Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 12, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/18/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413205251
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8413205251.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaŠkrabaasudcovJUDr.Jozefa

Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 368 64 421, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 29.1.2015 pod č. k.
2C/262/2013-26, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvej inštancie.

P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1) Okresný súd Kežmarok (ďalej len ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) vyššie označeným
rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať žalovaného na náhradu majetkovej škody
vo výške 125,- eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy 550,- eur. Žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

2) Vychádzal z odôvodnenia návrhu, v ktorom žalobca uviedol, že ako oprávnený subjekt navrhol

zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len ,,Zmluva“) dlžníkom: J. H., nar.
XX.XX.XXXX, pričom exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. U. XXXX/XXXX. Súdny exekútor
podľa procesnej úpravy obsiahnutej v exekučnom poriadku, najmä podľa § 44 ods. 1, predložil návrh
žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému
súdu - Okresnému súdu J. spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd žiadosť prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa

danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom ustanovenej dobe.
Žalobca poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1.6.2011) a tiež v
znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011, dôvodiac, že sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi, tzv.
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam
a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Poukázal na
skutočnosť, že disponuje exekučnými titulmi, a to rozsudkami Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle

zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej literatúry, vykonateľným rozhodnutím
rozhodcovskej komisie, resp. zmierom ňou schváleným sa rozumeli rozhodnutia o pracovných sporoch
vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č.
42/1975 Zb., s tým, že prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991 zrušené,avšak rozhodnutia rozhodcovských komisií a nimi schválené zmiery ostali i naďalej vykonateľné. Je to
úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý je exekučným titulom podľa iného
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr Exekučného poriadku. Poukázal, že v exekučnom

konaní vedenom podľa označených procesných pravidiel, je založená povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Napokon poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1.2.2002 do
31.5.2010). V tomto prípade sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, tzn. exekučný súd mal zákonnú

povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15
dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie všeobecného
súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo napr. notárska zápisnica. Ďalej uviedol, že exekučný
súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadpriemernej právnej zložitosti
a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o jeho žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 11.10.2011, a to rozhodnutím o poverení - omeškanie viac ako
307 dní, pričom neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať sústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo
vecitakéúkony,ktorémalismerovaťkodstráneniuprávnejneistoty,vktorejsažalobcavpredmetnejveci

počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

3) Uplatnená majetková škoda vo výške 125,- eur predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a

rozhodnutím o nej, na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému, na udržanie a správu informačného systému, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním
urgencií adresovaných exekučnému súdu, sumu na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Nemajetková ujma v peniazoch predstavuje

sumu 550,- eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom, ktorý je dôsledkom nesústredenej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za
následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv. Teda náhradu
nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných
nárokov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

4) Žalovaný vo vyjadrení k návrhu poukázal na zmätočnosť podania žalobcu, keď v žalobe nie je
uvedená spisová značka exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní
na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody,
keď odkazuje na exekučný spis, čím dôkaznú povinnosť prenáša na súd, napriek tomu, že dôkazné

bremeno znáša sám. Ďalej poukázal na skutočnosť, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody,
keď nie je zrejmé, či si uplatňuje z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov alebo
z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní,
žalobca neuviedol, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu, v druhom rade má za to, že
všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto

právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. V podmienke uplatnenia nároku na súde
poukázal na to, že dňa 23.4.2012 boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012 a vzhľadom na to, že dňa 27.9.2012 bola okresnému súdu
doručená žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Ide o
predčasne uplatnený nárok na súde. Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody výzvy na doplnenie žiadostí, napriek
tomu žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril
akúkoľvekmožnosťpredbežneprerokovaťnároknanáhraduškody,oktoréhoprerokovanísámpožiadal.
Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Ďalej žalovaný uviedol, že ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z.z. ustanovujú všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nezákonné rozhodnutia, resp.

nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené
všetky tri podmienky súčasne.

5) Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, poukázal na znenie ust. § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods.

