Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5S/38/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200564
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200564.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr.

Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu 1. A. Z. R. - B., so sídlom G. XXX/X,
Z., 2. G. W., bytom M. XX, J., A. F., obaja právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so
sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta
č. 8-10, Bratislava, za účasti M. G. V., bytom F. XX, B., A. F., o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutí žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 5. februára 2014 a č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa
11. februára 2014 na základe žalôb takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a .

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade konanie z a s t a v u j e .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-N. zo dňa 05.02.2014 žalovaná rozhodujúc podľa
ust. § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) vo veci
odvolaní, ktoré podali žalobcovia v 1. a 2. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka G. (ďalej
len „prvostupňový správny orgán“) č. XXXXX-X/XXXX-G. zo dňa 06.09.2013 vo veci zániku sociálneho

poistenia podľa § 218 ods. 2 zákona rozhodla tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade zamietla a
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-G. zo dňa 06.09.2013 ako orgán príslušný
podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že zamestnancovi G. W. - žalobcovi
v 2. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v

nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 27.12.2012.

V konaní bolo zistené, že na tunajšom súde sú vedené aj ďalšie konania vo veci žalobcu v 1. rade proti
žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie pod sp.zn. 5S 38/2014 a 5S 39/2014, ktoré sa týkajú tých istých
účastníkov a vo veci skutkovo súvisia. Z dôvodu hospodárnosti konania preto súd na pojednávaní dňa
25.03.2015 spojil tieto veci na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 O.s.p. s tým, že veci budú vedené
bol spoločnou sp.zn. 5S 38/2014.

Ďalším preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-N. zo dňa 11.02.2014 žalovaná rozhodujúc
podľa ust. § 179 ods. 1 písm. b/ zákona vo veci odvolania žalobcu v 1. rade proti rozhodnutiu
Sociálnej poisťovne, pobočka G. (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. XXXXX-X/XXXX-G. zo dňa06.09.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia podľa § 218 ods. 2 zákona rozhodla tak, že odvolanie
žalobcu v 1. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Prvostupňovýsprávnyorgánrozhodnutímč.XXXXX-X/XXXX-G.zodňa06.09.2013 akoorgánpríslušný
podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku
sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že M. G. V. nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
žalobcu v 1. rade od 01.11.2011 podľa slovenskej legislatívy.

Obe tieto preskúmavané rozhodnutia žalovaná odôvodnila tým, že proti rozhodnutiam prvostupňového
správneho orgánu podali žalobcovia v 1. a 2. rade odvolanie (žalobca v 2. rade proti rozhodnutiu
č. XXXXX-X/XXXX-G. zo dňa 06.09.2013). V odvolaní namietali nezákonnosť rozhodnutia, poukázali
na nesprávne a neúplné zistenie skutočného stavu veci a nesprávne právne posúdenie zo strany
prvostupňového správneho orgánu. Rozhodnutie považovali za nezákonné z dôvodu, že nebolo

vydané v zákonom určenej lehote 60 dní odo dňa ukončenia kontroly v roku 2013. Poukázali na
definíciu zamestnanca podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa
29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona č. 311/2001 Zákonníka práce a zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Namietali porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, pretože
ide o celoslovenský diskriminačný postup voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky. Iní

zamestnanci, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu ku ktorým boli
kontrolným orgánom predložené tie isté doklady sú zamestnanci, kde prvostupňový správny orgán
rozhodol, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej. Namietali, že prvostupňový
správny orgán nemá kompetencie na vykonávanie kontroly výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov,
že túto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý po vykonaní kontroly nezistil v tejto oblasti

žiadne pochybenia a nedostatky. Uviedli, že druh práce zamestnanca je reklamný a marketingový
poradca a hlavnou náplňou je distribúcia reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Pri
kontrole boli predložené všetky dôkazy, ktoré preukazujú výkon závislej práce pre zamestnávateľa,
ako pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a zo zúčtovanej mzdy zamestnanca boli riadne
odvedené odvody na sociálne poistenie. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nie je

zrejmé, či konštatovanie o chýbajúcej kancelárii, písomných zápisov z porád a rozpisov zadávania
prác zamestnancom sú skutočnosťami, na základe ktorých urobil záver, že zamestnanec reálne v
Slovenskej republike nevykonáva závislú prácu. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť
zamestnávateľamaťvmiestepodnikaniazriadenúkanceláriu,viesťzáznamyopracovnýchrokovaniach,
záznamy o prideľovaní prác zamestnancom a ani zákaz spracovania personálnej a mzdovej

