Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 28, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/767/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4102899711
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4102899711.6

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek
senátu JUDr. Soni Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcov: 1/ N. D., bytom
H., C. XXX/X, 2/ R. D., bytom C. č. XXX/X, 3/ E. D., bytom C. č. XXX/X, všetci zastúpení JUDr.
Gabrielou Košudovou, advokátkou so sídlom v Nitre, Farská č. 46, proti žalovanému: T. Z., bytom N. L.
č. XXX, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. René Hudzovič, s.r.o., Nitra, Štefánikova tr. 49, za

účastivedľajšiehoúčastníkanastranežalovaného:Slovenskákanceláriapoisťovateľov,IČO:36062235,
Trnavská cesta 28, Bratislava, zast. Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., IČO: 00151700, Dostojevského
rad č. 4, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyni v 1. rade, žalovaného a vedľajšieho účastníka
proti rozsudku Okresného súdu v Nitre č.k. 15C/56/2002-109315.03.2013 , takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia si voči žalovanému podanou žalobou uplatňovali viaceré nároky na náhradu škody a
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla smrťou neb. N., manžela žalobkyne v 1. rade a otca
žalobcov v 2. a 3. rade, v dôsledku dopravnej nehody zavinenej žalovaným dňa 7.7.1999, pričom
zodpovednosť žalovaného bola preukázaná v trestnom konaní, v ktorom bol uznaný vinným z trestného
činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona. Prvým uplatňovaným nárokom

žalobcov boli náklady spojené s pohrebom podľa § 449 ods. 2 Obč. zákonníka v spojení s ust.
§ 2 ods. 1, 2 Vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z.. O tomto nároku súd už právoplatne rozhodol
rozsudkom Okresného súdu v Nitre č.k. 15C/56/2002-823 zo dňa 6.5.2008 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre č.k. 7Co/19/2009-871 25.6.2009 tak, že návrh v tejto časti uplatňovaného
nároku zamietol. Druhým uplatňovaným nárokom bola náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
§ 11 a nasl. Obč. zákonníka. O tomto nároku súd už rozhodol právoplatne rozsudkom Okresného

súdu Nitra č.k. 15C/56/2002-991 zo dňa 16.3.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra č.k.
7Co/147/2010-1015zodňa29.11.2011tak,žežalobevtejtočasti vyhovelažalovanémuuložilpovinnosť
zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 13.277,57 eura a žalovaným v 2. a 3. rade každému po 9.958,18 eura,
v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku t.j. v časti úrokov z omeškania z prisúdených
súm žalobu zamietol.
2.1 Tretím nárokom, ktorý si žalobcovia uplatňovali bola náhrada nákladov na výživu pozostalých

podľa § 448 ods. 1, 2 Obč. zákonníka, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozudkom č.k.
15C/56/2002-1093 zo dňa 15.03.2013 ( v poradí tretím ) tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
- žalobkyni v 1. rade sumu 86.173,04 eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 15.03.2013
do zaplatenia ,
- žalobcovi v 2. rade sumu 1.311,93 eur s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 15.03.2013 do
zaplatenia ,

- žalobkyni v 3. rade sumu 1.733,01 eur s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 15.03.2013 do
zaplatenia, všetkým v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.-- Vo zvyšku žalobu zamietol.
- Zároveň (dopĺňacím rozsudkom) rozhodol o povinnosti žalovaného platiť žalobkyni v 1. rade
pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 806,14 eur mesačne ako opakujúci sa nárok ,počnúc dňom

01.04.2013 naďalej, ktorú je povinný platiť vždy do rúk žalobkyni v 1. rade do 15-teho dňa v každom
mesiaci a vo zvyšku jej nárok zamietol.
- Rozhodnutie o náhrade trov konania ponechal na samostatné rozhodnutie po právoplatnom skončení
veci samej ( § 151 ods. 3 OSP).
2.2 Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ust. § 488 ods. 1,2, § 447 ods. , § 450 Obč.

zákonníka, §85 ods. 2, § 96 veta prvá , § 98 ods. 4 Zákona o rodine, § 517 ods.2, § 100 ods. 1,
§ 101,§ 106 ods. 1,2 Obč. zákonníka. Vychádzal zo skutkového zistenia, že pri dopravnej nehode
dňa 7.7.1999 zavinenej žalovaným zomrel právny predchodca žalobcov N. D. - manžel žalobkyne v 1.
rade a otec žalobcov v 2 a 3. rade. Rozsudkom Okresného súdu v Nitre sp. zn. 3T/7/2000 zo dňa
12.4.2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/146/2000 zo dňa 31.10.2000 bol
žalovaný uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 234 ods. 1, 2 Trestného zákona.

