Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/157/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710209184
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7710209184.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu: I. B. J., XXX B. Z., B. Q., W., právne zastúpený Advokátskou
kanceláriou Geško, Hulín a partneri s.r.o., so sídlom Ľubinská 3, Bratislava, proti žalovanej: R. J., J. 31,
IČO: 00325449, v konaní o zaplatenie sumy 4.654,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Michalovce zo 16. októbra 2013, č. k. 16C/124/2010-168

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Z r u š u j e uznesenie z 23. septembra 2010 č.k. 16C 124/2010-34.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmetom konania je nárok žalobcu proti žalovanej na zaplatenie sumy 4654,63 Eur z titulu
nevyplatenej odmeny za poskytnuté právne služby, ktoré jeho právny predchodca, poskytujúci
advokátske služby, žalovanej poskytol.

Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 4.654,63 Eur s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 9 % p.a. od 3.7.2010 až do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Ďalším výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 2.638,60
Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súd vzal za preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol
žalovanej prostredníctvom svojich advokátov právne služby, a to spísanie 3 žalôb o určenie neplatnosti a
neúčinnosti právneho úkonu a návrhov na vydanie predbežných opatrení, na základe ktorých sa aj viedli
konania na tamojšom súde pod sp. zn. 1C/209/2008, sp. zn. 18C/43/2008, sp. zn. 21C/110/2008, kde
žalovaná vystupovala ako žalobkyňa a žalovaným bol Ing. Peter V. a spol. K. sporné ani to, že právny
predchodca žalobcu si za tieto služby vyúčtoval tarifnú odmenu podľa § 10 ods. 2, 16 ods. 3 a 14 ods.
1, 2 č. 655/2004 Z. z. o odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb, spolu v sume 3.911,45
Eur (bez DPH) a s 19 % DPH 4.654,63 Eur, vychádzajúc z toho, že k výslovnej dohode o odmene
medzi ním a žalovanou nedošlo, preto platí podľa zákona o advokácii odmena tarifná. Konkrétne za
úkony v konaní vedenom pod sp. zn. 1C/209/2008 si vyúčtoval odmenu za 1 úkon právnej služby po
17.650,- Sk (585,87 Eur), čo je za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné
podanie žaloby na súd) po 585,87 Eur a za návrh na vydanie predbežného opatrenia sumu 292,94 Eur,
k tomu 3 x režijný paušál po 6,31 Eur, čiže spolu 1.483,61 Eur. Za úkony v konaní vedenom pod sp.
zn. 18C/43/2008 vyúčtoval právny predchodca žalobcu odmenu spolu v sume 861,23 Eur za 2 úkony
právnej služby po 336,92 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby) a 168,46 Eur za návrh
na vydanie predbežného opatrenia, k tomu 3 x režijný paušál po 6,31 Eur, a napokon za úkony v konaní

vedenom pod sp. zn. 21C/110/2008 vyúčtoval odmenu spolu v sume 1.566,61 Eur za 2 úkony právnej
služby po 619,07 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby), 309,54 Eur za návrh na vydanie
predbežného opatrenia a 3 x režijný paušál po 6,31 Eur. Sporné bolo v konaní to, či bola uzavretá medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovanou dohoda o tom, že žalovanej budú právne služby, popísané
vyššie, poskytnuté bez nároku advokáta na odmenu, keďže žalovaná tvrdila, že jej predmetné právne
služby boli poskytnuté bez nároku na odmenu.

Súd poukázal na ust. § 24 ods. 1 až 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, ďalej na ust. § 14
ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách advokátov za
poskytovanie právnych služieb a zdôraznil, že v zmysle § 24 ods. 3 zákona o advokácii, ak nie je dohoda
o odmene medzi advokátom a klientom, patrí advokátovi tarifná odmena, pričom § 24 ods. 4 cit. zákona
umožňuje advokátovi poskytnúť právne služby pre klienta aj bezplatne, na základe dohody. Keďže
v tomto konaní právny predchodca žalobcu tvrdil, že dohoda o bezplatnom poskytnutí predmetných
právnych služieb nebola uzavretá a žalovaná svoje tvrdenie o jej existencii nepreukázala, súd ustálil,
že nárok žalobcu na odmenu v sume 4654,63 Eur mu patrí podľa citovaných § 24 ods. 1 až 3 zákona
o advokácii, pretože odmena bola riadne vyúčtovaná podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov. V tomto prípade nebolo preukázané ani tvrdenie žalovanej o neetickom správaní
sa advokátov právneho predchodcu žalobcu voči žalovanej pri vykonávaní predmetných úkonov. V
konaní bolo naopak preukázané, že žalovaná uzavrela 18. februára 2013 dohodu o urovnaní s H.. V. V.
a spol., v ktorej je výslovne uvedené, že „na Okresnom súde Michalovce sa pod sp. zn. 16C/124/2010
vedie konanie, v ktorom spoločnosť I. Ventures l.t.d. si uplatňuje voči R. J. odmenu za právne služby
poskytované R. J. advokátskou kanceláriou Geško, Hulín a partneri s.r.o. vo výške 4.654,63 Eur s
príslušenstvom a aj tento nárok je urovnaný predmetnom dohodou tak, že Ing. V. V. je povinný zaplatiť
R. J. za všetky vyššie uvedené nároky, ktoré voči nemu R. J. má, v zmysle tejto dohody o urovnaní
spolu sumu 63.000,00 Eur, do 28. februára 2013, čím budú všetky tieto nároky urovnané.“ Bolo tiež
preukázané z výpovede žalovanej, že Ing. V. V. jej už zaplatil sumu podľa predmetnej dohody o urovnaní,
teda aj sumu 4.654,63 Eur, ktorú žalobca od žalovanej žiada v tomto konaní a žalovaná potvrdila aj
to, že túto sumu doposiaľ žalobcovi nezaplatila. Z uvedeného vyplýva, že na jednej strane v dohode o
urovnaní, žalovaná uznala existenciu a oprávnenosť nároku žalobcu na predmetnú odmenu, ale v tomto
konaní s uvedeným nárokom žalobcu nesúhlasí.

