Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 4, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114223330
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7114223330.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudkýň

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: B.. G. I., U.. XX.X.XXXX,
bytom Š.A. XXXX/XX, XXX XX D., zastúpený JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou so sídlom
Advokátskej kancelárie Moldavská cesta č. 6, 040 11 Košice, proti žalovanému: Správa ciest Košického
samosprávneho kraja, Nám. Maratónu mieru 1, 042 66 Košice, IČO: 35 555 777, o zaplatenie 2 114 € s
prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 36Cpr/1/2015-104 z 13.10.2016

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalobu zamietol a o
trovách konania vyslovil, že žalovanému priznáva náhradu preukázaných, odôvodnených a účelne
vynaložených trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal z toho, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 17.9.2014 domáhal, aby súd uložil
povinnosť žalovanému zaplatiť mu sumu 2 114 € titulom náhrady hrubej mzdy spolu s ročným úrokom
z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 2 114 € od 21.6.2014 do zaplatenia a k náhrade trov

konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 25.1.2011 uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu
na dobu určitú do 31.1.2012 na pracovnú pozíciu vedúceho oddelenia informačných technológií, ktorú
riadne vykonával do dňa 9.6.2011, kedy mu bolo zo strany zamestnávateľa dané okamžité skončenie
pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny a ktoré malo spočívať vtom,
že žalobca ako zamestnanec mal na zverenom pracovnom prostriedku - notebooku typu HP 6730s
nainštalovať programové vybavenie, na ktoré nemal žalovaný ako zamestnávateľ licenciu, čím mal
vystaviť žalovaného možnému obvineniu z porušovania autorských a licenčných podmienok. Zároveň

žalobca v rozpore so svojou zodpovednosťou, podľa mienky žalovaného, nezabezpečil zálohovanie
a archiváciu údajov, čím mal spôsobiť hardwarovú haváriu počítača, dôsledkom ktorej žalovaný mal
prísť o dôležité údaje. Poukázal na to, že na súde prebiehalo konanie o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru v konaní 15C/238/2011, ktoré bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom
zo dňa 30.10.2012 tak, že súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 9.6.2011 dané
žalovaným žalobcovi je neplatné. Žalobca použil nasledovné prostriedky procesného útoku: skutkové
tvrdenia uvedené v žalobe, návrhy na vykonanie dokazovania citovanými listinnými dôkazmi, návrh na

vypočutie žalobcu.

3. Súd vec právne posúdil nasledovne:4. Podľa § 252g ods. 1 Zákonníka práce, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne
vzťahy, ktoré vznikli pred 1. septembrom 2011. Právne úkony urobené pred 1. septembrom 2011 a
nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy účinnej do 31. augusta 2011.

5.Podľa§1ods.1Zákonníkapráceúčinnéhovčasevznikunárokunanáhradumzdy(ďalejlenZákonník
práce), tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce
fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.
6. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na
právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

7. Podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce, pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone verejnej služby
sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
8. Ak všeobecné ustanovenia Zákonníka práce uvedené v prvej časti ( § 1 až 40) neustanovujú
inak, na posudzovanie právnych vzťahov podľa § 1 ods. 1, t.j. individuálnych pracovnoprávnych
vzťahov v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb - zamestnancov pre zamestnávateľov
a kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov (upravených osobitne najmä v desiatej časti Zákonníka

práce), sa delegovane vzťahuje vecná pôsobnosť Občianskeho zákonníka, resp. jeho všeobecných
ustanovení. Platí to napríklad, pre posudzovanie právnych úkonov vrátane ich neplatnosti ( § 15 až 17),
pre zabezpečenie práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov ( § 20), pre počítanie času ( § 37), pre
uplatňovanie práva na náhradu škody z pracovnoprávnych vzťahov a pod.
9. Vo všeobecnej premlčacej lehote troch rokov sa premlčujú nároky na jednotlivé plnenia vyplývajúce

