Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 12, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/61/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611201572
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7611201572.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a sudkýň

Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Jarmily Čabaiovej vo veci žalobcu J.. Q. A., nar. X.X.U., bytom M. X.
U./X, R., zast. JUDr. Ľubomírou Bašistovou Virovou, advokátkou, Zimná č. 87, Spišská Nová Ves, proti
žalovanému C.-P. s.r.o., N. F. XX/U., R., zast. JUDr. Františkom Pitoňákom, advokátom, Štefánikovo
námestie 5, Spišská Nová Ves, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o
odvolanížalovanéhoprotirozsudkuč.k.2C22/2011-174z5.12.2012OkresnéhosúduSpišskáNováVes

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok vo výroku, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
dané žalobcovi listom žalovaného zo dňa 7.12.2010 je neplatné.

Z r u š u je rozsudok v ostatných výrokoch a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa - žalovaného, dané mu písomným podaním zo dňa 7.12.2010 podľa ust. §
68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že dňa 9.10.2010 závažne porušil pracovnú disciplínu
tým, že nezabezpečil okamžité vyslobodenie uviaznutej jalovice nad jeden rok v kŕmnom žľabe hneď po
zistení, ktorá následne uhynula. Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru bolo žalobcovi

doručené dňa 7.12.2010, s ktorým vyslovil nesúhlas, keďže žalovaný nemal kvalifikovaný právny dôvod
na túto výnimočnú formu skončenia pracovného pomeru s prihliadnutím na čas a situáciu na mieste
samom, berúc v úvahu pracovnú pozíciu žalobcu, ktorú zastával, pričom svojím konaním neporušil
žiadnu z pracovných povinností, ktoré mu vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov, z
vnútorných predpisov zamestnávateľa, alebo priamo z pracovnej zmluvy. Podaním zo dňa 3.1.2011
naďalej žiadal o prideľovanie práce. Žalovaný po výsluchu svedkov zotrval na okamžitom skončení
pracovného pomeru, ktoré označil za dôvodné a uviedol, že dlhodobo, minimálne dva roky toleroval

odbornú nespôsobilosť žalobcu, ktorý sabotoval prácu a stav dobytka a to, že trpí trichofýciou, je
výsledok práce žalobcu. Poukazoval na zápisnicu z rokovania Škodovej komisie, z ktorej je zrejmé, že
žalobca doznal vinu na úhyne jalovice. Ďalej poukazoval, ako mal žalobca konať, aby nedošlo k úhynu
jalovice.

Súd prvého stupňa rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom
žalovaného zo dňa 7.12.2010 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá naďalej.

Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 7.473,74 € s úrokom z omeškania vo
výške9%od22.2.2011dozaplateniaanahradiťtrovykonaniavovýške809,86€naúčetJUDr.Ľubomíry
Bašistovej - Virovej, taktiež zaplatiť na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok zo žalobyvo výške 547,50 € a preddavkové trovy štátu vo výške 60,37 €, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Rozsudok odôvodnil tým, že po vykonanom dokazovaní a jeho vyhodnotení vec právne posúdil podľa
§ 14, § 17 ods. 2, § 47 ods. 1 písm. a, b, § 68 ods. 1 písm. b, § 77, § 79 ods. 1,2, § 134 ods.
1,2,3,4 Zákonníka práce a § 517 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že v konaní nebolo jednoznačne
preukázané, že deklarovaným postupom, ktorým podľa tvrdenia žalovaného mal žalobca postupovať,
bolo by možné v konkrétnom prípade uviaznutému zvieraťu pomôcť. Nebol zistený čas uviaznutia,

pričom žalobca sa k jalovici dostal bez meškania, v priebehu desať až pätnásť minút hneď potom, čo
sa prezliekol do pracovného odevu - v uvedenom čase sa u žalovaného vyskytovala choroba dobytka
prenosnánačloveka-trichofýcia,pretobolonevyhnutné,abysaprezliekol-konalvsúladesozákonnými
povinnosťami. V konaní bolo zistené, že uviaznutie zvieraťa v kŕmnom žľabe nastávalo opakovane,
krmná technológia takým situáciám nezabraňovala a napriek tomu žalovaný nevykonal žiadne opatrenia
na predchádzane jej vzniku. Nebol vypracovaný žiaden postup, podľa ktorého by sa malo v takýchto

prípadoch postupovať, zamestnanci neboli poučení o opatreniach, ktoré by mali aplikovať a nemali
žiadne prostriedky a nástroje, ktoré by mohli používať. Pomoc zvieraťu tak bola ponechaná na náhodu
a improvizáciu zásahu. Súd ako účelové vyhodnotil žalovaným predloženie metodického postupu pri
riešení mimoriadnych prípadov uväznených kráv a jalovíc v žľabných priestorov zo septembra 2009 a
výdajku na pílku a páčidlo od Y. A. zo dňa 14.1.2008, keďže tieto listiny žalovaný účelovo spracoval pre

toto konanie a sú antidátované. Bolo preukázané, že žalobca nebol účastný školenia o bezpečnosti a
ochrane zdravia pri práci dňa 3.12.2008 a vstupného školenia o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci
dňa 13.11.2008 a žalovaný nevytvoril predpoklady na zamedzenie vzniku situácií, ktorá bola aj dôvodom
okamžitého skončenia pracovného pomeru u žalobcu na ich predchádzanie, či riešenie. Nezabezpečil
prostriedky, pomôcky a mechanizmy, pomocou ktorých je možné uviaznutým zvieratám pomôcť a skôr