agendy zamestnancov externým subjektom. Argument o nemožnosti určenia miesta výkonu práce
zamestnancovpodľaichnázoruneobstojí,pretoževsúladespracovnouzmluvujedohodnutýmmiestom
výkonu práce adresa miesta podnikania zamestnávateľa. Ak zamestnanec vykonáva prácu mimo miesta
v Slovenskej republike, prípadne v zahraničí, nespôsobuje to zmenu ani zánik pracovného pomeru.
V Sociálnej poisťovni je riadne registrovaný ako zamestnávateľ - žalobca v 1. rade s prideleným

identifikačným číslom a zamestnáva množstvo zamestnancov. Navrhli, aby žalovaná napadnuté
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zmenila a rozhodla o tom, že zamestnancom nezaniklo
sociálne poistenie.

Konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutia v celom rozsahu a dospela k

záveru, že rozhodnutia prvostupňového správneho boli vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou.

Citovala ust. § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1
písm. a/ a § 19 ods. 1 zákona a dôvodila, že v Živnostenskom registri Okresného úradu Z. je žalobca v 1.
rade zapísaný pod č. XXX-XXXXX. Vo výpise zo Živnostenského registra je uvedené miesto podnikania

Z., G. XXX/X (do 20.05.2003 G. - M., A. XX). V Registri zamestnávateľov je vedený od 01.06.2011.
Zamestnanec žalobcu v 1. rade G. W. - žalobca v 2. rade je vedený v Registri poistencov Sociálnej
poisťovne od 01.08.2011 a M. G. V. je vedený v registri poistencov od 01.11.2011.

Argumentovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti

sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo
dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“)

a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým
sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú
legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť,
resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Dôvodila, že podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy
len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom
podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym
predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Argumentovala, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť
uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným
nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho
vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre

koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti
podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku

76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu

(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Uviedla, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie
sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v

Poľskej republike. Dôvodila, že v súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho
vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená
požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne
Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej
republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom

zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu,
v danom prípade Sociálna poisťovňa.Ďalej konštatovala, že kontrolu odvodov poistného a kontrolou plnenia povinností zamestnávateľa podľa
zákona za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2012 vykonal prvostupňový správny orgán. Jedným z
rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k

právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania.
Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v
Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej
Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam,
ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má

pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch
nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského
štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo
miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V
judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo

usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý
osobu zamestnáva.

Uviedla, že Súdny dvor Európskej únie vypracoval v prípade Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny,
na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa

Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov,
medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb
spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné
faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia
správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových,

sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania
môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste
bydliskanazákladedostupnýchinformáciíalebovúzkejspoluprácisinštitúciouvčlenskomštáte,kdemá
zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností
je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia

podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov,
a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto

podnikania.

Dôvodila, že v rámci vykonanej kontroly prvostupňový správny orgán zistil, že v registrovanom sídle
spoločnosti A. XX, G. (do 20.05.2013) neexistuje kancelária, ani žiadna prevádzka zamestnávateľa -
žalobcu v 1. rade. Vzhľadom na túto skutočnosť sa dňa 06.03.2013 osobne dostavil pred prvostupňový

správny orgán L.. O. V., splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby na pracovné stretnutie, o čom
bol spísaný záznam č. XXXXX-X/XXXX-G. zo dňa 06.03.2013. V rámci kontroly sa zistilo, že skutočná
adresa žalobcu v 1. rade je virtuálnou adresou. Riadiacou osobou je žalobca v 1. rade a spoločné
pracovné stretnutia so splnomocneným vedúcim podniku L.. O. V. sú realizované v priestoroch hotela
F., Y. XXX, Z.. Záznamy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú. Účtovné doklady, pracovné zmluvy,

obchodné zmluvy a korešpondencia, objednávky, faktúry sú uschovávané na adrese splnomocnenca
L.. V.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávky zmluvných partnerov. Žalobca v 1.
rade riadi svoju spoločnosť z adresy svojho trvalého pobytu v Poľskej republike. Práce prideľuje ústnou
formou. Podľa vyjadrenia výkon práce zamestnancov je viazaný na objednávku, ktorá nie je vopred
plánovaná.

