdeného v rámci určitého ústavu

s určitým stupňom stráženia do oddielov s režimom, ktorý obmedzuje ich základné práva a slobody
vo väčšom rozsahu, aký je akceptovateľný v určitom stupni stráženia (prípadne po zaradení v určitých
diferenciačných skupinách), je takým zásahom do základných práv a slobôd, ktorý je možný len
za splnenia zákonom stanovených podmienok. Odsúdený sa pri takomto umiestnení dostáva do
„obmedzenejšieho“ postavenia, pretože sa ešte viac obmedzujú jeho už obmedzené subjektívne práva

a slobody. Preto je na mieste zabezpečenie kontroly a dozoru nad ústavmi pre výkon trestu odňatia
slobody a ich zamestnancami. Kontrola a dozor sú prostriedkami, ktoré pre odsúdených predstavujú
ochranu pred svojvoľným zásahom do ich subjektívnych práv a slobôd.

87. Zo Zákona o VTOS ako aj zo Zákona o prokuratúre vyplýva, že podľa súčasnej právnej úpravy

dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody vykonáva prokurátor
(§ 18 ods. 1 písm. a) Zákona o prokuratúre). Žalobca v správnej žalobe poukazoval na viaceré
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj na rozhodnutia súdov Českej republiky, kde
bol dozor prokurátora vyhodnotený ako nedostatočný, nespôsobilý nahradiť prieskum rozhodnutí aopatrení, prijatých pri výkone trestu odňatia slobody, nezávislým a nestranným súdom. Správny súd k
tejto žalobnej argumentácii uvádza, že v právnych úpravách, z ktorých súdy vychádzali, má prokurátor
resp. štátny zástupca odlišné postavenie ako v podmienkach Slovenskej republiky. Podľa článku 146

Ústavy SR, v ktorom je vymedzené základné poslanie prokuratúry, prokuratúra Slovenskej republiky
chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. V tejto súvislosti
správny súd poukazuje aj na závery v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžo 7/2016 zo dňa
17.01.2017, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „rozhodnutie riaditeľa ústavu o povolení alebo nepovolení
návštevy s osobným kontaktom žalovaného nemožno považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy

podliehajúceho súdnemu prieskumu v zmysle § 244 a nasl. O. s. p. Z právnych noriem citovaných nižšie
vyplýva, že nad zákonnosťou postupu a rozhodnutí žalovaného dozerá príslušný prokurátor. V rámci
trojdelenia štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu možno prokuratúru spolu s ochrancom práv,
v rámci širšieho ponímania štátu a verejnej správy, zaradiť v istom smere do moci súdnej, avšak s
prihliadnutím na čl. 149 Ústavy SR ako i na znenie právnej normy ustanovenej v § 2 zákona č. 153/2001
Z. z. o prokuratúre, treba prokuratúru považovať za Štátny orgán s osobitným postavením, ktorého

postaveniaakoipôsobnosťupravujeosobitnýprávnypredpis.Zuvedenéhomožnojednoznačnedospieť
k záveru o tom, že Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov nie je
možné považovať za správny orgán, ktorého legálna definícia je obsiahnutá v § 1 ods. 2 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní - Správny poriadok, podľa ktorého je správnym orgánom štátny orgán,
orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej

zákon zveri rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb
aleboprávnickýchosôbvoblastiverejnejsprávy.Zuvedenéhovyplývazáver,žerozhodnutiežalovaného
vydávané podľa zákona č. 475/2005 Z. z. (§ 24) nemožno považovať za rozhodnutie vydané v správnom
konaní podliehajúce prieskumnej právomoci správnych súdov podľa piatej časti O. s. p.“

88. Základným poslaním prokuratúry podľa Ústavy SR je ochrana práv a zákonom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb a štátu. Rovnako podľa § 3 ods. 1 Zákona o prokuratúre prokuratúra chráni
práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

89. Podľa § 3 ods. 2 Zákona o prokuratúre; prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo

verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie
porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie.
Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať zákonné prostriedky tak, aby sa bez
akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených
záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

90. V zmysle § 81 Zákona o VTOS o umiestnení odsúdeného do oddielu s bezpečnostným režimom
rozhoduje riaditeľ ústavu a informuje o tom prokurátora vykonávajúceho dozor nad zachovávaním
zákonnosti v ústave, ktorý v zákonom stanovených lehotách skúma dôvodnosť tohto umiestnenia a
súčasne je oprávnený svojim rozhodnutím takéto umiestnenie zrušiť (§18 ods. 3 Zákona o prokuratúre).

Touto koncepciou je podľa správneho súdu zabezpečená ochrana práv odsúdených v rámci výkonu
trestu odňatia slobody a v zmysle aktuálnej právnej úpravy nie je daná právomoc správneho súdu na
prieskum rozhodnutí ústavov na výkon trestu odňatia slobody, vydaných v rámci tzv. vykonávacieho
konania, ktoré je posledným štádiom trestného konania. Garantom dodržiavania práv odsúdených v
ústavoch na výkon trestu odňatia slobody je prokurátor.

91. K argumentácii žalobcu, v rámci ktorej poukazoval na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a na ustanovenia predpisov tzv. soft law, správny súd uvádza, že tieto sa týkali iných právnych
úprav a konkrétne sa netýkali prípustnosti súdneho prieskumu rozhodnutí vydaných ústavmi na výkon
trestu odňatia slobody, resp. toho, že rozhodnutie žalovaného je rozhodnutie vydané orgánom verejnej

správy, v podmienkach právnej úpravy Slovenskej republiky. Zo žalobcom uvádzaných rozhodnutí
nevyplýva, že by mala byť ochrana práv odsúdených poskytnutá výlučne v rámci správneho súdnictva,
naopak z niektorých rozhodnutí je zrejmé, že táto oblasť patrí v právnych úpravách niektorých
štátov do právomoci trestných súdov s tým, že v týchto právnych úpravách sú upravené aj konkrétne
prostriedky, ktorými sa odsúdený môže na trestný súd v rámci výkonu trestu odňatia slobody obrátiť.

