Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 15, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/267/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014202105
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014202105.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov

senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: cda consulting
group, s.r.o., IČO: 44927118, Šoltésovej 2, Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária Andrea
Havelková, s.r.o., IČO: 36854958, D. Dlabača 2748/28, Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy,
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, za účasti: Meso
Žilina, Námestie obetí komunizmu 1, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
23336/2014/B624-SV/76527/Ka zo dňa 11.12.2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 23336/2014/B624-SV/76527/Ka zo dňa

11.12.2014 ako aj rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky č. OÚ-ZA-
OVBP/V/2014/00572/004 zo dňa 14.07.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. a
vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom náhradu trov konania vo výške 70 € za súdny poplatok a vo výške
766,47 € za právne zastúpenie na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Rozhodnutie preskúmavané súdom na základe žaloby

Žalobou napadnutým rozhodnutím č. XXXX/XXXX/BXXX-SV/XXXXX/Ka zo dňa 11.02.2014 žalovaný
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru výstavby a bytovej
politiky č. OU-ZA-U zo dňa 14.07.2014, ktorým v konaní o návrhu Mesta Žilina na základe výsledkov
vyvlastňovacieho konania rozhodol tak, že podľa § 108 a nasl. zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v spojení s § 17a a § 24e zák.
č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov vo verejnom

záujme vyvlastnil v prospech navrhovateľa vyvlastnenia vlastnícke právo k pozemku parc. č. KN-C
XXXX/X, druh pozemku ostatné plochy o výmere 521 m2, ktorá bola odčlenená od parcely č. KN -C
XXXX/X, druh pozemku ostatné plochy o pôvodnej výmere 1433 m2 evidovanej na LV č. XXXX, ktorý
bol dodatočne rozčlenený geometrickým plánom č. XXX/XXXX na parc. č. KN-C XXXX/X o výmere
257 m2 a na parcele č. XXXX/X o výmere 131 m2 a na parc. č. KN-C XXXX/X o výmere 133 m2, v
k.ú. Žilina pre účely majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov nachádzajúcich sa pod existujúcimi
chodníkmi a spevnenými plochami, ktoré sú súčasťou miestnej komunikácie vo vlastníctve Mesta Žilina.

Finančnú náhradu za vyvlastnenie vlastníckeho práva k uvedenému pozemku prvostupňový správny
orgán určil podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona na základe znaleckého posudku č. 2014-003 zo dňa
10.01.2014 vypracovaného podľa Vyhlášky MSSR č. 492/2004 Z.z. Ing. M. Derkitsom, O. XXX/XX, J.,
znalcom z odboru stavebníctvo, odhad hodnoty nehnuteľnosti, pozemné stavby. Nevyhnutnosť rozsahuvyvlastnenia správny orgán posudzoval podľa geometrického plánu č. XX/XXXX zo dňa 25.11.2013,
úradne overeného Okresným úradom Žilina dňa 04.12.2013 pod č. XXXX/XXXX a doplňujúceho
geometrického plánu č. XXX/XXXX zo dňa 02.06.2014, úradne overeného Okresným úradom Žilina dňa

04.06.2014 pod č. XXXX/XXXX vyhotoveného geodetom T.. M. I. - W. J., , A. C. XX, Žilina. Podľa vyššie
uvedeného znaleckého posudku č. XXXX-XXX bola určená výška náhrady na 115,46 eur/ m2, celková
náhrada predstavovala sumu 60.154,66 eur.

II.
Žaloba

Žalobca považoval rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie za
nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

Absencia účelu vyvlastnenia

Žalobca namietal absenciu účelu vyvlastnenia poukazujúc na § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona
a § 24e cestného zákona. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí opakoval rovnako ako prvostupňový
správny orgán, že vyvlastnenie bolo vykonané podľa vyššie uvádzaných ustanovení zákona, avšak pri

vyvlastňovaných pozemkoch nie je daný ani jeden z účelov vyvlastnenia podľa uvedených predpisov.
Žalobca poukázal na to, že navrhovateľ vyvlastnenia navrhol vyvlastniť predmetné pozemky len na účel
podľa § 24e cestného zákona a ďalší účel vyvlastnenia podľa § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona
doplnil svojvoľne prvostupňový správny orgán v oznámení o začatí vyvlastňovacieho konania.

Pokiaľ ide o účel vyvlastnenia, žalobca poukázal na to, že účel vyvlastnenia by bol v zmysle právnych
predpisov vyššie uvedených daný len za kumulatívneho splnenia nasledovných podmienok:
-existencia miestnych komunikácií,
- pozemky pod nimi majetkovo nevysporiadané
- a pozemky nie sú vo vlastníctve obce.

Pri vyvlastňovaných pozemkoch bola však splnená len jedna z vyššie uvedených podmienok, a to
skutočnosť, že vyvlastňované podmienky neboli vo vlastníctve navrhovateľa vyvlastnenia. Uvedená
situáciavšaknenastalazdôvoduneprehľadneevidovanýchprávnychvzťahovkpozemkom,alevdanom
prípade bola výsledkom dobrovoľného, slobodného a vážneho prejavu vôle samotného navrhovateľa
vyvlastnenia, ktorý ešte v roku 2004 previedol vlastnícke právo k predmetnému pozemku vrátane jeho

príslušenstva a súčasti na spoločnosť AUPARK II, spol. s r.o..

Podľa žalobcu nebola splnená podmienka, že pozemky neboli majetkovoprávne vysporiadané, pretože
predmetný pozemok (parc. č. KN -C XXXX/X, k.ú. Žilina), z ktorého boli odčlenené vyvlastňované
pozemky je majetkovoprávne vysporiadaný, vlastní ho žalobca. Podľa žalobcu zákonodarca mal pod

uvedeným pojmom na mysli majetkovoprávne vysporiadanie vlastníckych práv výlučne k pozemku, t.j.
výlučne medzi vlastníkmi, či oprávnenými držiteľmi pozemku. Toto tvrdenie je podporené aj samotnou
dôvodovou správou k zákonu č. 368/2013 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 135/1961 Zb. o
pozemných komunikáciách, ktorým bolo do cestného zákona doplnené vyššie uvedené ustanovenie
§ 24e. Podľa anotácie dôvodovej správy bolo účelom tohto zákona zefektívniť a zjednodušiť proces

majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov pod pozemnými komunikáciami, ktorý je vzhľadom na
rozdrobenosť pozemkov na Slovensku veľmi zdĺhavý. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že podľa
tohto zákonného ustanovenia možno vyvlastňovať len pozemky, ku ktorým vzhľadom na množstvo
vlastníkov,čiinýchoprávnenýchdržiteľovniejemožnéusporiadanievzťahovmedzivlastníkmipozemnej
komunikácie a vlastníkmi pozemkov pod ňou dohodou, či inak, a teda je následne za takéhoto stavu

- rozdrobenosti pozemkov, potrebné umožniť vlastníkovi stavby vec vyriešiť vyvlastnením. Pokiaľ
zákonodarca výslovne uviedol dôvod, pre ktorý pozemok nie je vo vlastníctve obce, nemal v úmysle
tým duplikovať skutočnosť, že sa jedná o pozemok, ktorý nie je vo vlastníctve obce, na rozdiel od
miestnej komunikácie na ňom nachádzajúcej sa, ale chcel vyjadriť, že sa jedná o pozemok, ku ktorému
nie sú medzi vlastníkmi, či oprávnenými držiteľmi navzájom vysporiadané majetkové vzťahy a z tohto

dôvodu nie je tento pozemok vlastníctvom obce. Vyvlastňované pozemky však nie sú rozdrobené,
vlastnícke vzťahy k nim sú majetkovoprávne vysporiadané, nakoľko vyvlastňované pozemky vznikli
odčlenením od jedného pozemku vedeného v katastri nehnuteľností pod jedným parcelným číslom a
majú jedného jediného vlastníka. Za tejto situácie nemožno hovoriť, že sa jedná o pozemky rozdrobené,či majetkovoprávne nevysporiadané, a teda nebola splnená zákonom predpokladaná podmienka pre
ich vyvlastnenie.

Žalobca namietal, že navrhovateľ vyvlastnenia nepreukázal, že na vyvlastňovaných pozemkoch sú
miestne komunikácie. Žalobca poukázal na § 118 ods. 1, § 119 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a tiež
na § 4b ods. 1 cestného zákona. Zároveň poukázal na rozhodnutie NSČR sp. zn. 22Cdo1121/2008 zo
dňa 16.07.2008, rozhodnutie NSSR sp. zn. 30Cdo 821/2005 zo dňa 19.07.2005 a rozhodnutie NSČR
sp. zn. 22Cdo 52/2002 zo dňa 31.01.2002. Tvrdil, že v danom prípade sa nejedná o chodníky, ale

len o asfaltové plochy na pozemku a spevnené plochy, ktoré sú na vyvlastňovaných pozemkoch a sú
súčasťou predmetných pozemkov, a teda sú výlučným vlastníctvom žalobcu. V dôsledku uvedeného
nemôžu byť zároveň vlastníctvom mesta Žilina ako navrhovateľa vyvlastnenia, a teda nemôže ísť o
miestne komunikácie, nakoľko nespĺňajú zákonné podmienky podľa § 4b ods. 1 cestného zákona.
Ak by tieto plochy mali mať rozdielny právny režim ako pozemok, na ktorom sa nachádzajú, t.j. ak
by tieto mali byť vo vlastníctve navrhovateľa vyvlastnenia, hoc pozemky pod nimi sú vo vlastníctve

žalobcu, muselo by ísť o také stavby, s ktorými by bolo možné nakladať bez toho, aby sa muselo
súčasne nakladať s pozemkom, na ktorom sú stavby umiestnené. Navrhovateľ vyvlastnenia by musel
teda preukázať, že sa jedná o stavby v zmysle predpisov občianskeho práva, aby bolo možné s nimi
nakladať nezávisle na pozemku pod nimi. Pojem stavba s týmto účelom teda nemožno vykladať podľa
stavebných predpisov, či predpisov správneho práva a STN, ako to urobil navrhovateľ vyvlastnenia v

doplnení svojho návrhu na vyvlastnenie, nakoľko tieto chápu stavbu dynamicky, ako činnosť smerujúcu
k uskutočneniu diela, pričom na účely občianskeho práva je pojem stavba potrebné vykladať staticky,
ako výsledok určitej stavebnej činnosti, ktorý je spôsobilý byť predmetom občiansko-právnych vzťahov.
Žalovaný nepochopiteľne vychádzal pri rozhodovaní z nesprávneho právneho názoru prezentovaného
samotnýmnavrhovateľomvyvlastnenia,žespevnenéplochyachodníkynavyvlastňovanýchpozemkoch

sú samostatnými vecami, t.j. že spĺňajú podmienky podľa § 119 OZ, pre označenie za stavbu v
občiansko-právnom zmysle. I keď sa žalovaný vo svojom rozhodnutí tejto problematike v podstate
nevenuje, žalobca vyvodil takýto záver z toho, že v rozhodnutí sa poukazuje na existenciu Pasportizácie
nepremenných parametrov, Záverečná správa z januára 2009, ktorá je podľa názoru žalovaného
dôkazom toho, že na vyvlastňovaných pozemkoch sú stavby - miestne komunikácie. Vzhľadom na

jestvujúce množstvo rozhodnutí všeobecných súdov (žalobca ich príkladmo vymenoval vo svojej žalobe)
k tejto problematike nepovažoval takýto názor za právne správny. Predmetná pasportizácia nie je
dôkazom existencie stavieb - miestnych komunikácií, nakoľko táto neeviduje miestne komunikácie na
konkrétnychpozemkochsoznačenímparcelnéhočíslaazároveňjezroku2009,t.j.niezčasu,kedybolo
vydané napadnuté rozhodnutie, a teda v súčasnosti nie je zrejmé, či stav v nej zachytený zodpovedá

stavu miestnych komunikácií v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Už vôbec sa nemožno stotožniť
s tým, že táto pasportizácia nahrádza sieť miestnych komunikácií, keďže táto nevychádza z údajov
katastra nehnuteľností a zjavne ani zo skutočného stavu veci, keďže na vyvlastňovaných pozemkoch
miestne komunikácie ani ich súčasti nie sú. Predmetná pasportizácia, záverečná správa je z roku 2009,
pričom ňou nemožno zahrnúť medzi miestne komunikácie majetok tretích osôb, t.j. chodníky a spevnené

plochy, ktoré nie sú majetkom mesta Žilina, nakoľko sú tieto súčasťou pozemku parc. č. KN - C XXXX/X,
ktorý navrhovateľ vyvlastnenia nevlastní a ktoré sú súčasťou pozemku, ktorý v minulosti samotné mesto
Žilina previedlo na tretiu osobu. Touto pasportizáciou taktiež nemožno meniť účinky už uzavretej platnej
a účinnej zmluvy zo dňa 19.01.2004.

