Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 26, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoPr/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214222807
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:1214222807.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: L. Y., nar. XX.X.XXXX,
bytom X., X. X, zastúpeného splnomocnencom: ŠTEPANOVSKÝ & Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Žellova 6, IČO: 36 865 117, proti žalovanému: Panta Rhei, s.r.o., so sídlom Veľký Meder, Kúpeľná 2,
IČO: 31 443 923, zastúpenému splnomocnencom: PRO iURE, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká
32, IČO: 36 869 830, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 14Cpr/1/2015-98 zo dňa 23.9.2015 v spojení s
opravným uznesením č.k. 14Cpr/1/2015-131 zo dňa 27.6.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s jeho opravným uznesením súd prvej inštancie návrh (aktuálne
žalobu) v celom rozsahu zamietol a navrhovateľovi (aktuálne žalobcovi) uložil povinnosť zaplatiť
odporcovi (aktuálne žalovanému) náhradu trov konania vo výške 793,95 Eur na účet právneho zástupcu
žalovaného vedený vo P., a.s., N.: U XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, a to v lehote do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 1 ods. 4, § 15, § 18, § 38 ods. 1, 3,
4, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1 a 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 77, § 79 ods. 1 a 2 zák. č. 311/2001 Z.z. -
Zákonníka práce (ďalej tiež ZP), ako i ust. § 34, § 35 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39 a § 49a Občianskeho
zákonníka (ďalej aj OZ).

3. Súd pritom vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania v

prvoinštančnom konaní, že medzi stranami vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa
14. marca 2013, na dobu určitú do 31. marca 2014 s trojmesačnou skúšobnou dobou. Bol dohodnutý
deň nástupu do práce, a to 1. apríl 2013, ďalej druh práce riaditeľ IT oddelenia a bola dohodnutá
aj mzda vo výške 2.500 eur brutto mesačne. Dodatkom č. 1 zo dňa 7. marca 2014 sa náležitosti
pracovnejzmluvyzmenilistak,žepracovnýpomersazmenilnadobuneurčitú.Zoznámeniarozhodnutia
zamestnávateľa o organizačnej zmene zamestnancovi z 30. júla 2014, je zrejmé, že žalovaný s cieľom
zvýšenia efektívnosti a zníženia prevádzkových nákladov rozhodol o organizačnej zmene, v zmysle

ktorého sa s účinnosťou k 30. septembru 2014 zrušuje pracovné miesto na pracovnej pozícii riaditeľ
IT oddelenia. Uvedeným oznámením bolo konštatované, že pracovné miesto žalobcu sa dňom 30.
septembra 2014 zruší, a zamestnávateľ nemá preňho iné vhodné pracovné miesto v mieste, ktoré
bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a to ani na kratší pracovný čas. Ďalej žalobcu informoval omožnosti skončenia pracovného pomeru a to buď dohodou alebo výpoveďou. Z návrhu výpovede z
30. júla 2014 je zrejmé, že na základe rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene dochádza
s účinnosťou k 30. septembru 2014 k zrušeniu pracovného miesta žalobcu, pričom zamestnávateľ ho

nemá možnosť ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a to ani
na kratší pracovný čas a teda nedisponuje žiadnym iným vhodným pracovným miestom. Preto mu
dáva výpoveď z dôvodu vykonania organizačných zmien. Na návrhu výpovedi je miesto pre podpis
žalobcu prázdne, zo strany žalovaného sú pripojené podpisy konateľov žalovaného, ako aj svedkov
osobného prevzatia. Z dohody o skončení pracovného pomeru z 31. júla 2014 je zrejmé, že sa účastníci

vzájomne dohodli na tom, že a pracovný pomer žalobcu so žalovaným končí dňom 31. júla 2014.
Dôvodom skončenia pracovného pomeru je nadbytočnosť zamestnanca vzhľadom na rozhodnutie
zamestnávateľa o organizačnej zmene, predmetom ktorej je zrušenie pracovného miesta zamestnanca
s cieľom zabezpečiť zvýšenie efektívnosti práce. Podpisom tejto dohody zamestnanec potvrdzuje, že
bol s obsahom organizačnej zmeny riadne oboznámený. Účastníci tejto dohody sú si plne vedomí toho,
že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v

mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a teda zamestnávateľ nedisponuje žiadnym
iným pre zamestnanca vhodným pracovným miestom. Ďalej sa dohodli, že zamestnávateľ mu vyplatí
v najbližšom výplatnom termíne po skončení pracovného pomeru mzdu za mesiac júl 2014 vo výške
2.700,- Eur, náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, odstupné vo výške priemerného mesačného
zárobku zamestnanca, ako aj ďalšie odstupné vo výške 2.700,- Eur poskytnuté zamestnávateľom nad

rámec odstupného, ktoré zamestnancovi patrí v zmysle § 76 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Listom
zo dňa 29. septembra 2014 oznámil žalobca žalovanému, že považuje skončenie pracovného pomeru
za neplatné a trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával.

4. Za podstatnú pre posúdenie daného prípadu prvoinštančný súd považoval medzi stranami spornú

okolnosť, či bol žalobca pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru uvedený do omylu
týkajúceho sa skutočností, ktoré boli pre pracovnoprávny úkon rozhodujúce a bez ktorých by nedošlo k
pracovnoprávnemu úkonu v takej podobe v akej bol urobený.