z týchto nároku.
10. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným do zaplatenia nárokov uplatnených žalobou
žalobcom za obdobie od 07/2011 až 09/2011 súd z dôvodu hospodárnosti skúmal, či v tejto časti je
žaloba žalobcu podaná v zákonom stanovenej premlčacej lehote. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že mzda u žalovaného ako zamestnávateľa bola splatná vždy do 15- teho dňa a žalobca žalobu podal

dňa 15.9.2014 elektronickým podaním, ktorá bola následne žalobcom doplnená v súdom stanovenej
lehote 3 dní v písomnej forme (§ 42 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.6.2016). Z citovaného § 79
ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že nárok zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru nemôže vzniknúť skôr, ako zamestnanec (potom, čo s ním zamestnávateľ skončil
pracovný pomer výpoveďou, okamžitým skončením alebo v skúšobnej dobe) oznámi zamestnávateľovi,

že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Takéto oznámenie sa môže samozrejme vzťahovať iba na
zamestnávanie v dobe po dni, kedy by podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný
pomer medzi účastníkmi skončiť; najneskôr možno takéto oznámenie urobiť do rozhodnutia súdu o
žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pritom nárok na náhradu mzdy podľa
citovaného ustanovenia môže byť prvýkrát uplatnený až potom, ako sa táto náhrada stane splatnou.

Nároknanáhradumzdyprineplatnomskončenípracovnéhopomerumôžebyťúspešneuplatnenýnielen
súčasne so žalobou o neplatnosť skončenia pracovného pomeru (pričom však nemožno o jeho priznaní
rozhodnúť skôr, ako bolo právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, na základe ktorého
mal pracovný pomer skončiť, je neplatný), ale aj neskôr s rizikom jeho možného premlčania, ak by bol
uplatnený až po uplynutí premlčacej doby. Premlčacia doba pre uplatnenie práva na náhradu mzdy

začína plynúť bez ohľadu na to, či v tom čase už bolo v konaní podľa § 77 Zákonníka práce o neplatnosti
rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté. Z uvedeného teda vyplýva, že premlčacia doba pre účely
uplatnenia si nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v prejednávanej veci
začala žalobcovi plynúť od 6.7.2011, t. j. odo dňa doručenia žalobcovho oznámenia žalovanému, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, resp. od 16.7.2011, t. j. od splatnosti mzdy za mesiac 07/2011, od 16.8.2011

pri splatnosti mzdy za mesiac 07/2011 atď., a uplynutím 3 ročnej premlčacej lehoty pri tej ktorej splatnej
náhrade mzdy uplynula a keďže žalobca podal žalobu elektronickým podaním na súd dňa 15.9.2014,
premlčaná je časť nároku a to náhrada mzdy za 07 - 08 /2011. Medzi stranami sporu spornou otázkou
bolo, či žalobca má nárok na doplatok k poskytnutej náhrade mzdy žalovaným žalobcovi vyplývajúcej
z neplatne skončeného pracovného pomeru, t. j. na doplatok spočívajúci v osobnom príplatku, ktorý

pri uzavretí pracovného pomeru bol žalobcovi žalovaným ako zamestnávateľom priznaný vo výške 346
Eur, čo vyplýva z rozhodnutia opiáte zo dňa 29.4.2011. Žalobca tvrdil, že má nárok na doplatok k
poskytnutej náhrade mzde, nakoľko žalovaný si nesplnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona
č. 553/2003 Z. z. § 4 ods. 7. Žalovaný tvrdil, že nárok žalobcu je v danom prípade nedôvodný, žalobcovi
bolo písomne oznámené, že súčinnosťou od 1.5.2011 na neurčito mu bol odňatý dovtedy priznaný