Pokiaľ navrhovateľ vyvlastnenie nepreukáže, že je vlastníkom týchto pozemkov (konkrétne parc. č.
KN-C XXXX/X, na ktorej je ulica Veľká Okružná a na ktorú nie je založený LV a pozemok, na ktorom
je ulica Antona Bernoláka), nie je preukázané ani to, že je vlastníkom ich súčastí - povrchových
úprav, asfaltových plôch, spevnených plôch, či chodníkov, a teda sa nemôže jednať o miestne
komunikácie. Následne neexistencia miestnej komunikácie na susedných pozemkoch má jednoznačne

za následok aj neexistenciu jej súčastí na vyvlastňovaných pozemkoch. Žalobca týmto reagoval na
tvrdenie navrhovateľa vyvlastnenia, že nie je spravodlivé od neho žiadať, aby zisťoval v mapách, kde
sa nachádza parcela, o ktorú má záujem a následne zisťovať, aká komunikácia ňou prechádza, keďže
jeho evidencia neobsahuje parcelné čísla, na ktorých sa miestne komunikácie a ich súčasti nachádzajú.

Žalobca zdôraznil, že tým, že v roku 2004 previedol navrhovateľ vyvlastnenia predmetný pozemok
zo svojho vlastníctva do vlastníctva spoločnosti AUPARK II spol. s r.o. previedol podľa čl. III ods. 2
kúpnej zmluvy zo dňa 19.01.2004 aj všetky stavebné úpravy a spevnené plochy na ňom, čo opäť
preukazuje správnosť žalobcom prezentovaného právneho názoru o charaktere a statuse asfaltovýchplôch na tomto pozemku. Žalobca dodal, že ani v roku 2004 sa na tomto pozemku nenachádzali žiadne
miestne komunikácie, nakoľko nebola splnená ďalšia podmienka legálnej definície podľa § 4b ods. 1
cestného zákona, a to, že tieto museli byť zaradené do siete miestnych komunikácií. Z uvedeného je

potom jednoznačné, že mesto Žilina previedlo v roku 2004 vlastnícke právo k pozemku parc. č. KN-
C XXXX/X, k.ú. Žilina vrátane stavebných úprav a spevnených plôch, ktoré v žiadnom prípade neboli
miestnymi komunikáciami. V predmetnom konaní nebol produkovaný ani jeden dôkaz svedčiaci o tom,
že na vyvlastňovaných pozemkoch sú chodníky a spevnené plochy ako stavby v zmysle občiansko-
právnom, t.j. ako samostatné veci, majúce svoj vlastný právny režim, ktorý nie je totožný s právnym

osudom samotného pozemku.

Žalobca namietal, že žalovaný neakceptoval jeho námietku týkajúcu sa legálnosti stavieb, teda či sa
jedná o stavby povolené. Žalovaný považoval tento argument žalobcu za bezpredmetný, nakoľko podľa
jeho názoru preukazovanie týchto skutočností nebolo predmetom vyvlastňovacieho konania. S takýmto
tvrdením žalobca nesúhlasil, nakoľko sa jedná o otázku zásadného právneho významu pre vyvlastnenie,

pričom poukázal na to, že pre čiernu stavbu vyvlastnenie nie je možné a v tomto smere považoval postup
žalovaného za nezákonný, pretože potom ako navrhovateľ vyvlastnenia tvrdil, že jestvuje právoplatné
stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie na uvedené „miestne komunikácie“, ktoré sa údajne
nachádzajú v štátnom archíve v Bytči, avšak uvedené doklady nepredložil a správne orgány si napriek
tejto skutočnosti doklady nezabezpečili sami a tvrdenie navrhovateľa vyvlastnenia nepreverili. Žalobca

niekoľkokrát dopytoval mesto Žilina na predloženie týchto dokladov v súlade so zákonom o slobode
informácií, mesto Žilina uviedlo, že uvedené doklady nemá a mal by ich mať Štátny archív v Bytči, avšak
ku dňu podania žaloby neboli žalobcovi sprístupnené uvedené doklady ani zo Štátneho archívu. Žalobca
zhrnul, že navrhovateľ vyvlastnenia nepredložil žiaden dôkaz o tom, že chodníky a spevnené plochy
sú samostatnými vecami v zmysle občiansko-právnych noriem, a teda sú spôsobilé byť samostatným

predmetom vlastníckeho práva bez pozemku pod nimi, o tom, že uvedené samostatné stavby sú
legálnymi a o tom, kto tieto chodníky vybudoval a že sú vo vlastníctve navrhovateľa vyvlastnenia. V
tomto smere nevykonali dokazovanie ani vyvlastňujúce správne orgány.

Na to, aby sa o verejnom priestranstve, chodníku a podobne hovorilo ako o miestnej komunikácii, je

potrebné splnenie zákonných podmienok uvedených v § 4b ods. 1 cestného zákona a to: všeobecný
prístupnosť a užívanie, vlastníctvo obce, určenie pre miestnu dopravu a zaradenie do siete miestnych
komunikácií.Vkonanínebolopreukázané,žeuvedenéspevnenéplochyachodníkysústavbouvzmysle
predpisov občianskeho práva, preto správne orgány mali vychádzať zo skutočnosti, že tieto sú súčasťou
pozemku, a teda vlastníkom je vlastník pozemku, t.j. nebol daný dôvod pre vyvlastnenie.

Pokiaľ by navrhovateľ vyvlastnenia preukázal, že ním uvádzané chodníky a spevnené plochy sú
samostatnými stavbami, mal následne preukázať jeden zo spôsobov nadobudnutia vlastníctva k nim,
čo však nepreukázal a zároveň by musel preukázať v tomto konaní aj ich legálnosť, t.j. doložiť stavebné
povolenie na tieto stavby a kolaudačné rozhodnutie, z ktorého by vyplývalo, kto je stavebníkom, komu

prináleží vlastnícke právo k tejto stavbe a na aký účel mala takáto legálna stavba slúžiť. Ani jeden takýto
doklad navrhovateľ vyvlastnenia nepredložil a nepreukázal ani len to, že by takéto doklady v minulosti
jestvovali, ale boli zničené, či sa stratili, ako to predpokladá § 104 stavebného zákona za účelom použitia
pasportizácie pre určenie účelu stavby v zmysle stavebných predpisov. Žalobca vyjadril názor, že nie je
možné vyvlastňovať pre účel a zámer, ktorý nepožíva ochranu práva, pričom vyvlastňovanie pozemkov

pre účely nepovolenej stavby by nepochybne bolo vedené nezákonným zámerom a účelom, a teda
neprípustné. Mesto Žilina podľa svojho vlastného vyjadrenia na vyvlastňovaných pozemkoch neeviduje
žiadne miestne komunikácie a zároveň ani z listu vlastníctva pre pozemok KN-C XXXX/X, k.ú. Žilina,
z ktorého boli odčlenené vyvlastňované pozemky, nevyplýva, že by sa jednalo o pozemok, ktorý sa
využíva na účel miestnej komunikácie. O tomto predložil žalobca dôkaz, odpoveď na žiadosť zo dňa

01.04.2014 adresovanú mestom Žilina žalobcovi.

Ďalej žalobca uviedol, že podľa návrhu na vyvlastnenie sa časť vyvlastňovaných pozemkov má
nachádzať pod zástavkou MHD, resp. prístreškom tejto zastávky. K tejto časti vyvlastňovaných
pozemkov teda nie je preukázané, že sa jedná o vyvlastňovanie pod miestnou komunikáciou, nie je

preukázané, že by takáto zastávka, či prístrešok bola vlastníctvom mesta Žilina, a teda nie je možné pod
ňou vyvlastňovať podľa § 24e cestného zákona. Navyše, v čase podania žaloby sa podľa žalobcu už
niekoľkomesiacovnachádzaltentoprístrešoknasusednompozemku,atedaanivtomtosmerežalovaný
nezistil náležite skutkový stav a vyvlastnil opäť v rozpore so zákonom. Pokiaľ sa jedná o zastávku, ktorúpodľa vyjadrenia mesta Žilina nemožno stotožňovať s prístreškom MHD, táto sa nachádza dlhé roky
na pozemku parc. č. KN-C XXXX/X, k.ú. Žilina a nikdy nebola umiestnená na predmetnom pozemku
parc. č. KN-C XXXX/X, k.ú. Žilina. Žalobca poukázal na to, že vlastníctvo k vyvlastňovanému pozemku

až do roku 2004 patrilo mestu Žilina, toto ho dobrovoľne previedlo vrátane chodníkov a spevnených
plôch, nakoľko tieto nie sú samostatným predmetnom občiansko-právnych vzťahov a i napriek tomu v
preskúmavanom konaní tvrdilo, že je ich vlastníkom a potrebuje späť pozemok, ktorého sa zo svojho
vlastného rozhodnutia zbavilo, získať do svojho vlastníctva vyvlastneným, teda proti vôli jeho súčasného
vlastníka, ktorý vlastnícke právo k nemu nadobudol legálne a v dobrej viere, že s nim nadobúda aj

vlastníctvo na ňom sa nachádzajúcich spevnených plôch a asfaltových povrchov. Na takomto výkone
práv zo strany mesta Žilina nemôže byť daný žiadne verejný záujem a nemôže požívať právnu ochranu
a nie je možné tento považovať ani za zákonný účel vyvlastnenia.

Nedostatok verejného záujmu na vyvlastnení

Ústava SR dovoľuje vyvlastniť len na základe zákona, nie zákonom a vo verejnom záujme. Verejný
záujem je predmetom posudzovania a preukazovania v rámci vyvlastňovacieho konania a je predmetom
správnej úvahy. Z odôvodnenia o vyvlastnení, ktorého podstatou je otázka existencie verejného záujmu,
potom musí jednoznačne vyplynúť prečo verejný záujem prevážil nad inými, či už súkromnými alebo aj
verejnými záujmami. Verejný záujem je predmetom dokazovania v rámci vyvlastňovacieho konania a

rozhodovania o vyvlastnení, a nemožno ho vopred a priori stanoviť. Z tohto dôvodu spadá zisťovanie
verejného záujmu zásadne do právomoci moci výkonnej a nie zákonodarnej, t.j. verejný záujem nemôže
určiť zákonodarca vopred zákonom, či inými záväznými predpismi, ale musí jeho existenciu určiť
stavebný úrad v rámci vyvlastňovacieho konania. Podmienka verejného záujmu podľa čl. 20 ods. 4
Ústavy SR nie je formálna podmienka. Znamená to, že nestačí uviesť ľubovoľný dôvod, ktorý sa

pomenuje slovami verejný záujem, aby zákon bol v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Podmienka
verejného záujmu musí mať obsah, ktorý slúži na dosiahnutie cieľa ustanoveného Ústavou SR. Žalobca
poukázal na § 108 ods. 2 stavebného zákona, pričom uviedol, že najprv musí existovať účel vyvlastnenia
určený zákonom a až vo vzťahu k nemu sa skúma, či účel vyvlastnenia je vzhľadom na okolnosti
prípaduvoverejnomzáujme,najmäčiverejnýzáujemvkonkrétnomprípadeprevažujenadoprávnenými

súkromnými záujmami existujúceho vlastníka. Vlastník a jeho vlastníctvo k nehnuteľnosti je tiež ústavne
chránené, a teda aj zachovanie a ochrana vlastníctva existujúceho vlastníka je verejným záujmom.
Definovanie účelov, pre ktoré možno vyvlastniť, síce reštriktívne vymedzuje okruh verejných záujmov,
neznamená to však, že tým zároveň aj preukazuje existenciu takéhoto záujmu. Nie je správny postup,
keď správny orgán stotožňuje verejný záujem s účelom vyvlastnenia. Splnenie účelu vyvlastnenia totiž

ešte nemusí znamenať, že z jeho realizáciou sa spája skutočný verejný záujem. Žalobca poukázal
na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 7/96 zo dňa 27.02.1997, v ktorého odôvodnení sa uvádza,
že „rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti
obmedzenia každého základného práva a slobody“. Taktiež poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
Českej republiky (sp. zn. ÚS 198/95 zo dňa 28.03.1996), v ktorom sa uvádza, že nie každý kolektívny

záujem možno označiť ako záujem spoločnosti, a preto pojem verejný záujem je treba chápať ako
taký záujem, ktorý by bolo možné označiť za všeobecný, či všeobecne prospešný záujem. Často sa
mylne naznačuje, že všetky kolektívne záujmy sú všeobecnými záujmami spoločnosti; avšak v mnohých
prípadoch môže byť uspokojovanie kolektívnych záujmov istých skupín s všeobecnými záujmami
spoločnosti v naprostom rozpore. Celé dejiny vývoja demokratických inštitúcií sú dejinami boja zato, aby

sa jednotlivým skupinám zabránilo zneužití vlády v prospech kolektívnych záujmov týchto skupín.