5. Súd prvej inštancie vychádzal so záverov, že zo skutkového hľadiska je nepochybne zrejmé, že

písomným rozhodnutím žalovaného, došlo v rámci zefektívnenia a zníženia prevádzkových nákladov
k zrušeniu pracovného miesta riaditeľa IT oddelenia k 30.septembru 2014. Tieto činnosti totiž
mienil zabezpečovať prostredníctvom externých osôb. Na základe uvedeného možno považovať za
preukázané, že došlo organizačnej zmene, pričom sa zrušilo pracovné miesto práve žalobcu. Žalobca v
predmetnom konaní nepreukázal, že dohodu o skončení pracovného pomeru uzavrel v tiesni, v strese

a pod nátlakom. Naopak, v konaní bolo dostatočne preukázané, že žalobca bol s dôvodmi skončenia
pracovného pomeru dostatočným spôsobom oboznámený a že mal časový priestor, počas ktorého si
mohol zvážiť dôsledky svojho konania. Ak žalobca po podpísaní dohody o skončení pracovného pomeru
mal v úmysle zmeniť svoje predchádzajúce rozhodnutie, a počas súdneho konania sa tváriť, že mu
bola doručená výpoveď bez ponúknutia iného vhodného pracovného miesta, tak toto tvrdenie sa javí

ako účelové. Svedčí o tom aj vyplatené odstupné, nad rámec zákonných povinností žalovaného, ktoré
žalobca prijal. Nemohol sa teda domnievať, že dostal výpoveď, a teraz ju považovať neplatnú. Žalovaný
rokoval so svojim zamestnancom, férovo mu oznámil rozhodnutie o zrušení jeho pracovného miesta, aj
s uvedením účelu, navyše v konaní sa ani nepreukázalo, že by žalovaný následne obsadil dané miesto
iným zamestnancom. V tomto oznámení zároveň žalobcovi predostrel možnosť ukončenia pracovného

pomeru, a to buď výpoveďou alebo dohodou. Je pravda, že žalovaný pri doručovaní oznámenia o
organizačnej zmene už mal vopred pripravené dokumenty na ukončenie pracovného pomeru, tieto boli
aj vopred opatrené podpismi konajúcich zástupcov spoločnosti. Avšak nie je pravda, že všetky uvedené
dokumenty boli žalovanému doručené aj s právnymi následkami. Pri prvom kontakte bolo žalobcovi
doručené oznámenie o organizačnej zmene. Ďalšie dokumenty, resp. ich návrhy boli prefotené žalobcovi

za účelom jeho oboznámenia sa v kľudnom prostredí, a teda bez možných prekvapivých momentov,
ktoré by zakladali eventuálne možný úkon bez právnych následkov. Až na druhý deň predstúpil žalovaný,
ktorý mal dostatok priestoru na oboznámenie sa so skutočnosťami, zároveň súdu aj uviedol, že sa aj
poradil s právnym zástupcom o výhode tej ktorej formy ukončenia pracovného pomeru. Vybral si dohodu
a netajil sa ani skutočnosťou, že aj motivovaný vysokým odstupným. Súd prvej inštancie uzavrel, že

konanie zamestnávateľa po rozhodnutí o organizačnej zmene, spočívajúce v tom, že dá zamestnancovi
na výber, či bude s ním pracovný pomer skončený výpoveďou alebo dohodou, nemožno hodnotiť ako
konanie v rozpore s dobrými mravmi a nejde o psychické donútenie zamestnanca k uzavretiu dohody
o skončení pracovného pomeru.6. Za takýchto okolností mal potom prvoinštančný súd za to, že žalovaný a žalobca vzájomne skončili
pracovný pomer dohodou o skončení pracovného pomeru a nie výpoveďou, ako sa to snaží deklarovať

žalobca. V zásade bolo z takéhoto dôvodu možno skončiť pracovný pomer výpoveďou a vôľu ukončiť
pracovný pomer dohodou možno považovať za korektný postup zo strany zamestnávateľa. Pre prípad
výpovede zamestnávateľ mal postupovať zo zákonných dôvodov uvedených § 63 Zákonníka práce
a rešpektovať aj podmienky pre danie výpovede podľa rovnakého ustanovenia Zákonníka práce. Pre
dohodu, nie sú podmienky ukončenia pracovného pomeru také striktné, je to konsenzus oboch strán.

Uzavretiedohodyoskončenípracovnéhopomeruneboložiadnymspôsobomvynucovanéajejuzavretie
bolo zo strany žalobcu prejavom jeho slobodnej vôle, pričom mal možnosť dohodu nepodpísať, ak by
ju nechcel. Žalovaný sa so žalobcom dohodol o skončení pracovného pomeru, pričom uviedol dôvod a
aj stručne vecne odôvodnil dôvody na organizačnú zmenu. Žalovaný ako zamestnávateľ dbal na to, že
ak by sa pristúpilo k výpovedi, v čase výpovednej doby bude ešte vykonávať žalobca svoju doterajšiu
prácu - funkciu a teda žalovaný ako zamestnávateľ by si plnil svoju povinnosť prideľovať žalobcovi

prácu. Nie je v právomoci súdu preskúmavať rozhodnutie organizácie o organizačných zmenách. (6Cdo
69/1994, tiež 21Cdo 1105/2001). Zákonník práce iba vyžaduje aby bolo rozhodnutie o organizačnej
zmene prijaté písomne. Takýmto spôsobom žalovaný aj postupoval. Ak rozhodnutie zamestnávateľa
bolo skutočne prijaté k dosiahnutiu zmeny úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženia stavu
zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inej organizačnej zmeny, bol splnený

hmotnoprávny predpoklad pre danie platnej výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce, resp. uvedenia dôvodu dohody o skončení pracovného pomeru, ak bol z tohto
dôvodu; to platí aj vtedy, ak nebol organizačnou zmenou sledovaný efekt neskôr dosiahnutý alebo sa
prijatá organizačná zmena neskôr ukázala ako neúčinná. V tejto súvislosti poukázal na závery NS SR
vo veci 21Cdo 2204/2003. Súd skonštatoval, že žalovaný doručil žalobcovi oznámenie rozhodnutia

