Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/26/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200404
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200404.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek
senátu JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcov: 1/ Y. A. Z. - I.-A., IČO: XX
XXX XXX, I. XXX/X, S., 2/ J. A. B., bytom D. XX/XX, XX-XXX A., Z. X., X/X. Z. R., bytom M. P. XX, XX-
XXX Z., Z. X., všetci právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2,
Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie

zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 10.februára 2014, č. XXXXX-
X/XXXX-BA zo dňa 27.februára 2014 na základe žalôb jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a .

Konanie o žalobách žalobcu J. A. B. a X. Z. R. z a s t a v u- j e.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Na tunajšom súde pod sp. zn.: 1S/26/2014 je vedené konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 10.02.2014, ktorým zamietla odvolanie žalobcu v 1.
a 2. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky D. č. XXXXX-X/XXXX-D. zo dňa 20.08.2013,
ktorým rozhodla, že zamestnancovi J. A. B., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské poistenie,

povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa
14.08.2013.

Pod sp. zn.: 1S/28/2014 je vedené konania o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej
č. XXXXX-X/XXXX-I. zo dňa 27.01.2014, ktorým zamietla odvolanie žalobcu v 1. rade a žalobcu v
3. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka D. č. XXXXX-X/XXXX-D. zo dňa 22.08.2013.

Prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že zamestnancovi X. Z. R., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy dňa 31.05.2013.

Žalobca v 1. rade podal včas žaloby, ktorými sa domáhal preskúmania zákonnosti v úvodnej časti
uvedených rozhodnutí.

Na základe návrhu JUDr. Remetu súd uznesením č.k.: 1S/26/2014-35 zo dňa 07.10.2014 pribral do
konania J. A. B. ako žalobcu v 2. rade a uznesením č.k.: 1S/28/2014-36 zo dňa 07.10.2014 pribral do
konania X. Z. R. ako žalobcu v 2. rade vo veci 1S/28/2014. Po spojení vecí je žalobca X. Z. R. žalobcom
v 3. rade.

Žalobca v 1. rade v žalobách žiadal súd napadnuté rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovými
rozhodnutiami zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a žiadal priznať náhradu trov konania. Vžalobách tiež žiadal, aby z dôvodu skôr začatého konania prebiehajúceho na Krajskom súde v Prešove
medzi žalobcom a žalovanou pod sp. zn.: 15Scud/10/2014 o skutkovo a právne obdobným predmetom
konania tento žalobca v záujme hospodárnosti a efektívnosti konania navrhoval, aby konajúci súd po

prijatí žaloby toto konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., prípadne podľa ustanovenia § 110 O.s.p.
prerušil.

Na pojednávaní nariadenom na deň 24.02.2015 právny zástupca žalobcov tento procesný návrh vzal
späť.

V žalobách žalobca v 1. rade konštatoval, že na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú
činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení, má zároveň registrovaný status
zamestnávateľa a za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých
zamestnancov a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky a vo vzťahu k zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych

predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho
poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. V žalobe
poukázal na prvostupňové rozhodnutia s tým, že sociálna poisťovňa pobočka rozhodnutia vo vzťahu
k žalobcom založila na tej skutočnosti, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1. rade nebol preukázaný
reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky a žalobca v 1. rade nemá v mieste

podnikania zriadenú kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby.

Poukázal na to, že rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky napadol žalobca a jeho zamestnanci
odvolaním a namietali, že prvostupňové rozhodnutia sú nezákonné a nepreskúmateľné, porušili princíp
rovnakého zaobchádzania, nezákonnosť vykonanej kontroly u žalobcu v 1. rade a poukazovali aj na

príslušné ustanovenia Nariadenia ES č. 883/2004 (v ďalšom texte iba základné nariadenie), Zákonní
práce, Zákon o sociálnom poistení a Zákon o dani z príjmu.

Argumentoval, že základné nariadenie v bode 8 upravuje, že všeobecná zásada rovnakého
zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte

ich zamestnania, vrátane ich cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 základného nariadenia
prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v
žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy
uplatniteľnými. Podľa bodu 15 základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v
rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa

tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť. Podľa bodu 17 základného nariadenia vzhľadom na čo najefektívnejšie
zaručenierovnostizaobchádzaniasovšetkýmiosobamipôsobiaciminaúzemíčlenskéhoštátujevhodné
ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba
vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková činná osoba.

Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť
alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho
zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

Podľa čl. 11 bod 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu a podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako

zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych
vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch, vykonáva pre

zamestnávateľa závislú prácu.

Podľa§4zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistenízamestnanecnaúčelynemocenskéhopoistenia,
dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzickáosoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm.
a/ a ods. 2 a 3.

Podľa § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú
rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods. 1 písm. a/ a b/. Organizačné
zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60
dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní,
čo treba oznámiť účastníkom konania.