Žalobca tiež poukázal na Európsky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru), z ktorého vyplývajú tri pravidlá. Zásadu pokojného užívania
majetku, podmienky, za splnenia ktorých je zbavenia majetku právne možné a právo štátov upraviť

užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom. Zdôraznil potrebu zachovania proporcionality
pri skúmaní zásahu štátu do pokojného užívania majetku, oprávnenosť vyvlastňovania a zasahovania
do majetku vlastníkov, kedy zmyslom a podstatou je individuálne a konkrétne posúdenie, či sa
dosiahlospravodlivévyváženiemedziochranouvlastníckehoprávaapožiadavkouvšeobecnéhozáujmu
spoločnosti, t.j. či vlastník, ktorého majetok bol zásahom dotknutý, nemusí niesť individuálne nadmerné

bremeno.

K danej veci žalobca uviedol, že navrhovateľ vyvlastnenia k návrhu na vyvlastnenie zo dňa 12.03.2014
definoval verejný záujem na vyvlastnení tak, že tento spočíva v užívaní vyvlastňovaného pozemku naúčely stavby - chodníka spolu so spevnenými plochami, ktoré sú súčasťou miestnej komunikácie, a
ktoré sú užívané na verejno-prospešné účely. Z napadnutého rozhodnutia o vyvlastnení nevyplýva, ako
sa žalovaný vyporiadal s odvolacími dôvodmi žalobcu, a preto je možné odvodzovať, že sa žalovaný

stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu k tejto otázke, ktorý spočíval v tom,
že tento verejný záujem bol nepochybne preukázaný na základe cestného zákona a územného plánu
mesta, nakoľko sa jedná o pozemky, ktoré sú výhradne verejno-prospešného charakteru a účelu, pričom
v tejto súvislosti ešte správny orgán odkázal na všeobecne záväzné nariadenie mesta Žilina č. 4/2012, v
ktorom sú definované verejno-prospešné stavby. Žalovaný tak neodstránil nezákonnosť prvostupňového

rozhodnutia a pochybenie spočívajúce v tom, že nepostupoval v súlade s § 108 ods. 3 stavebného
zákona, podľa ktorého sa verejný záujem na vyvlastnení musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní, ako
aj v tom, že okresný úrad účel vyvlastnenia spojil s verejným záujmom na vyvlastnení a fakticky odkazom
na§24ecstnéhozákonapovažovalverejnýzáujemzaosvedčený,čojevabsolútnomrozporesÚstavou
SR, nakoľko verejný záujem sa musí preukazovať, nemôže byť preto vopred daný pre určitý okruh
prípadov a pod.. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiaden skutočný a konkrétny verejný záujem,

pre ktorý by bolo toto vyvlastnenie prípustné a potrebné, a teda žalovaný, ako ani pred ním okresný úrad
nezisťovali existenciu verejného záujmu, a teda nemohli ani posúdiť, či tento prevyšuje nad súkromnými
záujmami vlastníka vyvlastňovaných pozemkov, keďže fakticky nebol v tomto konaní špecifikovaný.
Navrhovateľovi vyvlastnenia, ako ani verejnosti nebolo zo strany žalobcu bránené užívať predmetný
pozemok a umiestnenie tabúľ s označením súkromný pozemok, vstup na vlastnú zodpovednosť, bolo

vykonané len za účelom upozornenia verejnosti, že sa pohybuje na majetku, ktorý nepatrí mestu Žilina,
pričom dôležité je v tomto smere poukázať na skutočnosť, že žalobca nikdy tieto neoplotil, ako ani
žiadnym iným spôsobom neobmedzoval jeho užívanie verejnosťou, a teda navrhovateľom tvrdený
verejný záujem na vyvlastnení, ktorý mal spočívať v tom, že mesto chce zachovať verejnosti možnosť
užívať tieto pozemky, nie je daný, nakoľko verejnosti nikdy táto možnosť nebola odňatá.

Žalobca dodal, že ešte od čias, kedy tento pozemok patril mestu Žilina, sa na vyvlastňovaných častiach
pozemku nachádzajú predajné stánky, ktoré sú na základe nájomných zmlúv užívané tretími osobami, a
teda sú užívané ako plochy určené na umiestnenie týchto stánkov za účelom maloobchodného predaja.
Je teda jednoznačne daný záujem žalobcu na ďalšom takomto komerčnom využití svojho majetku, ktorý

spôsob využitia bol zvolený ešte mestom Žilina, a teda tieto časti nie je možné v podstate v súčasnosti
využiť inak, to znamená, že sa nevyužívajú ako chodníky a ani nie je potrebné ich tak využívať, nakoľko
vedľa nich sú v šírke cca 8 metrov chodníky a cyklotrasy, ktoré môže verejnosť užívať a ktoré nie sú
na vyvlastňovaných pozemkoch. Žalovaný neuviedol v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
žiadnu správnu úvahu, z ktorej by vyplývalo, aký verejný záujem preukázaný vo vyvlastňovacom konaní

prevažujenadzáujmamivlastníkatýchtopozemkov,ktoréspočívajúnajmävjehozáujmenakomerčnom
využití týchto častí jeho majetku, v jeho záujme realizovať svoje právo získavať úžitky zo svojho
vlastníctva, ako aj nad verejným záujmom spočívajúcim v ochrane vlastníckeho práva súkromných
osôb. Taktiež vzhľadom na uvedený nedostatok, nie je možné posúdiť, či pri porovnávaní verejného
záujmu a záujmov vlastníka vyvlastňovaných pozemkov, bola zo strany žalovaného dodržaná zásada

proporcionality, nakoľko zo skromného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani verejný
záujem na vyvlastnení, ani s akými inými záujmami žalobcu bol tento porovnávaný žalovaným, a či
vôbec. Takýto ničím neodôvodnený postup správnych orgánov, kedy nevysvetlili účel vyvlastnenia a
prevahu verejného záujmu nad súkromným záujmom vlastníka vyvlastňovaného pozemku, považoval
žalobca za hrubý a ničím neodôvodnený zásah do ústavou, ako aj medzinárodnými dohovormi

chránených práv vlastníka vyvlastňovaných pozemkov (žalobcu).

Neprimeranosť náhrady za predmet vyvlastnenia

Žalobca považoval za neprimerane nízku výšku finančnej náhrady za vyvlastňované časti pozemku,

ktorá bola určená na základe znaleckého posudku č. XXXX-XXX zo dňa 10.01.2014. Skutočná
trhová cena predmetnej nehnuteľnosti je podstatne vyššia, ako cena určená znalcom. V predmetnom
znaleckom posudku nie sú zohľadnené úpravy nachádzajúce sa na predmete vyvlastnenia, ktoré
vykonal právny predchodca vlastníka, preto v tomto smere boli závery znaleckého posudku nesprávne.
I napriek námietkam zo strany žalobcu nevykonal prvostupňový správny orgán ani žalovaný potrebné

dokazovanie formou znaleckého posudku v rozpore s § 36 správneho poriadku. Uvedený znalecký
posudok nemôže byť považovaný za dostatočný dôkaz, nakoľko znalec pred jeho vypracovaním
nebol ustanovený k tomu správnym orgánom a tento znalecký posudok nebol podaný v rámci tohto
vyvlastňovacieho konania. Preto nemohol byť použitý vzhľadom na vlastníkom vznesené námietkyako podklad pre posúdenie primeranosti náhrady za vyvlastnenie. Za neprípustný a v rozpore so
zákonom považoval žalobca postup, kedy správny orgán bez potrebných odborných znalostí vyhodnotil
znaleckým posudkom stanovenú náhradu za vyvlastnenie ako primeranú. Tým, že akceptoval znalecký

posudok vypracovaný ešte pred vyvlastňovacím konaním, žalobcovi správny orgán odňal právo
namietať prípadnú zaujatosť znalca, ako aj možnosť klásť otázky na ústnom pojednávaní znalcovi
ustanovenému priamo v správnom konaní. Týmito výhradami sa žalovaný vo svojom rozhodnutí v
podstate nezaoberal a aj v tomto smere nie je možné jeho rozhodnutie považovať za preskúmateľné,
nakoľko nevyjasnil, prečo považuje za správne, že sa rozhodovalo na základe znaleckého posudku,

ktorý nebol vykonaný v správnom konaní, ale ktorý si zabezpečil len jeden z jeho účastníkov, pričom
druhý jeho správnosť namietal.

Žalobca citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo 221/2008 zo dňa 12.02.2009,
podľa ktorého „vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia, s prihliadnutím k rozhodovacej
praxi všeobecných súdov, máme zato, že správny orgán nepostupoval v intenciách týchto ustanovení

a nedostatočne zistil skutkový stav ohľadne výšky náhrady za vyvlastnené pozemky, a preto jeho
právny záver bol predčasný a napadnuté rozhodnutie z tohto dôvodu skutkovo a právne nesprávne.
Povinnosťou správnych orgánov vo vyvlastňovacom konaní podľa § 32 správneho poriadku v spojení s
§ 111 ods. 2 stavebného zákona je zistiť skutočný stav týkajúci sa primeranej náhrady za vyvlastnené
nehnuteľnosti“. V danom prípade mal správny orgán postupovať v súlade s § 36 správneho poriadku a

nariadiť znalecké dokazovanie znalcom na zistenie trhovej ceny za vyvlastňované pozemky. Toto nebolo
povinnosťou vlastníka vyvlastňovaných pozemkov.

Vady konania prvostupňového správneho orgánu neodstránené žalovaným v odvolacom konaní.

Konanie ústneho pojednávania pred prvostupňovým správnym orgánom bolo v rozpore so stavebným
zákonom. Oznámenie o konaní ústneho pojednávania bolo zástupcovi žalobcu doručené dňa
29.04.2014 (nie ako sa tvrdí v rozhodnutí žalovaného dňa 14.04.2014), t.j. nebola dodržaná zákonom
stanovená minimálna 15 dňová lehota (§ 113 ods. 2 prvá veta stavebného zákona). Preto v danom
prípade bolo potrebné nariadiť odročenie ústneho pojednávania z dôvodu, že nebola dodržaná lehota

včasného oznámenia konania ústneho pojednávania. Správny orgán i napriek upozorneniu žalobcu
ústne pojednávanie vykonal a následne bez nariadenia ďalšieho ústneho pojednávania vo veci vydal
prvostupňové rozhodnutie. Týmto žalobcovi fakticky znemožnil uplatnenie námietok voči vyvlastneniu.
Išlo o takú vadu konania, ktorá mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže toto
bolo vydané v konaní, ktorým boli žalobcovi odopreté jeho práva, a to najmä právo priznané § 3 ods.