osobný príplatok vo výške 100 %. Mal za to, že postupoval tak v súlade s § 10 ods. 2 zákona č.
553/2003 Z. z. a mal za to, že zákon neurčuje ani lehotu, v ktorej sa má úkon písomného oznámenia
vykonať v súvislosti s oznámením zamestnancovi výšky a zloženia funkčného platu a zákon nespája
s ním ani žiadne dôsledky v prípade, že zamestnávateľ by túto povinnosť porušil, dôvodil, že zosamotného názvu vyplýva, že ide o oznámenie skutočnosti, ktoré už nastali. K nároku žalobcu na
doplatenie osobného príplatku za obdobie od 6.7.2011 do 31.1.2012 súd uvádza, že osobný príplatok
je nenárokovateľnou časťou platu a rozhodnutie v danom prípade o odňatí osobného príplatku je plne

v kompetencii zamestnávateľa. Žalobcovi bolo listom žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 7.6.2011
oznámené, že mu bol odňatý osobný príplatok vo výške 100% na obdobie od 1.5.2011 na neurčito.
O uvedenom bol žalobca upovedomený. Táto skutočnosť sporná nebola. Žalovaný ako zamestnávateľ
tak konal v súlade s § 10 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z. Vo vzťahu k osobnému príplatku treba
uviesť, že v zmysle § 10 ods. 1 citovaného zákona je tento nenárokovou zložkou platu a je plne v

kompetencii zamestnávateľa rozhodnúť o tom, či zamestnancovi prizná osobný príplatok alebo mu ho
odníme. Keďže jedná o zložku nenárokovateľnú, žalobca naň nemá nárok. Súd považuje za potrebné
uviesť, že aj v prípade, že to, či malo byť zo strany žalovaného ako zamestnávateľa následne vydané
rozhodnutie o zložení funkčného platu, v ktorom by sa odzrkadlila zložka osobného príplatku, nemôže
byť na ujmu žalovanému, nakoľko toto rozhodnutie má len deklaratórne účinky, pretože k určeniu výšky
a zloženia funkčného platu dochádza na základe zákona, to platí napr. v prípade zložiek akými sú

tarifný plat, resp. príplatok za riadenie alebo jednostranne na základe rozhodnutia zamestnávateľa
pri súčasnom rešpektovaní podmienok stanovených zákonom, tak tomu je napr. pri priznaní, zvýšení,
znížení alebo odňatí osobného príplatku. Súd zhodnotiac vykonané dokazovanie dospel k záveru, že
žaloba žalobcu v danom prípade je nedôvodná a túto súd zamietol. V spore bol v celom rozsahu úspešný
žalovaný, ktorému súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. O ich výške bude rozhodnuté

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 CSP).

11. V podanom odvolaní žiadal žalobca s poukazom na výsledky dokazovania zmeniť rozsudok a žalobe
vyhovieť a priznať žalobcovi náhradu trov konania. Alternatívne navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť

podľa § 389 ods.1 CSP na ďalšie konanie. V odvolaní namietal, že uplatňuje okrem iného aj odvolací
dôvod podľa § 365 ods.1 písm.f/ CSP a písm.h/ CSP, t.j. nesprávne právne posúdenie. Žalobcovi
bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, lebo
ako zamestnanec na zverenom pracovnom prostriedku - notebooku typu HP 6730s nainštalovali
programové vybavenie, na ktoré nemal žalovaný ako zamestnávateľ licenciu, čím mal žalobca vystaviť

žalovaného možnému obvineniu z porušovania autorských práv a licenčných podmienok. To malo byť
vykonštruované a na účelovo správanie sa žalovaného treba poukázať, že je to zrejmé aj v konaní
15C/238/2011, na ktorú účelovosť je treba vykonať dokazovanie. Súd prvej inštancie podľa mienky
žalobcu toto ustanovenie zákona interpretuje nesprávne. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva
presne špecifikovaná zákonná povinnosť zamestnávateľa, ktorá je v prípade jej nesplnenia právne

