Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 19, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/198/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244430
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244430.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľky: Ľ.V. D., H..
XX.XX.XXXX, C. C. Č.. XXXX/X, C., zastúpená spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského
ul. č. 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 8.198,97
eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k.
11C/180/2011 - 326 zo dňa 15. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala
uloženia povinnosti odporkyni zaplatiť jej sumu 8.198,97 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa § 9 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
spočívajúcim v údajnom zanedbaní povinností, v nečinnosti a prieťahoch pri výkone dohľadu na
obchodníkom s cennými papiermi, ktorý spravoval portfólio Podielového družstva slovenské investície

(ďalej len „družstvo“). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d) a ods. 2, § 9
ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, ust. § 126 ods. 1, 2, 5, § 127 zákona č. 566/2001 Z. z. v znení
účinnom do 21.07.2013, § 135 ods. 1, 2, 7 zákona č. 566/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.05.2010,
§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 747/2004 Z. z., § 233 ods. 1, § 243 ods. 1, 2, § 243a, § 244 ods. 1, 3
Obchodného zákonníka a vecne tým, že navrhovateľka v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup
odporcu, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom nepreukázala.

Poukázal na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh ako právny predchodca Národnej banky Slovenska
rozhodnutím č. V.-XXX/XXXX/SPI zo dňa XX.XX.XXXX schválil družstvu Prospekt investície, v ktorom
družstvo vyhlásilo, že skutočnosti v ňom uvádzané sú úplne a pravdivé. Kompetencie Úradu pre
finančný trh prešli s účinnosťou od 01.01.2006 na Národnú banku Slovenska. Uviedol, že navrhovateľka
ako členka družstva vložila do družstva peňažné prostriedky s cieľom ich zhodnotenia a stala sa
vlastníčkou členského podielu v sume 8.198,97 eur. Navrhovateľka dňa 05.01.2011 požiadala o zrušenie
členstva v družstve a o vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 8.198,97 eur, pričom na základe

rozhodnutia predstavenstva družstva zo dňa 20.01.2011 jej členstvo v družstve zaniklo dňa 20.01.2011
a zároveň jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 8.198,97 eur, ktorý bol splatný
do 20.07.2011. Družstvo ako klient a obchodník s cennými papiermi ako obhospodarovateľ uzatvorili
dňa 02.06.2008 zmluvu o riadení portfólia podľa § 43 zákona č. 566/2001 Z. z.. Dôvodom uzatvoreniazmluvy bolo zabezpečenie čo najvyššieho zhodnotenia finančných prostriedkov nachádzajúcich sa v
portfóliu družstva tvoreného členskými vkladmi členov družstva na základe schváleného prospektu
investícií. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že z konania vyplynulo, že obchodník s cennými

papiermi porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy pri zhodnocovaní finančných prostiedkov,
ktoré malo družstvo vo svojom portfóliu, avšak žiadne súdne konanie medzi obchodníkom s cennými
papiermi a družstvom neprebiehalo a ani neprebieha. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa
uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím č. X.-XXXX/X/XXXX zo dňa 08.01.2008 uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- Sk (16.596,96 eur) za porušenie ust. § 54

ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. a v novom konaní Národná
banka Slovenska rozhodnutím č. X.-XXXX-X/XXXX zo dňa 20.08.2008 uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 eur) za porušenie ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods.
1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zákona č. 566/2001 Z. z. Súd prvého stupňa poukázal na
skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení č. X.-XXXX/XXXX zo
dňa 12.07.2010 uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom

klientov, ktorý mu bol zverený bez predchádzajúceho písomného súhlasu Národnej banky Slovenska
a následne dňa 27.07.2010 oznámila Prezídiu Policajného zboru skutočnosti nasvedčujúce, že došlo
k spáchaniu trestného činu, o ktorých sa dozvedela pri výkone dohľadu na diaľku, keď zistila, že
konaním oprávnených osôb družstva pravdepodobne došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného
činu, na základe čoho bolo uznesením č. S.-XXX/BPK-C.-XXXX zo dňa 16.11.2010 začaté trestné

stíhanie. Národná banka Slovenska rozhodnutím č. X.-XXXX-X/XXXX zo dňa 21.12.2010, potvrdeným
Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím č. O.-XXX/XXXX zo dňa 01.03.2011, odobrala
obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa §
156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a
§ 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím č. X.-XXXX/X-X/XXXX zo dňa 26.08.2010 zastavila

konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície, pričom správnosť rozhodnutia potvrdila Banková
rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím č. O.-XXXX/XXXX zo dňa 08.12.2010, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 16.12.2010 a rozhodnutím č. X.-XXXXX-X/XXXX zo dňa 30.05.2011 Národná banka
Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu, že sa zmenili údaje uvedené vo
verejnej ponuke majetkových hodnôt. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že

Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 3K/95/2010 zo dňa 11.04.2011, vyhlásil na majetok družstva
konkurz, v ktorom si navrhovateľka prihlásila svoju pohľadávku v sume 6.121,06 eur, podala v ňom
incidenčnú žalobu, no konkurzné konanie nie je doposiaľ skončené, pretože prebieha speňažovanie
majetku družstva. Súd prvého stupňa dospel k názoru, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné
uzatvoreniezmluvyoriadeníportfóliamedziobchodníkomscennýmipapiermiakoobhospodarovateľom

a družstvom ako klientom zo dňa 02.06.2008, ako aj členstvo navrhovateľky v družstve. Sporným zostalo
ustálenie, či ide o nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a teda
ustálenie subjektu zodpovednosti za vznik škody navrhovateľky. Vo vzťahu k uvedenému súd prvého
stupňa uviedol, že družstvo, ktorého členkou bola aj navrhovateľka do 30.03.2011, deklarovalo až do
roku 2010, že jeho hospodárske výsledky sú úmerné ročným predpokladom hospodárenia a členské

vkladysazhodnocujú,pričomvžiadnejzosprávdružstvasanenachádzaliinformácieojehonepriaznivej
hospodárskej situácii. Družstvo v rokoch 2007 a 2010 informovalo Národnú banku Slovenska, že
obchodník s cennými papiermi neplní svoje povinnosti a žiadalo o vykonanie dohľadu na mieste.
Národná banka Slovenska v apríli 2007 začala u obchodníka s cennými papiermi vykonávať dohľad na
mieste a s predstaviteľmi družstva prerokovala nezrovnalosti zistené pri dohľade. Na základe vyššie

zistenýchskutočnostískonštatoval,žeNárodnábankaSlovenskanebolavkonanínečinná,nezanedbala
svoje povinnosti a dohľad nad dohliadanými subjektmi - družstvom a obchodníkom s cennými papiermi
- vykonávala v zákonnom rozsahu ako dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkovýchhodnôtavsúladesustanoveniami§125až§128zákonač.566/2001Z.z.vzneníúčinnom
v čase vykonávania dohľadu. Uviedol, že Národná banka Slovenska v rámci dohľadu kontrolovala

zverejnenie schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu
investície počas trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky
a splnenie povinnosti predložiť pred zverejnením Národnej banke Slovenska na posúdenie oznámenie
o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č.
566/2001 Z. z. Vzhľadom na uvedené deklaroval, že až s účinnosťou od 01.06.2010 je Národná

banka Slovenska oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava
schválený prospekt investície, a preto dovtedy nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt z dôvodu, že by išlo o nezákonné
prekročenie jej kompetencií, zverených jej zákonom č. 566/2001 Z. z. a zákonom č. 747/2004 Z. z.,čím by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Navrhovateľka tak nepreukázala, že odporkyňa sa
dopustila nesprávneho úradného postupu, a preto súd prvého stupňa uzavrel, že nebola naplnená prvá
a základná podmienka pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.,

keďže Národná banka Slovenska nebola nečinná a prijala primerané opatrenia, ktoré postupne vyústili
až do odobratia povolenia obchodníkovi s cennými papiermi na poskytovanie investičných služieb.
Zároveň poukázal na skutočnosť, že družstvo už na začiatku svojej existencie zavádzalo svojich členov
a poskytovalo im nepravdivé informácie, že Úrad pre finančný trh hodnotil každé družstvo od jeho
vzniku za dva roky činnosti, jeho zakladajúcich podielnikov, orgány, hospodárske výsledky, investičnú

stratégiu, systém fungovania i plán rozvoja. Úrad pre finančný trh dňa 13.05.2003 družstvo vyzval, aby
také informácie nepoužíval a nešíril, a to ani vo vzťahu k členom družstva, pretože nie sú v súlade
so zákonom, keď úrad nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených
v prospekte s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a
oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt s tým, že schválením prospektov úrad neodobril projekt
družstiev. Vo vzťahu ku škode, ako druhej podmienke pre vyvodenie zodpovednosti za škodu podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania vyvodil, že škoda,
ktorá navrhovateľke vznikla z dôvodu nevyplatenia jej členského vkladu a vyrovnacieho podielu, je
výsledkom hospodárskej činnosti družstva, za ktorú nesie zodpovednosť výlučne družstvo, a preto
družstvo sa môže domáhať náhrady škody voči členom predstavenstva, ktorí zanedbali svoje povinnosti
a nekonali s odbornou starostlivosťou podľa § 243a ods. 2 Obchodného zákonníka. So zreteľom na

uvedené dospel k záveru, že priama príčinná súvislosť medzi škodou, ktorá navrhovateľke vznikla,
vyplýva z nedbanlivostného konania družstva a obchodníka s cennými papiermi, teda iného subjektu
ako je odporkyňa, a preto nie je splnená ani tretia podmienka pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu.
Súd prvého stupňa na záver prejavil názor, že družstvo malo vedomosť o nehospodárnom konaní
obchodníka s cennými papiermi, pretože P.. T. A. bol v tom istom čase členom predstavenstva družstva

