Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 12, 2017

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 9C/357/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512205938
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Šviderská

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2017:8512205938.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Silviou Šviderskou v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166
073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 28.09.2012 pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej

Ľubovni pod spisovou značkou 1C/214/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej
škody vo výške 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy na sumu 880,- eur, prípadne, aby medzitýmnym
rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote.

2. Pohľadávka žalobcu mala vzniknúť zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXX voči dlžníkovi (povinnej) R.

X., V.. XX.XX.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci
spisovú značku EX 10452/2009.

3. Rovnakých nárokov s menšími odchýlkami sa žalobca domáhal aj ďalšími žalobami voči rovnakej
žalovanej a to v konaniach, ktoré boli spojené na spoločné konanie a pôvodne vedené pred Okresným
súdom v Starej Ľubovni pod spisovými značkami 1C/215/2012 až 1C/224/2012. Tieto veci boli spojené
pod spoločnou spisovou značkou 1C/214/2012.

4. Zároveň v spojených veciach pôvodne vedených na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod spisovými
značkami 1C/214/2012 až 1C/224/2012 žiadal zaviazať žalovanú na náhradu majetkovej škody
predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, kde žalobca vynaložil na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, pomocou informačného systému

sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a na administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s
vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené
s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Z titulu nemajetkovej ujmyžiadal vo veci pôvodne vedenej pod spisovou značkou 1C/214/2012 úhradu tejto vo výške 880,- eur,
za celých 16 mesiacov, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením jeho práv
za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, stratu

legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a spravodlivé riešenie veci, vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky s tým,
že výpočet nároku uskutočnil alikvotným podielom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny Ústavného súdu uvedenej v
konaniach pod spisovými značkami III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28,

III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS
190/05-36, III. ÚS 301/05-38 a III. ÚS 82/03-25, kde sa uvádzalo 660,- eur za rok, kde na jeden mesiac z
tejto sumy pripadala suma 55,- eur. Žalobca si ďalej uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy, vo veciach
pôvodne vedených pod spisovými značkami 1C/215/2012, 1C/217/2012, 1C/219/2012 a 1C/224/2012
úhradu vo výške 770,- eur, vo veci pôvodne vedenej pod spisovou značkou 1C/216/2012 úhradu vo
výške 1.045,- eur, vo veci pôvodne vedenej pod spisovou značkou 1C/218/2012 úhradu vo výške 880,-

eur, vo veci pôvodne vedenej pod spisovou značkou 1C/220/2012 úhradu vo výške 495,- eur, vo veciach
pôvodne vedených pod spisovou značkou 1C/221/2012 a 1C/223/2012 úhradu vo výške 660,-
eur a vo veci pôvodne vedenej pod spisovou značkou 1C/222/2012 úhradu vo výške 1.265,- eur.

5. V právnom zdôvodnení vyššie uvedených nárokov žalobca poukázal na právnu úpravu procesného

postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia,
ktorá definuje dobu určenú na prijatie rozhodnutia, pričom prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom
na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona, keďže podľa procesných
pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie

rozhodcovského súdu. Žalobca pri domáhaní sa svojho nároku na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni
postupoval v súlade s § 15 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z. z., písomnou žiadosťou požiadal žalovaného
o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, na čo však žalovaný pozitívne nereagoval.

6. Vo veci pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod spisovou značkou 1C/214/2012
povinnej R. X.N., konštatoval bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu viac ako 16 mesiacov. Vo veci
pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod spisovou značkou 1C/215/2012 povinného Y.
E. konštatoval bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu viac ako 14 mesiacov. Vo veci pôvodne vedenej
na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod spisovou značkou 1C/216/2012 povinného Š. X. konštatoval

bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu viac ako 19 mesiacov. Vo veci pôvodne vedenej na Okresnom
súde v Starej Ľubovni pod spisovou značkou 1C/217/2012 povinného B. Č. konštatoval bezdôvodnú
nečinnosť okresného súdu viac ako 14 mesiacov. Vo veci pôvodne vedenej na Okresnom súde v
Starej Ľubovni pod spisovou značkou 1C/218/2012 povinného R. Č. konštatoval bezdôvodnú nečinnosť
okresného súdu viac ako 16 mesiacov. Vo veci pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej Ľubovni

pod spisovou značkou 1C/219/2012 povinného Y. E., konštatoval bezdôvodnú nečinnosť okresného
súdu viac ako 14 mesiacov. Vo veci pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod spisovou
značkou 1C/220/2012 povinného K. Č., konštatoval bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu viac ako
9 mesiacov. Vo veci pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod spisovou značkou
1C/221/2012 Y. Y. Č., konštatoval bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu viac ako 12 mesiacov. Vo veci

pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod spisovou značkou 1C/222/2012 povinného R.
Č., konštatoval bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu viac ako 23 mesiacov. Vo veci pôvodne vedenej
na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod spisovou značkou 1C/223/2012 povinnej R. E., konštatoval
bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu viac ako 12 mesiacov. Vo veci pôvodne vedenej na Okresnom
súde v Starej Ľubovni pod spisovou značkou 1C/22/2012 povinnej R. E., konštatoval bezdôvodnú

nečinnosť okresného súdu viac ako 14 mesiacov.

