Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 30, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/32/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613202167
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3613202167.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátuJUDr.IvetyZáleskejaJUDr.IviceČelkovejvprávnejvecižalobcu:CDConsultings.r.o.,sosídlom
Příkop 843/4, Zábrdovice , 602 00 Brno, Česká republika, IČ 26 429 705, proti žalovanej: C. F., bytom
ul. N. XXX/X,
XXX XX O., v spore o zaplatenie 1.999 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Partizánske č. k. 5Cb/74/2013-114 zo dňa 29. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola vo zvyšku žaloba zamietnutá a vo
výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej
inštancie zastavil konanie v časti zmenkového úroku 0,19% denne, vo zvyšku návrh zamietol a žalovanej
nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa proti žalovanej
domáhal podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie) zaplatenia zmenkovej sumy 1.999 Eur, zmenkového

úroku 0,25 % denne z konkrétnych zmenkových súd za konkrétne obdobia, 6 % úroku z omeškania
ročne z konkrétnych zmenkových súm za konkrétne obdobia, zmenkovej odmeny a trov konania. Pred
začatím konania zobral žalobca žalobu späť v časti zmenkového úroku 0,19 % denne. Predmetom
konania zostal zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne, v ostatných častiach zostal žalobný petit
nezmenený. Podľa § 96 ods. 1 O.s.p. v späťvzatej časti súd konanie zastavil. Súd prvej inštancie
konal vo veci bez nariadenia pojednávania podľa § 115a ods. 2 O.s.p.. Z vykonaného dokazovania
súd prvej inštancie zistil, že zmenka bola vystavená žalovanou na rad POHOTOVOSŤ s.r.o.. Zmenka

bola splatná pri predložení (vistazmenka) s doložkami „bez protestu“ a „na zaplatenie predložiť v lehote
4 rokov od vystavenia“. V pravom hornom rohu zmenky sa nachádza číslo spotrebiteľskej zmluvy o
úvere XXXXXXXXX. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 04.11.2010 súd prvej inštancie zistil,
že spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvorila so žalovanou na predtlačenom formulári zmluvu o úvere,
na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške
1.400 Eur, ktorý spolu s poplatkom vo výške 1.048 Eur predstavoval sumu 2.448 Eur. Žalovaná potvrdila
prevzatie poskytnutého úveru. Úver sa zaviazal splácať v 12-tich mesačných splátkach po 228 Eur,

počnúc dňom 14.12.2010. Zmluva neobsahuje RPMN. V bode 13 všeobecných podmienok úveru
bola uzavretá dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a
dátum úročenia zmenkovej sumy. V bode 16 všeobecných podmienok bolo uvedené, že všetky právnevzťahy sa budú spravovať podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Právnu vec posúdil súd prvej
inštancie podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho
zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len ZZŠ), zákona

č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinnom v čase uzavretia zmluvy. Pri určení právomoci,
vecnej a miestnej príslušnosti postupoval súd prvej inštancie podľa článku 3, článku 25 bod 1 písm. a/
Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone
súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach . Pri určovaní rozhodného práva postupoval
súd prvej inštancie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom

a procesnom (ďalej len ZMPSP) v spojení s článkom 6 ods. 1 Nariadenia č. 593/2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,
nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto a sídlo pôvodného remitenta
bolo v Slovenskej republike. Indosamentom sa do právneho vzťahu dostal cudzí prvok, čo však nemôže
zmeniť uplatňované rozhodné právo. Súd prvej inštancie zistil, že predmetom konania bol nárok žalobcu
vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovanou pôvodne ako blankozmenky na zabezpečenie

nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. zo zmluvy o úvere. Posudzoval, či zmluva, na základe ktorej
vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou, je platná a či vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky.
Súd prvej inštancie zistil, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 04.11.2010 je spotrebiteľskou
zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, je formulárovou (typovou zmluvou), pri ktorej spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. IČO:

35807598 a žalovaná ako fyzická osoba nepodnikateľ a je teda spotrebiteľom. Konštatoval, že súčasťou
zmluvných podmienok bol aj článok 13, označený ako dohoda
o vyplnení zmenky, na základe ktorého na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené
zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú

sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 6 týchto podmienok stane celý
dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti
splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky, pričom zmenková suma
bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že

ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Poukázal na to, že v
bode 20 všeobecných podmienok poskytovania úveru si zmluvné strany dohodli v zmysle § 262 ods.
l Obchodného zákonníka, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Súd
prvej inštancie posúdil právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom ako spotrebiteľský a
aplikoval na daný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 258/2001 Z.z., Smernicu Rady

93/13 EHS. Dohodu o voľbe práva, ktorá nebola individuálne dohodnutá, vyhodnotil súd prvej inštancie
ako neprijateľnú zmluvnú podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. a/ Občianskeho zákonníka a konštatoval
jej absolútnu neplatnosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo 20/2009). V
zmluve o úvere absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, o výške úroku z úveru, najmä o výške
RPMN a o priemernej RPMN, o výške, o počte, termínoch splatnosti splátok, úrokov a iných poplatkov

a poradie v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom podľa § 4 ods.
2 písm. g/, h/, i/, j/, k/, § 4 ods. 3
písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy o
spotrebiteľských úveroch, ktoré majú za následok, že úver je zo zákona bezúročný a bez poplatkov. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 04.11.2010 je koncipovaná

tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,
a to nielen v zabezpečovacích ustanoveniach
o zabezpečovacích prostriedkoch ako sú zmluvné pokuty a blankozmenka, ale celá zmluva vrátane
obchodných podmienok je koncipovaná výlučne v prospech veriteľa a obsahuje len povinnosti dlžníka
a práva a výhody veriteľa. Teda samotný obsah a účel zmluvy sa priečia dobrým mravom a sú v

rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť podľa §
39 Občianskeho zákonníka. Preto nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky.
Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 4Obo 161/2007 zo dňa 06.05.2008 konštatoval, že na základe
absolútne neplatnej úverovej zmluvy nemohlo vzniknúť žalobcovi právo na vyplnenie blankozmenky.
Právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky

ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo
so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4
písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 tohto zákona neplatná. Hoci použitie
zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho prostriedku v súvislosti so spotrebiteľskýmiúvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 01.01.2011, to neznamená, že v spotrebiteľských
zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

V danom prípade považoval súd prvej inštancie dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá
pre nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane
vysokej sumy úroku 0,25% denne ako sankcie spojenej s nesplnením záväzku. Taktiež sa
jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktorá

nebola individuálne dohodnutá, ale vychádza len zo všeobecných podmienok, ktoré boli veriteľom
jednostranne stanovené a jej obsah nemohol dlžník nijakým spôsobom ovplyvniť. Ide o neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako
zabezpečovacieho prostriedku preniesol veriteľ povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr.
v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb). Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie
čl. I § 10 zákona č.191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v rozpore s tým čo bolo dojednané) v danom

prípadejeceládohodaovyplňovacompráveblankozmenkyneplatná,čomátakýistýdôsledok,akokeby
nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností vôbec nevzniklo žalobcovi ako remitentovi právo
na vyplnenie bankozmenky, blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou. Súd prvej inštancie zároveň
dospel k záveru, že vo veci sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Obč. zákonníka a tiež
o zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Okrem toho zmenka obsahuje zmenkový úrok 0,25

% denne, čo je 91,25% ročne, čo znamená takmer 100% ročné navýšenie dlhu. Vzhľadom k tomu,
že predmetná zmenka bola vystavená v prospech veriteľa a jej prvého majiteľa, ktorý je podnikateľom,
vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť aj poskytovaním úverov nebankovým spôsobom a súd prvej
inštancie mal vedomosť o činnosti veriteľa z iných súdnych konaní, bol vo veci reálny predpoklad, že
právo uplatňované v danom konaní zo zmenky môže mať právny základ v spotrebiteľskom vzťahu. V

zmysle platných predpisov
ajudikatúryESDjepovinnosťousúduvkaždomštádiukonania(avkaždomdruhukonania),bezvýnimky
ex offo skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a ak súd príde
k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať právne normy spotrebiteľského práva. Súd prvej
inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ESD C-419/2011 z 14.03.2013 alebo rozhodnutie

