Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, March 27, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/408/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217414
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217414.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 10. februára 2014
č. k. 10C/4/2013-63, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 10.02.2013 č. k. 10C/4/2013-63 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol
návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ(správne žalobca) sa žalobou doručenou
dňa 28.09.2012 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 125 eur ako majetkovej škody a titulom
nemajetkovej ujmy v sume 590,08 eura. Svoj návrh odôvodnil tým, že Okresný súd Levice mu zapríčinil

svojim nelegálnym konaním / nesprávnym úradným postupom/ vznik škody. Navrhol písomným podaním
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorý vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 4780082 dlžníkom: T. Z., nar. XX.XX.XXXX. Exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.01.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby, omeškania viac ako 320 dní. Uviedol, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní

od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovskéhosúdu.
Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.
V návrhu uviedol, že majetková škoda predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ vynaložil
v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou

informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, a
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučného súdu na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučného súdu, na poštovné a telekomunikačnévýdaje spojené s urgovaním a kontrolu stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur, spolu sumu
125 eur.
Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia

práva na rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení
s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je

podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok
zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkon u majetkovým práv poškodeného.
Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: zániku povinného,
riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencii povinného.
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov

a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Navrhovateľ si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery
v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky

vo výške 590,08 eura, pričom pri výpočte vychádzal z alikvotného pomeru 55 eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, teda 660 eur
za rok: 12 mesiacov za mesiac.
Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril, žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žaloba je zmätočná,
žalobca nepredložil žiadne dôkazy, nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody, žaloba je podaná

predčasne, poukázal na to, že nič nebránilo žalobcovi, využiť účinný prostriedok nápravy a to podanie
sťažnosti predsedovi príslušného súdu, ústavná sťažnosť taktiež podaná nebola, namietal aj premlčanie
návrhu.
Súd prvého stupňa uviedol, že zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/330/2010 zistil, že
žiadosť o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 28.04.2010,

k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 16.03.2010. Okresný súd Levice rozhodol
o žiadosti súdneho exekútora tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol
uznesením 16Er/330/2010-17 dňa 21.10.2010. Voči citovanému uzneseniu bolo podané odvolanie
oprávneným, o ktorom rozhodol odvolací súd uznesením č.k. 5CoE/83/2010 - 34 dňa 22.12.2010 tak,
že uznesenie prvostupňového súdu potvrdil. Po rozhodnutí o odvolaní zaslal oprávnený späťvzatie

odvolania. Uznesením 16Er/330/2010- 47 zo dňa 8.4.2011 exekučné konanie súd zastavil, rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 29.04.2011.
Medzi podaním žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím súdu o tejto žiadosti, bol vyzvaný súdny
exekútor o predloženie zmluvy o úvere, ktorá bola podkladom vzniku pohľadávky oprávneného a to
výzvou zo dňa 30.04.2010. Listom zo dňa 14.05.2010 oznámil exekútor, že on ani jeho právny zástupca

nebudú predkladať súdom zmluvu o úvere k návrhu na vykonanie exekúcie. Následne súd výzvou zo
dňa 18.06.2010 vyzval oprávneného o predloženie zmluvy o úvere, ktorá bola podkladom vzniku jeho
pohľadávky, uzavretú s povinnou. Dňa 16.09.2010 doložil oprávnený požadovanú zmluvu o úvere a
všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Dňa 30.08.2010 zaslal oprávnený žiadosť o informáciu o stave
konania a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu.

Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku voči povinnej: T. Z. vo výške majetkovej škody
125 eur a nemajetkovej ujmy 590,08 eura dňa 25.09.2012. Žalovaný uviedol, že mu žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku bola doručená 25.09.2012, čo mal súd preukázané. Žaloba bola podaná pred
uplynutím 6 mesačnej lehoty, dňa 28.09.2012. Súd má však za to, že ku dňu jeho rozhodovania o návrhu
navrhovateľa už bolo zrejmé, že žalovaný neuznal nárok žalobcu v rámci predbežného prerokovania ho

neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenie žalovaného a preto mal za to, že v čase svojho rozhodnutia
6 mesačná lehota uplynula.
Žalobca sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo
v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (t.j. do 31.05.2010), bolo v čase

podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v
uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučnéhoporiadku novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná,
ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný
titul považoval podľa písmena d) potvrdzuje aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa

ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti
exekúcie. Zákon číslo 144/2010 Z.z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania
začaté pred účinnosťou tohto zákona (komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení
na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods.