7. Žalovaná v písomnom vyjadrení uviedla, že Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“) dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých
dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú

procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie
vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa považuje aj zmätočnosť podania. V jednotlivých žalobách
sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené
dátumy narodenia. Taktiež nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré súvedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam
pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch.
Vo všeobecnosti žalovaná musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by

preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej
ujmy, atď. ... Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám.
Žalovaná zdôrazňuje, že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného
exekučného konania, sa nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to,

že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu
škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v
ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu
na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného

súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). V tomto momente
nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Zo žalôb nie je jednoznačne jasné, na základe akého
titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza,
z ktorého titulu si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho
úradného postupu z dôvodov prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo

sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, je potrebné poznamenať, že žalobca síce uvádza kroky, ktoré
podnikol na ich odstránenie, avšak formu „žiadostí o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať
za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu.
Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež
poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus

iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V
druhom rade, žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
Podmienka uplatnenia nároku na súde: Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa §

4 a 11. Podľa § 16 ods. 4 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo
ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z citovaných
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho
žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné
prerokovanie nároku je zákonom (§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby
o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Žalovaná poukazuje na to, že prvé

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012 jej boli doručené dňa
23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobné návrhy spojené do tohto konania boli okresnému súdu
Stará Ľubovňa doručené už dňa 27.09.2012, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej
lehoty, ale skôr, a žalovaná má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň žalovaná
informuje súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti

SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal
požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na
zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť,

či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce
„ohrozenie“ práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými
odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné
prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok nanáhraduškody,oktoréhoprerokovaniesámpožiadal.MinisterstvospravodlivostiSRakoorgánpríslušný
podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne
prerokovaný. Podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody: Zákon č. 514/2003 Z. z.

ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky
súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu: 1. rozhodnutím o poverení exekútora po 15-dňovej lehote:

Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti
súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ
dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Rovnako je

potrebné uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ

(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a
tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Z ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15 - dňová
lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto

znenie je účinné od 01.06.2011, kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z.z.,
čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe
nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá
žiadnu oporu v zákone. V praxi, ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná
na súd po 01.06.2011, z uvedeného je jednoznačné, že nárok je v tejto časti neopodstatnený. Pred

01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.“ V samotnej dôvodovej správe, je k novelizovanému ustanoveniu
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia
na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná
rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová

„rozhodnutí rozhodcovských súdov“, predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa
predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa
správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011. Zároveň žalovaná poukazuje na
judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo

nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje),
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj
v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý

v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“ Z uvedeného
vyplýva, že ani samotné nedodržanie lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových

okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na viacerých miestach svojich žalobných návrhov namieta prieťahy
v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj

materiálnej škody, žalovaná v prvom rade poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.
V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže priposudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu

k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia
ani povinnosť ich preukázania a teda žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu
prieťahov v konaní za preukázanú. Žalovaná v súvislosti s tvrdeniami žalobcu považuje za potrebné
podotknúť, že podľa jej názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať
súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade
ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad

by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať
existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade
škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011). Pokiaľ by súd konajúci o náhrade
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by

to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom
uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré
môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu
byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v prípade, ak by sa zbytočných

prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných
prieťahov.Postupsúduvyššiehostupňabybolvtakomtoprípadepreskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,
čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní
môže len Ústavný súd SR. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov,
sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná
poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že

ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné
a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného,
pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na
základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., tak Ústavný súd SR by o
takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne

nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku
nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým
uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy
v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy (v opačnom prípade by sa ústavnou sťažnosťou

Ústavný súd SR meritórne zaoberal až po neúspešnom uplatnení nároku v režime podľa zákona č.
514/2003 Z. z.). Možno preto uzavrieť, že súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli
konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. V tejto súvislosti žalovaná dáva súdu do
pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012, I. ÚS 476/2012-12, ktorým Ústavný súd

SR rozhodoval o sťažnostiach žalobcu, pričom konštatoval, že: „O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).... Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka
predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné vdanej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným
súdom ...... zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).“ Žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje
za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní. Hmotnoprávna námietka premlčania v súvislosti s
„nesprávnym úradným postupom“: Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na
náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou
uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia

lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných
žalobcom v žalobných návrhoch, v niektorých konaniach k nesprávnemu úradnému postupu okresného
súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009. Ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie týchto nárokov (premlčacia lehota) uplynula pri každom
takomto nároku osobitne, a to po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009. (t.
j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).
K materiálnej škode: Žalobca sa vo svojej žalobe konkrétne domáha náhrady škody pozostávajúcej z
materiálnej škody v paušálnej sume 125,- €. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,
uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie

nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu
škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je
možnépovažovaťzahypotetické.Vyčíslenieškody:Podľatvrdenížalobcu,tentovyčísliluplatnenúškodu
na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch,
funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez

ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na tomto mieste je potrebné poukázať na

tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. V tomto smere žalovaná poukazuje na
definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk
predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné
dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených

definícií skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaná má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno
tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná
zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za
zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať
sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ďalej žalovaná upriamuje pozornosť na skutočnosť,

že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce
škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu
neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných
údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne
nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. V prvom rade žalovaná má za to, že žalobca ako

spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva
informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen
počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré
boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez
namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému

vznikala/vzniklažalobcovibezohľadunatvrdenéprieťahyajejuplatneniepovažuježalovanázaúčelové.
Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť,
ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu,
ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť,
ktorá sa špecializuje na poskytnutie a vymáhanie úverov musí mať informačný systém. Požadovať

paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V
súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému
súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s
ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii sa mohlahospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom
stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa
02.07.2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy

podával elektronicky v automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme
a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu žalovaná má znovu za
to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 125,- € paušálne za
každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať
listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať

k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je podľa názoru
žalovanej aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Na základe všetkých
uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi
materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik
a ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť
univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto

osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. K nemajetkovej ujme:
Žalobca sa vo svojich žalobách domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k
čiastke 6630,- € (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa
aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení. V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
poukazuježalovanánadveskutočnosti.Vprvomrade,žalobcapoukazujenaviaceronálezovÚstavného
súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné
povedať, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému

skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej
sumy 663,88€, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri
rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o
veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť
predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa

priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda
súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná

judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca neupresnil, v čom a

ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.“ Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu
žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej
náhrada v peniazoch. Aspekt prihliadnutia na dobré mravy a nemajetková ujma s prihliadnutím na

poškodenú osobu: Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie
citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní
záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady.

Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte
poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.
V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemuúradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí,
ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch
všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je

všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je
predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný

stálemupredstaviteľoviSlovenskejrepublikypriEurópskejúnii,vktoromEurópskakomisiapoukázalana
to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky: „Problémy v spojitosti s týmito praktikami

sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa

javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa.“ „Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom
Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej.“ „Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou

POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,
že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“ „Podľa
bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške

0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.“ „Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu
pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej
výške.“ „Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel
na ochranu spotrebiteľa...“ Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp.
aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.

článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia. Z
uvedeného článku napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa
uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú
nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon
domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal

na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj
nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s
konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila

zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie
skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v
prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa

(povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho
úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia
obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia
časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ

si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi
vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto
situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí
byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcuna náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva názor,
že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s
dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie

§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho
pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky),
minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný
postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch. K príčinnej súvislosti: Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v
dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škoda. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho
úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú

súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden
jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho

názoru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu
úradnémupostupu,nepreukázalvznikanivýškuskutočnejškody,aniprípadnejnemajetkovejujmy,atým
pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v
tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie po uplynutí 15-dňovej lehoty) a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil

sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä
je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či
už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby Okresný súd Vranov nad Topľou

žalobu proti žalovanej v celom rozsahu zamietol.

8. Podaním zo dňa 17.06.2016 navrhol žalobca prerušiť predmetné konanie, a to do právoplatného
skončenia konania vedeného pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Uznesením č.k.
9C/357/2012-52 zo dňa 23.06.2016 súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

9. Vykonaným dokazovaním súd zistil tento skutkový stav veci:

10. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súdu Stará Ľubovňa, sp.zn. 2Er/276/2009
oprávneného Pohotovosť, s.r.o., Bratislava proti povinnej R. X. o vymoženie 244,98,- eur s prísl. bola

žiadosť o udelenie poverenia exekučnému súdu doručená dňa 04.11.2009. Exekučný súd vo veci
rozhodol uznesením zo dňa 08.02.2010, č.k. 2Er/276/2009-15, v spojení s opravným uznesením zo dňa
21.06.2010 tak, že exekučné konanie v časti týkajúcej sa vymoženia súm 160,66,- eur, t.j. poplatok
z úveru, 15,92,- eur, t.j. poplatok za upomienku a v časti týkajúcej sa vymoženia úroku z omeškania
prevyšujúceho 10% ročne zo sumy 28,88,- eur od 21.05.2009 do zaplatenia zastavil a trovy exekučného

konania v zastavenej časti súdnemu exekútorovi nepriznal. Na základe odvolania oprávneného bola
vec prejednaná odvolacím súdom, ktorý uznesením č.k. 2CoE/17/2010-28 zo dňa 25.3.2010 odmietol
odvolanie a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Súd následne dňa 07.09.2010
vydal poverenie sp.zn. 2Er/276/2009 na vymoženie uloženej povinnosti 68,40,- eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 28,88,- eur od 21.05.2009 až do zaplatenia, trovy oprávneného

v exekučnom konaní 16,50,- eur, trovy právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní 40,46,-
eur, trovy predchádzajúceho konania 117,20,- eur, trovy exekúcie.11.ZexekučnéhospisuOkresnéhosúduStaráĽubovňasp.zn.7Er/359/2009vedenéhoprotipovinnému
Y. E. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa 28.12.2009.
Exekučný súd dňa 12.01.2010 vydal poverenie sp.zn. 2Er/359/2009 v spojení s opravným uznesením

zo dňa 26.08.2010 na vymoženie uloženej povinnosti 393,02,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
0,25 % denne zo sumy 381,08,- eur od 01.05.2009 až do zaplatenia, trovy oprávneného v exekučnom
konaní 16,50,- eur, trovy právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní 48,76,- eur, trovy
predchádzajúceho konania 137,12,- eur, trovy exekúcie.

12. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súdu Stará Ľubovňa, sp.zn. 5Er/85/2009 oprávneného
Pohotovosť, s.r.o., Bratislava proti povinnému Š. X. o vymoženie 587,54,- eur s prísl. bola žiadosť
o udelenie poverenia exekučnému súdu doručená dňa 06.04.2009. Exekučný súd vo veci rozhodol
uznesením zo dňa 19.05.2009, č.k. 5Er/85/2009-11 tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora J..
I. Q., Exekútorský úrad Bratislava zo dňa 09.03.2009 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v časti trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní prevyšujúcich sumu 74,69,- eur.

