Rozsudok Judgement was issued on Thursday, April 6, 2011

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 11C/10/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811200314
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kecseyová

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2011:7811200314.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Rožňave sudkyňou JUDr. Evou Kecseyovou v právnej veci navrhovateliek v 1. rade F. Q.,

nar. XX.XX.XXXX, v 2. rade P. Q., Z.. XX.XX.XXXX, v 3. rade A. Q., nar. XX.XX.XXXX a v 4. rade I. Q.,
Z.. XX.XX.XXXX, všetky bytom U. X., K. XXX, právne zastúpené JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou
so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti odporkyni Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 - 10,
Bratislava 1, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateliek v 1. až 4. rade o zaplatenie 47.657,94 EUR z a m i e t a .

Odporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľkám v 1. až 4. rade sumu 5.365,-- EUR

a to každej z nich vo výške zodpovedajúcej jej dedičskému podielu na tejto pohľadávke, nadobudnutej
v dedičskom konaní po V. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX a to v lehote do 15-tich dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

Právne nástupkyne pôvodného navrhovateľa sa domáhali náhrady škody a to titulom tak náhrady
straty na zárobku počas práceneschopnosti u pôvodného navrhovateľa, ako i sťaženia spoločenského
uplatnenia a straty na zárobku po ukončení i počas trvania práceneschopnosti.

Po úprave pôvodného návrhu a petitu návrhu súd uznesením tunajšieho súdu č. k. 5C/29/1991 - 585
zo dňa 15.12.2010 konanie na návrh navrhovateliek zastavil v časti o zaplatenie 4.854,61 EUR a to z
dôvodu späťvzatia, pretože táto čiastka bola uplatnená v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia
pôvodného navrhovateľa. V ďalšej časti bola vec vylúčená na samostatné konanie a súd konal i so
Sociálnou poisťovňou, ako účastníkom konania.

Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava I bola pripustená do konania
namiesto účastníka na strane odporkyne - správkyne konkurznej podstaty Želba, a. s., so sídlom v
Spišskej Novej Vsi, Zimná 59 a to uznesením tunajšieho súdu č. k. 5C/29/1991-516 zo dňa 01.06.2010.

Sudkyňa tunajšieho súdu, JUDr. Jarmila Dušáková, spis dňa 02.06.2010 predložila podpredsedníčke
okresného súdu s námietkou zaujatosti, pričom poukázala na to, že jej manžel je riaditeľom pobočky
Sociálnej poisťovne v Rožňave a mohli by vzniknúť pochybnosti o jej predpojatosti pri rozhodovaní vo

veci samej.

Vec bola v zmysle rozvrhu práce a inštrukcií podpredsedníčky tunajšieho súdu, cez generátor, pridelená
do senátu 11C - JUDr. Eva Kecseyová.Súd v ďalšom postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k.
4Co/161/2008-473 zo dňa 30.06.2008.

Dokazovanie doplnil písomnými dôkazmi a to tak na strane navrhovateliek, ako i na strane odporkyne -
Sociálnej poisťovne, pobočka Spišská Nová Ves. Miestna príslušnosť odporkyne bola daná posledným
sídlom pôvodného odporcu Želba, a. s., so sídlom v Spišskej Novej Vsi.

Navrhovateľky, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, svojim podaním zo dňa 31.05.2010 súdu
oznámili, že predmetom konania okrem iného je i nárok na náhradu škody, spôsobenou pracovným
úrazom alebo chorobou z povolania, pričom poukázali i na ustanovenie § 259 ods. 1 zákona
číslo 461/2003 Z. z. Podľa ich názoru je nesporné, že nároky právneho predchodcu navrhovateliek
prinajmenšom od 01.01.2001 sú nárokmi náhrady škody spôsobenej chorobou z povolania, teda pred
účinnosťou vyššie uvedeného zákona, ktorý sa vzťahoval už na náhradu škôd po 01.01.2004. Z ust.

§ 41a zákona číslo 274/1994 Z. z., ktorý bol zrušený zákonom číslo 461/2003 ods. 5 Z. z. vyplýva,
že ak pri zániku zamestnávateľa neprejdú práva a povinnosti z pracovno-právneho vzťahu na iného
zamestnávateľa, má zamestnanec uvedený v § 44b ods. 1 (pozostalý) právo na náhradu škody od
sociálnejpoisťovnevtakomrozsahu,vakombymujubolpovinnýnahradiťsámpoistenýzamestnávateľ.

Práve prihliadnuc na tieto skutočnosti bola pripustená do konania sociálna poisťovňa, ako je to uvedené
v predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia.

Sociálna poisťovňa (ďalej odporkyňa) vo svojom vyjadrení zo dňa 26.08.2010 poukázala na skutočnosť,
že podľa § 260 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce, v znení neskorších predpisov, nárok

na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia smrťou zamestnanca zaniká. Podľa ods.
2 citovaného paragrafu, ostatné peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou nezanikajú; do výšky
zodpovedajúcej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku prechádzajú mzdové nároky z
pracovného pomeru postupne priamo na jeho manžela, deti, rodičov, ak s ním žili v čase smrti v
spoločnej domácnosti; predmetom dedičstva sa stávajú ak niet týchto osôb. Samotný nárok pôvodného

navrhovateľa bol posúdený ako nárok inej škody na zdraví, než z dôvodu pracovného úrazu, alebo
choroby z povolania, t. j. iného poškodenia zdravia z práce v Hlásení iného poškodenia zdravia z práce,
vypracovaného Martinskou fakultnou nemocnicou - klinikou pracovného lekárstva a toxikológie, dňa
27.04.1992 a potom opakovane v ďalších znaleckých posudkoch, vypracovaných v priebehu súdneho
konania. Choroba z povolania, ktorá bola pôvodnému navrhovateľovi priznaná, nebola zahrnutá v