zamestnávateľa o organizačnej zmene zamestnancovi z 30.júla 2014, čo je v súlade s ust. § 38 ods. 1
Zákonníka práce. Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce, účinky doručenia nastanú aj v prípade, ak adresát
odmietne doručovanú písomnosť prevziať alebo ak svojim počínaním jej doručenie zmarí. V konaní bolo
preukázané, že v nasledujúci deň účastníci, aj po zvážení výhod vyplývajúcej z dohody a to najmä pre
žalobcu,obajapristúpilikdohodeoskončenípracovnéhopomeruapojejpodpiseosobnejedenrovnopis

bol odovzdaný žalobcovi. Bolo to v období keď bol žalobca oboznámený aj s rozhodnutím prijatým v
organizácii, ktoré inak akceptoval. Súd ustálil, že so zreteľom na uvedené nemožno omyl, ktorý podľa
žalobcu vyvolal žalovaný tým, že v dohode uviedol, že „nedisponuje žiadnym iným pre zamestnanca
vhodným pracovným miestom“, kvalifikovať ako predpoklad účinného dovolania sa neplatnosti dohody o
skončení pracovného pomeru. Súd preto dospel k právnemu záveru, že žalobca právny úkon - dohodu o

skončení pracovného pomeru neurobil na základe nedostatku slobody vôle, ani v dôsledku podstatného
omylu a teda, že v danej veci nie sú splnené podmienky neplatnosti právneho úkonu - dohody o skončení
pracovného pomeru. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný a žalobca uzavreli dohodu o skončení
pracovného pomeru platne. Vzhľadom na vyššie uvedené potom súd žalobu zamietol, nakoľko nenašiel
dôvody pre ktoré by konštatoval neplatnosť ukončenia pracovného pomeru žalobcu, je teda zrejmé, že

jeho pracovný pomer dohodou zanikol 31. júla 2014 a teda netrvá.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, a procesne úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti žalobcovi,
ktorý vo veci úspech nemal, spolu vo výške 793,95 Eur (6 úkonov právnej služby: prevzatie a príprava,

vyjadrenie k žalobe á 61,85 Eur; vyjadrenie 13. augusta 2015, 3 x účasť na pojednávaní á 64,53 Eur,
spolu 381,82 Eur; režijný paušál 2x po 8,04 Eur a 4x po 8,39 Eur, spolu 49,64 Eur, cestovné náhrady z
Bratislavy do Dunajská Streda a späť 3x spolu vo výške 74,84 Eur; náhradu za stratu času 12 polhodín
celkom vo výške 201,36 Eur).

8. Z podnetu odvolacieho súdu prvoinštančný súd vydal dňa 27.6.2016 vo veci opravné uznesenie č.k.
14Cpr/1/2015-131, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.9.2016, ktorým opravil výrok I. písomného
vyhotovenia predmetného rozsudku tak, že nesprávne znenie výroku I „Súd žalobu v celom rozsahu
zamieta“, nahrádza novým znením „Súd návrh v celom rozsahu zamieta“, výrok I po oprave teda
znie: „Súd návrh v celom rozsahu zamieta“. Zároveň opravil a úvodnú časť rozsudku výrok II

písomného vyhotovenia rozsudku aj odôvodnenie rozsudku tak, že označenie „žalobca“ sa nahrádza
znením „navrhovateľ“ v príslušnom gramatickom tvare a označenie „žalovaný“ sa nahrádza označením
„odporca“ v príslušnom gramatickom tvare. Ostatné časti písomného vyhotovenia rozsudku ostávajú
bezo zmeny. Toto rozhodnutie súd s poukazom na ust. § 164 v spojení s § 167 ods. 2 OSP odôvodniltým, že v písomnom vyhotovení rozsudku súd uviedol rozdielne znenie výroku oproti vyhlásenému a
túto chybu bolo potrebné napraviť.

9. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe
v celom rozsahu vyhovie a určí, že výpoveď daná zo strany žalovaného žalobcovi listom žalovaného
zo dňa 30.7.2014 je neplatná; že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.7.2014 uzavretá
v písomnej forme medzi žalovaným a žalobcom je neplatná, že pracovný pomer medzi žalovaným

a žalobcom založený pracovnou zmluvou zo dňa 14.3.2013 naďalej trvá s tým, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konani; alternatívne navrhol,
aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Ako odvolacie dôvody označil dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. d), f), b) a alternatívne i c) OSP, že
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že jeho rozhodnutie
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,žekonaniemáinúvadu,ktorámôžemaťzanásledok

nesprávne rozhodnutie vo veci a prípadne, že súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
potrebné navrhnuté dôkazy. V prvom rade poukázal na to, že žalovaný žalobcovi oznámil, že pracovný
pomer sa skončí buď výpoveďou alebo dohodou. Zatiaľ čo v tvrdeniach žalobcu nie sú žiadne rozpory
v tvrdeniach žalovaného, odvolateľ videl viaceré rozpory ak vo svojom písomnom vyjadrení tvrdí, že
30.7.2014 bol pripravený „draft výpovede“, pričom pod draftom sa rozumie pracovná a nie definitívna a

určite nie podpísaná verzia dokumentu. V ďalšej časti už tvrdí, že žalovaný odovzdal žalobcovi „kópiu
prípadnej výpovede“. Na pojednávaní právny zástupca žalovaného odmietol odpovedať na otázku,
či svedkovia klamali, keď na výpovedi podpísali ako „svedkovia osobného prevzatia výpovede“. Na
pojednávaní prvoinštančného súdu tiež právny zástupca žalovaného začal namietať listinu výpovede
a žiadal, aby súd na takýto dôkaz neprihliadal. Pokiaľ na ďalšom pojednávaní zástupca žalovaného

