Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, February 26, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoE/5/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4409203698
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4409203698.2

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO:
35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: Z. J., nar. XX. XX. XXXX, O. X, P. V., zastúpený opatrovníkom
JUDr. Imrichom Hlavičkom, vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Komárno, o vymoženie sumy
916,13 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.
zn. 15Er/189/2009 a u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Záhradnícka 60, Bratislava
pod sp. zn. Ex 751/09, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č. k.
15Er/189/2009-29 zo dňa 30. januára 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou
ustanovení § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ustanovení
§ 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(zákon o rozhodcovskom konaní). Uviedol, že v predmetnej veci je exekučným titulom rozsudok č. k. SR
11543/08 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.
s. dňa 19. 11. 2008, ktorého vydaniu predchádzala zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi dňa
16. 04. 2008, ktorú súd prvého stupňa posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu.

Súd preskúmal Zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť zmluvy
a zistil, že v článku 17 je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka.

Konštatoval, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Častokrát sa
takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba
rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie
princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravom je plne opodstatnená. Mal za
to, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej
zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej
veci, ako je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne na
mieste. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie

sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým
Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ
ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšie situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný
titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte
pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do
zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti
o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa
po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.

Za neprehliadnuteľnú nemôže neoznačiť súd úroveň rozhodcovského rozsudku z hľadiska reflektovania
rozhodcu na spotrebiteľské právo. Rozhodnutie rozhodcu sa výrazne javí ako zjavne formalistické,
preberajúce argumenty žalujúceho dodávateľa. Nevysporiadal sa s vylúčením inštitútov zameraných na
ochranu spotrebiteľa, čím vlastne porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Klauzula
o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo tzv. úver ako
absolútny obchod pritom nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka, medzi ktoré patria i ustanovenia § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc
zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a skutočnosť, že nebol podaný návrh na začatie konania,
hoci bol podľa zákona potrebný. Mal za to, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu
je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43
zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych
podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne
rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by
teda mohlo dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia
opraveného procesu indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym
procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a
právom na spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný
skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi,
z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi)
nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný
(dlžník) takto nepostupoval, nemožno za súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského
súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný
titul vydaný. Uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § ust. § 109 ods. 1
písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a
ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní
pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako
s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že
exekučný súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu
k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak
porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu
s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom
konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými
mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny
poriadok SR neumožňuje exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak
ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky,
oprávnený mal za to, že táto je platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o

úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že
oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere
v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru
(VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril
svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o
úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok,
zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň
omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne
sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju
povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Oprávnený uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne
nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na
skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí
úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné
riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal
od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu
účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. §
369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj
na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal
ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať
na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka
mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať
záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade
riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej
výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto
úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za
poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu
- v tomto prípade príslušný poplatok, ktorý pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V
závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa
povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných
podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil,
že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie,
t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených
ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. §
40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie
exekúcie, ktorého je prílohou. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1, §
214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 30. 01. 2012 ako vecne správne podľa §
219 ods. 2 OSP potvrdil, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 20. 02. 2009,
kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaná zápisnica o návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, a to rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR
11543/08 vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a. s. so sídlom v Bratislave dňa 19. 11. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15. 12. 2008 a
vykonateľnosť dňa 18. 12. 2008. Následne súd prvého stupňa vydal dňa 20. 04. 2009 poverenie na
vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na podklade vyššie uvedeného
exekučného titulu. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 15Er/189/2009-13 zo dňa 29. 06. 2010 nepripustil,
aby Asociácia užívateľov služieb vstúpila do konania ako vedľajší účastník. Dňa 30. 01. 2012 súd prvého

stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie, ktorým exekúciu zastavil z
dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky. Odvolací súd sa s takýmto záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia
stotožnil, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia
obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto
dôvody opakoval.

Exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené podmienky na vedenie exekučného konania. Jednou z týchto podmienok je relevantný exekučný
titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať. V predmetnej veci je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 11543/08 zo dňa 19. 11. 2008, o vydanie ktorého požiadala
spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. (oprávnený v exekučnom konaní) na základe zmluvy o úvere č.
4024064 zo dňa 16. 04. 2008 a na jej základe bol povinnému poskytnutý úver v sume 464,71 eur
(14.000,- Sk), ktorý sa dlžník zaviazal vrátiť veriteľovi v dvanástich mesačných splátkach po 75,68 eur
(2.280,- Sk) spolu s poplatkom vo výške 443,47 eur (13.360,- Sk), počnúc dňom 13. 05. 2008. Súčasťou
tejto zmluvy o úvere sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská
doložka, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave alebo pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného
právneho predpisu (OSP).