predchádzajúcej právnej úprave do zoznamu chorôb z povolania. Táto choroba z povolania bola do
zoznamu chorôb z povolania zapracovaná až zákonom číslo 461/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 01.01.2004. Keďže navrhovateľovi bola choroba, neskôr označená ako choroba z povolania, zistená
viac ako tri roky pred dňom jej zaradenia do zoznamu chorôb z povolania, nie je ju možné považovať
za chorobu z povolania podľa § 8 ods. 2 a 3 zákona číslo 461/2003 Z. z. Vzhľadom k tomu, že sa u

navrhovateľa síce jednalo o poškodenie zdravia, zisteného pred 01.01.2004, o ktorom nebolo do tohto
dňa právoplatne rozhodnuté, ale nejedná sa o chorobu z povolania v zmysle § 8 ods. 3 zákona č.
461/2003 Z. z., nie je možné uplatniť si nároky na plnenie u odporkyne titulom náhrady škody na zdraví,
spôsobenej chorobou z povolania.

K tomuto stanovisku právna zástupkyňa navrhovateliek podala vyjadrenie zo dňa 18.10.2010, v ktorom
bolo poukázané na to, že konanie, ktoré sa začalo v tejto veci ešte v roku 1991 je konaním vedeným
podľa zákona číslo 65/1965 Zb. Zákonníka práce, v znení platnom do 31.03.2002. Konanie prebieha
podľa uvedeného zákona, pretože zákon číslo 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, účinný od 01.04.2002
vo svojich prechodných ustanoveniach v § 251 ods. 1 uvádza, že nároky z pracovno-právnych vzťahov,

ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002 a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa
doterajších predpisov. Zákon o sociálnom poistení, účinný od 01.01.2004, v prechodných ustanoveniach
v § 259 ods. 1 taktiež uvádza, že v konaniach o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným
úrazom, alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 01.01.2004, o ktorých nebolo do tohto dňa
právoplatne rozhodnuté a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy náhrady škody spôsobenej pracovným

úrazom, alebo chorobou z povolania, za obdobie pred 01.01.2004, sa rozhodne podľa predpisov
účinných do 31.12.2003. Sám Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení č. k. 13Co/296/04-368
zo dňa 30.12.2004 nárok navrhovateľa posúdil od 01.01.2001 ako nárok na náhradu škody z titulu
choroby z povolania, kým do 01.01.2001 ho posúdil ako nárok na náhradu škody za iné poškodenie nazdraví. Z uvedeného podľa názoru navrhovateliek jednoznačne vyplýva, že pôvodnému navrhovateľovi
od 01.01.2001 vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej chorobou z povolania.

V ďalšom podaní navrhovateliek zo dňa 26.05.2005, ktoré bolo do spisu, v ktorom je prejednávaná
predmetná vec, založený dňa 10.12.2010, navrhovateľky prostredníctvom právnej zástupkyne uviedli
a rozpísali konkrétne, na základe čoho si uplatňujú škodu vo výške ako je uvedená v návrhu. V tomto
prehľadesúuvedenéinárokypočastrvaniapráceneschopnosti, ďalej po ukončení práceneschopnosti,
náhrada za stratu na zárobku

po skončení práceneschopnosti, náhrada za čas, keď bol pôvodnému navrhovateľovi priznaný
čiastočný invalidný dôchodok vo forme straty na zárobku a taktiež strata na zárobku po skončení
práceneschopnosti navrhovateľa v dobe od 01.07.1991 do 31.12.1991, pričom priemerný mesačný čistý
zárobokrozhodujúciprevýpočetnáhradystratynazárobkubolvalorizovanýatakurčenávýška.Takýmto
istým spôsobom pristupoval navrhovateľ k prepočtu i v ďalšom období. V závere tohto vyjadrenia,
po podrobnej analýze a prepočte období, kedy bol práceneschopný a poberal i invalidný dôchodok,

pôvodný navrhovateľ, navrhla právna zástupkyňa navrhovateliek vyniesť rozsudok, v ktorom by zaviazal
odporkyňu k úhrade straty na zárobku počas práceneschopnosti sumou 7.249,76 Sk a titulom náhrady
na strate na zárobku po skončení práceneschopnosti za dobu od 01.12.1989 do 31.12.2003 sumou
1,621.144,50 Sk. Taktiež si uplatnila i úroky z omeškania a to jednotlivo podľa sumy, ktorá podľa jej
názoru v tom čase prináležala navrhovateľovi. Ako odškodné za sťaženie spoločenského uplatnenia si

nárokovala čiastku 146.250,- Sk.

Odporkyňa vo svojom podaní zo dňa 14.12.2010 uviedla, že po dôslednom oboznámení sa s vyjadrením
právnej zástupkyne navrhovateliek, ako i s obsahom spisu má za to, že u navrhovateľa sa síce jedná o
poškodeniezdraviazistenépred01.12.1993(účinnosťvyhláškyčíslo280/1993Zb.,ktorousaustanovujú

bližšie podmienky a sadzby poistného zákonného poistenia zodpovednosti organizácie za škodu pri
pracovnom úraze a chorobe z povolania), ale nejedná sa o chorobu z povolania v zmysle § 8 ods. 3
zákona číslo 461/2003 Z. z., t. j. nie je daná hmotnoprávna podmienka v zmysle § 272 ods. 1 uvedeného
zákona pre výplatu požadovaného plnenia sociálnou poisťovňou za obdobie po 01.01.2004 a nie je
tu daná hmotnoprávna podmienka ani pre postup podľa § 272 ods. 5 a 9 uvedeného zákona. Z tohto

dôvodu nie je možné pristúpiť k plneniu vo forme úrazovej renty za obdobie po 01.01.2004.

