Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 28, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 22CoE/332/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1403897246
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Glončáková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1403897246.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti povinnému: B. B., C.. XX.XX.XXXX, S. I. XXX, B., vedenej súdnym exekútorom Mgr. Vladimírom
Cipárom, so sídlom úradu Vazovova 9, Bratislava, o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu
597,49 Eur s príslušenstvom, o doplnení uznesenia tunajšieho súdu č. k. 22CoE 332/2013-37 zo dňa

29.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 22CoE 332/2013-37 zo dňa 29.01.2014 rozhodol o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 16Er 365/2003-21 zo dňa 25.06.2013
tak, že napadnuté uznesenie potvrdil.

Oprávnený v rámci odvolacieho konania dňa 22.07.2013 navrhol súdu prerušiť konanie postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“). Poukázal aj na
rozhodnutieÚstavnéhosúduSRI.ÚS120/2012-12zodňa14.03.2012,ktorývsúvislostisargumentáciou
sťažovateľa týkajúcej sa porušenia povinnosti okresného súdu skúmať notársku zápisnicu z pohľadu
hmotného práva - Občianskeho zákonníka expressis verbis dospel k záveru, že konanie súdu vo veci

vydaniapoverenianavykonávanieexekúciejeosobitnýmkonaním,pričomrozsahprávomociokresného
súdu je daný Exekučným poriadkom. Ďalej uviedol, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú
podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu. Medzi podmienkami, ktoré možno považovať za nekalé v zmysle
čl. 3 ods. 3 smernice Rady 93/13/EHS, sa výslovne nenachádza splnomocnenie ako jednostranný

právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu.

Oprávnený tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, v zmysle ktorého účastník má právo na to, aby každý spor

alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho
právneho základu. Súčasťou takéhoto právneho základu je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 ZFEÚ
v konaní o prejudiciálnej otázke. V uvedenom náleze súd konštatoval tiež, že ak vnútroštátny súd
nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen
možnosť tak urobiť), potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za
porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Podľa názoru odvolateľa je

potrebné Súdny dvor EÚ požiadať aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s
výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnejaplikácii exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy. Oprávnený na záver uviedol, že v
súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ súd aplikuje v predmetnom spore právo EÚ, najmä
musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS. Ustanovenia

vnútroštátneho práva - najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a
§ 58 ods. 1 Ex. por. a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka - mali byť vykladané v rámci
smernice Rady 93/13/EHS v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na uvedené,
oprávnený navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,
konanie prerušil a Súdnemu dvoru EÚ predložil nasledujúce prejudiciálne otázky:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Podľa § 166 ods. 1 O.s.p., ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách

konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku
navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

Vzhľadom na to, že odvolací súd nerozhodol o návrhu oprávneného na prerušenie konania, uznesenie
tunajšieho súdu zo dňa 29.01.2014, č. k. 22CoE 332/2013-37 doplnil o výrok, ako aj odôvodnenie
týkajúce sa návrhu oprávneného na prerušenie konanie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 ZFEU, Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa

týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny

dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení
uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového
a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr
Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred

Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,
pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach
výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo
veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j.

že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie danéhoprípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a

irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.“

Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06. októbra 1982 vo veci CILFIT,

C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267
ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom.
Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva
Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177.
Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom
rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí

odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či
rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie
sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to
znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv
na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267

ZFEÚ, Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba
vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.
novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., žiadal odvolací súd,

aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Ustanovenie § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada
Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému
návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu u Súdnemu dvoru EÚ na vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem
Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že v danej

exekučnej veci ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd neaplikuje ani nevykladá právo Európskej únie,
nie je preto daný legitímny dôvod na to, aby sa odvolací súd obrátil na Európsky súdny dvor s otázkami
týkajúcimi sa práva Európskej únie, pretože ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na
prebiehajúce konanie.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností, odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal

žiadnyzdôvodovuvedenýchv§109ods.1písm.b)ac)O.s.p.,preprerušeniekonaniapodľaosobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania vyhodnotil ako nedôvodný.

Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004

Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.