Žalobca v 1. rade nesúhlasí s napadnutými rozhodnutiami a s ním súvisiacimi rozhodnutiami
prvostupňového orgánu a má za to, že tieto rozhodnutia sú nezákonné.

Podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná
správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad,

ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom
poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako
aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie,
nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými
prostriedkami a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz

retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito,
zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a
transparentnosti a podľa názoru žalobcu v 1. rade tieto princípy neboli v predmetných veciach žalovanou
dodržané.

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia, dôvod ich nezákonnosti je podľa žalobcu v 1. rade prvotne v tom, že
vydaním rozhodnutí žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie
je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne.

Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom

dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa
nevyporiadala s argumentáciou žalobu v jeho odvolaniach a nad rámec dôvodov podaného odvolania a
zisteného skutkového stavu zamietla odvolania žalobcu v 1. rade z dôvodov a skutočností, ktoré boli po
prvýkrát žalobcovi oznámené až žalovanou v napadnutých rozhodnutiach. V tomto smere bolo žalobcovi
a jeho zamestnancovi odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo

o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát - na podklade nových skutočností a dôvodov a bez
možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej,
lebo správny orgán oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v
rozpore so zákonom, alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané (napr. rozsudok NS SR sp. zn.:
8Sžo 12/2009).

Žalobca v 1. rade poukazuje aj na list žalovanej - „oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území
Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom
žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen
i Sladek) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú

slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu a ďalších
zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného je
zrejmé,žezostranyžalovanejdošlotakýmtospôsobomužvopredkprejudikovaniurozhodnutížalovanej
a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených zamestnávateľov
nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy zistený skutkový

stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu v 1. rade
ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi
okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne
v SR podniká.

Vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam žalobca v 1. rade namietal, že boli vydané v rozpore s
ustanovením § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej lehote,
ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca v roku 2011. V
tomto smere je zrejmé, že ak by aj došlo v rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania nadeň ukončenia kontroly dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonávala žalovaná prostredníctvom svojej
organizačnej zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argument o
začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia, je podľa

jeho názoru arbitrárny a neudržateľný.

Organizačná zložka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná vo veci rozhodnúť najneskôr do 60
dní od začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až
o 60 dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods.

3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, a preto
podľa názoru žalobcu v 1. rade rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa sú nezákonné
už len vzhľadom na túto skutočnosť samu bez potreby ich ďalšieho skúmania.

V ďalšom poukazuje žalobca v 1. rade na to, že vydaním rozhodnutí prvostupňového orgánu
a napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože žalobca

zamestnáva okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov, vo vzťahu
ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že
nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov
A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu uplatnený diametrálne odlišný
postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu,

že podkladom pre rozhodnutia prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu k
všetkým zamestnancom žalobcu.

O skutočnosti, že rozhodnutia prvostupňového orgánu nie sú dôvodné, svedčí aj to, že príslušný poľský
orgán sociálneho zabezpečenia (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým

predbežne deklaroval, že zamestnanec (resp. zamestnanci) žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej
republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným
spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňových rozhodnutí, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela
právny názoru poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v
rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

Rozhodnutia prvostupňového orgánu sú nepreskúmateľné, keďže správny orgán rozhodol o zániku
sociálneho poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013.
Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca
a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným

podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie.

Žalobca v 1. rade má ďalej za to, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu
výkonu činnosti zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej
poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len

inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu, pričom nezistil
v tejto oblasti (výkon závislej práce zamestnancami) žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto
situácie bol správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako
podkladypresvojerozhodnutia,keďženanedalpodnet.Žalovanáúčelovotvrdí,žekontrolavykonávaná
inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite.

V priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej, riadne a včas predložil
pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez
akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom
pomere na území Slovenskej republiky. Namietal, že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej

u žalobcu v 1. rade kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu práce
zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania v Slovenskej republike. O niekoľko mesiacov
neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutia o
zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná
odvoláva.

Žalovaná sa odvoláva v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy
praktickou príručkou - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie. Žalobca uviedol, že poukazuje na podstatné časti tejto príručky: „Ako už bolo uvedené,určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to
považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných
právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali

byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva
podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v
ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto
podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť
a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných

služieb alebo v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto
kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde
má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v praktickej príručke, je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,

keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca nemal
možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentuje v žalobách, že
spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky
registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu
uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje

jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane
bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto chápaní má žalobca v 1. rade za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou
pre sociálne zabezpečenie zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne

sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali
rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej
republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Žalobca v 1. rade vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť riadne a súlade so

zákonom, pričom v tejto súvislosti zamestnáva viacerých zamestnancov, voči ktorým si plní všetky
povinnosti podľa osobitných právnych predpisov.