Následne súd vydal dňa 31.07.2009 uznesenie, ktorým zastavil exekučné konanie v časti trov právneho
zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní prevyšujúcich sumu 74,69,- eur, ďalej zastavil exekučné
konanie v časti o vymoženie úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 662,55,- eur od
02.05.2008 do 03.10.2008 a v časti o vymoženie úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy
575,59,- eur od 04.10.2008 do zaplatenia. Zároveň rozhodol, že v časti, v ktorej bolo konanie zastavené,

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Na základe podaného odvolania bola vec
prejednaná Krajským súdom v Prešove, ktorý uznesením č.k. 7CoE/36/2009 zo dňa 30.09.2009 potvrdil
uznesenie vo výroku o zastavení exekučného konania v časti o vymoženie úroku z omeškania. Následne
prvostupňový súd uznesením č.k. 5Er/85/2009-25 zo dňa 15.02.2010 zastavil exekučné konanie v časti
istiny vo výške 512,51,- eur a v časti vymoženia trov oprávneného vzniknutých v rozhodcovskom konaní

vo výške 213,50,- eur a rozhodol, že v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Voči tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol
odvolací súd uznesením č.k. 17CoE/27/2010-43 zo dňa 27.07.2010 tak, že uznesenie potvrdil. Exekučný
súd vydal dňa 17.09.2010 poverenie sp.zn. 5Er/85/2009 na vymoženie uloženej povinnosti 75,83,-
eur, trovy oprávneného v exekučnom konaní 16,50,- eur, trovy právneho zastúpenia oprávneného v

exekučnom konaní 74,69,- eur, trovy exekúcie.

13. Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 7Er/122/2009 vedeného proti
povinnému B. Č. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa
23.07.2009. Exekučný súd vo veci rozhodol uznesením zo dňa 17.02.2010, sp.zn 7Er/122/2009-19 tak,

že exekučné konanie v časti týkajúcej sa vymoženia sumy 160,66,- eur a v časti týkajúcej sa vymoženia
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zastavil a nepriznal trovy exekučného konania v zastavenej
časti súdnemu exekútorovi J.. I. Q.. Následne súd vydal dňa 19.05.2010 poverenie v spojení s opravným
uznesením zo dňa 20.07.2010 na vymoženie uloženej povinnosti 173,94,- eur, trovy predchádzajúceho
konania 132,14,- eur, trovy exekúcie.

14. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súdu Stará Ľubovňa, sp.zn. 4Er/83/2009 oprávneného
Pohotovosť, s.r.o., Bratislava proti povinnému R. Č. o vymoženie 918,12,- eur s prísl. bola žiadosť
o udelenie poverenia exekučnému súdu doručená dňa 06.04.2009. Exekučný súd vo veci rozhodol
uznesením zo dňa 19.05.2009, č.k. 4Er/83/2009-11 tak, že žiadosť súdneho exekútora J.. I. Q.,

Exekútorský úrad Bratislava zo dňa 22.03.2009 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
časti trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní prevyšujúcich sumu 74,69,- eur
zamietol. Následne súd vydal dňa 02.02.2010 uznesenie, ktorým zastavil exekučné konanie v časti trov
právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní prevyšujúcich sumu 74,69,- eur a nepriznal
trovy exekučného konania v zastavenej časti súdnemu exekútorovi J.. I. Q.. Ďalej uznesením č.k.

4Er/83/2009-19 zo dňa 02.02.2010 zastavil exekučné konanie v časti týkajúcej sa vymoženia sumy
443,47,- eur a v časti týkajúcej sa vymoženia úroku z omeškania prevyšujúceho 8,50 % ročne zo sumy
475,65,- eur od 21.05.2008 do zaplatenia a nepriznal trovy exekučného konania v zastavenej časti
súdnemu exekútorovi J.. I. Q.. Voči tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol
odvolací súd uznesením zo dňa 21.04.2010 tak, že uznesenie potvrdil. Exekučný súd vydal dňa

14.05.2010 poverenie sp.zn. 4Er/83/2009-32 na vymoženie uloženej povinnosti 474,64,- eur s 8,5 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 474,65,- eur do 21.05.2008 do zaplatenia, trovy oprávneného v
exekučnom konaní 16,50,- eur, trovy právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní 74,69,-
eur, trovy predchádzajúceho konania 228,01,- eur, trovy exekúcie.15. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súdu Stará Ľubovňa, sp.zn. 5Er/369/2009,
oprávneného Pohotovosť, s.r.o., Bratislava proti povinnému Y. E. o vymoženie 2.599,07,- eur s prísl.

bola žiadosť o udelenie poverenia exekučnému súdu doručená dňa 14.10.2009. Exekučný súd vo veci
rozhodol uznesením zo dňa 02.03.2010, č.k. 5Er/369/2009-35, ktorým exekučné konanie zastavil v časti
istiny vo výške 1.261,37,- eur, v časti úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 2.589,12,-
eur od 27.02.2009 do zaplatenia a v časti vymoženia trov oprávneného vzniknutých v rozhodcovskom
konaní vo výške 479,24,- eur a rozhodol, že v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania. Na základe odvolania oprávneného voči tomuto uzneseniu
bola vec prejednaná odvolacím súdom, ktorý uznesením č.k. 8CoE/43/2010-58 zo dňa 28.06.2010
uznesenie potvrdil. Súd následne dňa 17.09.2010 vydal poverenie sp.zn. 5Er/369/2009 na vymoženie
uloženej povinnosti 1.337,70,- eur, trovy oprávneného v exekučnom konaní 16,50,- eur, trovy právneho
zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní 135,08,- eur, trovy exekúcie.

16.ZexekučnéhospisuOkresnéhosúduStaráĽubovňasp.zn.7Er/721/2009vedenéhoprotipovinnému
K. Č. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa 23.11.2009.
Exekučný súd dňa 25.01.2010 vydal poverenie sp.zn. 7Er/721/2009 v spojení s opravným uznesením zo
dňa 08.07.2010 na vymoženie uloženej povinnosti vo výške 1.645,92,- eur, úroku z omeškania vo výške
0,25 % denne zo sumy 1.424,06,- eur od 06.01.2009 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania

332,89,- eur, trovy exekúcie oprávneného v sume 159,36,- eur, trovy exekúcie.