Z podania právnej zástupkyne navrhovateliek zo dňa 10.01.2011, ktoré bolo doručené súdu v konaní
č. k. 11C/10/2011 (po zastavení konania v časti o zaplatenie 4.854,61 EUR a vylúčení ostatnej časti
veci na samostatné konanie) vyplýva, že pôvodný navrhovateľ okrem iného žiada stratu na zárobku

po skončení práceneschopnosti formou jednorázového vyplatenia rozdielu jeho mesačného príjmu od
roku 1988 až do skončenia súdneho pojednávania, pričom vyplatenie žiada vyrovnať do výšky jeho
vtedajšieho priemerného zárobku lamača. Zároveň uviedla, že nie je možné splniť povinnosť uloženú
súdom na pojednávaní dňa 15.12.2010 a to predložiť mzdové listy pôvodného navrhovateľa, keďže
tieto boli vedené pôvodným odporcom a pôvodný navrhovateľ, ako zamestnanec, mzdovými listami

nedisponoval. Presný výpočet nárokov, ktorý je uvedený v podaní zo dňa 26.05.2005 vychádzal z
hrubého mesačného zárobku, uvedeného v podaní zo dňa 06.10.1999 pôvodného navrhovateľa, ktorý
ho uviedol na základe výplatných lístkov. Zároveň poukázala na ustanovenie § 136 O.s.p., v zmysle
ktorého ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami, alebo ak ju nemožno zistiť vôbec,
určí ju súd podľa svojej úvahy. Čo sa týka dokladu preukazujúcemu z akého dôvodu a kedy došlo k

rozviazaniu pracovného pomeru s pôvodným navrhovateľom, tento doklad bol predložený súdu už dňa
06.10.1999 vo fotokópii a to k pôvodnému spisu.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 07.02.2011 uviedla, že spôsob určenia výšky náhrady škody,
ako navrhla právna zástupkyňa navrhovateliek, považuje za neprijateľný, pretože určenie výšky

škody musí vychádzať z právnych predpisov a zo Zákonníka práce, príslušných nariadení vlády a
valorizačných opatrení, ktoré presne stanovujú spôsob jej výpočtu. Správne nastavenie jednotlivých
kritérií pre výpočet je dôležité pre určenie sumy nároku do budúcna. Samotný spôsob výpočtu, ktorý
bol predložený súdu dňa 27.07.2005 právnou zástupkyňou navrhovateliek, nie je technicky správny,
pretože valorizovaný zárobok nie je redukovaný, nie je zohľadnené obdobie v čase evidencie v

nezamestnanosti, obdobie, keď bol poškodený evidovaný ako SZČO, obdobie, keď bol poškodenému
odňatý čiastočný invalidný dôchodok. Taktiež nie je zohľadnené obdobie po rozviazaní pracovného
pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny. Práve z dôvodu, že pôvodný navrhovateľ si privodil daný
stav sám, k ujme - strate na zárobku po skončení PN nedošlo zavinením zo strany zamestnávateľa.Taktiež nie je zohľadnený príjem v období, keď podnikal ako SZČO a ak mu v tomto období nárok
na SNZ nepatril, neprichádza do úvahy ani valorizácia zárobku pred vznikom škody. Je potrebné
poukázať i na skutočnosť, že od 21.12.2000 došlo u pôvodného navrhovateľa k zániku invalidity, z

dôvodu zlepšenia zdravotného stavu a v čase od 12.10.1999 do 29.10.2002 bol v evidencii uchádzačov
o zamestnanie, teda nedosahoval príjem - mzdu. Podpora v nezamestnanosti nespĺňa kritériá mzdy.
Výpočet predložený právnou zástupkyňou navrhovateliek tento stav nezohľadňuje. Od 30.10.2002 do
31.07.2003 bol pôvodný navrhovateľ zamestnaný vo firme BEJA spol. s r. o., pričom výšku dosiahnutého
zárobku preukázať nevie a odporkyňa ani takouto dôkaznou listinou nedisponuje. Všetky skutočnosti

však ovplyvňujú výpočet nároku na náhradu škody poškodeného a vzhľadom k zložitosti výpočtu, ako i
nedostatočnej podkladovej dokumentácii je potrebné, aby táto bola doplnená zo strany navrhovateliek
a tak odstránené tieto nedostatky až následne bude možné pristúpiť k reálnemu výpočtu výšky škody,
ktorú si môžu navrhovateľky v tomto konaní uplatniť.

V stanovisku zo dňa 23.02.2011 právna zástupkyňa navrhovateliek reagujúc na vyjadrenie odporkyne

uviedla, že podľa jej názoru sa jedná len o účelové konanie zo strany odporkyne, ktoré nemá žiaden
zákonný podklad pre tvrdenia v ňom obsiahnuté. Vyčíslenie výšky nárokov na náhradu škody zo dňa
26.05.2005 obsahuje presný výpočet všetkých vyčíslených nárokov na náhradu škody s poukazom na
ustanovenia zákonov, z ktorých výpočet vychádzal a ktoré boli platné v čase uplatňovaného nároku.
Vo výpočte boli zohľadnené všetky obdobia a to podľa toho, či bol pôvodný navrhovateľ zamestnaný,

práceneschopný, SZČO, poberateľom invalidného dôchodku, ako i po skončení práceneschopnosti.

Opätovne boli predložené fotokópie potvrdenia od Daňového úradu v Rožňave zo dňa 21.03.2005 ako
i mzdový list za rok 2003 od zamestnávateľa pôvodného navrhovateľa BEJA spol. s r. o., Betliar a to
právnou zástupkyňou navrhovateliek.