2 správneho poriadku.

Žalobca namietal nedostatok právomoci správneho orgánu v zmysle § 112 ods. 2 stavebného zákona.
Navrhovateľ vyvlastnenia nikdy nepodal návrh na vyvlastnenie podľa § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného
zákona, o tento dôvod vyvlastnenia si návrh svojvoľne rozšíril samotný okresný úrad, pričom v tomto

kontexte je potom ďalej neprípustné, aby tento správny orgán, ktorý sám bez návrhu rozšíril dôvody
vyvlastnenia, si na základe svojho svojvoľného rozšírenia ustálil aj svoju právomoc rozhodovať o tomto
návrhu. Žalovaný túto žalobcom namietanú vadu neodstránil, len uviedol, že prvostupňový správny
orgán vyvlastňoval správne podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení, avšak to, že tým prekročil
aj samotný návrh na vyvlastnenie a jeho rozsah a zároveň tým v rozpore so zákonom založil svoju

právomoc už žalovaný ako odvolací orgán neriešil, týmto sa vôbec nezaoberal, teda konal v rozpore so
zákonomavydalrozhodnutie,ktoréniejepreskúmateľné.Zároveňžalobcapoukázalnato,žepodľajeho
názoru v tejto veci nebola daná právomoc Okresného úradu Žilina, odboru výstavby a bytovej politiky
rozhodnúť o vyvlastnení, pretože Okresný úrad Žilina mal v zmysle § 12 ods. 2 druhá veta stavebného
zákona ustanoviť, ktorý iný stavebný úrad odlišný od mesta Žilina vykoná konanie a vydá rozhodnutie,

alenemalprávomocbezustanoveniarozhodnúťaleboustanoviťsámsebaakoorgán,ktorýjeoprávnený
v tejto veci rozhodnúť. Podľa § 117a stavebného zákona, ak ide o uskutočnenie stavieb podľa § 108 ods.
2 písm. f/ a o/ tohto zákona, vykonáva pôsobnosť stavebného úradu vo veciach vyvlastnenia krajský
stavebný úrad. V tejto veci však neboli vyvlastňované pozemky pre uskutočnenie stavieb podľa § 108
ods.2písm.f/ao/stavebnéhozákonaatospoukazomnatvrdenýdôvodvyvlastňovanianavrhovateľom,

ktorý tvrdil, že ide o vyvlastnenie z dôvodu majetkovoprávneho vysporiadania k už existujúcej stavbe.
Vzhľadom na uvedené žalobca namietal nedostatok právomoci prvostupňového správneho orgánu
rozhodujúceho v danom prípade, keďže navrhovateľ vyvlastnenia navrhol vyvlastnenie len podľa § 24e
cestného zákona, nie podľa § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona.Žalobca tiež namietal porušenie § 33 a § 38 ods. 3 správneho poriadku, pretože o obhliadke, ktorá bola
vykonaná v prvostupňovom konaní sa žalobca nedozvedel a nemohol sa jej preto zúčastniť. Nesúhlasil

s názorom žalovaného, že nie je nezákonným, ak si správny orgán ide pozrieť skutočný stav na tvare
miesta, pričom však viacej sa tejto otázke žalovaný vo svojom rozhodnutí nevenoval. Žalobca považoval
za v rozpore s jeho právom upretie mu možnosti zúčastniť sa úkonu správneho orgánu.

Absencia podmienky nevyhnutného rozsahu vyvlastnenia.

Žalobca poukázal na § 110 ods. 3 stavebného zákona a uviedol, že v návrhu navrhovateľa vyvlastnenia
sa uvádza, že sa vyvlastnenie bude týkať len časti pozemku v nevyhnutnom rozsahu, kde sa nachádzajú
zastavané plochy stavbami a súčasti miestnej komunikácie, pričom však predkladaný geometrický
plán odčleňuje z pôvodného pozemku aj tie časti, na ktorých sa nenachádzajú spevnené plochy a
chodníky, či iné stavby, ale na ktorých je zeleň a kríky, teda vyvlastnenie v rozsahu určenom týmto

geometrickým plánom nie je navrhované v nevyhnutnom rozsahu a nie je navrhované len pre pozemky,
na ktorých sú údajné miestne komunikácie, či ich súčasti. Žalobca rovnako poukázal na to, že pokiaľ
dôjde k vyvlastneniu častí pozemku, žalobca nemôže využívať zostávajúcu časť jeho pozemku, resp.
len z neprimeranými ťažkosťami. Žalobca vo svojej reakcii na návrh mesta Žilina na uzavretie zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve ponúkol niekoľko možných alternatív spočívajúcich len v obmedzení jeho

vlastníckeho práva k vyvlastňovaným pozemkom, avšak mesto Žilina na tieto návrhy nijako nereagovalo,
čím samotné zmarilo možnosť uzavretie dohody. Navyše, z uvedeného vyplýva, že účel vyvlastnenia
podľa § 24e cestného zákona by bolo možné dosiahnuť aj len obmedzením vlastníckeho práva žalobcu,
a teda nebolo preukázané, že účel vyvlastnenia nemožno dosiahnuť inak ako odňatím vlastníckeho
práva.

K údajnému pokusu o dohodu medzi žalobcom a navrhovateľom vyvlastnenia.

Žalobca namietal, že navrhovateľ vyvlastnenia uvádzal v konaní vedome nepravdu, pokiaľ tvrdil,
že žalobca na uzavretie dohody nereagoval. Žalobca zaslal dňa 05.03.2014 odpoveď na výzvu

navrhovateľa vyvlastnenia zo dňa 27.01.2014, ktorou žiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie k výzve
na uzavretie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Navrhovateľ vyvlastnenia listom zo dňa 11.03.2014
akceptoval predĺženie lehoty, a to za predpokladu uzavretia ním jednostranne navrhnutej zmluvy k
predaju vyvlastnenia. Následne zaslal žalobca dňa 25.03.2014 list, v ktorom reagoval obšírne na návrh
dohody učinený zo strany mesta a zároveň navrhol niekoľko alternatív na usporiadanie sporných

vzťahov. Žalovaný túto skutočnosť vyhodnotil ako alternatívy, ktoré zabezpečovali len výhody na strane
žalobcu, a preto neboli pre navrhovateľa vyvlastnenia prijateľné. Takéto hodnotenie žalovaného je
subjektívneajeneprijateľné,abynajehozákladežalovanýrozhodolatútootázkuuzavreltak,žežalobca
sa teda vlastne dohodnúť s mesto Žilina nechcel. Žalobca trval na tom, že žalobca mal od počiatku
eminentný záujem o dohodu. Bolo to naopak mesto Žilina, ktoré ponuku rôznych alternatív pre dohodu

medzi dotknutými subjektmi zo dňa 25.03.2014 nereagovalo a len podalo návrh na vyvlastnenie bez
toho, aby sa skutočne o dohodu pokúsilo. Mesto Žilina nikdy nemalo skutočný záujem na dohode,
naopak tento záujem a pokus o dohodu v podstate len formálne vykonalo, aby sa tak naplnili podmienky
pre vyvlastnenie, a teda možno konštatovať, že mesto Žilina ako navrhovateľ vyvlastnenia sa nikdy
skutočne o dohodu s vlastníkom nepokúsilo a vyššie uvedené formálne kroky sú len fingovaním

splnenia podmienok pre začatie vyvlastňovacieho konania. Žalovaný v súvislosti s tvrdenou snahou
navrhovateľa vyvlastnenia o dohodu vôbec neskúmal, či bola táto dohoda obojstranne vyvážená, či v
nej neprevažovala ochrana práv a oprávnených záujmov mesta Žilina nad právami vlastníka pozemkov,
či sa skutočne jednalo o korektnú dohodu, alebo len o pokus o vnútenie jednostranne výhodnej zmluvy.
Žalobca zastával názor, že pokus o dohodu spočívajúci len v doručení zmluvy o budúcej zmluve, ktoré

podmienky si jednostranne naformulovalo mesto Žilina a ktorá vôbec nezohľadňuje práva a oprávnené
záujmy žalobcu, nemôže byť bez ďalšieho vzhľadom na vyššie uvedené dostatočným podkladom pre
preukázanie splnenia podmienky pre vyvlastnenie podľa § 110 ods. 1 stavebného zákona.

Skutkový a faktický stav

Navrhovateľ vyvlastnenia uviedol, že vyvlastnenie je potrebné pod spevnenými plochami , chodníkmi,
ktoré sú súčasťou miestnej komunikácie a zároveň pre zastávku MHD. Pozemok parc. č. KN-C XXXX/
X nie je možné v žiadnom prípade označiť za miestnu komunikáciu, ako ani jej súčasť. Navrhovateľvyvlastnenia tvrdil, že tento pozemok je priľahlým chodníkom, a teda súčasťou miestnej komunikácie
Veľká Okružná a je od miestnej komunikácie oddelený obrubníkom. Toto tvrdenie však i napriek výzve
správneho orgánu nebolo preukázané. Mesto Žilina pri údajnej miestnej komunikácii Veľká Okružná

nepreukázalo jej zaradenie do siete miestnych komunikácií a taktiež nepreukázalo, akým spôsobom
nadobudlo vlastnícke právo k nej a či vôbec. Odkaz na § 3d ods. 3 cestného zákona, z ktorého mesto
Žilina odvodzuje vlastnícke právo nadobudnuté údajne de lege, je irelevantný. Na pozemku parc. č.
KN-C 6665/5 sa nenachádza žiadna súčasť miestnej komunikácie - priľahlý chodník a v súčasnosti
už ani prístrešok MHD, ako ani zastávka MHD, ktorá je na susednom pozemku parc. č. KN-C XXXX/

X.. Tento pozemok nie je ani v tesnom susedstve s cestným telesom na ulici Veľká Okružná a začína
až približne 1,5 metra za okrajom tohto cestného telesa, a teda aj vyvýšenou obrubou chodníka, t.j.
nemožno ho vyvlastniť pre účely jestvujúcej miestnej komunikácie, nakoľko táto, ako ani jej súčasť, sa
na ňom nenachádza. Vyvlastňovaní pozemok nehraničí s komunikáciou Veľká Okružná priamo na jej
obrubách, ale je od nej vzdialený 1,5 metra, t.j. pri tejto komunikácii je priľahlý chodník v šírke minimálne
1 meter, ktorý nie je na pozemku parc. č. KN-C XXXX/X.. Asfaltové plochy, ktoré sa na ňom nachádzajú

a ktoré boli vybudované v období rokov 2004-2012 právnym predchodcom žalobcu, nikdy mesto Žilina
nenadobudlo do svojho vlastníctva, a teda nie je dôvod vyvlastňovať pozemky pod nimi v prospech
navrhovateľa vyvlastnenia, nakoľko tieto úpravy povrchu pozemku parc. č. KN-C XXXX/X, k.ú. Žilina nie
sú v jeho vlastníctve. K ďalším novovzniknutým (vyvlastňovaným) pozemkom parc. č. KN-C XXXX/X a
parc. č. KN-C XXXX/X žalobca uviedol, že na týchto pozemkoch sa nachádzajú len predajné stánky, pod

ktorými je asfaltová plocha, ktorú však vzhľadom na umiestnenie predmetných stánkov nemožno nazvať
chodníkom a z časti zeleň a kríky. Tieto stánky sú na týchto pozemkoch už spred roku 2004, kedy ešte
mesto Žilina ako predchádzajúci vlastník pozemku tieto asfaltové plochy prenajalo stánkarom, tento stav
je fakticky od toho času nezmenený a vlastník vyvlastňovaných pozemkov vstúpil do týchto právnych
vzťahov založených ešte samotným mestom Žilina. Uvedené plochy neslúžia miestnej doprave, nie

