Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 30, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/31/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613202204
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3613202204.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátuJUDr.IvetyZáleskejaJUDr.IviceČelkovejvsporežalobcuCDConsultings.r.o.,sosídlomPříkop
843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika,
IČ 264 29 705, proti žalovanému O. D., bytom Z. č. 8, XXX XX J., občan SR, o zaplatenie zmenkovej
sumy 1 020 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k.
5Cb/64/2013-149 zo dňa 16. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola vo zvyšku žaloba zamietnutá a vo
výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancie zastavilkonanievčastizmenkovéhoúroku0,19%denne,
vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca sa proti
žalovanému domáhal podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007,
ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie)
zaplatenia zmenkovej sumy
1 020 Eur, zmenkového úroku 0,25 % denne z konkrétnych zmenkových súm za konkrétne obdobia, 6%

úroku z omeškania ročne z konkrétnych zmenkových súm za konkrétne obdobia, zmenkovej odmeny
a trov konania. Pred začatím konania zobral žalobca žalobu späť v časti zmenkového úroku 0,19 %
denne. Predmetom konania zostal zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne, v ostatných častiach zostal
žalobný petit nezmenený. Podľa § 96 ods. 1 O.s.p. v späťvzatej časti súd konanie zastavil. Súd prvej
inštancie vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu žalobcu
podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Zástupca žalobcu svoju neprítomnosť riadne ospravedlnil. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie zistil, že zmenka bola vystavená žalovaným na rad POHOTOVOSŤ,

s.r.o. a zistil, že zmenka bola splatná pri predložení ( vistazmenka) s doložkami „ bez protestu“ a „ na
zaplatenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ na sumu 1 020 Eur so zmenkovým úrokom 0,25%
denne od 14.09.2009 do zaplatenia. V pravom hornom rohu zmenky sa nachádza číslo spotrebiteľskej
zmluvy o úvere XXXXXXX. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 07.01.2009 súd prvej inštancie
zistil, že spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvorila so žalovaným na predtlačenom formulári zmluvu o
úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 350 Eur. Žalovaný potvrdil prevzatie
poskytnutého úveru. Zmluva neobsahuje RPMN. V bode 17 všeobecných podmienok úveru, ktoré boli

súčasťou zmluvy
o úvere, bola uzavretá dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku
dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy o úvere vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková
suma a dátum úročenia zmenkovej sumy. V bode 20 všeobecných podmienok bolo uvedené, že všetkyprávne vzťahy sa budú spravovať podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Pri určení právomoci,
vecnej a miestnej príslušnosti postupoval súd prvej inštancie podľa článku 3, článku 25 bod 1 písm. a/
Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone

súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach . Pri určovaní rozhodného práva postupoval
súd prvej inštancie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom (ďalej len ZMPSP) v spojení s článkom 6 ods. 1 Nariadenia č. 593/2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto a sídlo pôvodného

remitentabolovSlovenskejrepublike.Indosamentomsadoprávnehovzťahudostalcudzíprvok,čovšak
nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo. Súd prvej inštancie nariadil v právnej veci pojednávanie,
nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania a zistenie, či predmet konania súvisí
so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa strany sporu mohli vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali. Právnu vec posúdil súd prvej inštancie podľa ním citovaných príslušných ustanovení
slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a

šekového (ďalej len ZZŠ), zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia
zmluvy. Predmetom konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovaným
pôvodne ako blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. zo zmluvy o
úvere. Súd prvej inštancie posudzoval, či zmluva, na základe ktorej vznikla pohľšadávka zabezpečená
zmenkou je platná, a či vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Súd prvej inštancie zistil, že zmluva

o úvere č. XXXXXXX zo dňa 07.01.2009 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka, je formulárovou (typovou zmluvou), pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvňovať jej
obsah. Zmluvnými stranami bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. IČO: 35807598 a žalovaný ako
fyzická osoba, ktorý v čase podpísania zmluvy nebol podnikateľom, pričom nemal v úmysle a ani
nepoužil úver na výkon zamestnania, ale len pre osobnú potrebu, nekonal v rámci predmetu svojej

obchodnej a podnikateľskej činnosti, je spotrebiteľom.
V danom prípade bol úver poskytnutý na súkromný účel a nie na výkon zamestnania, čo vyplynulo
z exekučného spisu. V pochybnostiach má dôkazné bremeno veriteľ. Nespotrebiteľský úver musí byť
preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa
nejedná o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy vyplýva, že finančné

prostriedky boli veriteľom dlžníkovi odovzdané a prevzaté pri podpise zmluvy, teda sa jedná o zmluvu
o pôžičke. Konštatoval, že súčasťou zmluvných podmienok bol aj článok 17, označený ako dohoda
o vyplnení zmenky, na základe ktorého na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené
zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú

sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý
dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti
splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky, pričom zmenková suma
bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že

ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu štyri týchto podmienok stal splatný celý dlh. Poukázal na to,
že v bode 20 všeobecných podmienok poskytovania úveru si zmluvné strany dohodli v zmysle § 262
ods. l Obchodného zákonníka, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Z obsahu tohto dojednania súd prvej inštancie vyvodil, že tento bod bol jednostranne formulovaný
veriteľom v úmysle obísť ustanovenia chrániace spotrebiteľa, či už zákon o spotrebiteľských úveroch

alebo Občiansky zákonník. Dohodu
o voľbe práva, ktorá nebola individuálne dohodnutá, vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienkou
podľa § 53 ods.4 písm. a/ Občianskeho zákonníka a konštatoval jej absolútnu neplatnosť (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo 20/2009).
V zmluve o úvere absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, o výške úroku z úveru, najmä

o výške RPMN a o priemernej RPMN, o výške, o počte, termínoch splatnosti splátok, úrokov a iných
poplatkov a poradie v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom podľa §
4 ods. 2 písm. g/, h/, i/, j/, k/, ods. 3 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktoré majú
za následok, že úver je zo zákona bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že

zmluva o úvere je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, a to nielen
v zabezpečovacích ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch ako sú zmluvné pokuty a
blankozmenka, ale celá zmluva vrátane obchodných podmienok je koncipovaná výlučnev prospech veriteľa a obsahuje len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Teda samotný obsah
a účel zmluvy sa priečia dobrým mravom a sú v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Preto nemohlo veriteľovi

vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 4Obo 161/2007 zo
dňa 06.05.2008 konštatoval, že na základe absolútne neplatnej úverovej zmluvy nemohlo vzniknúť
žalobcovi právo na vyplnenie blankozmenky. Právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj
z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5
tohto zákona neplatná. Hoci použitie zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho prostriedku
v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 01.01.2011, to
neznamená, že v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné
ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade považoval
súdprvejinštanciedojednaniedohodyovyplnenízmenkyzaneprijateľnúzmluvnúpodmienkupodľa§53

ods.4písm.k/Občianskehozákonníka,pretožeideopodmienku,ktorá prenesplneniezáväzkupripúšťa
možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy úroku 0,25% denne
ako sankcie spojenej s nesplnením záväzku. Taktiež sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa
§ 53 ods. 4 písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ale vychádza
len zo všeobecných podmienok, ktoré boli veriteľom jednostranne stanovené a jej obsah nemohol

dlžník nijakým spôsobom ovplyvniť. Ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l/
Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol veriteľ
povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950
Zb). Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č.191/1950 Zb. (vyplnenie
zmenky v rozpore s tým čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vyplňovacom práve

blankozmenky neplatná, čo má taký istý dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto
okolností vôbec nevzniklo veriteľovi ako remitentovi právo na vyplnenie bankozmenky, blankozmenka
sa vôbec nestala zmenkou. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že konanie,
ktorým veriteľ prijal zmenku s vysokým úrokom je možné považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore
s dobými mravmi stanovenými v § 3 ods. l Občianskeho zákonníka a pokiaľ by išlo o režim Obchodného

zákonníka v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré konanie nemôže požívať právnu
ochranu.
Z dôvodu, že remitentovi, spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., nevzniklo právo prijať zmenku, ani právo
zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie, lebo zmenka ani nemohla
byť od dlžníka prijatá a nemožno sa na jej základe domáhať jej vyplatenia, remitentovi nevzniklo

právo previesť práva a povinnosti z neplatnej zmenky na žalobcu. Vzhľadom k tomu, že predmetná
zmenka bola vystavená v prospech veriteľa a jej prvého majiteľa, ktorý je podnikateľom, vykonávajúcim
svoju podnikateľskú činnosť aj poskytovaním úverov nebankovým spôsobom a súd prvej inštancie
mal vedomosť o činnosti veriteľa z iných súdnych konaní, bol vo veci reálny predpoklad, že právo
uplatňované v danom konaní zo zmenky môže mať právny základ v spotrebiteľskom