V tejto súvislosti a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza i s poukazom
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 02. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19, že rozhodcovská doložka, ktorá
mala založiť legitimitu exekučného titulu, nebola v predmetnej veci spotrebiteľom osobitne vyjednaná,
ale vyplýva zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy zo dňa 16. 04. 2008 a tento právny
vzťah teória i prax považujú za nerovnovážny. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom
podal žalobu na rozhodcovskom súde. S poukazom na uvedené potom treba považovať rozhodcovskú
doložku uvedenú vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru zmluvy o úvere zo dňa 16. 04. 2008
bez ohľadu na jej formu a znenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nebola spotrebiteľom
osobitne vyjednaná a núti ho v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a
výkon práv a povinností z takejto doložky potom odporuje dobrým mravom. Plnenie z neprijateľnej
podmienky je plnením právom nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť ochranu takýmto
plneniam.

V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však
zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, nemali by byť pochybnosti o tom, že
takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.
Takýto výkon práv podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je v rozpore s právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa.

Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014
umožňovalo exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozsudkom
rozhodcovského súdu, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v tomto ustanovení (zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom - ust. § 45 ods. 1 písm. c/ vyššie citovaného zákona). V prípade zistenia týchto vád je

súd oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním
teda viazaný v zmysle ust. § 159 OSP.

S takýmto záverom korešponduje i ust. § 35 vyššie citovaného zákona, ktoré účinky rozhodcovského
rozsudku obmedzuje len na účastníkov, z čoho vyplýva, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne
viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

S poukazom na uvedené zistenia je potom potrebné konštatovať, že predložený exekučný titul je
materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru zmluvy o úvere spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná, pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v
predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonávaní exekúcie. Exekučný súd vyššie
uvedené nedostatky zistil v priebehu exekúcie, a preto správne postupoval podľa ust. § 57, § 58 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov a exekúciu zastavil. Týmto postupom exekučný súd
správne a v súlade so zákonom odmietol poskytnúť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému
rozhodcovským rozsudkom.

Oprávnený sa návrhom zo dňa 26. 07. 2012 domáhal, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/
OSP prerušil a Súdnemu dvoru EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to sa má ustanovenie písm. q/
ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Druhá prejudiciálna
otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu. Tretia prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných
práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre dáva oprávnenému do pozornosti, že Exekučný poriadok neumožňuje súdu prerušiť
exekučné konanie (§ 36 ods. 5) a v súvislosti s prerušením konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ OSP) považuje
za potrebné uviesť, že súd môže, ale nemusí prerušiť konanie. Preskúmaním návrhu oprávneného zo
dňa 26. 07. 2012 súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala možnosť vyhovieť tomuto návrhu
na prerušenie konania, a to i z toho dôvodu, že skutočnosti uvádzané oprávneným v jeho podaní už boli
riešené judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012)
i Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 368/2010-18 zo dňa 07. 10. 2010).

Naviac je potrebné uviesť, že zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý
spadá do výlučnej kompetencie súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, pričom prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

V súvislosti s druhým návrhom oprávneného na prejudiciálnu otázku odvolací súd poukázal na smernicu
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, konkrétne
na čl. 3, pričom smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy iba demonštratívne vymenúva niektoré

podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Uvedený článok bol
transponovaný do Občianskeho zákonníka (zákonom č. 150/2004 Z. z.), konkrétne § 53 ods. 1. Možno
konštatovať, že ak príslušný súd dospeje k záveru, že podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve
nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú. To
znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa
tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nad rámec zoznamu podmienok
uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Preto i v prípade, ak
dojednanie rozhodcovskej doložky vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou
štandardnej formulárovej zmluvy, so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice, exekučný súd správne dovodil, že takáto rozhodcovská doložka
je neprijateľnou podmienkou, z dôvodu, že nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, pričom nerovnováha bola daná v neprospech
spotrebiteľa.

Čo sa týka tretieho návrhu oprávneného na prejudiciálnu otázku, odvolací súd poukázal na judikáty
Súdneho dvora vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05),
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98, Pohotovosť (C-76/10), z ktorých je
zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa i vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať
nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k
záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva
Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že
pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Možno
konštatovať, že vnútroštátny súd môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, pričom toto zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o
ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol súd spôsobilý uskutočniť sám, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne
konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) ako aj
s doktrínou acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné), ktoré stanovujú výnimky z povinnosti
predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
OSP odvolací súd poznamenáva, že tento návrh nie je dôvodný a poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 05. 2002 sp. zn. PL.ÚS 16/02 a opätovne i na ustanovenie § 36
ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP,
ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to
výslovne určuje osobitný predpis, pričom v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V
tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto nebolo možné
vyhovieť návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. V
zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku
zákonom osobitným, kde platí zásada "lex specialis derogat legi generali", tzn. že ak iba ak Exekučný
poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V danej
veci možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok (§ 36 ods. 5), ktorým
je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť
prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.