je potrebné ich vyvlastniť, nejestvuje žiadny verejný záujem na ich vyvlastnení, nakoľko mesto už v
minulosti samo určilo spôsob ich užívania inak, ako to prezentuje dnes účelovo vo vyvlastňovacom
konaní, a to v podobe komerčného využitia týchto častí pozemku, nie pre účely verejnoprospešných
stavieb. Žalobca zopakoval, že vedľa týchto dvoch vyvlastňovaných pozemkov sa nachádzajú chodníky
a cyklotrasy v šírke minimálne 8 metrov, ktoré sú užívané verejnosťou na tento účel bez akéhokoľvek

obmedzenia, ktoré sú už na pozemku susediacom s vyvlastňovanými pozemkami, a teda nie je daný ani
účel vyvlastnenia, ako ani verejný záujem na vyvlastnení pri uvedených pozemkoch, na ktorých sú len
predajné stánky a z časti zeleň. Nie je jasné, ako si správny orgán pri miestnej ohliadke dňa 09.07.2014
nemohol všimnúť vyššie uvedené skutočnosti.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 09.03.2015, zotrval na svojom
doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. S žalobou

nesúhlasil najmä z dôvodov, že na vyvlastňovaných pozemkoch sa nachádzajú chodníky, ktoré sú
súčasťou miestnej komunikácie a účel vyvlastnenia je daný § 24e cestného zákona. To, že sa na
predmetných pozemkoch nachádza chodník, ktorý je súčasťou miestnej komunikácie, žalovaný oprel o
ustanovenie § 2 ods. 2 písm. g/ cestného zákona, podľa ktorého sa chodníkom rozumie komunikácia
alebo časť cesty určená pre chodcov, ktorá je spravidla oddelená od vozovky výškovo alebo iným

spôsobom. Z fotodokumentácie, ktorá je súčasťou znaleckého posudku vypracovaného dňa 10.01.2014,
geometrického plánu a katastrálnej mapy, ktoré sú prílohou návrhu na vyvlastnenie je zrejmé, že na
pozemku sa nachádza chodník a kríky, teda je to priestranstvo, ktoré je využívané chodcami, aby
sa mohli bezpečne a kultúrne dostať z jedného miesta na druhé. Chodník môže zároveň plniť aj iné
funkcie tak, že sú na ňom umiestňované zariadenia slúžiace verejnosti, ako napríklad lampy verejného

osvetlenia, smetné koše, kvetináče s verejnou zeleňou, automaty a stánky, v ktorých je možné zakúpiť
si lístky na MHD a parkovacie lístky, zástavky MHD a podobne. Podľa § 3d ods. 3 cestného zákona je
vlastníkom miestnej komunikácie obec. Ako miestna komunikácia je teda chodník vo vlastníctve mesta.
Napozemkochsajednoznačnenachádzachodník,ktorýspĺňakritériápodľa§2ods.2písm.g/cestného
zákona, zároveň v súlade s § 8 ods. 3 Vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou

sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách je súčasťou cesty a podľa § 4b cestného zákona je
miestnou komunikáciou vo vlastníctve mesta.Žalovaný uviedol, že podľa dôvodovej správy k zákonu č. 368/2013 Z.z. účelom návrhu zákona
je zefektívniť a zjednodušiť proces majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov pod pozemnými
komunikáciami, ktorý je vzhľadom na rozdrobenosť pozemkov na Slovensku veľmi zdĺhavý. Návrh

zákona vychádza z identifikácie konkrétnych problémov vlastníkov a správcov pozemných komunikácií
pri príprave líniových stavieb. Zmyslom a účelom ustanovenia § 24e cestného zákona je vysporiadať
pozemky pod miestnymi komunikáciami tak, aby všetky pozemky pod pozemnými komunikáciami boli
vo vlastníctve správcov pozemných komunikácií. Dôvodom je fakt, že mnoho pozemných komunikácií
bolo postavených bez toho, aby bol vyriešený vzťah k pozemku, majiteľom pozemku, bez toho, aby

boli zapísané v katastri nehnuteľnosti a podobne. Ak majiteľom pozemku pod komunikáciou nie je
vlastník komunikácie, je to právne nežiaduci stav, v ktorom vlastník pozemku nemôže riadne užívať svoj
majetok. Na predmetom pozemku sa nachádza chodník, ktorý je časťou miestnej komunikácie, a preto
boli splnené podmienky § 24e cestného zákona.

K ďalšej žalobcovej námietke žalovaný uviedol, že cestný zákon neobsahuje podrobné procesné

ustanovenie vyvlastňovania. V § 24e cestného zákona je definovaný verejný záujem, ktorý je
nevyhnutnou podmienkou možnosti vyvlastnenia a stručnú inštrukciu o tom, kto a v akej lehote podáva
návrh na vyvlastnenie. Správny orgán pri vyvlastnení použije ustanovenie § 108 a nasl. stavebného
zákona ako lex generalis k cestnému zákonu. Pre účely podania návrhu na vyvlastnenie podľa § 24e
cestného zákona sa použije § 30 vyhlášky č. 453/2000 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia

stavebného zákona.

Pokiaľ žalobca namietal, že vyvlastňované pozemky nepodliehajú § 24e cestného zákona, pretože
majú jedného vlastníka, a teda sú vysporiadané, žalovaný uviedol, že majetkovoprávne vysporiadanie
sa netýka nevysporiadaných vzťahov medzi majiteľmi pozemku, ale medzi vlastníkom pozemku a

vlastníkov pozemnej komunikácie.

Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že chodníky nie sú samostatnou vecou, a preto nemôžu byť
vo vlastníctve obce. Chodník je podľa § 2 ods. 2 písm. g/ zákona o cestnej premávke komunikácia
alebo časť cesty určená pre chodcov, ktorá je spravidla oddelená od vozovky výškovo alebo iným

spôsobom.Chodníkniejenikdysamostatnouvecou,pretožejenehnuteľnosťaakonehnuteľnosťjevždy
neoddeliteľne spojený so zemou, teda s pozemkom. Na druhej strane je druhom pozemnej komunikácie,
ktorá môže mať iného vlastníka ako vlastník pozemku.

Pokiaľ ide o namietaný nepreukázaná verejný záujem, žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 6Sžo 150/2009, v ktorom je uvedené, že „poslednou námietkou žalobcov v prvom
a druhom rade bolo nedostatočné skúmanie verejného záujmu na vyvlastnení. K tejto námietke treba
dodať, že pojem verejný záujem je pojem neurčitý. Napriek tomu, že je uvedený tak v stavebnom
zákone, ako aj v Občianskom zákonníku, Ústave Slovenskej republiky a Listine základných práv a
slobôd, žiadny z uvedených právnych predpisov neuvádza jeho legálnu definíciu. V takomto prípade

správny poriadok s odkazom na § 140 stavebného zákona, umožňuje správnemu orgánu použiť inštitút
volenej úvahy (správneho uváženia). Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu
orgánu v rámci určitého tolerančného pásma, formulovať svoje závery autonómne. Na vstup do tohto
tolerančného pásma by mal žalobca jednoznačne vyvrátiť právne východiská žalovaného správneho
orgánu (argumentačne jednoznačne preukázať vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom)

a pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje, keď vec zostáva v polohe rovnako závažných argumentov.
Správny orgán teda v týchto prípadoch spravidla vychádza len zo všeobecného vymedzenia zákonných
podmienok, ktoré zároveň predstavujú hranicu voľnej úvahy. V zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí,
ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava
súd to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje

účelnosť a hodnosť správneho rozhodnutia“. Z rozhodnutia o vyvlastnení vyplýva, že správny orgán
považoval za potrebné zachovať chodníky a pešie cestičky, ktoré zabezpečujú pešie spojenie prejazdnej
miestnej komunikácie Bernolákova s miestnou komunikáciou Veľká Okružná. Pritom postupoval podľa
§ 24e cestného zákona. Rozhodnutie o vyvlastnení nevybočilo z medzí ustanovených zákonmi.

Pokiaľ ide o namietanú neprimerane nízku náhradu za vyvlastňovanú časť pozemkov žalovaný uviedol,
že náhrada za vyvlastnenie bola určená v súlade s § 111 ods. 2 stavebného zákona. Žalobca nepredložil
žiadne iné doklady svedčiace o údajnej zaujatosti znalca, ako ani žiadne iné podklady spochybňujúce
výšku náhrady určenej znalcom (napríklad iný znalecký posudok a pod.).Žalovaný taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že mu nebolo možné v konaní vyjadriť sa. Poukázal na
to, že listom zo dňa 13.03.2014 určil ústne pojednávanie na 10.04.2013, následne ho žalobca listom

upozornil na to, že nebola dodržaná 15 dňová lehota podľa § 113 ods. 2 stavebného zákona, následne
určil správny orgán ústne pojednávanie na deň 13.05.2014, táto zásielka bola prevzatá žalobcom dňa
29.04.2014, dňa 02.05.2014 zástupca žalobcu nahliadol do spisu a následne listom dňa 07.05.2014
oznámil, že žiada o odročenie ústneho pojednávania. Žalobca dňa 13.05.2014 osobne doručil list zo dňa
28.04.2014 - námietky proti vyvlastneniu. Žalobca sa ústneho pojednávania nezúčastnil, navrhovateľ

vyvlastnenia bol oboznámený s námietkami zo dňa 28.04.2014, správny orgán prerušil vyvlastňovacie
konanie a vyzval na doplnenie návrhu na vyvlastnenie a vyjadrenie k námietkam žalobcu. Žalobca
bol opakovane nazerať do spisu v dňoch 21.05.2014 a 18.06.2014. V rozhodnutí o vyvlastnení sa
prvostupňový správny orgán podrobne zaoberal všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli vznesené
počas konania. Správny orgán umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku konaniu o vyvlastnení.

Za neopodstatnenú považoval žalovaný aj námietku týkajúcu sa tvrdenia navrhovateľa vyvlastnenia, že
žalobca na návrh dohody pred vyvlastňovacím konaním nereagoval. Navrhovateľ vyvlastnenia k návrhu
navyvlastneniepriložillistzodňa27.01.2014-výzvanauzavretiedohody,ktoráboladoručenážalobcovi
dňa 07.02.2014. V zákonnej lehote nebola uzavretá žiadna dohoda medzi mestom a žalobcom. Žalobca
poukázal v tejto súvislosti na § 112 ods. 4 stavebného zákona.

IV.

Uznesením č.k. 2S/267/2012-75 zo dňa 26.03.2015 súd pribral do konania účastníka správneho
konania uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ktorý ako navrhovateľ vyvlastnenia mohol byť prípadným

rozhodnutím žalobou napadnutého rozhodnutia dotknutý na svojich právach a povinnostiach.

Pribratý účastník sa k veci písomne nevyjadril, na pojednávaní pred súdom poukázal na žalobou
napadnuté rozhodnutie, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil.

V.
Posúdenie veci

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako

aj konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutia
žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi
predpismi.

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom
predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu
konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa

na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil priebeh preskúmavaného konania, ako ich opísali
účastníci vo svojich písomných podaniach. Skutočnosti týkajúce sa obsahu administratívneho spisu,
ktoré boli medzi účastníkmi sporné, sú opísané v nasledujúcom texte odôvodnenia tohto rozsudku.

Podľa § 2 ods. 2 písm. g/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke na účely tohto zákona sa ďalej
rozumie chodníkom komunikácia alebo časť cesty určená pre chodcov, ktorá je spravidla oddelená od
vozovky výškovo alebo iným spôsobom.Podľa § 3d ods. 3 cestného zákona miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí.

Podľa § 4b ods. 1 cestného zákona miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné a užívané ulice,
parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do
siete miestnych komunikácií.

Podľa § 17a zák. č. 135/1961 Zb. ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na vyvlastnenie

ustanovenia osobitných predpisov. (6d) Napríklad zákon č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov,
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 129/1996 Z. z. o niektorých opatreniach na urýchlenie
prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov.)