Žalobcovia si v tomto konaní uplatňovali náhradu škody, ktorá im vznikla smrťou nebohého N. D. a za
ktorú zodpovedá žalovaný v zmysle ust. § 420 ods. 1 Obč. zákonníka. Žalobcovia si uplatňovali náhradu
nákladov na výživu pozostalých podľa § 488 ods. 1,2 Obč. zákonníka. O tomto nároku žalobcov súd
rozhodol tak, že žalobkyni v 1. rade ( manželke nebohého) priznal po pripustení zmeny ( rozšírení)
žalobného nároku náhradu nákladov na jej výživu v sume 86,173,04 eura s úrokom z omeškania vo

výške 8,75% ročne od 15.03.2013 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. V tejto časti odôvodnil
priznanie náhrady nákladov žalobkyni v 1. rade tým, že ako manželka bola odkázaná na výživné od neb.
manžela v období od 01.09.2002 až doteraz s poukazom na to, že za obdobie čo poberala vdovský
dôchodok jej nárok na výživu pozostalej manželky nevznikol, ale jej patrí až od 01.09.2002, kedy jej
bola pozastavená výplata vdovského dôchodku a pri určení výšky tohto nároku prihliadol na jej príjmy

z pracovného pomeru ( neuviedol na aké). Výšku prisúdenej náhrady súd odôvodnil odkazom na
znalecký posudok znalkyne Ing. F. E. č. X/XXXX, z ktorého zistil hrubý priemerný zárobok neb. N. D. pred
smrťou vo výške 520,49 eura a z tohto zárobku vychádzal pri určení rozsahu vyživného pripadajúceho
na žalobkyňu v 1. rade vo výške 50% z príjmu jej neb. manžela a od augusta 2002 ( správne od
01.09.2002) t.j. od zániku nároku žalobkyne v 3. rade , vo výške 100% jeho príjmu. S odkazom na

dodatok č.1/2010 zo dňa 18.01.2010 k znaleckému posudku ( bez konkretizácie čo z dodatku zistil)
a výpočet uvedený v rozsudku na strane 34 až 37 urobil záver, že žalobkyni v 1.rade ako pozostalej
manželke patrí náhrada nákladov na jej výživu vo výške 86.578,28 eura ( od 01.09.2002 "doteraz") a vo
zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi v 2. rade súd priznal náhradu nákladov na výživu pozostalého dieťaťa
vychádzajúc z toho, že žalobca bol výživou odkázaný na svojho otca- neb. N. D. v období 07.07.1999

do 27. 06.2002( ukončenia základnej vojenskej služby), vo výške 1.311,93 eura s 8,75% úrokom z
omeškania ročne od 15.03. 2013 do zaplatenia a vo žalobu zamietol. Vychádzajúc z priemerného
hrubého zárobku neb. N. D. vo výške 520,49 eura , súd považoval za primeraný nárok na výživné
pre žalobcu v 2. rade v rozsahu 25% z priemerného mesačného zárobku neb. otca žalobcu v 2. rade.
Výpočet prisúdenej sumy odôvodnil odkazom na výpočet uvedený v dôvodoch rozsudku . Súd priznal

žalobcovi sumu 1.311,93 eura ( v dôvodoch rozsudku uvádza sumu 1.269,85 eura) s 8,75% úrokom z
omeškania a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni v 3. rade súd priznal náhradu nákladov na výživu
pozostalého dieťaťa odkázaného výživou na svojho otca - neb. N. D. za obdobie od 07.07.1999 do
30.08.2002 ( ukončenie vysokoškolského štúdia) vo výške 1.733,01 eura s 8,75% úrokom z omeškania
od 15.03.2013 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Výšku nároku na výživné určil v rozsahu