sa spoliehal na náhodnú okolnosť. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania nevyhodnotil
konanie žalobcu tak, že vykazuje znaky naplnenia intenzity hrubého porušenia pracovnej disciplíny a to
minimálne tak, ako aj u ostatných zamestnancoch žalovaného. Žalobca je dlhodobým zamestnancom
žalovaného, nikdy v minulosti nebol disciplinárne riešený, dbal na dodržiavanie bezpečnostných
predpisov a vytýkal zamestnávateľovi nedostatky týkajúce sa bezpečnosti práce. Neboli urobené revízie

na elektrické zariadenia, ustajňovacie objekty neboli skolaudované a bol tu rad iných nedostatkov
na strane žalovaného, ktorých existencia bola neskôr preukázaná, pričom z prístupu žalovaného súd
vyvodil úmysel žalovaného, ktorým nie je deklarované vyvodenie pracovnej zodpovednosti za tvrdené
zanedbanie povinnosti žalobcu, ale snaha využiť úhyn jalovice, jeden z mnohých iných obdobných
úhynov s cieľom zbaviť sa žalobcu ako nepohodlného zamestnanca. Pri skúmaní intenzity a závažnosti

porušenia pracovnej disciplíny žalobcom súd neopomenul skutočnosť hodnotenia obdobnej situácie u
ostatných zamestnancov vo vzťahu, ku ktorým preukázané nebol vyvodený sankčný postih, z čoho
usúdil,žežalovanýzhodnotilnepredvídateľnosťsituácieazatentoistýskutoknemoholžalovanýžalobcu
sankcionovať inak, ako ostatných zamestnancov, čo sa javí v danej veci súdu ako tendenčné. Preto
nemožnoanikonaniežalobcukvalifikovaťakoporušenieprávnychpovinností,keďženebolopreukázané

jeho zavinenie, alebo aspoň nedbanlivosť. Žalobca okrem neplatnosti rozviazania pracovného pomeru
sa domáhal aj náhrady mzdy podľa § 79 Zákonníka práce, a keďže súd zistil, že žaloba v otázke
rozviazania pracovného pomeru je odôvodnená, súd rozhodol aj o nároku žalobcu na náhradu mzdy.
Žalobca sa tak žalobou domáhal okrem určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
žalovanej zo dňa 7.12.2010 doručené žalobcovi dňa 7.12.2010 je neplatné aj určenia, že pracovný

pomer uzavretý medzi žalobcom a žalovanou spoločnosťou naďalej trvá a žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy v sume, v akej bude ustálená na základe vykonaného dokazovania. Žalobca
podaním zo dňa 22.8.2012 (č.l. 143-145 spisu) požiadal súd o zmenu petitu vo výroku o náhrade mzdy
v zmysle § 95 ods. 1 O.s.p. a to v tom znení, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 4.820,75 € spolu
s 9%-ným ročným úrokom z omeškania odo dňa doručenia žaloby žalovanému až do zaplatenia a to

všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd o návrhu žalobcu na zmenu petitu žaloby vo
výroku o náhrade mzdy, vychádzajúc aj z vyjadrenia žalobcu zo dňa 2.10.2012 (č.l. 161-166 spisu),
v ktorom uviedol, že navrhuje, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu náhradu mzdy
v zmysle jeho podania zo dňa 22.8.2012 ako aj náhradu trov konania, o zmene návrhu rozhodol na
pojednávaní dňa 23.8.2012 (č.l. 151 spisu) a vo veci dňa 5.12.2012 (č.l. 173 spisu) rozsudkom a to v

znení, ktoré je uvedené vo výrokovej časti rozsudku, pričom v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca
preukázal, že chce aj naďalej u zamestnávateľa pracovať, a že sa domáha náhrady mzdy, ktorú žiadal
priznať od 3.1.2011 s úrokom z omeškania odo dňa doručenia žaloby žalovanému, t.j. odo dňa 22.2.2011
a tak priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške 7.473,74 € s prísl., vychádzajúc z rozhodného obdobiapredchádzajúceho kalendárneho štvrťroka pred rozviazaním pracovného pomeru, v danom prípade
tretí štvrťrok 2010, v ktorom žalobca dosahoval hrubý príjem vo výške 1.600,76 € ako aj vychádzajúc zo
zárobkov žalobcu za júl 2010 vo výške 568,51 €, za august 2010 vo výške 562,70 €, za september 2010

vo výške 469,50 €, spolu 1.600,71 €, počtom odpracovaných dní 51 a denného zárobku 31,39 € x 24,74
fond pracovnej doby, a tak mesačného zárobku vo výške 682,42 € brutto. Žalobca žiadal priznať náhradu
mzdy z rozhodného priemerného zárobku vo výške 533,89 €, ktorú súd akceptoval a tak dospel k sume,
ktorú je povinný žalovaný zaplatiť žalobcovi vo výške 7.473,74 € za obdobie od 3.1.2011 do 5.12.2012 s
poukazom na bližší výpočet uvedený v odôvodnení rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1 O.s.p., o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a keďže žalobca bol v konaní oslobodený od
platenia súdneho poplatku zo žaloby podľa § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov
v znení neskorších predpisov zaviazal žalovaného zaplatiť na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves
súdny poplatok vo výške 547,50 €.