tvrdil, že pani K. výslovne poprela, že by žalobcovi dala do rúk dokumenty týkajúce sa ukončenia
pracovného pomeru, pričom originál nikdy neprešiel z jej rúk do rúk žalobcu, označil to len za tvrdenie
právneho zástupcu žalovaného s tým, že pri opisovaných skutočnostiach nebol ale interpretuje, čo
mu údajne pani K. povedala. Súd prvej inštancie pritom na návrh žalobcu odmietol túto svedkyňu
vypočuť. Ak prvoinštančný súd dospel k záveru, že originál výpovede žalobcovi doručený nebol,

resp. že účinky doručenia výpovede žalobcovi nenastali, tento záver nie je správny. Súd pritom v
odôvodnení nevysvetlil, prečo sa priklonil k jednému z viacerých rozporných tvrdení žalovaného a
nepriklonil sa ku konzistentne prezentovanému tvrdeniu žalobcu. Tiež nevysvetlil, prečo nebral do úvahy
písomné potvrdenie doručenia výpovede dvoma svedkami. Zdôraznil, že originál výpovede bol žalobcovi
doručený a účinky tohto doručenia nastali. Výpoveď je neplatná jednak z dôvodu porušenia ponukovej

povinnosti žalovaného a jednak z dôvodu, že žalovaný nedisponoval súhlasom úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny s výpoveďou. Žalovaný mal v rozhodnom období voľné pracovné miesto predavača s
miestom výkonu práce v Bratislave. Okrem toho aj iné voľné pracovné miesta o čom navrhol vykonať
dôkazy, ktoré prvoinštančný súd nevykonal. V konaní pred prvoinštančným súdom obe strany zhodne
uviedli, že žalobca mal postavenie zdravotne ťažko postihnutého zamestnanca, preto bol pre platnosť

výpovede potrebný súhlas úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý však nebol udelený, nakoľko
žalovaný oň zabudol požiadať. Ak by aj bolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že výpoveď nebola žalobcovi
doručená, resp. záver prvoinštančného súdu, že účinky doručenia výpovede žalobcovi nenastali, je
nepochybné, že žalovaný by výpoveď žalobcovi opätovne najneskôr 31.7.2014 doručil. Pracovný pomer
teda zanikol 30.9.2014 a to na základe výpovede. Zdôvodnenie zamietnutia žaloby v otázke ne/platnosti

výpovede sa odvolateľovi javí ako nedostatočné.

10. V ďalšom sa odvolateľ zameral na neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru. Uviedol, že
žalobca 30.7.2014 ani 31.7.2014 nevedel o dôvodoch neplatnosti výpovede, preto pri rozhodovaní o
tom, či pristúpi na skončenie pracovného pomeru vychádzal z predpokladu, že ak nedôjde ku skončenia

pracovného pomeru dohodou, zanikne pracovný pomer na základe výpovede, ktorú nesprávnu
predstavu v ňom vyvolal žalovaný. Žalovaný pritom v čase uzatvárania dohody o skončení pracovného
pomeru o neplatnosti výpovede musel vedieť. Odvolateľ uzavrel, že žalovaný vyvolal u žalobcu omyl,
pričom žalobca dohodu o skončení pracovného pomeru uzatvoril v tomto omyle. Tento omyl spočíval v
nesprávnejpredstavežalobcu,žeakdohoduoskončenípracovnéhopomeruneuzavrie,pracovnýpomer

skončí 30.9.2014 na základe výpovede a tiež v nesprávnej predstave, že skončenie pracovného pomeru
dohodouoskončenípracovnéhopomerujeprežalobcuvýhodnejšie,akoskončeniepracovnéhopomeru
na základe výpovede. Prvostupňový súd ani len nepochopil tieto tvrdenia žalobcu, v čom spočíval
predmetný omyl. Až po uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru žalobca zistil, že žalovaný vpísomných dokumentoch a v ústnych vyjadreniach nehovoril pravdu. Ak by žalobca 30. resp. 31.7.2014,
tedavčaseuzatváraniadohodyoskončenípracovnéhopomeruvedel,ževýpoveďjeneplatná,dohoduo
skončení pracovného pomeru by neuzavrel. V takom prípade by totiž vedel, že žalovanému sa nepodarí

dosiahnuť, aby pracovný pomer platne skončil do 30.9.2014 alebo skôr a vedel by, že od žalovaného
v každom prípade dostane podstatne viac ako len dvojmesačné odstupné, pretože v takom prípade by
dostal za obdobie po septembri 2014 buď mzdu, alebo náhradu mzdy.

11. V ďalšom odvolateľ zdôraznil, že nevykonanie dôkazov navrhovaných žalobcom pri súčasnom

zamietnutí žaloby je vážnym nedostatkom konania pred prvoinštančným súdom. Namietal, že
protokolácia priebehu pojednávania je na viacerých miestach nepresná, neúplná, resp. nesprávna a to
aj v podstatných otázkach a zásada kontradiktórnosti konania nebola náležite uplatnená. Nedostatky
protokolácie si podľa odvolateľa možno overiť porovnaním zápisníc o pojednávaniach so zvukovými
záznamami. Za nedostatok v rozsudku považuje aj to, že výroková časť jeho písomného vyhotovenia
sa nezhoduje s jeho výrokmi, ktoré boli prvoinštančným súdom vyhlásené na poslednom pojednávaní.