Podľa § 24e zák. č. 135/1961 Zb. pozemky, ktoré nie sú vo vlastníctve štátu a v správe Slovenskej
správy ciest alebo ministerstva, vo vlastníctve Národnej diaľničnej spoločnosti, samosprávneho kraja

alebo obce z dôvodu, že dosiaľ nedošlo k ich majetkovoprávnemu vysporiadaniu a nachádzajú sa pod
diaľnicami, cestami alebo miestnymi komunikáciami v užívaní, možno vo verejnom záujme vyvlastniť.
Vyvlastňovacie konanie sa začína na návrh príslušného vlastníka diaľnice, cesty alebo miestnej
komunikácie podľa § 3d, pričom návrh na vyvlastnenie práv k takýmto pozemkom môže podať najneskôr
31. decembra 2020.

Podľa § 8 ods. 3 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb. súčasťami miestnych
komunikácií sú aj priľahlé chodníky, verejné parkoviská a obratiská, zariadenia na zabezpečenie a
zaistenie priechodov pre chodcov, podchody a priechodové lávky.

Podľa § 30 vyhlášky č. 453/2000 Z.z. návrh na vyvlastnenie obsahuje najmä
a) meno, priezvisko (názov) a adresu (sídlo) osoby, v ktorej prospech sa má uskutočniť vyvlastnenie,
b) meno, priezvisko (názov) a adresu (sídlo) osoby, voči ktorej vyvlastnenie smeruje,
c) označenie pozemku alebo jeho časti a označenie stavby podľa údajov katastra nehnuteľností, /1/ aké
právo a v akom rozsahu sa má vyvlastniť,

d) návrh náhrady,
e) účel, na ktorý sa vyvlastnenie navrhuje, a odôvodnenie návrhu,
f) dôkaz o tom, že pokus o získanie práva k pozemku alebo stavbe dohodou bol bezvýsledný,
g) výpis z katastra nehnuteľností alebo výpis z pozemkovej knihy s identifikáciou podľa katastra
nehnuteľností,

h) kópiu z katastrálnej mapy so zakreslením pozemkov a stavieb navrhnutých na vyvlastnenie doplnenú
situáciou z iných mapových podkladov, ktoré graficky vyjadrujú právne vzťahy k nehnuteľnostiam v
prípadoch, keď tieto vzťahy neboli dosiaľ vyznačené v katastrálnej mape; ak sa navrhuje vyvlastniť časť
pozemku, pripojí sa aj geometrický plán v troch vyhotoveniach,
i) prehľad vecných práv viaznucich na nehnuteľnosti.

Podľa§108ods.1stavebnéhozákonapozemky,stavbyaprávaknim,potrebnénauskutočneniestavieb
alebo opatrení vo verejnom záujme, uvedených v odseku 2, možno vyvlastniť alebo vlastnícke práva k
pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím stavebného úradu (ďalej len "vyvlastniť").

Podľa § 108 ods. 2 stavebného zákona vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre
a) verejnoprospešné stavby podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie
b) vytvorenie hygienických, bezpečnostných a iných ochranných pásem a chránených území a pre
zabezpečenie podmienok ich ochrany,
c) vykonanie asanácie sídelného útvaru alebo jeho asanačných úprav podľa schválenej

územnoplánovacej dokumentácie,
d) vytvorenie podmienok pre nevyhnutný prístup k pozemku a stavbe,
e) vytvorenie podmienok pre umiestnenie alebo riadnu prevádzku zariadenia štátnej pozorovacej siete,
ktorou sa zisťuje stav životného prostredia,
f) výstavbu a správu diaľníc, ciest a miestnych komunikácií vrátane zriadenia ich ochranných pásiem a

pre vybudovanie súvisiacich vyvolaných úprav podľa osobitných predpisov,
g) výstavbu energetického diela na výrobu alebo rozvod elektriny podľa osobitných predpisov,
h) výstavbu plynárenských zariadení podľa osobitných predpisov,
i) výstavbu vojenských objektov a vojenských priestorov osobitného určenia podľa osobitných predpisov,j) účely dobývania ložísk nerastov podľa osobitných predpisov,
k) výstavbu alebo prevádzkovanie vodohospodárskych diel podľa osobitných predpisov,
l) stavby dráhy a jej súčastí a stavby v ochrannom pásme dráhy, ktoré slúžia prevádzke dráhy alebo

doprave na dráhe, na účely prístupu k dráhe alebo k jej súčasti alebo na účel zabezpečenia prevádzky
dráhy alebo dopravy na dráhe,
m) zachovanie a riadne užívanie kultúrnej pamiatky podľa osobitných predpisov,
n) výstavbu potrubí pre pohonné látky a ropu podľa osobitných predpisov,
o) uskutočnenie stavieb, ktoré sú významnou investíciou podľa osobitných predpisov,

p) zriadenie alebo prevádzkovanie verejných letísk a leteckých pozemných zariadení vrátane ich
ochranných pásiem podľa osobitných predpisov.

Podľa § 108 ods. 3 stavebného zákona verejný záujem na vyvlastnení na účely uvedené v odseku 2
sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní. Za stavby podľa odseku 2 písm. a) sa považujú stavby
určené na verejnoprospešné služby a pre verejné technické vybavenie územia podporujúce jeho rozvoj

a ochranu životného prostredia, ktoré vymedzí schvaľujúci orgán v záväznej časti územnoplánovacej
dokumentácie.

Podľa § 110 ods. 1 stavebného zákona vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno
dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom.

Podľa § 110 ods. 2 stavebného zákona vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného
plánovania a ten sa dokazuje územným rozhodnutím. Pokiaľ účel, na ktorý sa vyvlastňuje, nevyžaduje
vydanie územného rozhodnutia, skúma sa súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania priamo vo
vyvlastňovacom konaní.

Podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom rozsahu.
Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva, nemožno právo odňať v plnom rozsahu.
Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku alebo sa obmedzuje iné právo k
pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný oprávnený by nemohol využívať zostávajúcu časť pozemku

alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol užívať len s neprimeranými
ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený
požiada.

Podľa § 111 ods. 1 stavebného zákona vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu.

Podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona ak sa náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v
peniazoch, určuje sa jej primeranosť podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Na účely tohto
zákona sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v
tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite.

Podľa § 112 ods. 1 stavebného zákona vyvlastňovacie konanie vykonáva stavebný úrad.

Podľa§112ods.2stavebnéhozákonavyvlastňovaciekonaniesazačínananávrhorgánuštátnejsprávy,
právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má predmet vyvlastnenia využiť na účel, na ktorý sa vyvlastňuje.

Pokiaľ je navrhovateľom orgán príslušný na vyvlastňovacie konanie, ustanoví odvolací orgán, ktorý iný
stavebný úrad v jeho pôsobnosti vykoná konanie a vydá rozhodnutie o vyvlastnení.

Podľa § 112 ods. 4 stavebného zákona bezvýslednosť dohody sa preukazuje doručenkou zaslanej
písomnejvýzvynauzavretiedohodyobsahujúcoupožiadavkužiadateľa,dôvodypožadovanéhoprevodu

práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej vo výške určenej podľa § 111 ods. 2 a
upozornenie, že ak na výzvu vlastník pozemku alebo stavby neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia,
bude sa predpokladať, že dohodu odmieta.

Podľa § 113 ods. 1 stavebného zákona na prerokovanie návrhu na vyvlastnenie nariadi stavebný úrad

ústne pojednávanie.

Podľa § 113 ods. 2 stavebného zákona stavebný úrad oznámi účastníkom konania termín
uskutočnenia ústneho pojednávania písomne najmenej 15 dní vopred. Ak je vyvlastňovaná stavbaalebo vyvlastňovaný pozemok predmetom exekučného záložného práva, oznámi stavebný úrad
začatie vyvlastňovacieho konania, uskutočnenie ústneho pojednávania a rozhodnutie o vyvlastnení aj
exekútorovi, ktorého poveril súd vykonaním exekúcie; exekútor nie je účastníkom vyvlastňovacieho

konania.

Podľa § 117a stavebného zákona ak ide o uskutočnenie stavieb podľa § 108 ods. 2 písm. f) a o) tohto
zákona, vykonáva pôsobnosť stavebného úradu vo veciach vyvlastnenia krajský stavebný úrad.

Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto
zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti
s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy
príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia,

a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie
týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov
neutrpeli v konaní ujmu.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav

veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.§

Podľa§32ods.2správnehoporiadkupodkladomprerozhodnutiesúnajmäpodania,návrhyavyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe

správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie
určuje správny orgán.

Podľa§33ods.1správnehoporiadkuúčastníkkonaniaazúčastnenáosobamáprávonavrhovaťdôkazy
a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným
osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa § 36 správneho poriadku ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie
potrebný znalecký posudok, správny orgán ustanoví znalca. Proti rozhodnutiu o ustanovení znalca sa
možno odvolať.

Podľa § 38 ods. 3 správneho poriadku na miestnu ohliadku správny orgán prizve účastníka konania a

toho, kto je oprávnený predmetom ohliadky nakladať.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa§47ods.3správnehoporiadkuvodôvodnenírozhodnutiasprávnyorgánuvedie,ktoréskutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, a pokiaľ
to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty.

Podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou

pevným základom.

Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej
hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážildostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v
súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo

vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia
správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou
vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

(§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pokiaľ žalobca namietal nedostatok právomoci správneho orgánu prvého stupňa, súd poznamenáva, že
cestný zákon bližšie neupravuje procesný postup pri vyvlastnení, ale tento postup sa riadi ustanoveniami
osobitného predpisu, ktorým je stavebný zákon. Stavebný zákon možné účely vyvlastnenia taxatívne
vymedzuje v § 108 ods. 2, pričom najbližšie účelu vyvlastnenia podľa dikcie § 24e cestného zákona je

práve účel vyvlastnenia uvedený v § 108 ods. 2 pís. f/ stavebného zákona. Samotné pojmy výstavba
a správa nie je možné zužovať len na ešte nezrealizovanú výstavbu, ale je potrebné ich vykladať aj
v zmysle už uskutočnenej výstavby. Iný výklad by mohol mať za následok, že by sa vyvlastňovali len
také pozemky, na ktorých doposiaľ stavby nejestvujú a ostatné (ako by to mohlo byť v tomto prípade) by
zostali majetkovoprávne nevysporiadané. Takýto výklad je v rozpore nie len s § 24e cestného zákona

ale i s princípmi právneho štátu - ochrany vlastníckeho práva. Správny orgán aplikujúc vec analogicky
§ 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona potom vykonal pôsobnosť stavebného úradu v danej veci v
súlade s § 117a stavebného zákona.

V zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné

iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Okrem
citovaného článku ústavy je vyvlastnenie upravené v čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v
§ 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo
vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento
účelazanáhradu.Najširšiuúpravuvyvlastneniaupravujestavebnýzákon(§108-116),ktorýokremtoho,

že v § 118 ods. 2 vymedzuje účely, na ktoré možno vyvlastniť alebo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
obmedziť, upravuje aj základné predpoklady na vyvlastnenie a určuje špeciálny procesný postup, podľa
ktorého sa postupuje v každom vyvlastňovacom konaní.

Zákonnými podmienkami vyvlastnenia alebo obmedzenia vlastníckeho práva je splnenie piatich

podmienok. Vyvlastnenie musí byť vo verejnom záujme (1. podmienka), v nevyhnutnej miere (2.
podmienka), na základe zákona (3. podmienka), za náhradu (4. podmienka) a účel vyvlastnenia sa
nemohol dosiahnuť inak (5. podmienka).