2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení novely vykonanej zákonom č. 102/2011 Z. z účinnej od 1.
6. 2011, podľa ktorých od 1.6.2011 už neplatí 15-dňová lehota na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Preto zastáva názor, že ak v
danej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok
žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nerozhodnutí exekučného
súduožiadostinaudeleniepovereniav15-dňovejzákonnejlehote,nemáoporuvzákone.Pokiaľžiadosť

o udelenie poverenia bola podaná pred 1.6.2011, argumentoval, že podľa ust. § 44 ods. 2 v spojení
s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení účinného do 31.5.2011 z 15-dňovej lehoty boli
síce výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené.
Správnosť aplikácie týchto ustanovení aj na rozhodcovské rozsudky však osvedčil svojím autentickým
výkladom v dôvodovej správe k novelizácii týchto ustanovení Exekučného poriadku Národná rada SR.

Podľa tejto dôvodovej správy výslovné vloženie aj pojmu „rozhodnutia rozhodcovských súdov“ do ust.
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku len explicitnejšie ujasnilo literu zákona, aby nedochádzalo k
mylným interpretáciám toho ustanovenia. Zastáva názor, že toto ustanovenie sa správne aplikovalo pri
rozhodovaní súdov aj u žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcii na základe rozhodcovských
rozsudkov pred 1.6.2011. Uviedla, že prax už dávno poukázala, že 15-dňová lehota na udelenie

poverenia exekútorovi je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, a to predovšetkým posúdiť
existenciu dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. V tomto smere považuje za dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ Asturcom C-40/08, ktorý
nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní, ako aj vo vyjadrení špecifikované

rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súd SR, podľa ktorých vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmavať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky, preskúmavať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR ďalej argumentoval, že nedodržanie zákonnej lehoty na
vykonanie úkonu ešte automaticky neznamená prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností týkajúcich

sa rozhodovania o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to,
že sa týkajú právnych vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv.

6) Zo žalobcom prednesených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Totiž podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu.

7) Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011, „Súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“

8) Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je, o. i., nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmeníalebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka
nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň

ich zákonnosť / nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri
rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie taktiež nie je na mieste
posudzovať.

9) Žalovaný poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13,

uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011, sp. zn. 3Cdo 146/2011, uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 26. septembra 2011, sp. zn. 3MCdo 11/2010, a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. marca
2011, sp. zn. 5Cdo 291/2010, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy,atovtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby sprostredkovateľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru Ústavného súdu v
okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z
uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých

okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na
výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je
legitímny.

10) V otázke existencie prieťahov v konaní poukázal žalovaný tiež na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom od 1.1.2013 a konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či Ústavného súdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, preto

nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov.

11) Žalovaný ďalej vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku s odôvodnením, že podľa ust. § 19
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak žalobcovi mala škoda vzniknúť nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v

udelení poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie takéhoto nároku
skončila uplynutím 3 rokov odo dňa, kedy uplynula 15-dňová zákonná lehota na vydanie poverenia.
Preto ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pred 23.4.2009 (3 roky pred dňom
doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nárokov), nárok je premlčaný.

12) K uplatnenej škode uviedol, že žalobca by v konaní na preukázanie vzniku a oprávnenosti nároku
muselprodukovaťdôkazypreukazujúceškoduprikaždejindividuálnejpohľadávke.Žalobcanepreukázal
ani vznik, ani výšku škody, nároky sú hypotetické.

13) Žalovaný má teda za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či

si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk, pričom na preukázanie vzniku škody by musel produkovať
dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke.

14) K uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaný poukázal predovšetkým na dve skutočnosti, a to že
Ústavný súd pre účely rozhodnutia o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy

podrobne skúma každý jednotlivý prípad. Preto úvahu žalobcu, ktorá vychádza z paušálnej sumy
660,- eur za rok, nepovažuje za správnu. Ústavný súd pritom vždy prihliada, okrem iného, aj na
význam sporu pre žiadateľa, na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento
prostriedok nevyužil, je podľa rozhodnutí Ústavného súdu neprijateľné, aby jej bola nemajetková ujma
priznaná. Druhou skutočnosťou je, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný.