12. K doručenému odvolaniu žalobcu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné
vyjadrenie žalovaný, ktorým navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil. Zdôraznil, že na pojednávaní prvoinštančného súdu dňa 3.6.2015 žalobca na otázku
za akým účelom mu boli poskytnuté dokumenty (rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene

výpoveď a dohoda) uviedol, že za účelom preštudovania. Žalobca si bol teda vedomý toho, že tak návrh
dohody ako aj znenie výpovede vo forme kópií a nie originálov mu boli poskytnuté, aby zvážil, či chce
skončiť pracovný pomer dohodou alebo je uzrozumený s možnosťou výpovede. Žalobca si bol vedomý,
žeuvedenéznenienepredstavujeprejavvôležalovaného,sktorýmbyžalovanýzamýšľalvyvolaťprávne
účinky predvídané zákonom a síce skončiť pracovný pomer výpoveďou. V opačnom prípade by nemalo

zmysel zvažovanie dvoch možností, nakoľko na uzavretie dohody by viac priestor nebol. Vzhľadom
na to sa stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o tom, že originál výpovede žalobcovi doručený
nebol a teda účinky doručenia výpovede nenastali. Vzhľadom na to, že žalovaný neskončil pracovný
pomer so žalobcom výpoveďou, nemal v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce ponukovú povinnosť, ako
ani povinnosť žiadať súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s výpoveďou. Žalobcovi

bolo pritom zrejmé a pri rokovaní bolo oboma účastníkmi skonštatované, že jediným vhodným voľným
pracovným miestom pre odporcu je miesto predavač v kníhkupectve, pričom obe strany nepovažovali
túto alternatívu za prijateľnú pre žalobcu, ktorý bol IT riaditeľom spoločnosti s mesačnou mzdou 2.500,-
Eur brutto. To ale nič nemení na skutočnosti, že žalovaný voči žalobcovi ponukovú povinnosť nemal,
nakoľko pracovný pomer skončil dohodou, na základe ktorej bolo žalobcovi vyplatené odstupné 2.500,-

Eur vo výške viac ako 6-násobku mesačného zárobku predavača. V ďalšom žalovaný zdôraznil, že
podľa právnej teórie spočíva právna podstata omylu v tom, že konajúca osoba má nesprávnu resp.
nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch právneho úkonu, relatívnu neplatnosť právneho úkonu
spôsobuje len taký omyl, ktorý vychádza zo skutočností, ktoré sú pre jeho uskutočnenie rozhodujúce a
osoba, ktorej bol právny úkon určený, omyl vyvolala, resp. o ňom musela vedieť. Omyl v motíve, teda

pohnútke je nepodstatný, právne irelevantný a v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka nerobí právny
úkon neplatným. Vzhľadom na to, že žalobca motivovaný odstupným nad rámec zákona, ktorú motiváciu
vo svojej výpovedi výslovne priznal, na druhý deň žalovanému oznámil, že si zvolil skončenie dohodou,
žalovaný žalobcovi výpoveď ani nedoručoval a uzavrel so žalobcom dohodu o skončení pracovného
pomeru.

13. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia

legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne §

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201
OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. ,d/, f/, h/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),

a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vychádzajúc z uplatnenej odvolacej argumentácie žalobcu

s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvoinštančným súdom, bolo posúdiť, či
predmetná výpoveď a dohoda o skončení pracovného pomeru sú ne/platnými právnymi úkonmi a
nadväzne, či pracovný pomer medzi stranami naďalej trvá a to z hľadísk namietaných odvolateľom v
podanom odvolaní, ktorými argumentoval aj v prvoinštančnom konaní.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací

súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

17. Ako prvé odvolateľ namietal nesprávnosť záveru, ku ktorému dospel prvoinštančný súd, že originál

výpovede žalobcovi doručený nebol s tým, že súd nevysvetlil, prečo sa za situácie, keď strany
prezentovali odporujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa doručenia výpovede, priklonil k jednému z
viacerých rozporných tvrdení žalovaného a nepriklonil sa ku konzistentne prezentovanému tvrdeniu
žalobcu, a tiež že nebral do úvahy písomné potvrdenie doručenia výpovede dvoma svedkami pánom
W. a pani K..

18. V tejto otázke neúčinnosti doručenia výpovede z pracovného pomeru žalovaným žalobcovi, po
oboznámení sa s celým obsahom spisu a výsledkami vykonaného dokazovania, sa odvolací súd
stotožnil so závermi prvoinštančného, že listina o výpovedi z pracovného pomeru nebola žalobcovi
doručená s právnymi následkami. Ako sám v priebehu celého prvoinštančného konania, napokon aj v

odvolaní, žalobca uvádza, žalovaný výslovne žalobcovi pri predložení listiny o ukončení pracovného
pomeru výpoveďou a dohodou oznámil, že pracovný pomer skončí buď výpoveďou k 30.9.2014 v
prípade, že nedôjde k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, alebo dohodou ku dňu
31.7.2014, pričom žalovaný dal žalobcovi na výber. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný
odovzdal žalobcovi i originály týchto listín, hoci aj podpísané štatutármi žalovaného, avšak iba z dôvodu,

že žalobca si vyžiadal čas na rozmyslenie svojho postupu do nasledujúceho dňa, pričom z originálov si
sám vyhotovil kópie, ktoré si odniesol a originály vrátil.

19. Nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu ako prejavu vôle smerujúceho k
vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, je

slobodná a vážna vôľa ako psychický vzťah konajúceho subjektu k zamýšľanému následku. Právny úkon
vzniká až vtedy, ak je takto utvorená vôľa prejavená určitým a zrozumiteľným spôsobom navonok. Ak má
právny úkon ako navonok prejavená vôľa účastníka právneho vzťahu skutočne zodpovedať jeho vlastnej
vôli,musíbyťvýsledkomjehovnútornéhoduševnéhorozhodovaciehoprocesuakúvôľunavonokprejaví.20. Právny úkon nie je urobený skutočne - vážne vtedy, ak konajúci nechcel svojim prejavom vôle vyvolať
právne následky, ktoré by inak v dôsledku tohto prejavu nastali. Takto urobený právny úkon je zásadne

neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak by však adresátovi tohto právneho úkonu so zreteľom
na okolnosti prípadu, nebolo a nemohlo byť zrejmé, že prejav vôle nie je vážny, treba v záujme ochrany
dobromyseľnosti tejto osoby považovať právny úkon za platný.