vymožiteľná, preto sa nestotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenej v bode 43 na str.
10 odôvodnenia rozhodnutia, že rozhodnutie o zloženie funkčného platu má len deklaratórne účinky.
Ak by tomu tak bolo, ust. § 4 ods.7 zákona č. 553/2003 Z.z. by stratilo svoje opodstatnenie. Žalobca
má za to, že žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný v súlade s ust. § 4 ods.7 zák. č. 553/2003
Z.z. vydať žalobcovi ako zamestnancovi oznámenie o výške a zložení funkčného platu po doručení

rozhodnutia zo dňa 7.6.2011 o odňatí osobného príplatku, teda po úprave funkčného platu, nakoľko
znížiť, resp. odobrať osobný príplatok môže zamestnávateľ zamestnancovi len na základe písomného
návrhu príslušného vedúceho zamestnanca a takto upravený osobný príplatok musí znovu uviesť
zamestnancovi v oznámení o výške a zložení funkčného platu.
12. Hlavným argumentom pre zamietnutie žaloby bolo nenárokovateľné zloženie platu, a preto je plne

v kompetencii zamestnávateľa rozhodnúť, či bude mať žalobca priznané osobný príplatok alebo mu ho
odníme, čo je v rozpore s § 4 ods.7 zák. č. 553/2003 Z.z. Každá zmena osobného príplatku musí byť
vykonaná prostredníctvom oznámenia o výške a zložení funkčného platu tohto zamestnanca, čo sa v
danej veci nestalo.

13. Vo vyjadrení k odvolaniu žiadal žalovaný potvrdiť rozsudok ako vecne správny, už dňa 19.1.2017
žiadali v liste, aby bol rozsudok potvrdený, nie je potrebné už dopĺňať dokazovanie. Poukázali na
to, že k porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom došlo opakovane v priebehu mesiaca máj 2011, ak
žalovaný rozhodol o odobratí žalobcovi dovtedy priznaného osobného príplatku, nekonal tak účelovo
a bez reálneho opodstatnenia. Nemá žiadnu logiku ani tvrdenie žalobcu, že opakované porušenie

pracovnej disciplíny z jeho strany v konaní 15C/238/2011 preukázané nebolo, správne je, že ani
nemohlo byť, lebo predmetom uvedeného konania nebolo porušenie pracovnej disciplíny uvedené
v rozhodnutí žalovaného zo dňa 7.6.2011, ale predmetom bolo konanie o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru z úplne iných dôvodov. Funkčný plat žalobcu bol 1.5.2011 vo výške475 € a skutočnosť, ktorú obsahujú dôvody, pre ktoré žalovaný odobral žalovanému osobný príplatok v
žiadnom prípade nesúvisia s dôvodmi, pre ktoré s ním žalovaný dňa 9.6.2011 okamžite skončil pracovný
pomer. Je treba rešpektovať právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice I 15C/238/2011 zo dňa

30.10.2012, žalobcovi mimosúdne, t.j. pred podaním žaloby v napadnutej veci (36Cpr/1/2015) žalovaný
mu vyplatil náhradu mzdy, na ktorú mal nárok. Výška náhrady mzdy vychádzala z jeho funkčného platu.
Konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bolo právoplatne ukončené, nároky žalobcu s tým
súvisiace boli uhradené.

14. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.

15. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. zodpovedá § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a týka sa
chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie,
ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe
ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže
byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide

o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami),
príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia
dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

16. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

17. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. c) O. s. p. zodpovedá § 365 ods.1
písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností), spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť,
že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím

dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí
súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné
skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za
právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom
prvej inštancie. Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou

doménou súdu. Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie
relevantné skutkové zistenia.18. Žalobca v odvolaní neoznačuje žiaden dôkaz, ktorý navrhoval už v konaní na súde prvej inštancie,
ale nebol vykonaný, preto tento odvolací dôvod nie je daný.

19. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. f) O. s. p. zodpovedá § 365 ods.1
písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§365 ods.1 písm. h)]

je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii
právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval
správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval
(z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i
jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej

stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo
pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na
základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti
a ako bola preto vec rozhodnutá.

20. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach stranách sporu.

21. Podľa čl. 46 ods.1 úst. zák. 460/1992 Zb. (ďalej len Ústava SR) každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 47 ods.3 Ústavy SR všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

23. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť
môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,
pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

24. Podľa čl.6 ods.1,2 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere

možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak
povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich
zdravotného stavu a sociálneho postavenia.

25. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právo na spravodlivý proces je bezprostredne spojené s
ústavným právom zakotveným v čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl. 47 ods.3 Ústavy SR a tak ako citované
ústavné práva ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (viď Uznesenie ÚS
SR sp. zn. II.ÚS 4/1994 z 19.1.1994, I. ÚS 50/04). Tieto ústavné práva sa premietajú aj v čl. 6 ods.1,2

CSP, ktorým sa zakotvuje princíp rovnosti, ktorý garantuje rovnaké postavenie účastníkov v konaní. Pod
rovnakým postavením treba rozumieť také procesné práva účastníkov, ktoré zabezpečia spravodlivý
súdny proces.

26. Pod spravodlivým súdnym procesom treba rozumieť povinnosť súdu zabezpečiť rovnosť zbraní,

t.j. možnosť uplatnenia práv, teda možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
zúčastniť sa na procesných úkonoch, možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu a pod. ale aj právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základnéhopráva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods.1
ústavy a v čl. 6 ods.1 Dohovoru (napr. III. ÚS209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS260/06, III. ÚS153/07).

27. Dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie treba uviesť, že ak mu bol odňatý osobný
príplatok vo výške 100% v období od 1.5.2011 na neurčito, táto skutočnosť sporná nebola a
urobil tak zákonne žalobca. V súlade s § 10 ods.1 zák. č. 553/2003 Z.z. je osobný príplatok
nenárokovateľnou časťou platu a rozhodnutie v danom prípade o odňatí osobného príplatku je v
kompetencii zamestnávateľa. Aj v prípade, ak by malo byť zo strany žalovaného ako zamestnávateľa

následne vydané rozhodnutie o zložení funkčného platu, v ktorom by sa odzrkadľovala prípadná zložka
osobného príplatku, nesmie byť na ujmu žalovaného, nakoľko toto rozhodnutie má len dokladatórne
účinky, lebo k určeniu výšky a zloženiu funkčného platu dochádza na základe zákona. To platí napr.
v prípade zložiek akými sú tarifný plat, resp. príplatok za riadenie alebo jednostranne na základe
rozhodnutia zamestnávateľa pri súčasnom rešpektovaní podmienok stanovených zákonom (priznanie,
zníženie, zvýšenie, resp. odňatie osobného príplatku).

28. Preto aj správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na osobný príplatok.

29. Modifikácie platu sú zakotvené v ust. § 4 ods.1 písm.a/ až e/ zák. č. 533/2003 Z.z. o odmeňovaní
niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých

zákonov.

30. Keďže nebol preukázaný ani jeden odvolací dôvod, konanie pred súdom prvej inštancie je
nepochybne spojené aj s konaním na odvolacom súde a ide o prelínajúcu sa jednotu konania, preto aj
odvolací súd pretože nedopĺňal dokazovanie, musel vychádzať zo skutkového materiálu, aký zistil súd

prvej inštancie a ten aj vec správne právne posúdil a zákonne rozhodol, rozsudok je presvedčivý.

31. S poukazom na § 387 CSP odvolací súd napadnutý rozsudok aj vo výroku o trovách konania potvrdil
ako vecne správny, lebo súd aplikoval aj na rozhodnutie o trovách konania zákonné ustanovenie a
úspešnosť žalovaného v konaní bola preukázaná.

32. So zreteľom na § 396 CSP o trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že úspešný žalovaný
si ich nežiadal a žalobca na ich náhradu ako neúspešný nemá právo, preto neboli priznané.

33. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.