Žalobcom uvádzané rozhodnutia sa viac zaoberali problematikou prípustnosti konkrétnych obmedzení,
uvalených v rámci výkonu trestu odňatia slobody, a opodstatnenosti ich trvania, pričom mechanizmus
uplatňovaniaprávodsúdených(prípustnosťprieskumurozhodnutíouvaleníobmedzení)nebolsporný.V
rozhodnutiach uvádzaných žalobcom nebola riešená otázka prípustnosti súdneho prieskumu rozhodnutívydaných v rámci vykonávacieho konania (zabezpečujúceho výkon trestu odňatia slobody) v správnom
súdnictve a nedostatočná garancia práv odsúdených prostredníctvom dozoru prokurátora, za obdobnej
právnej úpravy ako je v podmienkach Slovenskej republiky.

92. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax českých správnych súdov, správny súd poukazuje na to, že táto
vychádza z inej právnej úpravy postavenia ústavov na výkon trestu odňatia slobody v českom právnom
poriadku, pretože podľa § 1 ods. 3 zákona č. 555/1992 Sb. o Vězeňské službě a justiční stráži České
republiky väzenský zbor je správnym orgánom. Rozhodovacia činnosť správnych súdov teda vychádza

z odlišnej dikcie zákona.

93. Žalobca poukazoval v správnej žalobe aj na čl. 46 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého kto tvrdí, že
bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby
preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však
nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Z druhej vety

tohto ustanovenia vyplýva zákaz výluky takých rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré sa dotýkajú
základných práv a slobôd. Správny súd v súvislosti s týmto ústavným článkom uvádza, že v predmetnom
prípade nešlo o rozhodnutie orgánu verejnej správy, prijatého v rámci výkonu jeho právomoci v oblasti
verejnej správy, preto nebol splnený základný predpoklad pre poskytnutie súdnej ochrany v správnom
súdnictve.

94. Správnemu súdu je známa rozhodovacia činnosť iných správnych súdov, ktorá bola odobrená aj
najvyššímsúdomakosúdomodvolacím(ajvprípadochuvedenýchvtomtorozhodnutí),keďbolikonania
v obdobných veciach zastavené z dôvodu nedostatku právomoci a veci boli postúpené prokuratúre ako
orgánu, ktorý má zákonom zverenú právomoc vykonávať dozor nad dodržiavaním práv odsúdených v

ústavoch na výkon trestu odňatia slobody. Správny súd v tejto prejednávanej veci nezvolil takýto postup,
nakoľko z argumentácie žalobcu je zrejmé, že sa domáha súdneho prieskumu rozhodnutí, svojho práva
na podanie podnetu prokurátorovi si je vedomý, využil ho a vyjadril nespokojnosť s jeho vybavením.
Správnysúdpretovprejednávanejvecipovažovalzapotrebnévyjadriťsakotázkeprípustnosti súdneho
prieskumu správnou žalobou napadnutých rozhodnutí.

95. Správny súd ešte považuje za potrebné poukázať na to, že zákonom č. 370/2013 Z. z. došlo
k novelizácii Zákona o VTOS s tým, že rozhodnutia o uložení disciplinárnej odmeny a o uložení
disciplinárneho trestu boli zákonom výslovne vylúčené zo súdneho prieskumu, s výnimkou prípadu, ak
byišloouloženiedisciplinárnehotrestuzakonanie,ktorébymaloznakypriestupku.Uvedenýmzákonom

bola do Zákona o VTOS zavedená celá ôsma časť - Konanie vo veciach súvisiacich s výkonom trestu
odňatia slobody. Aj v dôvodovej správe k tomuto zákonu je uvedené, že vzťahy v oblasti výkonu trestu
patria do právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a rozhodovanie o nich nemožno
považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy, keďže ide výlučne o právomoc,
ktorávyplývazustanovenízákonaatýkasaveci,ktorásúvisísinštitútmiTrestnéhoporiadku(poukazujúc

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Sžo/53/2011 z 20. marca 2012). Zákonom je
teda výslovne vylúčené zo súdneho prieskumu disciplinárne trestanie, v rámci ktorého je možné uložiť
ako sankciu pokarhanie, ďalej obmedzenia vo vzťahu k telefonickým hovorom, nákupom, k používaniu
vlastného televízneho prijímača a rádioprijímača, ale aj umiestnenie do uzavretého oddielu alebo do
samoväzby (až na dobu 14 dní).

96. Z koncepcie celého Zákona o VTOS, s prihliadnutím na jeho ôsmu časť, v rámci ktorej je v ustanovení
§ 97a vylúčené použitie Správneho poriadku, nemožno podľa správneho súdu dôjsť k záveru, že v
prípadoch prijatia iných rozhodnutí a opatrení ústavov na výkon trestu odňatia slobody ako tých, ktoré sú
vymedzené v § 97a ods. 1 Zákona o VTOS, je na mieste použitie Správneho poriadku. Táto aplikácia je

vylúčená tým, že ústavy na výkon trestu odňatia slobody a príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže,
ktorí zabezpečujú výkon trestu odňatia slobody, nie sú v postavení orgánov verejnej správy.

97. Z uvedených dôvodov správny súd správne žaloby žalobcu ako neprípustné podľa §
98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol.

98. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov konania.99. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP
a § 439 ods. 3 SSP a contr.).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť

je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od
doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej
podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania

podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.