25% z priemerného mesačného zárobku neb. N. D. s tým, že výpočet prisúdenej sumy odôvodnil s
odkazom na výpočet v rozsudku. V dôvodoch rozsudku uvádza, že priznal žalobkyni v 3. rade sumu
1.936,34 eura( strana 37 ) , hoci vo výroku je to suma 1.733,01 eura.
2.3 Ďalším výrokom žalobkyni v 1. rade súd priznal opakujúcu sa dávku- pozostalostnú úrazovú
rentu vo výške 806,14 eura mesačne od 01.04.2013 , ktorú je žalovaný povinný platiť do rúk žalobkyni

v 1. rade do 15. dňa v každom mesiaci a vo zvyšku tento nárok zamietol. V dôvodoch rozsudku uviedol
len to, že o tomto nároku opomenul rozsudkom rozhodnúť , preto ho doplnil postupom podľa § 166
ods.2,3 OSP. Poukázal na výsledky dokazovania a výpočet ( bez konkretizácie aký).
2.4 K námietke premlčania vznesenej žalovaným a vedľajším účastníkom uviedol, že ju nepovažuje za
dôvodnú, pretože uplatnené nároky nie sú premlčané. Plynutie premlčacej lehoty určil od právoplatnosti

trestného rozsudku sp. zn. 4 To/146/2000 dňom 31.10.2000, kedy začala žalobcom plynúť subjektívna
dvojročnápremlčacialehota aobjektívnatrojročnálehotazačalaplynúťododňa,kedydošlokuškodovej
udalosti, t.j. 07.07.1999. Žaloba bola podaná na súd 25.03.2002, čo je v zákonnej premlčacej lehote,
preto nie je nárok premlčaný.3. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaný , vedľajší účastník. a žalobkyňa
v 1. rade. Žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného napadli rozsudok súdu prvej inštancie
vo všetkých vyhovujúcich výrokoch a žalobkyňa v 1. rade v zamietajúcich výrokoch.

4. Žalovaný v odvolaní žiadal rozsudok v napadnutých vyhovujúcich výrokoch zrušiť v vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností ( § 205 ods. 2 písm.a/,c/, d/, OSP).Namietal, že postupom súdu mu ako

účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom( § 221 ods.1 písm. f/OSP) tým, že súd
svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, rozsudok je pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov
nepreskúmateľný. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé ako súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o jednotlivých nárokoch postupoval. V súvislosti s určením rozsahu zákonnej vyživovacej
povinnosti zomrelého vo vzťahu k pozostalým sa súd prvej inštancie obmedzil len na konštatovanie
zákonných ust. § 448 ods. 1, ods. 2 OZ a ust. § 85 a 96 Zákona o rodine a na všeobecné konštatovanie,

že súd sa riadil hore uvedenými zásadami a podobne (str. 31 rozsudku). Súd prvej inštancie ustálil, že
nárok na výživu pozostalej manželky patrí žalobkyni v 1. rade od 1.9.2002, kedy žalobkyni v 1. rade
bola pozastavená výplata vdovského dôchodku, ďalej súd prvej inštancie uviedol, že mal za preukázané,
že žalobkyňa v 1. rade uniesla dôkazné bremeno a preukázala odkázanosť na poskytovanie výživného
od nebohého manžela, súd prvej inštancie však vôbec neuviedol na základe akých dôkazov mal za

preukázané, že žalobkyňa v 1. rade bola odkázaná na poskytovanie výživného od dnes už nebohého
manžela. Je toho názoru že žalobkyňa v 1. rade v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala jej
odkázanosť na poskytovanie výživného od manžela v zmysle Zákona o rodine. Nesúhlasí s názorom
súdu prvej inštancie, že by nárok na výživu pozostalej manželky patril žalobkyni v 1. rade od 1.9.2002,
kedy jej bola pozastavená výplata vdovského dôchodku, okrem toho, že súd prvej inštancie vôbec