Najskôr však zopár poznámok ku obsahu vlastníctva a vlastníckeho práva. Vlastnícke právo je

subjektívne pra´vo, pričom ide o naju´plnejsˇie a najsˇirsˇie vecne´ pra´vo. Mozˇno ho vymedzitˇ ako
objekti´vnym pra´vom ustanovenu´ mozˇnostˇ vlastni´ka vec drzˇatˇ, uzˇi´vatˇ a disponovatˇ nˇou na za
´klade vlastnej u´vahy a rozhodovania, a to svojou mocou uznanou a chra´nenou za´konom, ktora´ je
neza´visla´ od su´cˇasnej existencie moci kohokolˇvek ine´ho k tej istej veci. Jeho podstata spocˇi´va
v schopnosti vlastni´ka zalozˇenej za´konom vylu´cˇitˇ kazˇde´ho okrem seba same´ho z po^sobenia

na vec. Vlastnícke právo a právo vlastniť majetok bolo v moderných dejinách definované už v 18.
storočí počas Francúzskej revolúcie (čl. 17 Deklarácie práv človeka a občana). Deklarácia vyhlásila, že
vlastníctvo je nedotknuteľné a posvätné právo, nikto ho preto nemôže byť pozbavený, okrem prípadov,
ak by to nutne a zrejme vyžadoval v zákone výslovne uvedený verejný záujem, a pod podmienkou, že
bude vopred poskytnutá spravodlivá náhrada. Uvedená proklamácia platí dodnes. Dodatkový protokol k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v článku 1 (Ochrana majetku) uvádza: „Každá
fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho
majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.” Ústava SR vychádzajúc z Listiny základných práv a slobôd garantuje vlastnícke
právo v čl. 20. Ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Právny poriadok ustanovuje okrem práv aj povinnosti vlastníka vyplývajúce z vlastníctva (vlastníctvo
zaväzuje) a tiež možné obmedzenia, medzi ktoré patrí možnosť vyvlastnenia. Vyvlastniť nemožnokedykoľvek, ale len vo verejnom záujme a len na určité účely, ktoré sú taxatívne vymedzené napr. v §
108 ods. 2 stavebného zákona. Verejný záujem na vyvlastnení na účely uvedené v uvedenom zákonnom
ustanovení sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní.

Pojem „verejný záujem“ patrí k tzv. neurčitým právnym pojmom, pričom vymedziť jeho obsah možno
často len obtiažne. Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva je zrejmé, že pokiaľ
ide o kritérium verejného záujmu, ponecháva na štátoch pomerne široký rámec voľnej úvahy. Táto
skutočnosť poskytuje štátnym orgánom pomerne široký priestor na vymedzenie tohto pojmu, zároveň

však aj možnosti na jeho zneužívanie.

Pokiaľ teda platí, že vyvlastnenie je prípustné len za predpokladu existencie verejného záujmu, potom
je zrejmé, že ak sa vo veci verejný záujem jednoznačne a bez pochybností nepreukáže, vyvlastnenie
nie je možné, resp. je v rozpore s právom.

Žalovaný nadviazal vo svojom rozhodnutí na odôvodnenie verejného záujmu vyvlastnenia
prvostupňového rozhodnutia, v ktorom boli deklarované potreba zachovať chodníky a pešie
cestičky, ktoré zabezpečujú pešie spojenie prejazdnej miestnej komunikácie Bernolákova s miestnou
komunikáciou Veľká Okružná a postup podľa § 24e cestného zákona v spojení s § 108 ods. 2 písm.
f/ stavebného zákona.

V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s odôvodnením rozhodnutia žalovaného (na str. 10 jeho
rozhodnutia), že „V § 24e cestného zákona je upravený účel vo verejnom záujme, ktorý je už "naplnený,
nakoľko stavba už bola postavená, a to na základe právoplatného stavebného povolenia a právoplatným
kolaudačným rozhodnutím bolo povolené jej užívanie. Procesne však musí byť zachovaný a dodržaný

rovnaký postup a rovnaké podmienky, ako pri „riadnom“ vyvlastňovacom konaní.“

Verejný záujem vyvlastnenia správne orgány odôvodnili jeho účelom. Možnosť takéhoto právneho
posúdenia však nevyplýva ani z Ústavy SR ani z osobitných právnych predpisov (cestný zákon,
stavebný zákon). V zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky vyvlastnenie len zo zákona nie je

možné. Samotné konanie o vyvlastnení tvorí jeden celok, v rámci ktorého sa skúma splnenie všetkých
podmienok, jednou z nich je aj preukázanie existencie verejného záujmu. Nie je preto možné možné
stotožňovať účel vyvlastnenia (vymenovaný v § 108 ods. 2 stavebného zákona) s verejným záujmom Ak
je v administratívnom konaní identifikovaný niektorý z účelov, neznamená to, že je zároveň preukázaná
aj existencia verejného záujmu. V zmysle práva je povinnosťou stavebného úradu skúmať najskôr, či

účel, pre ktorý sa vyvlastňuje, je vymedzený v zákone (§ 108 ods. 2 stavebného zákona, § 24e cestného
zákona), a následne sa musí zaoberať tým, či naozaj existuje verejný záujem na vyvlastnení a v čom
je jeho podstata.

Definovanie účelov, pre ktoré je možné vyvlastniť, síce reštriktívne vymedzuje okruh verejných záujmov,

neznamená to však, že tým zároveň aj preukazuje existenciu takéhoto záujmu. Splnenie účelu
vyvlastnenia totiž ešte nemusí znamenať, že na jeho realizácii je skutočne aj verejný záujem. Ak by
zákonodarca skutočne zamýšľal takú úpravu, že na preukázanie verejného záujmu by stačilo, aby sa
naplnila podmienka účelu vyvlastnenia, bolo by to v zákone jednoznačne uvedené (napr.: vyvlastniť
možno len vo verejnom záujme, ktorým je ...).

Zároveň je treba poukázať na to, že existenciu verejného záujmu je nevyhnutné v rozhodnutí o
vyvlastnení náležite preskúmateľne, argumentačne presvedčivo a zrozumiteľne vysvetliť, pretože ide
o rozhodnutie, ktorým sa zasahuje do vlastníckych práv vyvlastňovanej osoby teda jej základných
ľudských práv. Právne významnou podmienkou zákonnosti takéhoto rozhodnutia je odôvodnenie,

prečo verejný záujem prevažuje nad súkromným záujmom vlastníka (vyvlastňovanej osoby). Ako už
bolo vyššie uvedené, verejný záujem nemožno stotožňovať s účelom vyvlastnenia a odôvodniť len
citovaním zákona, ako to bolo v danom prípade. Pokiaľ je navrhovateľ vyvlastnenia vlastníkom miestnej
komunikácie, ako to v konaní tvrdil, neznamená to, že automaticky jeho právo na vyvlastnenie takého
pozemku prevyšuje nad právom vlastníka.

Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa
konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis aleboak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych
skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí
nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu

prislúcha,abysazaoberalotázkou,čimechanickáaformalistickáaplikáciazákonabezohľadunazmysel
a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu
tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.

Ako už vyplýva z predchádzajúceho textu odôvodnenia tohto rozsudku, právny názor uvedený v

citovanej časti odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je v rozpore so zákonom. Nesprávne právne
posúdenie veci žalovaným ale i správnym orgánom prvého stupňa veci spočívalo v tom, že nesprávne
interpretovali na vec sa vzťahujúce právne predpisy.

Zároveň, tým, že správne orgány svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa porovnania verejného záujmu
s právom vlastníka vyvlastňovaného pozemku riadne neodôvodnili, postupovali v rozpore s § 47 ods. 3

správneho poriadku a ich rozhodnutia sú z tohto hľadiska nepreskúmateľné.

Medzi účastníkmi bolo v konaní sporné, či vyvlastňovaný pozemok je miestnou komunikáciou vo
vlastníctve pribratého účastníka a ako taký potom spôsobilý vyvlastnenia v zmysle § 24e stavebného
zákona. Nie každá asfaltová plocha je miestnou komunikáciou v zmysle § 2 ods. 2 písm. g/ zákona č.

8/2009 Z.z. prípadne § 4b ods. 1 cestného zákona. Súd si všimol, že pribratý účastník ako navrhovateľ
vyvlastnenia nepredložil v správnom konaní žiaden právne relevantný dôkaz o tom, že by bol vlastníkom
spevnených plôch na pozemku žalobcu parc. č. KN-C 6665/2, prípadne akým spôsobom nadobudol
toto vlastnícke právo. Pasportizácia, ktorá bola pribratým účastníkom predložená v konaní, vlastníctvo
k spevneným plochám nachádzajúcich sa nad predmetom vyvlastnenia jednoznačne nepreukázala.

Taktiež v administratívnom spise nie je dôkaz o zaradení spevnených plôch na predmetnom pozemku
do siete miestnych komunikácií a taktiež sa nepreukázalo, že by išlo o miestne komunikácie za týmto
účelom vybudované pribratým účastníkom, teda chýba napr. stavebné povolenie alebo kolaudačné
povolenie, ktoré by potvrdzovali právny stav predpokladaný § 24e cestného zákona. Naopak, v
prospech tvrdenia žalobcu svedčí kúpna zmluva zo dňa 19.01.2004, ktorou previedol sám navrhovateľ

vyvlastnenia predmetný pozemok zo svojho vlastníctva do vlastníctva právneho predchodcu žalobcu
(obchodná spoločnosť AUPARK II spol. s r.o.). Spolu s pozemkom bolo zmluvou prevedené vlastnícke
právo aj ku všetkým stavebným úpravám a spevneným plochám na prevádzanom pozemku (čl. III ods.
2). Podľa názoru súdu v správnom konaní nemali vo veci rozhodujúce správne orgány dostatočne (bez
pochýb) za preukázané, že na vyvlastňovanej časti pozemku sú všeobecne prístupné a užívané miestne

komunikácie, teda ulice, parkoviská, verejné priestranstvá slúžiace miestnej doprave zaradené do siete
miestnych komunikácií, ktoré sú zároveň vo vlastníctve navrhovateľa vyvlastnenia (§ 4b ods. 1 cestného
zákona). Nemali potom za preukázané ani splnenie podmienky účelu vyvlastnenia podľa § 24e cestného
zákona, že ide o pozemky, ktoré nie sú vo vlastníctve obce, že dosiaľ nedošlo k ich majetkovoprávnemu
vysporiadaniu a nachádzajú sa pod miestnymi komunikáciami v užívaní navrhovateľa vyvlastnenia a

možno vo verejnom záujme vyvlastniť. Správny orgán podľa názoru súdu tvrdenie pribratého účastníka o
jeho vlastníctve k spevneným plochám nad vyvlastňovanými pozemkami prijal nekriticky a bez ďalšieho
zisťovania, pričom napriek tomu, že žalobca v konaní vzniesol tento druh námietky, nevykonal v tomto
ohľade na zistenie skutočného stavu veci potrebné dokazovanie. Na základe uvedeného súd dospel
k záveru, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci a malo za následok

nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.

Za nesplnenú považoval súd aj druhú podmienku vyvlastnenia, a to podmienku nevyhnutného rozsahu.
Z administratívneho spisu, predovšetkým z geometrických plánov č. XX/XXXX zo dňa 25.11.2013 a
č. XXX/XXX4 zo dňa 02.06.2014 vyhotovených geodetom T.. M. C. - W. Žilina, na ktoré poukazuje

prvostupňového rozhodnutie, vyplýva, že žalobcovi boli vyvlastnené aj tie časti jeho pozemku, ktoré
nezodpovedaliodôvodneniuapredovšetkýmúčeluvyvlastnenia.Vnávrhunavyvlastneniesauvádza,že
je potrebné vyvlastniť časť pozemku pod miestnymi komunikáciami a stavbami na týchto komunikáciách
postavenými ako napríklad spomínaná zástavka MHD. Z geometrických plánov ako podkladov, ktoré
určili od pozemku vo vlastníctve žalobcu odčlenením vyvlastňované pozemky, však vyplýva, že tieto a

na ne nadväzujúce súdom preskúmavané rozhodnutia zasiahli aj do iných, takto nedefinovaných, častí
pozemku žalobcu. kde je zeleň. Z administratívneho spisu tiež vyplýva, že žalobca v konaní namietal,
že pokiaľ dôjde k vyvlastneniu častí pozemku, ako boli navrhnuté pribratým účastníkom, nebude môcť
využívať zostávajúcu časť jeho pozemku, resp. ho bude môcť využívať len z neprimeranými ťažkosťami.Kvantitatívna stránka určenia nevyhnutného rozsahu vyvlastnenia spočíva v tom, že správny orgán je
povinnýskúmaťazabezpečiť,abyvovecibolavyvlastnenálentakáčasťnehnuteľnosti,ktorájepotrebná
na zabezpečenie realizácie príslušnej činnosti, pre ktorú sa vyvlastňuje. Správne orgány sa s uvedenými

rozpormi nevysporiadali, vo svojich rozhodnutiach nevysvetlili, prečo za prekážku nepovažujú rozpor
medzi návrhom a jeho odôvodnením a rozsahom vyvlastnenia podľa geometrických plánov, resp.
skutočným rozsahu toho vyvlastnenia a neodpovedali na námietku týkajúcu sa obmedzenia práva k
dotknutému pozemku. Z postupu a rozhodnutia správnych orgánov nevyplýva, že by sa týmto vôbec
zaoberali.