Súd priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania 9 % z istiny od 3.7.2010, v zmysle § 517 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 279,00 Eur
za zaplatený súdny poplatok z návrhu a za právne zastúpenie advokátom 2.359,60 Eur. Vychádzajúc z
tarifnej odmeny za 1 úkon 179,97 Eur bez DPH bola žalobcovi priznaná odmena za prevzatie a prípravu
zastúpenia, za písomné podanie návrhu z 3. júla 2010, za písomné vyjadrenie k odporu z 25. októbra
2010, účasť na pojednávaní dňa 29.6.2012, 16.10.2013, 3x režijný paušál po 7,21 Eur, 1 x režijný paušál
7,63 Eur, 1x režijný paušál 7,81 Eur, spolu za odmena aj s DPH predstavuje sumu 293,18 EUR. Tiež
bola priznaná náhrada cestovného a náhrada za stratu času podľa § 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v
spojení s § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z.. Náhrada trov konania za právne zastúpenie a za zaplatený
súdny poplatok bola priznaná spolu v sume 2.638,60 Eur.

Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav.

Odvolateľka považuje výkon práv a povinností zo strany žalobcu, na základe ktorých si uplatnil nárok
na zaplatenie odmeny za právnu službu, za rozporný s dobrými mravmi a ustanovením § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Jedná sa o jednu zo základných zásad, a to že výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nepoctivému konaniu
(mala fides) nesmie súd poskytnúť ochranu. Dobré mravy sa v súdnej praxi využívajú ako kritérium
obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo najčastejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv.
Hoci sú dobré mravy zákonným pojmom, a teda majú normotvornú funkciu, nie sú definované zákonom.
Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu

„dobré mravy“ patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi (R 88/1998). Zmyslom tohto ustanovenia je
zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom. Ide o prípady,
keď výkon práva je formálne v súlade zo zákonom, ale jeho cieľom je dosiahnutie iného výsledku,
než dotknutá právna norma vo všeobecnosti predpokladá. Následkom výkonu práva a povinnosti v
rozpore s dobrými mravmi je neposkytnutie ochrany práva potrebného na vznik právneho vzťahu medzi
oprávnenou a povinnou osobou (Rozhodnutie NS ČR z 28. júna 2000, sp. zn. 23 Cdo2060/1998). Ak
výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je tento
právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ), a to aj v prípade, že samotný obsah
tohto úkonu nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaná poukázala aj na rozhodnutie NS ČR z 8. júla 2004, sp. zn. 21 Cdo 70/2004), v zmysle
ktorého ak konajúci síce koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom realizácie správania sa,
inak dovoleného právom, sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon
práva, ale o jeho zavadný výkon, keď konanie a jeho výsledok sa možno celkom zhodujú s výsledkom,
ktorý malo právo na zreteli, ale keď bolo konanie urobené nie za účelom dosiahnutia výsledkov, na
dosiahnutie ktorých bola konajúcemu prepožičaná ochrana, ale aby sa dosiahlo iných výsledkov, ktoré
sú inak považované za nevítaný vedľajší následok tohto konania. Taký výkon práva, aj keď je formálne
v súlade so zákonom, je v skutočnosti len zdanlivým výkonom práva; účelom tu nie je vykonať právo,
ale poškodiť iného, lebo konajúci v rozpore s ustálenými dobrými mravmi je priamo vedený úmyslom
spôsobiť inému účastníkovi ujmu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou
normou zostáva pre neho vedľajšie a nemá z hľadiska konajúceho význam.

Zároveň odvolateľka s poukázaním na ustanovenie § 18 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení
zmien a doplnkov uviedla, že v predmetnej veci boli určité špecifiká:
V prvom rade, obec J. oslovili advokáti JUDr. Hulín a JUDr. Geško samy - bez toho, aby ich o právnu
službu žiadala žalovaná.

