Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 26, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/722/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613210695
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3613210695.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobkyne H., za účasti osobitného subjektu
na strane žalobkyne - A. proti žalovanému T., zastúpenému O., v mene ktorej koná advokát a konateľ R.,
o neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a iné, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Partizánske zo dňa 25. marca 2015, č.k. 5C/156/2013-212, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým určil, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 30.04.2013, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, je neplatná, p o t v r d z u j e
a vo zvyšnej časti m e n í tak, že žalobu zamieta.

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania p r á v o .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom určil, že zmluva o úvere č.XXXXXXXXX zo dňa 30.04.2013,
uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, je neplatná (výrok I.), že rozhodcovská zmluva zo dňa

30.04.2013, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, je neplatná (výrok II.), že dohoda o splátkovom
kalendári zo dňa 30.04.2013, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, je neplatná (výrok III.) a
o trovách konania vyslovil, že rozhodne po právoplatnosti vo veci samej samostatným uznesením
(výrok IV). Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa uzavrela
so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 30.04.2013, na základe ktorej obdržala od
žalovaného úver vo výške 200 Eur a zaviazala sa splatiť 396 Eur, z toho úrok z úveru predstavoval sumu

78,30 Eur čo je 39,15 % ročne, administratívny poplatok 117,70 Eur, RPMN bola uvedená 98
% a priemerná RPMN 36,73%, čo je nepravdivá informácia a klamanie spotrebiteľa, ktorý nie je právne
znalý a má nízke právne vedomie. Samotná zmluva o úvere neobsahuje výšku a počet
splátok, ich splatnosť, pravdivú výšku RPMN, ktorá je v zmluve uvedená v rozpore s § 9 ods.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch a predstavuje tak nekalú obchodnú praktiku, pričom v skutočnosti
bola RPMN 309,86%. Z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že nemala možnosť sa oboznámiť s listinami
predloženými žalovanou, len ich podpísala bez toho, aby sa mohla s ich obsahom pred podpisom

oboznámiť. Toto tvrdenie považoval súd prvej inštancie za pravdivé, nakoľko z výsluchu svedkyne
X.X. mal za preukázané, že táto odovzdala žalobkyni sumu 200 Eur a dala jej podpísať listiny bez
toho, aby táto mala možnosť sa s ich obsahom oboznámiť a až po ich podpise jej vydala rovnopisy
listín s tým, že uviedla, že má úver splatiť do jedného roka. Žalobkyňa nebola ako spotrebiteľ vopred
oboznámená s podmienkami zmluvy, tieto jej neboli vysvetlené, len ich podpísala v kolónke podpis
spotrebiteľa. Výška úveru, ktorú mala žalobkyňa splatiť, predstavuje takmer 100 % poskytnutej sumy,

keď žalobkyňa obdržala sumu 200 Eur a mala splatiť 396 Eur, ide potom o neprimerané plnenie
z poskytnutej sumy. Výška úroku z úveru je 39,15 %, je neprimerane vysoká, keď niekoľkonásobne
prevyšuje výšku spotrebiteľských úverov a ostatných úverov v mesiaci apríli 2013 vo výške 9,14 %ročne (č.l. 142 spisu), pričom v zmluve uvedená výška úveru je viac ako štvornásobne vyššia. Dohoda o
úroku je v hrubom rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), je absolútne neplatná
a má charakter úžery. Hoci výška úroku z úveru je ponechaná na dohode zmluvných strán, nesmie sa

priečiť dobrým mravom, čo v danom prípade naplnené nebolo. Pokiaľ ide o administratívny poplatok
v sume 117,70 Eur, tento považoval súd prvej inštancie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je
neprimerane vysoká, pričom žalovaný nijako nepreukázal jeho dôvodnosť a oprávnenosť, predstavuje
58,85 % z hodnoty poskytnutej sumy, čo je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi, lebo ide o plnenie
vyžadované žalovaným, ktoré žalobkyni ako spotrebiteľovi po materiálnej stránke nebolo dodané,

