Uznesenie ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, September 20, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/361/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7810205751
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7810205751.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň
JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne Q. H., W.. XX.X.XXXX, F. C., Š.
XX, zast. JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom, Rožňava, Hviezdoslavova 4, proti žalovanému H.
V., W.. X.XX.XXXX, F. C. X, zast. JUDr. Jánom Dorkinom, Rožňava, Nám. baníkov 17/33, o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu 10C/103/2010-129

zo 14.6.2016 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) uznesením uložil žalobkyni

povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo
výške 1.438,51 €, platbou u zástupcu žalovaného JUDr. Jána Dorkina v lehote do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia.

2. Rozhodol tak o trovách konania po právoplatnom skončení sporu rozsudkom č.k. 10C/103/2010-104
z 11.5.2012, ktorým súd žalobu žalobkyne zamietol (rozsudok v tomto výroku nadobudol právoplatnosť

dňa 29.6.2012), a po zrušení cit. rozsudku vo výroku o trovách konania uznesením Krajského súdu v
Košiciach č.k. 11Co 242/2012-124 z 30.8.2013 a vrátení veci súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie o
trovách konania s vysloveným právnym názorom, aby súd prioritne posúdil možnosť aplikácie ust. § 150
ods.1O.s.p.naposudzovanýprípad.Žalobkyňapoukázalanato,žejestarobnoudôchodkyňouapoberá
dôchodok vo výške 274,50 € mesačne, z ktorého uhrádza všetky výdavky súvisiace s bývaním, stravou
a ošatením, platby za elektrinu, plyn, televíziu a telefónne poplatky a spláca pôžičku v splátkach 50,- €

mesačne, pričom na živobytie jej zostáva len nepatrná suma, a preto zaplatenie trov konania by malo
pre ňu ťažko napraviteľné následky a určite by viedlo k „strate strechy nad hlavou“. Za hodné osobitného
zreteľa považovala aj okolnosti, ktoré ju viedli k podaniu žaloby na súde, a síce, že so žalovaným žila
na spôsob manželstva od júla 1990 do júna 2010, a je preto prirodzené, že spoločne hospodárili a
nadobúdali veci do podielového spoluvlastníctva, že ako ľudia, ktorí sa mali radi, ani len neuvažovali
nad uzavieraním dohôd o tom, akú vec a v akom podiele budú (spoločne) nadobúdať. Poukázala na

dôvod zamietnutia žaloby, ktorým bol jej procesný neúspech neunesením dôkazného bremena, pričom
do stavu dôkaznej núdze sa dostala práve za vyššie uvedených okolností. Žalovaný poukazoval na to,
že žalobkyňa počas konania bola zamestnaná v pracovnom pomere, a teda mala príjem a starobnou
dôchodkyňou sa stala len v terajšom období, je vlastníčkou bytu, takže nie je nemajetná, že podala
nedôvodnú žalobu a sama si bola vedomá následkov v prípade neúspechu v konaní, naviac navyšovala
hodnotu konania tým, že 15.10.2010 ešte rozšírila žalobu o investície a hotovosť bez toho, aby mala

akékoľvek dôkazy. Žalovaný tvrdil, že nezavinil vznik trov konania a musel sa len dôvodne brániť proti
neopodstatnenému nároku žalobkyne a bolo by nespravodlivé, ak by mu súd nepriznal náhradu trovkonania, preto mal za to, že nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie
mu náhrady trov.

3. Súd citoval ust. § 142 ods. 1 O.s.p a § 150 ods. 1 O.s.p. a konštatoval, že v prípade plného úspechu
účastníkakonaniasúdmápovinnosťnáhraduúčelnevynaloženýchtrovkonaniaúspešnémuúčastníkovi
priznať v plnom rozsahu, čo platí iba vtedy, ak nevyužije možnosť zohľadniť dôvody osobitného zreteľa
a výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznať v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. Toto ust.
treba považovať za výnimočné opatrenie, ktoré dáva súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v

ňom uvedených výnimočne nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, u ktorého sú inak
naplnené predpoklady pre priznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti, pričom pri posudzovaní
okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať k osobným, majetkovým, zárobkovým a iným
pomerom obidvoch účastníkov konania, teda nielen toho, ktorého by podľa všeobecného ustanovenia
postihoval povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím
tohto výnimočného ustanovenia dotknutá; je treba prihliadať tiež na okolnosti, ktoré viedli k súdnemu

uplatneniu nároku a na postoj účastníkov konania. Súd mal za to, že dôvody na strane žalobkyne
len čiastočne vykazujú znaky dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by výnimočne odôvodňovali
aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. Pri posudzovaní existencie dôvodov, pre ktoré by žalovanému nemala
byť priznaná plná náhrada trov konania, podľa názoru súdu bolo potrebné vychádzať z toho, že
žalobkyni síce bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, no neuniesla v spore dôkazné

bremeno. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa síce môžu týkať sociálnej situácie účastníkov, avšak
pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť
nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.
Do úvahy treba tiež brať také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj

účastníkov v konaní. Súd poukázal na rozhodnutie vo veci samej a na konanie žalobkyne vo vzťahu
k rozšíreniu žaloby na prvom pojednávaní, čím došlo k navýšeniu hodnoty konania, ktoré (navýšenie)
má bezprostredný vplyv na výšku trov konania. Vzal do úvahy, že žalovaný svojím konaním žiadnym
spôsobom nesťažoval dôkaznú situáciu v spore, resp. priebeh konania a svoje procesné práva priznané
mu Občianskym súdnym poriadkom realizoval za účelom ochrany svojich práv a oprávnených záujmov

(napr. navrhovať dôkazy, podávať opravné prostriedky a pod.). Podľa názoru súdu z dôkaznej núdze
na strane žalobkyne nemožno viniť žalovaného a vzniknutý stav hodnotiť v jeho neprospech tým, že
mu nebude priznaná náhrada trov konania. S poukazom na uvedené súd tvrdenia žalobkyne týkajúce
sa samotného nároku na súde, ako aj sociálnej situácie účastníkov, ich osobných, zárobkových a
majetkových pomerov, vyhodnotil (iba) ako čiastočne dôvodné. Bol toho názoru, že z tohto pohľadu

„ani prípadná lepšia majetková situácia na strane žalovaného nemá vplyv na právne posúdenie veci z
hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania“. Súd aplikoval na vec ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 150 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalobkyne
sú jej nepriaznivé majetkové pomery, a preto znížil náhradu trov konania o 50 % a mal za to, že vyššie
zníženie náhrady trov konania nepripadá do úvahy a nie sú preukázané dôvody na nepriznanie náhrady

trov konania úspešnému žalovanému, nakoľko nepriznaním trov konania by bol žalovaný nedôvodne
postihnutý, pretože nezavinil vznik sporu, od začiatku neuznával uplatnené nároky žalobkyne a musel
sa len brániť voči jej nepreukázaným tvrdeniam žalobkyne, ktorá nezodpovedne pristupovala k vedeniu
sporu, nakoľko aj počas konania rozšírila nároky bez toho, aby zvážila dôsledky dôkaznej núdze na
úspech vo veci a na náhradu trov konania. Vychádzajúc z hodnoty predmetu sporu 25.368,50 € (t.j.

polovica zostatkovej hodnoty vecí 50.737,- €, ktoré žiadala vyporiadať), súd podľa § 10 vyhlášky č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia (po znížení o 50 %) v celkovej výške
1.438,51 € (odmena 2.353,64 € + 43,88 € režijný paušál = 2.397,52 € + 20 % DPH = 2.877,02 € : 2) a
uložil žalobkyni zaplatiť ju zást. žalovaného JUDr. Jánovi Dorkinovi, v lehote do 3 dní od právoplatnosti

uznesenia.

4. Uznesenie napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.
Mala za to, že v súdenej veci je namieste aplikovať ust. § 150 ods. 1 O.s.p., pretože v jej prípade sú dané
dôvody hodného osobitného zreteľa, odôvodňujúce nielen čiastočné, ale celkove nepriznanie náhrady

trov žalovanému. Citovala ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a uviedla, že jej sociálna situácia sa oproti skoršiemu
rozhodovaniu nijako nezlepšila, ba ešte sa zhoršila v dôsledku inflácie a zvyšovania cien. Ide o notoricky
známe skutočnosti, ktoré navyše sú súdu nepochybne známe z jeho rozhodovacej činnosti aj v ďalších
súdených veciach, a preto odkázala na výdavky, na ktoré poukazovala v odvolaní zo dňa 19.6.2012.Považovala za dôležité upriamiť pozornosť aj na ďalšie skutočnosti, ktoré môžu mať relevanciu pri
rozhodovaní o trovách konania a je potrebné ich brať do úvahy. Podľa názoru žalobkyne pri rozhodovaní
je potrebné okolnosti, ktoré má na zreteli ust. § 150 ods. 1 O.s.p., hodnotiť širšie, komplexnejšie, než