Rozsudoknapadolvčaspodanýmodvolanímžalovanýatovovšetkýchvýrokochnapadnutéhorozsudku

podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p., keďže rozhodnutie súdu vychádza z nedostatočne zisteného
skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné.
Odôvodniac výpoveďami účastníkov konania, svedkov s poukazom aj na citované listinné dôkazy, je
podľa jeho názoru tvrdenie žalobcu len účelové, ktoré je vyvrátené samotnými výpoveďami svedkov,
keďže sám žalobca svedkyni Z.. Y.Č. povedal, že škodu v dôsledku úhynu jalovice bude musieť spolu

s ním uhradiť a teda si bol vedomý porušenia pracovnej disciplíny, čo je opakom vyhlásenia žalobcu na
prvom pojednávaní, že si nie je vedomý žiadneho porušenia svojich povinností. Mal za to, že výpoveď
svedka W.. A. nie je vierohodná ani objektívna, keďže žiadny telefonát svedok W.. A. od žalobcu nemal,
čo je preukázané výpisom telefónnych hovorov samotného žalobcu a teda nie je pravdou, že žalobca
spolu so svedkom W.. A. vyslobodzovali uviaznutú jalovicu. Ďalej poukázal na to, že svedkyňa M.. A.

vo svojej svedeckej výpovedi taktiež uviedla, že nikdy nebola pri vyslobodzovaní uviaznutých jalovíc,
že v čase, keď sa začali objavovať prípady uviaznutia, bola na materskej dovolenke a teda nemohla
objektívne vypovedať o tom, že nie je v silách jednotlivca vyslobodiť uviaznutú jalovicu, ako sa stotožnil
s jej výpoveďou súd. Namietal aj výpoveď svedka J.. V. ako riaditeľa, ktorý sa z titulu svojej funkcie
nikdy nezúčastňoval na vyslobodzovaní zvierat, resp. jalovíc a teda nemohol mať vedomosť o takejto

činnosti. Týmto žalovaný poukazoval na nedôveryhodnosť ich svedeckých výpovedi ako aj na svedecké
výpovede ďalších svedkov, z ktorých práve vyplýva možnosť vyslobodenia jalovice ako aj včasnosť jej
vyslobodenia jedným človekom (výpoveď svedka J.. S., V.. P., V.. J.. W.), ktorí uviedli, že vyslobodenie
jalovice zvládol strážnik aj sám za pomoci kladiva a skrutkovača. Vytýkal súdu, že vôbec nebral do
úvahy výpoveď jeho štatutára, ktorý uviedol, že žalobca sa ako zamestnanec správal nezodpovedne,

sabotoval prácu a stav dobytka, na čo bol už raz zo strany žalovaného písomne upozornený a to na
porušenia pracovnej disciplíny dňa 21.5.2010, pričom zo zápisníc škodovej komisie žalovaného taktiež
vyplýva, že žalobca sa v konaní pred škodovou komisiou priznal, že pochybil a uznal vinu úhynu jalovice,
na čo súd taktiež neprihliadol. Žalobca tak hrubo porušil podľa žalovaného pracovnú disciplínu tým,
že ak videl zakliesnené zviera, mal auto zastaviť na mieste, vytočiť telefónom strážnu službu, predať

telefón dojičke za účelom okamžitého privolania strážnika s náradím a zároveň okamžite mal v prípade
potreby podsunúť okolité krmivo pod hlavu zvieraťa, aby sa pri pohybe hlavy neudieralo o betónový
základ žľabu, ale nič z vyššie uvedeného žalobca nevykonal. Žalovaný tak považoval ponechanie
zakliesneného zvieraťa napospas osudu žalobcom za nielen hrubé porušenie pracovnej disciplíny s
následkomškody,aleajzavedométýraniezvieraťazaúčelomúmyselnéhopoškodeniazamestnávateľa.

Žalovaný tak vzhľadom na postoj žalobcu k celkovej situácii daného prípadu, jeho správanie, spôsob
neriešenia situácie, benevolentného prístupu a v dôsledku spočívajúceho v úhyne zvieraťa považoval
za odôvodnené ukončiť so žalobcom pracovný pomer okamžitým spôsobom, pretože všetky tieto
skutočnosti vo svojom súhrne sa vyznačovali vyššou intenzitou z okruhu vážnych porušení pracovnej
disciplíny. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením súdu, že za rok 2009 až 2010 došlo k úhynu zvierat v počte

sto kusov z dôvodu nedbanlivosti zamestnancov, pretože táto skutočnosť počas dokazovania nebola
zistená, a k úhynu uvedených kusov došlo z iných dôvodov, nie z dôvodu zlyhania ľudského faktoru.
Žalobca o úhyne jalovice vôbec neinformoval V.. F. W., čo vyplýva zo správy zo dňa 4.5.2012, čím
porušil pracovnú povinnosť a z výpovede svedkov V.. P. P. V.. J.. W. vyplýva, že mohol uviaznutému
zvieraťu pomôcť odvolávajúc sa na metodický pokyn žalovaného z roku 2009. Žalovaný uviedol, že