17.VexekučnomkonanívedenomnaOkresnomsúduStaráĽubovňa,sp.zn.7Er/103/2011oprávneného
Pohotovosť, s.r.o., Bratislava proti povinnému Y. Č. o vymoženie 475,- eur s prísl. bola žiadosť o udelenie
poverenia exekučnému súdu doručená dňa 16.03.2011. Exekučný súd vo veci rozhodol uznesením zo

dňa 04.04.2011, č.k. 7Er/103/2011-12 tak, že zastavil exekučné konanie v časti zmenkového úroku vo
výške 0,25 % denne zo sumy 475,- eur od 27.08.2010 do zaplatenia, zamietol žiadosť súdneho
exekútora J.. I. Q., Exekútorský úrad so Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti
trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní prevyšujúcich sumu 67,58,- eur a nepriznal
trovy exekučného konania v zastavenej časti súdnemu exekútorovi J.. I. Q.. Voči tomuto uzneseniu

podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 8CoE/45/2011-25
zo dňa 30.06.2011, ktorým potvrdil uznesenie. Exekučný súd vydal dňa 27.09.2011 poverenie, sp.zn.
7Er/103/2011, na vymoženie uloženej povinnosti istiny vo výške 475,- eur, zákonného úroku vo výške
6 % zo sumy 475,- eur do 10.11.2010 do zaplatenia, trovy oprávneného v exekučnom konaní 16,50,-
eur, trovy právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní 67,58,- eur, trovy predchádzajúceho

konania 175,88,- eur, trovy exekúcie.

18. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súdu Stará Ľubovňa, sp.zn. 4Er/151/2009,
oprávneného Pohotovosť, s.r.o., Bratislava proti povinnému R. Č. o vymoženie 441,46- eur s prísl.
bola žiadosť o udelenie poverenia exekučnému súdu doručená dňa 15.06.2009. Exekučný súd vo veci

rozhodol uznesením zo dňa 15.11.2010, č.k. 4Er/151/2009-30 tak, že exekučné konanie v časti týkajúcej
sa vymoženia sumy 252,27,- eur, a v časti týkajúcej sa vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25
% denne zo sumy 431,25,- eur od 27.07.2008 do zaplatenia zastavil a trovy exekučného konania v
zastavenej časti súdnemu exekútorovi nepriznal. Uznesením zo dňa 16.11.2010, č.k. 4Er/151/2009-33,
zamietol žiadosť súdneho exekútora J.. I. Q., Exekútorský úrad Bratislava zo dňa 11.06.2009 o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti týkajúcej sa vymoženia trov právneho zastúpenia
oprávneného v exekučnom konaní nad sumu 31,55,- eur zamietol. Voči uzneseniu o zastavení konania
podal žalovaný odvolanie, ktoré vzal písomným podaním späť. Odvolací súd preto uznesením zo dňa
09.03.2011 odvolacie konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.Súdnáslednedňa03.05.2011vydalpoverenie,sp.zn.4Er/151/2009-66,navymoženieuloženej

povinnosti 189,19,- eur, trovy oprávneného v exekučnom konaní 16,50,- eur, trovy právneho zastúpenia
oprávneného v exekučnom konaní 31,55,- eur, trovy exekúcie. Súdny exekútor vrátil poverenie späť,
nakoľko sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie.

19. Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4Er/313/2009 vedeného proti povinnej

R. E. o vymoženie 930,03,- eur bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu
doručená dňa 26.11.2009. Exekučný súd vo veci rozhodol uznesením č.k. 4Er/313/2009-09 zo dňa
25.01.2010 tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora J.. I. Q., Exekútorský úrad Bratislava zo dňa
12.11.2009 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti trov právneho zastúpenia oprávnenéhov exekučnom konaní vo výške 57,58,- eur. Následne súd vydal dňa 30.03.2010 uznesenie, ktorým
zastavil exekučné konanie v časti trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní vo výške
57,58,- eur a nepriznal trovy exekučného konania v zastavenej časti súdnemu exekútorovi J.. I. Q..

Ďalej uznesením č.k. 4Er/313/2009-16 zo dňa 30.03.2010 zastavil exekučné konanie v časti týkajúcej
sa vymoženia sumy 756,82,- eur, v časti týkajúcej sa vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25 %
denne zo sumy 1.424,06,- eur od 17.12.2008 do 29.09.2009 a zo sumy 924,06,- eur od 30.09.2009 do
zaplatenia a v časti týkajúcej sa vymoženia trov oprávneného vzniknutých v rozhodcovskom konaní vo
výške 332,89,- eur, trovy exekučného konania v zastavenej časti súdnemu exekútorovi J.. I. Q. nepriznal.

Na základe odvolania oprávneného voči zastavujúcemu uzneseniu bola vec prejednaná odvolacím
súdom, ktorý uznesením č.k. 18CoE/44/2010-27 zo dňa 13.07.2010 uznesenie potvrdil a náhradu trov
odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Exekučný súd vydal dňa 21.09.2010 poverenie, sp.zn.
4Er/313/2009-31, na vymoženie uloženej povinnosti 389,10,- eur, trovy oprávneného v exekučnom
konaní 16,50,- eur, trovy právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní 115,16,- eur, trovy
exekúcie.

20. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súdu Stará Ľubovňa, sp.zn. 4Er/217/2009,
oprávneného Pohotovosť, s.r.o., Bratislava proti povinnej R. E. o vymoženie 254,93,- eur s prísl. bola
žiadosť o udelenie poverenia exekučnému súdu doručená dňa 25.09.2009. Exekučný súd vo veci
rozhodol uznesením zo dňa 15.03.2010, č.k. 4Er/217/2009-17 tak, že zastavil exekučné konanie v

časti istiny vo výške 160,66,- eur, v časti týkajúcej sa vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25
% denne zo sumy 244,98,- eur od 27.12.2008 do zaplatenia a v časti týkajúcej sa vymoženia trov
oprávneného vzniknutých v rozhodcovskom konaní vo výške 117,20,- eur, trovy exekučného konania
v zastavenej časti súdnemu exekútorovi nepriznal. Uznesením zo dňa 16.03.2010 zamietol žiadosť
súdneho exekútora J.. I. Q.É., Exekútorský úrad Bratislava zo dňa 16.09.2009 o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie v časti týkajúcej sa vymoženia trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom
konaní nad sumu 30,50,- eur. Na základe podaného odvolania bola vec prejednaná Krajským súdom v
Prešove,ktorýuznesenímč.k.8CoE/35/2010zodňa28.06.2010potvrdiluznesenie.Exekučnýsúdvydal
dňa 08.10.2010 poverenie, sp.zn. 4Er/217/2009 na vymoženie uloženej povinnosti 94,27,- eur, trovy
oprávneného v exekučnom konaní 16,50,- eur, trovy právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom

konaní 30,50,- eur, trovy exekúcie.

21. Žalobca zaslal súdu znalecký posudok vypracovaný E.. J.. Y.. R. T., Y.. číslo 1/2013 zo dňa
24.06.2013 vo veci rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie,
kde znalec uvádza, že jednotlivé pramene EÚ a súvisiace nezáväzné pramene práva EÚ, ktoré

obsahujú alebo odkazujú na ustanovenia o rozhodcovskom konaní v tzv. spotrebiteľských sporoch
vrátane súvisiacej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie k 01.07.2013 neobsahujú výslovný
zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, tzn. právo EÚ všeobecne a bez splnenia
osobitnýchpodmienokochranyspotrebiteľanezakazuje,abymajetkovéspory,ktorýchzmluvnoustranou
je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom

konaní.

22. V § 4 ods. 1 písm. a bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa uvádza, že vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo

v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

23. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

24.Vzmysle§9ods.2zák.č.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

25. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenejnesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

26. V ustanovení § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa uvádza, že zo žiadosti musí byť zrejmé, kto
náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým
spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu
škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej

moci, ktorý mu škodu spôsobil.

27. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

28. V zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

29. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

30. Z ustanovenia § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však

počas šiestich mesiacov.

31. V zmysle § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.5.2010, exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

32. Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu

nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia,

i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.

33. V § 41 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. sa uvádza, že ak záväzok v notárskej zápisnici podľa odseku 2

písm. c) vznikol z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže
sa exekúcia týkať iba sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak
sa záväzok v notárskej zápisnici nemôže týkať zmluvných pokút.34. Z § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. vyplýva, že exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného
navykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulomnajneskôrdo15dníoddoručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

35. V zmysle § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

36. V ustanovení § 44 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. sa uvádza, že ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť
zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je
prípustné odvolanie.

37. V ustanovení § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z. z. sa uvádza, že oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

38. Z ustanovenia § 44 ods. 9 zák. č. 233/1995 Z. z. vyplýva, že súd v rozhodnutí o zmene exekútora
podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec
mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy

exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

39. Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.6.2010, exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

40. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prejednávanej veci ako aj v spojených veciach si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkových škôd a nemajetkovej ujmy a to z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadostiach o udelenie poverenia v zákonom
stanovenej lehote vrátane skutočností, že exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, v danom prípade rozsudky

rozhodcovského súdu spôsobom odporujúcim zákonu.

41. Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní,
najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

42. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia
byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

43. Bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení pred
01.06.2011 a po tomto dátume, teda či pod slovné spojenie rozhodnutia v rozhodcovských komisiách a
zmierov nimi schválených je možné a potrebné zahrnúť rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovskými
súdmi alebo vydané jedným rozhodcom súd uvádza, že v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

uvedenú lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje za mimoriadne
krátku na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

44. V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom

zvýšenú ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ustanovení § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoréje objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že
rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ustanovenie § 45 ods.
1 až 3 Zákona o rozhodcovskom konaní.

45. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 09.12.2010
pod sp. zn. IIÚS545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre

vedenie exekúcie a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie
adekvátne procesne zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého
súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v
zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. K zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uznesení zo dňa 29. 03. 2011 pod sp. zn. 5Cdo291/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený

a povinný skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko ide o exekučný titul s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných
exekučných titulov zákon oprávňuje súdy, aby v konaní o nútenom výkone rozhodcovského rozsudku
vedenom či už podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo Exekučného poriadku toto konanie zastavili
na návrh, ale aj bez návrhu, ak rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, pretože predmetom

sporu bola vec, ktorá nemôže byť podľa § 1 predmetom rozhodcovského konania alebo predmetom
sporu bola vec už rozhodnutá. Tiež vtedy, keď rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom alebo
je v rozpore s dobrými mravmi alebo nim bolo prisúdené plnenie nemožné, pričom nie je podstatné, že
nebola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

46. Súd v danej veci poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IVÚS606/2012 zo dňa
14.12.2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému
porušeniu postupu Okresného súdu v Prešove a to porušením jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011.
Podľa zistení Ústavného súdu bola Okresnému súdu dňa 15.08.2011 doručená žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia, na vykonanie exekúcie, kedy 16.04.2012 súd vyzval žalobcu na
predloženie rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola predložená 04.05.2012 a uznesením zo dňa 05.10.2012
bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ústavný súd v
nadväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy.

47. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy

zbytočné v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. nález Ústavného súdu IÚS63/00).

48. Ústavný súd poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť
súduvtrvaníajniekoľkýchmesiacoveštenemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení

účinnom v relevantnom čase už 15-dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je výslovne uvedené,
že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c), a), d)
Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je

nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomnosti,
ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. V čase rozhodovania pred Ústavným súdom bolo
už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodnuté a doba rozhodovania o tejto žiadosti
v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného
prípadu, keď Ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti

oudeleniapoverenínavykonanieexekúciehromadne,tedavrovnakomčasezaťažovalavšeobecnýsúd
väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním
na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovýmodstupom, čo je možné považovať za ústavne akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť
sťažovateľky - žalobcu odmietnutá ako neopodstatnená.

49. V predmetnom konaní a v spojených veciach súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup v
danom prípade - existenciu prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nevydaním poverenia v zákonom určenej
lehote.

50. Súčasne súd uvádza, že ohľadom žalobcom tvrdených prieťahov v predmetných veciach neboli
vedené žiadne disciplinárne konania a neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a ani nerozhodoval
Ústavný súd, či Európsky súd pre ľudské práva.

51. V zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2003 pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných
prieťahoch možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,
ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa

rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorom bolo konštatované, že sa porušilo právo
naprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovbylentakétopodkladybolipodľanázorusúdurelevantné
pre priznanie žalobcom uplatnených nárokov.

52. Zároveň mal súd za preukázané, že bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného
súdu, ktorý po podaní žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
predmetných exekučných konaniach skúmal, či bola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva.

53. Najvyšší súd SR pod sp. zn. 6Cdo135/2012 zo dňa 5.12.2012, 5Cdo375/2012 ako aj Ústavný

súd SR pod sp. zn. 3ÚS 562/2012 zo dňa 24.10.2013 zaujali stanovisko, že pokiaľ oprávnený v
návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v
rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,

nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Uvedené rozhodnutia v odôvodnení poukázali už
na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2011 pod sp. zn. 3Cdo146/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva,
že vychádza z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa okrem iného zaoberá tým,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom. Teda či

bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

54. Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia základných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený
exekučný titul bol alebo nebol vydaný kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že
ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce
žiadne právne účinky a takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti a na jeho

základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

55. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc
vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci
rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to či

už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu
je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle ust. § 42
ods. 2 Ex. poriadku okrem iného zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný
orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiťnielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola
uzatvorená platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu
na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok

akoby právny úkon uzavretý nikdy nebol. Z toho dôvodu dovolací súd vyvodil záver, že exekučný súd,
ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má preto dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená platne. Ak zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola

založená na neplatnej rozhodcovskej zmluve, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce
z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

56. Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že postup exekučného súdu v predmetných
exekučných veciach nebol posudzovaním vecnej správnosti rozhodcovského súdu a nesmeroval ani
k zrušeniu tohto rozhodnutia, ale iba realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku vo vzťahu posúdenia, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je alebo nie je
v rozpore so zákonom.

57. V prípade, ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola
daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by tak rozhodnutie majúce charakter tzv. ničotného

právneho aktu.

58. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu exekučnému
súdunevyplývaoprávnenierozhodcovskúdoložkuposúdiťzhľadiskajejplatnosti,keďžetotooprávnenie
nesporne vyplýva z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako to bolo konštatované vo vyššie

uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. V danom prípade bol plne opodstatnený a zákonný
postup exekučného súdu, ktorý pri podaných žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzatvorená platne.

59. Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s

dodávateľom - žalobcom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a preto uvedené neplatné zmluvné
dojednanie nemohlo založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovské rozsudky, ktoré boli
podkladom vyššie uvedených exekučných konaní a preto správne exekučný súd postupoval, ak tieto
považoval za nevykonateľné.

60. Nakoľko exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zistil, že exekučné tituly
vo forme rozhodcovských rozsudkov predložených žalobcom ako oprávneným boli vydané v rozpore
so zákonom dospel k správnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie
poverenia a žiadosť exekútora zamietol.

61. Uvedeným postupom exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu
a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia a ani si neosvojoval postavenie odvolacieho súdu.
Exekučný súd iba skúmal, či predložené rozhodcovské rozsudky sú vykonateľným exekučným titulom
a či ich vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednávať dané spory. Pri riešení tejto otázky nebol

exekučný súd viazaný tým, ako ju rozhodcovský súd vyriešil a aj v rámci exekučného konania bol
všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne práve účinky (IVÚS78/2011, uznesenie
NS SR 6Cdo105/2011, 5Cdo375/2012, 6Cdo135/2012).

62. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci v zmysle Civilného sporového poriadku patrí k procesným
podmienkam konania a ich existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. O prekážku
právoplatne rozhodnutej veci ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu a tých istých osôb. Totožný predmet
konania je daný vtedy, ak ide o ten istý nárok vymedzený petitom vyplývajúci z rovnakých skutkových

tvrdení, za akých už bol pôvodne uplatnený. O totožnosť účastníkov konania ide najmä vtedy, ak v
novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi, prípadne v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie však netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudokvydaný v rozhodcovskom konaní a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vo forme
rozhodcovského rozsudku je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je
v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiž

vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie
(uznesenie NS SR z 5.12.2012 pod sp. zn. 6Cdo135/2012).