Advokáti JUDr. Hulín a JUDr. Geško zastupovali aj MK E., s.r.o. (veriteľa žalovanej), čo je evidentný
rozpor a stret záujmov [§ 21 písm. a) až e) zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii]. R. J. stavala obecný
vodovod, preto na základe Zmluvy o dielo medzi objednávateľom: Obec J. a zhotoviteľom: X. V., B.,
podnikateľ, vznikol právny vzťah. Zostalo niekoľko nezaplatených faktúr z rokov 1998-2000. X. V., ako
veriteľ 4. apríla 2005 zmluvou o postúpení pohľadávok previedol pohľadávky obce na spoločnosť: K. W.,
a.s., IČO : 36 341 789, vtedy so sídlom: V. O., Y. XXXX/XX, kde členmi dozornej rady v tom čase boli p. Q.
Q., B. XX a H.. V. V., Kutuzovova XXX/XX, Q. (syn X. V., ktorý pohľadávky postúpil). Následne spoločnosť
K. W., a.s. oznámila 5. apríla 2005 obci postúpenie pohľadávky. V januári 2006 K. W., a.s. postúpila
pohľadávky na spoločnosť MK factoring, s.r.o. (ktorej v tom čase, aj teraz, je konateľom a spoločníkom
Q. Q., B. XX, so sídlom v V. Bystrici, Y. XXXX/XX, ktorú právne zastupovala AK, Geško, Hulin a partners,
s.r.o.. Postúpenie bolo riadne oznámené obci. V novembri 2006 Obec J. zaplatila X. V. 7.100.062,20 Sk,
v čase keď jej bolo postúpenie oznámené. Následne 25. januára 2012 došlo k postúpeniu pohľadávok z
MK E., s.r.o. na Ing. V. V., Kutuzovova XXX/XX, Q.. Dňa 8. augusta 2008 prišli na verejné zhromaždenie
obyvateľov obce J. páni Q. Q., konateľ spoločnosti MK E., s.r.o. a jeho právny zástupcovia, advokáti Y.
Hulín a Ján Geško. Verejne niekoľkokrát zopakovali, že chcú obci pomôcť. Mali aj premyslené kroky,
ktoré urobia v prospech obce proti X. V.. X. sa vyjadrili, že X. V. prevádza svoj rozsiahly nehnuteľný
majetok a v tomto prevode mu chcú zabrániť. Čo sa týka odmeny za právne služby p. Geško a Hulin sa
vyjadrili verejne, že právnu pomoc poskytnú zadarmo, pretože majú tiež záujem na veci. Zasadnutie z
verejného zhromaždenia sa nenahrávalo a neexistuje ani písomný záznam o priebehu zhromaždenia.
Existuje však prezenčná listina, ktorú podpísali obyvatelia zúčastnení na zhromaždení. Táto listina bola
ako dôkaz z návrhom na výsluch zúčastnených osôb predložená prvostupňovému súdu, ktorý výsluch
zúčastnených nevykonal. V čase návštevy pánov M. Q., R. Hulína, J. Geška viedla spoločnosť MK E.,
s.r.o. voči obci 3 súdne konania vedené na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 18 Cb/284/2006 o
zaplatenie 101.111,43 Eur s prísl., sp. zn. 17Rob/418/2006, kde obec nestihla podať odpor a vrátane
trov exekúcie zaplatila 1.800.056,70 Sk, a sp. zn. 18Cb/20/2007 o zaplatenie 14.244,54 Eur s prísl..
Obec J. uplatňovala proti X. V. pohľadávku vo výške 7.100.062,20 Sk titulom bezdôvodného obohatenia
na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 18Cb/12/2008. X. V. napadol na Okresnom súde Rožňava
neplatnosť postúpenia pohľadávky z X. V. na K. W., a.s., a Okresný súd Rožňava rozhodol, že toto
postúpenie nebolo platné. Rozsudok dokladoval Okresný súd Michalovce v konaní sp. zn. 18Cb/12/2008
so záverom, že prijatie 7.100.062,20 Sk nebolo bezdôvodným obohatením. Obec tento rozsudok nemá.

Obec mala právneho zástupcu JUDr. Jána P., ktorý o návšteve advokátov a o ich ochote poskytnúť
právnu pomoc bezplatne „pro bono“ vedel. Ako dôkaz výsluch právneho zástupcu nebol navrhnutý,
nakoľko pán Derevjaník bol vážne chorý a toho času je už zosnulý.
Zmluva o poskytnutí právnej pomoci bezplatne „pro bono“ bola uzavretá ústne. Zákon č. 586/2003 Z. z.
o advokácii nestanovuje písomnú formu pre uzavretie zmluvy o poskytnutí právnej pomoci bezodplatne.
Advokáti samy komunikovali, samy prišli na zhromaždenie obyvateľov až z Bratislavy. Právnu pomoc
skoro nanútili. Pod návrhom z ich strany, že bude bezplatná, sa pomoc prijala a následne o 21 mesiacov
v rozpore s dohodou ju fakturovali.