ESD sp. zn. C-76/10, z ktorého vyplýva, že napriek tomu, že v danom prípade sa jedná o vzťah uplatnený
na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou súdu skúmať postavenie
žalovanej ako spotrebiteľa. Samotný ESD
v uvedenom prípade z úradnej moci skúmal postavenie žalovanej ako spotrebiteľa. Súd musí poskytnúť
ochranu spotrebiteľskému vzťahu aj v takom prípade, ak sa uplatňuje právo

z indosovanej zmenky. Umožňuje mu to priamo zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je
k zmenkovému zákonu v postavení špeciality a lex specialis deroigat lex generali (v tomto prípade
aj lex posterior derogat legi priori). Prednosť má teda zákon o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej
inštanciepretoaninerozhodolvydanímzmenkovéhoplatobnéhorozkazuauviedol,žesapretonemožno
odvolávať iba na ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb. V rámci rozhodovania o právnych vzťahov vo

veci súd prvej inštancie aplikoval právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na ochranu spotrebiteľa. Súd prvej
inštancie uzavrel, že zmluva o úvere a v jej rámci aj ustanovenie článku 14 všeobecných podmienok,
ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky, je neplatná a zmenka nemala byť vôbec vyplnená, ani
následne indosovaná a na jej základe nemožno uplatňovať akékoľvek nároky. K absolútnej neplatnosti
prihliadol súd prvej inštancie ex offo. Predložená zmenka, aj keď obsahuje všetky náležitosti zmenky,

nezabezpečuje konkrétny záväzkový vzťah z poskytnutého úveru. V prípade spotrebiteľskej zmluvy je
súd povinný skúmať kauzu a to aj napriek zneniu zákona
č. 191/1950Zb., ktorý je prekonaný nielen zmenou spoločenských vzťahov, ale aj smernicami a judikátmi
súdov. Súd prvej inštancie poukázal na to, že treba rozlišovať medzi neplatnosťou zmenky z dôvodu
nesplnenia podstatných náležitostí, resp. vyplnenie v rozpore so zákonom, a neplatnosťou zmluvy,

dojednania o vyplnení zmenky za účelom zabezpečenia konkrétnej pohľadávky, či už pre rozpor s
dobrými mravmi, neprijateľnými podmienkami, či nerešpektovaním zákonného obmedzenia maximálnej
výšky zmenkovej sumy, ako tomu došlo v danom prípade (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn.
1 Obdo V 43/2006). Právny inštitút zmenky je síce založený na prísnej formálnosti zmenkových vzťahov,

každopádne by táto samotná formálnosť nemala vychyľovať práva, plynúce zo zmenkových vzťahov, v
prospech jednej zo zúčastnených strán. Túto skutočnosť je potrebné brať do úvahy najmä za situácie,
kedy zmenková prax inklinuje k využívaniu zaisťovacej funkcie zmeniek. Zmenkový dlžník a zmenkový
veriteľ sú síce formálnev rovnom postavení, ale faktická situácia môže byť odlišná a v tomto prípade aj odlišná bola, kedy na
jednej strane vystupoval profesionálny podnikateľ a na druhej strane neinformovaný dlžník. Navyše
často dochádza k situáciám, kedy je zmenka využívaná vo vzťahu k tým subjektom, od ktorých nie je

možné očakávať hlbšie povedomie o zmenkovom práve. Ústavný súd Českej republiky vo svojom
náleze z 16.10.2012 sp. zn. Pl 16/12 konštatoval, že súčasné napätie, spojené so zmenkami je
spôsobené najmä ich zneužívaním hlavne voči subjektom, po ktorých nie je možné požadovať špecifické
znalosti a značnú rigiditu zmenkových vzťahov spravodlivo požadovať. Vo všeobecnej rovine možno
súhlasiť