len otázku finančnú. Znovu poukázala na okolnosti, ktoré ju viedli k podaniu žaloby, predovšetkým na
to, že so žalovaným žila na spôsob manželstva od júla 1990 do 23.6.2010, teda po dobu 10 rokov, za
celý čas spolužitia bola zamestnaná ako vedúca predajne potravín, čiže bez akýchkoľvek pochybností
mala príjem zo závislej činnosti a všetky ňou zarobené peniaze zostali investované v rodinnom dome
žalovaného, a to bez ohľadu na to, či sa dostala do stavu dôkaznej núdze alebo nie. Je logické, že

peniaze zarobila a nič od žalovaného nedostala, a predsa jej žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá,
hoci bolo medzi nimi v tom čase úplne prirodzené, že spolu hospodárili a nadobúdali veci do podielového
spoluvlastníctva. Poukázala na to, že v podstate sa dostala do tejto dôkaznej situácie preto, lebo
bola dobromyseľná a s človekom, s ktorým sa mali radi, pochopiteľne žiadne dohody nespisovali, na
ničom sa písomne nedohadovali. Navyše na začiatku ich spolužitia žalovaný bol bez práce a peňazí,
zobrala ho k sebe do bytu bývať a fakticky ona ho vyživovala zo svojho príjmu (viď výpovede svedkov

na pojednávaní napr. 8.11.2010). Zároveň zdôraznila, že na súde podala žalobu, ktorá smerovala
k zrušeniu a vyporiadaniu predmetu podielového spoluvlastníctva, čo bolo v záujme aj samotného
žalovaného, že po zistení a uvedomení si dôkazného stavu v konaní nepokračovala, uspokojila sa s
rozhodnutím súdu, že jej nič nepatrí, i keď do domu žalovaného, áut, ktoré výlučne on používal a pod.
investovala všetko, čo mala a zarobila. Podľa žalobkyne nezohľadnenie všetkých týchto skutočností

malo za následok, že súd rozhodol o jej povinnosti uhradiť žalovanému trovy tohto konania. Uviedla
ďalej, že medzičasom (od skoršieho rozhodnutia o trovách konania už uplynula značne dlhá doba) došlo
k podstatným zmenám aj ohľadne jej rodinných a osobných pomerov, ktoré pred rozhodnutím súdu
nemohla uviesť, pretože nevedela o tom, že súd po takmer troch rokoch od právoplatnosti zrušujúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu, mieni nanovo rozhodnúť o trovách konania. Uviedla, že medzičasom

tragicky zomrel jej syn U. H. (nar. 1XXX), ktorý bol jej veľkou oporou, čo jej ďalej sťažuje beztak neľahkú
situáciu a túto udalosť do dnešného dňa veľmi ťažko znáša, nevie sa s ňou vysporiadať, od tej doby
bola už dvakrát operovaná (prvýkrát tri mesiace po úmrtí syna) a je presvedčená, že oba operačné
zákroky boli zapríčinené jej zlým psychickým stavom z jeho úmrtia. Poukazujúc aj na tieto skutočnosti sa
žalobkyňa domnievala, že priznanie práva na náhradu trov konania žalovanému v akejkoľvek výške, by -

okrem iného - odporovalo aj dobrým mravom. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací
súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že sa žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania
neprizná, alternatívne navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Súčasne pre prípad úspechu v odvolacom konaní uplatnila právo na náhradu trov odvolacieho
konania za podané odvolanie; alternatívne pre prípad iného právneho názoru, resp. jej neúspechu v

odvolacom konaní navrhla o trovách odvolacieho konania rozhodnúť tak, že sa právo na ich náhradu
rovnako neprizná žiadnemu z účastníkov konania.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že vzhľadom na všetky okolnosti predmetnej veci nie je
dôvod ani na to, aby bol jeho celkove uplatnený nárok na náhradu trov konania znížený o 50 %. Nepodal

však proti uzneseniu odvolanie, a to iba z toho dôvodu, aby sa vec uzavrela a nemusel byť účastný
žiadnehokonaniasožalobkyňou,pretožetotohozaťažujeaspôsobujemutraumu.Uviedol,žeodvolanie
žalobkyne, ktoré podala z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. účinného v čase podania odvolania,
považuje za nedôvodné a neopodstatnené. Podľa jeho názoru žalobkyňou uvádzané dôvody sú príliš
všeobecné a ničím nepodložené, a preto nepreukázané a účelové. V tejto súvislosti žalovaný poukázal

na rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31.júla 2008, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že nepriznanie
náhrady trov konania nie je možné odôvodniť iba všeobecnými závermi. Pre nepriznanie náhrady trovy
konania musia existovať na strane povinného účastníka dôvody hodné osobitného zreteľa, tak ako
malo na mysli ust. § 150 O.s.p. účinné v čase rozhodnutia súdu a tiež ust. § 257 Civilného sporového
poriadku. Ako vyplýva zo samotného komentára k vyššie uvedeným ustanoveniam, uplatnenie tohto

osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne a má sa
vykladať prísne reštriktívne. Takéto okolnosti žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala a žalovaný
je toho názoru, že na jej strane ani neexistujú. Odôvodňovať takéto okolnosti infláciou a zvyšovaním
cien je podľa názoru žalovaného absolútne nedôvodné a žalobkyňa nijakým spôsobom hodnoverne a
presvedčivo nezdôvodňuje a nepreukazuje žiadnymi dôkazmi ani tzv. širšie okolnosti pohľadu na dôvody

hodné osobitného zreteľa. Tvrdenia žalobkyne o tom, že údajne všetky zarobené peniaze investovala
do jeho majetku, že ho fakticky vyživovala, že údajne chcela rušiť a vyporiadávať predmet podielového
spoluvlastníctva v jeho záujme, žalovaný označil za nepravdivé a ničím preukázané. Mal za to, že
žalobkyňou poskytované dôkazy v konaní vychádzali len z účelových a nepresvedčivých tvrdení jejblízkych príbuzných. Tieto všetky okolnosti však súd prvej inštancie správne vyhodnotil pri rozhodovaní
vo veci samej a aj pri rozhodovaní o trovách konania, podrobne a dôkladne sa vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi okolnosťami. K majetkovým pomerom žalobkyne uviedol, že táto je naďalej vlastníckou

bytu v Rožňave značnej hodnoty, čo vyplýva zo všeobecne dostupnej evidencie nehnuteľností (dôkaz:
výpiszLVč.XXXX).Podľanázoružalovanéhosúdprvejinštanciesprávneavýstižnevyhodnotilajpostoj
žalobkyne v samotnom konaní, jej podiel na vzniku predmetného konania a postoj v samotnom konaní,
skutočnosť, že napriek neexistencii dôkazov zbytočne navyšovala hodnotu predmetu konania bez
akýchkoľvekdôkazov,žežalovanýbollennútenýsavtomtokonanídôvodnebrániťprotineopodstatnene

a neoprávnene uplatňovaným nárokom žalobkyňou. Aj z týchto dôvodov by bolo nepriznanie nároku na
náhradu trov konania, navyše bez existencie dôvodov hodných na strane žalobkyne, v prísnom rozpore
s dobrými mravmi. Žalobkyňa sama v predchádzajúcom konaní navyše uznala, že si bola pri podávaní
žaloby vedomá možných následkov v prípade neúspechu v konaní a napriek tomu v priebehu konania
zaujala taký postoj, ktorý nemá nič spoločné s účelnosťou a hospodárnosťou konania, dokonca nemala
problém na pojednávaní dňa 15.10.2010 rozšíriť podanú žalobu o ďalšie nároky, napr. údajné investície

do rekonštrukcie jeho rodičovského domu žalovaného (ktorý ani nie je jeho výlučným vlastníctvom) o
sumu 1.660,- € a údajnú „hotovosť“ vo výške 13.277,- €, a to bez akýchkoľvek relevantných dôkazov.
Žalobkyňa sama takto zavinila vznik súdneho konania s pomerne vysokou hodnotou, pričom dôkaznej
núdze si mala byť vedomá už pri podávaní žaloby a nie je pravdou, že by sa do dôkaznej núdze dostala
len v priebehu konania. Navyše žalovaný poukázal aj na to, že žalobkyňa v žalobe v podstate ani

neuviedla dôkazy (predovšetkým výsluchy svedkov), ktoré sa v konaní museli nakoniec vykonať na
zistenie skutkového stavu, pred začatím sporu sa ani len nepokúsila o zmierlivé a mimosúdne riešenie
sporu, a teda jej správanie pred začatím sporu a ani v jeho priebehu nijako neodôvodňuje nepriznanie
trov konania žalovanému. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
18. januára 2012 sp. zn. 6 M Cdo 5/2011 a uznesenie z 31.marca 2010 sp.zn. 1 M Obdo V/19/2008, z

ktorých citoval právny názor, podľa ktorého aj keď žalobkyňa bola oslobodená od povinnosti platiť súdny
poplatok,nezakladátoeštedôvodprepoužitieustanovenia§150O.s.p.Vzhľadomnauvedenéžalovaný
bol toho názoru, že nie sú tu také dôvody, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania
a navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť ako vecne správne podľa § 387 CSP. Pre prípad úspechu si
uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 89,50 €.

6. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“),
ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).

7. Z ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) postupujúc v súlade s cit. § 470 ods. 1, § 470
ods. 2 prvá veta CSP prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP), v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodne

podané a nie sú podmienky na potvrdenie uznesenia (§ 378 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP,
preto napadnuté uznesenie podľa § 388 CSP zmenil tak, že stranám sporu sa náhrada trov konania
nepriznáva.

9. Podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 (ďalej len „O.s.p.“) ak

sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo
sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,
uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol
tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

10. Súd prvej inštancie o trovách konania v prejednávanej veci nerozhodol v súlade so zákonom (ust.
§ 150 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu), pri svojom rozhodnutí nevzal do úvahy, resp.
nesprávnevyhodnotilvšetkyrelevantnéskutkovéokolnosti,ktoréodôvodniliaplikáciu§150ods.1O.s.p.
na daný prípad z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a nepostupoval v úplnom súlade s právnym
názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení 11Co 242/2012-124 z 30.8.2013, ktorým

bol v súlade s § 226 O.s.p. viazaný.

11. V ust. § 150 ods. 1 O.s.p. bolo upravené moderačné právo súdu umožňujúce súdu rozhodujúcemu
o trovách konania úspešnému účastníkovi (strane sporu) náhradu trov konania (celkom alebo sčasti)nepriznať, a tým zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania, pri
zohľadnení osobitných okolností prejednávaného prípadu, ktoré v spojení s aplikáciou ust. § 142 ods.
1 O.s.p. by znamenali nespravodlivý a neprimerane tvrdý postih rozhodnutím o trovách konania proti

účastníkovi zaviazanému povinnosťou náhrady trov konania. Možnosť aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p.
(od 1.7.2016 platí nová právna úprava v ust. § 257 CSP, podľa ktorého v prípade existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa súd musí rozhodnúť o nepriznaní náhrady trov konania) patrila výlučne do
kompetencie súdu a závisela len od jeho právnej úvahy, pri zohľadnení výnimočnosti prípadu, a to tak
okolností danej veci, ako aj okolností na (obidvoch) stranách sporu, okolností, ktoré viedli k súdnemu

uplatneniu nárokov a pod. Pritom toto ustanovenie neslúžilo k zmierňovaniu majetkových rozdielov
medzi účastníkmi, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje
porušené alebo ohrozené práva, získal náhradu trov. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého úspešná strana
bude znášať vlastné trovy, ktoré jej v spore vznikli, sa bude zdať spravodlivým predovšetkým vzhľadom
na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním účastníkov v priebehu
sporu, s okolnosťami a dôvodmi uplatnenia nároku a pod. (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6M Cdo 5/2011 z 18. januára 2012).

12. V prejednávanej veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že preukázané
skutkové okolnosti konkrétneho prípadu, predovšetkým okolnosti na strane žalobkyne súvisiace so
vznikom sporu, ktoré ju viedli k uplatneniu svojho práva na súde, povaha prejednávanej veci a okolnosti

dané charakterom procesnej situácie, i nepriaznivý dopad rozhodnutia o povinnosti nahradiť trovy
konania žalovanému (podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania, resp. úspechu v konaní) na
pomeryžalobkyne,odôvodňujúvposudzovanejveciibačiastočné(vrozsahu50%)nepriznanienáhrady
trov konania žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech.

13. Skutočnosti, na ktoré žalobkyňa poukazuje v odvolaní, podľa názoru odvolacieho súdu sú
okolnosťami hodnými osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania
žalovanému v celom rozsahu podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd odkazuje na dôvody odvolania
podaného žalobkyňou, s ktorými sa stotožňuje, pričom prihliadol aj na stanovisko žalovaného, ktorý vo
vyjadrení k odvolaniu ani netvrdil, že by nepriznaním náhrady trov konania v uplatnenej výške sa výrazne

zasiahlo do jeho majetkovej sféry.

14. Vzhľadom na uvedené, keďže v posudzovanej veci mal odvolací súd preukázané dôvody hodné
osobitnéhozreteľavzmysle§150ods.1O.s.p.(§257CSP),prektoréžalovanémunáhradutrovkonania
nemožno priznať, preto odvolací súd podľa § 388 CSP napadnuté uznesenie zmenil a rozhodol tak, že

stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.

15. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa
mala plný úspech v odvolacom konaní, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania proti žalovanému v celom rozsahu s tým, že o výške nároku rozhodne súd prvej inštancie po
nadobudnutí právoplatnosti uznesenia (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v § 429 ods. 2 CSP.