63. Aj zo záverov rozhodnutia NS SR z 27.5.2013 pod sp. zn. 3Cdo 227/2012 a rozhodnutia NS
SR 6Cdo135/2012 z 5.12.2012 je možné vyvodiť jednoznačný záver, že rozhodcovské konanie nemá

charakter exekučného konania a preto nim nemôže byť založená prekážka tzv. duplicitnej exekúcie.
Ani ničotné rozhodnutie rozhodcovského súdu nevyvoláva žiadne právne účinky a preto nemôže byť
prekážkou veci rozhodnutej.

64. Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe
exekučného súdu v predmetných exekučných veciach, nepreukázaním, že k vydaniu rozhodnutia o

zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo neprípustným preskúmaním exekučného titulu vrátane
porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vydaním rozhodnutí o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia podľa tvrdenia žalobcu zákonom určenej, súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

65. S poukazom na nepreukázanie tvrdeného nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov spôsobom odporujúcim zákonu v spojených veciach
pôvodne vedených na Okresnom súde v Starej Ľubovni tak, ako sú tieto uvedené vyššie, ako zákonného
predpokladu zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. žalobcovi nevznikol nárok na náhradu
škody ani nemajetkovej ujmy. V zmysle ustanovenia § 17 zákona číslo 514/2003 Z. z. sa uhrádza

skutočná škoda a ušlý zisk. Škodu je potrebné chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia
(najmä peňažného). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či
inéznehodnotenieexistujúcehomajetkovéhostavupoškodenéhooprotistavupredškodnouudalosťoua
ktorápredstavujemajetkovéhodnoty,ktorétrebavynaložiťpreuvedenievecidopredošléhostavu(pokiaľ

je možné). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce
rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti.

66. V danom prípade žalobca sa domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy mimo iného

aj z toho dôvodu, že exekučným súdom nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom
stanovenej lehote. Zrejme však opomenul, že vo viacerých konaniach pôvodne vedených na Okresnom
súde Stará Ľubovňa bol exekučný súd nútený vyzývať na predloženie spisov rozhodcovského súdu a
taktiež bol nútený zabezpečiť aj ďalšie poklady potrebné k rozhodnutiu v súvislosti s vedenou exekúciou.
Okrem toho exekučný súd v podstate vo všetkých veciach, kde žalobca namietal nedodržanie lehoty

potrebnej na vydanie poverenia, aspoň v časti zamietol žiadosť na vydanie poverenia a exekučné
konanie zastavil. Aj po podaní odvolania oprávneným krajským súdom boli uznesenia exekučného
súdu buď potvrdené alebo odvolanie oprávneného odmietnuté. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne
vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu.

67. V danom prípade nebolo žalobcom preukázané, aby zo strany súdu došlo jednak k nesprávnemu
úradnémupostupuajednakkvznikukonkrétnejvyčísliteľnejapreukázateľnejmajetkovejškode.Žalobca
však nielen vo vzťahu k majetkovej škode ale ani vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy
nepreukázal žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči
povinnej osobe v dôsledku postupu exekučného súdu. Žalobca náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil

len s poukazom, že postup súdu má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva
žalobcu, no nijako konkrétne netvrdil a ani dôkazmi nepreukázal, že k takémuto následku aj skutočne
došlo.

68. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v

zmysle zákona číslo 514/2003 Z. z. sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej
z nich nie je táto zodpovednosť daná, dospel súd k záveru, že v dôsledku nepreukázania jednak
nesprávneho úradného postupu a jednak vzniku škody namietaným nesprávnym úradným postupom,
nie je možné žalobe žalobcu vyhovieť a preto žalobu ako neodôvodnenú zamietol.69. Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale aj preukázať
vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na základe ktorých bude možné podľa zákonom

určených kritérií posúdiť vznik ako aj rozsah ujmy. Podľa názoru súdu doba, ktorá v predmetných veciach
uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s
návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom až do doručenia uznesenia exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti exekútora nemohla negatívne zasiahnuť žalobcu ani vyvolať riziko ohrozujúce
konečné vymoženie pohľadávky, keďže exekučným titulom v danej exekučnej veci bol rozsudok

rozhodcovského súdu v spotrebiteľských veciach, pričom v iných exekučných konaniach žalobcu ako
oprávneného bola už skôr spochybnená právomoc rozhodcovského súdu určeného žalobcom na
vydanie rozhodcovských rozsudkov z úverových zmlúv nim poskytovaným vo vzťahu k spotrebiteľom.

70.Podľanázorusúduprípadnánevymožiteľnosťpohľadávkyneboladôsledkomnesprávnehoúradného
postupu alebo nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, ale nečinnosťou žalobcu ktorý v pozícií

veriteľa, na strane ktorého neexistovala zákonná prekážka na ich uplatnenie v občianskom súdnom
konaní. Rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky nevytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci, no žalobca si nároky v súdnom konaní
neuplatnil.

71. V predmetných exekučných veciach bolo nesporne preukázané, že s poukazom na dátumy
uznesení exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia mal žalobca v postavení veriteľa
vytvorený dostatočný časový priestor na včasné uplatnenie si predmetných pohľadávok voči povinným
v občianskom súdnom konaní s vylúčením rizika nepriznania nároku uplatneného v súlade s princípmi
spotrebiteľského práva pre vznesenú námietku premlčania, prípadne inú hmotnoprávnu námietku

majúcu za následok nemožnosť priznania dôvodne uplatneného nároku súdnym rozhodnutím.

72. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

73. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

74.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

75. Keďže žalovaná bola v konaní úspešná v celom rozsahu, súd jej priznal náhradu trov konania vo
výške 100 %. O konkrétnej výške trov konania bude rozhodnuté, v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2
CSP, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v potrebnom počte vyhotovení.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.