Odporkyňa vo vyjadrení zo dňa 17.03.2011, ktoré bolo doručené súdu dňa 21.03.2011, reagovala
opäť na stanovisko právnej zástupkyne navrhovateliek a to presným rozpisom postupu pri výpočte
nárokov, ktoré si mal uplatniť v tomto konaní pôvodný navrhovateľ. Konkrétne poukázala na to, že
nesprávny výpočet sa týka aj obdobia rokov 1997 a 1999, kedy pôvodný navrhovateľ nemal žiaden

príjem, avšak nie je preukázané zo strany navrhovateliek, z akého dôvodu tento príjem navrhovateľ
nemal a za prípadný neúspech v podnikaní v žiadnom prípade nemôže niesť zodpovednosť pôvodný
zamestnávateľ. Nesprávny je aj spôsob výpočtu straty na zárobku počas PN a po skončení PN.

Na pojednávaní dňa 24.03.2011 účastníci trvali na svojich podaniach a stanoviskách v rovnakom

rozsahu, ako na predchádzajúcom pojednávaní. Súd zároveň na tomto pojednávaní pripustil zmenu
návrhu a to tak ako bolo navrhnuté právnou zástupkyňou navrhovateliek v jej podaní zo dňa 23.02.2011,
kde žiadala, aby súd pripustil zmenu petitu v zmysle: odporca je povinný zaplatiť navrhovateľkám sumu
53.022,94 EUR a to každej z navrhovateliek vo výške zodpovedajúcej jej dedičskému podielu na tejto
pohľadávke, nadobudnutej v dedičskom konaní po V. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX a to

do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia potvrdzujúceho nadobudnutie dedičského podielu na
uvedenej pohľadávke navrhovateľkám.

Taktiež na tomto pojednávaní uviedla, že k rozviazaniu pracovnému pomeru u pôvodného
zamestnávateľa s pôvodným navrhovateľom došlo v dôsledku porušenia pracovnej disciplíny. Z akého

dôvodu došlo k rozviazaniu pracovného pomeru u ďalšieho zamestnávateľa pôvodného navrhovateľa
BEJA spol. s r. o., Betliar, vedomosti nemala. Je pravdepodobné, že sa jedná o pracovný pomer, ktorý
bol uzavretý na dobu určitú. Žiadne ďalšie doklady súdu nemala možnosť predložiť, nakoľko všetky s
ktorými disponovali, či už pôvodný navrhovateľ, alebo súčasné navrhovateľky, boli súdu predložené a
sú v spise založené.

Odporkyňa mala za to, že návrh navrhovateliek je nedôvodný, avšak i napriek tomu je ochotná pristúpiť
k prepočítaniu možnej náhrady výšky škody, ku ktorej je však potrebné mať k dispozícii i doklady, ktoré
sú v spise založené.

Následne odporkyňa predložila podrobný a konkrétny technický prepočet nároku na náhradu škody,
pričom vychádzala z dokladov, ktoré boli v spise založené a teda sa mohla len nimi riadiť. Z tohto
prepočtu vyplýva, že pôvodné pracovné zaradenie pôvodného navrhovateľa bolo Baník v podzemí a to v
čase od 22.05.1983 do 01.09.1989. V čase od 01.09.1989 do 31.11.1989 došlo k ohrozeniu u pôvodnéhonavrhovateľa chorobou z povolania a z tohto dôvodu mu prislúchal i doplatok do priemerného zárobku
zamestnávateľom v zmysle platného Zákonníka práce, v čase nároku po dobu preradenia v ohrození
choroby z povolania. Dňom 01.12.1989 došlo k preradeniu menovaného na výkon práce na povrch,

ktorú vykonával do 31.08.1994. V čase od 23.01.1991 do 30.12.1991 bol práceneschopný a v čase
od 01.12.1989 do 21.12.2000 bol čiastočným invalidným dôchodcom. Na základe znaleckého posudku
KPL, Martin bolo zistené, že došlo k inému poškodeniu zdravia a to ku dňu 20.03.1992 a dátum hlásenia
tejto skutočnosti bol 27.04.1992. V čase od 01.09.1994 do 08.10.1997 bol evidovaný ako nezamestnaný,
pričom k rozviazaniu pracovného pomeru s jeho zamestnávateľom, pôvodným odporcom, bolo hrubé

porušenie pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 195 ods. 4 zákona číslo 65/1965 Zb. v znení neskorších
predpisov. V čase od 09.10.1997 do 11.10.1999 bol samostatne zárobkovo činnou osobou a následne v
časeod12.10.1999do29.10.2002bolopäťvevidenciinezamestnaných-uchádzačovozamestnaniena
úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Dňa 30.10.2002 sa zamestnal u firmy BEJA spol. s r. o., Betliar a
to do 31.07.2003 a od 01.08.2003 do 30.08.2005 bol evidovaný opäť ako nezamestnaný, na príslušnom
orgáne. Rozhodným obdobím pred vznikom škody, teda preradením na povrch v roku 1988, bol jeho

hrubý zárobok 6.399,- Sk a čistý zárobok bol 5.723,- Sk. Stratu na zárobku počas PN za obdobie jún
1989 až august 1989 nie je možné vyhodnotiť, nakoľko nie sú k dispozícii relevantné doklady pre tento
výpočet, teda nie je preukázaná súvislosť medzi práceneschopnosťou následkom choroby z povolania.