2 písm. d) Exekučného poriadku. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej
Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V
čase podania žiadostí na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného
v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (28.04.2010) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie
v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Už toto samotné znenie zákonného
ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z
vecného hľadiska.
Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval,
či došlo k nedodržaniu zákonnej resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu

škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Zistil, žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená
28.04.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 21.10.2010. Rozhodnutiu súdu však predchádzali výzvy
súdnemu exekútorovi a aj oprávnenému o doplnenie spisového materiálu a to zmluvy o úvere spísanej
s povinným, ktoré dôkazy boli potrebné pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia. Do spisu
doložené listiny a to zmluva o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru dňa 16.09.2010 a po

skompletizovaní všetkých potrebných dôkazov pre rozhodnutie tak súd rozhodol v lehote 26 dní. Zo
slovného a logického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania však vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia; pokiaľ súd
zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota neplatí, čo je dané zrejme tým, že súd pre posúdenie
žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na vykonanie exekúcie potrebuje dlhší čas, než na vydanie

poverenia. Súd nezistil nesprávny úradný postup exekučného súdu a preto žalobu ako nedôvodnú
zamietol.
Ďalej poukázal na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom

na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať

postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Prípadné nedodržanie primeranej
lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody.
Nemal preukázané, že by žalobcovi v dôsledku oneskorenia rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie vznikla škoda, nepreukázal vznik škody, ktorú vyčíslil paušálnou sumou a
rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť s oneskorene vydaným rozhodnutím o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti súd uvádza, že škoda nemôže byť uplatnená v
nejakej paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre nesprávny úradný postup došlo ku
škode, ktorá musí byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však navrhovateľ
nepreukázal a ku škode neprodukoval ani žiadne dôkazy.
Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od

okolností, ktoré sú v tejto veci odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. O žiadosti o udelenie poverenie súdnemu exekútorovi
bolorozhodnuté. Konštatovanie,ževoveciišlooprieťahniejevšeobecnýsúdvtomtokonaníoprávnený
konštatovať. Ako už bolo konštatované, žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v
konaní, sa neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody. Súd mal za to, že žalobca nepreukázal vznik škody, nepreukázal spojitosť škody, ktorú
uvádza, s príp. nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia.
Poukázal na to, že priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi by bolo v rozpore s ust. § 1 O.s.p., podľa
ktorého Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konanítak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb,
ako aj v rozpore s dobrými mravmi. Práve žalobca, ktorého základ jeho podnikateľskej činnosti je

poskytovanie spotrebiteľských zmlúv a to na základe formuláro-vých. zmlúv a všeobecných zmluvných
podmienok, ktoré obsahujú celý rad neprijateľných zmluvných podmienok, s cieľom v neprehľadnej,
zložito formulovanými podmienkami s oslovením tej najzraniteľnejšej skupiny obyvateľstva, ktorá
nemôže týmto zmluvnými podmienkami rozumieť, sa snaží dosiahnuť zisk, a domáha sa v dôsledku
porušenia svojich práv súdnej ochrany a nemajetkovej ujmy. Z množstva exekučných konaní, ktoré

sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky je súdu známe, že využíval práve rozhodcovské
doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy, ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej
úpravy o ochrane spotrebiteľov a napriek ich povinnosti tieto skúmať a priznávali žalobcovi aj také
plnenia, ktoré boli nedôvodné pre zjavne neplatné zmluvné podmienky.
K námietke premlčania, vznesenej žalovaným v jeho písomnom vyjadrení súd prvého stupňa uviedol,
že žiadosť o udelenie poverenie bola podaná dňa 28.04.2010, súd rozhodol o žiadosti uznesením zo

dňa 21.10.2010. Rozhodnutie bolo doručené oprávnenému 02.11.2010 a nasledujúci deň t.j. 3.11.2010
sa mohol dozvedieť o škode, a začala plynúť trojročná premlčacia lehota, táto uplynula 03.11.2013. Súd
dospel k názoru, že nárok žalobcu, ak by bol dôvodný, by nebol premlčaný, lebo dňa 25.09.2012 podal
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku.
Rozhodnutie právne posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §

17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote. Žalovaný si

uplatnil písomným vyjadrením k žalobe aj náhradu trov konania, ktoré mu súd pri vyhlásení rozsudku
priznal s tým, že ich výška bude špecifikovaná v písomnom vyhotovení rozsudku.
Podľa § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd

munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady
trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti,

teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom
rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to, že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená

rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Ďalej dôvodil tým, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami
a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahyvkonanívznikáajvtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej

súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý
zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Zaprejavnesústredenejčinnostisúduprvéhostupňaoznačiljehopresvedčenieorozporeexekučnéhotitulu
so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) OSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v

zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 590,08 eura, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej veci sp.

zn. 16Er/330/2010. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
V tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu

40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumou, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15
eur.
Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba nemajetkovej ujmy má
svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy
a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonov, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci. Za nesprávny úradný postup považoval vydanie rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie po veľmi dlhej dobe a opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu,
vytvorenie stavu zakladajúceho nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci

rozhodnutej.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 22307/09 zo dňa 12.01.2010. Exekučné
konanie začalo dňa 16.03.2010 podaním návrhu a bolo vedené pod sp. zn. 16Er/330/2010. Súdny
exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v predmetnej veci dňa 28.04.2010. Exekučný súd uznesením č.k. 16Er/330/2010-17 zo dňa
21.10.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Krajský
súd v Nitre uznesením zo dňa 22.12.2013 č.k. 5CoE/83/2010-34 uznesenie exekučného súdu potvrdil.
Exekučný súd následne uznesením zo dňa 08.04.2011 č.k. 16Er/330/2010-47 exekučné konanie
zastavil.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bolaspôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola

takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 15.12.2009 do 31.5.2011, exekučným titulom
je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa ods. 2, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,

c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi

schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,

h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide o
vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu. (233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok).
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení účinnom od 01.09.2005 do 31.05.2010,
exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu
s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých

konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.

Odvolací sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca

explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej

súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. V zmysle § 44 ods. 1 uvedeného zákona, tuzemský rozhodcovský rozsudok
jerozhodcovskýrozsudokvydanýnaúzemíSlovenskejrepublikyapodľaods.2,tuzemskýrozhodcovský

rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný
podľa osobitných predpisov, ktorým je Exekučný poriadok. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že
rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného.
Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly.
Do 31.05.2011 uvedené ustanovenie neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v

písm. d/ boli uvedené vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až
novelou EP zákonom č. 102/2011 Z.z. účinnou od 01.06.2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/
priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať
ako exekučné tituly do 31.05.2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31.05.2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2010, bola do
uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota. Keďže
rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01.06.2011, lehota na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31.05.2011 a od
01.06.2011 lehota nie je.
Podľa názoru odvolacieho súdu, toto ustanovenie § 44 ods. 2 EP nie je možné vykladať extenzívne.
Upravuje totiž 15 - dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje
tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo úmyslom

zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete
citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného
práva upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu
rozhodnutia.Prevýkladaaplikáciutohtoprávnehopredpisuplatíčlánok 2ods.2ÚstavySR,podľaktorej

štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví
zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z
doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala
len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie
povereniaupravenávdruhejvete§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvzťahovalaajnazamietnutiežiadosti

o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia
tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44
ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne
alebo negatívne v tam stanovenej lehote.
Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že

15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany
exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej veci
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže súd

nemohol porušiť právo žalobcu pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu absencie platného
exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a tedana jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej v tejto súvislosti škoda,
za ktorú by mal zodpovedať štát.
Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu

spotrebiteľskej úverovej zmluvy, nemožno za nesprávny úradný postup exekučného súdu považovať
ani to, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
základe rozhodcovského rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax
dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za

exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto
štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená
platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že

žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2002 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovaného
na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.

1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.