Žalovaná sa k žalobám vyjadrila v písomných podaniach zo dňa 14.04.2014 a 22.04.2014 a navrhla
žaloby zamietnuť. S odvolacími námietkami žalobcov sa vyrovnala tak, že Sociálna poisťovňa,

pobočka D. rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-D. zo dňa 20.08.2013 rozhodla, že pánovi J. A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 14.08.2013 a rozhodnutím č. XXXXX-
X/XXXX-D. zo dňa 22.08.2013 rozhodla, že pánovi X. Z. R., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa

slovenskej legislatívy dňa 31.05.2013.

Proti predmetným rozhodnutiam podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie zamestnávateľ (žalobca
v1.rade)ataktieždotknutízamestnanci,ktorísavsúlades§173ods.1Zákonaosociálnompoistenítiež
považujúzaúčastníkovkonania.Sociálnapoisťovňaústredieakoodvolacíorgánpreskúmalanapadnuté

rozhodnutia v celom rozsahu, a keďže zistila, že rozhodnutia prvostupňového orgánu boli vystavené v
súlade s platnými právnymi predpismi, potvrdila napadnuté rozhodnutia č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa
10.02.2014 a XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 27.01.2014.Proti rozhodnutiam žalovanej podal žalobca v 1. rade (zamestnávateľ) v zmysle ustanovení § 247 a
nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov žalobu na
krajský súd.

Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu
pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich
častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami

príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú
prednosť pred vnútroštátnou legislatívou.

Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje
od 01.mája 2010, je Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla 2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a

Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009. S účinnosťou od 01.mája 2010 sa uplatňuje aj Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup
vykonávania základného nariadenia.

Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti

sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas
výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe
všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j.
neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia.
Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe lex loci laboris, a teda príslušnou legislatívou

je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o
všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného
nariadenia.

Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje

uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri
určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon
činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v
tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že
na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho

výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu
ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami,

ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na
tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území
Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany
zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu
národnosti či štátnej príslušnosti) uskutočňuje sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia

reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s národným inšpektorátom práce. Na základe
výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území
SR aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území Z.. Títo zamestnanci
boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.

Kontroly vykonané národným inšpektorátom práce v spoločnosti Y. A. Z. - I.-A. dňa 21.11.2011,
20.09.2012 a 19.06.2013 boli zamerané na iné skutočnosti, ako skutočnosti rozhodujúce na preukázanie
reálnehovýkonučinnostizamestnancovasplneniezákladnýchpodmienoknaurčeniemiestapodnikania
v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.

Sociálna poisťovňa je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie
uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a požiada
sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade jeSociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej
únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Z. o zistených skutočnostiach. Povinnosť
príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o

relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z
článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja
proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z
rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca
2010.

Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí
majú bydlisko v Z., začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie
sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), K.. Vo viacerých prípadoch ZUS
K. žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na
území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS K. zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v

posledných rokoch na území Z. republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne
zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Z. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie v Z. republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Z. republike vykonávajú.

Taktiež sociálna poisťovňa zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských
zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom
vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 eur do 50,00 eur a pracovná činnosť v
rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení
základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany

osôb s bydliskom v Z. republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k
zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia.

Na základe podnetu ZUS K. a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných
„poľskýchzamestnávateľov“vzbudzujúcehopodozreniezozneužívaniasystémuverejnéhozdravotného

poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Z. republike, a ktorých zamestnávateľ má
sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach informuje príslušnú inštitúciu
sociálneho zabezpečenia v Z. republike. Následne, len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny

výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa
o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna
poisťovňa už vystavila zamestnancom žalobcu formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú
slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší.

Následnepoukončeníplatnostipríslušnéhoformulárasociálnapoisťovňarozhodujeozánikusociálneho
poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz
nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, a na základe kontrol vykonaných
sociálnou poisťovňou, nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o

tom,žedotknutémuzamestnancovipovinnésociálnepoistenianaúzemíSlovenskejrepublikynevzniklo.
Obdobne postupovala Sociálna poisťovňa aj v prípade žalobcu.

Žalovaná vo vyjadreniach argumentovala tiež tým, že na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov
je nevyhnutné posúdiť, či registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa spĺňa základné

kritéria, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že zamestnanci tohto zamestnávateľa činnosť
reálne vykonávajú. Splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie
miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní splnenia kritérií registrovaného sídla vychádzala z
„Praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom

hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku“, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie.

Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka D. boli dňa 26.02.2013 poverení vykonávať kontrolu u
zamestnávateľa (žalobcu v 1. rade) v mieste jeho registrovaného sídla. Kancelária, ani prevádzkazamestnávateľa, sa na adrese uvedenej v živnostenskom registri nenachádzala. Dňa 06.03.2013 sa
dostavil na pobočku sociálnej poisťovne za účelom pracovného stretnutia splnomocnený zástupca
žalobcu v 1. rade. Zo záznamu z pracovného stretnutia vyplýva, že adresa uvedená v živnostenskom

oprávnení je virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese S., T.
XXX (G. X.), kde má splnomocnený zástupca kanceláriu. Táto adresa však v živnostenskom oprávnení
zamestnávateľa uvedená nie je. Zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú, z čoho je zrejmé, že nie
je možné relevantným dokladom preukázať, či sa tieto pracovné stretnutia skutočne vykonávajú. Všetky
účtovné doklady a doklady týkajúce sa zamestnancov zamestnávateľ neriadi z miesta registrovaného

sídla, ale z miesta svojho trvalého bydliska, t.j. z Z. republiky. Práce prideľuje zamestnancom ústne.
Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom zamestnávateľa nevyhotovuje. Skutočné
miesto výkonu práce u jednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože je viazané
len na objednávku zadávateľa a práca nikdy nie je vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce reálny
výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov
alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste,

tiež neboli predložené.

Záznam z pracovného stretnutia číslo XXXXX-X/XXX-D. dňa 06.03.2013 bol prerokovaný a podpísaný
so splnomocneným zástupcom žalobcu, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu v 1.
rade sa s obsahom záznamu oboznámil. Uvedený záznam tvorí prílohu vyjadrení. Súčasne žalovaná

poznamenala, že kontrola vykonaná zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka D. v lete v roku 2012,
na ktorú žalobca v 1. rade poukazuje, bola zameraná na kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie
a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a plnenia povinností zamestnávateľa uložených
zákonom č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. V rámci tejto kontroly sa teda nezisťovali
skutočnosti relevantné na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu.

Až po vyhodnotení skutkového stavu vychádzajúc aj zo záznamu z pracovného stretnutia pristúpila
Sociálna poisťovňa, pobočka D. k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým
zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca v 1. rade prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej
poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia

a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa vzhľadom
na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca v 1. rade v zmysle kritérií stanovených na
určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania vykazuje znaky schránkovej spoločnosti, pričom
vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení Nariadenia Rady
(EÚ) č. 465/2012 z 22.mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania

hlavy II. základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesta podnikania“ rozumie
registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a
vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania žalobcu v 1. rade - W. XX, D. (do
20.05.2013) a I. č. XXX, S. (od 21.05.2013) nie je možné považovať za registrované miesto podnikania
žalobcu v 1. rade na účely hlavy II. základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny

výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani zamestnancami sociálnej poisťovne
vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi zamestnancami zamestnávateľa osobne nestretli.

Súvzťažne žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený

podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá
konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie)
spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne
poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniamiEurópskejúnie.Vychádzajúczuvedeného,akniejeurčenáslovenskálegislatíva,prihláška

zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

Zamestnanec žalobcu (žalobca v 2. rade) podliehal v danom prípade slovenskej legislatíve len
do 14.08.2013, t.j. do dňa platnosti formulára PD A1, ktorý sociálna poisťovňa ústredie vystavila
zamestnancovi v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a

splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu
činnosti na území Slovenskej republiky. Vystavený formulár PD A1 na obdobie od 01.05.2012 do
14.08.2013 nebol zrušený spätne, ale bol ponechaný v platnosti. Formulár PD A1 s pokračujúcou
dobou však nebolo možné zo strany sociálnej poisťovne ústredie vystaviť, keďže jeho vystaveniu brániaskutočnosti zistené v rámci kontrol zameraných na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky. Rovnaký záver platí aj pre žalobcu v 3. rade - teda formulár PD A1 platil
od 01.06.2011 do 31.05.2013.

Žalovaná uviedla, že podľa jej právneho názoru v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003
Z.z. za prvý úkon, ktorým začalo konanie vo veci sociálneho poistenia, bolo doručenie rozhodnutia
prvostupňového orgánu účastníkom konania. Voči rozhodnutiam pobočky sociálnej poisťovne sa mali
možnosť účastníci konania brániť využitím opravných prostriedkov a v odvolaní namietať skutočnosti,

ktoré podľa účastníkov konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania
(zamestnávateľ aj zamestnanci) v zákonom stanovenej lehote využili. V rámci odvolacieho konania
sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán preskúmala skutkový stav veci každého napadnutého
rozhodnutia,t.j.ajrozhodnutiaSociálnejpoisťovne,pobočkyD.č.XXXXX-X/XXXX-D.zodňa22.augusta
2013 a rozhodnutie č. XXXXX-X/XXXX-D. z 22.08.2013, pričom dospela k záveru, že predmetné
rozhodnutia pobočky sociálnej poisťovne boli vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou a

napadnuté rozhodnutia prvostupňového orgánu potvrdila.

Sociálna poisťovňa ústredie sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že
dotknutému zamestnancovi žalobcu nevzniklo (alebo zaniklo) povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že

v rámci kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území
Slovenskej republiky nebol reálny výkon činnosti zamestnancov preukázaný. Uvedené vyplýva aj z
odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor,
pričom sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach.
Skutkový a právny stav, na základe ktorého sociálna poisťovňa ústredie dospela k záveru, že napadnuté

rozhodnutia pobočky sociálnej poisťovne sú správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na
základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací
orgán nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol
prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutiach reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto
zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.

