Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 22, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/311/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312214223
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312214223.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej

a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Blanky Podmajerskej v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s. r.
o., IČO: 36 864 421, Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovú ujmu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. marca
2015, č. k. 45C/155/2012 - 356, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť
žalovanému povinnosť zaplatiť mu majetkovú škodu vo výške 175 eur a nemajetkovú ujmu v sume
331, 92 eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože
nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Svoje rozhodnutie

odôvodnil právne ust. § 1, § 3 ods. 1 písm. a), d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, 17 ods. 1, 2, 4, 5, § 18 ods. 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 36 ods. 1, 2, § 41 ods. 1, 2, § 44
ods. 6, § 238 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) v znení účinnom do 31. 08. 2005 a vecne tým, že žaloba žalobcu predčasne podaná nebola,
nakoľko žalobca prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručil žalovanému
dňa 23. 04. 2012, žalobu dňa 27. 09. 2012, teda pred uplynutím šesť mesačnej lehoty od podania

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a nakoľko žalovaný do šiestich mesiacov od podania žiadosti
jeho nárok neuspokojil, mal za to, že šesť mesačná lehota v čase rozhodovania uplynula. Uviedol,
že v prejednávanom prípade ide o konanie, ktoré bolo začaté pred 01. 09. 2005, a preto nebol súd
povinný rozhodnúť o zmene exekútora do 30 dní odo dňa doručenia návrhu na zmenu exekútora, tak
ako tvrdil žalobca, z dôvodu ktorého nesprávny úradný postup nemal preukázaný (existenciu prieťahov
v predmetných exekučných konaniach), ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR, z

ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní, má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného ústavou v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR (II. ÚS 57/01,1. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Uviedol, že nie je oprávnený v konaní o náhradu
škody preskúmavať efektívnosť a rýchlosť súdneho konania, ale len Ústavný súd Slovenskej republikyna podklade ústavnej sťažnosti, alebo predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní s
tým, že v súdnom spise sa ani nenachádza sťažnosť oprávneného na prieťahy v konaní. Poukázal na
skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 03. 10. 2012, I. ÚS 476/2012 - 12 rozhodoval

o sťažnostiach žalobcu a konštatoval, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama o sebe nie je
ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv
sťažovateľky, resp., že doba konaní vedených okresným súdom zasiahla samotnú podstatu a účel
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03). K námietke žalobcu, že postupom súdu bol vystavený
riziku zániku povinného a riziku zmarenia účelu konania uviedol, že exekútor môže začať vykonávať
exekúciu udelením poverenia súdu na jej vykonanie, keď súd po doručení žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora, ktorý bol oprávnený vykonávať
exekúciu, a preto zmena exekútora nemala ani bezprostredný vplyv na povinného. K uplatnenej náhrade
škody žalobcom v sume 175 eur, predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s

jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutie o ňom z dôvodu,
že poškodený vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40
eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur, na poštovné

a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15 eur súd prvej inštancie uviedol, že škoda je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je
objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom, spočíva v zmenšení majetkového stavu
poškodeného a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré by sa museli vynaložiť, aby sa vec uviedla do
pôvodného stavu, pričom žalobca v konaní skutočnú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených

nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré podľa neho uplynulo súdu ničím nepreukázal. Uviedol, že na listinný dôkaz žalobcu, znalecký
posudok č. 1/2014 zo dňa 17. 01. 2014 vypracovaný Ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý
bol zaregistrovaný pod Spr. č. 3272/2014 neprihliadol, nakoľko sa jedná o všeobecný znalecký posudok,
ktorý bol vypracovaný za obdobie rokov 2009 - 2012, neuvádza presný výpočet škody na konkrétne

jednotlivé uplatnené nároky v jednotlivých konaniach, z uvedeného dôvodu posudok hodnoverným,
relevantným spôsobom neuviedol presné vyčíslenie škody, ku ktorej by malo dôjsť v konkrétnom
exekučnom konaní, navyše posudok je výrazne jednostranný, vychádza iba z údajov poskytnutých
zadávateľom a výpočty sa riadili voľnou úvahou s tým, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných
nákladov nepovažoval za zmenšenie majetku poškodeného. Poukázal na skutočnosť, že žalobca

exekučnému súdu žiadne urgencie nezaslal a postup súdu nevykazoval znaky zbytočných prieťahov,
za ktoré by mal štát za škodu zodpovedať s tým, že ani vo vzťahu k celému uplatnenému nároku
na náhradu škody nepreukázal priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním
exekučného súdu, nakoľko vzťah príčiny a následku musí byť podľa súdnej praxe priamy, bezprostredný,
neprerušený a nestačí, ak je sprostredkovaný. Uviedol, že žalobca k svojej činnosti využíva informačný