s názorom, zdôrazňujúcim význam autonómie vôle v oblasti záväzkových vzťahov. Napriek tomu však
ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca, alebo
dokonca ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktorý je spôsobilý autonómiu vôle
proporcionálne obmedziť (rozsudok Ústavného súdu
ČR sp.zn. IV.ÚS 457/10). O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 O.s.p.
tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal, lebo jej žiadne trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku, ktorou súd žalobu vo zvyšku zamietol a proti výroku
o náhrade trov konania, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP,
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. V odvolaní uviedol, že z odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že vo veci vykonal dokazovanie okrem iného oboznámením
sa so zmluvou o úvere, avšak žalobca a žalovaná dokazovanie zmluvou o úvere či ďalšími listinnými

dôkazmi nenavrhli. S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní
je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami sporu a
vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu
vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy, ako navrhli strany sporu, avšak tento postup je možný len
výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a nevykonanie

nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy
musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len z predloženej
zmenky. Súd musí k otázke vykonania iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov pristupovať
vyvážene a svoj postup musí náležite odôvodniť. V danom konaní súd prvej inštancie svoj postup
nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo žalobcu. Vo vzťahu

k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím
iným nahradiť. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči
zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia
koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej, a na
ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa.

Žalovaná sa tejto obrany nedomáhala, pohľadávku nerozporovala a svojím konaním ju fakticky uznala.
Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky
a neobjektívne podporil v konaní žalovanú. Konanie súdu prvej inštancie predstavuje výrazný zásah
do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v
článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie dospel k

rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie
príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe
indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú,
ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani
podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Okresný súd sa aplikáciou

príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval
predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená
vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným
majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže činiť žalovaná, tým menej tak môže činiť sám
súd. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak

námietka musí byť vznesená zo strany žalovanej a predovšetkým žalovaná v tejto situácii nesie dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal
súd a suploval aktivitu žalovanej. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme
zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovanú na nich ani upozorniť. Súd porušil poučovaciupovinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov
a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom
konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2008, sp.zn. 5Obo 3/2008, rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 22.8.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo dňa 05.09.201311.2.2014, sp.zn. 10C/79/2013 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho

konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote
strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods.
1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti

napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

6. Pri posudzovaní odvolania žalobcu vychádzal odvolací súd z jeho obsahu, keď je nepochybné,
že žalobca odvolanie proti časti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej bolo konanie v časti o
zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zastavené, vôbec neodôvodňuje a neuvádza v

súvislosti s týmto výrokom žiadne odvolacie tvrdenia. Odvolací súd za aplikácie § 123 ods. 2 CSP a §
124 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolanie podľa obsahu posúdil tak, že žalobca odvolanie
proti vyššie uvedenej časti výroku rozsudku nepodal, v tejto časti výroku nadobudol rozsudok súdu prvej
inštancie právoplatnosť a v odvolacom konaní posudzoval len výroky rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorými bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a bolo rozhodnuté o náhrade trov konania.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2
CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd prvej inštancie
žalobu zamietol, je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie z dôvodu realizovaného postupu podľa § 382 CSP a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

10. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom
konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s §
470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia

vecisúdomprvejinštanciezaplatnostiaúčinnostizákonač.99/1963Zb.Občianskehosúdnehoporiadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy CSP o
spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej
istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva
(článok 2 ods. 1, 2 CSP).

11. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa§ 132 OSP) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na
ním citované ustanovenia hmotného práva, žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy s príslušenstvom a
zmenkovej odmeny zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami

§ 220 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

12. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto

ustanovenia neprichádza do úvahy.

13. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní

nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

14. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
žalobcu uvedenými v odvolaní.

15. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil stranám sporu
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na
to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovanú námietky voči zmenke, pretože tým porušil

princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na spravodlivý proces.

16. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto

cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa

vykonávajú dôkazy.

17. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s
nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu
ukladá aj povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním

informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne

inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

18. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaná sa v konaní
žiadnej obrany nedovolávala, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia

upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov
potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme

toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3
Nariadenia).Zčlánkov8a9Nariadeniajednoznačnevyplýva,žeajvkonaniachsnízkouhodnotousporu
je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie,
ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolacísúd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do

značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu, nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z
formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods.
2 zákona č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej
funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho

vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom
procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný
postup tak nemôže viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých
excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva
a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu
a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť

nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za
ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý

priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptovala)

a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre
také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

19. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou

hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s príslušenstvom,
zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to
považuje za potrebné, alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa

riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom.

20. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám
v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.

Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovanú tlačivom C na odpoveď. Žalovaná na doručené
tlačivo C na odpoveď nereagovala. Súd prvej inštancie v rámci úradnej činnosti pripojil z exekučného
spisu Okresného súdu Partizánske sp.zn. 4Er/154/2012 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX vrátane
všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Pred verejným vyhlásením rozsudku podľa § 115a ods. 2
O.s.p. vykonal súd prvej inštancie oznámenie o posúdení veci aj podľa predpisov o ochrane spotrebiteľa

spolu s poučením podľa § 120
ods. 4 O.s.p. Oznámenie a poučenie prevzal právny zástupca žalobcu dňa 25.04.2016. Oboznámením
zmluvy o úvere a všeobecných podmienok bez návrhu strán sporu, vykonal súd prvej inštancie skutkové
zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku.

21. Ďalej odvolací súd konštatuje, že pre verejné vyhlásenie rozsudku súdom prvej inštancie dňa
29.06.2016 boli splnené podmienky podľa § 115a ods. 2 O.s.p., v tom čase platnom a účinnom.

22. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu

bez návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala. Išlo o
prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné ho
využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvejinštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky
bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavila dňa 04.11.2010 žalovaná zmenku, na
líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup

súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá
zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

23. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s

následnýmstanoviskom spoločnéhozasadnutiaobčianskoprávnehoaobchodnéhokolégiaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností
prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či
neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu

platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

24. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať
popri vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských
štátoch Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci

vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev
(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Simmeathal II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho
súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti používať
komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa
názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym súdom

bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou
Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny súd za „všeobecný
komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu Spoločenstva.

25. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne

prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

26. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo
forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v

neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú
povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice,
pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ak

by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

27. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva ale aj z
práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide
o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok

zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon GSM)
vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluváchexoffo,neskôr(C-137/08,VBPénzügyiLízing)dokoncavyslovil,žeichmusískúmaťexoffoa(C-618/10,
Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine (t.j.
ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné

i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie
bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovanej len
„vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom

prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky
je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením
zmluvy o úvere a všeobecných podmienok súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že
tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho
procesu ani rovnosť strán sporu.

28. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo
z dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd
odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale
spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné

nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky
(spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je
jednoduchá záležitosť. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť
(posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie
s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny

dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch
obdobne, ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností
(porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

29. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej

kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy,
ktorú zmenka zabezpečuje. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov
ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých

postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§
54 ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere. Žalobca v konaní
nepochybne nepreukázal nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere.

30. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,

keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi,
nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve, ani zmenku
vystavenú žalovanou prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý

nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky
prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu
ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

31. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti

výroku o náhrade trov konania vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a
miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán
v spore rozhodol o náhrade trov konania správne podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a pokiaľ žalovanej náhradu
trov konania nepriznal, postupoval v súlade s citovaným ustanovením procesného práva platného a

účinného do 30.06.2016, pretože je nepochybné, že žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli.32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Vecná správnosť rozsudku súdu prvej inštancie predstavuje správnu aplikáciu
a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnej žalovanej z obsahu spisu trovy odvolacieho konania
nevyplývajú, odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).