21. V danom prípade z výsledkov vykonaného dokazovania a to nielen z tvrdení žalovaného, ale

aj z tvrdení samotného žalobcu obsiahnutých aj v odvolaní, nesporne a nad všetky pochybnosti
vyplýva, že žalovaný tým, že predostrel žalobcovi možnosť ukončenia daného pracovného pomeru
dvomi spôsobmi a to buď výpoveďou alebo dohodou podľa jeho výberu a za tým účelom mu aj
odovzdal do rúk hoci aj podpísanú štatutármi a svedkami listinu o výpovedi, ale i listinu o dohode o
ukončení pracovného pomeru, s prihliadnutím tiež na zhodné tvrdenia oboch strán, že žalobcovi bola
daná možnosť do nasledujúceho dňa si spôsob skončenia pracovného pomeru premyslieť vybrať, je

nesporné, že žalovaný odovzdaním pripravenej listiny o ukončení pracovného pomeru výpoveďou do
rúk žalobcu, naviac dočasným, nemal zámer týmto písomným prejavom svojej vôle vyvolať právne
následky, teda ukončenia daného pracovného pomeru výpoveďou, keďže neustále ponúkal žalobcovi
možnosť ukončiť pracovný pomer i dohodou. Preto, ak aj došlo k dočasnému daniu do rúk žalobcu
listiny o výpovedi z pracovného pomeru (pričom je nerozhodné, že bola v tom čase už podpísaná

štatutármi, prípadne aj svedkami), žalovaný tento svoj právny úkon v danom čase neurobil vážne s tým,
že odovzdaním do rúk žalobcu nastanú aj jeho právne následky, teda ukončenie pracovného pomeru
výpoveďou. Vyvolanie týchto následkov žalovaný nesporne v danom čase nesledoval. Predmetnému
právnemu úkonu žalovaného teda chýba vážnosť vôle ako esenciálna náležitosť právneho úkonu, v
dôsledku čoho je v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatným.

22. V ďalšom odvolateľ namietal, že predmetná výpoveď je neplatná jednak z dôvodu porušenia
ponukovej povinnosť žalovaného a jednak z dôvodu, že žalovaný nedisponoval súhlasom úradu práce,
sociálnychvecíarodinysvýpoveďou,ktorýbolpotrebný,keďžežalobcamalpostaveniezdravotneťažko
postihnutého zamestnanca, v dôsledku čoho pre platnosť výpovede bol potrebný súhlas ÚPSVaR, ktorý

nebol udelený, nakoľko oň žalovaný nepožiadal.

23. Keďže ale v danom prípade došlo k skončeniu pracovného pomeru medzi stranami dohodou,
nedostatok súhlasu ÚPSVaR s výpoveďou v zmysle § 66 Zákonníka práce, ako aj žalobcom tvrdené
porušenie ponukovej povinnosti žalovaného (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce) je irelevantné. Len na

dôvažok, v konaní bolo preukázané, že pri rokovaní o skončení pracovného pomeru bolo oboma
stranami skonštatované, že jediným voľným pracovným miestom, ktorým žalovaný v danom čase
disponoval, bolo miesto v pozícii predavač v kníhkupectve, čo obe strany nepovažovali za prijateľné
pre žalobcu a teda nie za vhodné voľné pracovné miesto.

24. V ďalšom odvolateľ namietal, že predmetná dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná,
keďže ju žalobca urobil v omyle, ktorý spočíval v jeho nesprávnej predstave, že ak dohodu o ukončení
pracovného pomeru neuzavrie, pracovný pomer skončí dňa 30.9.2014 na základe výpovede a tiež
v nesprávnej predstave, že skončenie pracovného pomeru dohodou je pre neho výhodnejšie ako
výpoveďou, čo súd prvej inštancie nepochopil. Ak by žalobca 30.7., resp. 31.7.2014 v čase uzatvárania

dohody vedel, že výpoveď je neplatná, dohodu o skončení pracovného pomeru by neuzavrel, keďže to
pre neho bolo nevýhodnejšie.

25. Otázka omylu je osobitne upravená v § 19 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej aj ZP): „Účastník, ktorý
konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy, má právo od zmluvy odstúpiť, ak sa omyl

týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve nedošlo“.

26. Úprava omylu v tomto špeciálnom ustanovení Zákonníka práce je pritom odlišná od jej úpravy v
Občianskom zákonníku v § 49a, ktorý je lex generalis vo vzťahu k Zákonníku práce, ktorý je pre danú
vec lex specialis; ust. § 49a Občianskeho zákonníka je preto na danú vec neaplikovateľné. Ak ho súd

prvej inštancie nenáležite aplikoval, vec nesprávne právne posúdil. Preto odvolací súd v zmysle § 382
CSP vyzval strany, aby sa k možnému použitiu na vec dosiaľ nepoužitého a rozhodujúceho cit. ust. §
19 ZP vyjadrili.27. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho advokáta uviedol, že
pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru konal v omyle, ktorý musel byť žalovanému
známy, pričom predmetný omyl sa týka takej okolnosti, že bez neho by k uzavretiu dohody o skončení