Skutočnosť, že sociálna poisťovňa ústredie nerozhodla o odvolaniach žalobcu v zákonom ustanovenej
lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a nič nemení na skutkových zisteniach.

Žalovanákonštatovala,žeužvnapadnutýchrozhodnutiachargumentovala,žeobstaraniepodkladovpre

rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne
nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy,
ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej
poisťovnejeoprávnenározhodnúť,ktorédôkazyavakomrozsahuvykoná,pričomdôkazyhodnotípodľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je

vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané
dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre
rozhodnutie.

Záverom žalovaná poukázala na to, že konštatovanie žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa uplatňuje

diametrálne odlišný postup najmä k občanom Z. republiky, nie je opodstatnené. Na základe schválených
postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti
formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne
rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti,
či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky,

neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú.
V týchto prípadoch sa na dotknuté osoby vzťahuje výlučne vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne
a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická osoba sa považuje na účely sociálneho poistenia za
zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky (existencia právneho vzťahu a príjem). Platnosť
pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené preskúmať len súdy, a preto sa uplatniteľná legislatíva

posudzuje podľa koordinačných nariadení ES, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom.
Ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha
legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) základného nariadenia.Z uvedeného teda vyplýva, že v slovenskej legislatíve len do 14.08.2013, t.j. do dňa platnosti formulára
PD A1, ktorý sociálna poisťovňa vystavila zamestnancovi v čase, kedy neexistovali pochybnosti o
správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy

nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Vystavený formulár
PD A1 na obdobie od 01.03.2012 do 14.08.2013 nebol zrušený spätne, ale bol ponechaný v platnosti,
avšak formulár PD A1 s pokračujúcou dobou nebolo možné zo strany sociálnej poisťovne ústredia
vystaviť, keďže jeho vystaveniu bránia skutočnosti zistené v rámci kontrol zameraných na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade, ktorý mal formulár PD A1 na obdobie od
01.06.2011 do 31.05.2013, tento nebol zrušený spätne ale bol ponechaný v platnosti a formulár PD A1
s pokračujúcou dobou však nebolo možné žalovanou vystaviť, lebo jeho vystaveniu bránia skutočnosti,
ktoré boli zistené v rámci kontrol zameraných na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na
území Slovenskej republiky.

Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí
žalovanej podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorá upravuje správne súdnictvo.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
- v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánom územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb,
ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a
právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. - rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu

sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravuje rozhodovanie o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov tak, že podľa § 247 ods. 1 - podľa ustanovení tejto hlavy
sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach

ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 O.s.p. - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom
konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Z predložených administratívnych spisov vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka D. rozhodnutím
vydanýmpodč.XXXXX-X/XXXX-D.zodňa20.08.2013vovecizamestnancaJ.A.B....,zamestnávateľY.
A.Z.-I.-A.akoorgánpríslušnýpodľaustanovenia§178ods.1písm.a/bodprvýzákonač.461/2003Z.z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho
poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že

zamestnancovi J. A. B., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 14.08.2013.

Sociálna poisťovňa, pobočka D. rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-D. zo dňa 22.08.2013 vo veci
zamestnanca X. Z. R., zamestnávateľ Y. A. Z. - I.-A. podľa citovaných ustanovení vyššie rozhodla tak, že

zamestnancovi X. Z. R., nar. XX.XX.XXXX zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.05.2013.

Rozhodnutia boli odôvodnené tým, že pobočka sociálnej poisťovne citovala ustanovenia Zákona o
sociálnom poistení a to § 4 ods. 1 v znení zákona č. 543/2010, podľa ktorého s účinnosťou od

01.januára2011jezamestnanecnaúčelynemocenskéhopoistenia,dôchodkovéhopoisteniaapoistenia
v nezamestnanosti fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný
príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3,okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe
dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokejškoly pri praktickom vyučovaní v období odbornej (výrobnej) praxe. Uviedla, že § 7 ods. 1 písm. c/
bod prvý Zákona o sociálnom poistení upravuje, že s účinnosťou od 01.01.2011 je zamestnávateľ pre
fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je

povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko
v inom členskom štáte Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom
hospodárskom priestore ako Slovenská republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v
štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred
zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01.januára 2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má
prednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky,neustanovujeinak,činnosťvyplývajúcazprávnehovzťahu,
ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného
príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa

osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01.januára 2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1.

Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01.januára 2011 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2.

Podľa § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec,
ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a
sú priamo uplatniteľné.

Od 01.mája 2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla
2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie
EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009zo16.septembra2009,ktorýmsavykonávanariadenie
č. 883/2004.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základného nariadenia v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba
a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym
predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto
činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom
13 (1) základného nariadenia.

Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS v X. určila, že pán J. A. B. podlieha odo dňa 01.03.2012
do dňa 14.08.2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna
poisťovňa ústredie vydala formulár E 101 (PD A1), na základe ktorého sa na pána J. A. B. od 01.03.2012
do 14.03.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky.

Sociálna poisťovňa ústredie vydala formulár E 101 (PD A1), na základe ktorého sa na pána X. Z. R. od
01.06.2011 do 31.05.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky.

Prvostupňovýsprávnyorgánpoukázalnato,žeužalobcuv1.radeakozamestnávateľavykonalkontrolu

a oznámil mu, v tom čase so sídlom W. XX, D. podľa výpisu zo živnostenského registra s miestom
podnikania do 20.05.2013, že vykoná za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2012 kontrolu odvodov
poistného a kontrolu plnenia povinnosti zamestnávateľa podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov. Pobočka konštatovala, že zamestnanci, ktorí vykonávali kontroluosobnedňa26.02.2013,zistili,ženaadresetak,akojeuvedenávovýpisezoživnostenskéhoregistra,sa
nenachádzakanceláriaaniprevádzkazamestnávateľaanapobočkuSociálnejpoisťovnevD.sadostavil
U.. A. W., splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby, dňa 06.03.2013 na pracovné stretnutie,

ktorá skutočnosť vyplýva zo záznamu z pracovného stretnutia č. XXXXX-X/XXXX-D. Prerokovanie
záznamu z pracovného stretnutia svojim podpisom potvrdili zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočky
D. a U.. A. W., splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby.

V rámci tejto kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka D. zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je

virtuálnou adresou, riadiacou osobou je pán Y. A. Z. a spoločné pracovné stretnutia so splnomocneným
vedúcim podniku zahraničnej osoby U.. A. W. sú realizované na adrese T. XXX, S. (G. X.) a zápisy z
pracovných stretnutí sa nevykonávajú, predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávky
zmluvných partnerov, miesto výkonu prácu jednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť,
pretože podľa vyjadrenia zamestnávateľa výkon ich práce je viazaný na objednávku, ktorá nie je
vopred plánovaná, písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom zamestnávateľ písomne

nevyhotovuje a práce sú prideľované ústnou formou.

Na základe takto zistených skutočností správny orgán prvého stupňa dospel k záveru, že pán J. A.
B. a X. Z. R. reálne nevykonávajú činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, a preto
nemôžu podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z citovaných článkov základného

nariadenia, t.j. čl. 13 (3). Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobcom v 2. a 3. rade ako zamestnancom
žalobcu v 1. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy od 14.08.2013 vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade
a od 31.05.2013 k žalobcovi v 3. rade.

Na základe odvolaní žalobcov vo veciach rozhodla žalovaná napadnutými rozhodnutiami tak, že
odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutia potvrdila.

V odôvodnení rozhodnutí poukázala na rovnaké skutočnosti, ako vo vyjadrení k žalobám. Poukázala na
prvostupňové rozhodnutia, odvolania, citovala ustanovenia zákona č 461/2003 Z.z. v znení neskorších

predpisov § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1
písm. a/, § 19 ods. 1 a konštatovala, že žalobca v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe
osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp.č. F.-C/XXXX/XXXXX-XXXXX z 26.05.2011, je zapísaný v
živnostenskom registri pod č. XXX/XXXXX a vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto
podnikania S., D. XXX/X do 20.05.2013 D. - S. A., W. XX a v registri zamestnávateľov je žalobca v 1.

rade vedený od 01.06.2011.

Žalobca v 2. rade je vedený v registri poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec tohto žalobcu
od 01.03.2012 a žalobca v 3. rade od 01.06.2011.

Ďalej uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01. mája 2004 v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo
14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Od 1.

mája 2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie")
a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009,
ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie"). Od 28.júna 2012

nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým
sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a
nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu

zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom do 28. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym
predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú
legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a
vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia

správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o
spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva,
že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských

štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti
riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť

sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a
určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS K., že
v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Z. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov

na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Z. republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS K. oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je

príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
sociálna poisťovňa.

Tieto skutočnosti oprávňujú sociálnu poisťovňu vykonávať kontrolu reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa Zákona o
sociálnompoistení,alenazákladekompetenciípríslušnejinštitúcienaurčovanieuplatniteľnejlegislatívy.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie

príslušnostikprávnympredpisomsociálnehozabezpečeniajeurčenieregistrovanéhosídlaalebomiesta
podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov
v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej
Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam,ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má
pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných

nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho
dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi

ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti
a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako
napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych
a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť taktiež.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až
po splnení určitých podmienok. Tieto kritériá spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe
dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné

preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v
členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto,
kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a
pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na

zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.