mal vypracovaný postup, podľa ktorého by sa malo v prípade uviaznutia zvieraťa postupovať, ale
žalobca sa vyhýbal podpisom predmetných všetkých listín dotýkajúcich sa jeho osoby a týkajúcich sa
rôznych školení BOZP, potvrdenia o vydaní nástrojov pri vyslobodzovaní uviaznutých zvierat, vrátane
jeho oboznámenia sa s metodickým pokynom žalovaného na riešenie uviaznutých zvierat. Žalovanýuviedol, že k takémuto postupu zo strany iných zamestnancov nepristupovali z toho dôvodu, že k
úhynu zvierat, príčinou ktorých by bolo porušenie pracovných povinností, nedošlo. Konanie žalobcu
tak žalovaný odvodzoval v zmysle § 178 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že každý zamestnanec

je povinný predchádzať vzniku škody a v ich prípade vyslobodenie uviaznutej jalovice a predídenie
jej úhynu tým, že žaloba nevykonal včas potrebný zákrok na vyslobodenie jalovice, čím porušil dané
ustanovenie Zákonníka práce. Žalovaný taktiež nesúhlasil s priznaním náhrady mzdy žalobcovi vo výške
7.473,74 € s prísl., keďže na to nebol zákonný podklad v zmysle zákonného ustanovenia § 79 ods. 2
Zákonníka práce. Žalobca pri podaní žaloby vôbec neuviedol výšku náhrady mzdy a samotná výška

náhrady mzdy bola zo strany žalobcu nejasná, pretože žalobca prvýkrát vyčíslil náhradu mzdy až dňa
28.1.2012 vo výške 6.936,67 € a potom ju upravil dňa 22.8.2012 na výšku 4.820,75 €. Napriek tomu
súd priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške 7.473,74 €. Výpočet priemerného zárobku zo strany
súdu je taktiež nesprávny, keďže nie je zrejmé, z akého dôvodu bol výpočet realizovaný. Súd tak šiel
nad rámec žaloby žalobcu a neodôvodnil prečo priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy presahujúci
dvanásť mesiacov v rozpore s § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Súd pochybil, ak priznal žalobcovi nárok

na náhradu mzdy aj za čas, kedy bol žalobca práceneschopný a to od 3.1.2011 do 30.4.2011 a od
3.2.2012 do 31.5.2012, kedy za ten čas poberal nemocenské dávky, pretože na to nebol zákonný dôvod,
ako aj za čas od 8/2011 do 12/2011, kedy mal príjem z inej pracovnej činnosti (aktivačné práce) a od
6-7/2012 mal vyplatené dávky vo výške 286,30 €, resp. 295,80 €. Priznanie úrokov z omeškania z nároku
na náhrady mzdy, podľa žalovaného, nemá oporu v žiadnom zákone. Žalovaný ďalej namietal výrok

o náhrade trov konania a náhrade trov štátu, ako aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo veci samej v
zmysle § 205 ods. 1, 2 O.s.p., keďže rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, ktorými by sa posúdila
správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Poukazoval na absenciu presvedčivosti
odôvodnenia rozsudku, čo je odňatím možností účastníka konať pred súdom a dôvodom na zrušenie
rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého

stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie, uplatnil si náhradu trov konania vo výške 244,97 €.

Žalovaný v doplnení odvolania preukazoval záver o zavinenom konaní žalobcu, ktorý konal v rozpore s
§ 81 písm. f/ Zákonníka práce, pričom poukazoval aj na rozhodovaciu prax súdov k otázke závažného
porušenia pracovnej disciplíny (rozsudok NS SR sp.ozn. 5Cdo 74/2008, uznesenie NS SR sp.z. 5Cdo

248/2011 a pod.).

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhoval, aby odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých jeho výrokoch ako vecne správny a priznal žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 244,97 €. Uviedol, že aj keď žalovaný podal odvolanie proti všetkým

výrokom rozsudku z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p. a vyčítal, že súd prvého stupňa
nedostatočne zistil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné,
odvolacie námietky žalovaného nie je možné akceptovať, keďže súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy
žalobcom a žalovaným, pričom žalovaný pred ukončením dokazovania nežiadal vo veci vykonať žiadne
ďalšie dôkazy, vykonané dôkazy súd posúdil jednotlivo a v ich vzájomnom súhrne a dospel k správnym

skutkovým zisteniam. Hodnotenie skutkového stavu žalovaným je tak prezentované v odvolaní účelovo
a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z vykonaného dokazovania bez pochybnosti vyplynulo,
že žalobca sa dostal k jalovici bez meškania potom, čo sa prezliekol do pracovného a ochranného
odevu, v priebehu 10-15 minút od okamihu, kedy prechádzal vrátnicou k objektu (výpoveď žalobcu,
svedka W. A., zápisnica z rokovania škodovej komisie so žalobcom, zápisnica z rokovania škodovej

komisie so svedkom W. A.). Zamestnanci žalovaného sú v zmysle príslušných právnych predpisov
povinní nosiť pracovný odev a použiť ochranné prostriedky a žalobcovi nemôže byť tak pripísané ako
porušenie pracovných povinností to, že postupoval v súlade so zákonnými povinnosťami prv než
zasiahol, prezliekol sa do pracovného odevu, aby tak chránil svoje zdravie a preto neobstojí názor
konateľa žalovaného, že je potrebné zasiahnuť tak, ako je zamestnanec oblečený, čo sa považuje za