V danej veci starosta nepodpisoval zmluvu o právnej pomoci, ktorá by dojednávala odplatu, ani
mandátnu či príkaznú zmluvu, ani plnú moc, celý čas mal za to, že bolo dohodnuté zastupovanie „pro
bono“. Pán Geško a Hulín postupovali v rozpore s profesijnou etikou, čestnosťou a svedomitosťou.
Sám starosta o majetku obce ani rozhodnúť nemôže, hoci je štatutárnym orgánom v majetkovoprávnych
veciach obce (§ 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení), pretože podľa § 11 ods. 4 zákona
o obecnom zriadení obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu
vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva,
schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním. Ak by páni
Geško a Hulín jasne v roku 2008 povedali, že za právnu pomoc chcú odmenu, vec by bola predložená
na rozhodnutie obecnému zastupiteľstvu, ktoré by rozhodlo, či obec využije ich služby, alebo rozhodlo o
tom, aby žaloby o určenie neplatnosti, resp. neúčinnosti právnych úkonov Jána V., vrátane návrhov na
vydanie predbežného opatrenia, vypracoval právny zástupca obce JUDr. X. P., ktorý poskytoval právne
služby obci a podával aj žalobu na X. V. o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenú pod sp. zn.
18Cb/12/2008. Je pravdou, že JUDr. Geško a JUDr. Hulin komunikovali s obcou trochu skôr, ako prišli
na verejné zhromaždenie obyvateľov, čoho dôkazom je aj e-mailová komunikácia. Táto komunikácia sa
javí tak, že starosta si u advokátov objednal právne služby (e-mail z 4.8.2008). Pravda je však taká,
že advokáti starostu obce telefonicky (ale aj osobne) požiadali, nech ich o zaslanie žalôb požiadam e-
mailom, aby mali e-mail na obec a takto komunikovali.

S poukazom na ustanovenie § 24 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení zmien a doplnkov
žalovaná uvádza, že žalobca ako advokát mal priestor, aby sám zvážil, či poskytne právnu pomoc
bezplatne. Na rozdiel od advokáta, exekútor je povinný prijať návrh na vykonanie exekúcie a konať ex
offo bez ohľadu na svoj čas a financie. Tým, že advokáti ako prví začali komunikovať, prišli až z Bratislavy
1010 km, nešlo im o dobro obce, ale sledovali „iný dôvod“, ktorý sa týkal ich, alebo ich klienta MK E., s.r.o.

Ďalej žalovaná v odvolaní uvádza, že advokáti vypracovali tri žaloby rovnakého druhu, postavené
na rovnakom právnom základe, jediná zmena bola vo výške uplatneného nároku, a napriek tomu
si za všetky tri žaloby vyúčtovali právne služby samostatne, vrátane DPH. Za náhradu hotových
výdavkov sa nevzťahuje povinnosť odviesť DPH, lebo nemá charakter protihodnoty „za poskytnutie
služby uskutočnenej za protihodnotu zdaniteľnou osobou“ v zmysle § 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH.

Odvolaním žalovaná napáda aj výrok o náhrade trov konania vo výške 2.638,60 Eur, nakoľko žalobca
trovy konania nesprávne vypočítal, ale predovšetkým z dôvodu, že priznanie náhrady odmeny za právne
služby v tomto konaní považuje za rozporné s dobrými mravmi a etikou advokátov, bez ohľadu na to, že
v priebehu konania došlo k postúpeniu pohľadávky na ďalšie subjekty, ktorej zaplatenie je predmetom
súdneho konania. Pôvodní žalobcovia Geško, Hulín a partneri s.r.o. a spoločnosť K. s.r.o. sú prepojení
nielen sídlom podnikania, ale najmä personálne, alebo minimálne príbuzensky, nakoľko v spoločnosti
K. s.r.o. sú konateľmi, aj spoločníkmi, Ján Geško a Richard Hulín. Spoločnosti I. B. J.. so sídlom na W.
patrí p. Geškovi a Hulínovi, sú jej konateľmi a aj právne ju zastupujú, ako advokátska kancelária, aby si
mohli uplatňovať trovy právneho zastúpenia. Vzhľadom na personálne prepojenie je zrejmé, že v danom
prípade ide o zneužitie práva s úmyslom získať finančný prospech na úkor protistrany.

Žalovaná ďalej uvádza, že obec J. uzavrela 18. februára 2013 dohodu o urovnaní s Ing. V. V. a spol.
Okresný súd nesprávne právne posúdil vec, keď skonštatoval, že aj tento nárok je urovnaný predmetnou
dohodou, že na jednej strane žalovaná uznala existenciu a oprávnenosť nároku žalobcu na predmetnú
odmenu, ale v konaní s uvedeným nárokom nesúhlasí. Spoločnosť I. B. J.. nebola zmluvnou stranou
predmetnej dohody. Dohoda o urovnaní v článku I. konkretizuje pohľadávky, ktoré má oprávnený Ing.
V. V. voči obci J.. Článok II. dohody pojednáva o bezdôvodnom obohatení, o ktoré žaluje obec J. X. V..
Článok III. dohody odsek 1 a 2 konkretizuje prehraté konania, ktoré boli v priebehu exekúcie ukončené

vymožením. Odsek 3 článku III. spomína pohľadávku žalobcu. Článok V. dohody o urovnaní stanovuje,
že Ing. V. V. preberá na seba záväzok X. V. voči obci J. uvedený v článku II. dohody. Obec s prevzatím
záväzku súhlasí. Záväzky obce J. voči H.. V. V. uvedené v článku I. a záväzok X. V. uvedený v článku
II. dohody, prevzatý H.. V. V., sa nahrádzajú týmto záväzkom: H.. V. V. je povinný zaplatiť obci J. sumu
63.000 Eur do 28. februára 2013. Podľa dohody o urovnaní z 18. februára 2013 Ing. V. V. neprevzal
záväzok uvedený v článku III. odsek 3. Výška 63.000 Eur nezohľadňovala tento sporný nárok žalobcu.