Strata na zárobku po skončení práceneschopnosti od 01.12.1989 do 30.06.1991 nie je v zmysle § 195

ods. 1 a 2 zákona číslo 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov správna a taktiež ani v čase od
02.12.1990 do 30.06.1991. Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN v čase od 01.07.1991 do
31.12.1991 taktiež správna nie je, nakoľko valorizácia patrí podľa zákona číslo 297/1991 Z. z. o úprave
náhradyzastratunazárobkuposkončeníPNvzniknutejpracovnýmúrazomalebochorobouzpovolania.
Ak nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol po 31.12.1988, úprava sa uskutoční až za najbližšie

časové obdobie uvedené v písm. b) až g), nasledujúce po období, v ktorom nárok vznikol. Valorizácia
v roku 1991 bola v roku 1990 - 5 % za rok, za prvý polrok v roku 1991 - 5 % za prvý polrok, pričom sa
valorizuje vždy rozhodný priemerný zárobok pred vznikom škody. Predpoklad valorizácie je, že nárok
trvá. Valorizovaný zárobok je potrebné limitovať, pričom limit po 01.01.1989 bol 3.000,- Sk a 75 % zo
sumy, ktorá 3.000,- Sk prevyšovala.

Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN od 01.07.1991 do 31.12.1991 a tiež za rok 1992, ako i za
rok 1993 nie je správna, pretože navrhovateľ pri uplatnení tohto nároku nezohľadnil príslušné percentá
valorizácie, ktoré sa zvyšujú vždy podľa priemerného zárobku rozhodného pre výpočet náhrady, teda
priemerný zárobok pred vznikom škody. Nie je možné valorizovať už valorizovaný priemerný zárobok v

predchádzajúcichobdobiach.Zákončíslo1/1992Zb.v§17ods.1meníurčovaniepriemernéhozárobku.
Za zárobok pred vznikom škody sa považuje zárobok hrubý, valorizovaný, limitovaný podľa príslušných
predpisov. S účinnosťou od 26.11.1993 sa podľa článku I bod 3 zákona NR SR č. 275/1993 Z. z. v §
195 ods. 2 Zákonníka práce suma 3.000,- Sk nahradila sumou 5.700,- Sk. O tieto percentá valorizácie
sa zvyšuje vždy priemerný zárobok rozhodný pre výpočet náhrady, t. j. priemerný zárobok pred vznikom

škody. Nie je možné valorizovať už valorizovaný priemerný zárobok v predchádzajúcich obdobiach.

Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN za obdobie od 01.01.1994 do 30.09.1994 - jej výška a
výpočet opäť nie je správny, ako i za obdobie od 01.09.1994 do 08.10.1997. Opätovne valorizovaný
zárobok v podaní nie je limitovaný v zmysle citovaného zákona a § 195 ods. 2 Zákonníka práce.

Od 01.09.1994 došlo k ukončeniu pracovného pomeru pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny podľa
§ 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce a zamestnávateľ zabezpečil pracovné zaradenie pôvodného
navrhovateľatak,abypopôvodnezistenejchorobezpovolaniamalpracovnépodmienkyzodpovedajúce
jeho zdravotnému stavu. Takýmto spôsobom sám pôvodný navrhovateľ si svojim konaním spôsobil stav,

keď bol evidovaný nezamestnaný a nemal príjem z pracovnej činnosti. Z tohto dôvodu mu za obdobie,
ako je vyššie uvedené, strata na zárobku nepatrí. Tento stav si totiž pôvodný navrhovateľ privodil svojim
konaním sám.

Valorizáciatedamohlabyťuplatnenálenzaobdobierokov1994až2003.Vroku1994tátopredstavovala

96 %, v roku 1995 predstavovala 111,20 %, v roku 1996 predstavovala 124,5 %, pričom v tomto
roku bol sám navrhovateľ istý čas samostatne zárobkovo činnou osobou a nakoľko za neúspech v
podnikaní pôvodný zamestnávateľ, v dôsledku choroby z povolania, nemôže niesť zodpovednosť, keďže
ani nebolo v priebehu konania preukázané, že práve v dôsledku jeho ochorenia ďalej nemohol v tejtočinnosti - SZČO pokračovať, mu nárok na stratu na zárobku nemohol vzniknúť. Aj z výpisu z Daňového
úradu v Rožňave vyplýva, že v roku 1997 navrhovateľ podľa § 7 zákona číslo 286/1992 Zb. vykazoval
stratu, v roku 1998 vykazoval ČZD 31.025,- Sk a v roku 1999 vykazoval opäť stratu.

V roku 1997 pôvodnému navrhovateľovi nevznikol nárok po skončení PN na stratu na zárobku, pretože
nebol preukázaný jeho neúspech v podnikaní dôvodmi, na ktoré by mala vplyv jeho choroba z povolania
a samotný pôvodný zamestnávateľ nemôže zodpovedať za neúspech v podnikaní a situáciu na trhu
práce.

Valorizácia za rok 1997 bola vo výške 137,6 %. Výpočet straty na zárobku po skončení PN v roku 1998
vychádzal z čistého základu dane v sume 31.025,- Sk a jeho príjem mesačne teda bol 2.586,- Sk. Pri
výpočte straty na zárobku po skončení PN je nutné vychádzať v tomto období zo sumy minimálnej mzdy
v danom období, t. j. 3.000,- Sk, ktorú, ak by bol zamestnaný, musel dosiahnuť.

Valorizácia za rok 1998 bola vo výške 147,2 %. Strata na zárobku po skončení PN za rok 1999
(11.10.1999 došlo k ukončeniu činnosti SZČO) a opätovne nebol preukázaný dôvod neúspechu v
podnikaní, na ktoré by mala mať vplyv jeho choroba z povolania a pôvodný zamestnávateľ nemohol
zodpovedať za neúspech v podnikaní.

Čo sa týka náhrady za stratu na zárobku v čase od 12.10.1999 do 29.10.2002, tento výpočet nie je
správny z dôvodu, že navrhovateľ bol v evidencii nezamestnaných na príslušnom úrade a podpora
v nezamestnanosti sa nepovažuje za príjem z pracovnej činnosti, ako to vyplýva z ust. § 195 ods. 1
Zákonníka práce.

Valorizácia za rok 1999 bola vo výške 154,4 %, avšak od 21.12.2000 došlo k zániku čiastočného
invalidného dôchodku, z dôvodu zlepšenia zdravotného stavu.