Ďalej argumentovala, že kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo
kontroly vykonanej na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali
sa iných skutočností ako tých, ktoré sú rozhodujúce na preukázanie reálneho výkonu činnosti
zamestnancov a splnenia základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti a

aplikáciou koordinačných nariadení. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s
koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia je oprávnená kontrolovať
len inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy,
t.j. Sociálna poisťovňa.Konštatovala, že na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov
žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade konštatovala, že vystavila pre neho formulár PD A1 s platnosťou
od 01.08.2011 do 27.12.2012. Tento formulár bol vystavený v čase kedy neexistovali pochybnosti o
správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy
nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri vystavení

napadnutého rozhodnutia prvostupňový správny orgán túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako aj
výsledky kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1, t.j. 27.12.2012
je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného
poistenia v nezamestnanosti žalobcu v 2. rade. Vystavenie formulára PD A1 pre žalobcu v 2. rade s
platnosťou od 28.12.2012 nie je opodstatnené. Žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ síce ku kontrole
predložil formálne doklady ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky,

nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste, v určený
deň, napríklad vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že
žalobca v 2. rade vykonáva ako zamestnanec prácu na určenom mieste.

Vo vzťahu k M. G. V. dôvodila, že kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti

zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných
skutočností, že sa na neho od 01.11.2011 vzťahuje slovenská legislatíva.

Ďalej dôvodila, že pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na
posúdenie uplatniteľnej legislatívy postupuje rovnako, vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s

bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených
na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Konanie vo veciach sociálneho
poistenia je osobitným konaním, ktoré je upravené v ust. § 172 a nasl. ustanoveniach zákona. Konanie
vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkovým konaním,
ktoré vzhľadom na ust. § 184 ods. 8 zákona môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej

poisťovne.

Poukázala na ust. § 185 ods. 4 zákona, podľa ktorého konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto je možné

za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, ak organizačná zložka disponovala potrebnými a
dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku sp.zn. 7Sžo 20/2010.

V závere uviedla, že obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej

poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej
iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je
oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej
úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou
organizačnejzložkySociálnejpoisťovne,čiurčitúskutočnosťpovažujezadokázanú,čivykonanédôkazy

postačujú, alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či je potrebné obstarať ešte iné podklady pre
rozhodnutie.

Včas podanými žalobami sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania napadnutých rozhodnutí žalovanej
a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považoval za nezákonné. Dôvodil to, že podľa najnovších

požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na
princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti
právom ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah
rozhodnutí bolo v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako, aby nedochádzalo
k zneužívaniu voľnej úvahy. Patrila tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a

objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a
právnej istoty zahrňujúci aj ochranu práv nadobudnutých, v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp
konania, v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberaťkaždouvecou,vybaviťjuvčasabezzbytočnýchprieťahov),spoluúčastiatransparentnosti.Tietoprincípy
neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.

Namietal, že vydaním rozhodnutí žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania,
rozhodnutia sú nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach
uvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred prvostupňovým správnym
orgánom a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s jeho argumentáciou
v podanom odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu

zamietla jeho odvolanie z dôvodov a skutočností, ktoré mu boli po prvýkrát oznámené až žalovanou
v napadnutých rozhodnutiach. Tým bolo jemu a jeho zamestnancovi odňaté právo brániť sa proti
rozhodnutiuorgánuverejnejmoci,ktorýmsarozhodlooichprávachapovinnostiachdefactopoprvýkrát,
na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup
zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej, lebo uviedla rozhodovacie dôvody a skutočnosti,
ktoré v konaní nezisťovala, prípadne zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejme, či boli dôkazy

vykonané (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo 12/2009).

Poukázal na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločnosti, ktoré na území Slovenskej republiky
vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25. 7. 2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný
poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že jeho zamestnanci a zamestnanci ďalších

vybranýchzamestnávateľovnepodliehajúslovenskýmprávnympredpisomaotom,ževprípadepodania
odvolania z jeho strany a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich
organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už
vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jeho zamestnanci a
ďalší označení zamestnávatelia nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do

úvahy zistený skutkový stav a jeho argumentáciu a argumentáciu ďalších zamestnávateľov.

Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukazuje na
skutočnosť, že rozhodnutia boli vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom
poistení, pretože neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky

zamestnanca v roku 2011. Aj keby došlo k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly
(12.3.2013), ktorú u neho vykonala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v tomto
prípade, by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého
úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje za arbitrárny a neudržateľný.
Prvostupňový správny orgán bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania.

Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, čo sa však
nestalo.

Namietal, že vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a napadnutého rozhodnutia
žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedol, že zamestnával okrem

zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov vo vzťahu, ku ktorým pri existencii
rovnakých podmienok prvostupňový správny orgán nerozhodol o tom, že nepodliehajú slovenskej
legislatíve, resp. rozhodoval o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol
vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k
iným zamestnancom,. najmä občanom Poľskej republiky napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým jeho
zamestnancom . O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie sú dôvodné
svedčí aj to, že príslušným poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS), vydal rozhodnutie, ktorým
predbežne deklaroval, že zamestnanec žalobcu podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa článku
13 bod 3 základného nariadenia. V tomto prípade žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o

potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela právny
názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa
odvolávala práve na žiadosť poľského úradu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

Považoval za nepreskúmateľné rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z toho dôvodu,

že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne, na základe kontroly
vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom
výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto
kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správnerozhodnutie. Je toho názoru, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu bola
vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet

žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu , pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo
nedostatky. Správny orgán bolo týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich rešpektovať a prevziať
ako podklady pre svoje rozhodnutie. Žalobca v 1. rade v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonal
prvostupňový správny orgán riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a
evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej

práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázal aj
na skutočnosť že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u žalobcu kontrolu a neboli zistené
žiadne nedostatky čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov a skutočného miesta podnikania
v Slovenskej republike.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa odvoláva v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky

uplatniteľnej legislatívy na praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej žalobca cituje:
„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny

vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu“.
„Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činností v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania“.
„Termínu registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať

podľa oblastí, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy“.
„Odporúča sa však aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných
informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované
sídlo alebo miesto podnikania:

-miesto , kde má podnik registrované sídlo a správu,
-dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
-počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
-miesto, keď je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
-sídlo, ktoré určuje politiku spoločností a prevádzkové záležitosti,

-miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
-miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov
v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
-miesto náboru zamestnancov.

S poukázaním na vyššie uvedenú citáciu praktickej príručky dôvodil, že je zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky.
Podľa uvedených kritérií sa jeho miesto podnikania nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa
na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Žiadal napadnuté rozhodnutia žalovanej
v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie

konanie.

Právny zástupca žalobcu podal dňa 26.02.2015 návrh na vstup žalobcu v 2. rade G. W. do konania
na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p a zároveň predložil súdu plnomocenstvo tohto účastníka
konania na zastupovanie pred súdom.

Súd na základe tohto návrhu uznesením zo dňa 06.03.2015 pripustil vstup žalobcu v 2. rade do konania
podľa § 92 ods.1 O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 O.s.p.

Žalovaná sa k žalobám vyjadrila písomnými podaniami zo dňa 13.05.2014 a 17.05.2014, v ktorých

poukázala na tie isté dôvody a skutočnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí
a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť.Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov

územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 a 2. O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho

orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 249 ods. 1 a 2 O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem
všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré

napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom
žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa § 250 ods. 1 O.s.p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením

správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník
správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.
Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s

účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Z citovaného ust. § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne vyplýva, že žalobcom je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená že tá fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je žalobcom musí byť súčasne aktívne legitimovaným hmotnoprávne a

teda musí ísť o skutočné ukrátenie jeho subjektívnych práv. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená,
že ak takáto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, súd žalobu zamietne.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný
postup, sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty

na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívny práv. Je pravdou, že
napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa
názoru súdu nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých nerozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri
preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami

napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1.rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení
subjektívnych práv žalobcu v 1. rade je pre rozhodnutie vo veci irelevantné . Je nesporné, že žalobca

v 1. rade ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti. Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje,
že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej
osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od
a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo

b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej
právneho nástupcu .Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od
posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná
na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia poistné, ktoré je

Sociálna poisťovňa povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej
osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi.