neodôvodnil prečo a z akých dôvodov by mal žalobkyni v 1. rade uvedený nárok patriť práve od
uvedeného obdobia. Práve okolnosť, že žalobkyni v 1. rade bol odňatý vdovský dôchodok svedčí o
tom, že žalobkyňa v 1. rade už svojou výživou nebola odkázaná na manžela. Súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku síce uviedol, že v súvislosti s rozhodovaním o nároku žalobkyne
v 1. rade posúdil aj príjmy dosahované z pracovného pomeru, avšak žiadnym spôsobom neuviedol

akým spôsobom tieto príjmy zohľadnil, dokonca ani neustálil výšku príjmov, ktoré žalobkyňa v 1. rade
z pracovného pomeru dosahovala a podľa názoru žalovaného absolútne nezohľadnil pri rozhodovaní o
nároku žalobkyne v 1. rade výšku jej príjmov dosahovaných z pracovného pomeru. Spôsob akým súd
prvej inštancie určoval výšku vyživovacej povinnosti neobstojí, výška vyživovacej povinnosti sa neurčuje
jednoduchým paušálnym percentuálnym stanovením (30% pre nebohého, 70% pre pozostalú manželku

a ich dve deti, z toho 50% pre pozostalú manželku a po 25% pre deti), takýto spôsob určenia výšky
vyživovacej povinnosti je v rozpore so zásadami stanovenými Zákonom o rodine pre určenie rozsahu
vyživovacej povinnosti. Okrem iného, určujúcim faktorom pre stanovenie rozsahu vyživovacej povinnosti
súschopnostiamožnostirodičov.Súdprvejinštancieneuviedolvodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia,
akým spôsobom zohľadnil práve vyššie uvedené kritériá, určujúce rozsah vyživovacej povinnosti. V tejto

súvislosti poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri určení výšky výživného prevzal metodiku žalobcov
na určenie výšky výživného, ktorá metodika je však v rozpore so zákonom. Zásadným pochybením je ten
moment, že súd prvej inštancie pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti vychádzal z príjmu neb. N.
pred zdanením, pričom pri určení výšky výživného sa jednoznačne vychádza z príjmu povinného, ktorý
je znížený o zaplatenú daň a odvody do fondov. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie nesprávne

ustálil, že nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých patrí žalobcovi v 2. rade do 27.06.2002,
teda do ukončenia základnej vojenskej služby. Súd prvej inštancie rozhodol takto napriek tomu, že
v rozsudku odvolacieho súdu č.k. 7Co/19/2009-871 z 25.06.2009 je uvedené, že tento nárok patrí
žalobcovi v 2. rade do nástupu na ZVS, teda nie do jej skončenia ako to ustálil súd prvej inštancie.
Žalobca v 2. rade si svoj nárok uplatňoval len na dobu 31.08.2001 a pokiaľ mu súd prvej inštancie priznal

nárok i za ďalšie obdobie, rozhodol ultra petitum. Ďalej žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu prvej
inštancie o nepremlčaní nárokov žalobcov, pretože subjektívna premlčacia lehota nezačala žalobcom
plynúť až právoplatnosťou trestného rozsudku OS Nitra sp. zn. 3T/7/00, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 31.10.2000, ale začala plynúť už od 7.7.1999, pretože v protokole o nehode, ktorý je súčasťou
trestného spisu bolo ustálené kto nesie vinu na dopravnej nehode a žalobcovia sa o tom, že im vznikla

škoda a kto za ňu zodpovedá dozvedeli už 7.7.1999. Žalovaný je toho názoru, že všetky uplatnené
nároky žalobcami v 1. až 3. rade sú premlčané. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v predmetnej veci
treba vychádzať z čistého príjmu neb. N. D. (424,61 eura). Pri výpočte nákladov na výživu pozostalým
(žalobcom) treba zohľadniť ust. § 448 ods. 2, § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka, výsledkom čoho jepotom ustálenie redukovaného zárobku na sumu 365,75 eura, ktorý je nutné aplikovať až do 31.3.2002,
pričom od 1.4.2002 by do úvahy pripadal zárobok v neredukovanej výške t. j. 424,61 eura. Je nutné
s poukazom na vykonané dokazovanie ustáliť, že žalobkyňa v 1. rade nepreukázala splnenie základu