Nemajetkovú ujmu si uplatňuje žalobca ako právnická osoba. Preto pocity frustrácie, úzkosti, neistoty
a nedôvery členov jej riadiacich orgánov sú pre vec irelevantné. Žalobca tiež bližšie nešpecifikoval
tvrdený zánik a ovplyvnenie jej podnikateľských aktivít. Nepreukázal, že konštatovanie porušenia práva
nie je pre ňu dostatočným zadosťučinením. Naviac, nepreukázal ani to, že by sa mu mala poskytnúťnáhrada v peniazoch. V tejto súvislosti poukázal tiež na aspekt dobrých mravov s tvrdením, že
podnikateľskú činnosť žalobcu, ktorá bola predmetom záujmu aj Európskej komisie, pri ktorej porušuje
práva spotrebiteľov, považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Preto pokiaľ si žalobca uplatňuje

nároknanáhraduškodyvočištátuatátoškodamalavzniknúťprávevsúvislostistoutojejpodnikateľskou
aktivitou, platí, že už samotné konštatovanie porušenia práva musí byť postačujúce.

15) Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ustanovení zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, a ustanovení Exekučného poriadku uzavrel, že návrhu žalobcu
nemožno vyhovieť. Predovšetkým vzhľadom na vznesenú námietku premlčania podľa § 19 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z., v tejto súvislosti dospel k názoru, že právo žalobcu domáhať sa náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je premlčané - v exekučnom konaní, v ktorom
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu bola doručená žiadosť o udelenie poverenia až po dni
23.4.2009. Teda žalobcovi neuplynula 3-ročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na

náhradu škody, ktorá začala plynúť, keď sa dozvedel o škode, t.j. najskôr 15. deň od doručenia žiadosti
o udelenie poverenia súdu. Z tohto dôvodu sa právo žalobcu nepremlčalo.

16) Ďalej z vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo strany žalobcu mu boli doručené 23.4.2012. Žaloby v pôvodných konaniach v tejto

veci boli doručené súdu 27.9.2012. Žalobca podal žaloby predčasne, keď nárok na súde uplatnil pred
uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať nároku na súde.
Ak tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje samostatný dôvod na zamietnutie

žaloby z dôvodu predčasnosti.

17) V exekučných konaniach, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, žalobca
nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov v konaní. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať Ústavný súd.
Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je účinné od 1.1.2013,
avšak i keď žaloby boli vo veci podané v r. 2012, predmetné ustanovenie dopĺňa a vykladá ustanovenie
§ 9 ods. 1 predmetného zákona, preto je ho možno aplikovať aj pri uplatnenom nároku na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pred 1.1.2013. O namietaných prieťahoch v konaní
sa neviedlo konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, neviedlo sa disciplinárne konanie,
nebolo vydané právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd v konaní o uplatnenom
nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom nie je oprávnený posudzovať nesprávny
úradný postup súdu spočívajúci v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote.

18) Okresný súd mal za to, že nemožno všeobecné rozhodnutie súdu po zákonom stanovenej lehote
posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Osobitne v exekučných konaniach
pri posudzovaní návrhov na vykonanie exekúcie na podklade exekučných titulov (rozhodcovských

rozsudkov a notárskych zápisníc) sa javí 15-dňová lehota na vydanie poverenia výraznou prekážkou
pre objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie. Pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je
potrebné vykonať procesné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného
exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi,
rozhodnutie o trovách exekúcie) v dôsledku ktorých nerozhodnutie o návrhu v zákonnej lehote nie je

možné považovať za zbytočné prieťahy, z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup súdu. Podľa § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti

na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

19) Podmienkami priznania nároku na náhradu škody a preukázanie predpokladov vzniku nároku
na náhradu škody: existencia nesprávneho úradného postupu, škoda - príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho úradného postupu
žalobca v konaní nepreukázal. Taktiež neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody.
V konaní uplatňuje tzv. majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov

spojených s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo v dôsledku tvrdenej účinnosti súdu a nemajetkovú ujmu v peniazoch, keď samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Taktiež neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu
a vymáhanie pohľadávky. Nestačí samotné tvrdenie o tom, že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez
predloženia dôkazu o vynaložení nákladu. Žalobca uplatnil i nemajetkovú ujmu, pri ktorej nepreukázal,
že žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní,

žeby došlo k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencii
povinného, ide iba o hypotetické uvažovanie žalobcu, bez preukázania konkrétneho zásahu do jeho
sféry.