pracovného pomeru nedošlo, čím boli splnené podmienky na to, aby žalobca mohol od dohody o
skončení pracovného pomeru odstúpiť v zmysle § 19 ods. 1 Zákonníka práce. Žiadal preto súd, aby
list žalobcu zo dňa 29.9.2014 s označením „oznámenie“ adresovaný žalovanému, ktorého kópia je
prílohou č. 10 žaloby, posúdil ako úkon, ktorým žalobca podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce odstúpil
do dohody o skončení pracovného pomeru. V prípade, že by podľa názoru súdu nebolo možné toto

oznámenie posúdiť ako platné odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru, žiadal, aby za
takýto úkon považoval žalobu. V prípade, že ani žalobu by nebolo možné posúdiť za platné odstúpenie
od dohody o skončení pracovného pomeru žiadal, aby za takéto odstúpenie považoval vyjadrenie
žalobcu, prednesy žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu na pojednávaniach pred prvoinštančným
súdom. Pred odoslaním tohto vyjadrenia na súd žalovanému a jeho právnemu zástupcovi zaslal list zo
dňa 9.5.2017 s označením ako „odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru“, ktorého kópiu

pripojil k vyjadreniu. Najneskôr doručením tohto odstúpenia sa dohoda o skončení pracovného pomeru
od začiatku zrušuje v zmysle § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka. S aplikáciou § 19 ods. 1 ZP v spojení
s § 48 Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec súhlasí. Pre prípad, že napriek všetkému vyššie
uvedenému, k platnému odstúpeniu od dohody o skončení pracovného pomeru nedošlo, naďalej sa
dovolávajú jej neplatnosti podľa § 49a Občianskeho zákonníka z dôvodu, že ju žalobca uzatvoril v omyle

predpokladanom v ust. § 49a Občianskeho zákonníka.

28. Ako prílohu vyjadrenia žalobca pripojil odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru z
9.5.2017 adresovanú žalobcom v zastúpení advokátom žalovanému s tým, že žalobca od dohody o
skončení pracovného pomeru zo dňa 31.7.2014 odstupuje podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce z dôvodu,

že pri jej uzatváraní konal v omyle.

29. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho advokáta k výzve
odvolacieho súdu uviedol, že s použitím cit. § 19 ods. 1 Zákonníka práce a § 48 OZ nesúhlasí a
domnieva sa, že uvedené ustanovenia sa na danú právnu vec nevzťahujú, pretože žalobca v omyle

nebol. Na pojednávaní okresného súdu dňa 3.6.2015 žalobca uviedol, že rozhodnutie zamestnávateľa
o organizačnej zmene výpoveď aj dohodu o skončení pracovného pomeru mu žalovaný ponúkol za
účelom preštudovania a žalobca mal deň na preštudovanie a po porade so svojím právnikom dohodu
prijal, pričom k uzavretiu dohody bol žalobca motivovaný pomerne vysokým odstupným, na ktoré by
inak nárok nemal. Žalovaný nepochybne vedel o tom, čo podpisuje, teda nešlo o konanie v omyle.

Je treba prihliadať na to, že pri skončení pracovného pomeru dohodou nie je zamestnávateľ povinný
ponúkaťzamestnancovižiadnuvhodnúprácu.Akbyžalobcaporozmysleníprišielauviedol,žeuzavretie
dohody odmieta, musel by žalovaný ako zamestnávateľ žalobcovi poskytnúť aj prácu predavača,
nepredpokladajú, že by takéto riešenie prijal. Veď odstupné vo výške jednej mzdy 2.500,- Eur, ktoré
žalobca obdržal, predstavuje mzdu predavača za 5 mesiacov. Preto považujú tvrdenie žalobcu, že

bol uvedený do omylu za účelové. Podľa názoru žalovaného jediné v čom bol žalobca v omyle, boli
jeho očakávania súvisiace s tým, ako rýchlo si nájde druhé zamestnanie. Žalobca si totiž krátko pred
skončením pracovného pomeru zobral úver, keďže sa nedokázal zamestnať v tak krátkom čase ako
predpokladal, zľakol sa a v strese a strachu účelovo napadol so žalovaným uzavretú dohodu o skončení
pracovného pomeru, čo žalovaný považuje za nedôstojné a nekorektné. Zdôraznil, že omyl v motíve t.j.

v pohnútke je nepodstatný a právne irelevantný. Vzhľadom na to nesúhlasil s použitím ust. § 19 ods. 1
ZP a ust. § 48 OZ vo veci a navrhoval odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil.

30. Z cit. § 19 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že ak by aj pri skončení daného pracovného pomeru

dohodoužalobcakonalvomyle,akototvrdíbezohľadunato,čibolasplnenápodmienka,žežalovanému
tento omyl musel byť známy a či sa týka takej okolnosti bez ktorej by k zmluve nedošlo, nespôsobuje
to neplatnosť právneho úkonu zmluvy vykonanej v omyle, ale zakladá to právo žalobcu od dohody
o skončení pracovného pomeru odstúpiť. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca toto svoje
oprávnenie využil a že by vykonal riadny právny úkon odstúpenia od dohody o skončení pracovného

pomeru. Reálny úkon odstúpenia od dohody o skončení pracovného pomeru vykonal žalobca až v
priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 9.5.2017 adresovaným žalovanému, ktoré pripojil k
vyjadreniu na výzvu odvolacieho súdu. Odvolací súd je pritom toho názoru, že žiadne predchádzajúce
úkony žalobcu, ktoré podľa jeho vyššie popísaného podania zo dňa 9.5.2017 mali byť právnymi úkonmiodstúpenia od dohody o skončení pracovného pomeru, nenapĺňajú základné atribúty takéhoto úkonu,
keďže v nich absentuje prejavenie vôle žalobcu od dohody odstúpiť. Takúto vôľu nie je možné rozpoznať
ani výkladom jeho právnych úkonov, na ktoré odkazuje v predmetnom podaní, s použitím výkladového

pravidla v zmysle § 15 ZP, podľa ktorého prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na
okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Žalobca totiž v týchto ním tvrdených
úkonoch (v písomnom oznámení, prednesoch na prvoinštančných pojednávaniach, v odvolaní) takýto
právny úkon neurobil. Naopak z jeho doterajších podaní a vyjadrení vyplýva, že predmetnú dohodu o
skončení pracovného pomeru považuje za absolútne neplatný právny úkon, pričom logicky neplatnosť

neexistujúceho právneho úkonu nie je možné vysloviť. Odstúpiť možno len od platne uzavretej zmluvy.
Ak by bolo od zmluvy účinne odstúpené, zrušuje sa od začiatku a nemožno už uvažovať o neplatnosti
neexistujúceho právneho úkonu.