vzťahu. V zmysle platných predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu v každom štádiu konania
(a v každom druhu konania), bez výnimky ex offo skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah
a ak súd príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať právne normy spotrebiteľského
práva. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ESD C-419/2011 z 14.03.2013
alebo rozhodnutie ESD sp. zn. C-76/10, z ktorého vyplýva, že napriek tomu, že v danom prípade sa

jedná o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou súdu
skúmať postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Samotný ESD v uvedenom prípade z úradnej moci
skúmal postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Súd musí poskytnúť ochranu spotrebiteľskému vzťahu
aj v takom prípade, ak sa uplatňuje právo z indosovanej zmenky. Umožňuje mu to priamo
zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je k zmenkovému zákonu v postavení špeciality

a lex specialis deroigat lex generali ( v tomto prípade aj lex posterior derogat legi priori). Prednosť má
teda zákon o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie preto ani nerozhodol vydaním zmenkového
platobného rozkazu a uviedol, že sa preto nemožno odvolávať iba na ustanovenia zákona č. 191/1950
Zb.. V rámci rozhodovania o právnych vzťahov vo veci súd prvej inštancie aplikoval právne predpisy,
ktoré sa vzťahujú na ochranu spotrebiteľa. Súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere a v jej rámci aj

ustanovenie článku 14 všeobecných podmienok, ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky, je neplatná
a zmenka nemala byť vôbec vyplnená, ani následne indosovaná a na jej základe nemožno uplatňovať
akékoľvek nároky. K absolútnej neplatnosti prihliadol súd prvej inštancie ex offo. Predložená zmenka,
aj keď obsahuje všetky náležitosti zmenky, nezabezpečuje konkrétny záväzkový vzťah z poskytnutéhoúveru. V prípade spotrebiteľskej zmluvy je súd povinný skúmať kauzu a to aj napriek zneniu zákona
č. 191/1950Zb., ktorý je prelomený nielen zmenou spoločenských vzťahov, ale aj smernica a judikátmi
súdov. Súd prvej inštancie poukázal na to, že treba rozlišovať medzi neplatnosťou zmenky z dôvodu

nesplnenia podstatných náležitostí, resp. vyplnenie v rozpore so zákonom a neplatnosťou zmluvy,
dojednania o vyplnení zmenky za účelom zabezpečenia konkrétnej pohľadávky, či už pre rozpor s
dobrými mravmi, neprijateľnými podmienkami, či nerešpektovaním zákonného obmedzenia maximálnej
výšky zmenkovej sumy, ako tomu došlo v danom prípade (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1 Obdo V 43/2006). Právny inštitút zmenky je síce založený na prísnej formálnosti

zmenkových vzťahov, každopádne by táto samotná formálnosť nemala vychyľovať práva, plynúce
zo zmenkových vzťahov, v prospech jednej zo zúčastnených strán. Túto skutočnosť je potrebné brať
do úvahy najmä za situácie, kedy zmenková prax inklinuje k využívaniu zaisťovacej funkcie zmeniek.
Zmenkovýdlžníkazmenkovýveriteľ súsíceformálnevrovnompostavení,alefaktickásituáciamôžebyť
odlišná a v tomto prípade aj odlišná bola, kedy na jednej strane vystupoval profesionálny podnikateľ a
na druhej strane neinformovaný dlžník. Navyše často dochádza k situáciám, kedy je zmenka využívaná

vo vzťahu k tým subjektom, od ktorých nie je možné očakávať hlbšie povedomie o zmenkovom
práve. Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze z 16.10.2012 sp. zn. Pl 16/12 konštatoval, že
súčasné napätie, spojené so zmenkami je spôsobené najmä ich zneužívaním hlavne voči subjektom, po
ktorých nie je možné požadovať špecifické znalosti a značnú rigiditu zmenkových vzťahov spravodlivo
požadovať. Vo všeobecnej rovine možno súhlasiť s názorom, zdôrazňujúcim význam autonómie vôle v

oblasti záväzkových vzťahov. Napriek tomu však ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam,
kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo dokonca ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný
verejný záujem, ktorý je spôsobilý autonómiu vôle proporcionálne obmedziť (rozsudok Ústavného súdu
ČR sp.zn. IV.ÚS 457/10). O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 O.s.p.
tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo mu žiadne trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol tento
rozsudok v celosti z dôvodov že : konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2

písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná náhradu
trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil. S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie
v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností tvrdených