20) Už vôbec žalobca nepreukázal výšku uplatnenej náhrady škody, a to tak majetkovej škody ako aj

nemajetkovej ujmy. Okresný súd nevidel dôvod na priznanie nemajetkovej škody vo výške na základe
aplikácie nálezov Ústavného súdu SR o priznaní finančného zadosťučinenia, za konštatované zbytočné
prieťahy v súdnom konaní. Výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú i nemajetkovú ujmu
sa ani nezaoberal, keď žalobca nepreukázal základ nároku - vznik škody.

21) Napokon žalobca nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik
škody.

22) Náklady spojené s činnosťou žalobkyne uskutočňované vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky,

pre ktoré bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov, správa informačného
systému) v období, ktoré podľa jeho tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho, nemožno považovať za skutočnú škodu. Žalobca
ako obchodná spoločnosť založená za účelom podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch)
vynakladal a vynakladá náklady na správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky,

prostredníctvom informačného systému predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou.
Náklady na udržiavanie tohto informačného systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávky
v informačnom systéme, mu preto vznikali v súvislosti s jeho podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené
prieťahy v exekučnom konaní. Pohľadávka by už zrejme nebola spravovaná informačným systémom len
v prípade jej vymoženia. Z tvrdení žalobcu a znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom

U. N. L. pod č. 1/2014, ktorý žalobca v priebehu konania súdu predložil, pritom nie je vôbec zrejmé,
či a kedy, prípadne či doposiaľ stále je predmetná pohľadávka informačným systémom spracovávaná,
či a v akom rozsahu by sa náklady na správu a udržanie informačného systému žalobcu v prípade
neevidovania predmetnej pohľadávky v informačnom systéme vôbec znížili, a teda ani či vôbec nejaké
náklady na správu predmetnej pohľadávky boli vynakladané zbytočne v dôsledku tvrdených prieťahov v

exekučnom konaní. Preto súd zastáva názor, že žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia (a teda
ani dôkaznú povinnosť) ohľadom vzniku majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov
v exekučnom konaní. Žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú
povinnosť) ani ohľadne skutočnosti, aké konkrétne náklady vôbec vynaložil na správu a udržanie svojho
informačného systému. Taktiež neuniesol ani dôkaznú povinnosť ohľadne tvrdenia ohľadne nákladov na

administratívne spracovanie a publikačné výdaje spojené s urgenciami. Súd má poznatky, že žalobca
vyhotovuje mnohé podania v elektronickej podobe.23) Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom tak súd prvej inštancie žalobu zamietol.

24) O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej
náhradu trov nepriznal, pretože tieto jej v konaní nevznikli.

25) Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok a vec
mu vrátiť na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Súd rozhodol o merite inšpirácie novou právnou

úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súdy sú vo svojej
rozhodovacej činnosti viazané Ústavou SR, ústavným zákonom, medzinárodnými zmluvami a zákonom.
Nárok žalobcu nemožno interpretovať prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514 v znení zákona č.

412/2012 Z.z. a uvádzať do konania princíp retroaktivity, čo je neprípustné.

26) Súd vytvára konštrukciu pri zamietnutí nároku na majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v dôsledku
nedôveryhodnosti údajov. Platné právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov.
Žalobca nemá k dispozícii exekučný spis, a tak o niektorých skutočnostiach mohol len usudzovať. Ani

táto skutočnosť nemôže zo strany štátneho orgánu vytvárať nesprávny úradný postup. Je nesporné, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote.