jej uplatneného nároku, a to jej odkázanosť na poskytovanie výživného od manžela v zmysle Zákona
o rodine. V súvislosti s uplatnenou valorizáciou je nutné uviesť, že predmetom valorizácie v období po
nadobudnutí účinnosti zákona č. 404/2004 Z.z. je pozostalostná úrazová renta, a nie zárobok zomrelého
a uvedenú valorizáciu je možné priznať až po 1.8.2004. Jednotlivé nároky na pozostalostnú rentu nie
je možné zaťažiť s úrokom z omeškania. Namietal aj to, že súd v danej veci neaplikoval ust. § 450

OZ napriek tomu, že z dokazovania vyplýva, že k dopravnej nehode a ňou spôsobeným následkom
došlo jeho neúmyselným konaním, so značným pričinením technického poškodenia vozidla, čo potvrdil
znalecký posudok a aj osobné a majetkové pomery tak na jeho strane ako aj na strane žalobcov
odôvodňujú použitie ust. § 450 OZ. Aj v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný,
pretože sa v ňom len stroho konštatuje, že súd vzal zreteľ na to, ako ku škode došlo ako aj na osobné a
majetkové pomery žalovaného, no z rozhodnutia nevyplýva aké okolnosti v tejto súvislosti posudzoval.

5. Vedľajší účastník vo svojom odvolaní napadol všetky vyhovujúce výroky rozsudku a v tejto časti
žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie , alternatívne zmeniť a žalobu
v celom rozsahu zamietnuť. Vo svojom odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je zmätočný,
nedostatočne odôvodnený, čím je nepreskúmateľný a tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces. Uviedol, že nie je mu jasné, prečo súd prvej inštancie takmer na 8 stranách svoje

rozhodnutie odôvodňuje poukazovaním na rozhodnutie o inom nároku žalobcov - náhradu nemajetkovej
ujmy titulom ochrany osobnosti, ktoré je právoplatne ukončené a vôbec nesúvisí s prejednávanou
vecou. Ďalšie nezrovnalosti vyplynuli z mechanického prebratia výpočtu výšky nárokov žalobcov v
1. - 3. rade. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, na str. 37 kde je
uvedené že: „súd dospel k tomu záveru, že ušlá výživa žalobkyni v 1. rade pozostalej manželke

je 86.578,28 eura, žalobcu v 2. rade 1.269,85 eura a žalobkyni v 3. rade 1.936,34 eura," avšak
vo výroku rozsudku priznal žalobcovi v 2. rade sumu 1.311,93 eura a žalobkyni v 3. rade 1.733,01
eura, pričom absentuje akýkoľvek výpočet alebo spôsob určenia výšky priznaného nároku. Súd v
prípade žalobcu v 2. rade prekročil žalobný návrh (čo do výšky aj obdobia, za aké ušlú výživu priznal),
keďže podľa poslednej úpravy si žalobca v 2. rade uplatňoval nárok na ušlú výživu za obdobie od

7.7.1999 do 31.8.2001 vo výške 1.269,85 eura. Z celého odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd
prvej inštancie dospel k svojim záverom. Za odôvodnenie nemožno akceptovať prekopírovanú neúplnú
tabuľkuvýpočtunárokovžalobcovalebostrohékonštatovaniebezakejkoľvekargumentácie.Zazávažné
pochybenie súdu prvej inštancie považoval aj to, že napriek právnemu názoru odvolacieho súdu, ktorý
vyslovil v rozsudku sp. zn. 7Co/19/2009, a ktorý mal byť preň právne záväzný, súd prvej inštancie

nevykonal dokazovanie ohľadom príjmov žalobkyne v 1. rade, napriek tomu, že to navrhovali žalovaný
aj vedľajší účastník a mal to uložené odvolacím súdom. Poukázal na skutočnosť, že pri posudzovaní
nároku ušlej výživy pozostalých je potrebné vychádzať z čistého zárobku nebohého. Vyplynulo to zo
samotnej podstaty výživného, keď osoby odkázané na výživu dostávajú a spotrebovávajú čisté finančné
prostriedky, ktoré im môže povinná osoby poskytnúť až po očistení príjmu od dane. Výpočet na ktorý