pričom sa výslovne vyžaduje, aby spotrebiteľovi bolo poskytnuté skutočné protiplnenie. Zmluva o úvere
je absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka a súd prvej
inštancie ju preto vyhlásil ako celok za absolútne neplatnú bez ohľadu na neplatnosť úrokov a poplatkov.
Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že je potrebné pri posudzovaní primeranosti
úrokov z úveru vychádzať z výšky úverov poskytovaných nebankovými spoločnosťami, naopak
vychádzal z výšky úrokov za spotrebiteľné úvery v rozhodnom období bez ohľadu na to, či ich poskytujú

bankové alebo nebankové subjekty. K zmluvnej pokute 33 Eur za každú zaslanú upomienku 10 Eur, a
to do 5 dní od doručenia výzvy na úhradu, trovám mediácie, trovám rozhodcovského konania a iným
veriteľom preukázateľne vynaloženým nákladom, ktoré sa žalobkyňa v predmetnej zmluve zaviazala
žalovanému zaplatiť, súd prvej inštancie uviedol, že tieto nároky neboli individuálne dohodnuté, ale
jednostranne zakomponované žalovaným do zmluvných podmienok a žalobkyňa ako spotrebiteľ nemala

možnosť sa s nimi oboznámiť, lebo žalovaný si nesplnil svoju povinnosť pristupovať k spotrebiteľovi s
odbornou starostlivosťou a vysvetliť mu jednotlivé zmluvné podmienky a dať mu priestor na to, aby sa
s ich obsahom oboznámila a porozumela obsahu týchto ustanovení. Je nepochybné, že v
týchto všeobecných podmienkach sa ku všetkým plneniam zaväzuje jednostranne len spotrebiteľ, teda
tieto ustanovenia sú právne nevyvážané v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a neboli

individuálne dohodnuté, ale jednostranne stanovené žalovaným ako nebankovou spoločnosťou. Súd
prvej inštancie rozhodcovskú zmluvu zo dňa 30.04.2013, uzavretú medzi stranami sporu, považoval
za formulárovú zmluvu vopred pripravenú, v ktorej je žalobkyni ako spotrebiteľovi vnútený aj konkrétny
rozhodcovský súd, ktorý má o nároku rozhodnúť. Konštatoval, že žalobkyňa je absolventkou SOU,
pred rodičovskou dovolenkou pracovala ako šička, počas uzavretia zmluvy o úvere bola na

ďalšej rodičovskej dovolenke, mala choré dieťa a bola v hmotnej núdzi, keď jediným jej príjmom bol
rodičovský príspevok vo výške 204 Eur, nie je právne znalá, nevedela, čo je rozhodcovská zmluva a
čo je jej obsahom, obsah zmluvy jej nebol vysvetlený, len jej bola daná zmluva na podpis, čo potvrdila
aj svedkyňa X. A., ktorá bola prítomná pri podpise zmluvy. Žalovaný nepostupoval s
odbornou starostlivosťou a neposkytol žalobkyni vysvetlenie zmyslu a obsahu rozhodcovskej zmluvy,

zneužila tak tieseň a ľahkomyseľnosť žalobkyne. Súd prvej inštancie
považoval rozhodcovskú zmluvu za nekalú obchodnú praktiku podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že v danom prípade je v zmluve určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý má
vo veci rozhodnúť, rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná a spôsobuje nevyváženosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne. Žalobkyňa ani inú

možnosť, ako podpísať rozhodcovskú zmluvu, nemala, nakoľko bola vo finančnej núdzi a chcela získať
úver. Zdôraznil, že rozhodcovský súd vybral žalovaný sám bez akéhokoľvek prejavu vôle žalobkyne,
ktorejmožnosťovplyvniťobsah formulárovej rozhodcovskejzmluvyjeiluzórna.Pretosúdprvejinštancie
dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je nekalou obchodnou praktikou podľa § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka a je zo zákona neplatná, pričom rozhodcovská zmluva nebola individuálne

dojednaná a je pre nedostatok zrozumiteľnosti v zmysle § 37 ods. 1 OZ ako celok
neplatná. Pokiaľ ide o dohodu o splátkach uzavretú medzi stranami sporu zo dňa 30.04.2013, súd prvej
inštancie ju považoval za neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko samotná cena úveru je
neprimerane vysoká, má charakter úžery, žalobkyňa nemala možnosť jej obsah vopred prečítať, nebola
oboznámená s podmienkami spotrebiteľskej zmluvy o úvere, čo potvrdila aj svedkyňa