systém na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, výška nákladov prevádzkovania na
správu informačného systému a udržiavanie systému patrí do podnikateľskej činnosti, ktorú musí
vykonávať,pričomnutnosťspravovaťpohľadávkuoprávnenéhozapríčinilpovinnýtým,ženeplnilsvojdlh
a oprávnený musel vymáhať pohľadávku formou exekúcie, ide o náklady ktoré by bolo možné zahrnúť
do náhrady trov exekúcie, a preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku škody v

zmysle § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej
uviedol, že žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v jednotlivých konaniach, ktoré boli spojené
v predmetnej veci vo výške 331, 92 eur a vo výške 387, 24, a to alikvotným pomerom 55 eur za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, nakoľko podľa jeho názoru bol v danej veci exekučný
súd bezdôvodne nečinný, keď pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z analógie

Ústavného súdu SR, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak
sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20. 000,- Sk , t. j. 660 eur (660
eur : 12 = 55 eur) s tým, že podľa judikatúry odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní, nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,leboimnevznikáujmapriamo(rozsudokNSČRsp.zn.

30Cdo 675/2011), keď mal z obsahu spisu preukázané, že postup súdu nevykazoval znaky zbytočných
prieťahov a tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že v danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný,
je navyše nepravdivé. Namietol, že žalobca v konaní pri uplatňovanom nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zánikusubjektu, dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť, ide o všeobecne známe riziká, ktoré
sú i rizikom podnikateľského subjektu, z dôvodu ktorého dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch, a preto nie je možné

vychádzať z paušálnej sumy pri uplatňovanom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Prejednanie a
rozhodnutie veci v neprítomnosti účastníkov konania odôvodnil právne ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a
vecne tým, že účastníkom poskytol reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy, pričom
túto možnosť nevyužili, keď zákonodarca takéto správanie nedovoľuje. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému náhrada

trov konania nevznikla, a preto žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), z dôvodu, že
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/
O. s. p.), z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení
s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a napokon z dôvodu, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vo veci

rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O. s. p.) a to napriek tomu, že
požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, keď uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listinné
dôkazy, čím mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Poukázal na skutočnosť, že už vo svojej
žalobe upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania

vylúčiť a napriek tomu, že krajský súd v uvedených skutočnostiach nevzhliadol dôvody na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne aj v očiach verejnosti, nie je tohto sudcu
možné považovať za nestranného s tým, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (s poukazom na
napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. októbra 2012, sp. zn. (správne číslo konania)

11NcC/46/2012 - 24. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou
pojmu „zákonný sudca“ podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň, že základným
právom na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným sudcom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z
jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). V dôvodoch svojho

odvolania poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu a preto nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca s tým,
že v konaní bolo možné uskutočniť iba také úkony, ktoré nepripúšťali odklad. Uviedol, že meritórne
rozhodnutie vo veci prvostupňovým súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v

rovnakom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie
podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania
odvolaniaozamietnutížalobyneboloozamietnutínávrhunaprerušeniekonaniaprávoplatnerozhodnuté
a dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky

právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom.
Namietol, že sa súd prvého stupňa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania ignoroval a to napriek tomu, že na svojej
osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom

súde, trval. Vytkol súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z
ktorých prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na
ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho
práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti pred súdom konať. Uviedol, že sa prvostupňovýsúd dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto
tvrdeniu nenasvedčujú s tým, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. konania bez zbytočných prieťahov

a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu, je dôležité skúmať nielen samotný
moment, kedy exekučný súd vydal poverenie, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému
súdnemu exekútorovi. Namietol, že v rozpore so zásadou kontradiktórnosti prvostupňový súd rozhodol
napadnutým rozsudkom bez toho, aby mu bolo umožnené ovplyvniť dané rozhodnutie, nakoľko nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani možnosť na

podporu svojich tvrdení dôkazy navrhnúť. Žalobca ďalej súdu prvého stupňa vytkol, že porušil jeho
právo na kontradiktórny súdny proces, nakoľko vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Ku skutočnosti, že sa žalovaný k žalobe nevyjadril napriek výzve súdu v súlade s ust. § 114
ods. 3 O. s. p., žalobca uviedol, podľa § 153b O. s. p. mal prvostupňový súd rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie, keď skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav, avšak súd prvého