neakceptovateľné (výsluch konateľa žalovaného na pojednávaní dňa 6.6.2011). Postup žalobcu bol
tak správny a obvyklý v prevádzke žalovaného. Poukazoval na výpoveď svedka W. A., ktorý potvrdil
tvrdenia žalobcu, dávajúc do pozornosti aj ďalšie výsledky vykonaného dokazovania, ktoré súd správne
posúdil a rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zákonník
práce zakotvuje ako výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, vychádzajúc zo závažnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru pre zamestnanca, ku ktorému má v praxi dôjsť len vo
výnimočných prípadoch, keď vzhľadom na intenzitu porušenia pracovných povinností zamestnancov
nie je od zamestnávateľa možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával. Vykonaným
dokazovaním bolo podľa žalobcu dostatočne preukázané, že k okamžitému skončeniu pracovnéhopomeru s prihliadnutím k okolnostiam prípadu, k času a situácií za ktorých k nemu došlo, berúc do
úvahy osobu žalobcu ako dlhodobého zamestnanca žalovaného, ktorý nikdy v minulosti nebol riešený,
prečo i len menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorý dbal o to, aby mal pre prácu vytvorené

zodpovedajúce pracovné podmienky a preto zamestnávateľovi vyčítal, že fyzicky vykonával inú prácu,
než na akú znelo jeho pracovné miesto v pracovnej zmluve, že na výkon tejto práce nebol poučený o
ochrane a bezpečnosti a zdravia pri práci, čo vyplynulo z výsledkov vykonaného dokazovania, taktiež
že pracovisko žalovaného malo nedostatky týkajúce sa bezpečnosti práce, neboli urobené revízie na
elektrické zariadenia, ustajňovacie objekty neboli skolaudované, zvieratá trpeli na chorobu prenosnú na

človeka, ako služobné vozidlo mal používať auto, o ktorom existovalo podozrenie, že má pozmeňované
zákonné údaje, ktoré podozrenie sa v neskoršom období preukázalo, nemal žalovaný kvalifikovaný
právny dôvod na ukončenie pracovného pomeru so žalobcom okamžitým skončením pracovného
pomeru. Keďže nebolo preukázané zavinenie žalobcu, ani vo forme nedbanlivosti a žalovaný na
pojednávaní dňa 19.4.2012 uviedol, že hodnotí žalobcu ako nezodpovedného zamestnanca, ktorý si
neplnil svoje povinnosti napriek tomu, že zootechnickú prax vykonáva dvadsať rokov, je nespôsobilý

vykonávať túto funkciu, je manuálne nezdatný, degradujúci pracovnú morálku, čím je možné podľa
žalobcu jasne definovať a identifikovať úmysel žalovaného využiť úhyn jalovice na zbavenie sa žalobcu,
ktorýbolprežalovanúnepohodlnýmzamestnancom.Žalobcauviedol,žesúdonáhrademzdyrozhodolv
zmysle § 154 ods. 1 O.s.p. správne, s poukazom na § 79 ods. 2 Zákonníka práce, pričom súd nepochybil,
keďže podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je žiadosť zamestnávateľa. Žalovaný ale o

zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy v konaní nepožiadal, aj keď v konečnom dôsledku súd prvého
stupňa výšku náhrady mzdy znížil, keďže žalobcovi priznal za uvedené obdobia len rozdiel zo sumy
priemerného zárobku a vyplácaných dávok, resp. iných príjmov. Odôvodnenie rozhodnutia považoval
za presvedčivé s uvedením rozhodujúcich skutočností, z ktorých súd vo svojom rozhodnutí vychádzal.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b)súdprvéhostupňarozhodolpodľa§115aO.s.p.beznariadeniapojednávaniaajepotrebnézopakovať
alebo doplniť dokazovanie,

c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa odseku 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže v posudzovanej veci nejde ani
o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., za dodržania podmienok podľa § 156 ods. 3 O.s.p.,
keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní
pred jeho vyhlásením, prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel

k záveru, že rozsudok vo výroku, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané
žalobcovi listom žalovaného zo dňa 7.12.2010 je neplatné, je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods.
1 O.s.p. v tomto výroku potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých poukazuje, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku vo

výroku, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom žalovaného
zo dňa 7.12.2010, je neplatné. Iba na podporu odôvodnenia rozhodnutia tohto výroku vzhľadom aj na
obsah odvolacích námietok, dopĺňa odvolací súd odôvodnenie nasledovne:

Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak

zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.Podľa § 81 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce zamestnanec je povinný pracovať zodpovedne a riadne,
plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa
osobitného predpisu.