S poukázaním na vyššie citované ustanovenia zákona je súd toho názoru, že rozhodnutiami žalovanej
a prvostupňového správneho orgánu nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade.

Zo žalobných námietok žalobcu v 1. rade je zrejme, že žalobca namietal skôr iné porušenia ako svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými
rozhodnutiami alebo postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky
alebo nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepochybne
vyplýva žalobcovi v 1.rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

Žalobca v 1. rade spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať
v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho zamestnancami. Túto
námietku považuje súd za neopodstatnenú.

Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona, a to v ustanoveniach § 172 až
255.

Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného
dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach

účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného
dôchodkovéhosporeniavrozsahuupravenomtýmtozákonomSociálnapoisťovňa.Podľaods.3konanie
vo veciach podľa odseku 1 je

a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"),

b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie").

Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm

poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni
1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,

Podľa§195ods.1zákona,organizačnázložkaSociálnejpoisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na

rozhodnutie.

Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických

osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne. Podľa odseku 2 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 organizačná zložka Sociálnej poisťovne
môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých

pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. Podľa odseku 7, organizačná zložka Sociálnej poisťovne
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať
v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. V rámci
dokazovania vo veciach sociálneho poistenia je v ustanovení § 196 upravená široká definícia dôkazu.

Preto nie je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a
šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní
nerozhodla.

Žalobca v 1. rade namietal v žalobe aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Túto námietku súd

považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým
správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden
celok. Podľa § 218 ods. 1 zákona odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak
je to nevyhnutné doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Žalovaná pri vydávaní
napadnutých rozhodnutí postupovala v súlade s citovaným ustanovením § 218 ods. 1 a rozhodnutia iba

podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

Podľa § 209 ods. 1 zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne,
ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané

náležitosti. Podľa odseku 2 rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní
alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v celom rozsahu. Podľa odseku 3 výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka

Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. Podľa odseku 4 v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka
Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu boli vydané v súlade s vyššie

citovanými ustanoveniami § 209 zákona o sociálnom poistení. V odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, ktoré
skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení
dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods.

1 O.s.p. dospel súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva neboli porušené a
preto žalobu žalobcu v 1.rade ako nedôvodnú zamietol.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p., žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho rámu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty

nemožno odpustiť .

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade súd skúmal, či vzhľadom na postup súdu v konaní bola žaloba podaná
včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobca v 2. rade sa stal účastníkom
súdneho konania až na základe uznesenia súdu zo dňa 06.03.2015, ktorým súd pripustil vstup tohto

účastníka do toho konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na strane žalobcu a to na základe návrhu právneho
zástupcu zo dňa 26.02.2015.

Lehota na podanie žaloby začína plynúť od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom
stupni. Ako vyplýva z administratívneho spisu žalovanej žalobca v 2. rade si zásielku nevyzdvihol v

odbernej lehote na pošte.

Podľa § 212 ods. 1 zákona, rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak
tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia. Podľa odseku 3
rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou

ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú
rozhodnutia

a) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky,b) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,
c) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a
penále,

d) o prerušení konania,
e) o zastavení konania.

Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných
rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že

písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný,
doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát
nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň
doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Súd z administratívneho spisu žalovanej a obálky priloženej k rozhodnutiu žalovanej, ktorou bolo

vykonávané doručenie rozhodnutia zistil, že táto písomnosť adresovaná žalobcovi v 2. rade bola uložená
na pošte dňa 17.02.2014 z dôvodu, že adresát nebol v mieste doručenia zastihnutý. Žalovanej sa vrátila
ako nedoručená dňa 10.03.2014. Za deň doručenia zásielky sa podľa § 212 ods. 3 zákona považuje
tretí deň od uloženia zásielky, t.j. 20.02.2014. Lehota na podanie žaloby uplynula teda žalobcovi v 2.
rade dňa 20.03.2014.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju
podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania
súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému
vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§

250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade konanie zastavil podľa
ust. § 250d ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že žaloba bola podaná oneskorene.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods.1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal
z dôvodu ,že žalobcovia v 1. a 2. rade boli v konaní neúspešní a žalovaná aj pri úspechu v konaní nemá
právo na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru-
čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu
v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.