sa odvoláva súd nezohľadňuje, že do 1.4.2002 náhrada nákladov na výživu pozostalých by patrila
len do sumy, do ktorej by patrila zomrelému náhrada za stratu na zárobku v zmysle § 447 ods.
2 OZ do tzv. redukovaného zárobku, priznanie náhrady do „plného neredukovaného zárobku“ nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní. Nesprávne je valorizovaný zárobok zomrelého, keď vtedy platné
nariadenie vlády, ktoré upravujú občianskoprávnu valorizáciu sa nevzťahujú na valorizáciu zárobku pre

účely náhrady nákladov na ušlú výživu.. Valorizáciu náhrady na ušlú výživu pozostalých, ktorá sa po
1.8.2004 prekvalifikovala na pozostalostnú úrazovú rentu v zmysle zákona 404/2004 Z.z. priznávajú až
jednotlivé Opatrenia MPSV a SV SR, počnúc 1.7.2005. Tu sa však valorizuje výška poberanej renty, a
nie zárobok zomrelého. Súd ďalej nesprávne valorizuje už valorizovaný zárobok, a nie pôvodný zárobok.
Súd nerozhodoval o rozsahu vyživovacej povinnosti zomretého v čase jeho smrti pre jednotlivých

žalobcov, ktorú mal posúdiť ako otázku predbežnú, akceptujúc príslušné ustanovenia Zákona o rodine.
Ďalej namietal, že súd sa nevysporiadal vo svojom „výpočte“ s plnením, ktoré vedľajší účastník vyplatil
žalobcom v 1. - 3. rade a vo výpočte nezistil a nezohľadnil príjmy žalobkyne v 1. rade, ktoré dosahovala
z pracovného pomeru. Taktiež v nesúhlasil s priznaním úroku z omeškania odo dňa vyhlásenia rozsudku
súdom, ktoré nemá oporu v právnych predpisoch. Najskôr sa žalovaný môže dostať do omeškania

márnym uplynutím lehoty na plnenie, po právoplatnom skončení veci.
6. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním aj žalobkyňa v 1. rade ( žalobcovia v 2. a 3. rade
odvolanie nepodali) a to v zamietajúcom výroku týkajúcom sa príslušenstva a žiadala, aby odvolací
súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalovaného zaviaže na zaplatenie úrokov z omeškaniavo výške 15,5% ročne z jednotlivých v odvolaní špecifikovaných súm. V dôvodoch svojho odvolania
uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že podľa názoru prvostupňového súdu,
prvým dňom omeškania je deň vyhlásenia rozsudku, nakoľko len týmto dňom sa žalovaný dostal

do omeškania. Základnou podmienkou omeškania je splatnosť dlhu, a preto keďže pred týmto dňom
nenastala splatnosť, nemohol sa žalovaný dostať do omeškania. Tento právny názoru súdu považuje
za nesprávny. Súd pri rozhodovaní opomenul skutočnosť, že v tomto konaní nejde o určenie výživného,
ale o nárok na náhradu škody. Práve z tohto dôvodu je potrebné nárok posudzovať ako finančný
nárok (peňažný dlh) a s ako takým sa žalovaný dostal do omeškania vo vzťahu k hmotnoprávnym

ustanoveniam o náhrade, spôsobe a rozsahu škody, t. j. § 420 a nasl. OZ, pričom k omeškaniu došlo
dňom, kedy mu bola doručená žaloba. Zároveň uviedla, že nárok na príslušenstvo bol uplatnený
zo strany žalobkyne v 1. rade až v priebehu konania, t. j. vyjadrením zo dňa 9.10. 2009, a preto
vzhľadom na premlčaciu lehotu, ktorá je v tomto prípade trojročná, bol uplatnený spätne za tri roky
do zaplatenia istiny. Žalobkyňa je toho názoru, že pre vznik nároku na náhradu nákladov na výživu
pozostalých( § 197 ods. 1 písm.c) Zákonníka práce) ako aj pre rozsah tohto nároku je rozhodujúci stav