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu je jednou zo základných povinností zamestnanca, ktoré mu
vyplývajú z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce). V rámci nej je zamestnanec
povinný plniť povinnosti stanovené právnymi predpismi (§ 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným
poriadkom a inými vnútornými predpismi zamestnávateľa, pracovnou zmluvou a rovnako tiež pokynmi

nadriadeného vedúceho zamestnanca. Zamestnávateľ pritom môže okamžite skončiť pracovný pomer
so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene (hoc aj len z nedbanlivosti) svoje
povinnosti z pracovného pomeru a jeho konanie vykazovalo znaky závažného porušenia pracovnej
disciplíny. Ako už súd prvého stupňa uviedol vo svojom rozhodnutí v tejto veci, pri skúmaní intenzity
porušenia pracovnej disciplíny sa musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, funkciu, ktorú zastával, na
jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, na čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej

disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností, k
dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, k tomu či zamestnanec svojim konaním
spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa
§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na
charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou)

hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám
túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia
pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny
v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či
hranicami,aleberievúvahuibašpecifikáprejednávanejveciapodporneiplatnújudikatúru.Zuvedeného

vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako
zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie
svojho zamestnanca.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri posudzovaní spornej

otázky, či porušenie pracovnej disciplíny žalobcu vykazovalo znaky takéhoto závažného porušenia, že
žalovaný mohol so žalobcom skončiť okamžite pracovný pomer, urobil správny záver. Aj odvolací súd
zastáva názor, že za daných okolností prípadu - situácie a spôsobu, t.j. že v danom prípade žalovaný,
aj keď vzhliadol závažné porušenie pracovnej disciplíny skutkovo v tom, že žalobca nezabezpečil
okamžitévyslobodenieuviaznutejjalovicenadjedenrokvkŕmnomžľabehneďpozistení,ktoránásledne

uhynula a nepredišiel tak úhynu jalovice a to tým, že včas a riadne nevyhodnotil situáciu a neurobil
žiadne zootechnické opatrenia, pretože mal hneď zasiahnuť, situáciu momentálne riešiť a nie konať s
odstupom času a okamžite mal vybrať bočné dosky žľabu, privolať hocikoho z prevádzky na pomoc,
vrátnik mohol privolať pomoc zamestnancov z bytovky, mohli vypomôcť aj dojičky a nepostupoval tak
podľa metodického postupu pri riešení mimoriadnych prípadov uväznených kráv aj jalovíc v žľabných

priestoroch a páčidlo a pílka boli k dispozícii na vrátnici, ale z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré
bolo vykonané v súlade s § 132 O.s.p. v konaní nebolo preukázané, že by bolo možné v konkrétnom
prípade uviaznutému zvieraťu takýmto postupom pomôcť, keďže žalobca sa k jalovici dostavil bez
meškania v priebehu 10-15 minút hneď potom, čo sa prezliekol do pracovného odevu. Uvedené je
zrejmé aj z výpovede svedka W.. A., ale aj zápisníc z rokovania škodovej komisie, že žalobca tak konal,

keďže sa u žalovaného vyskytovala choroba dobytka prenosná na človeka - trichofýcia a preto bolo
nevyhnutné, aby sa prezliekol a konal v súlade so zákonnými povinnosťami, pričom aj sám svedok
V.. J.. W. potvrdil, že on sám sa pred zásahom obliekol do pracovného odevu. Z výsledkov vykonaného
dokazovania taktiež vyplynulo, čo potvrdil aj žalovaný, že žalobca nepodpísal školenia o bezpečnosti
a ochrane zdravia pri práci zo dňa 3.12.2008 a vstupného školenia o bezpečnosti a ochrane zdravia

pri práci dňa 13.11.2008, aj keď v odvolaní žalovaný uviedol, že tieto listiny nechcel žalovaný podpísať,
ako aj metodický postup pri riešení mimoriadnych prípadov uväznených kráv a jalovíc v žľabných
priestoroch zo septembra 2009 a výdajku na pílku a páčidlo. Z tohto teda vyplýva, že je sporné, či
žalobca bol poučený o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, o manipulácii s bremenami, keďže na
týchto listinách absentuje podpis žalobcu. S poukazom na spornosť týchto listín a vedomosť o týchto

listinách žalobcom je jednoznačne zrejmé, že žalovaný nevytvoril predpoklady na zamedzenie vzniku
vzniknutej situácie v pracovnom postupe na predchádzanie, či riešenie, či zabezpečenie prostriedkov,
pomôcok a mechanizmov, pomocou ktorých by bolo možné uviaznutým zvieratám pomôcť a skôr
sa spoliehal na náhodnú okolnosť riešenia tejto situácie. S poukazom na hore uvedené nedostatkytak súd správne nevyhodnotil konanie žalobcu tak, že vykazuje znaky naplnenia intenzity hrubého
porušenia pracovnej disciplíny už aj tým že žalobca je dlhodobým zamestnancom žalovaného. Z
výsledkovvykonanéhodokazovaniazároveňvyplynulo,žedbalnadodržaniebezpečnostnýchpredpisov

avytýkalzamestnávateľovi-žalovanémunedostatkytýkajúcesabezpečnostipráce.Žalovanývosvojich
výpovediach na pojednávaní hodnotil žalobcu ako nespôsobilého vykonávať túto funkciu a manuálne
nezdatného, ktorý degradoval pracovnú morálku, ale listiny k tomu k dispozícii nemal a pracovnoprávne
následkyztakéhotokonaniažalobcuaninevyvodil,ažnatentoprípad.Ajodvolacísúdtakzastávanázor,
že za daných okolností prípadu neprichádzalo do úvahy konanie žalobcu kvalifikovať ako porušenie