Strata na zárobku po skončení PN za obdobie od 01.01.2001 do 30.06.2001 nevzniká.

Výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení PN za obdobie od 01.07.2001 do 31.03.2002
je ošetrený valorizáciou vo výške 160,9 %, pričom hrubým zárobkom pred vznikom škody bola
čiastka 6.399,- Sk, ktorá po valorizácii predstavovala čiastku 16.695,- Sk. Po redukcii zárobku výška
redukovaného zárobku predstavuje čiastku 13.946,- Sk. Strata na zárobku po skončení PN za obdobie
od 01.07.2001 do 31.12.2001 nevznikla.

Náhrada za stratu na zárobku po skončení PN od 01.01.2002 do 31.03.2002 vychádzala z valorizácie
za rok 2001 vo výške 160,9 %, avšak taktiež za obdobie po skončení PN od 01.01.2002 do 31.03.2002
nevznikla strata na zárobku. Dňom 01.04.2002 nadobudol účinnosť zákon číslo 311/2002 Z. z., ktorý
v § 201 upravil spôsob výpočtu straty na zárobku po skončení PN. V dôsledku tejto zmeny strata na

zárobku za obdobie od 01.04.2002 do 30.06.2002 nevznikla. Výška valorizácie bola stanovená
169,10 %. Prepočet alikvotnej
čiastky zárobku pred vznikom škody - pracovný pomer od 30.10.2002 u BEJA spol. s r. o., Betliar, ďalej
zárobokpredvznikomškodyvovýške1.498,-Skadosiahnutýhrubýzárobok522,-Sk.Stratanazárobku
po skončení PN za obdobie od 30.10.2002 do 31.12.2002 predstavuje čiastku 23.416,- Sk a strata na

zárobku v čase od 01.01.2003 do 31.07.2003 sumu 79.135,- Sk.

Valorizáciazarok2003bola178,4%,pričomhrubýzárobokpredvznikomškody6.399,-Sk,valorizovaný
o 178,4 % bol 17.815,- Sk. Nakoľko je predpoklad, že pôvodný navrhovateľ, vzhľadom na svoj zdravotný
stav, by bol aj naďalej zamestnaný v BEJA spol. s r. o., Betliar, jeho strata na zárobku po skončení PN

by bola 59.075,- Sk.

Po celkovom prepočte uplatnenia nárokov, ktoré sú v súlade s platnými právnymi predpismi v tom ktorom
čase, predstavuje strata na zárobku po skončení PN za obdobie od 01.08.2003 do 31.12.2003 sumu
59.075,- Sk, po skončení PN za obdobie od 30.10.2002 do 31.12.2002 sumu 52.416,- Sk, za obdobie od

01.01.2003 do 31.07.2003 sumu 79.135,- Sk a po skončení PN za obdobie od 01.08.2003 do 31.12.2003
sumu 59.075,- Sk, teda 161.626,- Sk = 5 365,-- EUR.Súd predmetný právny vzťah v súlade s názorom Krajského súdu v Košiciach, posúdil i v zmysle
predložených dôkazov v súlade s nižšie uvedenými ustanoveniami v tom ktorom čase platných
predpisov.

Podľa ust. § 46 ods 1 písm. f) zákona číslo 65/1965 Zb., v znení neskorších predpisov, ak sú u
zamestnanca dané dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite zrušiť pracovný pomer,
alebo pre závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre sústavné menej závažné porušovanie pracovnej
disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v dobe posledných šiestich mesiacov v súvislosti

s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

Podľa ust. § 195 ods. 1 zákona číslo 65/1965 Zb., v znení neskorších predpisov, náhrada za stratu na
zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa po dobu
12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku poskytne zamestnancovi v takej výške, aby spolu
s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného

invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala
jehopriemernémuzárobkupredvznikomškody.Pritomsaneprihliadanazvýšenieinvalidnéhodôchodku
pre bezvládnosť, na zníženie tohto dôchodku podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, na
zvýšenie priznaných dôchodkov podľa týchto predpisov ani na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol
zvýšeným pracovným úsilím.

Podľa ust. § 195 ods. 2 uvedeného zákona, po uplynutí doby uvedenej v predchádzajúcom odseku
náhrada za stratu na zárobku spolu so zárobkom postihnutého zamestnanca s prípadným dôchodkom
uvedeným v predchádzajúcom odseku nesmie presiahnuť sumu 5 700 Sk mesačne; pritom sa
neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. U zamestnancov,

ktorých priemerný zárobok pred vznikom škody bol vyšší ako 5.700 Sk, sa táto suma zvyšuje o 75 %
rozdielu medzi týmto zárobkom a sumou 5 700 Sk. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená
úmyselne alebo výhradne porušením právnych alebo ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci, pokiaľ ich neporušil postihnutý zamestnanec. Z dôvodov hodných osobitného
zreteľa môže súd rozhodnúť, že toto obmedzenie neplatí tiež vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou

nedbanlivosťou, pokiaľ sa jej nedopustil postihnutý zamestnanec.

Podľa ust. § 195 ods. 3 uvedeného zákona, náhrada za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti prislúcha zamestnancovi aj pri práceneschopnosti z iného dôvodu, než je pôvodný
pracovný úraz alebo choroba z povolania. Pritom sa za zárobok po pracovnom úraze alebo po zistení

choroby z povolania považuje zárobok, z ktorého sa určí výška nemocenského.