31. Odhliadnuc od uvedeného, odstúpenie od zmluvy v pracovnoprávnom vzťahu pre omyl v zmysle §
19 ods. 1 Zákonníka práce má právne účinky iba vtedy, ak sú splnené zákonom stanovené podmienky

okrem iného, že účastník konal v omyle. Z právnej teórie vyplýva, že právne významný, teda majúci
právne následky je len v prejave vôle účastníka, teda ak sa jeho vôľa a jeho prejav nezhodujú. Ak ide o
omyl vo vôli účastníka, je spochybnená samotná danosť vôle, bez ktorej nemôže vzniknúť právny úkon.
Omyl vo vôli spočíva v nesprávnej alebo nedostatočnej predstave účastníka o následkoch právneho
úkonu. Omyl sa môže týkať tak obsahu právneho úkonu, ako aj jeho predmetu, prípadne osoby, či

inej rozhodujúcej skutočnosti. Na základe toho je potom nevyhnutné uzavrieť, že v danom prípade ani
nedošlo k omylu v prejave vôle žalobcu, keďže žalobca v čase urobenia právneho úkonu - uzavretia
dohody o skončení pracovného pomeru, mal vôľu ukončiť tento pracovný pomer dohodou a takýto úkon
aj navonok prejavil. Vôľa a prejav žalobcu sa preto zhodovali. Omyl v pohnútke, motíve, či sledovanom
cieli nie je právne významný a nemá žiadne právne účinky. Pokiaľ teda v danom prípade omyl žalobcu,

ako to tvrdí, spočíval v jeho predstave a pohnútke, prečo ho urobil, že ak dohodu neuzavrie, pracovný
pomer skončí výpoveďou (na platnosť ktorej podľa neho neboli splnené podmienky), je irelevantný
a nemá právne účinky. Obdobne aj omyl žalobcu v sledovanom cieli právneho úkonu, teda získať
od žalovaného zamestnávateľa skončením pracovného pomeru čo najviac, je z právneho hľadiska
nerozhodný, s poukazom na vyššie uvedené. Je preto nevyhnutné uzavrieť, že v danom prípade

neboli splnené zákonné podmienky pre účinné odstúpenie žalobcu od predmetnej dohody o skončení
pracovného pomeru dňa 31.7.2014.

32. V pracovnoprávnych vzťahoch býva rozviazanie pracovného pomeru niektorým zo zákonom
prípustných dôvodov pre účastníkov z hľadiska jeho záujmov nerovnako výhodné, pretože výkon práva

ukončiť zákonnom stanoveným spôsobom pracovný vzťah má pre druhého účastníka nie ojedinele za
následok vznik určitej ujmy. Je tomu tak nielen vtedy, ak je pracovný pomer rozväzovaný bez zreteľa
na stanovisko druhej strany jednostranným právnym úkonom, ale i vtedy, ak je pomer ukončený na
základe súhlasného prejavu vôle dohodou oboch jeho účastníkov. Okolnosti vylučujúce slobodu vôle
konajúceho musia mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, nestačí teda, ak si ich

existenciu konajúci len predstavuje, ale nie je pre ňu objektívny dôvod, a súčasne sa musia stať
pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že jedná k svojmu neprospechu. Pri porovnaní
oboch možností skončenia pracovného pomeru ponúknutých žalobcovi pritom nie je možné uzavrieť,
že by pri uzavretí dohody konal v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok (§ 49 Občianskeho
zákonníka), keďže žalobca sa sám slobodne rozhodol predísť jednostrannému skončeniu pracovného

pomeru výpoveďou a zvolil si možnosť skončiť pomer dohodou, a to ani nie za nápadne nevýhodných
podmienok.

33. S poukazom na dané závery prvoinštančného aj odvolacieho súdu nebolo potrebným, naopak
bolo by nadbytočným a nehospodárnym, vykonávať ďalšie dôkazy v prvoinštančnom konaní navrhnuté

žalobcom. Obdobne je irelevantná žalobcom v odvolaní tvrdená nesprávnosť protokolácie na
pojednávaniach. Nezhoda výrokovej časti vyhláseného a písomne vyhotoveného rozsudku bola
odstránená vyššie citovaným opravným uznesením.

34. Pretože s poukazom na vyššie uvedené závery, predmetná výpoveď z pracovného pomeru nebola

žalovaným žalobcovi daná - nenadobudla právne účinky, predmetná dohoda o skončení pracovného
pomeru je platná, v dôsledku čoho pracovný pomer medzi stranami naďalej netrvá, bolo dôvodným a
správnym, aby súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.35. Po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov žalobcu s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu,bolopotomdôvodným,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie,ktorým
bola žaloba v celom rozsahu ako nedôvodná zamietnutá, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku

vecne správny, včítane závislého a odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov
konania, potvrdil.

36. O náhrade trov odvolacieho konania s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému

žalovanému priznal plnú náhradu trov konania v rozsahu 100% proti neúspešnému žalobcovi. O
výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).