stupňa bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
sám určil. Namietol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou dospel súd
prvéhostupňajednoznačneanepochybnekpresvedčeniu,žežalobcovimajetkováškodaanemajetková
ujma nevznikla a preto je v tejto časti prvostupňový rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov
ajeprejavomjehosvojvôleajepotrebnéhoakoarbitrárnyzrušiť.Nesúhlasilsozáveromprvostupňového

súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil povinný (dlžník) nakoľko, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady
na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie
s tým, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na skutočnosť, že výšku škody presne špecifikoval, pričom

jej vyčíslenie vychádzalo z účtovnej agendy a vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp.
pracovné a obchodné zmluvy. Uviedol, že chcel v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom
vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vypracovanie zabezpečil, avšak prvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil

iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu,
že mieni vo veci rozhodnúť. Uviedol, že predložil dôkaz o vzniku jeho škody, a to znalecký posudok
č. 1/2014, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplýva
negatívny dopad a objektívne spôsobenie zníženia jeho majetku, vo výške v ňom určenej. Žalobca
namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úvaha, na základe ktorej dospel súd prvého

stupňa k záveru, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prielohov
(pravdepodobne mal žalobca na mysli prieťahov) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ak aj práv na prejedanie (pravdepodobne mal žalobca na mysli prejednanie) veci v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Žalobca ďalej namietol vnútornú rozpornosť rozhodnutia

prvostupňového súdu, keď síce zistil porušenie práva, avšak nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi a preto rozhodnutie založené na skutkovej
a právnej chybe, je v právnom štáte neudržateľné. Vytkol prvostupňovému súdu, že v súvislosti s
majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, pričom tieto okolnosti vydáva za
odôvodnenie svojho rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli

vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaní (pravdepodobne nerešpektovaním) zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušenie práva s tým, že jasne a zrozumiteľne opísal problémy, ktoré nastali.

3.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ktoré mu súd prvej inštancie doručil dňa 02. 03. 2016, nevyjadril.

4.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. l C. s. p. (zákon
č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok účinný od 01. 07. 2016), vec prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky
vyplývajúce z ustanovenia § 378 ods. l C. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý
verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. decembra 2016 podľa § 219 ods. 3 C. s. p., pričom
o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

5.

Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p., účinný do 30. 06. 2016) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich

základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

6.

Podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7.

Spoukazomnacitovanéustanovenie,prihliadnucnaobsahsúdnehospisuaznehovyplývajúciskutkový
stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady
majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu,

ktorým žalobu žalobcu zamietol.

8.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd

uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v

zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu
ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil

skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom

rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecnýmsúdomúspešná,tzn.,abysarozhodlovsúladesjejpožiadavkamiaanijejprávovyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov.

9.Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne

posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

10.

Právne bezvýznamným je tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní, že mu postupom súdu prvej inštancie,
ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O. s. p., bola

odňatá možnosť pred týmto súdom konať, nakoľko súd prvej inštancie v danom spore nariadil verejné
vyhlásenie rozsudku na deň 10. 04. 2014, o čom strany sporu upovedomil podľa § 156 ods. 3 O. s. p.
(účinného do 30. 06. 2016), na tomto pojednávaní rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania
tak, že jeho návrh zamietol a pojednávanie odročil na neurčito s tým, že predvolanie na pojednávanie
vytýčené na 18. 03. 2015 bolo právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému doručené dňa 06. 02. 2015,

a napriek tomu, že žalobca podal v poradí druhý návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a prejudiciálnej otázky, postupoval správne, keď na tomto
pojednávaní v neprítomnosti strán sporu napadnutým rozsudkom rozhodol, keď žalobca svoju neúčasť
neospravedlnil a žalovaný svoju neprítomnosť ospravedlnil a s prejednaním veci v jeho neprítomnosti
súhlasil. Je nutné uviesť, že strana sporu má právo byť prítomná na vyhlásení rozsudku súdu a len ona

sama môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní, pretože vyhlásením rozsudku
konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú strany procesné práva a povinnosti. Z hľadiska
vecného ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má strana, ak boli dodržané podmienky oznámenia
vyhlásenia rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva smerujúce k ochrane pred „tajnou justíciou“
vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva zabezpečujúce strane možnosť kontroly súdu.

11.

Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi ako strane sporu bola súdom prvej inštancie daná možnosť
sa vykonania procesných úkonov na verejnom vyhlásení rozsudku zúčastniť, a nakoľko sa žalobca na

verejné vyhlásenie rozsudku nedostavil, súd prvej inštancie rozsudok verejne vyhlásil podľa § 156 ods.
3 O. s. p.