K odvolaniu žalovanej podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý uviedol, že s jej názorom, že výkon
práv a povinností žalobcu je rozporný s dobrými mravmi a ustanovením § 3 ods. 1 OZ nesúhlasí,
keďže súd nemal v konaní za preukázané, že žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi. V odôvodnení
napadnutého rozsudku je uvedené, že v prípade nebolo preukázané ani tvrdenie žalovanej o neetickom
správaní sa advokátov právneho predchodcu žalobcu voči žalovanej pri vykonávaní predmetných
úkonov. V tejto súvislosti uvádza, že aplikácia § 3 ods. 1 OZ by nemala byť v súdnej praxi mechanická.
Postup podľa tohto zákonného ustanovenia má miesto len vo výnimočných prípadoch, pričom je
potrebné ho použiť v rámci voľnej úvahy súdu. Úvaha súdu musí byť podložená dôkladnými skutkovými
zisteniami a súčasne musí presvedčivo dokladať, že tieto zistenia dovoľujú (v konkrétnom prípade) záver
o súlade či nesúlade daného výkonu práva s dobrými mravmi (Rozhodnutie NS ČR z 25. septembra
2002, sp. zn. 28Cdo 115/2002).

Pri aplikácii ustanovenia § 3 ods. 1 OZ treba prihliadať aj na to, ako sa správal účastník právneho vzťahu,
ktorý sa dovoláva dobrých mravov. Bokom teda nemôže zostať otázka, či ten účastník právneho vzťahu,
ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi podľa tohto ustanovenia zákona, vyvinul dostatočnú mieru
starostlivosti a predvídavosti pri uzavieraní konkrétneho právneho vzťahu, a to najmä s prihliadnutím
na dôsledky plynúce z ustanovení pozitívneho práva a z variantov, ktoré mu úprava (ku ktorej pristúpil)
môže v budúcnosti priniesť. Posúdenie súvisí s dôsledkami aplikácie zásady „vigilantibus iura", teda
zásady, podľa ktorej je každý zodpovedný za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti pri uzavieraní
záväzku, do ktorého vstupuje. (Rozhodnutie NS ČR z 30. júna 2002, sp. zn. 28 Cdo 848/2002.) Fekete,
I.: Občiansky zákonník 1, Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011.

V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej právne služby, ale iba
skutočnosť, či došlo medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou k uzavretiu dohody o poskytnutí
týchto právnych služieb bezplatne. Súd mal v konaní za preukázane, že medzi účastníkmi konania
nedošlo k žiadnej dohode, písomnej ani ústnej, z ktorej by vyplývalo, že žalovanej svoje právne služby
poskytne bezplatne. Žalovaná mohla a mala predvídať, že právny predchodca žalobcu nebude svoje
služby poskytovať bezplatne, keďže k takejto dohode medzi nimi nikdy nedošlo. Použitie judikátu NS
ČR, sp. zn. 21Cdo 70/2004, na ktorý sa žalovaná odvoláva, považuje za irelevantné. Úmyslom právneho
predchodcu žalobcu nebolo poškodiť žalovanú, ale poskytnúť jej právnu pomoc pri riešení jej sporov,
čo sa aj uskutočnilo podaním troch žalôb spolu s návrhmi na vydanie predbežného opatrenia, ktoré
žalovaná od právneho predchodcu žalobcu požadovala.

Je pravdou, že právni predchodcovia ponúkli žalovanej svoje právne služby, avšak tieto jej boli následne
poskytnuté na základe jej výslovného súhlasu, čo je doložené aj výpoveďou starostu obce. Akým
spôsobom mali byť tieto služby žalovanej „nanútené“, nie je žalobcovi známe. Právny predchodca
žalobca sa spoľahol na dobré slovo starostu a jeho ústny prísľub o následnom vyrovnaní sa za
právne služby, z uvedeného dôvodu nepodpísali žiadnu zmluvu o poskytovaní právnych služieb, či
plnomocenstvo na zastupovanie v konaní.

Pokiaľ žalovaná v odvolaní namieta, že starosta nemôže sám rozhodovať o majetku obce, tak
skutočnosť, že starosta obce nepredložil na rozhodnutie obecnému zastupiteľstvu v zmysle ustanovení
zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zastupiteľstve otázku týkajúcu sa odmeny za právne služby právneho
predchodcu žalobcu, nemôže byť na ujmu žalobcu. Starosta obce ako jej štatutárny orgán zastupuje
obec navonok, uskutočňuje za obec právne úkony a v prípade, že porušil svoje povinnosti vyplývajúce
mu z právnych predpisov ohľadom hospodárenia s majetkom obce, táto skutočnosť nemôže byť na
škodu žalobcu.