X. A., ktorá nedala možnosť žalobkyni nahliadnuť do vopred pripravených listín a oboznámiť sa s ich
obsahom. Dohoda je v rozpore s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre absenciu zrozumiteľnosti ako
podstatnejzložkyplatnostiprávnehoúkonu.Súdprvejinštancieuzavrel,žežalovanýnekonalsodbornou
starostlivosťou, porušil zákonom stanovené povinnosti, keď neposkytol žalobkyni ako spotrebiteľovi
základné informácie o úvere v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) až h), i) až t), ods. 2 a ods. 6 zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch tak, aby sa mohla objektívne rozhodnúť, či predmetný úver
spĺňa jej potreby a zodpovedá jej finančnej situácii, a to aj objasnením informácií, ktoré sa poskytujú pred
uzavretím zmluvy podľa § 4 odseku 1 citovaného zákona, základných vlastností ponúkaného úverového
produktu a konkrétneho vplyvu, ktorý môže mať na spotrebiteľa, vrátane dôsledkov neplnenia zmluvyo spotrebiteľskom úvere spotrebiteľom. Žalovaný porušil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z § 7
ods. 2 písm. a) a § 8 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď sa dopustil nekalej
obchodnej praktiky, ktorá je zákonom zakázaná. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie ako aj s poukazom

na všetky okolnosti prípadu určil, že zmluva o úvere, uzavretá medzi stranami sporu zo dňa 30.04.2013,
rozhodcovská zmluva zo dňa 30.04.2013 a zmluva o splátkach zo dňa 30.04.2013 sú neplatné v
celom rozsahu nielen v časti úrokov a poplatkov titulom bezúročnosti, ako to žalovaný namietal.
Konštatoval, že žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalobkyni nevznikol,
nakoľko žalovaná sumu 200 Eur splatila. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem na určení neplatnosti

zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 30.04.2013, rozhodcovskej zmluvy zo dňa 30.04.2013
a dohody o splátkach k úverovej zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 30.04.2013 v zmysle § 80 písm. c)
O.s.p., mal súd prvej inštancie naliehavý právny záujem žalobkyne na určení neplatnosti týchto právnych
úkonov za preukázaný z dôvodu, že žalobkyňa potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jej skutočný
dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov - úroky, poplatky a jej právne postavenie sa stane
istejšie, nebude vystavená sankciám. Na námietku žalovanej, že zmluva o úvere predstavuje absolútny

obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka) súd prvej inštancie uviedol,
žepredmetnázmluvajespotrebiteľskouzmluvou,nakoľkožalobkyňaakofyzickáosoba-nepodnikateľka
má postavenie spotrebiteľa a žalovaná konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, preto na
tento právny vzťah aplikoval aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka) a zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil

ust. § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 52a ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. písm. a), ods. 5, § 54
ods. 1, ods. 2, § 37 ods. 1, § 39, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 8 ods. 3
zákona č. 250/2007 Z. z., § 4 ods. 2 zákona č. 129/2010, § 80 písm. c) O.s.p., § 151 ods. 3 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytýkal súdu
prvej inštancie, že rozhodol o neplatnosti „dohody o splátkovom kalendári“ nad rámec a v rozpore
so súdom pripustenou zmenou žalobného petitu, ktorý znel na určenie neplatnosti „dohody o plnení
v splátkach“. Poukázal na znenie ust. § 153 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého môže súd prekročiť návrhy
účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú iba vtedy, ak konanie mohlo začať aj bez návrhu,

alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, o ktoré
konanie v danej veci nejde. Súd prvej inštancie bol viazaný návrhom tak, ako ho žalobkyňa podala a
nemohol prekročiť jej žalobný petit, ani rozhodnúť o niečom, čo nebolo predmetom daného konania.
Poukázaltiežnanevykonateľnosťuvedenéhovýroku,nakoľkomedziúčastníkmitakátodohodauzavretá
nebola. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorú

predložil vo svojich viacerých vyjadreniach, keď sa zaoberal iba jedným z jeho troch vyjadrení a
argumentmi, podanými v ostatných vyjadreniach (zo dňa 11.03.2014, zo dňa 25.02.2015) sa nezaoberal,
neposkytol mu odpoveď na jeho argumenty, čím mu odňal možnosť konať pred súdom prvej inštancie.
Ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam. Ignoroval existenciu listinných dôkazov, ktoré v konaní predložil z
hľadiska potvrdenia správnosti výpočtu RPMN. Súd prvej inštancie dospel k skutkovému záveru, že z
rozhodcovskej zmluvy, uzavretej medzi stranami sporu, vyplýva, že všetky spory zo zmluvy o úvere bude
riešiť Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. a neuviedol, že z
predmetnej listiny vyplýva aj možnosť riešenia sporu medzi stranami aj príslušným súdom Slovenskej

republiky, čo sa napokon v danej veci i deje. Podaním žaloby na súd prvej inštancie rozhodcovská
zmluva zanikla, a teda nemožno určiť neplatnosť niečoho, čo neexistuje, ku ktorej skutočnosti sa súd
prvej inštancie vôbec nevyjadril. Ak by súd prvej inštancie vzal do úvahy aj iné zákonné skutočnosti
(nevýlučnosťrozhodcovskejzmluvy,vysvetleniepovahyrozhodcovskéhokonania,opravnýprostriedokv
rámci rozhodcovského konania, preskúmanie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom z hľadiska

dodržania spotrebiteľského práva a podobne, právo odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy bez udania
dôvodu), nemohol by prísť k záveru, že predmetná rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ súd prvej
inštancie došiel k záveru, že úroky za úvery v spotrebiteľských a ostatných úveroch v apríli 2013 boli 9,14
%ročne,opomenul,žeišlolenoúdajbánkanieceléhofinančnéhotrhu.Vytýkaltiežsúduprvejinštancie,
že považoval údaj o RPMN a priemernej RPMN za údaj nepravdivý, pričom tento výpočet, uvedený

v zmluve a v dohode o splátkach, zodpovedá skutočnosti. Súdu prvej inštancie zo strany žalobcu
neboli doručené námietky proti výpočtu RPMN a súd prvej inštancie napriek tomu absurdne priznal
právo osobe, ktorá si neplní povinnosti uložené jeho rozhodnutím, keď bolo uložené žalobkyni, aby
takéto námietky predložila. Žalobkyňa nepreukázala nepravdivosť výpočtu RPMN a túto nepravdivosťnezdôvodnil ani súd prvej inštancie a neuviedol, v čom je nepravdivý, chybný a aký má správny výpočet
byť. Konštatoval, že podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej
RPMN sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a je vo výške 309,86 %. V zmluve o

úvere, uzavretej medzi stranami sporu, bolo dohodnuté zaplatenie úveru jednorazovo, a pokiaľ došlo
k dohode o splátkach, logicky vzrástla i RPMN, čo znamená, že RPMN vo výške 98 %, stanovená
v zmluve o úvere, je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke, naproti tomu
RPMN vo výške 309,86 %, dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade
spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach, ako tomu bolo v danej veci. Žalobkyňa bola povinná

vrátiť žalovanému úver jednou splátkou vo výške 396 Eur do 18.05.2014, pričom v dohode o splátkach
sa zmluvné strany dohodli na plnení vo forme 12-tich mesačných splátok vo výške 33
Eur, vždy k 18. dňu v mesiaci, počnúc 18.06.2013. Skutkový záver súdu prvej inštancie nemá oporu vo
vykonanomdokazovaní.Odvolateľvytýkalsúduprvejinštanciezáver,ženazmluvnývzťahstránsporuje
potrebné aplikovať len ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch a nie
je možné aplikovať vôbec ustanovenia Obchodného zákonníka. Zdôraznil, že zmluva o úvere,, uzavretá

medzi stranami sporu, obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného
zákonníka, ktorými sa zmluva spravuje so zohľadnením ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ súd prvej inštancie odmietol
aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na zmluvu o úvere, je jeho právne posúdenie veci v tejto
časti nesprávne. Vytýkal súdu prvej inštancie, že výška úrokov presahuje viac ako štvornásobne výšku