Sociálna poisťovňa, pobočka D. vykonala dňa 26.03.2013 kontrolu odvodov poisteného a príspevkov a
kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa v zmysle zákona, za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2012.

Zamestnanci sociálnej poisťovne vykonávajúci kontrolu zistili, že na adrese uvedenej vo výpise zo
živnostenského registra sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa.

Vzhľadom na túto skutočnosť sa do sociálnej poisťovne dostavil na pracovné stretnutie splnomocnený
vedúci podniku, o čom bol spísaný záznam č. XXXXX-X/XXXX-D. zo 06.03.2013. Bolo zistené,

že adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou a pracovné stretnutia bývajú realizované v G.
X., T. XXX, S.. V týchto priestoroch sa nachádzajú aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné
zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi účastník konania
(zamestnávateľ) z adresy svojho trvalého bydliska D. XX, D., Z. republika. Konkrétny rozpis prác
jednotlivým zamestnancom účastníka konania nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje účastník

konaniasvojimzamestnancomtelefonickypodľapotreby,pričomvýkonprácejeurčenýbezobmedzenia.
V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávajú činnosť na území
Slovenskej republiky.

Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo

živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na zamestnancov účastníka
konania sa po 14.08.2013 a 31.05.2013 vzťahuje slovenská legislatíva. Zamestnávateľ síce predložil

formálne doklady, ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky,
nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený
deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé,
že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov Sociálna poisťovňa,pobočka D., v ktorej registri je zamestnanec účastníka konania vedený, rozhodla, že zamestnancovi
účastníka konania zaniklo nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti dňa 31.05.2013 podľa slovenskej legislatívy.

Žalovaná vystavila zamestnancom účastníka konania formulár PD A1 na obdobie od 01.03.2012
do 14.08.2013, od 01.06.2011 do 31.05.2013, t.j. na dobu určitú. Formuláre boli vystavené v čase,
kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na
určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo preverené kontrolou. Vzhľadom na výsledky kontroly zameranej

na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky vystavenie
formulára PD A1 na obdobie po 14.08.2013 a po 31.05.2013 nie je opodstatnené. Na základe týchto
skutočností žalovaná ako odvolací orgán dospela k záveru, že zamestnancom účastníka konania
povinné nemocenské poistenie zaniklo dňa 14.08.2013 a 31.05.2013, t.j. dňom skončenia platnosti
formulára PD A1.

V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanci účastníka konania budú po uplynutí
uvedených období považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo
samostatnezárobkovočinnáosoba,aktorázískavacelýsvojpríjemvčlenskomštáte,ktoréholegislatíva
bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t.j. v Z..

Žalovaná ďalej dôvodila tým, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené
v § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho
poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8
zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký
úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna
poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá

podľa Zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych
účastníkov konania. Taktiež Zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni pred
vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať
z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného
stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom

rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky
dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne,
či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať
dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Každé rozhodnutie
je individuálnym právnym aktom, ktorý sa vzťahuje na konkrétnu vec a konkrétnu osobu. Štátna

príslušnosť zamestnancov účastníka konania nebola rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní dôkazov
a rozhodovaní vo veci sporného prípadu vzniku, resp. zániku povinného sociálneho poistenia týchto
zamestnancov.

Z obsahu žalôb vyplýva, že žalobcovia tvrdia, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali

zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné a arbitrárne, a že správne orgány nedodržali zákonnú lehotu
na vydanie napadnutých rozhodnutí.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 249 ods. 1 upravuje, že konanie sa začína na návrh, ktorý
sa nazýva žalobou a podľa odseku 2 tohto ustanovenia žaloba musí okrem všeobecných náležitostí

podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.Z citovaného ustanovenia v spojení s ustanovením § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je
ovládané dispozičnou zásadou.

Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 O.s.p. definuje žalobcu tak, že žalobcom je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania rozhodnutím a postupom
správneho orgánu bola ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická
osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom
konať malo.

Citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku teda ako žalobcu definuje fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že
je žalobcom, musí byť súčasne aktívne hmotnoprávne legitimovaný, to znamená, musí ísť o skutočné
ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie
znamená, ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj

procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že
rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal
čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.

Vzhľadom na žalobné námietky je treba poukázať na tú skutočnosť, že pri vydávaní rozhodnutí neboli

dodržané procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu tak, ako to uvádza žalovaná, toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, lebo podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri
preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie

vo veci a nič mu nebránilo v tom, aby podal návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej
správy.

Podľa názoru súdu z obsahu žalôb je zrejmé, že žalobca namieta iné porušenie, ako svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania, ale porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými

rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. Nariadenia
Rady EHS, z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je nesporné, že žalobcovi v 1.
rade vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného. Za nedôvodnú
súd považuje námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako organizačné zložky
sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu

zamestnania zamestnancami žalobcu.

V tejto súvislosti poukazuje na zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktorý v tretej časti v
ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia.

Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového
sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov
právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového
sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ods. 5 citovaného
ustanovenia-predmetomnedávkovéhokonaniajerozhodovanieovzniku,prerušeníazánikusociálneho

poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové
sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do bezpečnostnej triedy.

Zákona o sociálnom poistení v tretej časti v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 stanovuje, že organizačná

zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný
stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú
najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti
všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná
zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce

skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak,
že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovedeúčastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky,
správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2

tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov,
ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych
následkoch nepravdivej výpovede. Podľa § 196 ods. 7 Zákona o sociálnom poistení - organizačná zložka
Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 jednoznačne vyplýva široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby
sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci
a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti

konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je podľa názoru súdu nepochybné,
že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním
prvostupňových rozhodnutí a je všeobecne známe, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden
celok. Je zrejmé, že rozhodnutia žalovanej sú podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené a uvedený
postup sociálnej poisťovni ústrediu umožňuje Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 218 ods. 1,

pretože podľa tohto ustanovenia odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak
je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Súd ďalej poukazuje na to, že žalobcom v 1. rade napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli vydané
v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení, lebo v odôvodneniach rozhodnutí

správne orgány uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené
pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Súd sa nestotožňuje ani s ostatnými námietkami žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v
oznámení žalovanej príslušnému orgánu Z. a retroaktivite, pretože žalobca v 1. rade nenamietal v

súvislosti s uvedenými skutočnosťami žiadne porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by
správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva tohto žalobcu boli porušené.
Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

O retroaktivite v predmetných veciach nemožno hovoriť, pretože kontrola bola vykonaná dňa 26.02.2013
a poistené u žalobcov v 2. a 3. rade zaniklo dňom 14.08.2013 a 31.05.2013, teda po kontrole.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobách súd dospel k záveru,
že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je

namietané porušenie subjektívnych práv žalobcov v 2. rade a 3. rade, postup žalovanej bol v súlade so
zákonom, a preto žaloby žalobcu v 1. rade ako nedôvodné zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade súd skúmal, či žaloby týchto žalobcov boli podané včas a dospel
k záveru, že tomu tak nie je.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu súd zistil, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2.
rade - J. A. B. doručené 21.02.2014 a žalobcovi v 3. rade X. Z. R. dňa 18.02.2014.

Právny zástupca žalobcov podal procesné návrhy na pripustenie žalobcov v 2. a 3. rade do konania, čo

súd aj realizoval vyššie citovanými uzneseniami, pretože aj keď už v čase vydania týchto uznesení bolo
zrejmé,žežalobytýchtožalobcovnebudemôcťpovažovaťzapodanévčas,nemalprávotútoskutočnosť
vopred prejudikovať, aby žalobcovia v 2. a 3. rade nenamietali, že im bolo odňaté právo konať pred
súdom.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 O.s.p. upravuje, že žaloba sa musí podať do
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.Ak teda rozhodnutia žalovanej boli žalobcom doručené v mesiaci februári 2014 a súd uzneseniami
rozhodol o ich pripustení do konania na strane žalobcov, rozhodol dňa 07.10.2014, pričom uznesenie
č.k.: 1S/26/2014-35 nadobudlo právoplatnosť 28.10.2014 a uznesenie č.k.: 1S/28/2014-36 nadobudlo

právoplatnosť dňa 04.11.2014.

Z uvedených dátumov, citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa názoru súdu
jednoznačne vyplýva, že žaloby žalobcov v 2. a 3. rade boli podané oneskorene.

Z obsahu žalôb ale ani procesných návrhov právneho zástupcu žalobcov v 2. a 3. rade nevyplýva,
žeby tvrdil, že podaním žalôb žalobcu v 1. rade je zachovaná lehota týchto žalobcov, pretože ide o
nerozlučných spoločníkov.

Z ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 91 ods. 1 upravuje, ak je navrhovateľov alebo odporcov v
jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - ak však ide o také
spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú

na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na
uznanie alebo na vzdanie sa nároku na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov,
ktorí vystupujú na jednej strane.

Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v predmetnej veci nie je primeranou, pretože žalobca v 1. rade
ako zamestnávateľ a žalobcovia v 2. a 3. rade ako zamestnanci nemajú také spoločné práva alebo
povinnosti, na ktoré by sa musel vzťahovať rozsudok. Povinnosťou žalobcu je odvádzať poistné tak,
ako upravujú príslušné právne predpisy a predmetom preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí
sociálnej poisťovne je otázka zániku povinného dôchodkového poistenia, povinného nemocenského

poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti pre zamestnancov.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. - súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju
podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania

súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému
vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§
250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žaloby žalobcov v 2. a 3. rade boli
podané oneskorene, a preto konanie o ich žalobách zastavil.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania

nepriznal, pretože žalobcovia v konaní úspešní neboli a žalovaná aj pri úspechu v konaní zo zákona
nemá nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.