Právny predchodca žalobcu poskytoval v tom istom čase aj právne služby spoločnosti Q. E., s.r.o.
voči žalovanej z dôvodu, že žalovaná plnila pôvodnému veriteľovi, X. V., a to aj napriek postúpeniu
pohľadávky na spoločnosť Q. E., s.r.o. a napriek oznámeniu tohto postúpenia žalovanej. Má však za

to, že záujmy žalovanej neboli v rozpore so záujmami spoločnosti Q. E., s.r.o. Právny predchodca
žalobcu ponúkol žalovanej pomoc s vymožením postúpenej pohľadávky od p. V. s tým, že sa ústne
dohodli, že následne obec vyrovná svoj dlh voči spoločnosti Q. E., s.r.o. a súčasne uhradí odmenu
advokátskej kancelárie za poskytnuté právne služby. Vzhľadom na uvedené nepovažuje konanie
právneho predchodcu žalobcu za konanie, ktoré by bolo v rozpore s citovaným ustanovením zákona o
advokácii, na ktoré poukazuje žalovaná, keďže jej záujmy neboli v rozpore so záujmami spoločnosti Q.
E., s.r.o. Naopak, obaja sledovali ten istý cieľ, a to vymoženie postúpenej pohľadávky od X. V. žalovanej a
následné vyrovnanie sa žalovanej so spoločnosťou MK faktoring, s.r.o., ako aj s ich spoločným právnym
zástupcom - advokátskou kanceláriou Geško, Hulín a partneri s.r.o.

Žalobca sa nestotožňuje so záverom žalovanej, že „advokáti vypracovali tri žaloby rovnakého druhu,
postavené na rovnakom právnom základe“. Pravdou je, že v parciálnych častiach boli texty žalobných
návrhov zhodné, ako aj to, že právny základ všetkých troch sporov bol rovnaký. Na druhej strane však má
za to, že žalobné návrhy museli byť samostatne spracované, vyžadovali si štúdium podkladov, právny
rozbor danej problematiky a kvalitné vypracovanie jednotlivých podkladov. Nezanedbateľným je aj ten
fakt, že práve podanie všetkých troch žalôb spolu s návrhmi na vydanie predbežných opatrení spôsobilo
úspech vo veci samej a došlo k urovnaniu sporných nárokov medzi žalovanou a p. V. a následne aj k
vyplateniu sumy 63.000,- Eur žalovanej. Vzhľadom na tieto skutočnosti považuje argumenty žalovanej
za neadekvátne, keďže práve táto početnosť podaní na súd mala vplyv na úspech vo veci.

O náhrade trov konania rozhodol, podľa názoru žalobcu, súd v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p., keď
úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške.

Žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou istiny a z uvedeného dôvodu súd v súlade so zákonnou
úpravou priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne od 3.7.2010. Žalobca nevidí žiaden
relevantný dôvod na nepriznanie zákonného úroku z omeškania súdom, keďže žalovaná ako dlžníčka
svoj dlh nesplnila riadne a včas.

Dohoda o urovnaní, ktorá bola uzatvorená 14. februára 2013 medzi žalovanou a Ing. V. V. -B. a spol.
bola uzatvorená s cieľom urovnať vzájomné nároky, ktoré voči sebe účastníci mali. V článku III. dohody,
sa okrem úhrad žalovanej v prospech spoločnosti MK faktoring, s.r.o., spomína v bode 3 aj existencia
súdneho sporu, týkajúceho sa odmeny za právne služby vo výške 4.654,63 Eur s príslušenstvom práve
z dôvodu, aby poukázali na výšku nákladov žalovanej, ktoré súviseli s uplatnením jej pohľadávok voči p.
V.. Žalobcovi nie je známe, z akého iného dôvodu by potom účastníci túto sumu vôbec zakomponovali
do samotného textu dohody o urovnaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O.s.p.) oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 205 ods.
2 písm. a), d), f) O.s.p.], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Z obsahu odvolania žalovanej vyplývajú odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., t.j., že v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 [§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., že účastníkom konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred ním a písm. h), že súd nesprávne vec právne posúdil, tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav], ďalej podľa §
205 ods. 2 písm. d) O.s.p., t.j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a § 205 ods. 1 písm. f), t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, to znamená, že musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132
O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
§ 132 až § 135 O.s.p..

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav
[§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.], to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú
účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania).

Odvolanie žalovanej z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov je opodstatnené, lebo súd sa dopustil
porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd dospel k záveru, že súd nevzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ako niektoré
dôkazy súd vyhodnotil, aj keď odôvodnenie obsahuje rozsiahly opis dôkazov, ktoré boli vykonané, a
predovšetkým sa súd nevysporiadal s obrannou skutkovou i právnou argumentáciou žalovanej. Ako
dôsledok uvedeného je rozhodnutie súdu prvého stupňa nezákonné.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové
zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zákonom predpísaným
spôsobom (podľa jeho názoru) preukázané a ktoré neboli preukázané, prípadne tiež, ktoré z nich sú
pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti
(skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k svojmu záveru dospel, teda z akých dôkazov
(podľa jeho názoru) záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132 až § 135 O.s.p. hodnotil, a to
najmä vtedy, ak ide o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na
vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci,
najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov
na vykonanie dôkazov a pod. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach
(skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) má súd premietnuť do záverov o skutkovom
stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods.1
O.s.p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie.