úrokov za úvery platnú v apríli 2013, a je preto neprimerane vysoká, keď išlo o porovnanie výšky úrokov
s údajmi bánk a nevzal tak do úvahy celý finančný trh (banky spolu s nebankovými subjektmi),
a tak ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka aplikoval nesprávne. Nezohľadnil ani ust. § 21 zákona
o spotrebiteľských úveroch, ktoré z hľadiska údajov rozhodných pre výpočet priemernej RPMN vôbec
nerozlišuje medzi bankami a inými účastníkmi finančného trhu. Súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil,

prečo a v akom rozsahu je RPMN nesprávna, resp. nepravdivá, a preto jeho záver o existencii klamania
spotrebiteľa a nekalej obchodnej praktiky nemôže obstáť. K záveru súdu prvej inštancie, že zmluva
o úvere je neplatná ako celok pre rozpor s dobrými mravmi z dôvodu neprimeranej výšky úrokov a
administratívneho poplatku, za ktoré žalobca nedostal skutočné protiplnenie a súčasne tento
poplatok nie je v jeho záujme, uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistovala žiadna cenová

limitácia v podobe vykonávacieho právneho predpisu a jediným obmedzením v otázke dohodnutia výšky
úrokov bolo ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dojednané úroky predstavujú 39,15 % p.a., pričom
priemerná RPMN, uvedená v zmluve, predstavuje 36,73 % (t. j. úroky sú vyššie iba o cca 2,5 % ako
priemerná hodnota RPMN, pričom z hľadiska § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka sa vyžaduje podstatné
prevýšenie, čím nie je odchýlka 2,5 %). Súd prvej inštancie sa s týmto jeho záverom a námietkami

vôbec nevysporiadal. Žiadal pre prípad, že sa odvolací súd stotožní so záverom súdu prvej inštancie, že
dojednané úroky sú neprípustné, aby aplikoval rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-26/13 vo veci Arpád
Kásler, Hajnalka Káslerné Rábai./.OTP Jelzálongbank Zrt zo dňa 30.04.2014 v spojení s dispozitívnym
ustanovením § 502 Obchodného zákonníka, o čo žiadal i pred súdom prvej inštancie, s čím sa súd
prvej inštancie nezaoberal. Vyslovil názor, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky

požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky a pre zistenie obvyklého úroku
pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými
subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období. Ďalej uviedol, že podľa
rozhodnutíSDEÚnekaláobchodnápraktikanemápriamyvplyvnaposúdenieplatnostialeboneplatnosti
zmluvy o úvere, naviac, žalobkyňa mala možnosť od zmluvy o úvere podľa zákona o spotrebiteľských

úveroch (§ 13) odstúpiť do 14 kalendárnych dní od jej uzavretia, bez uvedenia dôvodov, čo nevykonala,
pričom sama uviedla, že mala možnosť si zmluvu doma prečítať, čo aj urobila.

3. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

4. Vedľajší účastník na strane žalobkyne (do 30.06.2016) k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zdôraznil, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere, uzavretá medzi stranami sporu, obsahuje dva rozdielne údaje o výške RPMN, keď sa v zmluve
uvádza údaj 98 % a v dohode o plnení v splátkach 309,86 %. Poukázal na znenie ust. § 9 ods. 2
písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. Uvádzanie dvoch rozličných údajov výšky RPMN v spotrebiteľskej

zmluve považuje za zavádzanie spotrebiteľa, resp. jeho klamanie a porušenie
povinnosti dodávateľa v zmysle § 4 ods. 5, § 5 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. a
podľa § 7 ods. 2 citovaného zákona ide o nekalú obchodnú praktiku, ktorá spôsobuje, že spotrebiteľ
urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by neurobil, keby mu boli dané správne informácie.Postup žalovaného pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere hodnotil ako nekalú
obchodnú praktiku v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, keď obchodní mandatári žalovaného
neposkytli žalobkyni náležité informácie, nepristupovali k zmluvnému vzťahu s odbornou starostlivosťou,

ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, neposkytli
ani úplné, presné a jasné údaje o náležitostiach v spotrebiteľskej zmluve, čím zapríčinili, že žalobca
urobil rozhodnutie o tejto transakcii, ktoré by inak neurobil. Zdôraznil, že v 2. štvrťroku roku 2013 pri
spotrebiteľských úveroch boli úrokové miery bánk vo výške 9,14 %, dohodnutý úrok v úverovej zmluve je
39,15 %, čo je viac ako 3-násobok úroku pri bankových spotrebiteľských úveroch so splatnosťou

do jedného roka. Akceptovateľný by bol úrok do výšky 27,42 %, t. j. 3-násobku priemerných bankových
úrokoch, a preto dohodnutý úrok vo výške 39,15 % je neúmerne vysoký a v rozpore so zásadou
dobrých mravov, preto s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka je úverová zmluva neplatná. K
administratívnemu poplatku, ktorý žalovaný účtoval, uviedol, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá zaťažuje spotrebiteľa bez toho, aby mu bolo poskytnuté skutočné protiplnenie, preto je celá odplata
za poskytnutý úver neprimeraná a neplatná. Odplata za úvery je rozhodujúcim kvalifikačným kritériom

úverovej zmluvy, a pokiaľ dohoda o odplate je neplatná, úverová zmluva stráca svoje opodstatnenie a
je dôvodné vyhovieť žalobe o neplatnosť celej úverovej zmluvy a nie iba v časti týkajúcej sa úrokov a
poplatkov. Uvedený záver vyplýva z rozhodovacej činnosti viacerých súdov. V súvislosti s neprijateľnými
zmluvnými podmienkami v rozhodcovskej zmluve poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 6MCdo/9/2012, sp. zn. 6Cdo/1/2012.

5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a po podaní odvolania žalovaným došlo k zmene
právnej úpravy sporového konania, keď od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (O.s.p.), ktorým sa spravovalo konanie na súde prvej inštancie. Podľa prechodných

ustanovení § 470 ods. 1 CSP, ak CSP neustanovuje inak, platí CSP aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd rozhodol vo veci odvolania
žalovaného podľa príslušných ustanovení CSP, avšak s prihliadnutím na právne účinky úkonov, ktoré
nastali pred nadobudnutím účinnosti CSP (§ 470 ods. 2 CSP). So A., so sídlom v T., konal
odvolací súd ako s osobitným subjektom podľa § 95 ods. 1 CSP , nakoľko spĺňal všetky predpoklady

stanovené citovaným zákonným ustanovením.

6. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku, ktorým súd prvej
inštancie určil, že zmluva o úvere je neplatná, potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP a vo zvyšnej časti zmeniť

tak, že žalobu zamieta podľa § 388 CSP.

7. V danej veci sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala určenia, že zmluva o úvere č.
XXXXXXXXX zo dňa 30.04.2013, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, je neplatná. Po
pripustení zmeny žalobného petitu (na pojednávaní dňa 16.09.2014) sa domáhala aj určenia,

že rozhodcovská zmluva zo dňa 30.04.2013, uzavretá medzi stranami sporu, je neplatná a
dohoda o plnení v splátkach zo dňa 30.04.2013, uzavretá medzi stranami sporu, je neplatná.

8. Súd prvej inštancie sa správne ako prvoradou otázkou v danej veci zaoberal skúmaním existencie
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení s poukazom na § 80 písm. c) O.s.p., účinného

do 30.06.2016.

9. Právny záujem, ktorý bol podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm.
c) O.s.p., účinného do 30.06.2016, musel byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho
záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj

ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne
nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania.
Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu
ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Za nedovolenú možno
považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale vedie len k zbytočnému

rozmnožovaniu sporov. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah strán
sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možný (prípadne) i iný návrh.10. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je daný naliehavý právny záujem na
určení právneho vzťahu (do 30.06.2016) alebo práva, zaťažovala toho, kto sa tohto určenia domáha
(žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať

na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci, vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom,
či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná
žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu strán sporu
alebo vytvára pevný základ na jeho usporiadanie.