v čase smrti nebohého N. D.. Predmetom rozhodovania súdu bol uplatnený nárok žalobcami v 1. - 3.
rade na náhradu nákladov na výživu, ktoré im poskytoval zomretý manžel a otec, ale ktoré plnenie im
uchádza v dôsledku škodového deja, ktorý zapríčinil žalovaný, teda nárok podľa ust. § 448 Občianskeho
zákonníka. Vzhľadom na povahu tohto zákonného ustanovenia treba vychádzať zo zásady, že tieto
nároky sa posudzujú podľa stavu daného ku dňu smrti zomrelého, ktorý náklady na výživu pozostalým

počas svojho života poskytoval. Pri uplatnení nároku na príslušenstvo bolo vychádzané zo zákonného
ustanovenia, že právo na úrok z omeškania má veriteľ zo zákona, pokiaľ ide o omeškania s peňažným
dlhom ( § 517 ods. 2 OZ), pokiaľ nie je čas splnenia dlhu dohodnutý, ustanovený právnym predpisom
alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvým dňom po tom, čo ho o plnenie veriteľ
požiadal ( § 563 OZ). Toto zákonné ustanovenie sa viaže aj k uplatneným nárokom na náhradu škody.

Okolnosť, že pohľadávka titulom nároku na náhradu škody je predmetom súdneho sporu, nezbavuje
oprávneného práva na úrok z omeškania. Zároveň žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že uplatnený
nárok tak, ako bol vyčísľovaný zo strany žalobcov pri podaní žaloby, ako aj postupne modifikovaný,
vzhľadom na opakujúce sa nároky a s tým súvisiace plynutie času, v priebehu konania , bol v plnom
rozsahu zo strany súdu priznaný. Nie je dôvod ustáliť postoj, že žalovaný sa o rozsahu náhrady škody

dozvedel až na základe súdneho rozhodnutia. V participácii s vedľajším účastníkom, ktorý je osobou
zo zákona povinnou ustáliť a nahradiť škodu, mohol a mal v čo najkratšom čase od doručenia žaloby
tak urobiť. v tejto súvislosti poukázala na aktuálnu zákonnú úpravu povinného zmluvného poistenia
v zák. č. 381/2001 z.z., ktorý výrazne posilnil postavenie poškodených tým, že si môžu uplatniť právo
priamo voči poisťovni.

7. Občiansky súdny poriadok bol dňom 1. júla 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok(ďalej„CSP“).Súdprvejinštancienapadnutérozhodnutievydal.eštezaúčinnostiObčianskeho
súdneho poriadku. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní už za účinnosti nového procesného predpisu ,
postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Preto

odvolací súd v rozhodovacom procese aplikoval už ustanovenia CSP.
8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) dospel k
záveru, že že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm.b, c) CSP zrušiť a
vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
10. Civilný sporový poriadok v čl. 2 upravuje princíp právnej istoty tak, aby ochrana ohrozených
alebo porušených práv a právom chránených záujmov bola spravodlivá a účinná( ods. 1). Právna

istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo ( ods.
2). Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodneinak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu( ods. 3) To, že právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej

republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany
sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je
jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom

obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať
náležitosti uvedené v ustanovení § 220 ods. 2, 3 CSP, ktoré obligátorne upravuje aj zdôvodnenie
prípadného odklonu od konštantnej judikatúrnej praxe, čo je v súlade s princípom právnej istoty.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a
ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku; odôvodnenie musí byť súčasne
presvedčivé a preskúmateľné.
11. Po preskúmaní danej veci dospel dovolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
nezodpovedá kritériám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia podľa ustanovenia § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku platného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, podľa ktorého v

odôvodnení rozsudku musí súd uviesť, čoho sa žalobca domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá na to,
aby odôvodnenie bolo presvedčivé. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá ani teraz