Takéto odôvodnenie rozsudku potom nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia a má za následok
nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov.

Ústavný súd Slovenskej republiky už vo viacerých nálezoch judikoval, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod č. 460/92
Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák.
č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného
oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z.z.), je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Účastník konania, ktorému bola nepreskúmateľným rozhodnutím uložená nejaká povinnosť, nemá
možnosť - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využiť svoje procesné právo na napadnutie
rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaním (§ 201 prvá veta O.s.p.), t.j. odvolanie odôvodniť z hľadiska
§ 205 ods. 1, 2 O.s.p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo dôvody, ktorým sa nedá
porozumieť, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp.
nesprávnosť rozhodnutia, resp. postupu súdu prvého stupňa, a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť,
ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že žalovaná už v odpore proti platobnému rozkazu vydanému v
tejto veci ako prvoradý právny argument na svoju obranu tú skutočnosť, že žalobca zastupoval a
zastupuje obchodnú spoločnosť MK factoring, s.r.o. vo viacerých konaniach, vedených proti žalovanej
na Okresnom súde Michalovce. V predmetných konaniach si táto spoločnosť uplatňuje proti žalovanej
pohľadávky, u ktorých je sporné, či sú vlastníctvom spoločnosti Q. E., s.r.o. alebo X. V., voči ktorému
žaloby zmienené v návrhu na začatie konania (teraz preskúmavanej veci) smerujú. Žalovaná je preto
presvedčená, že vypracovaním uvedených listín konali advokáti (konajúci v mene žalobcu) neeticky,
keďže takéto ich konanie viedlo žalovanú k utvrdeniu o tom, že spoločnosť MK factoring, s.r.o., ktorú
v iných konaniach zastupujú, je jediným a pravým vlastníkom pohľadávky voči žalovanej. Žalovaná
teda namietala, že žalobca konal neeticky, čiže aj v rozpore s dobrými mravmi, ale súd prvého stupňa
jeho obrannej argumentácii venoval v odôvodnení jedinú vetu: „V tomto prípade nebolo preukázané ani
tvrdenie žalovanej o neetickom správaní sa advokátov právneho predchodcu žalobcu voči žalovanej pri
vykonávaní predmetných úkonov.“ V odôvodnení rozsudku však súd ani slovom nezmieňuje, z akých
skutkových a právnych záverov vychádzal. Jeho rozhodnutie preto javí známky arbitrárnosti a v tejto
časti je aj nepreskúmateľné.

Z ustanovení § 20 a 21 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o advokácii“) vyplýva, že advokát po vydaní oprávnenia na výkon advokácie je povinný, s výnimkou
zákonných prekážok, poskytovať kedykoľvek a komukoľvek svoje právne služby v medziach definície
pojmu výkon advokácie, a s týmto stavom je spojené legálne očakávanie, že za túto činnosť bude
poberať zákonom regulovanú odmenu (§ 24 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z.).

Podľa § 21 písm. a) zákona č. 596/2003 Z.z. o advokácii, advokát je povinný odmietnuť poskytnutie
právnych služieb, ak v tej istej veci alebo vo veci s ňou súvisiacej poskytol právne služby inému, ktorého
záujmy sú v rozpore so záujmami toho, kto o poskytnutie právnych služieb žiada.

Z ustanovenia § 4 ods. 1 Advokátskeho poriadku schváleného konferenciou advokátov 16. júna 2007
(účinný do 19. júna 2010, dostupný na
http://www.ccbe.eu/fileadmin/user_upload/NTCdocument/code_slovakia_skpdf21_1188551683.pdf)
vyplýva, že advokáti, ktorí vykonávajú advokáciu spoločne [§ 12 ods. 1 písm. b) až e) zákona], nesmú
zastupovať klientov, ktorých záujmy sú v rozpore, alebo ak hrozí, že počas poskytovania právnych
služieb budú v rozpore.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 18Cb 20/2007 je zrejmé, že spoločnosť MK
E., s.r.o., právne zastúpená JUDr. Richardom Hulínom, spoločníkom advokátskej kancelárie Geško &
Hulín, v.o.s., uplatňovala proti Obci J. zaplatenie sumy 429.131,- Sk s príls. za zhotovenie diela „B. - J.“.
Jednalo sa teda o dlh z nevyplatenej ceny za zhotovenia diela - výstavbu vodovodu pre potreby obce.
Žalobcu zastupoval advokát JUDr. Richard Hulín, spoločník advokátskej kancelárie Geško & Hulín v.o.s.,
so sídlom v Bratislave, Velehradská 33. Pôvodným žalobcom v teraz preskúmavanej veci je advokátska
kancelária Geško, Hulín a partneri s.r.o. a v súčasnosti je právnym nástupcom žalobcu spoločnosť I.
B. J., XXX B. Z., Victoria Q., W., právne zastúpený advokátskou kanceláriou Geško, Hulín a partneri
s.r.o.. Jedná sa zjavne o iné obchodné spoločnosti (resp. v prvých dvoch prípadoch o rozdielne formy
spoločností), ale súd nevenoval žiadnu pozornosť otázke, aké je osobné pozadie týchto spoločností,
hoci žalovaná na uvedenú skutočnosť poukazovala.