Podľa ust. § 195 ods. 4 uvedeného zákona, zamestnancovi, ktorý bez vážnych dôvodov odmietne
nastúpiť prácu, ktorá mu bola zabezpečená, prislúcha náhrada za stratu na zárobku podľa
predchádzajúcich odsekov iba vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody

spôsobenej zamestnancovi úrazom alebo chorobou z povolania a priemerným zárobkom, ktorý mohol
dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola zabezpečená. Zamestnávateľ zamestnancovi neuhradí škodu do
výšky sumy, ktorú si bez vážnych dôvodov opomenul zarobiť.

Podľa ust. § 260 ods. 1 zákona číslo 65/1965 Zb., v znení neskorších predpisov, nárok na náhradu za

bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia smrťou zamestnanca zaniká.

Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona číslo 297/1991 Zb., náhrada za stratu na zárobku prislúchajúca
podľa Zákonníka práce, prípadne podľa prvších predpisov 1) pracovníkom po skončení pracovnej
neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania sa vzhľadom na zmeny, ktoré

nastali vo vývoji mzdovej úrovne, upravuje tak, že sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto
náhrady zvyšuje o takto určené percentá:
a) 2% za každý kalendárny rok nasledujúci po vzniku nároku na túto náhradu do 31. decembra 1989,
b) 5% za kalendárny rok 1990,
c) 5% za prvý polrok 1991.

Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona číslo 1/1992 Zb., priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje
zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby
odpracovanej v rozhodnom období.Podľa ust. Čl. 1 bod 3 zákona číslo 275/1993 Z. z., v § 195 ods. 2 sa suma "3 000 Kčs" v celom znení
nahrádza sumou "5 700 Sk".

Podľa ust. § 41a ods. 1 zákona číslo 274/1994 Z. z., ak Sociálnej poisťovni vykonávaním poistenia
zodpovednosti za škodu vznikne majetková ujma, má právo na úhradu majetkovej ujmy zo štátneho
rozpočtu.

Podľa ust. § 41a ods. 2 uvedeného zákona, majetková ujma je záporný rozdiel medzi kalkulovanými
nákladmi na poistné plnenia a skutočnými nákladmi na vyplatené poistné
plnenia zo zodpovednosti za škodu vykázané Sociálnou poisťovňou k 31. decembru kalendárneho roka.

Podľa ust. § 41a ods. 3 uvedeného zákona, Sociálna poisťovňa je povinná oznámiť výsledky
hospodárenia vykonávania poistenia zodpovednosti za škodu za predchádzajúci kalendárny rok

Ministerstvu financií Slovenskej republiky v rámci účtovnej závierky. Ministerstvo financií Slovenskej
republiky uhradí vykázanú majetkovú ujmu za predchádzajúci kalendárny rok najneskôr do 30. júna
nasledujúceho kalendárneho roka.

Podľa ust. § 41a ods. 4 uvedeného zákona, účtovnú evidenciu o poistení zodpovednosti za škodu vedie

Sociálna poisťovňa oddelene od ostatných činností.

Podľa ust. § 41a ods. 5 uvedeného zákona, ak pri zániku zamestnávateľa neprejdú práva a povinnosti
z pracovnoprávneho vzťahu na iného zamestnávateľa, má zamestnanec uvedený v § 44b ods. 1
(pozostalý) právo na náhradu škody od Sociálnej poisťovne v takom rozsahu, v akom by mu ju bol

povinný nahradiť sám poistený zamestnávateľ.

Podľa ust. § 251 ods. 1 zákona číslo 311/2001 Z. z., ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj
pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré
z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa ust. § 8 ods. 2 zákona číslo 461/2003 Z. z., choroba z povolania podľa tohto zákona je choroba
uznaná príslušným zdravotníckym zariadením, zaradená do zoznamu chorôb z povolania uvedeného v
prílohe č. 1, ak vznikla za podmienok uvedených v tejto prílohe
a) zamestnancovi zamestnávateľa podľa § 16 pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo

v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh,
b) fyzickej osobe uvedenej v § 17 ods. 2 pri činnostiach uvedených v tomto ustanovení alebo v priamej
súvislosti s týmito činnosťami.

Podľa ust. § 8 ods. 3 zákona číslo 461/2003 Z. z., choroba z povolania je aj choroba, ktorá bola zistená

pred jej zaradením do zoznamu chorôb z povolania, najviac tri roky pred dňom jej zaradenia do tohto
zoznamu.

Podľa ust. § 259 ods. 1 zákona číslo 461/2003 Z. z., v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu
z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu

jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou
z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu
(ďalej len "peňažná náhrada") a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom
2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy
dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory

v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody,
peňažnejnáhradealebopodporevnezamestnanostiužboloprávoplatnerozhodnuté,sarozhodnepodľa
predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.

Podľa ust. § 272 ods. 1 uvedeného zákona, Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od

zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom
úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý
mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002
vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.Podľa ust. § 272 ods. 5 uvedeného zákona, v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na

dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. decembra 2003, sa po tomto dni rozhodne za
obdobie do 31. decembra 2003 podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a za obdobie po 31.
decembri 2003 ako o úrazovej rente podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o týchto náhradách, na
ktoré vznikol nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po 31.
decembri 2003.

Podľa ust. § 272 ods. 9 uvedeného zákona, v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na
dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 (§ 272 ods. 5), sa po tomto dni rozhodne
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Táto náhrada za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na

dôchodku, ak nárok na ich výplatu trval aj po 31. decembri 2003, sa považujú od 1. januára 2004 za
úrazovú rentu a poskytujú sa v sume, v akej patrili k 31. decembru 2003 po zvýšení podľa tohto zákona.
Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 rovnako.