(od 23.03.2000 do 05.12.2000), podpredsedom predstavenstva družstva (06.12.2000 do 15.01.2001) a
predsedom predstavenstva družstva (16.01.2001 do 09.04.2008), a zároveň predsedom predstavenstva
obchodníka s cennými papiermi (09.01.2002 do 27.11.2003) a členom dozornej rady (28.11.2003 do
13.05.2008), a preto musel mať vzhľadom na svoje funkcie v štatutárnych a kontrolných orgánoch oboch
obchodných spoločností vedomosť o ich činnosti, ziskoch a stratách a bol povinný o nich informovať

družstvo z titulu funkcie predsedu predstavenstva družstva a všetkých jej členov (§ 243a ods. 1 ObZ).
Súd prvého stupňa tiež uviedol, že dokazovanie navrhnuté navrhovateľkou nevykonal v celom rozsahu
z dôvodu nadbytočnosti, nakoľko na základe vykonaného dokazovania mal dostatočne preukázaný
skutkový stav. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 151 ods. O.s.p. a vecne plným úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania

nepriznal, nakoľko ich náhradu nežiadal.

Proti tomuto rozsudku, v časti týkajúcej sa prvého výroku, podala navrhovateľka v zákonnej lehote
odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.
s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jeho návrhu
vo veci samej vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom prvom výroku zrušiť a vec

vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. V dôvodoch svojho odvolania
namietla, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s
princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude

zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor,
pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať,
že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad
Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech

každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že
upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľadeorgánu vedomosť a nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka

považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo
patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola „bdelá“ s tým, že jej nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu

zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1
Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak

a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,
vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou
Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných

rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka P..
T. A., L.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z

hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta,atospoločnostiCIHOLDING,a.s.,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennými
papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v
subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska
sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo

po tomto vytknutí zo strany Národnej banky Slovenska, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.
s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, P..
F. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej

akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s
CI HOLDING, a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich
klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur,

Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie
priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej
činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou

vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k
svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto
investíciu jej banka svojím zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s
cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé

porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov
minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní ďalej uviedla,
že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. X.-XXXXX-X/XXXX, právoplatným
dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu
investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010

účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom
2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta
2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí
a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, bolineaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť
z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho

vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b),
c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006,
avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva
zakázala. Uviedla, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,
ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto

návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav
konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom
konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné
rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť až napr. správy ustanoveného správcu
konkurznej podstaty o stave daného konkurzu a preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť
záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak navrhovateľka doposiaľ nemala možnosť vymôcť

plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Uviedla, že ak by prebiehajúce
konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by
zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa navrhovateľky fakticky suspendoval Občiansky zákonník,

zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v platnom znení a to až do doby právoplatného
skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,
zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa
zákona o konkurze. Namietla, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že
listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne

vykonanéspôsobompodľa§129ods.1O.s.p.,spoukazomnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvého
stupňa v jeho napadnutom prvom výroku potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd vo veci vykonal rozsiahle

dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na
skutočnosť,žezjehočinnostibolisúduznámeajinédôležitéskutočnostizdôvoduprebiehajúcichkonaní
v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa,
že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie

otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS

241/07). Uviedla, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda
právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa a preto jej tvrdenie, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Odporkyňa vo
svojom vyjadrení uviedla, že navrhovateľka sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších
právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží

vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu kedy sa tak stalo,
pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľ nevyužil
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadnu žalobu proti členom
predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za
hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky

Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a
ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej
moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku
2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými

právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu
a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona
o dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že navrhovateľka
mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblastidohľadu nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a
doterajšíalebopropagovanývýnosniejezárukoubudúcichvýnosovstým,žeNárodnábankaSlovenska
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú

dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu
dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.
júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválenýProspektinvestície,atedaažodvtedymohlaNárodnábankaSlovenskadohliadať,čiDružstvo

schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe
novelizovanéhoust.§127ods.4zákonaocennýchpapierochvznenízák.č.558/2008Z.z.apočascelej
doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť
údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať

v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu
so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129
ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne
používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,
z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči

členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,
či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Odporkyňa uviedla, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ

verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila
s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko

vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.04.2012, sp.
zn. 29Cdo/4968/2009 odporkyňa uviedla, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných

subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné
zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom
verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o
konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť

subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky
zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne
preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne.
Uviedla, že skutočná existencia pohľadávky navrhovateľky a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať
v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a

až následne, ak pohľadávka navrhovateľa voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže
navrhovateľovi vzniknúť škoda. K námietke navrhovateľky, že v konkurze na majetok Družstva a v
súvisiacich incidenčných súdnych konaniach nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázala
na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, v ktorom
správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do

júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady
sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v
hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli
nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období predkonkurzom. Zároveň uviedla, že zo zápisnice z pojednávania jasne vyplýva, že súd prvého stupňa
jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval, o aké
doklady išlo a aký je ich obsah s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti

všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník
dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom
skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné
vykonať, pričom odporkyni je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky

sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia
rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §

214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil podľa § 211 ods. 2 v spojení s
§ 156 ods. 3 O. s. p.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,
právoplatným dňa 5. mája 2011, s členským podielom ku dňu 31. marca 2010 v celkovej hodnote
8.198,97 eur na základe rozhodnutia predstavenstva Družstva zo dňa 20. apríla 2010, pričom v dôsledku

žiadosti navrhovateľky o zrušenie členského podielu zo dňa 05.01.2011, došlo dňa 20.01.2011 k zániku
jej členstva v Družstve a vznikol jej nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 8.198,97 eur,
ktorého zaplatenia sa titulom škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporkyne v konaní
domáha.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej „obchodník s
cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. § 43 zák. č.
566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok obchodníka s cennými

papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio,
obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných
papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať
a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické
zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2

k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške
8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.

X.-XXXX-X/XXXX, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb,potvrdenýmrozhodnutímBankovejradyNárodnejbankySlovenskazodňa1.marca2011,č.O.-
XXX/XXXX(ďalej„rozhodnutieoodobratípovolenia“)arozhodnutímzodňa30.mája2011,č.X.-XXXXX-
X/XXXX, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej „rozhodnutieo zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu porušenia § 129
ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s
§ 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľka návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 30.12.2011 a
doplneným dňa 25.01.2013 domáhala uloženia povinnosti odporkyni zaplatiť jej škodu v sume 8.198,97
eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá jej vznikla v príčinnej

súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanom
návrhu na začatie konania, ktorý spočíval v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila
neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust.
§ 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.
o cenných papieroch a Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia
o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31.

decembra 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24. auguste
2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne
rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je
jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a

má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. augusta 2008 do 4. marca 2011, kedy nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľka
nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými
papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľka voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §

9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a

ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale

vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa

chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom

a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej

veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup
odporkyne mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť
Prospektu investícií Družstva.V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej
banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka

navrhovateľky, predovšetkým jej individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca
v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009
na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v

spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku
Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred
týmtodátumom,t.j.pred1.januárom2009,zčohovyplýva,žeakvrozhodnomobdobí,t.j.donovelizácie
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná
povinnosťDružstvaaktualizovaťProspektinvestícií,jezpovahyvecivylúčenýdohľadzostranyNárodnej
banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe

v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných

papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31.
decembra2006do1.júna2010zozákonatakútopovinnosťnemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska
skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné
Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv

navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým,
že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,

či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená, a navrhovateľka sa ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo

je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že
až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. X.-XXXX-
X/XXXX, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. O.
- XXX/XXXX, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou

Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnuzodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008,
č. X. - XXXX/X/XXXX, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96

eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. X.-XXXX-X/XXXX, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. X.-XXXX-X/XXXX, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú
hmotnoprávneho posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup
považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo

strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci

postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s

článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich

nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporkyni. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom
prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či

nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a
majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľkou tvrdený nesprávny úradný postup
odporkyne, v konaní nepreukázala s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých

Národnou bankou Slovenska, podľa názoru navrhovateľky, bez opory v zákone, podľa jej subjektívneho
presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k.
3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,

že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovateľka pohľadávku, ktorá je predmetom tohto
sporu uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť
štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohla navrhovateľka úspešne uplatniť iba

vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko
existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a
tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného
vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, ato existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp.
zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcou sa
procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým

súdom zo dňa 15.10.2014 vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom spisu
a poučil prítomných účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (č. l. 315 spisu).

S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s

ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a
následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na
ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.

č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.