27) Súd odignoroval vysvetlenie vzniku stavu právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru,

načozozákonanemaloprávnenieaposunultrvanieprávnejneistotydočasu,ktoréjezhľadiskaochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úlohy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Naviac, súd ani samotný štát neprijali žiadne opatrenie na riešenie vzniknutej situácie pri prieťahoch

v súdnom konaní, ak dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod.. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný
za vinu žalobcovi a návrh zamietať.

28) Ďalej namietal, že súd sa nedostatočným spôsobom oboznámil so Znaleckým posudkom č. 1/2014 o

výške navrhnutej škody a taktiež sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že
prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o prerušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd po zákonne ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR.

29) Žalovaný sa na odvolanie žalobcu písomne nevyjadril.

30) Odvolací súd aplikujúc ust. § 470 ods. 2 CSP prejednal podané odvolanie žalobcu podľa príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia totiž právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový
poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom. Preto

odvolací súd má za to, že ide o právo, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a preto niet
žiadnej zákonnej opory pre dokončenie tohto konania podľa novej právnej úpravy. V súlade s princípom
legitímneho očakávania a právnej istoty preto odvolací súd posúdil toto odvolanie v zmysle príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

31) Odvolací súd tak prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 v
spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom
rozsahu zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto
odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

32) Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k dôvodom odvolania žalobcu odvolací súd
dopĺňa:33) Podstatným dôvodom, pre ktorý došlo k zamietnutiu návrhu žalobcu, bolo to, že v zmysle § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, žalobca nepreukázal výsledok vybavenia
sťažnostinaprieťahy,výsledokžiadostioprešetrenievybaveniasťažnostinaprieťahy,ďalejnepreukázal

právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, nepreukázal právoplatné
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené jeho právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Podľa tohto ustanovenia sa totiž z týchto skutočností pri posúdení nesprávneho
úradného postupu súdu musí vychádzať. Ak táto podmienka nie je splnená, nie je preukázané, že
došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a o zmene niektorých zákonov. Tu je treba uviesť,
že aplikácia tohto ustanovenia aj na tvrdený nesprávny úradný postup pred 1.1.2013 je namieste, a
nejde o pravú retroaktivitu. K definujúcim znakom právneho štátu patrí zákaz retroaktivity právnych

noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty. Avšak nie každá
retroaktivita je nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje
tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na
skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu, na
ktorom je budovaný právny štát, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie

ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca
uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku
určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne
novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo
povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi

novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej
právnej normy, a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc
práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim
a mechanizmus uplatnenia týchto práv, alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy
priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí

nepravá retroaktivita do minulosti, ale akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej
úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (viď uznesenie NS SR z 29.6.2010,
sp. zn. 4Cdo/98/2010).

34) Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že v danom prípade nová právna neneguje účinky nesprávneho

úradného postupu, len na druhej strane umožňuje posúdiť presnejšie podmienky, z akých je treba
vychádzať pri skúmaní tejto právnej skutočnosti. Súd prvej inštancie teda správne vychádzal z tohto
ustanovenia a nenaplnenia podmienok zo strany žalobcu v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,
pričom preukázanie nesprávneho úradného postupu je jednou z podmienok zodpovednosti za škodu pri
výkone verejnej moci. Ak táto podmienka nie je splnená, potom nie je dôležité skúmať ďalšie podmienky,

ktoré je treba naplniť pri uvedenej zodpovednosti.

35) Ako už odvolací súd poukázal, preukázanie ostatných podmienok zodpovednosti za škodu pri
výkone verejnej moci a ich skúmanie súdom prvej inštancie, vzhľadom na to, že nebola preukázaná
prvá podmienka zodpovednosti, a to nesprávny úradný postup, nebolo pre rozhodnutie okresného súdu

nevyhnutné.

36) Z hore uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
(§ 219 ods. 1 O.s.p.).

37) O trovách odvolacieho konania už odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 CSP, keď úspešnému žalovanému priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

38) Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta
posledná, CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).