pracovnej povinnosti tak závažne a právne postihnuteľné ako dôvod na rozviazanie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa okamžitým skončením pracovného pomeru. Odvolacie námietky týkajúce sa
odôvodnenia súdom hodnotenia výpovedí svedkov a to W.. A., ktorého výpoveď žalovaný označil ako
nevieryhodnúaZ..Y.,ktorejmalžalobcapovedať,žeškoduvdôsledkuúhynujalovicebudemusieťspolu
s ním uhradiť a tým si mal byť žalobca vedomý porušenia pracovnej disciplíny, ako aj ďalších svedkov
V.. J.. W., V.. P., že vyslobodenie jalovice zvládol strážnik sám, pričom použil kladivo a skrutkovač, ako

aj opis žalovanej pri vyslobodzovaní zapadnutého zvieraťa tak, ako sa stalo v tomto prípade, taktiež
aj skutočnosť, že k úhynu ďalších zvierat došlo nie z dôvodu nedbanlivosti zamestnancov - sú len
dôvodmi, ktoré žalovaný bližšie nekonkretizoval, nezdokladoval a teda sú len subjektívnym hodnotením
žalovaného predmetného skutku žalobcu, pričom nie sú spôsobilé spochybniť výsledky vykonaného
dokazovania a ani skutkové, či právne hodnotenie veci vo výroku, ktorým súd určil, že okamžité

skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom žalovaného zo dňa 7.12.2010 je neplatné.

Žalovaný odôvodnil odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. c/,d/,f/ O.s.p. a to že súd
prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je
nepreskúmateľné.

Odvolacie námietky žalovaného, smerujúce proti výroku rozsudku o určení, že okamžité skončenie
pracovného pomeru je neplatné, podľa ktorého súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav
veci, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, tak podľa odvolacieho súdu
nie je možné akceptovať, keďže súd prvého stupňa vykonal v rámci zisťovania skutkového stavu veci vo

výroku, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom žalovaného
zo dňa 7.12.2010 je neplatné s poukazom na hore uvedené zdôvodnenie, rozsiahle dokazovanie, vec
právne správne posúdil a jeho rozhodnutie je v tomto výroku preskúmateľné a preto ho podľa § 219
ods. 1, ods. 2 ako vecne správne v tomto výroku potvrdil a len na zdôraznenie správnosti napadnutého
výroku rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil len ďalšie dôvody.

Žalobca ale odvolaním napadol aj ďalšie výroky napadnutého rozsudku a to výrok o určení, že pracovný
pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá naďalej, o náhrade mzdy, o náhrade trov konania a trov
štátu taktiež z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p.. Odvolanie žalovaného z hľadísk

uplatnených, resp. do úvahy prichádzajúcich odvolacích dôvodov voči týmto výrokom je opodstatnené
a z hľadiska týchto uplatnených odvolacích dôvodov nie sú splnené podmienky na potvrdenie rozsudku
(§ 219 O.s.p.), ani na jeho zmenu (§ 220 O.s.p.), lebo súd prvého stupňa, čo sa týka týchto napadnutých
výrokov, nedostatočne zistil skutkový stav veci, nesprávne ho právne posúdil, rozhodnutie je čiastočne aj
nepreskúmateľné, preto odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/, ods. 2 O.s.p. rozsudok v ostatných

výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Neúplné zistenie skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je v sporovom konaní spôsobilým
odvolacím dôvodom za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že
súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú

skutočnosť a z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v konaní uplatnil tento odvolací dôvod, musí
súčasne označiť dôkaz, ktorý (hoci bol navrhovaný) nebol vykonaný a uviesť právne významné
skutočnosti, ktoré (hoci boli tvrdené) súd nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne
významné, pričom vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého
stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonanýmdôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval
správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne ak zo skutočností dostatočne preukázaných
vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd po preskúmaní rozsudku vo výroku o určení, že pracovný pomer žalobcu trvá a vo výroku

o priznaní náhrady mzdy dospel k záveru, že z hľadiska žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov
je rozsudok vecne nesprávny.

Z podanej žaloby vyplýva, že žalobca žiadal, aby súd určil okrem neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany žalovaného aj to, že pracovný pomer uzavretý medzi žalobcom a

žalovaným naďalej trvá a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume, v akej bude
ustálená na základe vykonaného dokazovania. Na pojednávaní 30.1.2012 (č.l. 92) žalobca navrhol
pripustiť úpravu petitu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť mu 6.936,67 € s príslušenstvom. Súd túto
úpravu petitu v zmysle § 95 ods. 1 O.s.p. pripustil na uvedenom pojednávaní. Podaním zo dňa 22.8.2012
(č.l. 143-145 spisu) požiadal žalobca v zmysle § 95 ods. 1 O.s.p. o pripustenie zmeny žaloby vo výroku o

náhrade mzdy tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.820,75 € spolu s 9%-ným ročným
úrokomzomeškaniaododňadoručeniažalobyžalovanémuaždozaplatenia.Napojednávaní23.8.2012
(č.l. 151) súd uznesením pripustil navrhovanú úpravu petitu. Takýmto žalobným návrhom, t.j. uplatnenou
náhradou mzdy vo výšky 4.820,75 € bol súd prvého stupňa viazaný (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Napriek tomu
súd prvého stupňa priznal žalobcovi sumu 7.473,74 € s prísl., teda viac, ako žalobca požadoval.