Na základe doplneného dokazovania má súd za to, že právni nástupcovia navrhovateľa súdu

nepreukázali dostatočne nárok a dôvody, o ktoré opieral tento svoj nárok, keďže nebolo jednoznačne
preukázané, z akého dôvodu došlo k ukončeniu pracovného pomeru u firmy BEJA, spol. s r. o., Betliar
(ako samy navrhovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne poukázali na to, že nemajú presnú
vedomosť o skutočnostiach, za akých okolností došlo k ukončeniu tohto pracovného pomeru), ďalej
z akého dôvodu nebolo možné po zrušení pracovného pomeru s pôvodným zamestnávateľom, ako

i po odňatí čiastočného invalidného dôchodku sa opätovne zamestnať, prípadne i na vhodnejšom a
možno aj lepšie platenom pracovisku. Práve sám pôvodný odporca poukázal na to, čo napokon nebolo
v priebehu konania ani spochybnené, že v dôsledku uznania choroby z povolania bol navrhovateľ
preradený na inú prácu, zodpovedajúcu jeho zdravotnému stavu. Keďže však pracovnú disciplínu
hrubým spôsobom porušil, bolo potrebné a nutné s ním rozviazať pracovný pomer, teda k rozviazaniu

pracovnéhopomerunedošlovdôsledkuzistenejchorobyzpovolania,alevdôsledkuinýchsubjektívnych
dôvodov a skutočností, na strane pôvodného navrhovateľa.

Vzhľadom k tomu, že v priebehu konania došlo k úmrtiu pôvodného navrhovateľa, nebolo možné v
zmysle vyššie uvedených ustanovení Zákonníka práce, ako i zákona o sociálnom poistení, priznať mu

ujmu, čo sa týka spoločenského uplatnenia a preto sám navrhovateľ, resp. jeho dedičky, si tento nárok
uplatňovať už nemohli a nárok v tejto časti i bol vzatý späť.
Čo sa týka náhrady straty na zárobku, tieto boli vypočítané na základe predložených listinných dôkazov,
zohľadňujúc všetky skutočnosti (preradenie na iné pracovisko, evidencia na úrade práce, sociálnych
vecí a rodiny, jeho zamestnanecký pomer u firmy BEJA, spol. s r. o., Betliar, taktiež jeho podnikateľská

činnosť ako SZČO) má súd za to, že navrhovateľ v tomto spore, i napriek rozsiahlemu dokazovaniu,
ktoré bolo prevedené i znaleckými posudkami a napokon vo veci samej bolo už aj rozhodnuté, dôkazné
bremeno neuniesol. V priebehu konania, v čase od posledného zrušujúceho rozhodnutia vo veci samej,
žiadne ďalšie dôkazy predložené neboli a po pripustení vstupu odporkyne do tohto konania (v dôsledku
zániku pôvodného zamestnávateľa odporcu), bol vykonaný podrobný prepočet, čo sa týka zákonných

nárokov pôvodného navrhovateľa, ktoré samozrejme prechádzajú sukcesívne na jeho dedičky a preto
nebolo možné priznať týmto nástupkyniam čiastku, aká bola uplatnená v pôvodnom konaní, resp. po
úprave petitu ešte v predchádzajúcom konaní.

Súd mal a musel zohľadniť i skutočnosť, že k rozviazaniu pracovného pomeru u pôvodného

zamestnávateľa došlo v dôsledku hrubého porušenia pracovnej disciplíny zo strany pôvodného
navrhovateľa a nie v dôsledku následkov choroby z povolania, ktorá však bola jednoznačne stanovená
a určená.

Súd mal za povinnosť previesť i prepočet samotnej náhrady škody, spočívajúcej v náhrade straty na

zárobku, ktorú aj vykonal a v danom prípade, po zohľadnení predložených dôkazov, sa stotožnil s
názorom právneho nástupcu odporcu, keďže iné doklady súd k dispozícii nemal. Prepočet, ktorý bol
vykonaný právnou zástupkyňou navrhovateliek nezodpovedal všetkým skutočnostiam, ktoré je nutné apotrebné zohľadniť pri vykonaní prepočtu a preto v celom rozsahu tento nárok priznať nemohol a ani
nemal na to právny a zákonný podklad.

Z uvedeného dôvodu súd priznal právnym nástupkyniam navrhovateľa čiastku vo výške 5.365,-- EUR
a v časti uplatnenia si nároku vo výške 47.657,94 EUR tento návrh zamietol. V tejto časti má súd za
to, že nebolo dostatočným spôsobom preukázané, akým spôsobom dospeli navrhovateľky k tomuto
prepočtu a to i napriek tomu, že právna zástupkyňa navrhovateliek poukazovala na prepočet, ktorý bol
súdu predložený ešte v predchádzajúcom konaní, t. j. pred zastavením konania v časti týkajúcej sa

spoločenského uplatnenia a teda nemohol a nemal dôvod spochybňovať prepočet odporkyne, ktorý je
totožný s prepočtom samotného súdu tak, ako je to rozpísané v samotnom odôvodnení tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak mal účastník vo
veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov
nemá na náhradu trov právo.

Súd má za to, že v tomto konaní preukázateľne navrhovateľky úspech nemali a zohľadnil i tú skutočnosť,
že k zastaveniu konania v časti o zaplatenie 4.854,61 EUR došlo na základe späťvzatia návrhu
navrhovateľkami a ich úspech v pomere k pôvodnej čiastke, ktorá bola žalovaná, je nepatrná, nakoľko
odporkyňa bola zaviazaná uhradiť navrhovateľkám v 1. až 4. rade sumu 5.365,-- EUR a to každej z nich

vo výške zodpovedajúcej jej dedičskému podielu na tejto pohľadávke.

Odporkyňa si náhradu trov v konaní neuplatnila a z toho dôvodu súd nerozhodoval ani o trovách, ktoré
by jej mohli prináležať v dôsledku jej úspešnosti v konaní a to v pomere k úspechu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie cestou tunajšieho súdu, na Krajský súd v Košiciach,
do 15 dní od jeho doručenia, v 3. vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p., odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že po a/ v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1, b/ konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.).