Pokiaľ ide o štvrtú podmienku zákonnosti vyvlastnenia, žalobca namietal, že za vyvlastňované časti
pozemku bola určená neprimerane nízka výška finančnej náhrady. V administratívnom konaní však
nepredložil o tomto tvrdení dôkaz. Skutočná trhová cena predmetnej nehnuteľnosti je podľa žalobcu
podstatne vyššia, ako cena určená znalcom. Súd poukazuje na právny názor vyplývajúci z judikatúry
Ústavného súdu SR, že „primeranou náhradou je náhrada, ktorá sa síce neposkytuje v celom rozsahu

trhovej ceny veci, avšak zásadne vyváži ujmu, ktorá odňatím veci vznikla. Ochrana vlastníckeho práva
pri vyvlastnení totiž nezahrňuje v sebe aj právo na získanie majetku... Výška náhrady by však mala
byť určená v porovnaní s trhovou cenou veci tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu
do vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo požadovať. Právna úprava by mala
vyjadrovať dynamiku pohybu cien pozemkov na trhu tak, aby náhrady za vyvlastnenie boli v danom

mieste a čase spravodlivé.“ Ústavný súd dospel k záveru, že ak má byť náhrada primeraná, musí byť v
takej výške, aby mohla „zásadne vyvážiť ujmu, ktorá odňatím veci vznikla“.

Taktiežpodľanázorusúduneobstojíargument,ževkonanípoužitýznaleckýposudokč.2014-003zodňa
10.01.2014 vypracovaný súdnym znalcom T.. M. V. nemal byť považovaný za dostatočný dôkaz, pretože

súdny znalec pred jeho vypracovaním nebol ustanovený k tomu správnym orgánom a tento znalecký
posudok nebol podaný v rámci vyvlastňovacieho konania. V prípade peňažnej náhrady za vyvlastnený
pozemok sa podľa stavebného zákona jej primeranosť určuje „podľa trhovej ceny určenej znaleckým
posudkom“, pričom trhovou cenou sa rozumie „cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom
istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite“. Zároveň z § 34 ods. 1 správneho poriadku

vyplýva, že na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný
stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Súdny znalec je odborne spôsobilou osobou na
vypracovanie znaleckého posudku v určitom odbore, garantuje správnosť a zákonnosť ním vytvoreného
odborného stanoviska a za prípadné porušenie právnych predpisov nesie zodpovednosť. Spochybniť
závery vyššie opísaného znaleckého posudku len preto, že súdny znalec nebol ustanovený správnym

orgánom, nebolo opodstatnené. Pokiaľ žalobca disponoval dôkazmi o tom, že súdny znalec nekonal pri
vypracovaní znaleckého posudku čestne a zákonne, mal ich predložiť správnemu orgánu alebo súdu.

Na druhej strane súd poukazuje na to, že žalobca v správnom konaní namietal, že v znaleckom posudku
nie sú zohľadnené úpravy nachádzajúce sa na predmete vyvlastnenia vykonané právnym predchodcom

žalobcu. Nebola zohľadnená ani okolnosť, že na časti vyvlastňovaných pozemkov sa nachádzajú stánky
(obchodné priestory), ktoré žalobcovi ako vlastníkovi pozemku prinášajú výnos (nájomné). V prípade
takýchto rozporov bolo na mieste, aby správny orgán buď doplnil dokazovanie a ustanovil znalca,
aby komplexne odborne posúdil skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, prípadne skontroloval správnosť
záverov znaleckého posudku predloženého navrhovateľom vyvlastnenia, alebo aby sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia vyjadril k týmto námietkam a uviedol dôvod, prečo dospel k záveru, že znalec pri
vypracovaníznaleckéhoposudkuč.2014-003zodňa10.01.2014postupovalsprávne(vrátanepoužitých
metód určenia všeobecnej hodnoty). Tým že žalovaný ani správny orgán prvého stupňa v naznačenom
smere nepostupovali, nemožno v tomto ohľade zistený skutkový stav považovať za dostatočne zistený
pre vydanie rozhodnutia a rozhodnutie žalovaného je zároveň nepresúmateľné pre nedostatok dôvodov.

V kontexte piatej podmienky pre zákonnosť postupu pri vyvlastnení vyvlastňuje sa len v nevyhnutných
prípadoch, pokiaľ účel, ktorým sa sleduje vyvlastnenie, nemožno dosiahnuť inak. Ako vyplýva z podaní
žalobcu a jeho námietok vznesených v administratívnom konaní a v žalobe, tento tvrdil, že nikdy
nijakým spôsobom nebránil tretím osobám v používaní spevnených plôch, ktoré sa nachádzajú na

vyvlastňovanejčastipozemkuvjehovlastníctve.Pravdivosťuvedenéhopotvrdzujúirelevantnépodklady
rozhodnutia správnych orgánov v administratívnom spise, v ktorom nie je jediný dôkaz o opaku. Je
nutné tiež poznamenať, že dôvodnosť (nevyhnutnosť) vyvlastnenia pre nemožnosť dosiahnutia účelu
vyvlastnenia iným, spôsobom nezasahujúcim tak radikálne do vlastníckych práv žalobcu, neboli vsprávnom konaní a ani v rozhodnutiach správnych orgánov vyvrátené, ba dokonca sa správne orgány
týmto atribútom vyvlastnenia opomenuli vôbec zaoberať.

Pri hodnotení potreby a zároveň nevyhnutnosti vyvlastnenia z hľadiska všeobecného spoločenského
nároku je potrebné zohľadniť aj také okolnosti, ktoré umožňujú naplniť požiadavku verejného záujmu
aj bez toho, aby sa siahlo na vlastníctvo dotknutej osoby, ktoré je rovnako chránené ako spomínaný
verejnýzáujem.Vkonanítentoaspektnebolbranýdoúvahy,nebolavysvetlenánaliehavosťvyvlastnenia
spočívajúca v tom, že jeho účel nemožno dosiahnuť inak a zároveň sa správne orgány nevysporiadali s

otázkou, prečo je potrebné siahnuť na žalobcov majetok, pričom však tento vo využívaní vyvlastňovanej
plochy nikomu nebránil. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca navrhoval aj iné alternatívy
(ešte v rámci rokovania o návrhu na uzavretie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve). Uvedené svedčí v
prospech tvrdenia žalobcu, že účel vyvlastnenia podľa § 24e cestného zákona bolo možné dosiahnuť
aj len obmedzením vlastníckeho práva žalobcu. V konaní však neboli preverované možnosti naplnenia
účelu vyvlastnenia napr. cestou odplatného dvojstranného právneho úkonu (zmluvy o zriadení vecného

bremena alebo (nájomná zmluva), čím by tiež bolo možné dosiahnuť ten účel, ktorý sledoval navrhovateľ
vyvlastnenia. Súd nemohol preto považovať za preukázané, že účel vyvlastnenia nebolo možné v
súdenej veci dosiahnuť inak ako odňatím vlastníckeho práva (vyvlastnením).

Ako už bolo skôr konštatované, vyvlastniť v zmysle príslušných všeobecne záväzných právnych

predpisov je možné len v odôvodnených prípadoch, kedy účel vyvlastnenia nemožno dosiahnuť inak, ak
existuje verejný záujem, podľa zákona, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. Na základe vyššie
uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalovaný nesprávne vec po právnej stránke posúdil, keď
za splnenú považoval splnenú podmienku nevyhnutnosti vyvlastnenia a existencie verejného záujmu.
Zároveň, pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v časti týkajúcej sa porovnania verejného

záujmu s právom vlastníka vyvlastňovaného pozemku, toto súd považoval za nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov. Za nepreskúmateľné považoval súd tiež odôvodnenie rozsahu vyvlastnenia a
primeranosti náhrady za predmet vyvlastnenia. Ako súd už vyššie uviedol, ani v tejto časti svoje
rozhodnutie správne orgány riadne neodôvodnili. Popri uvedenom súd poukazuje na to, že rozhodnutie
bolo vydané aj napriek tomu, že zistenie skutkového stavu bolo pre rozhodnutie nedostatočné, a to

ohľadom splnenia podmienky účelu vyvlastnenia podľa § 24e cestného zákona a nedostatky v zisťovaní
skutkového stavu správnymi orgánmi súd zaznamenal aj pri posudzovaní rozsahu vyvlastnenia a
spôsobu určenia výšky primeranej náhrady.

Súd dodáva, že v danom prípade nebolo predmetom súdneho prieskumu posúdenia rozhodnutie,

ktoré žalovaný vydal len a len na základe zákonom povolenej voľnej úvahy, ako to tvrdil žalovaný vo
svojom vyjadrení k žalobe. Síce príslušné všeobecne záväzné právne predpisy čiastočne vymedzujú
podmienky vyvlastnenia všeobecne, avšak, aby súd mohol posúdiť, či či také rozhodnutie nevybočilo z
medzí a hľadísk ustanovených zákonom, musela by odôvodnená voľná úvaha správneho orgánu byť v
rozhodnutí uvedená, inak rozhodnutie trpí vadou, pre ktoré ho nemožno preskúmať.

Z uvedených dôvodov dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa
§ 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnym
názorom vysloveným súdom v tomto rozsudku.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo
žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatenie súdneho poplatku 70
€ a nákladoch právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 13a ods.
1 písm. a/, b/, c, §16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov

- Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (12/2014) v sume 134,00 € a k tomu
prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €,
- Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (26.02.2012) v sume 134,00 € a k tomu prislúchajúci

režijný paušál v sume 8,04 €,
- Účasť na pojednávaní (15.04.2015) v sume 139,83 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume
8,39 €.Nakoľko právny zástupca žalobkyne osvedčil, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, má podľa
citovanej vyhlášky nárok na tarifnú odmenu zvýšenú o daň z pridanej hodnoty výške 20% z tejto sumy.

Súd žalobcovi nepriznal náhradu trov za úkon - žiadosť o odklad vykonateľnosti, nakoľko táto žiadosť
bola súčasťou podania, za ktoré bola priznaná náhrada - žaloby a navyše sa nejedná o podanie vo veci
samej.

Súd priznal žalobcovi náhradu cestovného na pojednávanie dňa 15.04.2015 zo sídla právneho zástupcu

žalobcu na Krajský súd v Bratislave (podľa priloženého technického preukazu motorového vozidla
právneho zástupcu žalobcu) vo výške 398 (km) [x 7,4 (l/100 km) pri cene nafty 1,191 €/l + 0,183 €] =
89,93 €.

Ďalej súd priznal žalobcovi náhradu za stratu času jeho právneho zástupcu v sume 10 (začatých
polhodín) x 13,98 €, (pojednávanie dňa 15.04.2015) = 116,5 €.

Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 836,47 €. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť
žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.) vedený v Prima banka Slovensko, a.s.,
č.ú.: 0499511001/5600.

Ostatným účastníkom konania súd náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému ani pribratému
účastníkovi podľa ustálenej judikatúry právo na náhradu trov konania v takomto prípade neprináleží.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,proti ktorémurozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.