Podľa § 153 ods. 2 O.s.p. súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac , než čoho sa domáhajú
iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

V danom prípade nebol zákonný dôvod na prekročenie návrhu žalobcu na priznanie náhrady mzdy vo
výške 4.820,75 €, preto súd, ani za stavu, že by podľa jeho výpočtov prichádzala do úvahy náhrada mzdy
vo vyššej sume, nemohol mu priznať vyššiu sumu, t.j. 7.473,74 €, ale len takú, akú žalobca požadoval.

Keďže súd prvého stupňa neprípustným spôsobom (bez zákonného dôvodu) prekročil žalobný návrh

žalobcu, jeho rozhodnutie je nesprávne, preto rozsudok vo výroku o priznaní náhrady mzdy musel byť
zrušený a vec v tomto rozsahu vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 80 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Na rozdiel od žalôb o neplatné skončenie pracovného pomeru, u ktorých neprichádza do úvahy
skúmanie naliehavého právneho záujmu na neplatnosti právneho úkonu, lebo ide o nárok založený
zákonom - Zákonníkom práce, u žaloby na určenie, že pracovný pomer (naďalej) trvá, sa však naliehavý
právny záujem vyžaduje, lebo nejde priamo o nárok daný zákonom.

Žaloba žalobcu o určenie, že pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá je teda určovacou žalobou,
preto povinnosťou súdu prvého stupňa bolo predovšetkým skúmať, či žalobca má na takejto žalobe
naliehavý právny záujem („NPZ“), teda či je procesne prípustná.

Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa §
80písm.c/O.s.p.,ktorájesvojoupovahoužaloboupreventívnoujetotižexistencianaliehavéhoprávneho
záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu. Nepostačuje len jeho
tvrdenie o takomto záujme. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný,t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich
skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nielen nevyhnutnosť tvrdiť, ale aj dokázať skutočnosti, z
ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok

na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť.

Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu (z
toho samotného dôvodu). Súd teda musí mať najprv za doloženú existenciu takéhoto záujmu, aby
vôbec mohol pristúpiť k posudzovaniu (skúmaniu) merita veci. Inak (ak nemá za preukázanú existenciu

naliehavého právneho záujmu žalobcu na určovacej žalobe v zmysle § 80 písm.c/ O.s.p.). bez skúmania
vecnej stránky návrhu musí žalovaný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje,
skúma súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací.

Žalobca v podanej žalobe a ani v priebehu konania neuviedol žiadne skutočnosti na odôvodnenie
naliehavého právneho záujmu na určení, že jeho pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. Súd

prvého stupňa žalobcu na doplnenie týchto skutočností nevyzval a z odôvodnenia jeho rozhodnutia ani
nevyplýva,žebysaotázkoutejtoprocesnejprípustnostizaoberal.Pokiaľtedarozsudkomvyhovelžalobe
o určenie, že pracovný pomer naďalej trvá, je toto rozhodnutie predčasné.

Bude preto potrebné, aby v ďalšom konaní žalobca uviedol skutočnosti, z ktorých vyvodzuje existenciu

naliehavého právneho záujmu na určení, že jeho pracovný pomer naďalej trvá. Súd následne tvrdené
skutočnosti posúdi zohľadňujúc pritom stav, že je rozhodnuté o nároku žalobcu na určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to v prospech žalobcu.

Žalovaný v odvolacích námietkach poukazoval aj na tú skutočnosť, že súd priznal žalobcovi

neodôvodnene aj nárok na náhradu mzdy za čas nad 12 mesiacov a aj za čas, kedy bol žalobca
práceneschopný, kedy poberal nemocenské dávky a kedy mal príjem z inej pracovnej činnosti a mal
vyplatené iné dávky, pričom súd tento myšlienkový postup a svoju úvahu náležite neodôvodnil.

Odvolací súd s poukazom na uvádzané dôvody súhlasí s odvolacou námietkou žalovaného, že

odôvodnenie rozsudku nezodpovedá § 157 ods. 2 O.s.p., keďže nie je možné z neho jednoznačne zistiť,
ktoré skutkové zistenia boli rozhodujúce pre priznanie náhrady mzdy tak ako ju (jej výšku) v konaní ustálil
a z akého právneho posúdenia súd vychádzal.

Z uvedených dôvodov musel byť napadnutý rozsudok vo vyššie uvedených výrokoch zrušený a vec

vrátenásúduprvéhostupňanaďalšiekonanie,vktorombudepovinnosťousúduprvéhostupňaopätovne
rozhodnúť o nároku žalobcu na určenie, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného trvá naďalej a to
až po posúdení, že žaloba s takýmto nárokom je procesne prípustná v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p,
t.zn. či na takejto žalobe môže mať žalobca naliehavý právny záujem. Rozhodnutie o tomto nároku súd
náležite odôvodní tak, aby bolo v celom rozsahu preskúmateľné. Následne súd opätovne rozhodne aj

o uplatnenom nároku žalobcu na náhradu mzdy vo výške 4.820,75 € s príslušenstvom (uznesenie zo
dňa 23.8.2012 - čl. 151 spisu) a to aplikujúc na danú vec relevantné ustanovenie Zákonníka práce a
rozhodnutie odôvodní v zmysle požiadaviek vyplývajúcich z § 157 ods. 2 O.s.p.

Keďže rozsudok bol v časti zrušený, bolo potrebné zrušiť aj súvisiace výroky o trovách konania

účastníkov a o trovách štátu.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania ( § 224 ods.
2 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerov hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.