12.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, nakoľko z
obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave vo všetkých veciach, ktoré súd prvej inštancie spojil
na spoločné konanie uznesením zo dňa 15. mája 2013, č. k. 45C/155/2012 - 20 rozhodol tak, že sudcov
Okresného súdu Bratislava III z prejednávania a rozhodovania tejto právnej veci nevylúčil.

13.

K odvolacej námietke žalobcu, že trval na svojej osobnej účasti na pojednávaní, avšak na takom,
ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde, pričom súd prvej inštancie vo veci
meritórne rozhodol napriek tomu, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný

súd a jej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu považuje odvolací súd za potrebné
uviesť, že mu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že Ústavný súd Slovenskej republiky ústavné
sťažnosti žalobcu v skutkovo a právne totožných veciach pre nedostatok svoje právomoci odmieta
(napr. v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 92/2013, I. ÚS 293/2013, I. ÚS 355/2013, I. ÚS
264/2013, II. ÚS 392/2012, II. ÚS 460/2013, IV. ÚS 345/2013, IV. ÚS 346/2013, IV. ÚS 360/2013,

IV. ÚS 518/2013 a ďalších) s tým, že z odôvodnenia uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyplýva, že argumentácia žalobcu ako sťažovateľa v podaných sťažnostiach je totožná s jeho
argumentáciou použitou v stovkách sťažnostiach, ktorými sa Ústavný súd už zaoberal a v ktorých
žalobca (sťažovateľ) atakoval právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich o námietkach zaujatostivznesených žalobcom v prvostupňových konaniach, s poukazom na skutočnosť, že žalobcovi sú dôvody
odmietnutiajehosťažnostívobdobnýchprípadoch,akoiustálenýprávnynázorÚstavnéhosúdunadanú
právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí, známe. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojich rozhodnutiach zároveň uviedol, že Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú,
aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak čl. 127 ods. l Ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a
účinných prostriedkov nápravy. Takýto postup vylučuje princíp subsidiarity právomoci Ústavného súdu
podľa čl. 127 ods. l Ústavy a § 53 ods. l zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov. V tomto prípade v
predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ktoré sú povolané na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa/žalobcu.

14.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie bol
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej rozhodnúť o jeho návrhu na prerušenie konania z
dôvodu prebiehajúceho konania o ústavnej sťažnosti, nakoľko uniklo zrejme pozornosti žalobcu, že súd
prvej inštancie o jeho návrhu na prerušenie konania rozhodol uznesením zo dňa 10. apríla 2014, č. k.
45C/155/2012 - 396 tak, že jeho návrh zamietol a ktoré Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18.

decembra 2014, č. k. 6Co/571/2014 - 427 potvrdil s tým, že obe uznesenia boli právnemu zástupcovi
žalobcu riadne doručené.

15.

Právne irelevantnou je aj argumentácia žalobcu, že nakoľko sa žalovaný k jeho žalobe napriek výzve
súdu nevyjadril, bolo povinnosťou prvoinštančného súdu vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie a
svedčí iba o tom, že mu priebeh tohto konania vôbec nie je známy, resp. opätovne uniklo jeho pozornosti,
že dňa 30. 07. 2013 (viď č. l. 33 spisu) prevzal vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré dňa 06. 06. 2013
žalovaný doručil prvoinštančnému súdu.

16.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné
dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným

znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého majú vyplývať konkrétne náklady
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, nakoľko súd prvej inštancie dospel k
správnemu právnemu záveru, že žalobca dôkazné bremeno v konaní neuniesol a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom štátu a vznikom škody na jeho strane nepreukázal, a preto je
dokazovanie výšky škody právne irelevantné.

17.

Neopodstatnené je aj tvrdenie žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, resp. arbitrárny,
keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie

rozsudku v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. (účinným v čase rozhodovania súdu prvej inštancie napadnutým
rozsudkom) s tým, že podľa názoru odvolacieho súdu bolo základné právo na spravodlivý proces,
ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu jednoznačne zachované

a preto je námietka žalobcu týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku
absolútne neopodstatnená.

18.

Súd prvej inštancie zamietnutím žaloby žalobcu ako neopodstatnenej z dôvodu, že nie je daná
zodpovednosť štátu - žalovaného podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., vzhľadom na nepreukázanie
zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, t. j. predovšetkým podmienky nesprávneho
úradného postupu štátu, resp. jeho orgánu plniaceho si svoje úlohy v rámci výkonu štátnej mocispočívajúcej v jeho nečinnosti, v priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť,
ako aj pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ako
majetkovejujmy,vyjadriteľnejvpeniazochanemajetkovejujmy,rozhodolvecnesprávneapretoodvolací

súd, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§
387 ods. 1, 2 C. s. p.).

19.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262
ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal náhradu trov konania v plnej
výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).