11. Z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že naliehavý právny
záujemnaurčeníneplatnostizmluvyoúveremážalobca-spotrebiteľ (ktorýmášpecificképostavenie
ako slabšia strana v spore), pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec
poskytnutých finančných prostriedkov v prípade úplnej alebo čiastočnej neplatnosti zmluvy, vo vzťahu
k odplate (úroky, poplatky). Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že je daný naliehavý právny
záujem na požadovanom určení neplatnosti zmluvy o úvere, odvolací súd sa, vzhľadom na uvedené, s

jeho záverom stotožňuje a má za to, že v tejto časti bol daný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení.

12. Odvolací súd dospel k záveru, že na určení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy zo dňa 30.04.2013 a
určení neplatnosti dohody o plnení v splátkach zo dňa 30.04.2013 nebol daný naliehavý právny záujem,

nakoľko nejde o spôsobilý prostriedok ochrany práva žalobkyne. Žaloba v tejto časti nerieši otázku
skutočného dlhu žalobkyne, rozhodnutie súdu v tejto časti nemôže ovplyvniť jej právne postavenie,
nakoľko oba uvedené právne úkony sa výslovne viažu k zmluve o úvere, ktorej platnosť je predmetom
tohto súdneho konania a samé osebe nie sú schopné právnej existencie. Z tohto dôvodu odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými určil, že rozhodcovská zmluva a dohoda o plnení

v splátkach (nesprávne súdom prvej inštancie formulovaný výrok „dohoda o splátkovom kalendári“),
uzavreté medzi stranami sporu dňa 30.04.2013, sú neplatné, zmenil pre absenciu naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

13. V danej veci nebolo sporné, že strany uzavreli dňa 30.04.2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa

zákona č. 129/2010 Z. z., na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 200 Eur s tým,
že žalobkyňa ako spotrebiteľka sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 196 Eur, ktoré sú tvorené
súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje 78,30 Eur,
administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so

všetkouadministratívoustýmspojenou117,70Eur(administratívnypoplatok)stým,žeúversazaviazala
žalobkyňa vrátiť do 18.05.2014, výška RPMN 98 %, výška priemernej hodnoty ročnej RPMN 36,73 %.
Z Dohody o plnení v splátkach zo dňa 30.04.2013 k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 30.04.2013 vyplynulo, že žalobkyňa bude úver splácať v pravidelných mesačných splátkach vo
výške 33 Eur mesačne, vždy k 18. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc

dňom 18.06.2013 s tým, že výška RPMN predstavuje 309,86 %. Žalobkyňa zaplatila žalovanému za
úver postupne v splátkach sumu 200 Eur.

14. Súd prvej inštancie zmluvu o úvere, uzavretú medzi stranami sporu, považoval za neplatnú
podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi, keď dospel k záveru, že zmluva o

úvere neobsahuje pravdivú výšku RPMN, ktorá je uvedená vo výške 98 %, priemerná RPMN
36,73 %, pričom v zmluve o plnení v splátkach je RPMN 309,86 %, výška úveru, ktorú žalobkyňa mala
splatiť, predstavovala 200 Eur a 196 Eur predstavovala odplata (úroky a administratívny poplatok), ktoré
považoval za neprimerané plnenie, výšku úroku 39,15 % považoval za niekoľkonásobne prevyšujúcu
výšku spotrebiteľských úverov v bankách (9,14 % ročne), dohodu o zmluvnej pokute, poplatkoch za

upomienky, trovách medializácie a rozhodcovského konania považoval za zaväzujúce jednostranne
len spotrebiteľa, právne nevyvážené v jeho neprospech a individuálne nevyjednané, pričom zohľadnil
i nekalé praktiky žalovaného pri uzatváraní zmluvy (žalobkyňa si zmluvu mohla prečítať a oboznámiť
sa s jej obsahom až po jej podpise, neboli jej poskytnuté základné informácie o úvere, bola zneužitá jej
tieseň, keď bola vo finančnej tiesni, nedostatok jej právneho povedomia i ľahkomyseľnosť, atď.), pričom

žalovaný nepostupoval v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti.