platnému ust. § 220 ods. 2 CSP, ktoré je ekvivalentom predchádzajúceho ust. § 157 ods. 2 OSP.
Odvolací súd sa stotožňuje s odvolaním žalovaného a vedľajšieho účastníka v tom, že napadnutý
rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia. Rozsudok tak, ako je vyhotovený je celkom
zmätočný, pretože nie je dodržaný vyššie uvedený postup pri odôvodnení rozhodnutia ( na prvých
30. stranách len chaoticky opisuje vyjadrenia a podania strán sporu vo veci, cituje z odôvodnenia

predchádzajúceho rozsudku odvolacieho súdu ( sp. zn. 7Co/147/2010) , ktorý ale v konečnom dôsledku
aj tak nerešpektoval, napriek tomu, že bol ním v ďalšom konaní viazaný.
12. Treba prisvedčiť odvolateľom, že odôvodnenie rozsudku nekorešponduje so znením jeho výrokov,
pretože žalobcovi v 2. rade súd priznal sumu 1.311,93 eura a v odôvodnení ( strana 37) uvádza ,
že mu priznal sumu 1.269.85 eura a rovnako tak žalobkyni v 3. rade vo výroku rozsudku priznal

sumu 1.733,01 eura a v odôvodnení uvádza sumu 1.936,34 eura. Pretože z dôvodov rozsudku nie je
možné zistiť, ako súd dospel k výške prisúdených nárokov žalobcov , ktorý si uplatnili nižšiu sumu
ako im bola prisúdená, rozhodol tak nad žalobný petit. Výrok, ktorým súd priznal žalobkyni v 1.
rade sumu 86.173,04 eur je tiež nepreskúmateľný, pretože v rozsudku absentuje spôsob výpočtu a
navyše žalobkyňa žalovala sumu 84.966,12 eura z titulu náhrady nákladov na jej výživu za obdobie

od 7.7.1999 do 31.01.2013 a od 1.2.2013 žiadala mesačnú rentu po 806,14eura ako opakujúcu sa
dávku, ktorú jej súd napadnutým rozsudkom priznal ďalším výrokom ale až od 01.04.2013, čo tiež
nijako neodôvodnil. Z celého odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k
svojim záverom. Za odôvodnenie nemožno považovať opísanie spôsobu výpočtu uplatnených nárokov
žalobcami podľa ich písomného vyjadrenia ( str. 8-13 rozsudku) ani prekopírovanú neúplnú tabuľku

výpočtu nárokov ( na str. 18-23, str.- 34-37) bez toho, aby z nich vyvodil skutkové a právne závery.
Dôvodná je aj námietka odvolateľov, že napriek tomu, že v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku
sp. zn. 7Co/19/2009, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný, nevykonal dokazovanie ohľadom príjmov
žalobkyne v 1. rade z pracovného pomeru, napriek tomu, že to navrhovali žalovaný aj vedľajší účastník
a potom je v rozpore jeho odôvodnenie, že při výpočte náhrady prihliadol na príjem žalobkyne v 1. rade.

Ďalej sa nevysporiadal ani s plnením, ktoré vedľajší účastník už vyplatil žalobcom v 1. - 3. Rade z
titulu uplatnených nárokov, ktoré sú predmetom tohto konania. Nedostatočne odôvodnil, prečo v danej
veci neaplikoval ust. § 450 OZ, tak ako to namietajú odvolatelia. Nedostatok riadneho a náležitého
odôvodnenia bráni odvolaciemu súdu vôbec posúdiť jeho správnosť. Takýto rozsudok nevyhovuje
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a

to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, a preto odvolací súd konštatuje,
že absenciou riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku bola stranám sporu odňatá možnosť
konať pred súdom , čo je dôvod pre zrušenie takéhoto rozsudku (podľa§ 389 ods. 1 písm. b./ CSP .
Nevykonaním navrhnutých dôkazov (zistenie príjmu žalobkyni v 1. rade , osobných a majetkovýchpomerov ) nesprávne vec právne posúdil, čo je dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389
ods. 1 písm.c/ CSP.
13. V ďalšom konaní súd vykoná potrebné dokazovanie, ujasní si, čo zostalo predmetom sporu a

opätovne o nárokoch žalobcov rozhodne , pričom svoje rozhodnutie zdôvodní v intenciách § 220 ods.
2,3 CSP tak, aby bolo presvedčivé, jasné a zrozumiteľné.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).