Vzhľadom na vyššie uvedené je opodstatnený odvolací dôvod žalovanej, že v odôvodnení rozsudku
absentuje zdôvodnenie, na základe akých dôkazov a úvah dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu vo veci
samej. Predmetný rozsudok sa javí ako nepreskúmateľný, odôvodnenie je nepresvedčivé a v rozpore
s § 157 ods. 2 O.s.p..

Preto, ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne alebo
nezrozumiteľné dôvody, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, len zrušiť rozsudok [§ 221 ods. 1
písm. f) a h) O.s.p.] a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p. V novom
konaní bude úlohou okresného súdu predovšetkým vyporiadať sa s výhradami žalovanej uvedenými
v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, vykonať vo veci potrebné dokazovanie, opätovne
rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť podľa § 157 ods. 2 O.s.p.

II.

Okresný súd Michalovce napadnutým uznesením z 30. septembra 2010 uložil žalovanej, aby v lehote
15 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatila niektorým z určených spôsobov súdny poplatok vo výške
279 Eur za odpor, vyrubený podľa položky 1a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Uznesenie napadla včas podaným odvolaním žalovaná, navrhla ho v celom rozsahu zrušiť. Predmetné
uznesenie, vydané súdnou tajomníčkou, považuje za nesprávne z dôvodov uvedených v ustanovení §
205 ods. 2 písm. d) a písm. í) O.s.p.

Poukázala na to, že v zmysle zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení je obec samostatný
územný, samosprávny a správny celok Slovenskej republiky, ktorý združuje osoby majúce na jej území
trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne
hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami. Základnou úlohou obce pri výkone samosprávy
je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov. Podľa § 4 ods. 2 písm. b) Zákona
o súdnych poplatkoch sú od poplatku oslobodené obce a vyššie územné celky v konaní vo veciach
verejného a spoločensky prospešného záujmu. Zákon o súdnych poplatkoch bližšie nestanovuje, čo sa
má pre účely poplatkového zákona považovať za vec verejného a spoločensky prospešného záujmu.
Povinnosti obce pri hospodárení s majetkom upravuje § 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ktorý v
ods. 2 ukladá obci povinnosť zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať majetok obce. Obec je pri hospodárení
s majetkom povinná najmä udržiavať a užívať majetok, chrániť ho pred poškodením a stratou a použiť
všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania práv a oprávnených
záujmov pred príslušnými orgánmi. Samotný zákon o obecnom zriadení v § 8 ods. 4 uvádza, že obecný
majetok možno použiť najmä na verejné účely, na podnikateľskú činnosť a na výkon samosprávy obce.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalovaná v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).

Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

Od poplatku sú oslobodené obce a vyššie územné celky v konaní vo veciach verejného a spoločensky
prospešného záujmu (§ 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch).

Oslobodenie obcí v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje na všetky súdne
konania, v ktorých obec vystupuje. Zákon oslobodenie od poplatkov viaže na splnenie podmienky, že
konanie je vedené vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu.

Obce sú oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších zmien a doplnkov len v konaniach, ktorých predmetom sú vzťahy, ktoré
vznikli pri plnení tých úloh obce, ktoré sú priamym zabezpečovaním verejných potrieb, alebo s ním

bezprostredne súvisia. Konania, ktorých predmetom sú vzťahy, ktoré vznikli pri ostatnej činnosti obce,
nie sú od poplatkov podľa uvedeného zákonného ustanovenia oslobodené. (Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 24. októbra 2002, sp.zn. 4 Obdo 27/02)

Z odvolania žalovanej, ale aj zo spisového materiálu, je zrejmé, že na strane žalovanej je v konaní daný
verejný a spoločensky prospešný záujem. Z pripojeného spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 18Cb
20/2007 (v ktorom spoločnosť Q. E., s.r.o., právne zastúpená JUDr. Richardom Hulínom, spoločníkom
advokátskej kancelárie Geško & Hulín, v.o.s., uplatňovala proti Obci J. zaplatenie sumy 429.131,- Sk s
príls. za zhotovenie diela „Vodovod - J.“). Preto z uvedeného vyplýva záver, že samotný záväzok obce
vznikol pri zabezpečovaní verejných potrieb - v dôsledku výstavby vodovodu pre potreby obce. Spor
medzi účastníkmi v teraz preskúmavanej veci, sa odvíja od sporu o zaplatenie ceny diela - vodovodu
pre potreby obce, preto je nepochybné, že žalovaná obec je oslobodená od poplatku, lebo v konaní sa
jedná o vec verejného a spoločensky prospešného záujmu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil, pretože
pre jeho vydanie neexistovali dôvody (§ 221 ods. písm. i) O.s.p..

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.