15.Odvolacísúd popreskúmanídanejvecidospelkzáveru,žepokiaľžalovanýposkytolžalobkyni,ktorá
bolanarodičovskejdovolenkevofinančnejtiesni,úvervovýške200Eur naobdobie12mesiacov,pričom administratívne poplatky a úroky z predmetného úveru predstavovali takmer 100 %, zmluva
obsahuje nezrozumiteľné údaje o RPMN, keď na jednej strane uvádza priemernú RPMN 36,73 %,
následne RPMN 98 % a v Dohode o plnení v splátkach RPMN 309,86 %, výška úrokov niekoľkonásobne

presahuje úroky požadované v rozhodnom období bankami, ustanovenia o zmluvnej pokute a iných
sankciách jednostranne zaväzujú žalobkyňu, ako i žalobkyňou a svedkyňou A. preukázané okolnosti
uzatvárania zmluvy o úvere (zmluvu nedal žalobkyni pred jej uzavretím prečítať, neinformoval ju o
podstatných náležitostiach zmluvy o úvere, pričom zmluvu uzatváral so ženou na materskej
dovolenke, využil jej tieseň a nízke vzdelanie), z ktorých vyplývajú obchodné praktiky žalovaného, ktoré

nesú znaky nekalého konania, nie je možné vytknúť vecnú nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že
takáto zmluva o úvere je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný evidentne konal v rozpore s odbornou starostlivosťou, keď hranicu prípustnej odplaty stanovil v
rozpore s ratio legis administratívneho zákonného stropu a je tiež nejasná v otázke, čo je vlastne
odplata v podobe administratívnych nákladov na vypracovanie na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vlastne predstavuje. Nejasná formulácia zmluvy

v časti odplata odôvodňuje súdnu kontrolu spotrebiteľskej zmluvy, aj v časti ceny úveru.

16. Odvolací súd konštatuje, že v danej zmluve niet článku, ktorý by nemal vadu a neznamenal by
porušenie zákona, rozpor s dobrými mravmi, neobchádzal by požiadavku čestnej obchodnej praxe. Za
stavu, že sa vady predmetnej úverovej zmluvy dotýkajú podstatných náležitostí a z Dohody o plnení

v splátkach nie je možné zistiť, aké sú splátky po zohľadnení neplatných klauzúl,
týkajúcich sa príslušenstva pohľadávky, vrátane odplaty za úver (úrokoch a odplate), berúc do úvahy
ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka, obsah úverovej zmluvy, ktorý zakladá hrubú nerovnováhu
práv a povinností v neprospech slabšieho spotrebiteľa a vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola
zmluva uzavretá, evidentnú nadvládu žalovaného nad žalobkyňou ako dlžníkom (slabšia pozícia čo do

vyjednávacej pozície a čo do informovanosti, naviac tieseň) a berúc na zreteľ aj
povahu tohto právneho úkonu, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti
predmetnej úverovej zmluvy ako celku.

17. K otázke aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka v danej veci odvolací súd poukazuje na ust. §

52ods.2tretejvetyObčianskehozákonníka,podľaktoréhonavšetkyprávnevzťahy,ktorýchúčastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva , sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3MCdo/14/2014). Právnemu posúdeniu danej
veci podľa ustanovení Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie preto nemožno vytknúť, že na

zmluvný vzťah strán sporu neaplikoval normy obchodného práva.

18. Z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým určil, že zmluva o úvere č.
XXXXXXXXX zo dňa 30.04.2013, uzatvorená medzi stranami sporu, je neplatná, ako vecne správny
potvrdil.

19. Záverom odvolací súd udáva, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalovaného obsiahnutými
v jeho rozsiahlom odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani
nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver
vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu
Slovenskej republiky.

20. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 2 CSP a vyslovil, že žiadna zo

strán nemá na náhradu trov konania právo pri čiastočnom úspechu každej zo strán v konaní.

21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).