účastníkmi konania a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Z odôvodnenia súdu prvého
stupňa vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanie zmluvou o úvere a ďalšími dôkazmi, ktoré účastníci
nenavrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy ako
navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možný len výnimočne ak je vykonanie nenavrhovaných
dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že

súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V
danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania iných
ako účastníkmi navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite zdôvodniť.
V danom konaní súd prvej inštancie svoj postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný papier,
ktorý inkorporuje v listine samo právo. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným

legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe
článku 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak neurobil, musia byť akékoľvek
námietky odmietnuté z dôvodu koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhu žalovaného a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo
charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal, pohľadávku nerozporoval

a svojím konaním ju fakticky uznal. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých
dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní žalovaného. Konanie súdu
prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek

spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom
neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú
uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v
zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17ZŠZ. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil
poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods.1 O.s.p., porušil ustanovenia
o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo

možné prihliadnuť, pretože nemali byť vôbec v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané
bez návrhu. Žalovaný vystavil zmenku, ktorú dobrovoľne podpísal, pričom išlo o prejav jeho skutočnej
vôle. Sadzba zmenkového úroku 0,25 % denne je napísaná na zmenke, bola mu známa v čase
vystavenia zmenky a s takouto sadzbou žalovaný súhlasil. Nespornosť záväzku žalovaného zaplatiť sa
vzťahuje na celý záväzok obsiahnutý na zmenke (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.

25 Cdo 1839/2000, zo dňa 22.08.2002). Na podporu svojich tvrdení uvedených v odvolaní žalobca
poukázal na závery uvedené v uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 10Co/79/2013 z 05.09.2013,
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 43CoZm/10/2013 z 21.11.2013.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala
v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359

a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti
podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

6. Pri posudzovaní odvolania žalobcu vychádzal odvolací súd z jeho obsahu, keď je nepochybné, že

žalobca odvolanie proti časti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej bolo konanie v časti o
zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zastavené, vôbec neodôvodňuje a neuvádza v
súvislosti s týmto výrokom žiadne odvolacie tvrdenia. Odvolací súd za aplikácie § 123 ods. 2 CSP a §
124 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolanie podľa obsahu posúdil tak, že žalobca odvolanie
protivyššieuvedenejčastivýrokurozsudkunepodalavodvolacomkonaníposudzovallentúčasťvýroku

rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. V časti výroku, v ktorej súd
prvej inštancie konanie zastavil nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť.

7.Odvolací súd preskúmal vec v zostávajúcej časti (zamietajúcej) v rozsahu podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti,

v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď
v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie z dôvodu realizovaného postupu
podľa § 382 CSP a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom

konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade
s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak
rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených

záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).11. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.6.2016 podľa § 132 OSP) a zo zisteného skutkového stavu

vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia hmotného práva, žalobu
o zaplatenie zmenkovej sumy s príslušenstvom a zmenkovej odmeny zamietol. Svoje rozhodnutie súd
prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2
OSP). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

12. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto
ustanovenia neprichádza do úvahy.

13. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred

súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a
ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

14. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
žalobcu uvedenými v odvolaní.

15. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým

nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil stranám sporu
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na
to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke, pretože tým
porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na spravodlivý proces.

16. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať

vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu, najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

17. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií
o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.

Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

18. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa v konaní
žiadnej obrany nedovolával, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá

v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov
potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods. 3Nariadenia).Zčlánkov8a9Nariadeniajednoznačnevyplýva,žeajvkonaniachsnízkouhodnotousporu
je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie,
ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací

súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do
značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu, nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z

formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods.
2 zákona č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej
funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho
vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom
procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný
postup tak nemôže viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých

excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva
a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu
a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť
nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za
ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve

takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku

iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval,
k čomu aj došlo v predmetnom konaní, keďže žalovaný vo vyplnenom tlačive C pohľadávku uznal) a
bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také

rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

19. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s príslušenstvom,

zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to
považuje za potrebné, alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku

6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom.

20. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe
súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl.
5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď, ktoré prevzal žalovaný dňa

18.03.2014. Súd prvej inštancie v rámci úradnej činnosti pripojil exekučný spis sp.zn. 4Er/475/2011
tohto súdu s tým, že následne týmito listinami vykonal dôkaz oboznámením ich obsahu. Predvolanie na
pojednávanie dňa 16.06.2016 prevzal žalovaný dňa 24.05.2016 spolu s poučením podľa § 120 ods.
4 O.s.p. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok bez návrhu strán sporu, vykonal súd
prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom

nároku. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 16.06.2016 v neprítomnosti
právneho zástupcu žalobcu a za prítomnosti žalovaného. Právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie
na pojednávanie dňa 23.05.2016 so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania podľa §
115 ods. 2 O.s.p., z neúčasti sa ospravedlnil písomne podaním zo dňa 16.06.2016, ktoré došlo súdu
prvej inštancie v ten istý deň. Dôvod neúčasti na pojednávaní uvádzaný právnym zástupcom žalobcu

(účasť na inom pojednávaní vo veci spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako právny zástupca pred
Okresným súdom Bratislava I.) nepovažoval ani odvolací súd za dôležitý dôvod, pre ktorý by bolo
nutné pojednávanie odročiť, pričom prihliadol na skutočnosť, že návrh právneho zástupcu žalobcu nemá
náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p. Žalovaný už na pojednávaní uviedol, že nárok neuznáva, pretožecelú sumu zaplatil. Zmenku nevypĺňal a nebolo mu známe, aké dôsledky z nej vyplývajú. Úver si bral
pre osobnú potrebu a navrhol žalobu zamietnuť.

21. Odvolací súd konštatuje, že pre prejednanie veci na pojednávaní dňa 16.06.2016
v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného, na ktorom vykonal súd prvej inštancie
dokazovanie aj zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami, boli splnené podmienky podľa § 101
ods. 2 O.s.p.

22. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca a žalovaný mali objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil
do spisu bez návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie,
ktoré navrhli strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore
nastala. Išlo o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný,
ale je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie

vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným
majiteľomzmenkybolaspoločnosťPOHOTOVOSŤs.r.o.,naradktorejvystavildňa07.01.2009 žalovaný
zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom
pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo
nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej

zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

23. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následnýmstanoviskom spoločnéhozasadnutiaobčianskoprávnehoaobchodnéhokolégiaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností

prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou
uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej
absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

24. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Simmenthal II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho
súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne
právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru Súdneho
dvora by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené
záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Súdneho dvora.

V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý
plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu Spoločenstva.

25. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom

možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

26. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu o spotrebiteľskom úvere),

nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých zabezpečovacích
inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie
spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné
dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle
článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej

zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou.
Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže
mať odradzujúciúčinok, smerujúcikukončeniu používanianekalýchpodmienokvzmluváchuzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jehovýklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo
by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS (effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie
platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na

dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

27. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.

Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,C-243/08, Pannon GSM)
vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách

ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo (C-618/10,
Banco Espanol de Credito) a že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine (t.j.
ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné
i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,

ktoré by zakazovalo, alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie
bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len
„vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy

o úvere a všeobecných podmienok súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že tieto
posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu na pojednávaní, neporušil ani princíp kontradiktórnosti
súdneho procesu ani rovnosť strán sporu.

28. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že

spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240
až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady

C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako

vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

29. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových

právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy,
ktorú zmenka zabezpečuje. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov
ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54

ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

30. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39

Občianskeho zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi,
nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve, ani zmenku
vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý
nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenkyprijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu
ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

31. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
o náhrade trov konania, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán v
spore rozhodol o náhrade trov konania správne podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a pokiaľ žalovanému náhradu

trov konania nepriznal, postupoval v súlade s citovaným ustanovením procesného práva platného a
účinného do 30.06.2016, pretože je nepochybné, že žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli.

32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie v zamietajúcej časti ako vecne
správnepodľa§387ods.1a2CSPpotvrdil. Vecnásprávnosťrozsudkusúduprvejinštanciepredstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnému žalovanému z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).